The right of the nation to self-determination and its manifestations in the unitary state
Abstrakt: Právo na sebaurčenie sa v súčasnosti dá dosiahnuť rešpektovaním práv národnostných menšín v kultúrnych sociálnych a jazykových oblastiach a politickou participáciou príslušníkov národnostných menšín na riešení otázok, ktoré sa danej menšiny týkajú, všetko striktne v hraniciach existujúceho štátu. Napriek tomu, že toto právo je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, jeho aplikácia nie je vynútiteľná vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistuje žiadny efektívny nástroj pre jeho vynútenie.
Kľúčové slová: sebaurčenie, externé právo na sebaurčenie, interné právo na sebaurčenie, separatizmus
Abstract: The right to self-determination can now be achieved by respecting the rights of national minorities in cultural social and linguistic areas and by the political participation of members of national minorities to address the minority issues, all within the boundaries of the existing state. Although this right is enshrined in international documents, its application is not enforceable because there is currently no effective means of enforcing it.
Key words: self-determination, the right to self-determination, the internal right to self-determination, separatism
Úvod
Právo národa na sebaurčenie napriek tomu, že sa spomína aj v Charte OSN sa nedá vnímať ako automatické právo nejakého regiónu, alebo etnickej skupiny na vlastný štát, či odtrhnutie sa od existujúceho štátu. Právo národa na sebaurčenie je prvýkrát formálne zakotvené v Charte OSN, v článku 1 odsek 2, kde jedným z cieľov členských štátov OSN je ,,rozvíjať medzi národmi priateľské vzťahy, založené na úcte k zásade rovnoprávnosti a sebaurčenia národov, ako aj robiť každé iné vhodné opatrenia na posilnenie svetového mieru“ Táto zásada sa spomína tiež v článku 55 ako základ pre pokojné a priateľské styky medzi národmi. V roku 1918 sa právo národov na sebaurčenie síce vnímalo ako právo na vlastný štát pre malé, stredo - a východoeurópske národy a v rokoch 1945 – 1980 bolo smerované na právo koloniálnych území na vlastnú štátnosť. Základom pre tento princíp bolo právo každého národa na sebaurčenie, na slobodné určenie svojho politického statusu a na slobodné uskutočňovanie svojho ekonomického, sociálneho a kultúrneho rozvoja. Vďaka dekolonizácii a realizácii práva národa na sebaurčenie sa na mape sveta objavili celkom nové štáty, najmä na africkom kontinente. Právo na sebaurčenie bolo taktiež prijaté do Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach ako aj do Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv. Na začiatku 80. rokov sa však proces dekolonizácie ukončil a v súčasnom medzinárodnom systéme je viac než právo národa na sebaurčenie uprednostňovaný princíp územnej celistvosti štátov. Aj Výbor OSN na odstránenie rasovej diskriminácie v roku 1996 konštatoval, že medzinárodné právo neuznáva všeobecné právo národov na jednostranné oddelenie sa od existujúceho štátu. V súčasnom období preto právo na sebaurčenie treba vnímať najmä ako rešpektovanie, ľudských, občianskych, politických, kultúrnych a jazykových práv príslušníkov národnostných menšín, alebo menších národov vo viacnárodnom štátnom celku a ako ich právo na demokratickú spoluúčasť na moci v štáte (Šmihula, 2015). Na základe uvedeného sa dá konštatovať, že právo na sebaurčenie sa v súčasnosti má dosiahnuť rešpektovaním práv národnostných menšín v kultúrnych sociálnych a jazykových oblastiach a politickou participáciou príslušníkov národnostných menšín na riešení otázok, ktoré sa danej menšiny týkajú, všetko striktne v hraniciach existujúceho štátu. Napriek tomu, že toto právo je zakotvené v medzinárodných dokumentoch, jeho aplikácia nie je vynútiteľná vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistuje žiadny efektívny nástroj pre jeho vynútenie. Preto je otázna praktická uplatniteľnosť tohto práva v medzinárodnom systéme.
Nejasná ostáva aj definícia, ktorá by objasnila povahu tohto práva – jeho rozsah, subjekt a podmienky uskutočnenia, a to napriek spomínaným dokumentom, ktoré princíp sebaurčenia uznávajú.
Formy uskutočňovania práva na sebaurčenie
Externé právo na sebaurčenie
Podľa Surovej externé právo na sebaurčenie „znamená právo rozhodovať o politickom postavení ľudu alebo národov a ich mieste v medzinárodnom spoločenstve voči ostatným štátom“ (Surová, In Univerzita Komenského). Podľa tohto teda právo na sebaurčenie zahŕňa i právo na oddelenie sa od štátu, v ktorom existuje a vytvorenie nového vlastného štátu. Čonková tvrdí, že externé sebaurčenie predstavuje „právo na nezávislosť národa zahŕňajúce secesiu a je teda narušením celistvosti štátu. Preto jeho uskutočnenie nie je v záujme žiadneho štátu“ (Čonková, 2009).
Externé právo na sebaurčenie v kontexte medzinárodného práva predpokladá, že tieto skupiny sa „sa usilujú o presadzovanie takých požiadaviek a menšinových práv, ktoré im umožnia zachovanie odlišnej etnokultúrnej identity a obmedzeného práva na rozhodovanie o vlastnom osude.“ (Musgrave, 2002)
Interné právo na sebaurčenie
Interné právo na sebaurčenie súvisí s tým, že národnostná menšina má v úmysle zotrvať na území štátu, v ktorom existuje. Ide o tzv. participatívnu demokraciu, kde národná menšina participuje, resp. spolupracuje a spolupodieľa sa na rozhodovacích procesoch na štátnej úrovni, napríklad na rozhodovaní o forme vlády, v práve uplatňovania si kultúrnej, jazykovej, náboženskej či teritoriálnej a politickej autonómie v danom štáte (Surová, In Univerzita Komenského). Výbor na odstránenie rasovej diskriminácie definuje interné právo na sebaurčenie ako „právo národov slobodne uskutočňovať svoj ekonomický, sociálny a kultúrny rozvoj bez vonkajšieho zasahovania“. V zmysle vyššie uvedeného je zrejmé, že tieto dve koncepcie (externé a interné právo na sebaurčenie) by navzájom nemali byť v príkrom rozpore, ale mali by sa dopĺňať. Napriek tomu, ešte stále existujú obavy zo strany predstaviteľov vlád rôznych krajín, že dôsledným dodržiavaním interného práva na samosprávu by mohlo reálne dôjsť k zneužívaniu tohto práva na požiadavky smerujúce k odtrhnutiu častí území suverénnych štátov. Práve zachovanie mieru a bezpečnosti v krajine je v podstate zmyslom intenzívnych snáh o ochranu a zachovanie svojbytnosti národnostných menšín. Monografia P. Malanczuka upozorňuje na túto problematiku a spája právo na sebaurčenie s medzinárodnými konfliktmi. Malanczuk za sebaurčenie považuje „právo národa žijúceho na určitom území, aby rozhodoval o politickom a právnom statuse tohto územia, napríklad vytvorením vlastného štátu alebo rozhodnutím stať sa súčasťou iného štátu“ (Malanczuk, 1997). Na základe tejto definície vznikajú povinnosti štátu voči národom žijúcim vo vnútri teritória i na periférii tohto štátu.
S problematikou vymedzenia práv na sebaurčenie národov a otázkou bezpečnosti krajín úzko súvisí pojem suverenita národa. Pojem suverenita je v súčasnosti chápaný ako jeden z prejavov štátnej moci. Suverenita je podľa slov Ploceka interpretovaná ako štátna moc vykonávaná pre všeobecné záujmy ľudu. Nositeľom suverenity sa teda stáva ľud – národ, pričom štát vykonáva štátnu moc len v zastúpení ľudu a odráža jeho právne vedomie. V tomto smere bolo 20.storočie medzníkom, kedy sa v prípade nazerania na suverenitu štátov začali značné zmeny. Medzinárodné zmluvy, ku ktorým pristupujú štáty predstavujú záväzky, ktoré vedú vo svojej podstate k oslabeniu suverenity, pretože oslabujú alebo obmedzujú predchádzajúcu slobodu štátov v ich rozhodovaní (Plocek, 2004). Ako príklad uveďme Slovenskú republiku. Členstvom v Európskej únii, NATO či v inej medzinárodnej organizácii sa oslabila suverenita štátu vo významnej miere, pretože okrem svojej vlastnej slovenskej legislatívy a exekutívy podlieha aj legislatíve a exekutíve medzinárodného spoločenstva (napr. Európskej únii), ktorej musia dať prednosť pred vlastným poriadkom a inštitúciami.
V kontexte vzťahov suverenity štátu a práva na sebaurčenie národov, si tieto dva pojmy významovo odporujú vzhľadom k tomu, že nemožno vykonávať jedno i druhé. Princíp výkonu práva na sebaurčenie vo svojej histórii sústavne narážal na princíp štátnej suverenity tak ako to tvrdí i Čonková. Zachovanie územnej celistvosti konkrétneho štátu bolo vždy prvoradé (Čonková, 2009). Spomeňme si na obdobie prvej Československej republiky, kedy boli prítomné maďarizačné i germanizačné snahy o rozdelenie celistvosti novej republiky. Hlavným kritériom výkonu práva na sebaurčenie totiž tkvie v nároku národa na vlastné teritórium, a to odporuje suverénnej požiadavke na zachovanie celistvosti štátu.
Faktory, ktoré istým spôsobom vplývajú na suverenitu národa definoval vo svojom článku Ušiak v nadväznosti na teóriu medzinárodných vzťahov, politológie a práva:
1. zmena nositeľa suverenity,
2. sebaurčenie národov,
3. práva národnostných menšín a etnických skupín,
4. vzostup ľudských práv a slobôd,
5. ekonomická integrácia,
6. vzostup nadnárodných organizácií,
7. vedecko-technická revolúcia
8. rovnováha alebo nerovnováha moci,
9. štruktúra svetového politického systému,
10. medzinárodné právo,
11. neštátni aktéri,
12. zmena ideológie,
13. bezpečnosť štátu,
14. globalizácia (Ušiak, 2009 In Současná Evropa 2/2009).
Všetky tieto aspekty významne vplývajú na suverenitu a jej posilňovanie či oslabovanie v rámci konkrétneho štátu. V kontexte témy našej práce sa zameriavame na faktor sebaurčenia národov a práv národnostných menšín a etnických skupín.
Ušiak tvrdí, že „národ je v súčasnej politologickej vede považovaný za podmienku vytvorenia vlastného štátu. To však môže v súčasnosti viesť k ohrozeniu štátu ako takého. Právo na sebaurčenie národov sa po Vestfálskom mieri stalo určujúcim pri vzniku štátov a tento princíp sa prostredníctvom globalizácie vestfálskych zásad udržal do súčasnosti“ (Ušiak, 2009 In Současná Evropa, 2/2009).
Naproti tomu – práva národnostných menšín a etnických skupín sú podľa Ušiaka kvôli existencii rozličných bariér mnohokrát v kontexte uplatnenia práva na sebaurčenie neuplatniteľné. Podľa slov Krejčího : „Táto skutočnosť viedla k vytýčeniu požiadavky na ochranu práv národných, národnostných a kultúrnych menšín vo vnútri suverénnych štátov – politickými dohodami a medzinárodnými garanciami“ (Krejčí, 2001).
Podľa tvrdenia Pierra Kendeho, ktorý v odbornom článku Sebeurčení ve východní Evropě včera a dnes píše, že jedinou možnosťou pre legitímnu moc je výber z možností aplikácie dvoch princípov : buď princípu suverenity národov, alebo princípu sebaurčenia (Kende, In Plocek, 2004). Podľa Ploceka táto situácia trvá v Európe už od konca prvej svetovej vojny, t.j. od roku 1918. Kendeho vízia presadzovania práva na sebaurčenie v Európe je založená na myšlienke, že právo na sebaurčenie je realizovateľné prostredníctvom vytvárania národných štátov, pričom upozorňuje na nástrahy globalizácie a vytvárania negativistických ideológií, ktoré nesmú byť dôvodom na anulovanie tohto práva. Vymedzuje požiadavky na uplatniteľnosť práva na sebaurčenie v medzinárodnom kontexte, ktoré sú zhrnuté v nasledovných bodoch:
Právo na sebaurčenie národov nesmie byť anulované:
1. nebezpečenstvom pochádzajúcim z agresie nacionalizmu,
2. požiadavkou medzinárodnej integrácie,
3. historicky odvoditeľným právom na štát,
4. manipuláciou s etnickým princípom,
5. ekonomickou, strategickou úvahou, ktorá obmedzuje územnú stabilitu princípom sebaurčenia (Kende, In Plocek, 2004).
Nový národ – vznik a uznanie na princípe uplatnenia práva na sebaurčenie
Uplatnenie práva na sebaurčenie môže mať viacero podôb. Môže ísť o :
1. čiastočné uznanie práv na sebaurčenie spočívajúce v získaní určitého stupňa samostatnosti v štáte, v ktorom národnostná, resp. národná menšina žije (interné sebaurčenie),
2. sebaurčenie národa, ktoré tkvie v potrebe vytvorenia samostatného štátu,
3. úsilie menšiny o rozdelenie štátneho útvaru.
Separatizmus a právo na sebaurčenie národov
Separatizmus sa prejavuje aplikáciou práva na sebaurčenie prevažne národnostných menšín. Tie národnostné skupiny, resp. menšiny vo vnútri štátu sa snažia o oddelenie územia, kde sú oni väčšinovým obyvateľstvom od oficiálneho štátneho a územného celku, v ktorom sú ale menšinou (Asociácia pre medzinárodné otázky pre potreby XVI. Ročníka Pražského modelu OSN, 2010). Hoci v súčasnosti v kontexte existencie integračnej politiky Európskej únie sú proklamované integračné trendy a procesy v rámci jednotlivých štátov, nie je to celkom tak. Novým fenoménom sú zatiaľ v menšej miere, no sú už badateľné práve dezintegračné procesy vo vnútri krajín. Ako príklad môžeme uviesť spory o podobu Belgického kráľovstva, spor o autonómiu Škótska, nacionalizmus v španielskom Baskicku a Katalánsku.
Aké faktory rozhodujú o separačných tendenciách národov? Motivačné determinanty národov vymedzuje Asociácia pre medzinárodné otázky pre potreby v spolupráci s OSN:
1. citový odpor k majoritnej komunite,
2. ochrana pred etnickými čistkami a rasovou genocídou,
3. oprávnený odpor obetí v dôsledku útlaku,
4. ponižovanie jazyka, kultúry, náboženstva,
5. politická propaganda za účelom získania moci v separovanej skupine,
6. ekonomická a politická prevaha jednej časti štátu, ktorá si privlastňuje moc a privilégiá,
7. snaha o ukončenie ekonomickej prevahy väčšinovej populácie,
8. snaha o zachovanie jazyka, kultúry, náboženstva,
9. destabilizácia systému vytváraním separatistických hnutí
10. pocit krivdy z dôvodu nelegitímneho integrovania danej skupiny k inému štátu.
História poukazuje na chyby, ktorých sa vlády dopúšťali na menšinových spoločenstvách existujúcich v rámci majoritnej skupiny obyvateľov. Išlo prevažne o reštriktívne politické opatrenia, ktoré menšinám zakazovali používať menšinový jazyk, ignorovali ich existenciu a práva v rámci voľby politického zriadenia a volieb. V politike až do tridsiatych rokov minulého storočia prevládal názor, že „pokiaľ budú na seba menšiny pozerať ako na odlišné, povedie o k nárastu snahy o získanie väčšej autonómie“ (Asociácia pre medzinárodné otázky pre potreby XVI. Ročníka Pražského modelu OSN, 2010). Súčasné politické tendencie sú úplne opačne orientované a preferuje sa názor, že „prijatie výnimočnosti týchto menšín naopak znižuje ich snahy o samostatnosť“ (tamže).
Teóriu implementácie národných štátov do mapy Európy nahradila myšlienka mnohonárodnostných štátov.
Autor: PhDr. Juraj Gyimesi
Použitá literatúra:
UŠIAK, J. 2009. Premeny suverenity európkych štátov v kontexte vybraných teórií medzinárodných vzťahov.
ŠMIHULA, D., 2015. Právo na sebaurčenie. www.pravda.sk [2]
SUROVÁ, S. Národné menšiny a právo na samosprávu – prípad Srbska
PLOCEK, J. 2004. Jakou má budoucnost suverenita, národní a teritoriální stát, 2004
MALANCZUK, P. 1997. Akehurst’s Modern Introduction to International Law, Seventh edition, 1997, Routledge, 1997
KREJČÍ, O. 2001. Mezinárodní politika. Praha: EKOPRESS, 2001. 710 s. ISBN 80-86119-45-9.
KENDE, P.: PLOCEK, J. 2004. Jakou má budoucnost suverenita, národní a teritoriální stát, 2004.
ČONKOVÁ, M. 2009. Právo národa na sebaurčenie: porovnanie argumentácie vlád, ktoré oponujú jeho naplneniu vo vlastnom štáte. Masarykova univerzita, 2009.