You are here„Pripravované“ inštitúty dedičského práva a ich možný vplyv na konanie o dedičstve

„Pripravované“ inštitúty dedičského práva a ich možný vplyv na konanie o dedičstve


By admin - Posted on 10 September 2013

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

V súčasnom období prebiehajú práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento príspevok si kladie za úlohu predstaviť stručne jednotlivé „pripravované“ inštitúty dedičského práva hmotného a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto (staro)nových inštitútov ako odkazu, dedičskej zmluvy, dedičského náhradníctva, vykonávateľa závetu či vzdania sa, resp. zrieknutia sa dedičstva eventuálne mohlo de lege ferenda ovplyvniť osobitné konanie civilného procesu, a to konanie o dedičstve.

Úvod

Aj keď kontinuita prechodu vlastníctva z poručiteľa na dediča vyplýva z ustanovenia § 460 zákona č. 64/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len OZ), dedičskoprávnu postupnosť nie je možné realizovať bez dedičského konania, z čoho vyplýva úzka spätosť medzi ustanoveniami OZ o dedičskom hmotnom práve a ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP) o dedičskom práve procesnom.(1) V minulosti známe dedičskoprávne inštitúty súčasné slovenské dedičské právo nepozná, hoci nie je vylúčené, že sa k nim opäť nevráti. Ak sa tak stane, možno predpokladať, že to ovplyvní aj konanie o dedičstve.

1 Odkaz

Odkazom sa v zmysle Legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka (ďalej len legislatívny zámer) rozumie nadobudnutie určitej jednotlivej veci z majetku dedičstva, pričom odkazovník, teda osoba, ktorej poručiteľ odkázal určitú vec, právo alebo peniaze na ťarchu dedičov alebo niektorého z nich, nezodpovedá za poručiteľove dlhy ani za náklady spojené s pohrebom poručiteľa, ak cena všetkých odkazov neprevyšuje 1/4 dedičstva. Ak táto podmienka o cene všetkých odkazov splnená nie je, považuje sa v zmysle legislatívneho zámeru ustanovenie odkazovníka za ustanovenie dediča.(2) Tento inštitút nie je v našich pomeroch ničím neznámym. V období rokov 1848 – 1918 odkazovník neniesol bremená pozostalosti, za dlhy poručiteľa zodpovedal len v druhom rade, pokiaľ ich nebolo možné vydobyť od dedičov, ale zodpovedal len do výšky svojho odkazu.(3) Právo platné na Slovensku poznalo tzv. vecný odkaz, keďže odkazovník sa stával vlastníkom odkázanej veci priamo smrťou poručiteľa, na rozdiel od právnej úpravy v Čechách, kde mal odkaz záväzkových charakter.(4) Odkaz sa využíval až do roku 1950 prijatím zákona 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ z roku 1950), účinného od 1. 1. 1951. Práve v tomto občianskoprávnom kódexe došlo na strane poručiteľa k výraznému obmedzeniu jeho dispozície majetkom pre prípad smrti, keďže nemohol odkázať pohľadávku, právo a taktiež ani nehnuteľnosť. Občiansky zákonník z roku 1964 tento inštitút už neupravoval vôbec, čo platí aj de lege lata, teda nemožno hovoriť v zmysle účinného znenia OZ o odkazovníkovi a dedičovi a nakoľko viac ako šesť desaťročí tento stav trvá a je medzi týmito pojmami podstatný rozdiel, bolo by podľa nášho názoru vhodné, aby nový Občiansky zákonník obsahoval ustanovenie, v ktorom by expressis verbis uviedol, že odkazovník sa nepovažuje za dediča.(5)

Inštitút odkazu pozná rakúsky, nemecký i švajčiarsky občiansky zákonník, ale aj nový český OZ. V súvislosti s ním existujú aj určité modifikácie, ako napr. pododkaz či prednostný odkaz, ktorý napr. v zmysle ustanovenia § 2150 nemeckého občianskeho zákonníka (ďalej len BGB) predstavuje „dodatočný prírastok“ už k nadobudnutému majetku prostredníctvom dedenia.

1.1 Odkaz a konanie o dedičstve

V súvislosti s týmto inštitútom sa vynára otázka postavenia odkazovníka v konaní o dedičstve. Dôvodová správa k novému českému OZ uvádza, že ak poručiteľ v závete, resp., dedičskej zmluve, povolá za dedičov osoby A a B a zároveň im nariadi vydať obraz X osobe C, dedičmi a zároveň účastníkmi konania o dedičstve sa stávajú osoby A a B, pričom osoba C ako odkazovník týmto účastníkom konania nie je, a vzniká jej právo domáhať sa vydania veci priamo od dedičov.(6) V tejto súvislosti vzniká medzi odkazovníkom a dedičmi záväzkovoprávny vzťah, ktorého obsahom je pohľadávka odkazovníka a dlh dediča, resp. dedičov, čoho následkom by bola aplikácia ustanovení záväzkového práva, resp. ustanovení o nadobúdaní vlastníctva.

Domnievame sa však, že by bolo vhodné a možno aj v niektorých prípadoch nevyhnutné, aby sa s odkazovníkom ako účastníkom konania o dedičstve predsa len konalo. V prípade odkazovníka by však vždy išlo len o účastníka konania pre určitý úsek. Ako uvádza notár M. Šešina v jednom svojom príspevku,(7) vždy bude odkazovník nejakým spôsobom „vtiahnutý“ do konania, keď bude potrebné zistiť cenu odkazu či dať mu taktiež priestor na vyjadrenie k výške nárokov. To by si vyžiadalo doplnenie ustanovenia § 175b OSP o odkazovníkov, ako o osoby, v prospech ktorých bol zriadený odkaz, keďže pojmy dedič a odkazovník nebude možné stotožňovať, aj keď nemožno vylúčiť situáciu, že dedič by bol zároveň odkazovníkom, napr. v prípade, ak by právna úprava poznala aj možnosť už spomínaného prednostného odkazu.

Súdny komisár by sa v príprave na prejednanie dedičstva zaoberal otázkou, či podľa ustanovenia § 175c OSP existuje v Notárskom centrálnom registri závetov závet, ktorý obsahuje odkaz, nakoľko z legislatívneho zámeru možno vyvodiť, že odkaz podľa navrhovanej úpravy bude súčasťou závetu.(8) Určilo by sa zároveň, či odkaz spĺňa podmienky na to, aby ho bolo možné považovať za odkaz, teda posúdiť najmä splnenie výšky ceny odkazu, resp. viacerých odkazov.

Po zistení existencie odkazu by súd vydal v prípade žiadnych pochybností uznesenie, ktorým by potvrdil existenciu odkazu a uložením povinnosti dedičom k prevodu vlastníckeho práva, s možnosťou podať odvolanie proti tomuto uzneseniu. Právoplatnosť tohto uznesenia by bola momentom, keď by právo byť účastníkom v dedičskom konaní zaniklo a pokračovalo by sa ďalej už len s dedičmi. V ďalšom priebehu konania by sa s odkazovníkom ako účastníkom konania nekonalo, nakoľko, ako už bolo spomínané, nezodpovedal by ani za dlhy poručiteľa, ani za náklady spojené s jeho pohrebom. V tom prípade by sa s odkazovníkom nekonalo ani v prípade dohody dedičov o prenechaní predĺženého dedičstva veriteľom, s výnimkou, ak by samotný predmet odkazu mal byť predmetom tejto dohody.

Ak by však hodnota odkazu, resp., súčet hodnoty všetkých odkazov, bol vyšší ako ¼ dedičstva, odkazovník by bol účastníkom konania ako dedičia, keďže by sa v takomto prípade v zmysle legislatívneho zámeru považoval za ustanoveného dediča.

2 Dedičská zmluva

Pri dedičskej zmluve ide o dvojstranný právny úkon pre prípad smrti, ktorým jedna strana ustanovuje druhú stranu za svojho dediča, a to buď celej pozostalosti, alebo jej pomernej časti a druhá strana toto prijíma(9) či dvojstranný právny úkon, ktorým jedna strana robí posledné poriadky a druhá strana jej prejav prijíma.(10) Aj tento inštitút v minulosti existoval, keď došlo k jeho úplnému zrušeniu už spomínaným OZ z roku 1950. V období do roku 1848 dedičská zmluva vo svojich formalitách vychádzala z darovacej zmluvy a zriaďovala sa podľa zásad všeobecných, dvojstranných zmluvných úkonov a tiež nesmela vynechať všeobecné zásady zriadenia závetov pre jednotlivé druhy a stavy.(11) Dedičská zmluva a jej úprava podliehala v ďalšom období, teda v rokoch 1848 - 1876, pomerne stručnej úprave obsiahnutej v rakúskom občianskom zákonníku (ďalej len ABGB). V roku 1876 došlo k prijatiu zákonného článku XVI/1876, ktorý mal názov „O formálnych požiadavkách testamentov, dedičných záväzkov a na pád smrti znejúcich podarúnkov“, v ktorom sa uzákonili podstatné formálne náležitosti vyjadrenia (ústnych alebo písomných) úkonov pre prípad smrti, teda aj dedičskej zmluvy.

Legislatívny zámer uvádza, že dedičská zmluva bude mať väčšiu právnu silu ako ostatné dedičské tituly a že nebude môcť byť jednostranne menená či zrušená. Poručiteľ by nemal obmedzené právo disponovať so svojím majetkom ešte za svojho života, teda dedič z dedičskej zmluvy by dedil majetok, prípadne jeho časť z majetku, ktorý zostal ku dňu poručiteľovej smrti.(12) Spolkový súdny dvor v Nemecku v súvislosti s týmto v jednom svojom judikáte uviedol, že „zmluvný dedič ani odkazovník ustanovený v dedičskej zmluve nedisponujú pred smrťou poručiteľa žiadnym čakateľským právom na jeho majetok alebo predmet odkazu, ale iba „vyhliadkou“ na skutočné nadobudnutie majetku“.(13) Veríme, že spornosť by pri tomto dedičskom titule mohla byť najmenšia, nakoľko by sa uzatvárala vo forme notárskej zápisnice a podľa nášho názoru by sa tak malo udiať aj v prítomnosti minimálne dvoch svedkov.

Zmluva ako dedičský titul, podobne ako pri odkaze, je známa a využívaná v mnohých právnych poriadkoch.(14) Za povšimnutie stojí napr. rakúska právna úprava, ktorá, na rozdiel od nemeckej či švajčiarskej, umožňuje uzatvoriť tento kontrakt len medzi manželmi alebo snúbencami za predpokladu, že uzavrú manželstvo, s čím následne súvisí aj pomerne zriedkavá využiteľnosť tohto inštitútu ako dedičského titulu.(15) Obmedzené je taktiež dedičstvo, ktorým možno v dedičskej zmluve disponovať – v zmysle ustanovení ABGB sa môže dedičská zmluva týkať najviac ¾ budúcej pozostalosti. Zvyšná ¼ musí ostať k dispozícii pre možnosť dedenia z testamentu, prípadne zo zákona.

2.1 Dedičská zmluva a konanie o dedičstve

Po zavedení tohto inštitútu by bolo vhodné, podobne ako pri odkaze, aby súdny komisár vykonával vyšetrenie v rámci dedičského konania podľa ustanovenia § 175c OSP nielen v evidencii závetov v úschove u notára, ktorá je vedená v Notárskom centrálnom registri závetov, ale aj v evidencii dedičských zmlúv v osobitnom Notárskom centrálnom registri, o ktorého zriadení by sa v súvislosti so zavedením dedičskej zmluvy ako ďalšieho dedičského titulu dalo uvažovať.(16)

Dedič z dedičskej zmluvy by bol účastníkom konania o dedičstve tak ako dedičia na základe ostatných dedičských titulov, vrátane možnosti uzavrieť s veriteľom dohodu o vyporiadaní či skončenia dedičského konania na základe vydania osvedčenia o dedičstve.

Pri inštitúte dedičskej zmluvy sa vynára otázka, čo v prípade, ak bola v nej stanovená podmienka, resp. povinnosť určitého „protiplnenia“ zo strany poručiteľa, ktorá ak za jeho života zmluvnou stranou (dedičom) splnená nebola, k dedeniu by dôjsť nemalo.(17) Tu by mal opäť úlohu zohrávať súdny komisár, ktorý by sa už v priebehu tzv. predbežného prejednania dedičstva mal zaoberať nielen otázkou formálnej správnosti dedičskej zmluvy, ale aj otázkou, či boli splnené všetky podmienky dohodnuté v dedičskej zmluve. Aj pri tomto dedičskom titule by v prípade rozpornosti medzi jednotlivými dedičmi, samozrejme, platilo, že súdny komisár by vyšetril dedičské právo tých, medzi ktorými by bolo sporné a konal by ďalej s tým, u koho by sa domnieval, že je dedičom, pričom ak by nastala situácia, že by nedošlo k zmieru medzi dedičmi, odkázal by toho z nich, ktorého dedičské právo by sa javilo ako menej pravdepodobné, na súd. Do úvahy by prichádzala aj aplikácia ustanovenia § 175j OSP o prejednaní dedičstva bez nariadenia pojednávania, ak by dedičstvo na základe dedičskej zmluvy pripadlo jedinému dedičovi.

3 Náhradníctvo (substitúcia)

Dedičské náhradníctvo(18) je ďalším inštitútom, s ktorým sa v novom Občianskom zákonníku počíta. Jeho podstata spočíva v tom, že poručiteľovi sa dá možnosť, aby v závete ustanovil okrem „riadnych“ dedičov aj tzv. náhradných dedičov, a to pre ten prípad, že by „riadne“ ustanovený dedič z akýchkoľvek dôvodov nededil. Náhradníctvo sa má upraviť tak, že v prípade, ak ten, koho poručiteľ ustanovil za dediča v závete, dedičstvo nenadobudne, povolá sa na jeho miesto iný dedič ako náhradník.(19)

V teórii sa rozlišuje medzi všeobecným náhradníctvom (tzv. vulgárna substitúcia), ktorého podstatou je určiť, kto bude dedičom v prípade, že sa povolaný dedič nedožije poručiteľovej smrti, alebo v prípade, že sa jej dožije, ale nebude môcť dediť či už z dôvodu dedičskej nespôsobilosti alebo odmietnutia dedičstva. Ak by dedič nadobudol dedičstvo, náhradníctvo by stratilo v tom prípade zmysel a došlo by k jeho zániku. Druhý typ, a to zverenecké nástupníctvo (tzv. fideikomisárna substitúcia)(20) zaväzuje dediča, ktorý dedičstvo prijal, prenechať dedičstvo inej osobe ako ďalšiemu dedičovi (zvereneckému nástupcovi).(21) V prípade tohto inštitútu ide v podstate o ustanovenie viacerých postupných dedičov k tej istej pozostalosti, a to tak, že predný dedič bol ustanovený bezpodmienečne, ale s obmedzením, a ďalší dedičia (poddedičia) sub conditione, ale bez obmedzenia.(22) Oba typy náhradníctiev zakotvuje aj nový český OZ a pozná ich aj rakúske dedičské právo (§§ 604 –
646 ABGB).

Občiansky zákonník z roku 1950, ktorý odstránil fideikomisárnu substitúciu, v ustanovení § 550 uvádzal okrem iného, že „...neplatné je aj ustanovenie závetu, že to, čo sa zanecháva, má dedič nadobudnúť len na určitý čas alebo neskoršie než dňom poručiteľovej smrti, ako aj ustanovenie závetu o tom, na koho má prejsť dedičstvo po dedičovej smrti...“, čo v zmysle dôvodovej správy bolo odôvodnené snahou, aby dedič nebol rôznymi doložkami v závete obmedzovaný vo voľnom nakladaní so zdedeným majetkom na úkor jeho najúčelnejšieho hospodárskeho využitia.(23) Predmetom substitúcie mohla byť len celá pozostalosť, resp. jej pomerný diel, nie však určitá vec či právo.(24)

V zmysle legislatívneho zámeru sa má pri úprave náhradníctva vychádzať z rozsahu úpravy inštitútu všeobecného náhradníctva platnej na našom území do roku 1950.

3.1 Náhradníctvo a konanie o dedičstve

O všeobecnom náhradníctve, aj keď nie je takto v OZ pomenované, je možné v súčasnosti uvažovať v zmysle ustanovenia § 477 OZ, keď požiadavke zákona ustanoviť dediča zodpovedá aj možnosť ustanoviť náhradného závetného dediča, čo nemožno považovať za podmienku podľa § 478 OZ, ktorá by bola bez právnych následkov.(25) V prípade všeobecného náhradníctva by sa teda v prípade smrti dediča ešte pred smrťou poručiteľa, konalo po smrti poručiteľa s jeho „náhradníkom“, pričom túto skutočnosť by súdny komisár zistil ešte počas predbežného prejednania dedičstva a následne by tento „náhradný“ dedič bol účastníkom konania. Ak by došlo ku strate dedičskej spôsobilosti, alebo by dedič odmietol dedičstvo počas konania o dedičstve, nastupoval by počas konania o dedičstve na jeho miesto opäť tento náhradný dedič.

V zmysle ustanovenia § 175a OSP po smrti poručiteľa dôjde k začatiu dedičského konania, kde sa v prípade vylúčenia neplatnosti koná aj s dedičom, ktorý bol ustanovený za dediča v závete. Môže sa však stať, že tento „riadny“ dedič v priebehu dedičského konania zomrie. V tomto prípade by nastupoval na jeho miesto práve náhradný dedič a nie jeho zákonní, resp. závetní dedičia, ktorých nástupníctvo by prichádzalo do úvahy v prípade neexistencie takéhoto náhradného dediča, resp. neuplatnenia jeho dedičského práva z rôznych dôvodov.

Fideikomisárna substitúcia, ak by bola zavedená, by predpokladala smrť predného dediča, resp. prípad predpokladaný v závete poručiteľa. V konaní o dedičstve by vystupoval ako účastník predný dedič. V prípade smrti predného dediča by majetok nadobúdal zverenecký nástupca predpokladaný v závete. Ak by tomuto zvereneckému nástupcovi pripadol po prednom dedičovi majetok určený ešte v závete poručiteľa, v tejto časti by podľa nášho názoru, podobne ako pri ostatných inštitútoch, súdny komisár vyšetril platnosť fideikomisárnej substitúcie a v prípade bezchybností potvrdil dedičstvo zvereneckému nástupcovi.

4 Vykonávateľ závetu

Legislatívny zámer ustanovuje, že vykonávateľom závetu má byť osoba, ktorá, ak túto funkciu prijme, bude dbať, aby poručiteľov závet bol naplnený, resp. starať sa o to, aby bol dôsledne a riadne splnený. Povinnosti vyplývajúce z tejto funkcie majú byť ponechané na vôľu poručiteľa v závete. Ak povinnosti nebudú ustanovené, v zmysle legislatívneho zámeru bude jeho všeobecnou úlohou už spomínaná starostlivosť o riadne naplnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom má sa zároveň usilovať o odstránenie prípadných nezhôd medzi dedičmi. Zmyslom tohto inštitútu je v duchu európskych kultúrnych tradícií dať väčšiu úctu prejavu poslednej vôle poručiteľa práve tým spôsobom, že sa mu umožní určiť osobu, ktorej dôveruje a ktorá po jeho smrti dohliadne na náležité splnenie jeho závetu.(26)

Podľa práva do roku 1950 mohol vykonávateľ závetu konať, len ak túto funkciu prijal, pričom v pochybnostiach jeho kompetencia nepresahovala oprávnenie starať sa o to, aby bolo vykonané všetko, čo bolo potrebné na uskutočnenie poslednej vôle. Spravovať pozostalosť mohol len vtedy, ak bolo zrejmé, že ho tým poručiteľ poveril. Nárok na odmenu mal v prípade, ak mu bola priznaná v testamente alebo ak z povahy zverených úloh vyplývalo, že je dôvodné, aby primeranú úlohu dostal.(27) Ak sa dedič zo závetu v tom čase domáhal zrušenia v závete ustanoveného zákazu scudzenia alebo zaťaženia pozostalostných nehnuteľností, musel podať žalobu voči vykonávateľovi závetu, keďže len vykonávateľ bol oprávnený povoliť upustenie od zákazu scudzenia a zaťaženia, resp. na zákaze trvať.(28)

Pre porovnanie nemecké dedičské právo umožňuje poručiteľovi určiť viacerých vykonávateľov závetu, resp. ponechať určenie tretej v závete určenej osobe v zmysle ustanovenia § 2198 BGB, resp. ustanovenie ponechať aj na súde. Funkcia trvá najdlhšie po obdobie 30 rokov. Jeho hlavnou úlohou je taktiež splnenie poslednej vôle poručiteľa, pričom BGB mu priznáva aj povinnosť správy pozostalosti, resp. usilovať sa o vyporiadanie medzi viacerými dedičmi. Judikatúra priznáva vykonávateľovi závetu zomrelého majiteľa bytu aj právo zúčastniť sa na schôdzi majiteľov bytov a s tým spojené hlasovacie právo.(29)

Nová česká úprava občianskeho práva dáva poručiteľovi možnosť okrem povinností určiť v testamente aj spôsob, akým bude odmeňovaný. Vykonávateľ závetu má v zmysle ustanovenia § 1554 nového českého OZ všetky práva, aby splnil povinnosti uložené poručiteľom, vrátane práva namietať nespôsobilosť dediča alebo odkazovníka či obhajovať pred súdom platnosť závetu poručiteľa.

4.1 Vykonávateľ závetu a konanie o dedičstve

Funkcia vykonávateľa závetu by mala spočívať na báze dobrovoľnosti, teda aj v prípade ustanovenia konkrétnej osoby v závete, by mala táto osoba vyjadriť svoj súhlas, resp. nesúhlas s touto funkciou, čo by bolo vhodné v prípade, keby poručiteľ ustanovil vykonávateľa závetu bez vedomia vykonávateľa, ak by to takým spôsobom bolo možné. Inou možnosťou je ustanovenie vykonávateľa závetu za života poručiteľa v závete, pričom vykonávateľ závetu by sa musel pred notárom vyjadriť, či túto funkciu prijíma alebo nie, ako predpokladá aj legislatívny zámer.

Pri prejednávaní dedičstva by súd oznámil vykonávateľovi závetu začatie konania o dedičstve, ak by zistil jeho ustanovenie do funkcie v závete. Postavenie vykonávateľa závetu by sa v dedičskom konaní následne nieslo v úzkej súčinnosti so súdnym komisárom, aby boli podmienky poručiteľa v závete a jeho posledná vôľa splnená podľa možností čo najdôkladnejšie. Nie je vylúčená situácia, že by vykonávateľom závetu bol zároveň notár, čo by však v tomto prípade, samozrejme, vylučovalo možnosť kumulácie týchto funkcií v jednej osobe.

Myslíme si, že aj keď by význam vykonávateľa závetu v dedičskom konaní nebol zanedbateľný, nedalo by sa v jeho prípade hovoriť o účastníkovi konania, nakoľko ho nemožno zaradiť ani pod jednu z troch definícií účastníka nášho kódexu civilného práva procesného. Možno uvažovať o ňom ako účastníkovi konania len v prípade uplatnenia jeho nárokov z tejto funkcie, ak by to závet, resp. právny predpis predpokladal.

Podobne ako v novom českom OZ, by mal mať vykonávateľ závetu okrem iného aj právo poprieť dedičské právo iného dediča. Ak by v zmysle ustanovenia § 175k ods. 2 OSP došlo k súdnemu sporu, malo by sa vykonávateľovi závetu umožniť, aby prípadne hájil záujmy poručiteľa zachytené v závete.

Vykonávanie tejto funkcie by si počas samotného konania o dedičstve, ale aj po jeho skončení, vyžadovalo kontrolu zo strany súdu, resp. notára ako súdneho komisára. Záver jeho činnosti by si podobne ako v prípade správcu dedičstva vyžadoval podanie záverečnej správy o všetkých skutočnostiach súvisiacich s vykonávaním závetu poručiteľa.

5 Vzdanie a zrieknutie sa dedičstva

Súčasné dedičské právo na Slovensku umožňuje dedičovi odmietnuť dedičstvo, a to buď ústnym vyhlásením na súde alebo písomným vyhlásením jemu zaslaným. Vyhlásenie o odmietnutí dedičstva je však podmienené jednomesačnou lehotou v zmysle ustanovenia § 464 OZ, resp. 175i OSP, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol súdom o možnosti odmietnuť dedičské právo a o následkoch s tým spojenými upovedomený. Súd má možnosť túto lehotu z dôležitých dôvodov predĺžiť. Namiesto doterajšieho pojmu „odmietnutie dedičstva“ sa má zaviesť v zmysle legislatívneho zámeru pojem „vzdanie sa dedičstva“, pričom ich obsah bude takmer totožný s výnimkou formy vzdania sa dedičstva, kde pribudne možnosť vzdať sa dedičstva u notára. Na dediča sa po vzdaní dedičstva bude hľadieť, ako keby sa nebol dožil poručiteľovej smrti. Navrhuje sa zároveň obnoviť inštitút zrieknutia sa dedičstva, ktorého podstata by spočívala v uzavretí písomnej zmluvy s dedičom o zrieknutí sa dedičstva, pričom by nesmela obsahovať podmienky alebo samostatné výhrady, čím by sa v podstate podľa nášho názoru odlišovala od dedičskej zmluvy, kde by takáto možnosť mala existovať, nakoľko to pripúšťajú aj viaceré právne úpravy v zahraničí. Listina o zrieknutí sa dedičstva by sa v zmysle navrhovaných ustanovení ukladala v Notárskom centrálnom registri listín.

Trochu inou cestou sa vybral nový český OZ, ktorý zostáva pri pojme „odmietnutie dedičstva“, čím sa zachováva zmysel tohto inštitútu podľa slovenského OZ s niektorými modifikáciami. Pozná aj inštitút zrieknutia sa dedičstva, ktorý podobne ako podľa slovenského legislatívneho zámeru považuje za zmluvu medzi predpokladaným dedičom a budúcim poručiteľom, pričom umožňuje sa zrieknuť dedičského práva aj v prospech tretej osoby, ktorá ak napriek tomu nededí, platí, že dedí dedič, ktorý sa dedičského práva v prospech tejto osoby vzdal, ak nie je dohodnuté inak. Do tretice upravuje nový český OZ aj vzdanie sa dedičstva, ktorý má iný význam ako navrhované slovenské znenie v legislatívnom zámere. Umožňuje totiž dedičovi, ktorý dedičstvo neodmietol, aby sa ho vzdal v konaní o dedičstve pred súdom v prospech iného dediča, čo vlastne predstavuje osobitný typ scudzenia dedičstva v prospech iného dediča.(30)

Zrieknutie sa dedičstva, resp. jeho odmietnutie pozná aj nemecký BGB (§§ 1942-1965, §§ 2346 - 2352), rakúsky ABGB (§ 551) či švajčiarsky ZGB (Art. 495 - 497, Art. 566 - 579), ktorý ustanovuje napr. trojmesačnú lehotu na odmietnutie dedičstva na rozdiel od slovenskej úpravy, pričom začína plynúť osobitne pre zákonných dedičov a dedičov ustanovených v závete, resp., dedičskej zmluve.

5.1 Vzdanie a zrieknutie sa dedičstva a konanie o dedičstve

Vzdanie sa dedičstva bude mať na konanie o dedičstve podobný dosah, ako je to v súčasnosti s odmietnutím dedičstva. Vzdaním sa dedičstva sa uvoľní dedičské nástupníctvo pre ďalšie subjekty, a to buď pre náhradného dediča, ak bol taký ustanovený v závete, alebo pre dediča zo zákona, keď dedí niekto zo vzdialenejšieho okruhu zákonných dedičov alebo uvoľnený podiel prirastá ostatným dedičom tej istej skupiny zákonných dedičov (zásada akrescencie).(31) Ak by sa dedič vzdal dedičstva, zaniklo by aj jeho postavenie účastníka konania, konanie voči nemu by bolo zastavené, a jeho dedičský podiel by pripadol ďalšiemu, či už náhradnému, alebo zákonnému dedičovi, ktorý by bol súdom upovedomený o dedičskom práve, a ktorý by sa následne stal účastníkom konania o dedičstve. Rovnako aj tento dedič by mal mať právo vzdať sa dedičstva.

V prípade zrieknutia sa dedičstva vopred ešte za života poručiteľa, účastníkom konania sa nestane dedič, ktorý by ním za normálnych okolností bol, resp., ani jeho potomkovia, ak sa zrieknutie dedičstva vzťahuje aj na nich. V porovnaní so vzdaním sa dedičstva tu teda postavenie účastníka konania ani nevznikne, keďže už v zmluve s poručiteľom sa ho dedič v podstate dopredu vzdá. Ak by obsahovala zmluva o zrieknutí sa dedičstva podmienky, resp., výhrady, bola by zo zákona neplatná, a do úvahy by teda prichádzalo účastníctvo „pôvodného dediča“, ktorý by v tom prípade neplatne zriekol svojho dedičského práva, čo by však, samozrejme, v tomto prípade nevylučovalo vzdanie sa dedičstva v konaní o dedičstve.

Záver

Ako vyplýva z legislatívneho zámeru, je pravdepodobné, že v budúcnosti možno očakávať zmeny aj v dedičskom práve. Pri zavádzaní (staro)nových dedičských inštitútov by sa malo vychádzať jednak z právnej úpravy existujúcej v minulosti, jednak z právnych úprav v zahraničí, predovšetkým nemeckej, ktorá podľa nášho názoru predstavuje podrobnú a kvalitnú úpravu nielen v oblasti dedičského práva. Za povšimnutie určite stojí aj česká úprava, kde rekodifikácia súkromného práva vyústila do prijatia nového OZ, ktorý bude účinný od 1. januára 2014. Nakoľko práce rekodifikačnej komisie ešte nie sú ukončené, nemožno vylúčiť právnu úpravu niektorých ďalších inštitútov dedičského práva hmotného, avšak ani ich zredukovanie.

Mgr. Marek Kolodzej
Právnik, Centrum právnej pomoci v Bratislave

Zoznam použitej literatúry a prameňov

Komentáre, učebnice, odborné články:
BEŇA, J., GÁBRIŠ, T.: Dejiny práva na území Slovenska (do roku 1918). Bratislava: Vydavateľské oddelenie PrafUK, 2008, ISBN 978-80-7160-257-6
CIRÁK, J.: Normy a inštitúty dedičského práva (Úvahy de lege ferenda). In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae. 2009, č. 2, s.74.
FAJNOR, V, ZÁTURECKÝ, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Šamorín: Heuréka, 1998, ISBN 80-967653-4-5
FEKETE, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 1344.
ISBN 978-80-89447-50-3
GANDŽALOVÁ, D.: Dedičské právo. Banská Bystrica: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, 2006, ISBN 80-8083-347-8
LAZAR, J.: Občianske právo hmotné I. Bratislava: IURA EDITION, 2006, ISBN
80-8078-084-6
LAZAR, J.: Občianske právo hmotné I. Bratislava: IURA EDITION, 2010, ISBN
978-808078-346-4
LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. Šamorín: Heuréka, 2002, ISBN 80-89122-00-0
RUMMEL, P.: Kommentar zum Allgemeinen bűrgerlichen Gesetzbuch in zwei Bänden. 1.Band. Wien: Manzsche Verlags- und Universitätsbuchhandlung, 1990, ISBN 3-214-04416-8
ŠEŠINA, M.: Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákonníku. In: Ad Notam. 2004, č. 2, s. 46.
ŠTEFANKO, J.: Prvý Občiansky zákonník. Platný od roku 1951 do roku 1964 s dôvodovou správou a so súvisiacimi predpismi zameranými na vecné právo. Šamorín: Heuréka, 1999, ISBN 80-967653-7-X
ŠVECOVÁ, A.: Formálno-právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950. Bratislava: Veda, 2010, ISBN 80-967653-7-X
TUOR, P.: Das schweizerische Zivilgesetzbuch. Zűrich: Schulthess polygraphischer Verlag, 1973

WÄLDL, Ľ.: Dedenie podľa pripravovanej rekodifikácie Občianskeho zákonníka. In: Policajná teória a prax. 2009, č. 3, s. 84.

Právne predpisy:
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
Zákon č. 89/2012 Sb. Občánsky zákoník v platnom znení

Legislatívne zámery, dôvodové správy:
Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, dostupné na: http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf
Dôvodová správa k novému českému OZ, dostupné: http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/DZ_obcansky%20za...

Súdne rozhodnutia:
Rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. R I 933/23 zo dňa 6. 11. 1923
Rozsudok BGH zo dňa 19.1. 1954 – V ZB 28/53 (uverejnené v BGHZ zv. 12, str. 115, 118)
Uznesenie Obvodného súdu v Essene (SRN) č. 95 II 5/95 zo dňa 14. 7. 1995


(1) LAZAR, J.: Občianske právo hmotné I. Bratislava: IURA EDITION, 2006, s.585.
(2) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, s.81. Dostupné na: http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf
(3) BEŇA, J., GÁBRIŠ, T.: Dejiny práva na území Slovenska (do roku 1918). Bratislava: Vydavateľské oddelenie PrafUK, 2008, s.178.
(4) GANDŽALOVÁ, D.: Dedičské právo. Banská Bystrica: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, 2006, s.293.
(5) Podobne je to aj v Českej republike v ustanovení § 1477 ods. 2 zákona č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (ďalej len nový český OZ).
(6) Dôvodová správa k novému českému OZ, s.377. Dostupné: http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/DZ_obcansky%20za...
(7) ŠEŠINA, M.: Úvaha nad návrhem úpravy dědění v novém občanském zákonníku. In: Ad Notam. 2004, č. 2, s.46.
(8) Ak by existovala aj dedičská zmluva ako ďalší dedičský titul, tak sme názoru, že možnosť zriadenia odkazu prostredníctvom dedičskej zmluvy by určite v novom Občianskom zákonníku nemala chýbať.
(9) WÄLDL, Ľ.: Dedenie podľa pripravovanej rekodifikácie Občianskeho zákonníka. In: Policajná teória a prax. 2009, č. 3, s. 84.
(10) LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. Šamorín: Heuréka, 2002, s.251.
(11) ŠVECOVÁ, A.: Formálno – právna stránka zriadenia úkonov posledného poriadku na Slovensku do roku 1950. Bratislava: Veda, 2010, s. 48
(12) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, s.79. Dostupné: http://www.justice.gov.sk/h.aspx?pg=l3&htm=http://www.justice.gov.sk/pi/...
(13) Rozsudok BGH zo dňa 19. 1. 1954 – V ZB 28/53 (uverejnené v BGHZ zv. 12, str. 115, 118)
(14) Teória občianskeho práva v zahraničí aj tzv. negatívnu dedičskú zmluvu, keď sa dedič podobne ako pri zrieknutí dedičstva v zdáva svojho budúceho dedičského nároku, za čo mu poručiteľ spravidla poskytne ešte počas svojho života určité protiplnenie. Napr. TUOR, P.: Das schweizerische Zivilgesetzbuch. Zűrich: Schulthess polygraphischer Verlag, 1973, str. 362.
(15) RUMMEL, P.: Kommentar zum Allgemeinen bűrgerlichen Gesetzbuch in zwei Bänden. 1.Band. Wien: Manzsche Verlags- und Universitätsbuchhandlung, 1990, s.114.
(16) Legislatívny zámer hovorí o registrácii v Centrálnom notárskom registri.
(17) Určité „protiplnenie“ ako súčasť obsahu zmluvy o dedičstve upravuje napr. ukrajinský občiansky zákonník.
(18) Legislatívny zámer hovorí o tzv. všeobecnom náhradníctve.
(19) Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka, s.80 - 81. Dostupné: http://www.justice.gov.sk/h.aspx?pg=l3&htm=http://www.justice.gov.sk/pi/...
(20) Nový český OZ používa pojem „nástupníctvo“ namiesto „náhradníctvo“, nakoľko v prípade fideikomisárnej substitúcie v podstate nejde o náhradníctvo, keďže tu nevystupuje substitút ako náhradník, ale ako nástupca.
(21) Dôvodová správa k novému českému OZ, s. 374 Dostupné: http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/DZ_obcansky%20za...
(22) CIRÁK, J.: Normy a inštitúty dedičského práva (Úvahy de lege ferenda). In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae. 2009, č. 2, s. 74.
(23) ŠTEFANKO, J.: Prvý Občiansky zákonník. Platný od roku 1951 do roku 1964 s dôvodovou správou a so súvisiacimi predpismi zameranými na vecné právo. Šamorín: Heuréka, 1999, s. 215.
(24) Pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR č. R I 933/23 zo dňa 6. 11. 1923.
(25) FEKETE, I.: Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 1344.
(26) Dôvodová správa k novému českému OZ, s. 390. Dostupné: http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/DZ_obcansky%20za...
(27) LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva . Šamorín: Heuréka, 2002, s. 254.
(28) FAJNOR, V, ZÁTURECKÝ, A.: Nástin súkromného práva práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Šamorín: Heuréka, 1998, s. 558.
(29) Uznesenie Obvodného súdu v Essene (SRN) č. 95 II 5/95 zo dňa 14. 7. 1995
(30) Dôvodová správa k novému českému OZ, s. 390. Dostupné: http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/DZ_obcansky%20za...
(31) Podobne LAZAR, J.: Občianske právo hmotné I. Bratislava: IURA EDITION, 2010, s. 635.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač