You are hereTotalitarizmus a Československo po roku 1948

Totalitarizmus a Československo po roku 1948


By admin - Posted on 07 January 2015

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Totalitarianism and Czechoslovakia after 1948

Kľúčové slová: totalitarizmus . komunizmus . totalitná ideológia . propaganda . komunistická strana
Key words: totalitarianism . communism . totalitarian ideology . propaganda . communist party

Úvod

Totalitarizmus a iné nedemokratické režimy sú témy, ktorým bola a je venovaná značná pozornosť zo strany verejnosti. Príčiny, dôvody záujmu o túto tému sú rôzne, ale verejnosť sleduje a hodnotí hlavne ich vonkajšie prejavy súvisiace s porušovaním práv a slobôd človeka. Totalitnému prípadne autoritatívnemu režimu sa v prvej polovici 20. storočia nevyhla väčšina Európskych štátov. Totalitné režimy sú žiaľ aj súčasťou našej nedávnej histórie a máme dokonca skúsenosti s oboma tipmi totalitných režimov fašistickým aj komunistickým. Téme totalitarizmu, nacizmu, komunizmu hlavne filozofickým aspektom, ideológii, zločinom a osobnostiam, ktoré stáli na čele týchto režimov sa venuje vo svojich dielach viacero zahraničných aj domácich autorov. V článku vychádzam okrem literatúry, ktorá sa zaoberá danou problematikou najmä z vtedajších právnych predpisov (ústavy, zákonov, nariadení) platných v danom štáte. Ambíciou článku je poukázať aj na podmienky a príčiny na základe ktorých sa totalitné hnutie najmä za pomoci totalitnej ideológie, propagandy, teroru a zastrašovania dostávalo v 20. storočí k moci. Totalitné ideológie získavali popularitu najmä v období po prvej svetovej vojne, v čase ťažkých hospodárskych, sociálnych a ekonomických kríz. Riziko návratu totalitných systémov hrozí aj v dnešnej dobe, preto pokladám za potrebné vracať sa k tejto téme a poukazovať na dôsledky najmä zločiny, ktorých sa totalitné režimy dopustili. Predkladaný článok vo svojej prvej časti vymedzuje pojem totalitarizmus pomocou základných definičných znakov (totalitná ideológia, vláda jednej politickej strany, vodcovský princíp, existencia a pôsobenie tajnej polície, totalitná propaganda a ovládanie komunikačných / informačných prostriedkov, centrálne riadené hospodárstvo, absolútna kontrola strany nad armádou / ozbrojenými zložkami, politizácia justície / politické procesy. Druhá časť článku venovaná Československu po roku 1948 sa zameriava na jednotlivé totalitné inštitúty a znaky, ktoré boli nepochybne súčasťou štátneho režimu v Československu po roku 1948. V Československom poňatí ide o komunistickú totalitnú ideológiu, existenciu a vládu jedinej politickej strany – Komunistickej strany Československa, pôsobenie Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti, komunistickú propagandu ako aj centrálne riadené hospodárstvo a politizáciu Československej justície.

Pojem a znaky totalitarizmu

Pod pojmom totalitarizmus rozumieme politické usporiadanie spoločnosti, ktoré je spájané predovšetkým s 20. storočím. Lingvistický základ slova pochádza z latinčiny (totus / v stredovekej latinčine totality / celý), neskôr bol tento výraz bežnou súčasťou taliančiny. Mnoho vedcov sa snažilo nejakým spôsobom uchopiť, definovať a stanoviť definíciu totalitarizmu. Sú to však predovšetkým vedci zo Spojených štátov amerických, ktorí sa zamerali na tento jav politického života. Z amerického výskumného prúdu, snažiaceho sa do tej doby skôr neurčitý pojem definovať, sa za zásadnú publikáciu považuje práca Carla Joachima Friedricha a Zbigniewa Brzezinského. Títo politológovia pochádzajú z krajín, ktoré mali konkrétnu skúsenosť s totalitnými režimami. Pri svojej definícii totalitarizmu vychádzajú z charakteristických znakov nacistického a komunistického režimu. Vo svojom diele Totalitná diktatúra a autokracia (Totalitarian Dictatorship and Autocracy) z polovice 50. rokov 20. storočia zhrnuli a definovali šesť hlavných znakov totalitného režimu. Aby štát mohol byť považovaný za totalitný, musí mať: oficiálnu ideológiu, ktorú sú nútení prijať všetci členovia spoločnosti, jedinú masovú politickú stranu (väčšinou s jediným vodcom), monopol na kontrolu všetkých prostriedkov ozbrojenej moci, úplnú kontrolu prostriedkov masovej komunikácie a informačných zdrojov, systém fyzickej a psychologickej kontroly spoločnosti prostredníctvom polície využívajúcej prostriedky teroru, centrálne riadenie a kontrolu ekonomiky.1 Giovanni Sartori tiež zostavil znaky totalitarizmu. Sú to: totálne rozšírenie a prenikanie moci štátu, ideologizácia politiky v podobe politického náboženstva a politické ovládnutie všetkého, vrátane človeka. Na rozdiel od iných teoretikov sa však domnieva, že teror nie je nevyhnutný pre totalitný režim. Považuje ho skôr za príklad patologického javu, jeho častú prítomnosť v týchto režimoch však nespochybňuje. Podľa Sartoriho totalitné režimy zostávajú režimami založenými na strachu, ktoré pracujú s enormne vysokými sankciami a brutálnym potlačovaním čohokoľvek, čo nemožno zvládnuť ideologickým presviedčaním.2 Hannah Arendtová vo svojej práci zdôrazňovala predovšetkým úlohu ideológie a jej snahy získať si pod kontrolu úplne všetky úrovne života jedinca i spoločnosti. Vládcovia sa totiž podľa nej neusilujú len o ovládnutie politickej sféry, ale systematicky sa usilujú o kontrolu súkromného života ľudí. Výsledkom je potom premena človeka a jeho charakteru. Tento nový človek je úplne podriadený štátu. Súčasťou totalitarizmu je nielen propaganda, ale aj teror totalitnej vlády. Hannah Arendtová spomína dva dôležité aspekty: 1. jedna politická strana na čele so zbožšteným vodcom, ktorá je nositeľkou ideológie a teroru 2. masová spoločnosť, ktorá umožňuje spomínané ovládnutie človeka a jeho premenu.3 Za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov výskumu nedemokratických režimov sa považuje americký politológ španielskeho pôvodu - Juan José Linz. Vo svojej práci vyšiel z už spomínaných definícií Fridriecha a Brzezinského a na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia vymedzil tri podmienky, ktoré musia spĺňať systémy, aby mohli byť považované za totalitné: 1. nutnosť existencie jediného centra moci, 2. život spoločnosti je úplne ovládaný ideológiou, pre ktorú je charakteristické, že sa podľa nej dá vysvetliť každá situácia či problém. Posledným predpokladom je politická mobilizácia prebiehajúca celou spoločnosťou. Občania sú totiž nútení k aktívnej účasti na verejnom živote. Mali by byť priamo zanietení pre plnenie spoločenských úloh, aktívne zapojení do činnosti strany alebo iných masových organizácií. Pasívna poslušnosť a apatia sú totalitnými vládcami považované za nežiaduce a nechcené.4 U všetkých vyššie uvedených autorít je možné spozorovať, že každý z nich prišiel s niečím novým, v niečom s ostatnými nesúhlasil alebo to odmietal. Ale aj napriek tomu sa dá zhrnúť pár charakteristických rýs, ktoré sú nevyhnutné na to, aby politický systém mohol byť nazývaný totalitným. V danom systéme vždy musí existovať nejaká strana alebo hnutie, ktoré je považované za centrum moci. Toto mocenské centrum je nielen veliteľom ozbrojených síl, ale disponuje i informačným monopolom. Totalitný režim sa stavia proti náboženstvám. Spoločnosť je totiž podriadená ideológii, ktorá vysvetľuje ľudu všetku realitu a ospravedlňuje prostriedky používané stranou alebo vodcom k dosiahnutiu daného cieľa. Aby mohli totalitné režimy prežiť, vyžadujú úplnú účasť občanov na verejnom živote. Spočiatku sa aktivita vyvíja na budovanie nového poriadku. Táto práca však skôr či neskôr skončí avšak aktivizmus sa musí niekde prejaviť. Musí sa nájsť nejaký objekt nového záujmu, inak sú totalitné režimy odsúdené k zániku. Častými javmi sú čistky, hľadanie protištátne zmýšľajúcich osôb alebo rôznych centier. Spoločnosť ovláda teror, ktorý môže mať podobu priameho fyzického násilia, ako aj psychologického. Všetko podlieha kontrole prostredníctvom tajnej polície. Prostredníctvom svojej ideológie a teroru si totalitné režimy dávajú za cieľ vytvorenie nového človeka. Takýto jedinec je potom oslobodený od všetkého starého. Medzi najväčšie prekážky totalitarizmu patrí individualita - tá musí byť nahradená spoločenským vedomím. Totalitarizmus je možné označiť ako pokus uzavrieť modernú spoločnosť do vypočítateľného a predvídateľného sveta. Pre totalitné systémy je tiež typický postoj, že všetok okolitý svet je sprisahanie práve proti onomu systému. Týmto nepriateľom sa nesmie veriť a musí sa proti nim bojovať akýmkoľvek spôsobom. K zakoreneniu tohto názoru v občanoch je potrebná izolovanosť, ovplyvňovanie propagandou, nemožnosť overiť si pravdu, ktorá je predkladaná vládou a potrestanie za snahu o čokoľvek z toho.5

Totalitná ideológia

Pojem ideológie vznikol v priebehu Veľkej francúzskej revolúcie. Prvýkrát bol tento pojem použitý Destuttem de Tracym, ktorý pomenoval takto novú vedu o ideách. Ideológie môžu vyjadrovať súbory politických ideí alebo tzv. izmy (napr. liberalizmus, konzervativizmus, socializmus, komunizmus, nacionalizmus, fašizmus) a rovnako môžu prepožičiavať význam niečomu dogmatickému či až extrémnemu. Hlavné ideológie sa vyvinuli ako protichodné reakcie na proces modernizácie.6 Ideológie vysvetľujú ako funguje alebo ako by mala spoločnosť fungovať. Sú orientované na akciu. V podstate inšpirujú a vedú spoločenské skupiny k podniknutiu organizovanej spoločenskej akcie. Komunizmus, fašizmus a tiež anarchizmus obhajujú revolúciu a chcú zvrhnúť existujúci spoločenský poriadok. Pre socializmus nie je zásadná myšlienka slobody či rovnoprávnosti, ale skôr sociálny kontext, ktorý so sebou prináša nástup industrializácie a tým aj zrodenie proletariátu a jeho postupnú emancipáciu. Socializmus predstavuje široký ideologický prúd, z jednej strany umiernenú a tolerantnú sociálno-demokratickú verziu a z druhej strany radikálnu až dogmatickú odnož komunizmus.7 Ideologické myslenie by malo vykazovať tri základné rysy: 1. Ideológia nikdy neobjasňuje prítomnosť, ale vždy to, čo by malo nastať, či vzniknúť alebo naopak zaniknúť, 2. Ideológia nie je spätá s realitou a sama sa považuje za viac než reálnu, 3. Ideológia je prejavom dedukcie, teda skúsenosti z východiskovej premisy.8 Podľa Malcolma B. Hamiltona sa na definícii konceptu ideológie spolupodieľajú nasledujúce prvky: 1. Pozostáva z ideí, vier, poňatí a postojov, je pre spoločnosť presvedčivá. 2. Je spätá s určitou skupinou, triedou alebo kolektívom, ktorý sa nachádza vo vnútri širšej spoločnosti. 3. Obsahuje skutočné tvrdenia alebo tvrdenia, ktoré sú "diktované" ako reálne. 4. Je vášnivo udržiavaná, argumentačne a dôkazmi uzavretá. 5. Obsahuje falošné či deformované tvrdenia alebo tvrdenia, ktoré nie sú autorizované, alebo sú neoveriteľné. 6. Usiluje sa o vykonanie sociálnej zmeny.9 Komunistická ideológia je politická ideológia založená na myšlienkach boja proti kapitalizmu, vedúcej úlohe proletariátu, hovorí o zavedení spoločného vlastníctva a stieraní rozdielov medzi ľuďmi. Špecifikom komunistickej totalitnej ideológie je rozdelenie spoločnosti na triedy. Prioritné postavenie v spoločnosti a štáte má mať robotnícka trieda. Pracujúca inteligencia a trieda roľníkov pod vedením robotníckej triedy, ktorá bola aj nositeľom štátnej moci mala viesť spoločnosť k dosiahnutiu socializmu a neskôr komunizmu. Vo všetkých socialistických štátoch, kde sa uplatňovala komunistická ideológia bolo bežné uprednostňovanie a zvýhodňovanie robotníckej triedy na úkor ostatných tried vo všetkých oblastiach života spoločnosti, najmä v pracovnej, sociálnej sfére a možnostiach straníckeho postupu. Pojem komunizmus sa používa k označeniu : 1. Utopickej vízie budúcej beztriednej spoločnosti, ako ju teoreticky zdôvodnili Marx a Engels. 2. Politickej teórie a praxe komunistických strán inšpirovanú marxistickými princípmi. 3. Politických režimov, ktoré konštituovali komunistické strany po revolučnom prevzatí politickej moci v Rusku a po druhej svetovej vojne napríklad vo východnej Európe, v Číne a na Kube. 4. Komunistická ideológia ako aj ostatné totalitné ideológie 20. storočia slúžila predstaviteľom totalitných hnutí ako prostriedok, ktorým ospravedlňujú a zdôvodňujú teror, násilie, represie, perzekúcie a iné protiprávne konania, ktoré sú pre totalitné režimy príznačné. Komunistická ideológia vychádzala z filozofie Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Ich teóriou bola totálna zmena vzťahov v spoločnosti, najmä zmena vlastníckych vzťahov pomocou revolučne vedeného triedneho boja. Cieľom bolo doviesť proletariát k revolúcii nastolujúcej beztriednu spoločnosť. Socializmus vznikol ako reakcia na industriálnu revolúciu. Za socializmus sa považovala forma spoločenského zriadenia, ktorá pozostávala z dvoch vývojových štádií. Ide o socialistickú a komunistickú vývojovú fázu. Podľa marxistickej teórie bolo hlavným cieľom dosiahnutie druhej fázy teda komunizmu. Zmeny v spoločnosti mala priniesť revolúcia uskutočnená proletariátom, ktorej výsledkom malo byť nastolenie beztriednej spoločnosti, oslobodenie robotníckej triedy spod spoločenského útlaku. Rozhodujúcim programovým dielom z ktorého čerpá komunistická ideológia je manifest komunistickej strany spísaný Marxom a Engelsom. Ide o najvýznamnejšie programové dielo vedeckého komunizmu. Vychádza z názoru, že v doterajších dejinách neustále prebiehali a prebiehajú triedne boje v spoločnosti.

Propaganda

Všetka propaganda konca štyridsiatych a priebehu päťdesiatych rokov prebiehala za konštantného zostrovania ideologického boja medzi Západom a Východom. Prijatie komunistickej ideológie, stotožnenie členov robotníckej triedy s jej postulátmi, normami a zákonmi nastalo v prvých rokoch budovania ľudovodemokratickej republiky. Aj marxistická teória kontempluje propagandu ako súčasť širšieho pojmu komunikácie. Predstavuje v podstate proces odovzdania oznámenia od propagandistu k vnímateľom. Významnými aspektmi komunistickej propagandy je predovšetkým jej neodmysliteľná straníckosť, v ktorej sa odráža princíp triednosti spoločnosti a logická tendencia obhajovať záujmy určitej triedy v politickej aréne. Ďalej jej vedeckosť (prítomná vo všetkých odvetviach marxizmu) a v neposlednom rade jej ľudovosť (s dôrazom na zrozumiteľnosť pre najširšie vrstvy).10 Lenin ako hlavné body politickej propagandy stanovil tieto: 1. Obrana výdobytkov socializmu - všetkého pokroku a pozitív, ktoré nový systém priniesol na poli hospodárstva (centrálne plánovanie, znárodnenie priemyslu), politiky, spoločenského vývoja smerom k beztriednej spoločnosti a spravodlivejšiemu poriadku. Obrana proti nepriateľským silám, zvonku (kapitalistické štáty), ale aj vo vnútri socialistickej spoločnosti. 2. Socialistické budovanie, teda aktívne zapojenie sa do budovania nových štruktúr, súhlas a podpora štátnych politík. 3. Komunistická výchova más, v podstate znamenajúca rozšírenie štátnej ideológie marxizmu-leninizmu medzi všetky vrstvy obyvateľstva a jej plnú integráciu do všetkých aspektov života socialistickej spoločnosti.11 Tieto aktivity smerujú teda buď k dobytiu alebo udržaniu politickej moci a tento zámer je v marxistickej propagande prezentovaný priamo a nezastretý. Propaganda trvá potiaľ, pokiaľ nie je vyriešený spor konfliktných tried vnútri jednej spoločnosti, prípadne spor medzi dvoma protikladnými spoločenskými systémami. Zároveň z toho logicky vyplýva, že v tomto období vývoja vnútri jedného štátu, alebo svetového systému nastáva zlatý vek propagandy (obdobie, kedy sa k nej štát uchýli v najväčšej miere). Určitej rozpornosti sa však nevyhne ani už sformovaná socialistická spoločnosť. Tieto neantagonistické rozpory sú však vyhodnotené ako podnecujúce jej ďalší vývoj. Kým pre západnú propagandu minulej i súčasnej doby je typická skôr orientácia na výsledok a absencia jednotného ideologického základu, sovietska propaganda stojí na silne zjednocujúcom prvku a tým je idea marxizmu-leninizmu, triedneho boja a budovania socializmu.12

Vodcovský princíp

Medzi charakteristické znaky totalitných režimov 20. storočia sa zaraďuje aj vodcovský princíp. Na čele všetkých totalitných režimov stojí totalitný vodca, ktorý spravidla zastáva aj vedúcu funkciu v jedinej vládnucej politickej strane. Má najvyššie postavenie v totalitnom hnutí, často je aj nositeľom neobmedzenej moci. Vodca sám formuluje a určuje ciele hnutia a jeho názory sú pre ostatných členov záväzné. Totalitný vodca býva spravidla osoba so silnou charizmou a schopnosťami ovládnuť masy, presvedčiť ich o správnosti svojich názorov, postojov. Pri práci s masami využíva vodca svoje rečnícke schopnosti a demagógiu. Nemenej dôležité sú aj jeho organizačné schopnosti, ako aj schopnosť zbaviť sa prípadných konkurentov alebo nepriateľov v hnutí a udržať si svoje výsostné postavenie. Musí dokázať čeliť náporu svojich vnútrostraníckych nepriateľov, ktorí sa usilujú oslabiť jeho postavenie a vplyv. Podľa Messerschmidta sa človek vodcom nestáva vzdelaním alebo nadobudnutými vedomosťami a skúsenosťami, ale vodcovský charakter závisí na prirodzenom nadaní. Vodcom sa podľa neho človek nestáva, ale rodí. K typickým vlastnostiam, ktorými by mal vodca na základe genetických vlôh disponovať, Messerschmidt zaraďuje predovšetkým vlastnosti ako sú odvaha, idealizmus, politický inštinkt, rečnícke nadanie, logické myslenie. Vodca ja zároveň zosobnením duše ľudu, ktorá sa sústreďuje v jeho vnútri a tým je aj stelesnením všetkej právnej a politickej vôle národa.13 Vodcovský princíp spočíva v myšlienke, že na čele štátu má stáť nespochybniteľná prirodzená autorita, najvyšší vodca, ktorý má strážiť záujmy národa. Celá spoločenská hierarchia sa má riadiť na základe vzťahov nadriadenosti a podriadenosti – každý musí rešpektovať príkazy nadriadených. Táto nadriadenosť a podriadenosť sa má vytvoriť na základe prirodzených organizačných a vodcovských schopností všetkých členov spoločenského rebríčka. Autorita nadradeného však môže byť spochybnená podriadeným a ak tento preukáže lepšie schopnosti, môže sa dostať do vyššej pozície. Vodca, ktorý je predstaviteľom národa, je zároveň nositeľom politickej a právnej vôle ľudu.14 Podľa Viktora Knappa k charakteristikám totalitného vodcovstva treba zaradiť vodcovu výlučnosť, že vodca je jediný, žiadna iná vôľa popri ňom neobstojí, žiadna iná vôľa mu nie je rovnocenná.

Vláda jednej politickej strany a pôsobenie tajnej polície

Pre totalitné režimy je charakteristické sústredenie všetkej moci v rukách jednej vládnucej politickej strany. V Sovietskom zväze išlo o Boľševickú stranu, neskôr Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu. V nacistickom Nemecku ňou bola Národnosocialistická Nemecká robotnícka strana. Vládnuca politická strana býva hierarchicky usporiadaná, organizovaná a na jej čele stojí vodca s takmer neobmedzenou mocou.

V totalitných režimoch plní politická strana nasledovné funkcie :
1. svojou vládnucou prítomnosťou legitimizuje štát prostredníctvom ideológie
2. udržuje stabilitu moci nemennosťou jej charakteru a vlastného mocenského postavenia
3. riadi štát ako vlastný nástroj spravovania spoločnosti
4. socializuje občanov k stotožneniu sa s existujúcim režimom.

Pre zachovanie legitímnosti systému je nevyhnutnosťou práve zachovanie vládnutia politickej strany. Politická strana určuje nielen ideológiu, ale aktivity štátu sú podriadené straníckej kontrole a sú závislé na jej vôly.15 Tajná polícia je neoddeliteľnou súčasťou totalitných režimov, či už ide o fašistické alebo komunistické totality. V oboch prípadoch získava od najvyšších predstaviteľov totalitného hnutia rozsiahle právomoci, pomocou ktorých má plniť svoje úlohy. Hlavnou úlohou je boj proti skupinám obyvateľstva, ktoré totalitná ideológia považuje za svojich nepriateľov. Sú nimi odporcovia režimu, predstavitelia politickej opozície, vo väčšine prípadov aj národnostné menšiny, členovia cirkví a iné pre režim nepohodlné skupiny ľudí. Tento boj spočíva v prenasledovaní, zatýkaní, väznení alebo fyzickej likvidácii spomínaných osôb. Tajná polícia zhromažďuje materiály, spisy a informácie o jednotlivých osobách, ktoré v prípade potreby použije ako dôkazy na základe ktorých danú osobu obviní a zatkne. Na zatknutie človeka sovietskou alebo nacistickou tajnou políciou stačilo len podozrenie z protištátneho konania alebo udanie inou osobou.

Československo po roku 1948

Po druhej svetovej vojne sa československí komunisti netajili úmyslom viesť krajinu ku komunistickému ideálu. Skôr ako prepukol otvorený politický stret medzi komunistami a ostatnými legálnymi politickými stranami na začiatku roku 1948, platila dohoda zakotvená v Košickom vládnom programe, vyjadrená symbolicky konceptom národnej a demokratickej revolúcie. KSČ však už na svojom VIII. zjazde v roku 1945 prijala všeobecný kultúrno – politický program, ktorého centrálnou témou bola vízia prerastania národnej a demokratickej revolúcie do revolúcie socialistickej, ktorej súčasťou mala byť samozrejme aj revolúcia kultúrna. V ideologickej a predovšetkým propagandistickej rovine vyvíjala KSČ v období od konca vojny až do nastolenia svojho mocenského monopolu veľmi aktívnu činnosť. Komunistickí agitátori a stranícki pracovníci sa zatiaľ predovšetkým pomocou brožúrok, propagačných materiálov a verejných vystúpení pokúšali bojovať proti politickým názorom a prúdom, ktoré boli základom politiky demokratických strán zastúpených v Národnom fronte a propagovať sovietsku formu marxistickej filozofie a politickej praxe. Ideologický boj a agresívna komunistická ideologická kampaň bola zreteľná najmä v oblasti kultúry, výtvarných umení, literárnej kritiky a literatúry, ale tiež v jednotlivých spoločenských vedách. V prvých povojnových rokoch zároveň domáci komunisti, najmä predseda strany a premiér Klement Gottwald propagovali tzv. československú cestu k socializmu. Špecifická cesta k socializmu bola v polovici roku 1947 spolu s utužovaním vzťahov v sovietskom bloku, začínajúcou studenou vojnou a ideologickou kampaňou proti Juhoslávii opustená.16 Po februári 1948 nastolili komunisti ostrý kurz smerujúci k radikálnemu zlomu v kultúrnej oblasti a predstavujúci diskontinuitu s ohľadom na väčšinu doterajších tradícií českého a slovenského kultúrneho a spoločenského života. Otvorene to formuloval nový stranícky program, ktorý vzišiel z IX. Zjazdu KSČ v roku 1949 a ktorý si ako jeden z hlavných cieľov stanovil „zmenu kultúry a myslenia ľudí, ktoré by sa mali opierať o marxisticko-leninský svetový názor. V rámci takto poňatej kultúrnej revolúcie pristúpila KSČ veľmi energicky k výstavbe ideologického a propagandistického aparátu. Vytrvalá a relatívne úspešná snaha o úplne ideologické ovládnutie spoločnosti a nadvládu nad verejným politickým, vedeckým a umeleckým dianím bola zaisťovaná sieťou straníckych a štátnych inštitúcií. Rozhodujúca úloha pripadla prirodzene Komunistickej strane. V rámci straníckej hierarchie pripadlo hlavné slovo vo všeobecných ideologických otázkach ideologickým oddeleniam pri ústredných výboroch KSČ a KSS. Zodpovedných ideologických pracovníkov však mali i nižšie organizačné zložky strany ako krajské, okresné i mestské výbory. Z organizačného hľadiska sa ďalej na ideologickej práci podieľali oddelenia propagandy a agitácie, kultúry, školstva a vedy pri ÚV KSČ a ÚV KSS a oddelenia masových informačných prostriedkov pri ÚV KSČ. Rovnako ako komunistické strany v ostatných štátoch socialistického bloku mala tiež KSČ svojho hlavného ideológa, ktorý bol členom všetkých centrálnych straníckych orgánov a v rámci straníckej hierarchie stál formálne za generálnym tajomníkom ÚV KSČ. Od februárového prevratu do roku 1956 bol hlavným ideológom Václav Kopecký, po ňom prevzal funkciu tajomníka pre ideologické záležitosti Jiří Hendrych. Posledné slovo v ideologických otázkach však mala Komunistická strana Sovietskeho zväzu ako vedúca politická sila celého východného bloku. Kontrola nad ideologickou situáciou v jednotlivých krajinách bola zabezpečovaná formou konzultácií na úrovni vedení komunistických strán, medzinárodných alebo bilaterálnych porád, prítomnosťou sovietských poradcov, školením alebo štúdiom na sovietských vysokých školách. Ideologický aparát strany mal na starosti širokú spoločenskú oblasť zahŕňajúcu vzdelanie, médiá, kultúrnu a osvetovú činnosť. Priama kontrola nad týmito oblasťami a príslušnými inštitúciami sa vykonávala pomocou mechanizmov ako boli nomenklatúrna a kádrová politika, mechanizmus schvaľovania edičných, programových a výukových plánov, cenzúra. V čase svojej existencie boli cenzúrne úrady zodpovedné priamo ideologickému oddeleniu ÚV KSČ. Komunistická strana disponovala širokou škálou straníckej dennej tlače celospoločenského (Rudé právo, Pravda) alebo krajského charakteru.17

Napriek tomu, že komunistov viazal ideologický postulát o nutnosti monopolného postavenia strany k vytvoreniu nimi vysnívaného usporiadania spoločnosti, snažili sa spočiatku udržiavať zdanie, že ich prevzatím moci nedošlo k zániku politicky pluralitného systému. KSČ sa zlúčila so sociálnymi demokratmi aj so svojou slovenskom sestrou, z ktorej sa týmto stala iba územná organizácia. Demokratická strana zanikla. Hoci boli "obrodené" (do ich vedenia boli dosadení komunistickí politici), existovali ostatné strany formálne ďalej. Ovplyvňovať tunajšie dianie však už naďalej nemohli.18 Vnútorné poriadky týchto strán dokonca obsahovali formuláciu uznávajúcu nadradenú pozíciu KSČ. Ústava 9. mája vytvorená komunistami ich postavenie nijak explicitne neupravovala. Jej nástupkyňa z roku 1960 už hovorila o vedúcej úlohe KSČ. Zmena spoločenskej situácie sa prejavila aj rozšírením členskej základne. Vrchol bol dosiahnutý na konci roka 1948, kedy mala KSČ cez 2 milióny členov. Vzápätí síce došlo k výraznému zníženiu (dobrovoľne aj nútene) počtu straníkov, napriek tomu počet vytrvalo osciloval okolo 1,5 milióna a v pomere k množstvu obyvateľov štátu bol teda stále pomerne vysoký. Prvým výrazným propagátorom princípu demokratického centralizmu bol Lenin a ako záväzný princíp výstavby komunistických strán bol Kominternou stanovený už v roku 1920. Ideou bolo, že vďaka poslušnosti centru budú všetky zložky strany v dôležitých otázkach jednotné, ale demokratický prvok bude zaručovať samostatnosť nižších zložiek v jednotlivostiach a zabezpečovať tak dôležitú pružnosť. Avšak o oblastiach rozhodovalo vedenie strany. Kvôli mocenskopolitickým záujmom frakcií i jednotlivcov z vedenia v spojitosti s obvyklou túžbou každého orgánu prisvojiť si čo najviac oblastí správy dochádzalo k čoraz väčšej asymetrii v prospech prvku centralizmu. Rozpory ohľadom správneho fungovania tohto systému, teda predovšetkým ohľadom vyvažovania oboch prvkov potom viedli k mnohým vnútrostraníckym roztržkám. Teória demokratického centralizmu ovládla celý štátny aparát, národné hospodárstvo, spoločenské organizácie a vlastne celý politický systém. Explicitne spomenutý bol nakoniec aj v článku 18 a článku 13 odsek 3 Ústavy ČSSR. Vďaka uplatňovaniu tohto princípu bol nakoniec vytvorený hierarchicky štruktúrovaný systém vylučujúci relevantné autonómne mocenské centrá. Strane potom stačilo ovládnuť vedenie jednotlivých orgánov alebo organizácií a mohla ich účinne kontrolovať. Na vrchole mocenskej pyramídy stálo vedenie strany, ústredný výbor, nepodliehajúci žiadnej forme ústavnej kontroly.19 Zákonodarným zborom bolo jednokomorové Národné zhromaždenie, ktoré malo právomoc voliť prezidenta, ktorý mal podľa ústavy stáť na čele štátu. Realita však ústave nezodpovedala. Skutočným centrom moci bola totiž KSČ. Nielenže ovládala všetky orgány dosadením komunistov (napríklad v Národnom zhromaždení mala dve tretiny poslancov), ale rozhodnutia týchto orgánov podliehali schváleniu vedením strany. Zákonodarný proces tak väčšinou prebiehal po osi predsedníctvo ÚV KSČ → vláda → Národné zhromaždenie. Vláda, taktiež ovládaná komunistami, bola najvyšším orgánom výkonnej moci. Ústavným zákonom č. 47/1950 Zb., O úpravách v organizácii verejnej správy boli rozšírené nariaďovacie právomoci vlády. Stále viac otázok tak následne bolo upravených podzákonnými predpismi. Vláda mohla tiež rušiť alebo zriaďovať ministerstvá a zmeniť ich pôsobnosť.20 To viedlo k pomerne častým zmenám počtu týchto ústredných orgánov. Boli zakladané nové ministerstvá, predovšetkým špecializované na jednotlivé odvetvia priemyslu. Roku 1954 mala vláda dokonca 48 členov. Ústrednými orgánmi, ktoré sa však nenazývali ministerstvami, boli tiež niektoré špecializované úrady s celoštátnou pôsobnosťou (napr. Štátny plánovací úrad). Ústava 9. mája v článku II stanovila, že štát je zväzkom dvoch rovnoprávnych národov. Štát sa podľa článku X Ústavy 9. mája delil na kraje, okresy a obce. Ich správu mali na starosti príslušné národné výbory: krajské, okresné a pre obce miestne (neskôr tiež mestské). Ich postavenie bolo v súlade s princípom demokratického centralizmu prísne hierarchické. Národné výbory mali regulačnú právomoc, ich všeobecne záväzné nariadenia nemohli byť v rozpore s predpismi vydanými orgánmi vyššieho stupňa.21 Zastupitelia získavali mandát miestnymi voľbami, občania si však klasicky mohli vybrať iba z jednotnej kandidátky Národného frontu. Postavenie národných výborov napriek tomu autonómne nebolo, závažnejšie záležitosti boli konzultované s príslušným orgánom KSČ. Veľkosť a počet územných celkov sa niekoľkokrát zmenil. Značnou dynamikou si prešla aj organizačná štruktúra národných výborov. Na národných výboroch je navyše zaujímavé , že väčšina z nich bola pod vedením komunistov už pred prevzatím moci, teda keď boli ešte súčasťou predfebruárového štátneho aparátu. Napr. 80 % všetkých národných výborov bolo ovládnutých členmi KSČ hneď po vojne. Personálne čistky boli v Československu rozsiahle. Politicky nespoľahliví zamestnanci museli opustiť oblasti kultúry, školstva, ale aj štátny a hospodársky aparát. Celkom malo nútene odísť až 200.000 osôb, z toho veľká časť úradníkov. Na ich miesto boli povolaní komunisti a celkovo bol štátny aparát personálne posilnený. Počet úradníkov v radoch KSČ vzrástol zo 75.000 na 315.000 osôb. Na efektivitu fungovania orgánov mal samozrejme tento proces negatívny vplyv. Činnosť úradníkov tiež sťažovala nadprodukcia podzákonných predpisov a teda celková rozsiahlosť a neprehľadnosť právneho systému predovšetkým v oblasti správneho práva. V roku 1960 bolo zistené, že právny poriadok obsahuje 17.000 platných noriem, ale iba 9.500 je v praxi používaných.22

Už za vojny bola pozícia komunistov vo vojenských jednotkách vzniknutých na území ZSSR silná. Pod vedením Jaroslava Procházku bola v ich radoch vytvorená ilegálna frakcia, regionálna sieť dôstojníkov podriadená ÚV KSČ. V Košickom vládnom programe bola spomenutá aj koncepcia budovania novej československej armády podľa sovietskeho vzoru. V článku III. bol navyše spomenutý zámer skoncovať s nepolitickosťou armády. Podľa § 1 branného zákona (zákon č. 92/1949 Zb.) mala branná moc chrániť nielen slobodu a nezávislosť národa, ale aj vymoženosti revolúcie a celé ľudovo demokratické zriadenie. Armáda mala zároveň dbať na verejný pokoj a poriadok vo vnútri štátu. Ten istý paragraf sa tiež zmieňoval o spojeneckej väzbe na Sovietsky zväz. Vrchným veliteľom bol prezident republiky. Neskôr sa pre označenie tohto ozbrojeného zboru prijal výraz ľudová armáda. Od roku 1962 začali vojaci prisahať vernosť KSČ, ktorá vedie pracujúci ľud. V súlade s ďalšou zásadou vyplývajúcou z Košického programu, očistením vojska od zradcovských a protiľudových živlov, začali už krátko po Februári armádu opúšťať ľudia politicky nespoľahliví, za ktorých boli považovaní aj vojaci pôsobiaci za vojny v jednotkách vytvorených v západných krajinách. Zakrátko už boli dôstojnícke posty obsadené osobami lojálnymi ku KSČ.23 O budúcej premene policajných zborov bolo rozhodnuté už exilovou vládou. Po vojne obsadil ministerstvo vnútra Václav Nosek, člen KSČ. Polícia a žandárstvo boli rozpustené a výnosom ministerstva vnútra nahradené Zborom národnej bezpečnosti (SNB), ktorý tak už od začiatku podliehal komunistom. Uzákonený bol až zákonom č. 149/1947 Z. z. o národnej bezpečnosti. Podľa § 6 tohto zákona mal byť tvorený príslušníkmi odboja, osobami vracajúcimi sa z koncentračných táborov a bývalými žandármi a policajtmi, ak prešli preskúšaním štátnej a morálnej spoľahlivosti. Členská základňa bola dopĺňaná predovšetkým o straníkov KSČ. Po Februári prešiel zbor očistou, ktorá odstránila niekoľko tisíc príslušníkov, ktorí boli považovaní za nespoľahlivých. Zvláštnou zložkou zboru bola podľa § 33 Štátna bezpečnosť, ktorá mala okrem iného chrániť demokraticko-republikánsku štátnu formu. Práve ona mala na svedomí väčšinu teroru páchaného režimom na obyvateľstve. Medzi jej vyšetrovacie metódy patrilo používanie operatívnej techniky, sledovanie, zastrašovanie, mučenie.24 Ľudové milície (ozbrojený nelegálny oddiel) vznikli počas Februára ako mocenský nástroj komunistov. Členovia museli prisahať vernosť strane, ich vrchným veliteľom bol generálny tajomník KSČ. Pri prevrate plnili zastrašujúcu úlohu, neskôr došlo k ich aktívnemu zapojeniu v rámci represívnych zložiek štátu, keď sa podieľali na potláčaní protispoločenských vystúpení. Ich štatút ani držanie zbraní neboli nikdy upravené zákonom, iba vyhláškami ministerstva vnútra.

Aj v Československu bola po vytvorení režimu sprísnená cenzúra. Od roku 1949 bolo najskôr obmedzené vydávanie kníh. Šírenie kníh bolo naďalej viazané na súhlas Ústrednej edičnej rady podriadenej ministerstvu informácií a osvety. Jeho povolenia nepotrebovali vydavatelia učebníc a kníh kultúrno-politického obsahu, ktorí však museli obsah takýchto publikácií konzultovať s ministerstvom školstva, vied a umení. Vydávanie periodickej tlače bolo upravené zákonom z roku 1950. Podľa § 1 ods. 1 tohto zákona má tlač "napomáhať budovateľskému úsiliu československého ľudu a jeho boju za mier a spolupracovať na jeho výchove k socializmu." Pre vydávanie akéhokoľvek periodika bolo opäť nutné povolenie ministerstva informácií a osvety. Všetci novinári museli byť organizovaní v Zväze československých novinárov. V roku 1953 vznikol špecializovaný orgán dohľadu nad tlačou: Hlavná správa tlačového dozoru. Takisto je potrebné spomenúť obmedzenie dovozu západných periodík. V pozitívnom svetle boli propagované hospodárske úspechy, „spravodlivosť“ spoločenského usporiadania, práca, strana, ZSSR. Negatívna kampaň bola vedená proti škodcom režimu: kolaborantom s kapitalistickou cudzinou, kulakom a iným vykorisťovateľom, duchovným a komukoľvek, kto sa režimu znepáčil. V Československu boli organizované masové manifestácie, režim tu zasahoval do trávenia voľného času svojich občanov. Niektoré záujmové združenia boli zrušené, iné podrobené dohľadu, vytvorená nové, ktoré však boli podriadené strane. Školstvo bolo prispôsobené potrebám strany či už vyučovanou matériou alebo personálnym zložením učiteľského zboru. Filmový priemysel bol zoštátnený hneď po vojne, technický rozvoj priniesol komunistom ďalšie médium: televíziu. Pokiaľ ide o cirkvi a náboženské spoločnosti, československý režim s nevôľou niesol konkurenciu v šírení myšlienok, navyše idey komunizmu neboli zlučiteľné s existenciou kresťanstva. Časť duchovných bola priamo prenasledovaná, zvyšku pri prejave neposlušnosti hrozilo odobratie štátneho súhlasu na výkon duchovnej činnosti. Rehoľná činnosť bola znemožnená, majetok cirkví zabraný.25

Veľká časť marxistickej ideológie pojednávala o ekonomike. Marx odmietal obchod, peniaze, vlastníctvo a spoločenské triedy. Rovnako kritizoval trhové hospodárstvo, ktoré chápal ako prostriedok kapitalistov na ovládanie a vykorisťovanie zvyšku spoločnosti. Naopak preceňoval ľudský rozum, keď mu prikladal schopnosť vytvoriť plánovaný ekonomický systém, ktorý bude oveľa efektívnejší a spoločnosti prospešnejší ako ten starý. Komunistické predstavy o národnom hospodárstve boli pomerne explicitne vyjadrené na úrovni ústavných zákonov. Ústava 9. mája hovorila v § 162 o centrálnej príkazovej ekonomike, v článku XII. o znárodnení nerastného bohatstva a priemysle či o vlastníctve pôdy tými, ktorí na nej pracujú. Ústava ČSSR navyše v článku 13 pridala občanom povinnosť podieľať sa na plnení štátneho plánu vynaložením maximálneho úsilia. Komunistickým prevzatím moci sa ekonomika Československa zmenila na nepoznanie. Podriadená bola päťročným plánom, ktoré stanovovali, koľko sa čoho vyrobí. Previazanosť strany a štátu dokladal fakt, že plán zodpovedal vopred odsúhlaseným straníckym uznesením. Prvý plán bol právne zakotvený zákonom č. 241/1948 Sb., O päťročnom pláne. Podľa § 1 malo vďaka naplneniu plánu dôjsť k väčšej produktivite práce a upevneniu znárodneného priemyslu. § 2 predpokladal nárast národného dôchodku o polovicu. O nasledujúcom vývoji najviac vypovedal § 4, ktorý kládol dôraz na ťažký priemysel. Remeslám bol predpovedaný 20 % rast, poľnohospodárstvu 16 %. Plán tiež reflektoval skutočnosť, že je štát súčasťou sovietskeho bloku. Smerovanie ekonomík bolo koordinované s ostatnými spriatelenými štátmi prostredníctvom RVHP, s ktorej členmi v budúcnosti prebiehal takmer všetok obchod. Centrálne plánovacím orgánom bol zákonom č. 60/1949 Zb., O hospodárskom plánovaní určený Štátny úrad plánovací, ktorý mal dohliadať na riadenie celého hospodárstva v súlade s plánom. Jeho úlohou bola tiež podľa § 13 ods. 4 cenotvorná činnosť. Podľa nariadenia vlády č. 235/1949 Z. z., O plánovaní a inej tvorby cien pripadla právomoc určovať ceny aj iným ústredným orgánom v oblastiach patriacich do ich pôsobnosti, ich cenotvorná činnosť však napriek tomu podliehala dohľadu Štátneho plánovacieho úradu.26

Československá justícia sa spolupodieľala s politickými a mocenskými orgánmi štátu na bezpráví, ktoré bolo na občanoch páchané v pofebruárovom období. Justícia v demokratickom štáte symbolizuje spravodlivosť. V čase politických procesov spravodlivosť vymizla. Určujúcou bola vôľa ľudu reprezentovaná komunistickou stranou. Nezávislé súdy a sudcovia boli nahrádzaní uvedomelými komunistami, ochrancami socialistickej výstavby republiky. Mnoho sudcov, štátnych zástupcov opustilo justíciu z morálnych dôvodov. Odhaduje sa, že v pofebruárových čistkách bolo nútených justíciu opustiť dvadsaťpäť percent zamestnancov. Právo sa stalo nástrojom k budovaniu socializmu. V kabinetnej justícii, uplatňovanej v tejto dobe, o výroku o vine rozhoduje iný orgán ako súd už pred alebo počas procesu. Súdnym orgánom je znemožnená kontrola nad vyšetrovaním. Prokurátor tu bol nadradený sudcom a podriadený Ministerstvu spravodlivosti. Došlo k výraznému oslabeniu práva na obhajobu. V nezávislej justícii rozhoduje o vine aj výške trestu nezávislý súd. Tu sa súdy mali riadiť návrhmi prokurátora z hlavného pojednávania, návrhy boli považované za záväzné pre senát. Časté boli pred vynesením rozsudku porady na Ministerstve spravodlivosti, ktorých sa okrem predsedu a členov senátu zúčastňoval aj prokurátor. Sudcovia boli počas hlasovania sledovaní príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Najtragickejším obdobím československej justície bolo obdobie inscenovaných politických procesov v rokoch 1948-1953, teda v období po februárovom prevrate. Tresty v politických procesoch plnili skôr než funkciu výchovnú funkciu likvidačnú. Medzi najčastejšie ukladané tresty pre politických väzňov patrili tresty absolútne, odňatie slobody na veľmi dlhú neprimeranú dobu, strata vojenských hodností a zhabanie majetku.

Záver

Československý štát po roku 1948 obsahuje väčšinu základných definičných znakov totalitarizmu (totalitná ideológia, vláda jednej politickej strany, existencia a pôsobenie tajnej polície, totalitná propaganda a ovládanie komunikačných / informačných prostriedkov, centrálne riadené hospodárstvo, absolútna kontrola strany nad armádou / ozbrojenými zložkami, politizácia justície / politické procesy. Ideologický boj a agresívna komunistická ideologická kampaň bola zreteľná najmä v oblasti kultúry, výtvarných umení, literárnej kritiky a literatúry, ale tiež v jednotlivých spoločenských vedách. Snaha o úplne ideologické ovládnutie spoločnosti a nadvládu nad verejným politickým, vedeckým a umeleckým dianím bola zaisťovaná sieťou straníckych a štátnych inštitúcií. V rámci straníckej hierarchie pripadlo hlavné slovo vo všeobecných ideologických otázkach ideologickým oddeleniam pri ústredných výboroch KSČ a KSS. Komunistov viazal ideologický postulát o nutnosti monopolného postavenia strany k vytvoreniu nimi vysnívaného usporiadania spoločnosti. Bol vytvorený hierarchicky štruktúrovaný systém vylučujúci relevantné autonómne mocenské centrá. Jediná vládnuca politická strana ovládla vedenie jednotlivých orgánov / organizácií a mohla ich účinne kontrolovať. Na vrchole mocenskej pyramídy stálo vedenie strany, ústredný výbor, nepodliehajúci žiadnej forme ústavnej kontroly. Po februári 1948 armádu a policajné zložky museli opustiť ľudia politicky nespoľahliví. Zakrátko boli dôstojnícke posty obsadené osobami lojálnymi ku KSČ. Štátna bezpečnosť, ktorá mala okrem iného chrániť demokraticko-republikánsku štátnu formu. Práve ona mala na svedomí väčšinu teroru páchaného režimom na obyvateľstve. Medzi jej vyšetrovacie metódy patrilo používanie operatívnej techniky, sledovanie, zastrašovanie, mučenie. Členovia ľudových milícií museli prisahať vernosť strane, ich vrchným veliteľom bol generálny tajomník KSČ. Pri prevrate plnili zastrašujúcu úlohu, neskôr došlo k ich aktívnemu zapojeniu v rámci represívnych zložiek štátu, keď sa podieľali na potláčaní protispoločenských vystúpení. V Československu bola po vytvorení režimu sprísnená cenzúra. Šírenie a vydávanie kníh bolo viazané na súhlas Ústrednej edičnej rady podriadenej ministerstvu informácií a osvety. V pozitívnom svetle boli propagované hospodárske úspechy, „spravodlivosť“ spoločenského usporiadania, práca, strana, ZSSR. Negatívna kampaň bola vedená proti kolaborantom s kapitalistickou cudzinou, kulakom, duchovným a iným ideologickým nepriateľom režimu. Komunistické predstavy o národnom hospodárstve boli pomerne explicitne vyjadrené na úrovni ústavných zákonov. Ústava 9. mája hovorila o centrálnej príkazovej ekonomike, o znárodnení nerastného bohatstva a priemysle či o vlastníctve pôdy tými, ktorí na nej pracujú. Úplne v rukách vedenia strany bola justícia a najmä priebeh exponovaných politických procesov. Na základe vyššie uvedených skutočností ostáva len konštatovať, že Československý štát po februári 1948 spĺňa väčšinu definičných znakov totalitarizmu a je možné ho označovať ako totalitný.

Summary

The article titled Totalitarianism and Czechoslovakia after 1948, in its first part defines the concept of Totalitarianism by basic definitional character (totalitarian ideology, the government of one political party, leadership principle, the existence and operation of the secret police, totalitarian propaganda and control communications / media, centrally controlled economy, absolute control over the military side / armed forces, politicizing justice / political processes. Second part of the article dedicated to Czechoslovakia after 1948 focuses on various totalitarian institutes and characters that were clearly part of the state regime in Czechoslovakia after 1948. Czechoslovakia concept in terms of communist totalitarian ideology, existence of government single political party - the Communist Party of Czechoslovakia, action People's Militias and State Security, communist propaganda and centrally managed economy and the Czechoslovak politicization of the justice.

Autor: JUDr. Peter Marejka
Externý doktorand, Ústav teórie a dejín štátu a práva a spoločensko-vedných disciplín, Paneurópska vysoká škola - Fakulta práva

Zoznam použitej literatúry

ARENDTOVA, H.: Pôvod totalitarizmu I-III. Oikoymenh. Praha. 1996
ARENDTOVA, H.: O násilí. ISE. Praha. 1995
ARON, R.: Demokracia a totalitarizmus. Atlantis. Brno. 1993
ARON, R.: História XX. Storočia. Academia. Praha. 1999
BALÍK, S., KUBÁT, M.: Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov. Praha. 2004
BULLA, M. : Totalitný vodca a vodcovský princíp, Slovenská politologická revue 1/2005
BUDIL, I.: Totalitarizmus. Ústí nad Labem. 2005
CABADA, L., KUBÁT, M. : Úvod do štúdia politickej vedy, Eurolex Bohemia. 2004
FERANEC, M.: Právo a totalita, komparatívna štúdia komunistického Československa a Tretej ríše. Brno. 2013
HEYWOOD, A. Politické ideológie. Praha : Victoria Publishing. 1994.
HEYWOOD, A.: Politické teórie. Praha: Eurolex Bohemia. 2005
CHLUPÁČ, M.: Propaganda ako spoločenský jav. Praha. 1978. SPN
KAPLAN, K.: Komunistický režim a politické procesy v Československu. 2. vyd. Brno: Barrister & Principal. 2008. ISBN 978-80-7364-049-1
KNAPP V.: Problém nacistickej právnej filozofie. Dobrá Voda. 2002
KOPEČEK, M.: Ideológia a ideologické aparáty ako téma výskumu historiografie komunistického Československa. 2002 . Ústav pro soudobé dejiny AV ČR
KROTOV, F. G.: Leninská teória propagandy a dnešok, Bratislava. 1975. Pravda
KUKLÍK, J.: Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde. 2009. ISBN 80-720-1741-1
KÜHN, Z.: Socialistická justícia. In: BOBEK, MOLEK, ŠIMÍČEK.: Komunistické právo v Československu: kapitoly z dejín bezprávia. Brno. Medzinárodný politologický ústav. 2009. ISBN 9788021048447.
JÄGER, P.: Sloboda vyznania a právne pomery cirkví a náboženských spoločností v rokoch 1948-1989. In: BOBEK, MOLEK, ŠIMÍČEK.: Komunistické právo v Československu: kapitoly z dejín bezprávia. Brno. Medzinárodný politologický ústav, 2009. ISBN 9788021048447
POVOLNÝ, D.: Operatívna technika v rukách ŠtB. Praha: Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu PČR, 2001. ISBN 8090288537
REICHMAN, M.: O komunistickom totalitarizme a o tom, čo s ním súvisí. Praha. 2000
RUPNIK, J.: Dejiny Komunistickej strany Československa: od počiatku do prevzatia moci. Praha: Academia, 2002, ISBN 8020009574
ŠARADÍN, P.: Historické premeny pojmu ideológie. Brno. 2001
ŠIMÍČEK, V.: In. Komunistické právo v Československu: kapitoly z dejín bezprávia. Brno. Medzinárodný politologický ústav. 2009. ISBN 9788021048447
TÓTH, R. : Politické strany, UCM Trnava. 2002
VODIČKA, K.: Politický systém Českej republiky : história a súčasnosť. Praha : Portál, 2003; ISBN 80-7178-718-3
VOREL, J.- ŠIMÁNKOVÁ, A. a kol.: Československá justícia v rokoch 1948-1953. Praha: ÚDVK PČR. 2004


1 BUDIL, I.: Totalitarizmus. Ústí nad Labem, 2005, s. 84
2 BALÍK, S.: Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov. Praha: Dokořán, 2004, s. 38
3 ARENDT, H.: Pôvod totalitarizmu. Praha: Oikoymenh, 1996, s. 476
4 BALÍK, S.: Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov. Praha: Dokořán, 2004, s. 39
5 BALÍK, S.: Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov. Praha: Dokořán, 2004, s. 32-33
6 BALÍK, S., KUBÁT, M.: Teória a prax totalitných a autoritatívnych režimov. Praha, 2004, s. 95 - 96
7 ŠARADÍN, P.: Historické premeny pojmu ideológia. Brno, 2001, s. 18
8 ŠARADÍN, P.: Historické premeny pojmu ideológia. Brno, 2001, s. 46
9 ŠARADÍN, P.: Historické premeny pojmu ideológia. Brno, 2001, s. 53-54
10 CHLUPÁČ, M.: Propaganda ako spoločenský jav. Praha. 1978. Štátne pedagogické nakl. s. 31-32
11 KROTOV, F. G.: Leninská teória propagandy a dnešok, Bratislava, 1975. Pravda. s. 105
12 CHLUPÁČ, M.: Propaganda ako spoločenský jav. Praha. 1978. Štátne pedagogické nakl. s. 15
13 KNAPP, V. : Problém nacistickej právnej filozofie, Dobrá voda 2002, s. 126
14 BULLA, M.: Totalitný vodca a vodcovský princíp, Slovenská politologická revue 1/2005, s. 3
15 TÓTH, R. : Politické strany, UCM Trnava 2002, s. 32
16 KOPEČEK, M.: Ideológia a ideologické aparáty ako téma výskumu historiografie komunistického Československa. 2002 . Ústav pro soudobé dejiny AV ČR
17 KOPEČEK, M.: Ideológia a ideologické aparáty ako téma výskumu historiografie komunistického Československa. 2002 . Ústav pro soudobé dejiny AV ČR
18 KUKLÍK, J.: Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde. 2009. s. 116-118.
19 VODIČKA, K.: Politický systém Českej republiky : história a súčasnosť. Praha : Portál, 2003; ISBN 80-7178-718-3. s. 64-67.
20 KUKLÍK, J.: Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde. 2009. s. 117-122
21 KUKLÍK, J.: Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde. 2009. s. 278
22 RUPNIK, J. Dejiny Komunistickej strany Československa: od počiatku do prevzatia moci. Praha: Academia, 2002. s. 254
23 Záverečná správa vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia pre objasnenie udalosti 17.novembra 1989 [online]. Federálne zhromaždenie. [cit. 20. 2. 2013]. Dostupné z: http://www.psp.cz/eknih/1990fs/tisky/t1236_07.htm
24 POVOLNÝ, D.: Operatívna technika v rukách ŠtB. Praha: Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu PČR, 2001. ISBN 8090288537. s. 7
25 JÄGER, P.: Sloboda vyznania a právne pomery cirkví a náboženských spoločností v rokoch 1948-1989. In: BOBEK, MOLEK, ŠIMÍČEK.: Komunistické právo v Československu: kapitoly z dejín bezprávia. Brno. Medzinárodný politologický ústav, 2009. s. 770-776
26 KUKLÍK, J.: Vývoj československého práva 1945-1989. Praha: Linde. 2009. s. 134

Súvisiace články

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač