Comparison legislation of adoption in the Czech and Slovak legislation

Abstrakt : Článok sa zameriava na porovnanie slovenskej a českej právnej úpravy v oblasti osvojenia. V prvej časti článku budú vymedzené základe body, ktoré sa týkajú osvojenia v slovenskej právnej úprave. Druhou časťou článku je poukázanie na základné body českej právnej úpravy v danej oblasti a poukázanie sa odlišnosti so slovenskou právnou úpravou. Záverom článku je vyhodnotenie zistených odlišností.
Kľúčové slová : osvojenie, zákon o rodine, nový český občiansky zákonník

Abstract: This article focuses on a comparison of Slovak and Czech legislation on adoption. In the first part of the article will be defined based on points relating to the adoption in the Slovak legislation. The second part of the article is to point to the key elements of Czech legislation in this area and highlight the differences with Slovak legislation. Finally the evaluation of the identified differences.
Key words: adoption, the Family Act, the new Czech Civil Code

Každé dieťa má právo a podľa nášho názoru si aj zaslúži vyrastať v takom prostredí, ktoré bude pre jeho všestranný vývoj najideálnejšie. Takéto prostredie predstavuje samozrejme rodina. Rodina je schopná zabezpečiť dieťaťu jeho vývoj po všetkých stránkach a predstavuje pre dieťa ideálne prostredie na jeho vývoj a jeho výchovu.

Často krát však nastane situácia, že dieťa nemôže v takomto prostredí vyrastať, preto je veľmi dôležité riešiť každú takúto situáciu a zabezpečiť najlepší záujem dieťaťa po všetkých stránkach. Azda najvhodnejším inštitútom na ,, nápravu ,, takejto situácie sa javí inštitút osvojenia. Osvojením vzniká množstvo zmien z hľadiska či už právneho, spoločenského alebo psychologického.

V posledných rokoch prešla spoločnosť ako táka veľkými zmenami, ktoré sa odrazili na mnohých faktoroch ako je napríklad zvýšená rozvodovosť manželstiev, znížená schopnosť manželských párov počať dieťa či problematika homosexuálnych párov a ich stále častejšie túžby po dieťati. Aj v niektorých týchto prípadoch sa inštitút osvojenia javí ako významný inštitút na riešenie týchto problémov.

V prípadoch kedy dôjde k rozvodu manželov sa často stáva, že jeden z rozvedených rodičov, v prípade ak sa znovu ožení jeho nový partner má snahu osvojiť si dieťa jeho nového partnera. Samozrejme v prípade ak jeho biologický rodič zomrie, alebo nemá o dieťa záujem. V prípade neschopnosti manželov počať vlastné dieťa prirodzenou cestou osvojenie predstavuje pre manželský pár možnosť ako si splniť sen o vytvorení vlastnej rodiny. Stále je však potrebné mať podľa nášho názoru na mysli skutočnosť, že osvojenie by malo predstavovať možnosť dieťaťa mať rodinu a nie snahu aby mala rodina dieťa. Situácia homosexuálnych párov je v danej oblasti určite komplikovanejšia, aj keď stále ako téma aktuálnejšia.

Podľa nášho názoru medzi najaktuálnejšie problémy týkajúce sa samotného procesu osvojenie patria právo detí žiť v rodinnom prostredí, medzištátne osvojenia, právo na prístup k informácia týkajúcich sa osvojenia, anonimizácia informácií.¹

V jednotlivých krajinách sa v právnych úpravách nachádza zakotvenie inštitútu osvojenia. Medzi jednotlivými úpravami sa nachádzajú odlišnosti. Na právnej úprave osvojenia v slovenskej a českej právnej úprave by som rada v nasledujúcich častiach tohto príspevku rada poukázala.

Slovenská právna úprava osvojenia

Pre úspešné osvojenie si dieťaťa je potrebné splniť zákonom stanovené predpoklady a podmienky. Zákon č. 36/2005 Z.z zákon o rodine ( ďalej zákon o rodine ) vo svojej štvrtej časti druhej hlave s názvom osvojenie práve tieto podmienky a predpoklady stanovuje. Všade, kde zákon hovorí o deťoch, rozumejú sa nimi tak deti manželské, nemanželské ako aj osvojenci. Zmyslom týchto úprav je vytvoriť také podmienky, aby mohlo dieťa vyrastať v úplnom a stabilnom rodinnom prostredí.

O osvojení rozhoduje vždy súd na návrh osvojiteľa. Osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Medzi osvojencom a príbuznými osvojiteľa vzniká osvojením príbuzenský vzťah. Osvojitelia majú pri výchove detí rovnakú zodpovednosť a rovnaké práva a povinnosti ako rodičia.² V právnej úprave tohto inštitútu sú zakotvené aj podmienky, ktoré musí splniť osoba, ktorá sa chce stať osvojiteľom . Podľa zákona o rodine sa osvojiteľom môže stať len fyzická osoba, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, je zapísaná do zoznamu žiadateľov o osvojenie podľa osobitného predpisu a spôsobom svojho života a života osôb, ktoré s ňou žijú v domácnosti, zaručuje, že osvojenie bude v záujme maloletého dieťaťa. ³

Slovenská právna úprava pozná možnosť osvojenia len maloletého dieťaťa a to tiež iba v prípade ak je osvojenie v záujme maloletého. V takomto prípade si maloleté dieťa môžu osvojiť manželia alebo jeden z manželov, ktorý žije s niektorým z rodičov dieťaťa v manželstve alebo pozostalý manžel po rodičovi alebo osvojiteľovi maloletého dieťaťa. Zákon o rodine myslel aj v tomto prípade na osamelé osoby, ktoré si výnimočne môžu osvojiť maloleté dieťa avšak len v prípade, ak sú splnené predpoklady na to, že osvojenie bude v záujme dieťaťa.

Na osvojenie dieťaťa je potrebný súhlas zákonných zástupcov osvojovaného dieťaťa, ktorými sú väčšinou rodičia. Súhlas s osvojením sa od rodiča dieťaťa vyžaduje aj v prípade, že rodič je sám ešte nedospelý. Zákon o rodine v prípade súhlasu s osvojením zakotvuje aj prípady kedy súhlas s osvojením dieťaťa potrebný nie je. Súhlas s osvojením podľa zákona o rodine nie je potrebný v prípade ak rodičia v priebehu najmenej šiestich mesiacov rodičia sústavne neprejavovali skutočný záujem o dieťa, najmä tým, že dieťa pravidelne nenavštevovali, neplnili pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu a neprejavujú snahu upraviť si v medziach svojich možností svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby sa mohli osobne ujať starostlivosti o dieťa, alebo v čase najmenej dva mesiace po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa nijaký záujem, hoci im v tom nebránila nijaká závažná prekážka. O nezáujme rozhodne súd.

O tomto takzvanom „kvalifikovanom nezáujme rodičov“ musí vždy rozhodnúť súd. Súhlas rodičov, ktorí sú zákonnými zástupcami osvojovaného dieťaťa, nie je potrebný ani vtedy, ak rodičia dajú súhlas s osvojením dopredu bez vzťahu k určitým osvojiteľom. V takomto prípade hovoríme o tzv. blanketovom súhlase. Súhlas dopredu musia dať osobne prítomní rodičia písomne pred súdom alebo pred príslušným orgánom sociálno-právnej ochrany detí, taký súhlas môžu dať rodičia najskôr šesť týždňov po narodení dieťaťa.

Súd i orgány sociálno-právnej ochrany detí starostlivo skúmajú pomery osvojiteľov, najmä ich spôsob života (trestný register, povesť v mieste bydliska a pod.), ich motiváciu na osvojenie, ale aj skutočnosť, či osvojenie bude na prospech osvojovaného dieťaťa.

V podmienkach Slovenskej republiky je zakotvená aj tzv. predosvojiteľská starostlivosť. Pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu deviatich mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Predosvojiteľská starostlivosť poskytuje záujemcom o osvojenie dostatočne dlhú možnosť na zoznámenie s praktickým výkonom rodičovských práv a povinností vo forme každodennej starostlivosti o dieťa, jeho zdravotný stav, výchovy dieťaťa a vzniku vzájomných citových väzieb. Budúci osvojitelia tak nadobudnú praktickú skúsenosť a poznanie ekonomickej stránky rodičovstva a svojej schopnosti prevziať na seba všetky následky spojené s rodičovstvom, čím potom vzniká záruka toho, že osvojenie bude plniť svoj účel, t.j. že dôjde k správnemu posúdeniu predpokladov osvojiteľov na plnenie rodičovských funkcií.⁴

Po osvojení dieťaťa vznikajú pre osvojencov určité práva a povinnosti a tiež viaceré sociálne následky. Osvojenec bude mať priezvisko osvojiteľa. Osvojením zanikajú vzájomné práva a povinnosti medzi osvojencom a pôvodnou rodinou, ako aj medzi osvojencom a poručníkom alebo opatrovníkom, ktorý mu bol ustanovený súdom. Ak je to v záujme osvojenca, osvojitelia mu môžu sprostredkovať prístup k informáciám o jeho rodičoch alebo poskytnúť informácie, ktorými disponujú, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Osvojiteľ sa zapíše v matrike namiesto rodiča osvojenca na základe oznámenia súdu.⁵

Osvojenie nie je možné považovať za absolútne a nezrušiteľné. Osvojenie môže zrušiť iba súd na základe vážnych dôvodov. Zrušenie osvojenia musí byť vždy v záujme maloletého dieťaťa, a musí byť o ňom rozhodnuté do šiestich mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o osvojení na návrh osvojenca alebo osvojiteľa alebo aj bez návrhu. Zrušením osvojenia vznikajú znovu vzájomné vzťahy medzi osvojencom a pôvodnou rodinou. Osvojenec bude mať opäť svoje predošlé priezvisko.

Česká právna úprava

Česká právna úprava je hneď na začiatku odlišná od slovenskej právnej úpravy a to v tom, že poskytuje legálnu definíciu osvojenia, ktorá v tej slovenskej absentuje. Zákon č. 89/2012 Sb. Občasnký zákoník ( ďalej český občiansky zákonník zákonník) definuje osvojenie ako prijatie cudzej osoby za vlastnú, čo je vyjadrením základného princípu osvojenia, ktorým je nahradenie prirodzeného biologického rodičovstva právnym. Takéto prijatie cudzej osoby za vlastnú je základným rozlišovacím znakom oproti iným inštitútom, ktoré zakladajú rodičovstvo.⁶

Čo sa týka podmienok osvojenia predstavujú základné skutočnosti, na ktorých je pri osvojení nevyhnutné trvať. Osvojenie by malo predstavovať vytvorenie vzťahu alebo jeho základov, tak ako to je medzi deťmi a rodičmi. Súlad s najlepšími záujmami dieťaťa v prípade osvojenia maloletého resp. súlad s dobrými mravmi v prípade plnoletého. Pri osvojovaní by mal byť absolútny zákaz akéhokoľvek zisku zo súvisiacej činnosti. Je absolútne vylúčené osvojenie medzi príbuznými v priamej línii medzi súrodencami. Samozrejmosťou je primeraný vekový rozdiel medzi osvojenom a osvojiteľom. Zakotvenie takýchto podmienok osvojenia je veľmi pozitívne. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy sa podmienky osvojenia zameriavajú na viaceré oblasti osvojenia, pričom slovenská právna úprava sa zameriava skôr na osobu osvojiteľa a jeho predpoklady na osvojenie.⁷

Základnou hmotnoprávnou podmienkou osvojiteľnosti je súhlas s osvojením. V českej právnej úprave nachádzame exaktne vymedzený okruh osôb, ktoré musia s osvojením súhlasiť. V českom občianskom zákone je uvedené, že o osvojení nemôže byť rozhodnuté bez súhlasu dieťaťa, rodičov dieťaťa, alebo osôb ktoré sú oprávnené dať súhlas za rodičov, prípadne manžela osvojiteľa.⁸ Aj v úprave súhlasu s osvojením je medzi spomínanými právnymi úpravami značný rozdiel. V slovenskej právnej úprave sa súhlas dieťaťa spomína len v prípade, ak je dieťa schopné posúdiť dosah osvojenia. Naproti tomu česká právna úprava sa súhlasu dieťaťa s osvojením venuje veľmi podrobne. Dokonca rozlišuje súhlas dieťaťa s osvojením, ktoré je staršie ako 12 rokov a súhlas dieťaťa mladšieho ako 12 rokov. Česká právna úprava teda rozlišuje dve situácie súhlasu maloletého osvojenca, pričom rozdiel medzi týmito situáciami je stanovený vekovou hranicou 12 rokov. Zavedenie takejto súhlasnej povinnosti je inšpirované medzinárodnými dokumentmi. Obsiahnutie podobnej zásady sa nachádza v revidovanom Dohovore o osvojení dieťaťa, ktorá ustanovuje, že hmotnoprávnou podmienkou osvojenia je súhlas maloletého, a to do veku 14 rokov. Český zákonodarca túto hranicu znížil na 12 rokov.⁹ Takúto súhlasnú povinnosť nie je možné považovať za absolútnu a to hlavne s ohľadom na vývoj dieťaťa. Z uvedeného dôvodu môžu nastať dve situácie, kedy súhlas dieťaťa s osvojením nie je potrebný a to ak existuje rozpor so záujmami maloletého a neschopnosť maloletého posúdiť dôsledky súhlasu.

Takáto úprava súhlasu s osvojením je podľa nášho názoru veľmi vhodná , veľmi pozitívne je ž zákonodarcovia sa nechali inšpirovať medzinárodnými dokumentmi. V porovnaní s úpravou v slovenskej právnej úprave je súhlas dieťaťa s osvojením upravený podrobnejšie a reflektuje na viaceré situácie, ktoré môžu nastať čo je samozrejme vhodnejšie.

Osvojenie plnoletého a celá úprava takéhoto osvojenia je úplne nová v českej právnej úprave. V slovenskej právnej úprave sa takýto inštitút zakotvený vôbec nie je. Nový český občiansky zákonník sa osvojeniu plnoletého venuje pomerne detailne.

Základnou podmienkou takéhoto osvojenia je, že nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Keďže ide o inštitút, ktorý by mal byť aplikovaný len vo veľmi výnimočných situáciách požiadavka na dodržanie dobrých mravou je veľmi dôležitá. Okrem tejto podmienky musia byť splnené samozrejme aj iné podmienky, tak ako je to pri osvojovaní maloletého. Osvojenie nie je možné medzi príbuznými a musí byť medzi osvojencom a osvojiteľom primeraný vekový rozdiel. Návrh na začatie konania podáva osvojiteľ, s osvojením musia súhlasiť rodičia osvojiteľa. Súhlas rodičov nemôže byť opomenutý aj v prípade ak ide o osvojenie plnoletého. Plnoletosť osvojenca nemá žiaden vplyv na takúto skutočnosť.

V českej právnej úprave nachádzame aj inštitút osvojenia, ktoré je obdobou osvojenia neplnoletého. Takéto osvojenie pripadá do úvahy len v tom prípade ak ide o zákonné dôvody. Za takéto dôvody sa považujú prípady, kedy súrodenec plnoletého osvojovaného bol osvojený tým istým osvojiteľom. Predpokladáme, že účelom takejto právnej úpravy je zachovanie celistvosti rodiny, čo považujeme za veľmi pozitívne a za vhodný inštitút obsiahnutý v právnej úprave. Ďalším takýmto dôvodom je situácia, keď v dobe podania návrhu na osvojenie bol osvojenec ešte neplnoletý, ale v priebehu konania o osvojenie nadobudol plnoletosť. V nesposlednom rade zákon tiež neobchádza deti manžela osvojiteľa.

Osvojenie, ktoré nie je obdobou osvojenia neplnoletého je osvojenie ktoré je odlišné účinkami od osvojenia neplnoletého. V takomto prípade je možné osvojiť neplnoletého, tak že právne následky vznikajú len pre osvojiteľa a osvojenca. Väzby na rodinu osvojenca sa nepretrhávajú, osvojencovi nevznikajú nové príbuzenské väzby na rodinu osvojiteľa. Takéto osvojenie musí prichádzať však do úvahy len výnimočne a v prípade ak budú do úvahy prichádzať dôvody vhodné osobitného zreteľa pre osvojenca a osvojiteľa.¹⁰

Právna úprava osvojenia plnoletého, ktorá sa nachádza v novom občianskom zákonníku, je v mnohých prípadoch veľmi prínosná. Nie len že osvojenie plnoletého predstavuje nový inštitút v českej právnej úprave ale jeho prínos je značný aj v dedičskom práve. Plnoletý osvojenec je zaradený do prvej dedičskej skupiny dedičov.

Otázkou v danom prípade bude, ako sa do budúcna naloží s novými inštitútmi obsiahnutými v tomto zákone. Je možné predpokladať, že až rozhodovaním súdov sa ukáže aké sú tieto novo vytvorené inštitúty a príde tiež k vysvetleniu čo sa považuje napríklad za dôvody vhodné osobitného zreteľa a kedy využívanie týchto inštitútov neprichádza do úvahy.

Predtým ako bude dieťa osvojené s konečnou platnosťou, je v českom občianskom zákonníku zakotvená povinnosť, aby bolo dieťa v starostlivostí osvojiteľa pred samotným osvojením. Súd v takýchto prípadoch vždy skúma vzájomnú vhodnosť osvojiteľa s dieťaťa a to predovšetkým s ohľadom predovšetkým na ich zdravotný stav. Posudzujú sa však aj iné aspekty ako zdravotný stav. Dôležité je aj vhodné etnické, náboženské a kultúrne prostredie. Ak je osvojiteľom iba jeden z manželov, súd sa tiež zameriava na objasnenie toho, z akého dôvodu sa k návrhu nepripojil tiež druhý manžel. Dieťa môže byť budúcemu osvojiteľovi dané do starostlivosti po uplynutí troch mesiacov odo dňa, kedy rodičia dieťaťa dali súhlas s osvojením. Môže však nastať aj situácia, že dieťa bude dané do starostlivosti budúcich osvojiteľov pred uplynutím tejto lehoty. Je to možné hneď potom ako dali rodičia súhlas s osvojením. Ak však nastane takáto situácia do uplynutia troch mesiacov odo dňa keď dali rodičia súhlas s osvojením nejedná sa o starostlivosť pred osvojením. Ten komu bolo takýmto spôsobom dieťa zverené do starostlivosti je povinný o dieťa sa riadne starať a chrániť ho. Starostlivosť osvojiteľa o osvojované dieťa pred osvojením trvá dostatočne dlho pre presvedčivé zistenie, že sa medzi osvojiteľom a dieťaťom vytvoril taký pomer, aký je zmyslom a cieľom osvojenia. Táto doba však nemôže byť kratšia ako šesť mesiacov. Ak to odôvodňujú okolnosti prípadu nariadi súd aj bez návrhu dohľad nad osvojencom a osvojiteľom po dobu, ktorá je nevyhnutne potrebná. Takáto dohľad vykonáva spravidla orgán sociálno-právnej ochrany detí.

Záver

Účelom článku je porovnanie slovenskej a českej právnej úpravy v oblasti osvojenia a poukázanie na nájdené rozdiely v týchto úpravách. Pri porovnávaní vybraných právnych úprav sme poukázali na značné rozdiely.
Česká právna úprava prešla nedávno veľkou novelou, čo sa odrazilo na jej kvalite na existencii nových inštitútov a v porovnaní so slovenskou právnou úpravou sa jednotlivým inštitútom, podmienkam osvojenia, súhlasu s osvojením, ale aj iným skutočnostiam venuje veľmi detailne. Veľkým pozitívom českej právnej úpravy je, že sa nechala v mnohých prípadoch inšpirovať medzinárodnými dokumentmi, predovšetkým Dohovorom o osvojení dieťaťa.
Existencia novo zaradených inštitútov do českej právnej úpravy osvojenia, ich úprava a zakotvenie vytvárajú podľa nášho názoru jednu z vyspelých európskych úprav osvojenia. V mnohých prípadoch by sa slovenská právna úprava mohla nechať inšpirovať práve tou českou právnou úpravou, napríklad zavedením nových inštitútov ako je osvojenie plnoletého. Podľa nášho názoru by bolo tiež vhodnejšie aby bola slovenská právna úprava detailnejšia a prihliadala na viaceré skutočnosti, ktoré pri osvojení ako takom môžu nastať. Za veľmi vhodné považujeme, že česká právna úprava vzala do úvahy súhlas dieťaťa s osvojením a prihliada ne neho značným spôsobom, čo by mohla vziať do úvahy aj slovenská právna úprava.

Autor: JUDr. Zuzana Usačevová

Použitá literatúra
1. DEPARTMENT OF ECONOMIC AND SOCIAL AFFAIRS: Child Adoption. Trends and Policies. 2009. Str.17. ISBN 978-92-1151466-7
2. Zákon č. 36/2005 Z.z zákon o rodine
3. Zákon č. 36/2005 Z.z zákon o rodine
4. 45P/10/2012
5. Zákon č. 36/2005 Z.z zákon o rodine
6. Zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zakoník
7. HRUŠÁKOVÁ, KRÁLIČKOVÁ,WESTPHALOVÁ a kol. Občanský zákonník II. Rodinné právo. C.H BECK., 2014 str. 602. ISBN 978-80-7400-503-9
8. Zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zakoník
9. HRUŠÁKOVÁ, KRÁLIČKOVÁ,WESTPHALOVÁ a kol. Občanský zákonník II. Rodinné právo. C.H BECK., 2014 str. 650. ISBN 978-80-7400-503-9