You are hereNiekoľko úvah k povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným

Niekoľko úvah k povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným


By admin - Posted on 05 June 2014

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je v zmysle zákonného znenia povinný vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou.(1) „Súčasťou odbornej starostlivosti je okrem iného aj to, že člen predstavenstva dáva pri rozhodovaní v predstavenstve prednosť záujmom spoločnosti pred záujmami akcionára, ktorý ho do predstavenstva váhou svojich hlasov presadil, a nenechá sa preto pri výkone svojej funkcie týmto akcionárom ovplyvňovať. Uvedené platí podobne aj pre výkon pôsobnosti konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným.(2)

Jednou zo zložiek odbornej starostlivosti, s ktorou konateľ vykonáva svoju funkciu, je aj povinnosť lojality.(3) V zmysle Obchodného zákonníka(4) je konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným povinný vykonávať svoju pôsobnosť v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých spoločníkov. Pri vykonávaní svojej funkcie nesmie uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti. Týmito povinnosťami a určením konania konateľa spoločnosti je v intenciách Obchodného zákonníka nepriamo vyslovená zásada lojality konateľa voči spoločnosti ako aj vo vzťahu ku jej spoločníkom.

Eliáš(5) dopĺňa, že lojalita je jedným zo stálych zreteľov, na ktorý musí konateľ brať ohľad a navyše dodáva, že „vie držať jazyk za zubami“ vtedy, keď sa to od neho očakáva. Eliáš týmto svojím tvrdením zahŕňa do povinnosti lojality aj povinnosť mlčanlivosti, ktorú konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným ukladá aj Obchodný zákonník, keď ustanovuje, že konatelia sú povinní zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy, alebo záujmy jej spoločníkov. Lojalita členov štatutárnych orgánov vyžaduje, aby sa štatutárne orgány naplno „odovzdali“ v prospech záujmov spoločnosti a nepresadzovali svoje vlastné osobné záujmy, teda predpisuje im náležitý smer, ktorým by sa členovia štatutárnych orgánov mali uberať. (6)

Veľmi zaujímavým je podľa môjho názoru novokoncipované ustanovenie(7) českého zákona č. 90/2012 Sb. o obchodních korporacích, ktoré povinnosť lojality štatutárneho orgánu dopĺňa o pravidlá týkajúce sa stretu záujmov medzi orgánom obchodnej spoločnosti a spoločnosťou samotnou. Ak sa člen orgánu obchodnej spoločnosti dozvie, že pri výkone jeho funkcie môže dôjsť k stretu jeho záujmov so záujmom obchodnej spoločnosti, informuje o tom bez zbytočného odkladu ostatných členov orgánu, ktorého je členom. Taktiež sa o členovi orgánu stanovuje povinnosť oznámiť takýto stret záujmov kontrolnému orgánu obchodnej spoločnosti, ak bol zriadený. Zákonodarca vyslovene precizuje, že týmto ustanovením nie je dotknutá povinnosť člena orgánu konať v mene spoločnosti s odbornou starostlivosťou, no kontrolný orgán alebo najvyšší orgán spoločnosti môže na vymedzenú dobu pozastaviť členovi orgánu, ktorý oznámil stret záujmov, výkon jeho funkcie.

Bělohlávek tvrdí, že niektoré české spoločnosti s ručením obmedzeným mali obdobné pravidlá inkorporované vo svojich korporátnych dokumentoch, teda v spoločenskej zmluve alebo v stanovách, no nešlo o často vyskytujúce sa ustanovenie. Účelom takejto právnej úpravy je, aby nedošlo k tomu, že člen orgánu prestane byť členom orgánu iba kvôli skutočnosti, že na určitý čas nastať situácia, keď člen orgánu zistil, že počas určitého obdobia môže niekto z jeho príbuzných vykonávať určitú funkciu alebo prácu pre spoločnosť bez toho, aby šlo o dlhodobý vzťah medzi spoločnosťou a príbuzným spomínaného člena orgánu a aby z takéhoto právneho vzťahu pramenili v prospech tohto člena orgánu akékoľvek výhody. (8)

Zákon o obchodních korporacích ide v tomto ohľade ešte ďalej, keď stanovuje, že ak člen orgánu obchodnej spoločnosti chce so spoločnosťou uzavrieť akúkoľvek zmluvu, musí o tom bezodkladne informovať najvyšší orgán spoločnosti a taktiež kontrolný orgán, ak bol zriadený a zároveň uvedie za akých okolností a akých podmienok má byť zmluva uzavretá. Zákon ale nerieši, aké následky bude mať prípad, ak člen orgánu neinformoval príslušný orgán, respektíve sa príslušný orgán k oznámeniu orgánu nevyjadril. Na základe všeobecných princípov obchodného a občianskeho práva môžeme skonštatovať, že v prípade ak člen orgánu uzavrel so spoločnosťou zmluvu bez informovania spoločnosti, pôjde o neplatný právny úkon, nakoľko ide o zákonnú povinnosť, ktorej porušenie znamená relatívnu neplatnosť právneho úkonu. Pokiaľ ide o druhú menovanú situáciu, t. j. člen orgánu informoval príslušný orgán, no ten sa k oznámeniu nevyjadril, možno vychádzať z toho, že svoju povinnosť si splnil a takýto právny úkon je platný, pretože obchodná spoločnosť sa mohla k tejto veci vyjadriť a takéto konanie zakázať.

Z pohľadu posudzovania lojality konateľa a záujmov spoločnosti považujem za potrebné priblížiť a komparovať právnu úpravu obchodného vedenia v spoločnosti s ručením obmedzeným v Českej republike a v Slovenskej republike. Pojem obchodné vedenie nie je pojem, ktorý by Obchodný zákonník definoval, preto jeho bližšie objasnenie ponúka odborná literatúra. „Obchodným vedením sa rozumie rozhodovanie o otázkach organizačného charakteru, o technických otázkach, o veciach vnútornej prevádzky podniku a o podnikateľskom zámere spoločnosti“. (9) Slovenská právna úprava sa obmedzuje na konštatovanie, že na rozhodnutie týkajúce sa obchodného vedenia spoločnosti sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva neustanovuje inak(10) a že konatelia nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie valného zhromaždenia, čo ale neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. V prípade, ak má spoločnosť zriadenú dozornú radu, konateľov nezbavuje zodpovednosti, ak ich konanie dozorná rada schválila. (11)

V slovenskom Obchodnom zákonníku absentuje bližšie vymedzenie vzťahu medzi udeľovaním pokynov valného zhromaždenia, týkajúcich sa obchodného vedenia a určených konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným. Z dikcie ust. § 125 Obchodného zákonníka je jasné, že valné zhromaždenie je na základe úpravy v spoločenskej zmluve alebo v stanovách oprávnené „uzurpovať si“ od konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným aj obchodné vedenie spoločnosti. V prípadoch, ak obchodné vedenie patrí do pôsobnosti konateľov spoločnosti, slovenská právna úprava neupravuje akúkoľvek limitáciu možnosti valného zhromaždenia udeľovať pokyny konateľom spoločnosti týkajúce sa obchodného vedenia spoločnosti, čím podľa môjho názoru de facto môže dochádzať k prílišnému obmedzovaniu konateľského oprávnenia konateľa a v neposlednom rade aj k obmedzovaniu konateľovho úsudku a jeho odborných skúseností, na rozdiel od členov valného zhromaždenia.

Na druhej strane český Obchodný zákonník platný do 31. 12. 2013 a aj nový zákon o obchodních korporacích ustanovuje, že nikto nie je oprávnený udeľovať konateľovi pokyny týkajúce sa obchodného vedenia spoločnosti. (12) Toto ustanovenie teda zakazuje valnému zhromaždeniu udeľovať pokyny konateľom spoločnosti týkajúce sa obchodného vedenia spoločnosti, čo ale podľa môjho názoru nezakazuje valnému zhromaždeniu prijať „zásady“ obchodného vedenia danej spoločnosti. Rozdiel medzi obomi uvedenými pojmami je podľa mňa v inej miere ich „abstraktnosti“. Zásadou v tom smere bude všeobecné pravidlo postupu konateľa bez ohľadu na konkrétne prípady, teda určitý návod pre rozhodovanie v ďalších neurčených prípadoch.

Na druhej strane, pokynom by sme mali rozumieť konkrétny jednotlivý príkaz valného zhromaždenia, ktorý sa viaže ku konkrétnemu rozhodnutiu konateľa v konkrétnej situácii. Ak porovnáme tieto 2 inštitúty, ktorými môže valné zhromaždenie ovplyvňovať konanie štatutárneho orgánu z kvalitatívneho hľadiska, je jednoznačné, že udelenie pokynov je operatívnejšie a umožňuje dosiahnuť žiadaný účel s väčšou pravdepodobnosťou. Zároveň však dáva konateľovi oveľa menší priestor pre využitie jeho samostatného uváženia a uplatnenia jeho odborných znalostí a skúseností, na rozdiel od zväčša laického pohľadu valného zhromaždenia spoločnosti.(13)

V rámci výkonu svojej funkcie sa teda konatelia okrem zákona a vnútorných predpisov riadia aj záujmami spoločnosti, ktoré aj keby neboli výslovne uvedené spoločnosťou, musia byť konateľovi známe. Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným nemôže iba viac či menej trpezlivo čakať na príslušné uznesenie valného zhromaždenia, ktoré má vykonať a ďalej sa o svoju funkciu nezaujímať. Konateľ musí poznať záujmy spoločnosti a v neposlednom rade ich identifikovať, a to aj v prípade, že uznesenie valného zhromaždenia, prípadne zásady ním prijaté sú nejasné. Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, konajúci s odbornou starostlivosťou od neho vyžadovanou sa nemôže odvolávať v jednotlivých prípadoch na to, že konkrétny záujem spoločnosti nepoznal, pokiaľ sa s ním neoboznámil iba z vlastnej „nedbanlivosti“ alebo na rozpoznanie záujmov nebol dostatočne odborne spôsobilý.

Považujem za potrebné priblížiť aj pohľad angloamerického práva na povinnosť lojality konateľa spoločnosti, nakoľko prináša pomerne zaujímavý pohľad a povinnosť lojality je angloamerickou právnou vedou ďaleko širšie rozpracovaná ako v podmienkach nášho kontinentálneho práva. „Common law“ pracuje s doktrínou, že štatutárne orgány konajú v dobrej viere podľa ich vlastného uváženia (nie uváženia súdu) v súlade so záujmami spoločnosti a bez žiadneho iného postranného záujmu. (14)

Pri posudzovaní splnenia povinnosti lojality voči spoločnosti sa uplatňuje tzv. subjektívny test, ktorý bližšie popísal Jonathan Parker(15). „Otázkou v prípade posudzovania zodpovednosti štatutárneho orgánu spoločnosti súdom nie je skutočnosť, či konkrétne rozhodnutie štatutárneho orgánu bolo v súlade so záujmami spoločnosti, alebo či by sa súd v rovnakej situácii zachoval tak ako štatutárny orgán. Skutočná otázka posúdenia zodpovednosti štatutárneho orgánu spočíva v tom, či bol štatutárny orgán v dobrej viere, že jeho rozhodnutie alebo konanie je v súlade so záujmami spoločnosti.“ V nadväznosti na svoje ďalšie rozhodnutia (16) súd doplnil svoje precedensy o ďalšie rozhodnutie, v ktorom uviedol, že povinnosťou štatutára je robiť to, v čo skutočne a čestne verí a čo je podľa jeho mienky v dobrej viere a v súlade so záujmami spoločnosti. Všetky skutočnosti a fakty, že jeho „mienka“ bola nerozumná, môžu dokazovať, že v skutočnosti nekonal „čestne“ a konal v rozpore so záujmami spoločnosti. Ak sa vzhľadom na vykonané dôkazy súdu javí, že štatutárny orgán skutočne veril, že koná v záujme spoločnosti, následne nemožno hovoriť o porušení povinnosti lojality, prípadne porušení povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a to ani vtedy, keby sa súdu zdalo takéto rozhodnutie nerozumné, alebo jeho rozhodnutia a konanie spôsobia spoločnosti škodu.(17)

S otázkou povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným súvisí aj zákaz konkurencie platný pre konateľa. Ústava Slovenskej republiky zakotvuje, že hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská republika chráni a podporuje hospodársku súťaž.(18) Jedným z aspektov trhovej ekonomiky i hospodárskej súťaže je nepochybne aj konkurencia, no slovenský právny poriadok tento pojem nedefinuje. Z ekonomického hľadiska môžeme hovoriť o určitom modeli organizácie trhu, na ktorom jednotlivé subjekty vedú súťaž o čo najlepšie podmienky pri získavaní výrobných zdrojov, ich užití i pri predaji konečnej produkcie. Napriek tomu, že právny poriadok nedefinuje pojem konkurencie, viacerými normami reguluje konkurenciu úpravou jej zákazu. Predmetný zákaz tak zužuje možnosť účasti na podnikaní dotknutých osôb, podľa Obchodného zákonníka najmä tých, ktoré sa z hľadiska svojho postavenia podstatným spôsobom podieľajú na podnikaní podnikateľského subjektu, v záujme jeho ochrany a vylúčenia tak možnosti konať dotknutou osobou jednostranne, ba až na úkor jedného z takto zainteresovaných subjektov, preto právna úprava zakotvuje povinnosť zdržať sa určitých podnikateľských aktivít zákonmi definovanými osobami. (19)

Zákaz konkurencie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným považuje právna veda za jednu z ďalších zložiek povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným. Vymedzenie rozsahu zákazu konkurencie zákon rieši osobitnými ustanoveniami pri jednotlivých formách obchodných spoločností. Zmyslom ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zákaz konkurencie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným je snaha zabrániť štatutárnemu orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným správať sa v rámci výkonu svojej funkcie špekulatívne a konať v rozpore so svojimi konateľskými povinnosťami a, samozrejme, so zásadou poctivého obchodného styku, k čomu by dochádzalo najmä vtedy, ak by konateľ spoločnosti vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzatváral obchody súvisiace s podnikateľskou činnosťou spoločnosti, sprostredkúval pre iné osoby obchody spoločnosti alebo vyvíjal podnikateľskú činnosť s rovnakým alebo podobným predmetom činnosti vo viacerých obchodných spoločnostiach. (20) V súvislosti s posledným uvedeným obmedzením dávam do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(21), ktorý judikoval, že porušením zákazu konkurencie nie je prípad, ak spoločník v spoločnosti s ručením obmedzeným získa živnostenské oprávnenie na činnosť, ktorá je aj predmetom činnosti spoločnosti, pokiaľ túto podnikateľskú činnosť skutočne nevykonáva. Ak zo spoločenskej zmluvy vyplýva zákaz konkurencie aj pre spoločníkov, tak porušenie tohto zákazu je porušením povinnosti spoločníka. Samotná skutočnosť, že spoločník má živnostenské oprávnenie na činnosti, ktoré sú predmetom činnosti spoločnosti, ešte nie je porušením zákazu konkurencie a tým ani porušením povinnosti spoločníka. Porušením zákazu konkurencie je až skutočný výkon obchodnej činnosti, ktorá je aj predmetom činnosti spoločnosti. Taktiež ani majetková účasť v obchodnej spoločnosti sama osebe nie je podnikaním, ale formou dispozície s vlastným majetkom. (22)

Boháček v tejto súvislosti dodáva, že konatelia spoločností s ručením obmedzeným môžu podnikať, ale v týchto situáciách je potrebné skúmať, či ide o podnikanie v konkurenčnej oblasti. Taktiež zdôrazňuje, že štatutárny orgán nesmie pri výkone takejto činnosti využiť personál, fondy, prípadne obchodný majetok spoločnosti pre svoje osobné záujmy (vlastné podnikanie) a nesmie zneužiť ani obchodné tajomstvo obchodnej spoločnosti vo svoj vlastný prospech. (23)

Pod konkurenčným konaním konateľa sa rozumejú najmä tie prípady, keď konateľ vo svoj prospech zneužije informácie(24) jemu dostupné z titulu jeho postavenia a výkonu funkcie konateľa, pričom na úkor spoločnosti neoprávnene získava výhody. V prípade, že spoločnosť chce takémuto konaniu predísť, vyžaduje si to zo strany samotnej spoločnosti zvýšenú kontrolu konateľa spoločnosti, a to napríklad zriadením dozornej rady v spoločnosti, ktorá na výkon funkcie konateľa náležitým spôsobom „dozrie“. V záujme vyššej ochrany spoločnosti zákon jednak ustanovuje minimálny štandard zákazu konkurencie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, čo znamená, že v spoločenskej zmluve nie je možné zákaz konkurencie upraviť miernejšie, ako je stanovené zákonom. Navyše zákon vyslovene počíta s tým, že v prípade zriadenia dozornej rady spoločnosťou s ručením obmedzeným sa zákonný zákaz konkurencie vzťahuje aj na nich, pričom zákaz konkurencie je možné na základe úpravy v spoločenskej zmluve rozšíriť aj na spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným. Môžeme predpokladať, že dikcia ustanovenia § 136 ods. 3 Obchodného zákonníka(25) je nastavená takým spôsobom, aby bolo možné konkurenčnú činnosť spoločníka upraviť a modifikovať aj miernejšie, ako je zákonom stanovený minimálny štandard zákazu konkurencie konateľa spoločnosti.

Zákaz konkurenčného konania je niektorými autormi chápaný aj ako zvláštna úprava nekalej súťaže v pomeroch spoločnosti, teda úprava, ktorá zamedzuje vzniku situácií, v ktorých by mohlo dôjsť k stretu záujmov spoločnosti so záujmami jej štatutárneho orgánu.(26) Vykonávanie konateľskej funkcie tými istými osobami v dvoch právnických osobách s rovnakým predmetom činnosti môže spôsobiť ujmu niektorej z dotknutých spoločností. Porušovanie konkrétneho ustanovenia hmotného práva o zákaze konkurencie možno v hospodárskej súťaži považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi. (27)

Rada(28) tvrdí, že koncepcia zákazu konkurencie v Českej republike a Slovenskej republike je takmer identická. Zo znení ustanovení § 136 a § 196 Obchodného zákonníka vyplýva, že uložiť členom predstavenstva ďalšie obmedzenie nad rámec zákonnej úpravy je možné len v spoločenskej zmluve alebo v stanovách. Ostáva otáznym, či s ohľadom na toto ustanovenie kogentnej povahy v zmluve o výkone funkcie možno dohodnúť aj „konkurenčnú doložku“, ktorou by bola účinnosť zákazu konkurencie predĺžená ešte na určité obdobie po skončení funkcie. Súhlasím s Grabanom(29), že vyššie uvedené špeciálne ustanovenia, ktoré upravujú zákaz konkurencie majú zrejme na mysli len vecný rozsah obmedzenia a nie časový. Z toho nám vyplýva, že je možné dohodnúť konkurenčnú doložku, ktorá presahuje obdobie, po ktoré je dotyčná osoba členom štatutárneho orgánu spoločnosti a zároveň za predpokladu, že je rozšírené obdobie, počas ktorého je člen štatutárneho orgánu obmedzený vo svojich aktivitách, možno v zmluve o výkone funkcie upraviť aj jej vecný rozsah.

Obdobný názor zastáva aj Eliáš, podľa ktorého zmluva o výkone funkcie, ktorú spoločnosť s konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvára, môže obsahovať konkurenčnú doložku, ktorá konateľovi na určité primerané obdobie po ukončení jeho funkcie v spoločnosti zakáže vo vecne odôvodnenom rozsahu výkon aktivít konkurenčného charakteru a adekvátnym spôsobom zaistí (napr. zmluvnou pokutou) plnenie tejto povinnosti. (30)

Autor: Mgr. Matej Smalik
Autor je interným doktorandom na Katedre obchodného, finančného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

Bibliografia:

Právne predpisy:

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
Zákon č. 90/2012 Sb. o obchodních korporacích
Ústava Slovenskej republiky

Rozhodnutia súdov:

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 2. 2009, sp. zn. 29 Cdo 3864/2008
Rozhodnutie vo veci Re Smith and Fawcett Ltd [1942] Ch 304
Rozhodnutie vo veci Regent Crest Plc v. Cohen (2001)
Rozhodutie vo veci Harrison Properties Ltd v Harrison
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 101/99, Zo súdnej praxe, 2000, č.1, s.12
Rozhodnutie uverejnené pod číslom Rt 36/2002
Rozhodnutie uverejnené pod číslom Ro 48/2001

Literatúra:

BĚLOHLÁVEK, A., J. a kol. Komentář k zákonu o obchodních korporacích. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, ISBN 978-80-7380-451-0
BOHÁČEK, M.: Základy amerického obchodního práva. Praha. LINDE PRAHA, 2007, ISBN: 978-80-7201-685-3
ELIÁŠ, K.: Společnost s ručením omezeným. 1. vydání. Praha: Prospektrum, 1997, ISBN 80-7175-047-6
ELIÁŠ, K., BARTOŠÍKOVÁ, M., POKORNÁ, J. a kol. Kurz obchodního práva. Právnické osoby ako podnikatelé. 5. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2005, ISBN: 80-7179-391-4
GRABAN, A.: Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (2. časť), dostupné na http://www.graban.sk/PDF/Konatel_2.pdf
GROVES, S., P.: Fiduciary Duties in Common Commercial Relationships: The Plaintiff´s Perspective, American Bar Association, Westlaw, 2000, Doc. 265, 29-SPG,
HANNIGAN, B.:Company Law. New York, Oxford University Press, 2003, ISBN 978-0-406-91356-2.
OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník. Komentár. 3. Vydanie. Bratislava. IURA EDITION, 2012, ISBN 978-80-8078-434-8
PATAKYOVÁ, M.: Obchodný zákonník. Komentár, Praha, C.H.BECK, 2010, ISBN: 978-80-7400-314-1
RADA,I.: Jednatelé s. r. o. Představenstvo a. s. Praha, LINDE nakladatelství s. r. o., 2003, ISBN: 80-86131-42-4.
ŠANTA,J.: Trestný čin porušovania zákazu konkurencie. Justičná revue, 5/2007


(1) § 135a Obchodného zákonníka
(2) Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 2. 2009, sp. zn. 29 Cdo 3864/2008
(3) GROVES, S., P.: Fiduciary Duties in Common Commercial Relationships: The Plaintiff´s Perspective, American Bar Association, Westlaw, 2000, Doc. 265, 29-SPG, Brief 47, str. 6
(4) § 135a Obchodného zákonníka
(5) ELIÁŠ, K., BARTOŠÍKOVÁ, M., POKORNÁ, J. a kol. Kurz obchodního práva. Právnické osoby ako podnikatelé. 5. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2005, s. 298
(6) Lojalitu členov predstavenstva akciovej spoločnosti posudzoval Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 23. 11. 2005. Členovia predstavenstva akciovej spoločnosti rozhodli o predaji kmeňových akcií spoločnosti a aj tento predaj uskutočnili za nižšiu cenu, aká bola podľa skutkových záverov dosiahnuteľná na trhu cenných papierov. Tieto akcie boli predané členom predstavenstva a určeným zamestnancom, ktorí akcie predali ďalej za podstatne vyššiu cenu. Súd takéto konanie jednoznačne považoval za konanie bez odbornej starostlivosti, nakoľko odborná starostlivosť členov predstavenstva zahŕňa aj odbornú starostlivosť členov predstavenstva o majetok spoločnosti a to nielen v tom zmysle, aby nevznikla škoda na majetku jeho úbytkom alebo znehodnotením, ale taktiež aby bol majetok spoločnosti zhodnocovaný a rozmnožovaný v maximálnej možnej miere, aká je za momentálnych trhových podmienok dosiahnuteľná. Členovia predstavenstva si boli vedomí záujmu iných subjektov o kúpu akcií spoločnosti za vyššiu sumu, no napriek tomu umožnili predaj kmeňových akcií spoločnosti s výrazným finančným profitom pre členov predstavenstva a ďalších zamestnancov spoločnosti, prípadne pre osoby z radov ich blízkych a príbuzných, ktoré boli členmi predstavenstva a zamestnancami obdarované. Členom predstavenstva súd nekládol za vinu, že predaj akcií nepriniesol spoločnosti vôbec žiadny zisk, ale porušenie odbornej starostlivosti spočívalo v tom, že nedosiahli pre spoločnosť taký zisk, aký bol v danom čase reálny a aký následne dosiahli vybraní členovia predstavenstva a zamestnanci na úkor spoločnosti. V závere Najvyšší súd dôvodil, že je síce nepochybné, že predstavenstvo akciovej spoločnosti, podobne ako ostatné štatutárne orgány iných obchodných spoločností, musia pri rozhodovacom procese zohľadniť množstvo ďalších rôznych okolností, pričom za bežného stavu veci nemožno od členov predstavenstva požadovať stopercentnú správnosť a bezchybnosť akéhokoľvek rozhodnutia. Ako je ale z posudzovaného prípadu zrejmé, členovia predstavenstva uprednostnili svoje finančné záujmy, resp. záujmy ďalších osôb pred dôsledným plnením svojich povinností v prospech spoločnosti. Vo všeobecnosti nejde o to, že by rozhodovanie štatutárneho orgánu malo byť stopercentne správne, ale posudzované rozhodnutie je už svojou podstatou v neprospech spoločnosti a v rozpore so základnými povinnosťami členov predstavenstva.
(7) §54 zákona č.90/2012 Sb. o obchodních korporacích
(8) BĚLOHLÁVEK, A. J. a kol. Komentář k zákonu o obchodních korporacích. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013, s.361, ISBN 978-80-7380-451-0
(9) PATAKYOVÁ, M.: Obchodný zákonník. Komentár, Praha, C.H.BECK, 2010, s. 412., ISBN 978-80-7400-314-1
(10) § 134 Obchodného zákonníka
(11) § 135a, odsek 2 Obchodného zákonníka
(12) § 195, ods. 1 zákona o obchodních korporacích
(13) RADA, I.: Jednatelé s. r. o. Představenstvo a.s. Praha, LINDE nakladatelství s. r. o., 2003, s.57, ISBN: 80-86131-42-4.
(14) Re Smith and Fawcett Ltd [1942] Ch 304, dostupné na http://en.wikipedia.org/wiki/Re_Smith_%26_Fawcett_Ltd
(15) Bližšie pozri Regent Crest Plc v. Cohen (2001), http://en.wikipedia.org/wiki/Regentcrest_plc_v_Cohen
(16) Prípad Harrison Properties Ltd v Harrison, v ktorom súd dospel k záveru, že je v jednoznačnom rozpore so záujmami spoločnosti keď štatutárny orgán neinformuje ostatných štatutárov o potenciálnej hodnote pozemkov, ktoré spoločnosť vlastní a ktoré následne tento štatutár od spoločnosti odkúpil za cenu nižšiu, akú by bolo možné potenciálne dosiahnuť na trhu.
Prípad dostupný na http://www.ucc.ie/law/restitution/archive/englcases/harrison.htm
(17) HANNIGAN, B.:Company Law. New York, Oxford University Press, 2003, s. 229, ISBN 978-0-406-91356-2.
(18) Článok 55 Ústavy Slovenskej republiky
(19) ŠANTA, J.: Trestný čin porušovania zákazu konkurencie. Justičná revue, 59, 2007, č. 5, s. 633 - 638.
(20) OVEČKOVÁ, O.: Obchodný zákonník. Komentár. 3. Vydanie. Bratislava. IURA EDITION, 2012, s. 302, ISBN 978-80-8078-434-8
(21) Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 101/99, Zo súdnej praxe, 2000, č. 1, s. 12
(22) Rt 36/2002
(23) BOHÁČEK, M.: Základy amerického obchodního práva. Praha. LINDE PRAHA, 2007, s. 179, ISBN: 978-80-7201-685-3
(24) Najčastejšie ide informácie „z vnútra“ spoločnosti, podnikateľské nápady, zneužite poznatkov o nových výrobných technológiách alebo know-how.
(25) Spoločenská zmluva alebo stanovy môžu určiť, v akom rozsahu sa zákaz konkurencie vzťahuje aj na spoločníkov.
(26) Bližšie pozri GRABAN, A.: Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (2. časť), dostupné na http://www.graban.sk/PDF/Konatel_2.pdf
(27) Ro 48/2001
(28) RADA, I.: Jednatelé s. r. o. Představenstvo a. s. Praha, LINDE nakladatelství s. r. o., 2003, s. 37, ISBN: 80-86131-42-4.
(29) GRABAN, A.:Konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (2. časť), dostupné na http://www.graban.sk/PDF/Konatel_2.pdf
(30) ELIÁŠ, K.: Společnost s ručením omezeným. 1. vydání. Praha: Prospektrum, 1997, s. 179, ISBN 80-7175-047-6


Jednotlivé pramene práva spomenuté v článku nájdete tu:

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-513/1991

Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 24. 2. 2009, sp. zn. 29 Cdo 3864/2008
http://www.judikaty.info/document/nscr/69824/?nohist=&nhid=

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač