Niekoľko slov na úvod
Súdny exekútor sa neraz vo svojej exekučnej praxi stretáva s otázkou oprávneného,1 prečo nie je možné postihnúť majetok povinného, 2 občana Slovenskej republiky, nachádzajúci sa v zahraničí. Najčastejšie ide o prípady, kedy sa na území Slovenskej republiky nepodarilo zistiť žiadny majetok povinného, ktorý by mohol byť exekúciou postihnutý a ktorý by tak mohol slúžiť na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Podobné otázky sú často spájané, okrem iného, aj so skutočnosťou, že Slovenská republika je (už) členským štátom Európskej únie. Príkladom majetku povinného „umiestneného“ v zahraničí môže byť napr. účet v banke. Ten by v prípade, ak by bol vedený v banke so sídlom na území Slovenskej republiky alebo v pobočke zahraničnej banky, mohol byť postihnutý exekúciou prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Vedenie účtu v banke v zahraničí pritom nie je ničím neobvyklým. Dôvodov pre zriadenie bankového účtu v zahraničí môže byť hneď niekoľko. Môže ním byť napr. skutočnosť, že dotknutý občan v zahraničí pracuje alebo poberá iný príjem, ktorý mu je zasielaný práve na takýto zahraničný účet. Nemožno však vylúčiť ani alternatívu, že povinný sa zriadením bankového účtu v zahraničí bude snažiť úmyselne zmariť prebiehajúce alebo hroziace exekučné konanie. Zahraničný majetok povinného však nemusí mať podobu len finančných prostriedkov na bankovom účte, resp. z exekučnoprávneho hľadiska presnejšie, podobu jeho pohľadávky voči banke. Môže ísť napr. aj o hnuteľnú vec či nehnuteľnosť. Tie by v prípade, ak by sa nachádzali na území Slovenskej republiky, boli postihnuteľné exekúciou predajom hnuteľných vecí alebo exekúciou predajom nehnuteľnosti. Nech je však už podoba majetku povinného v zahraničí akákoľvek, odpoveď na našu otázku musí byť každopádne záporná. Súdny exekútor teda majetok povinného umiestnený zahraničí postihnúť nemôže. Takáto odpoveď pravdepodobne, prinajmenšom takpovediac „intuitívne“, napadne určite takmer každého právnika. Na nasledujúcich riadkoch by sme sa ju však pokúsili aspoň v stručnosti argumentačne zdôvodniť.
Súdny exekútor ako kvázi štátny orgán Slovenskej republiky
Súdny exekútor postihnutím majetku povinného realizuje svoje právomoc. Dôvodom, prečo tak nemôže urobiť aj vo vzťahu k majetku povinného umiestneného v cudzine je skutočnosť, že súdny exekútor má postavenie kvázi štátneho orgánu Slovenskej republiky. Alternatívne možno hovoriť aj o (kvázi) orgáne verejnej moci. Súdneho exekútora možno charakterizovať ako kvázi štátny orgán Slovenskej republiky aj napriek skutočnosti, že ho tak žiadny právny predpis výslovne neoznačuje.
So zreteľom na argumenty, ktoré ešte budú uvedené na ďalších riadkoch, považujeme v prípade súdneho exekútora za vhodnejšie hovoriť o kvázi štátnom orgáne než o „tradičnom“ štátnom orgáne. Pre ilustráciu, za tradičný štátny orgán Slovenskej republiky, rovnako monokratickej povahy ako je to v prípade súdneho exekútora, možno označiť napr. prezidenta Slovenskej republiky. Dôvodom pre zvolenie prívlastku „kvázi“ je najmä skutočnosť, že súdny exekútor vo svojom postavení kombinuje okrem verejnoprávnych prvkov aj prvky súkromnoprávne. Neraz sa totiž možno stretnúť s tvrdením, že výkon exekučnej činnosti má, z určitého uhľa pohľadu, aj povahu slobodného povolania. 3
Ako sme uviedli už na úvod tejto časti, súdny exekútor postihnutím majetku povinného realizuje svoje právomoc. A je to práve právomoc, ktorá ako jeden z pojmových znakov charakterizuje štátny orgán. Prostredníctvom právomoci štátny orgán napĺňa jednotlivé funkcie štátu. Exekúciu súdnych rozhodnutí, čiže ich nútený výkon, pritom možno označiť za jednu z pôvodných funkcií štátu. 4 Vo vzťahu k jednotlivým subjektom práva môžeme právomoc charakterizovať ako schopnosť upraviť resp. záväzným spôsobom určiť správanie subjektov práva, a to buď normatívnym (všeobecne záväzným) právnym aktom alebo individuálnym právny aktom. 5 V prípade súdneho exekútora pôjde o druhú možnosť. Právne postavenie povinného upravuje prostredníctvom individuálnych právnych aktov. Za individuálny právny akt vydávaný súdnym exekútorom možno označiť napr. exekučný príkaz. Vo väzbe na príklad uvedený v úvode príspevku môže ísť napr. o exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. 6 So zreteľom na jedno zo základných klasifikačných kritérií štátnych orgánov, a to klasifikácie na štátne orgány monokratické a kolegiátne, súdny exekútor spadá do prvej kategórie. V prípade monokratického štátneho orgánu, čiže aj v prípade súdneho exekútora, ide o skutočnosť, že dotknutý štátny orgán rozhoduje a pôsobí navonok prostredníctvom jednej fyzickej osoby. 7
Vráťme sa však k samotnej argumentácii prečo možno súdneho exekútora označiť za kvázi štátny orgán Slovenskej republiky. Charakteristika súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu nie je prítomná v Ústave Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“). 8 Ústava dokonca súdneho exekútora vo svojom texte ani výslovne nespomína. Avšak, ako si ešte priblížime o niekoľko riadkov ďalej, súdneho exekútora možno subsumovať pod pojem „iný orgán Slovenskej republiky“, u ktorého sa v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy možno, popri nezávislých a nestranných súdov, domáhať svojho práva. Označenie súdneho exekútora za (kvázi) štátny orgán nenachádzame ani v základnom právnom predpise upravujúcom postavenie a činnosť súdnych exekútorov, t. j. v Exekučnom poriadku. 9 Ten v ustanovení § 2 ods. 1 súdneho exekútora charakterizuje len ako „(...) štátom určenú a splnomocnenú osobu“. V ustanovení § 5 ods. 1 Exekučný poriadok dodáva, že súdny exekútor ma v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa a že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Z poslednej charakteristiky je následne možné odvodiť, že súdny exekútor by mal byť subjektom, ktorý vykonáva verejnú moc, t. j. orgánom či kvázi orgánom verejnej moci. Ako sme už načrtli, vo všeobecnosti možno konštatovať, že štátny orgán (orgán štátu) je súčasťou množiny orgánov verejnej moci. Každý štátny orgán tak možno označiť aj ako orgán verejnej moci. To, že súdny exekútor by mal mať postavenie štátneho orgánu resp. kvázi orgánu však možno vyvodiť aj z ďalších z uvedených definícií. Keďže ide o subjekt určený a splnomocnený štátom, možno konštatovať, že koná v mene štátu a plní časť z jeho funkcií.
Postavenie súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu však možno odvodiť aj z ustanovení iného právneho predpisu. Je ním zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 10 Zmyslom citovaného zákona je potrebné zabezpečiť možnosť náhrady škody zo strany štátu, ak bola táto spôsobená orgánom verejnej moci resp. štátnym orgánom či iným subjektom konajúcim v mene štátu. Z ustanovení § 4 ods. 1 písm. a) bodu 3 možno vyvodiť, že takýmto orgánom konajúcim v mene štátu je aj súdny exekútor. Postavenie súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu potvrdzuje aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd“). 11 Ústavný súd síce súdneho exekútora výslovne za (kvázi) štátny orgán neoznačuje, no súčasne opakovane uvádza, že v jeho prípade ide o vykonávanie úloh štátneho orgánu. Ak však nejaký subjekt vykonáva úlohy štátu, bez pochýb ho možno označiť prinajmenšom za kvázi štátny orgán. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že súdneho exekútora nemožno vylúčiť spod režimu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 Ústavy. Citované ustanovenie zakotvuje fundamentálny princíp činnosti práve pre štátne orgány, resp. pri rozširujúcom výklade aj pre všetky orgány verejnej moci. 12 V rámci klasického trojdelenia štátnej moci Ústavný súd konštatoval, že súdny exekútor sa podieľa na výkone súdnej moci, keďže sa zúčastňuje na plnení pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť uplatniteľnosť základného práva na súdnu a iný právnu ochranu. Ide o právo garantované v čl. 46 Ústavy. V tejto súvislosti sa možno stretnúť aj s charakteristikou súdneho exekútora ako integrálnej súčasti justičného systému Slovenskej republiky. 13
Územná pôsobnosť súdneho exekútora
V predchádzajúcej časti príspevku sme dospeli k záveru, že súdny exekútor má postavenie kvázi štátneho orgánu, resp. prinajmenšom osoby, na ktorú štát zákonom preniesol výkon niektorých svojich funkcií, t. j. výkon niektorých právomocí. 14 V dôsledku tejto skutočnosti možno uviesť ďalší záver: Právomoc súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu, výkonom ktorej je nepochybne exekučná činnosť v zmysle Exekučného poriadku, nie je uplatniteľná mimo územia Slovenskej republiky, napríklad za účelom postihnutia majetku povinného v zahraničí. Pre komplexné zodpovedanie otázky položenej už v nadpise príspevku je teraz potrebné dodať prečo je to tak. Prečo teda nie je právomoc súdneho exekútora uplatniteľná aj v zahraničí ? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Právomoc súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu Slovenskej republiky je limitovaná jeho pôsobnosťou, ktorá je stanovená a súčasne limitovaná pôsobnosťou právneho predpisu, v danom prípade Exekučného poriadku.
Pôsobnosť patrí, popri už skôr charakterizovanej právomoci, taktiež k pojmovým znakom štátneho orgánu. 15 Kým pojem právomoc možno zjednodušene charakterizovať ako to „čo orgán môže“ konať, v prípade pôsobnosti je potom na mieste hovoriť o tom „kde tak môže“ konať. Pôsobnosť určuje rozsah spoločenských vzťahov, na ktoré je možné tú-ktorú právomoc uplatniť. Jedným z hľadísk z ktorých je možné pôsobnosť skúmať, je hľadisko územné (resp. teritoriálne či miestne). A teraz je na mieste zdôvodniť nami už prezentovaný záver, že územná pôsobnosť súdneho exekútora je ohraničená štátnymi hranicami Slovenskej republiky, resp. že ju nemôže uplatniť v zahraničí.
Územná pôsobnosť súdneho exekútora, resp. jej územné obmedzenie, je dané územnou pôsobnosťou právneho predpisu, ktorý právomoc súdneho exekútora zakladá. Ako sme už v príspevku uviedli, týmto predpisom je Exekučný poriadok. Exekučný poriadok je zákon prijatým Národnou radou Slovenskej republiky, t. j. zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. 16 Územná pôsobnosť zákona resp. právnych noriem v ňom obsiahnutých je vždy ohraničená štátnym územím pre ktoré boli vydané. 17 Prijímanie právnych noriem, osobitne zákonov ako primárnych prameňov práva, totiž možno označiť za jeden z vnútorných prejavov suverenity štátu. Ak by územná pôsobnosť zákonov štátu prekračovala jeho hranice a zasahovala aj na územie iného štátu, išlo by o zásah do jeho suverenity. V našom prípade, keďže ide o zákon prijatý zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, je teda nepochybné, že územná pôsobnosť je ohraničená štátnym územím Slovenskej republiky. Logickým dôsledkom je následne aj obmedzenie územnej pôsobnosti právomoci samotného súdneho exekútora. Ak je to zákon, ktorý „dotuje“ súdneho exekútora jeho právomocou, nemôže územná pôsobnosť, v rámci ktorej súdny exekútor môže svoju právomoc realizovať, prekračovať územnú pôsobnosť zákona. Avšak územná pôsobnosť štátneho orgánu nemusí byť vždy totožná s územnou pôsobnosťou právnej normy o ktorú ten-ktorý štátny orgán opiera svoju právomoc. Môže byť užšia. Typickým príklad sú napr. miestne orgány štátnej správy, v prípade ktorých sa ich právomoc uplatní len na časti štátneho územia, zväčša vymedzeného správnym celkami. Územná pôsobnosť však v žiadnom prípade nemôže byť širšia. Platí to, samozrejme, aj pre prípad súdneho exekútora. Akýkoľvek zo spôsobov výkonu exekúcie, ktorý súdnemu exekútorovi Exekučný poriadok umožňuje, je tak a priori vždy ohraničený územím Slovenskej republiky.
Na našich záveroch nič nemení ani skutočnosť, že Slovenská republika je od r. 2004 členským štátom Európskej únie. Súčasťou právneho poriadku Európskej únie síce sú záväzné právne akty s územnou pôsobnosťou prekračujúcou hranice jednotlivých štátov, akými sú napr. nariadenia, avšak, nezakladajú právomoc súdneho exekútora. Tá je stále daná, ako sme už uviedli na predchádzajúcich riadkoch, právnymi predpismi Slovenskej republiky, ktorých územná pôsobnosť je obmedzená, a to na štátne územie Slovenskej republiky. V tejto súvislosti chceme upozorniť na možnosť prípadnej zámeny s problematikou európskeho exekučného titulu. Súčasťou právneho poriadku Európskej únie síce je úprava tzv. európskeho exekučného titulu, ale tá nemá s územnou pôsobnosťou súdneho exekútora ako kvázi štátneho orgánu Slovenskej republiky nič spoločné. 18 Vytvorenie európskeho exekučného titulu umožňuje len to, aby rozhodnutie súdu alebo iný exekučný titul vydaný v jednom členskom štáte únie bol, po jeho osvedčený ako európsky exekučný titul, akceptovateľný ako podklad pre výkon exekúcie resp. iného obdobného konania aj v inom členskom štáte, a to bez potreby osobitného konania o jeho vykonateľnosti. Ani v prípade európskeho exekučného titulu teda súdny exekútor nemôže postihnúť majetok povinného v zahraničí. Nie je to možné ani v prípade, ak by sa majetok povinného nachádzal v tom členskom štáte, ktorého súd rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul vydal.
A niekoľko slov na záver
Súdny exekútor nemôže postihnúť majetok povinného v zahraničí. Tento záver je jednoznačný aj napriek skutočnosti, že ani Exekučný poriadok a ani žiadny iný právny predpis Slovenskej republiky neobsahuje právnu normu, ktorá by to výslovne stanovovala. Na predchádzajúcich riadkoch sme sa snažili absenciu takejto normy nahradiť argumentačným zdôvodnením vychádzajúcim z tvrdenia, že súdny exekútor má postavenie kvázi štátneho orgánu Slovenskej republiky.
Náš stručný príspevok uzavrieme náčrtom riešenia. V prípade znalosti resp. predpokladu oprávneného o majetku povinného v zahraniční sa ako najvhodnejšie riešenie javí zastavenie exekúcie v Slovenskej republike, t. j. exekúcie vykonávanej súdnym exekútorom v zmysle Exekučného poriadku, a následné iniciovanie obdobného konania pred obdobným príslušným orgánom v zahraničí. Exekúciu môže v zmysle § 57 Exekučného poriadku zastaviť len súd. 19 V načrtnutom prípade prichádza do úvahy buď jej zastavenie na základe výslovného návrhu toho kto navrhol jej vykonanie, čiže oprávneného [§ 57 ods. 1 písm. c)], alebo jej zastavenie na základe dôvodu neformálne označovaného ako nemajetnosť povinného [§ čl. 57 ods. 1 písm. h)]. 20 Samozrejme, v zmysle vyššie uvedených skutočností by sa jednalo len o nemajetnosť povinného vo väzbe na územie Slovenskej republiky. Súd pri rozhodovaní o majetnosti resp. nemajetnosti povinného ako skutočnosti odôvodňujúcej prípadne zastavenie exekúcie totiž majetok umiestnený mimo územia Slovenskej republiky neskúma. Zastavenie exekúcie v dôsledku návrhu oprávneného a ani v dôsledku nemajetnosti pritom nemožno so zreteľom na budúce potenciálne obdobné konanie v zahraničí považovať za prekážku res iudicata (prekážka právoplatne rozhodnutej veci), t. j. za prekážku brániacu v začatí nového exekučného resp. obdobného konania. Tým, že exekúcia bola zastavená ešte pred uspokojením vymáhanej pohľadávky oprávneného sa nevytvára prekážka opätovne sa o jej vymoženie v budúcnosti pokúsiť. 21 Ako obiter dictum je možné dodať, že uvedený záver je odôvodniteľný o to viac, že v oboch prípadoch Exekučný poriadok predpokladá možnosť zaviazania oprávneného na úhradu trov exekúcie, v prípade nemajetnosti je dokonca zaviazanie oprávneného vo všeobecnosti obligatórne. 22
Autor: JUDr. Marek Domin, PhD.
Autor je odborným asistentom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a exekútorským koncipientom súdneho exekútora Mgr. Vladimíra Cipára.
Zoznam použitej literatúry a prameňov
Učebnice
[1] CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013. 279 s. ISBN 978-80-7160-349-8.
[2] KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň: Aleš Čenek, 2011. 431 s. ISBN 978-80-7380-296-7.
[3] KRAJČO, J.: Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2009. 600 s. ISBN 978-80-89374-07-6.
[4] MATES, P. – SEVERA, J.: Odpovědnost státu za výkon veřejné moci. Praha: Leges, 2014. 176 s. ISBN 978-80-7502-021-5.
[5] PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: VO PraF UK, 1999. 331 s. ISBN 80-7160-113-6.
[6] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Exekučný poriadok. Praha: C. H. Beck, 2011. 570 s. ISBN 978-80-7400-335-6.
[7] TOMAŠOVIČ, M.: Exekučný poriadok s komentárom. Žilina: Poradca podnikateľa, 2006. 296 s. ISBN 80-88931-41-X.
Právne predpisy Slovenskej republiky
[8] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[9] Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predmetov.
[10] Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
[11] Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Právne akty Európskej únie
[12] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 zo dňa 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143/15, 30.4.2004).
Rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
[13] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. januára 2005, s.p. zn. PL. ÚS 49/03.
1 Oprávneným je ten účastník exekučného konania, ktorý podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie a v koho prospech má povinný plniť povinnosť vyplývajúcu z exekučného titulu.
2 Povinným je ten účastník exekučného konania, proti ktorému smeruje návrh na vykonanie exekúcie a ktorého povinnosť vyplývajúca z exekučného titulu je predmetom vymáhania.
3 Porovnaj napr. ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Exekučný poriadok. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 3.
4 Porovnaj napr. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: VO PraF UK, 1999, s. 86.
5 Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013, s. 37 alebo KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň: Aleš Čenek, 2011, s. 229.
6 Porovnaj § 96 zákona Národnej rady č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
7 Porovnaj CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013, s. 37.
8 Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
9 Zákon Národnej rady č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
10 Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
11 Porovnaj napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. januára 2005, sp. zn. PL. ÚS 49/03.
12 V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“
13 Porovnaj ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol.: Exekučný poriadok. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 3.
14 S podobným prístupom k vymedzeniu postavenia súdneho exekútora sa stretávame napr. aj v Českej republike, kde je jeho postavenie charakterizované ako slobodná profesia, ktorej štát zákonom zveril výkon určitých právomocí. Porovnaj napr. MATES, P. – SEVERA, J.: Odpovědnost státu za výkon veřejné moci. Praha: Leges, 2014, s. 79.
15 Porovnaj napr. KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň: Aleš Čenek, 2011, s. 229.
16 Porovnaj čl. 72 Ústavy.
17 Porovnaj PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: VO PraF UK, 1999, s. 236.
18 Európsky exekučný titul je predmetom nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 zo dňa 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. V. EÚ L 146/15, 30.4.2004).
19 V tomto prípade abstrahujeme od možnosti zastavenia exekučného konania ex lege, t. j. priamo zo zákona. Príkladom takéhoto zastavenia je vyhlásenie konkurzu na majetok povinného. Porovnaj § 48 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
20 Exekučný poriadok v prípade tohto dôvodu výslovne hovorí o skutočnosti, že „ (...) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie“.
21 Porovnaj TOMAŠOVIČ, M.: Exekučný poriadok s komentárom. Žilina: Poradca Podnikateľa, 2006, s. 113. K neexistencii prekážky res iudicata v prípade zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti porovnaj napr. KRAJČO, J.: Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava: Eurounion, 2009, s. 208.
22 Porovnaj ustanovenia § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.