V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov povinný môže vzniesť u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii z nasledujúcich dôvodov:

1. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
2. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré bránia jeho vymáhateľnosti,
3. iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná,
4. oprávnený nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule,
5. povinný nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule.

Námietky proti exekúcii musia byť odôvodnené vzhľadom na to, že na dodatočne uvedené dôvody sa nebude v konaní prihliadať. Povinný subjekt exekučného konania teda na odôvodnenie námietok musí uviesť skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, resp. bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.

Ako už bolo uvedené, námietky sa podávajú u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie, ktorý je povinný doručiť ich najneskôr do piatich dní súdu. Súd má povinnosť rozhodnúť o týchto námietkach v šesťdesiatdňovej lehote.

Správna exekúcia

Zákonné ustanovenia, ktorých predmetom je správna exekúcia, sú obsiahnuté v piatej časti „VÝKON ROZHODNUTÍ“ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok"). V zmysle § 76 ods. 1 správneho poriadku možno proti jednotlivým úkonom a opatreniam spojeným s výkonom rozhodnutia podať námietky. Podľa ustanovenia § 76 ods. 3 správneho poriadku o námietkach proti správnej exekúcii rozhoduje orgán uskutočňujúci výkon rozhodnutia, t. j. správny orgán (môže ísť napr. o daňový úrad, zdravotnú poisťovňu, sociálnu poisťovňu a pod.). Proti takémuto rozhodnutiu o námietkach proti správnej exekúcii nie je možné podať odvolanie.

V oboch uvedených prípadoch možno námietky proti exekúcii charakterizovať ako procesný prostriedok obrany povinného, pričom jeho účelom je zastavenie exekúcie.

V aplikačnej praxi sa nezriedka možno stretnúť so súdnymi rozhodnutiami, podľa ktorých odôvodnenú námietku premlčania je možné vzniesť iba v správnom exekučnom konaní, ktoré predchádzalo súdnemu exekučnému konaniu iniciovanému povinným, a teda súd nie je povinný o nej rozhodnúť. Rovnako sa možno stretnúť so súdnymi rozhodnutiami, keď prvostupňový súd zamietne námietky proti exekúcii ako nedôvodné, nakoľko nemá za preukázané, že po vzniku exekučného titulu nastala okolnosť, ktorá spôsobila zánik vymáhaného nároku alebo bránila jeho vykonateľnosti, ani iné relevantné dôvody, pre ktoré by exekúcia mohla byť vyhlásená za neprípustnú.

Existuje však Rozsudok Najvyššieho súdu spis. zn. 1 M Cdo 5/2008 zo dňa 28. júla 2008, ktorý sa za účelom zjednotenia súdneho výkladu zaoberá práve touto problematikou. Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu spis. zn. 1 M Cdo 5/2008, podľa okresného súdu povinný mohol vo vzťahu k exekučným titulom (pohľadávkam v nich priznaných) námietku premlčania uplatniť iba ako odporca v čase, keď exekučné tituly neboli právoplatné a vykonateľné, t. j. iba v základnom konaní. Z tohto odôvodnenia možno vyvodiť, že okresný súd zaujal právny názor, že povinný v exekučnom konaní v rámci námietok proti exekúcii nemôže účinne vzniesť námietku premlčania vymáhanej pohľadávky (pohľadávok). Podľa právneho názoru Najvyššieho súdu došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia § 50 Exekučného poriadku, keď okresný súd zaujal názor, že v námietkach proti exekúcii povinný nemôže namietať premlčanie judikovaného práva. Povinný pritom môže účinne vzniesť v exekučnom konaní námietku premlčania vymáhanej pohľadávky a uplatniť túto námietku v námietkach proti exekúcii ako okolnosť brániacu vymáhateľnosti vymáhaného nároku. Prvostupňový súd však vychádzal z nesprávneho právneho názoru o nemožnosti uplatnenia námietky premlčania v exekučnom konaní, a preto neskúmal dôvodnosť námietky premlčania vznesenej v exekučnom konaní povinným, nezisťoval rozhodujúce skutočností v zmysle § 408 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na potrebu skúmania námietky premlčania vznesenej povinným v rámci námietok proti exekúcii (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku), t. j. opodstatnenosť námietky generálneho prokurátora založenej na ustanovení § 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, okolnosť, že okresný súd sa nezaoberal uvedenými rozhodujúcimi skutočnosťami dôležitými pre posúdenie premlčania vymáhaných pohľadávok a príslušné zistenia v rámci dokazovania (porovnaj najmä § 132, § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku) nevykonal (ktorý chybný postup v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ani náležite nevysvetlil), je treba považovať za inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 243f ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd preto v zmysle § 243b ods. 1 veta za bodkočiarkou a § 243b ods. 2 v spojení s § 243i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie s tým, že právny záver vyslovený v tomto rozsudku je preň záväzným.

Autor: Bc. Ingrid Nahácka
Autorka je študentkou Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty