Úvod
„Právní věda není jednolitá,“ uvádza akademik Viktor Knapp.1 Delí sa na rôzne odbory, ktoré sú ovplyvnené inými vedami (napr. právna politika, právna etnografia, právna logika a pod.).2 Podľa docentky Evy Ottovej táto veda „nemôže byť striktne oddelená od ostatných spoločenských vied ani svojím predmetom ani metódami.“3 Podotýka, že „interdisciplinárny prístup k skúmaniu spoločenských či právnych problémov obohacuje právnu vedu i spoločenské vedy, umožňuje komplexnejší, viacdimenzionálny pohľad na skúmanú problematiku, vyvažuje priveľkú špecializáciu jednotlivých vied, pri ktorej sa neraz strácajú dôležité súvislosti.“4 Medziodborový aspekt sa však netýka len právnej vedy, ale aj právnej praxe. Vo svetle vyššie uvedeného sa preto chceme v krátkosti, a podľa možnosti možno homogénne, dotknúť vybraných interdisciplinárnych prienikov v oboch oblastiach.
Pár slov o sociálnom kontexte práva
Je zrejmé, že poznanie práva je kľúčové pre akékoľvek ďalšie úvahy o ňom. Môžeme si všimnúť, že už otázka právneho vedomia má interdisciplinárny charakter. Okrem právneho aspektu (ktorý sa prejavuje napríklad v zásade ignorantia iuris non excusat5) má tiež aspekt sociologický a psychologický. Veď predstavy ľudí o tom, aké právo je a aké by malo byť, sa tvoria na základe kultúry, v ktorej žijú6 a tiež na základe psychologických daností jednotlivej osobnosti. Tieto dve skutočnosti zároveň zohrávajú svoju rolu pri právnej interpretácii a argumentácii. Častou snahou advokáta je presvedčiť ľudí (či už sudcu, štátneho úradníka alebo protistranu) poznačených rôznymi kultúrnymi a psychologickými vplyvmi.7 Advokát preto v rámci výkonu svojej profesie neraz potrebuje poznať aj zásady argumentácie a komunikácie. Potrebuje mať prehľad o stave spoločnosti a žiada sa tiež, aby bol zdatný v rečníctve.8 Do popredia teda vystupuje sociológia a psychológia, zvlášť tiež umenie rétoriky.
Zo sociálnych vied, ktoré majú svoj vzťah k právu treba rozhodne spomenúť filozofiu. Tá totiž vybavuje právo metódami a kategóriami. Filozofické predpoklady zároveň ovplyvňujú normotvorbu aj aplikáciu práva a podmieňujú tiež predporozumenie interpreta. Odhaľovanie týchto predpokladov a podstupovanie súboja rozdielnych filozofických konceptov je ťažko realizovateľné bez ich znalosti. Preto možno hovoriť o zmysluplnej úlohe aspoň čiastočného filozofického prehľadu na strane právnika. Ide najmä o právnu, prípadne morálnu, filozofiu, ktorá dnes dostáva svoj priestor aj v rozhodnutiach ústavného súdu, kde sa možno stretnúť s odvolaním sa na autorov ako Ronald Dworkin alebo Robert Alexy, čo sú významní právni filozofi.
Ignorovať nemožno ani vzťah práva k histórii. Porozumenie obsahu právneho predpisu si niekedy môže vyžiadať aj znalosť historických súvislostí, v ktorých sa zrodil (u nás stále platný občiansky zákonník má už viac než päťdesiat rokov, nemôžeme napríklad aj tu naraziť na výkladové problémy historického charakteru?). Platí to obzvlášť pre argumentáciu historickým výkladom. V americkom prostredí sa na túto metódu zameriava celý prúd, tzv. originalizmus. Originalisti sú presvedčení, že pri výklade je rozhodujúci zámer historického zákonodarcu. Tento zámer možno spoznať z dôvodových správ, záznamov z parlamentných rozpráv aj z iných historických prameňov. Oponenti originalistom vytýkajú, že dobrý právnik by v prípade uznania ich metodológie musel byť zároveň historikom. História je teda z tohto uhľa pomerne dôležitá. Dejiny právnej úpravy tiež môžu byť vhodným poučením pre budúce legislatívne kroky. To vidno najmä v obdobiach radikálnejších spoločenských zmien, počas ktorých sa neraz siaha k historickým právnym inštitútom. V Českej republike sa zákonodarcovi len nedávno podarilo uzavrieť porevolučnú rekodifikáciu občianskeho práva. V nemalej miere sa nechal inšpirovať prvorepublikovou právnou úpravou. Samozrejme, možno diskutovať o tom, či je to dobre alebo zle. V každom prípade je tým však ilustrovaný potenciálny význam právnej histórie pre právnika (najmä legislatívca, no tiež pre interpreta).
Pri právnom vedomí sme spomínali dôležitosť kultúry. V posledných rokoch do nášho prostredia začínajú prenikať myšlienky amerických hnutí Law and literature, Law and film a pod.9 Ide o hnutia, ktoré sa zameriavajú na vzťah práva a umenia, napríklad na význam autorských diel pri interpretácii práva, resp. na ich vplyv na formovanie predstáv verejnosti o práve a jeho fungovaní (detektívne či právnické seriály alebo knihy predsa ovplyvňujú všeobecný obraz o tom, aké právo je). Nie je teda zlé, ak má právnik prehľad aj v tejto oblasti.
Spomínané umelecké prúdy sú zároveň ovplyvnené hnutím Law and economics, ktoré zas uplatňuje ekonomické metódy pri analýze práva (napríklad štatistiku, ktorá pomáha predvídať súdne rozhodnutia). Relevanciu pre právnika teda môžu mať aj znalosti metodológie ekonomických vied a mohli by sme pokračovať ďalej... Je množstvo oblastí, v ktorých hodnota interdisciplinárneho prístupu k právu vystupuje do popredia. Už na tomto mieste však možno skonštatovať, že človeku zaoberajúcemu sa právom v rovine teórie aj praxe sa širší medziodborový záber určite zíde. A túto myšlienku treba podčiarknuť.
Záver
Je zaujímavé, že žijeme v dobe, v ktorej akoby sa na akademickej pôde interdisciplinarita stávala trendom. Domnievame sa, že to je dobre a chceme povzbudiť každého, kto kráča týmto smerom. Určite má význam a priori neupierať pozornosť veciam, ktoré sa nám na prvý pohľad môžu zdať irelevantné. Pri hlbšom skúmaní sa totiž môže ukázať, že celkom irelevantné nie sú a odhalí sa nám nový obzor. Možno to nazvať nežiaducou zložitosťou, avšak tiež fascinujúcou pestrosťou. Je len na nás, ktorý z prístupov zvolíme.
Autor: JUDr. Martin Turčan, PhD.
Autor je odborným asistentom na Katedre teórie práva a sociálnych vied Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Použitá literatúra:
BAKOŠOVÁ, E. – VACULÍKOVÁ, N. Základy sociológie práva. Bratislava: VO PraF UK, 2003, 224 s. ISBN 80-7160-177-2.
KNAPP, V. Vědecká propedeutika pro právníky. Bratislava: VO PraF UK, 1993, 251 s. ISBN 80-7160-042-3.
NAKONEČNÝ, M. Psychologie. Praha: Triton, 2011, 863 s. ISBN 978-80-7387-443-8.
OTTOVÁ, E. Teória práva. 2. vyd. Šamorín: Heuréka, 2006, 306 s. ISBN 80-89122-37-X.
ŠKOP, M. Právo a vášeň: Jazyk, příběh, interpretace. Brno: Masarykova univerzita, 2012, 205 s. ISBN 978-80-210-5464-6.
1 KNAPP, V. Vědecká propedeutika pro právníky, s. 44.
2 Tamtiež.
3 OTTOVÁ, E. Teória práva, s. 59.
4 Tamtiež.
5 Nenznalosť práva neospravedlňuje. U nás je táto zásada zakotvená v § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.
6 Autorky E. Bakošová a N. Vaculíková uvádzajú, že „právne vedomie je súčasťou spoločenského vedomia a ako jeho subkultúra nevyhnutne vstupuje do interakcie s inými formami spoločenského vedomia (politika, filozofia, náboženstvo, morálka, atď.).“ (BAKOŠOVÁ, E. – VACULÍKOVÁ, N. Základy sociológie práva, s. 54).
7 K psychologickej perspektíve hodnôt pozri napr. NAKONEČNÝ, M. Psychologie, s. 572-573.
8 Umenie vystupovať je obzvlášť dôležité v americkom prostredí, ktoré je do veľkej miery postavené na zásade kontradiktórnosti. Z tejto zásady vyplýva, že strany sporu musia preukázať svoje tvrdenia tak dobre, ako len vedia. Sudca nie je povinný sám vyhľadávať dôkazy a pracuje len s tými, ktoré mu predložia strany. Boj sa teda vedie v oblasti umenia presvedčiť. V trestnom konaní, na rozdiel od civilných sporov, nepostačuje vydať rozhodnutie na základe pravdepodobnosti. Vyžaduje sa v ňom schopnosť presvedčiť sudcu či porotu o vine obžalovaného nad rozumnú pochybnosť. Ak sa advokátovi podarí vniesť do úvah o vine rozumnú pochybnosť, dosiahne oslobodenie svojho klienta. To je krásne znázornené vo filme Dvanásť rozhnevaných mužov, v ktorom sa ukáže, že celkom evidentný prípad otcovraždy, je vo svetle správnych argumentov vlastne veľmi nejasný. To vedie k oslobodeniu obžalovaného a k jeho záchrane pred elektrickým kreslom. V uvedenom filme síce nešlo o argumenty advokáta, bol to jeden z porotcov, čo argumentoval, je tým však ilustrovaný princíp rozumnej pochybnosti. Ak sa advokátovi nepodarí presvedčiť sudcu o nevine klienta, môže aspoň apelovať na zmiernenie trestu. Tu možno spomenúť jedného z najslávnejších advokátov amerických dejín Clarenca Darowa. Slávna je jeho záverečná reč v prípade Leopolda a Loeba, mladistvých únoscov a vrahov svojho spolužiaka, (aj) vďaka ktorej obžalovaní napokon vyviazli z navrhovaného trestu smrti „len“ s doživotím. Možno poznamenať, že s postupným posilňovaním zásady kontradiktórnosti v kontinentálnom práve bude tento aspekt zrejme nadobúdať čoraz väčší význam aj u nás.
9 K tomu pozri napr. ŠKOP, M. Právo a vášeň: Jazyk, příběh, interpretace. Brno: Masarykova univerzita, 2012, 205 s.