You are herePoužitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 2. časť

Použitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 2. časť


By admin - Posted on 08 June 2015

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Predchádzajúca časť: Použitie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania - 1. časť

2 VYBRANÉ PRAKTICKÉ PROBLÉMY ANALOGICKÉHO POUŽITIA PREDPISOV TRESTNÉHO PRÁVA V OBLASTI SPRÁVNEHO TRESTANIA

Zatiaľ čo v predchádzajúcej kapitole som po teoretickej stránke vymedzila správne trestanie, jednotlivé druhy správnych deliktov a vplyv aktov Rady Európy na ukladanie sankcií za správne delikty a taktiež som upozornila na potrebu analogického použitia ustanovení trestného práva v správnom trestaní, predmetom tejto kapitoly je poukázanie na konkrétne inštitúty trestného práva a problémy ich aplikácie v správnom trestaní. Vzhľadom na rozsah tejto práce som sa rozhodla analyzovať tri inštitúty a to pokračovací delikt, zahladenie deliktu a inštitút účinnej ľútosti, ktoré považujem za exemplárne príklady, ktoré preukazujú nevyhnutnosť uplatnenia ustanovení trestného práva v záujme zabezpečenia práv páchateľov deliktov v súlade s čl. 6 Dohovoru a na základe ktorých je zároveň možné určiť hranice analogického použitia ustanovení trestného práva.

Ako už bolo v práci spomenuté, NS SR dlhodobo rešpektuje požiadavky chápania správneho trestania v intenciách trestnoprávneho trestania a požaduje od správnych orgánov uplatňovanie analógie. Samotné využívanie analógie je však spojené s množstvom nejasností a problémov a takýto právny stav nie je udržateľný, a preto je potrebné navrhnúť riešenia tohto stavu, o čo sa v rámci ďalšieho textu pokúsim.

2.1 Pokračovací správny delikt

Na rozdiel od Trestného zákona právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri ukladaní sankcií za dva a viac spáchaných správnych deliktov. Trestný zákon v § 122 ods. 10 v rámci výkladu pojmov vymedzuje pokračovací trestný čin nasledovne: „Za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; to neplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.“

Nakoľko právna úprava správnych deliktov uvedený inštitút nepozná, je nevyhnutné použiť analogiae legis, t. j. vychádzať z Trestného zákona. Vyššie uvedené NS SR judikoval najmä v konaniach, v ktorých mala postavenie odporcu Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „RVR“) 1. Podľa môjho názoru je podkladom pre toto tvrdenie fakt, že v prípade, ak by sa analogicky neuplatnil inštitút pokračovacieho trestného činu, bolo by páchateľovi správneho deliktu poskytnutých menej práv a menšia ochrana ako páchateľovi trestného činu a tým by došlo k porušeniu čl. 6 Dohovoru, ale aj k narušeniu hierarchie právnych inštitútov správneho a trestného sankcionovania. Bolo by tomu tak preto, lebo by mohla nastať situácia, kedy po sčítaní všetkých osobitne uložených peňažných sankcií bola konečná výška sankcie vyššia ako najvyššia možná sankcia, ktorá by mohla byť uložená, ak by existoval aj v správnom práve inštitút pokračovacieho deliktu. Zatiaľ čo v rozhodnutí zo dňa 24. novembra 2011 2 NS SR len konštatoval, že „pri nedostatku špeciálnej úpravy pri spáchaní viacerých správnych deliktov je pri právnom postihu týchto deliktov potrebné, postupovať analogiae legis podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, ktorej podstata spočíva v ukladaní len jedného trestu“, v rozhodnutí zo dňa 15. decembra 2011 3 sa NS SR pokúsil vymedziť jednotlivé znaky pokračovacieho deliktu. 4

Osobitnou otázkou, na ktorú odpoveď nie je jednoznačne ustálená, je, či sú správne orgány a súdy povinné prihliadať na trestnoprávnu analógiu ex offo aj bez návrhu zo strany účastníka konania, alebo sú tak povinní urobiť len na návrh.5 Ako príklad možno poukázať na rozhodnutie zo dňa 25. apríla 20126, kde NS SR konštatoval: „V tejto súvislosti najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že súd k nezákonnosti spočívajúcej v tom, že správny orgán „uno actu“ uložil totožnému subjektu dve pokuty za dva správne delikty, hoci podľa vyššie uvedených zásad mal uložiť len jednu pokutu, prihliadne v súlade s dispozičnou zásadou žaloby len na námietku žalobcu. Žalobca však v tomto smere výslovnú námietku proti rozhodnutiam RVR nevzniesol a preto najvyšší súd sa týmito úvahami zaoberal len s ohľadom na prípadný ďalší postup správneho orgánu po vrátení veci na ďalšie konanie.“ Inak sa s touto otázkou vysporiadal NS SR v už vyššie spomínanom rozhodnutí zo dňa 24. novembra 2011, kde v odôvodnení uviedol, že: „treba, aby aj súd prihliadol k tomu, že v daných veciach išlo o pokračujúci správny delikt z úradnej povinnosti bez ohľadu na skutočnosť, že navrhovateľka to v podaných opravných prostriedkoch nenamietala.“

Aj na základe uvedeného môžeme pozorovať rozdielnosť názorov na danú právnu otázku, a to dokonca aj v rámci jedného súdneho orgánu. O tom, že problematika aplikácie nielen princípov používaných v trestnom práve, ale aj konkrétnych trestnoprávnych inštitútov a trestnoprávnej úpravy ako takej, je v oblasti správneho trestania ešte stále kontroverzná a nedoriešená, svedčí aj fakt, že v oblasti správnej teórie aj praxe je veľa protichodných názorov. Napríklad Ľ. Kukliš 7, kritizuje uvedenú aplikáciu, pričom ako argument uvádza, že: „...môže ísť o úmysel zákonodarcu potrestať páchateľa správneho deliktu za každé porušenie zákona zvlášť.“8 Ďalej poukazuje na to, že: „ak je výsledná sankcia rovnaká, ako v prípade ukladania viacerých samostatných sankcií, nie je dôvodné ani účelné takéto rozhodnutie rušiť a celé konanie zbytočne predlžovať.“9

Ja osobne sa prikláňam k názoru NS SR o potrebe prihliadania na trestnú analógiu ex offo , pretože s ohľadom na stále rastúci význam judikatúry ESĽP k čl. 6 Dohovoru je správne presahovanie trestnoprávnych inštitútov do správneho práva trestného za účelom toho, aby páchateľ správneho deliktu nemal horšie právne postavenie ako páchateľ deliktu trestného. Za neuspokojivé však považujem, že problematika pokračovacieho správneho deliktu nie je legislatívne upravená, čo vyvoláva právnu neistotu nielen na strane správnych orgánov, ale aj na strane páchateľov správnych deliktov.

2.2 Inštitút zahladenia

Ďalším trestnoprávnym inštitútom, na ktorom je možné poukázať na nedostatočnú právnu úpravu správneho trestania, je inštitút zahladenia odsúdenia. Zatiaľ čo v trestnom práve má zahladenie svoje miesto v § 92 a § 93 Trestného zákona, oblasť správnych deliktov tento inštitút nepozná. Uvedené potvrdzuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), podľa ktorého „zákon o priestupkoch v znení neskorších predpisov ani nijaký iný platný a účinný zákon (pozn. autora: v oblasti správneho trestania) nepozná inštitút zahladenia, t.j. priestupky nemožno podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky zahladiť.“10 ÚS SR v uvedenom náleze11 v súvislosti s predmetom konania okrem iného judikoval, že „fyzické osoby, ktoré boli v minulosti právoplatne odsúdené za úmyselný alebo nedbanlivostný trestný čin, ktorého skutková podstata súvisí s dopravou, môžu splniť zákonné podmienky na udelenie inštruktorského oprávnenia po tom, ako im bude trest zahladený, ale fyzické osoby, ktoré sa kedykoľvek v minulosti dopustili priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky, alebo priestupku, za ktorý im bola uložená sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, nebudú môcť nikdy v budúcnosti podľa platnej a účinnej úpravy získať inštruktorské oprávnenie. Pritom je nespochybniteľné, že ako priestupky sa v právnom poriadku Slovenskej republiky vymedzujú také protiprávne činy, ktorých závažnosť je nižšia ako závažnosť (škodlivosť) protiprávnych činov, ktorých skutkové podstaty sú vymedzené v Trestnom zákone. ...je to v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je imanentnou súčasťou princípov právneho štátu, keďže je to neracionálne a nespravodlivé voči dotknutým fyzickým osobám.“

ÚS SR v uvedenom náleze nepriamo poukazuje na skutočnosť, že za súčasného právneho stavu je v súvislosti s určením druhu a výmery sankcie pre páchateľa správneho deliktu priaznivejšie spáchanie trestného činu, ktorého odsúdenie už bolo zahladené, ako spáchanie správneho deliktu, na ktoré môže súd prihliadať bez ohľadu na to, kedy bol predchádzajúci správny delikt spáchaný, resp. kedy došlo k vykonaniu sankcie. Napriek tomu, sa však ÚS SR (ani žiadny iný súdny orgán v SR) uvedenou problematikou ďalej nezaoberal. Naopak, v Českej republike NSS ČR konštatoval, že „správny orgán je pri rozhodovaní o výške sankcie za priestupok povinný hodnotiť, či nie je pri prihliadnutí na skôr uložené sankcie páchateľovi možné analogicky využiť inštitút trestného práva zahladenie odsúdenia.“12

Potreba analogickej aplikácie inštitútu zahladenia sa prejavuje najmä na úseku priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, ale aj v iných oblastiach, kedy správne orgány pri ukladaní sankcie prihliadajú na to, či bola v minulosti páchateľovi uložená sankcia za rovnaký správny delikt a zohľadňujú to pri určovaní výmery sankcie. Tak môže nastať situácia, kedy bude páchateľovi správneho deliktu uložená prísnejšia sankcia len preto, že sa v minulosti dopustil rovnakého správneho deliktu a toto protiprávne konanie je aj po mnohých rokov evidované v centrálnej evidencii priestupkov alebo inej evidencii. Ak by sa však páchateľ v minulosti dopustil závažnejšieho protiprávneho konania, ktoré by napĺňalo znaky trestného činu a za tento trestný čin by bol odsúdený, pri ukladaní sankcie za priestupok, by správny orgán na odsúdenie nemohol prihliadať, ak by už bolo odsúdenie zahladené.

Ak by správne orgány, resp. súdy pristúpili k analogickému použitiu tohto inštitútu, čo je podľa môjho názoru správne a žiaduce, tak podľa § 92 ods. 2 Trestného zákona by dospeli k záveru, že k zahladeniu spáchaného správneho deliktu dochádza už vykonaním sankcie, a teda v prípade, ak by sa páchateľ opätovne dopustil rovnakého správneho deliktu, správne orgány by nemohli prihliadať na skutočnosť, že v minulosti mu už bola za rovnaký správny delikt sankcia uložená. Iba tak možno zabezpečiť aspoň rovnakú ochranu páchateľov správnych deliktov ako majú páchatelia trestných činov.

Nakoľko sa danou problematikou slovenské súdy ešte nezačali zaoberať, mal by zákonodarný orgán prevziať zodpovednosť a legislatívne upraviť inštitút zahladenia priestupkov, resp. iných správnych deliktov.

2.3 Účinná ľútosť

Inštitút účinnej ľútosti upravuje podmienky zániku trestnej zodpovednosti u vymenovaných trestných činov, čím sa sleduje ochrana dôležitých spoločenských záujmov, ktorá sa dosiahne sľubom beztrestnosti páchateľovi, ak škodlivý následok trestného činu napraví alebo zamedzí.13 V § 85 Trestného zákona sú upravené všeobecné zákonné podmienky účinnej ľútosti a v § 86 sú obsiahnuté osobitné prípady účinnej ľútosti, viažuce sa ku konkrétnym skutkovým podstatám trestných činov. V súvislosti s témou tejto práce je potrebné zodpovedať otázku, či možno uvedený inštitút analogicky aplikovať v prípade spáchania priestupku alebo iného správneho deliktu.

Samozrejme, aby sme vôbec mohli uvažovať o účinnej ľútosti, t.j. zániku zodpovednosti za spáchaný správny delikt, musel by páchateľ správneho deliktu splniť zákonné podmienky účinnej ľútosti, a teda musel by dobrovoľne zamedziť alebo napraviť škodlivý následok spáchaného správneho deliktu, alebo urobiť o ňom dobrovoľne oznámenie príslušnému orgánu v čase, keď je škodlivému následku možné zabrániť. Ďalšou obligatórnou podmienkou, ktorá podľa Trestného zákona musí byť splnená kumulatívne s predchádzajúcimi, je, že musí ísť o trestný čin, ktorý je taxatívne uvedený v § 85 Trestného zákona.14 V súvislosti v uvedeným teda vzniká otázka, ako zistiť, na ktoré správne delikty možno uvedené aplikovať, resp. či je vôbec možné tento inštitút v oblasti správneho trestania využiť.

Podľa môjho názoru práve fakt, že uvedený inštitút nie je možné aplikovať na každý trestný čin, a teda sa nejedná o zásadu, ktorou by sa riadilo posudzovanie trestnosti každého trestného činu, nie je v kompetencii orgánu, ktorý rozhoduje o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu, tento inštitút aplikovať. Ďalším významným argumentom je, že sa jedná o trestné činy, ktorých škodlivé následky sú veľmi ťažké, o čom v prípade správnych deliktov nemožno hovoriť.

Iný postoj k danej veci zastáva E. Burda, ktorý tvrdí, že: „Správne právo v zásade nepozná inštitút účinnej ľútosti, ale tento je na základe Trestného zákona analogicky využiteľný aj v správnom práve, pri riešení správnych deliktov, ale len v prospech páchateľa.“15 S týmto názorom nesúhlasím a prikláňam sa k stanovisku Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 5. októbra 2012 okrem iného konštatuje, že „nemožno dospieť k záveru, ako sa toho domáha žalobca, že inštitút účinnej ľútosti je možné analogicky aplikovať na správne trestanie a ani k tomu, že zánik trestnosti niektorých zákonom vybraných trestných činov z titulu účinnej ľútosti, ktorou je náprava škodlivého následku spáchaného trestného činu alebo zabránenie tomuto následku včasným oznámením, je zásadou, na ktorej je trestno-právna zodpovednosť postavená. Naopak ide o zákonodarcom selektívne určené prípady, kedy uprednostnil záujem spoločnosti na ochranu spoločenských záujmov chránených trestným zákonom od škodlivých následkov trestného činu alebo na náprave škodlivých následkov pred záujmom trestne postihnúť a tiež potrestať páchateľa. Nejde teda o pravidlo, ktoré by platilo pre každý trestný čin a teda zásadu, ktorou sa riadi posudzovanie trestnosti každého trestného činu.“16

Na základe vyššie uvedeného teda možno zhrnúť, že nepoužitie inštitútu účinnej ľútosti správnym orgánom nemožno považovať za porušenie čl. 6 Dohovoru. Iná situácia by nastala, ak by zákonodarca pristúpil k takej úprave trestného práva, kedy by z dôvodu účinnej ľútosti zanikla trestnosť každého trestného činu, ktorého škodlivý následok možno odstrániť, či napraviť, alebo mu včasným oznámením predísť.

Na tomto príklade som chcela poukázať na skutočnosť, že aj keď zastávam potrebu analogickej aplikácie ustanovení trestného práva v oblasti správneho trestania v prípadoch, kedy je to na prospech páchateľovi správneho deliktu, pri každom jednom inštitúte je nevyhnutné skúmať jeho zmysel a opodstatnenie, a tak možno v niektorých prípadoch dôjsť k záveru, že aj keby bola aplikácia daného inštitútu pre páchateľa priaznivá, vzhľadom na podstatu daného inštitútu a jeho špecifický význam, ho nemožno aplikovať.

3 ANALÝZA PROBLEMATIKY V SÚČINNOSTI S ORGÁNMI VEREJNEJ SPRÁVY

Po teoretickom vymedzení a prieskume predmetnej judikatúry v predchádzajúcej kapitole som dospela k záveru, že v súlade s aktuálnou právnou úpravou, je analogické použitie predpisov trestného práva pri správnom trestaní potrebné, ale samotná analógia neposkytuje dostatočnú ochranu práv účastníkov konania. Preto je podľa môjho názoru v tejto chvíli, kedy už neexistuje žiadna pochybnosť o potrebe uplatňovania daných inštitútov aj v oblasti správneho trestania, nevyhnutné sa vysporiadať s otázkou, ako danú situáciu uspokojivo vyriešiť. V tejto súvislosti som sa rozhodla poukázať nielen na právne názory teoretikov a sudcov, ale aj na názory tých, ktorý budú prípadnú novú právnu úpravu v oblasti správneho trestania v praxi aplikovať.

Z tohto dôvodu som konkrétnym orgánom verejnej správy, ktoré zároveň vykonávajú agendu správnych orgánov (ďalej len „správne orgány“) zaslala žiadosti17 podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o slobode informácií“) a otázky v nich som zamerala na inštitúty analyzované v predchádzajúcej kapitole. Pri výbere správnych orgánov som si stanovila dve kritériá. Prvým kritériom bolo, aby išlo o správne orgány, ktoré v relevantných rozhodnutiach súdov, ktoré sa týkali analogického použitia predpisov trestného práva, vystupovali na strane odporcu a ako druhé kritérium som si stanovila podmienku, aby činnosť jednotlivých orgánov bola navzájom odlišná a čo najrôznorodejšia.

Na základe vyššie uvedených kritérií som oslovila týchto sedem správnych orgánov: Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „RVR“), Slovenská obchodná inšpekcia (ďalej len „SOI“), Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KRPZ BA“) a Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Trnave (ďalej len „KRPZ TT“), Národný inšpektorát práce (ďalej len „NIP“), Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja (ďalej len „MDVRR“) a Daňový úrad v Bratislave (ďalej je „DÚ“).18

Nakoľko RVR , ako jediný správny orgán, na moju žiadosť neodpovedala, oslovila som riaditeľa kancelárie RVR Ľuboša Kukliša a požiadala o osobné stretnutie a rozhovor som taktiež zaradila do môjho výskumu. 19

3.1 Predmet výskumu a jeho závery

Napriek tomu, že moja žiadosť, nemala charakter typickej žiadosti o sprístupnenie informácií podľa Zákona o slobode informácií, rozhodla som sa pre tento spôsob komunikácie so správnymi orgánmi, pretože po posúdení všetkých možností som ho vyhodnotila ako najvhodnejší. Pozitívne hodnotím, že mi relevantné odpovede poskytli štyri správne orgány a mojej žiadosti nevyhoveli len tri správne orgány. A aj napriek tomu, že MDVRR, KRPZ TT a KRPZ BA neposkytli odpovede na otázky uvedené v žiadosti, je možné z ich reakcií teoreticky usúdiť, že uvedenou problematikou sa ešte nezaoberali, a teda, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nepristupujú k analogickej aplikácii ustanovení trestného práva, nakoľko uviedli, že poskytnutie požadovaných informácií si vyžaduje vytváranie kvalitatívne nových informácií, ktoré nemajú k dispozícií.

V rámci žiadosti boli správnym orgánom položené štyri otázky. Prvá z nich bola pomerne všeobecná a prostredníctvom nej som sa snažila zistiť, či jednotlivé správne orgány pri rozhodovaní o uložení sankcie za spáchaný správny delikt, uplatňujú na základe analógie v prospech sankcionovaného ustanovenia trestného práva. V postate som sa snažila dozvedieť, či sú si správne orgány vedomé povinností, ktoré im vyplývajú z čl. 6 Dohovoru a príslušnej judikatúry ESĽP. V odpovediach sa všetky orgány zhodli a ako príklad možno uviesť reakciu Daňového úradu v Bratislave, ktorý uviedol: „Daňový úrad Bratislava, ako správca dane neuplatňuje v rámci rozhodovania o uložení sankcie za spáchaný správny delikt ustanovenia trestného práva a nevydáva v kontexte s uvedeným ani rozhodnutia podľa ustanovení trestného práva.“ Tu treba zdôrazniť, že všetky tieto správne orgány sa museli s danou problematikou stretnúť, keďže som konkrétne správne orgány vybrala na základe toho, že v minulosti vydali rozhodnutia, ktoré bolo zrušené NS SR a vrátené na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že neaplikovali princíp alebo inštitút trestného práva, ktorý podľa NS SR v danom prípade aplikovať mali. V tejto súvislosti však Ľ. Kukliš, ako riaditeľ kancelárie RVR, dopĺňa, že: „analogické použitie predpisov trestného práva je správna vec, pretože sa tým dá predísť výrazným nespravodlivostiam, ale treba ju vyhodnocovať samostatne a nie paušalizovať.“

Druhá otázka bola zameraná na inštitút pokračovacieho správneho deliktu, keďže ide o veľmi špecifickú oblasť, je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že v pôsobnosti daných správnych orgánov nemusí byť rozhodovanie o takých správnych deliktoch, pri ktorých je možné o pokračovaní uvažovať. Na základe daného uvádzam reakciu SOI, ktorá uviedla, že: „...správny orgán pri rozhodovaní prihliadne na čas trvania porušenia povinnosti. Tu je potrebné poukázať na to, že tento postup vychádza z toho, že ide o jeden správny delikt, ktorý bol spáchaný raz, ale má charakter trvajúceho správneho deliktu, nakoľko trvá určitú dobu. V týchto prípadoch nie je možné hodnotiť spáchanie takého skutku ako pokračujúceho...“

Pochopiteľne, relevantnú odpoveď mi poskytla RVR prostredníctvom Ľ. Kukliša, nakoľko práve rozhodnutia tohto správneho orgánu boli z dôvodu neaplikovania inštitútu pokračovacieho správneho deliktu NS SR viackrát zrušené a vrátené na ďalšie konanie (bližšie pozri kapitolu 2.1 tejto práce). Ľ. Kukliš o.i. uviedol, že: „z rozhodnutí NS SR sa nedá vyšpecifikovať jeho prístup, nakoľko v jednotlivých rozhodnutiach nie sú kritéria pre posúdenie konkrétneho konania ako pokračovacieho správneho deliktu exaktne stanovené, a preto sa za aktuálneho právneho stavu, sa hranice nedajú jednoznačne určiť. Problémom je taktiež, že stanoviská rôznych senátov NS SR sa nezhodujú, a preto, kým nedôjde k harmonizácii rozhodnutí NS SR alebo k prijatiu novej právnej úpravy, nenastane ani právna istota.“

Ďalšia, taktiež pomerne špecifická otázka, smerovala na inštitút zahladenia. Konkrétne som od správnych orgánov žiadala odpoveď na otázku, či pri určovaní výmery a druhu sankcie prihliadajú na už v minulosti uloženú sankciu za spáchanie rovnakého správneho deliktu. V tejto súvislosti SOI uviedla: „SOI tento inštitút vo svojej rozhodovacej činnosti nevyužíva.“ Ľ. Kukliš rovnako konštatoval, že tento inštitút RVR neuplatňuje, ale že v súčasnosti prebieha v rámci RVR diskusia o potrebe uplatňovania, resp. zakotvenia tohto inštitútu20, aby sa časovo obmedzila možnosť uložiť prísnejšiu sankciu za spáchanie rovnakého správneho deliktu, napríklad na posledných päť rokov. Podľa môjho názoru, uvedené reakcie správnych orgánov len potvrdzujú potrebu uplatňovania inštitútu zahladenia v správnom trestaní a nakoľko správne orgány v praxi nepristupujú k analogickej aplikácii, je prijatie novej právnej úpravy nevyhnutnosťou.

Posledná otázka bola zameraná na potrebu prijatia novej právnej úpravy v danej oblasti. Konkrétne som žiadala od správnych orgánov odpoveď na otázku, či je podľa ich názoru právna úprava v oblasti ukladania sankcií za správne delikty dostatočná, alebo či sa stretávajú s nejakými konkrétnymi problémami a či by považovali za prospešné prijatie zákona, ktorý by jednotne upravoval postupy pri ukladaní sankcií za priestupky a iné správne delikty. Oslovené správne orgány považujú aktuálnu právnu úpravu za dostatočnú, napríklad SOI uviedla, že: „súčasná právna úprava procesnej stránky vedenia správneho konania spĺňa potreby správneho orgánu.“ Takýto postoj správnych orgánov je pochopiteľný a to vzhľadom na fakt, že na základe všetkých skutočností, ktoré uviedli, si neplnia povinnosti, ktoré im vyplývajú z Dohovoru a judikatúry ESĽP, a teda neuplatňujú princípy a inštitúty trestného práva. Odlišné stanovisko mi v osobnom rozhovore poskytol Ľ. Kukliš, podľa ktorého by RVR, aj vzhľadom na rozhodnutia NS SR, uvítala novú právnu úpravu, ktorá by zjednotila rozhodovanie nielen RVR, ale aj NS SR, ktorý je orgánom príslušným na súdne preskúmanie rozhodnutí RVR.

Na záver tejto kapitoly možno na základe stanovísk správnych orgánov zosumarizovať, že analogická aplikácia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania nie je dostatočná a je potrebné sa danej problematike venovať. Je totiž nesporné, že ak si správne orgány, resp. niektoré z nich, neplnia svoje povinnosti, pričom je na tomto mieste vhodné sa zamyslieť, či je možné od správnych orgánov objektívne očakávať, že budú sledovať judikatúru ESĽP a NS SR21, potom možno len ťažko predpokladať, že konkrétne subjekty, o ktorých právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach sa rozhoduje a ktorým sa za porušenie predpisov správneho práva ukladá sankcia, sú si práv, ktoré im z Dohovoru vyplývajú, vedomé. Preto, v záujme uplatňovania inštitútov a ustanovení trestného práva, ktoré zabezpečia páchateľom správnych deliktov aspoň také postavenie, ako majú páchatelia deliktov trestných, považujem za nevyhnutné pristúpiť k legislatívnej úprave tejto oblasti správneho práva.

ZÁVER

V rámci tejto práce som poukázala na problematiku použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania, ktorá predstavuje významnú časť správneho práva a ktorú môžeme charakterizovať ako uplatňovanie zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov.

Za cieľ som si v úvode práce stanovila posúdiť, či je pri správnom trestaní, v záujme zabezpečenia páchateľom, resp. osobám podozrivým zo spáchania správnych deliktov, nie horšieho právneho postavenia, ako majú páchatelia trestných činov, potrebné pristupovať k analogickej aplikácii príslušných ustanovení trestného práva. Na základe výsledkov tejto práce možno konštatovať, že za aktuálneho právneho stavu, je analogická aplikácia predpisov trestného práva potrebná a nevyhnutná, a to najmä s ohľadom na ustanovenia Dohovoru a príslušnej judikatúry ESĽP, ktorá, v záujme zabezpečenia ochrany ľudských práv a základných slobôd, interpretuje pojmy trestná vec, trestný čin a trestné konanie autonómne, t. j. uvedeným pojmom pripisuje odlišný význam ako jednotlivé členské štáty.22 Preto je žiaduce, aby sa ustanovenia Dohovoru, ktoré slúžia na ochranu práv páchateľov deliktov, uplatňovali nielen v prospech páchateľov trestných činov, ale aj v prospech páchateľov správnych deliktov. Nakoľko však v Slovenskej republike, na rozdiel od trestného práva, neexistuje v oblasti správneho trestania ucelená kodifikácia a aj čiastočná právna úprava má celý rad medzier, sú správne orgány ako aj súdy povinné pristupovať k analogickému použitiu predpisov a ustanovení trestného práva. Samozrejme, je potrebné rozlišovať jednotlivé druhy správnych deliktov a na základe judikatúry ESĽP vždy dôsledne posúdiť, či sa na ne ustanovenia Dohovoru vzťahujú.23

V rámci druhej kapitoly tejto práce som sa rozhodla analyzovať konkrétne inštitúty, na základe ktorých je možné poukázať na skutočnosť, že z dôvodu nedostatočnej právnej úpravy postupu orgánov pri ukladaní sankcií za spáchané administratívnoprávne delikty, je v oblasti správneho trestania potrebné uplatňovanie ustanovení trestného práva (inštitúty pokračovacieho správneho deliktu a zahladenia), ale zároveň je žiaduce analogickú aplikáciu dôsledne ohraničiť (inštitút účinnej ľútosti). Pokračovací správny delikt a zahladenie však predstavujú len zlomok z inštitútov a ustanovení trestného práva, ktoré je potrebné v súlade s čl. 6 Dohovoru a judikatúrou ESĽP aplikovať. Ako ďalšie príklady možno uviesť otázku okolností vylučujúcich administratívnoprávnu zodpovednosť, problematiku jednočinného alebo viacčinného súbehu a s tým súvisiacu absorbčnú zásadu alebo uplatňovanie zásady zákazu retroaktivity.

Súčasťou tejto práce je aj praktická časť, v rámci ktorej som oslovila viaceré správne orgány, ktorých sa daná problematika dotýka a ktoré mi poskytli písomné stanoviská a v prípade Rady pre vysielanie a retransmisiu aj osobný rozhovor. Na základe tohto výskumu, ale aj s ohľadom na teoretickú časť tejto práce, možno konštatovať, že z dôvodu neexistencie komplexnej právnej úpravy správneho trestania je v súlade s Dohovorom, judikatúrou ESĽP, ako aj judikatúrou NS SR, potrebné siahať po princípoch a ustanoveniach trestného práva.

Za súčasného právneho stavu je teda povinnosťou správnych orgánov vychádzať nielen z právnych noriem, ktoré upravujú predmet ich rozhodovacej činnosti, ale mala by im byť známa judikatúra ESĽP a NS SR, ako aj ustanovenia trestného práva, ktoré sú povinné analogicky aplikovať. Výskumom som však dospela k záveru, že realita môže byť od želaného stavu odlišná, nakoľko správne orgány k takejto aplikácii bežne nepristupujú24 a preto aktuálny právny stav vyvoláva právnu neistotu tak na strane správnych orgánov ako aj na strane dotknutých subjektov. Okrem toho, ako uvádza R. Bardač „nájsť správnu mieru aplikácie analógie nie je vždy jednoduché.“25 Na uvedené som poukázala pri analýze inštitútu účinnej ľútosti.

Analogické uplatňovanie príslušných predpisov v správnom trestaní, aj s poukazom na dotknutého páchateľa, nie je dlhodobo udržateľné, a teda niektoré inštitúty a ustanovenia, ktoré sú v súlade s aktuálnym právnym stavom upravené len v Trestnom zákone, je potrebné legislatívne upraviť aj v oblasti správneho trestania. Z tohto dôvodu sa musí danou problematikou začať zaoberať zákonodarca, ktorý sa musí vysporiadať nie len s tým, akým spôsobom danú problematiku upraviť, ale aj s otázkou, čo presne je potrebné upraviť a na ktoré konkrétne správne delikty sa nová právna úprava bude vzťahovať. V tejto súvislosti som sa v závere tejto práce rozhodla predostrieť potenciálne možnosti riešenia.

Ako prvú uvádzam možnosť, že sa do Správneho poriadku zahrnie odkaz na primerané použitie Trestného zákona v súvislosti so správnym trestaním, na ktorú poukazuje napríklad doc. M. Srebalová, podľa ktorej síce právna konštrukcia primeraného použitia iného právneho predpisu nie je ideálnym riešením, ale považuje ho za vhodnejší spôsob, ako je analógia legis. Taktiež poukazuje na fakt, že takéto riešenie, by bolo pre správne orgány prehľadné.26 S uvedeným súhlasím, ale podľa môjho názoru by takéto riešenie bolo iba parciálne, nakoľko by nedošlo k odstráneniu pochybností, v akej miere a aké konkrétne inštitúty možno aplikovať. Na druhú stranu v tomto prípade by rozsah legislatívnych prác bol podstatne užší, ako pri nasledujúcich riešeniach, a preto by takéto riešenie mohlo byť efektívnym nástrojom na priblíženie sa k želanému stavu.

Druhým riešením by mohla byť komplexná kodifikácia správneho trestania, výsledkom ktorej by bolo prijatie nového zákona o správnom trestaní. K tejto možnosti sa prikláňa napríklad E. Babiaková, ktorá uvádza: „Podľa môjho názoru treba venovať pozornosť problematike správneho trestania a pripraviť zákon, ktorý by bol komplexnou procesnou normou upravujúcou konanie o správnych deliktoch.“27 Samozrejme, v tomto prípade by išlo len o zakotvenie procesných noriem a skutkové podstaty správnych deliktov by zostali upravené v tom zákone, v ktorom sú obsiahnuté administratívnoprávne normy, ktorých porušenie zakladá vznik administratívnoprávnej zodpovednosti. Takéto riešenie je určite vhodnejším spôsobom ako len uzákonenie odkazu na primerané použitie Trestného zákona, nakoľko by zakotvením konkrétnych inštitútov a ustanovení došlo k odstráneniu pochybností a zabezpečeniu práv páchateľovi správneho deliktu, ktoré mu vyplývajú z Dohovoru. Domnievam sa, že uvedené riešenie by nebolo najpraktickejšie, pretože prijímanie ďalšieho predpisu v oblasti správneho práva, môže byť, vzhľadom na množstvo noriem v tejto oblasti, kontraproduktívne a môže viesť k väčšej neprehľadnosti. Zároveň však uvádzam, že predpis pripravený v súčinnosti s osobami z praxe a doktríny, na ktorom by existoval široký odborný konsenzus, by mohol mať ambíciu vytvoriť komplexnú a ucelenú právnu úpravu procesného postupu správneho trestania a prevážil by tak námietku o nadbytočnosti ďalšieho právneho predpisu v oblasti.

Ďalším teoretickým riešením je zaradenie tejto problematiky do Správneho poriadku, nakoľko je vhodné, aby v záujme prehľadnosti boli procesné ustanovenia upravené v jedinom zákone, avšak vzhľadom na osobitosti správneho trestania v rámci správneho konania by malo byť správne trestanie upravené v osobitnej časti tohto zákona. Tu však vzniká otázka, či pristúpiť len k novelizácii Správneho poriadku, alebo k prijatiu nového zákona o správnom konaní. V tejto súvislosti možno poukázať na názor prof. S. Košičiarovej, podľa ktorej sa „o prijatí kódexu správneho trestného práva na Slovensku nikdy neuvažovalo a ani uvažovať nebude, vzhľadom na obťažnosť kodifikácie tejto problematiky. Čiastočné kodifikácia však možná je, a to práve v procesnoprávnej oblasti. Členom rekodifikačnej komisie, ktorá sa zaoberala prípravou nového správneho poriadku na Slovensku, sa zdalo veľmi vhodné upraviť v tomto všeobecnom predpise konanie o správnych deliktoch.“28 Táto možnosť síce predstavuje náročný a dlhodobý proces, ale ten by mohol viesť k prijatiu stabilného, po právnej stránke kvalitného právneho predpisu, ktorý by priniesol právnu istotu a zároveň by viedol k zakotveniu spravodlivého postavenia páchateľov správnych deliktov. Taktiež je potrebné uviesť, že kodifikácia správneho trestania nepredstavuje jediný dôvod, prečo by malo dôjsť k naplneniu dlhodobého zámeru prijať nový zákon o správnom konaní. Tých dôvodov je podstatne viac, k čomu v poslednom období zaujali svoje stanovisko nie len teoretici, ale aj správne orgány a súdy.

Na záver uvádzam možnosť zaradenia problematiky správneho trestania do Zákona o priestupkoch. Takýto spôsob úpravy správneho trestania sa pripravuje v Českej republike, kde bol v roku 2013 vláde predložený legislatívny zámer, na základe ktorého bude vypracovaný návrh nového zákona o zodpovednosti za priestupky. Tento zákon by mal spoločne upravovať podmienky zodpovednosti fyzických, právnických a podnikajúcich fyzických osôb za priestupok s nevyhnutnými osobitosťami týkajúcimi sa podmienok vzniku zodpovednosti na jednej strane u fyzických osôb a u právnických a podnikajúcich fyzických osôb na strane druhej, stanoviť druhy sankcií za priestupky a podmienky ich ukladania a upraviť postup správnych orgánov pri prejednávaní priestupkov.29 Podľa tohto návrhu teda budú za priestupok zodpovedné tak fyzické osoby, ako aj podnikajúce fyzické osoby a právnické osoby. Mimo režim navrhovanej právnej úpravy by zostali iba disciplinárne a poriadkové správne delikty.

Podľa môjho názoru, je riešenie problematiky správneho trestania, pre ktoré sa rozhodla Česká republika, s ohľadom na vyššie uvedené najvhodnejšie a mohlo by byť inšpiráciou pre slovenského zákonodarcu. Zaradenie jednotlivých druhov správnych deliktov pod priestupky by znamenalo zjednotenie právnej úpravy, ale vzhľadom na rôznorodosť ich správno-teoretického zaradenia by si toto riešenie vyžadovalo hlbšiu analýzu, aby bolo súladné nielen s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky, princípmi riadnej a dobrej verejnej správy, ale aj s tradíciami správneho práva uplatňovanými na našom území.

Okrem určenia spôsobu, akým sa daná problematika upraví, je potrebné stanoviť konkrétne inštitúty a ustanovenia, ktoré by mali byť upravené v záujme zabezpečenia práv v prospech páchateľa správneho deliktu. V práci som sa zamerala najmä na analýzu inštitútov pokračovacieho správneho deliktu a zahladenia, ktoré by určite mali byť v tejto súvislosti zakotvené. Okrem týchto existuje však množstvo ďalších, ktoré je potrebné upraviť, avšak ich konkrétne vymedzenie si vyžaduje komplexné posúdenie dopadov ich účinkov v tejto oblasti, aj s ohľadom na konzistenciu právneho poriadku.

Vzhľadom na existenciu rôznorodých druhov správnych deliktov je potrebné vymedziť na ktoré konkrétne správne delikty sa bude právna úprava vzťahovať. Podľa môjho názoru by sa nová právna úprava mala vzťahovať na všetky správne delikty, ktoré sa v súlade s judikatúrou ESĽP a judikatúrou slovenských súdov považujú za „trestné“.30

Na úplný záver treba uviesť, že rozhodnutie pristúpiť ku kodifikácii správneho trestania je len začiatkom zložitého a časovo náročného procesu, v rámci ktorého bude potrebné zodpovedne posúdiť všetky inštitúty a ustanovenia, ktoré sa tejto problematiky dotýkajú a to tak, aby sa zabezpečila právna istota na strane správnych orgánov, ako aj konkrétnych osôb, ktorým sa ukladajú sankcie za spáchané správne delikty, aby boli dôsledne implementované všetky princípy a inštitúty vyplývajúce z Dohovoru a iných medzinárodných záväzkov a najmä, aby páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie postavenie ako páchateľ trestných činov, čo by malo byť najdôležitejším záverom tejto práce, od ktorého sa ďalej odvíjajú príslušné navrhované kroky.

Autorka: Bc. Mária Havelková
Autorka je študentkou Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty. Publikovaný text obsadil prvé miesto v súťaži Študentská vedecká odborná činnosť 2013/2014 na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte, v kategórii študentov magisterského štúdia. Školiteľom bol JUDr. Juraj Vačok, PhD. Práca je publikovaná bez príloh.

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

BABIAKOVÁ, E. Aktuálne otázky správneho trestania. In Justičná revue, roč. 52, č. 1, 2000, s. 4-9.
BARDAČ, R. Správne trestanie v recentnej aplikačnej činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu. In Dny práva 2012, aktuální (legislativní aj aplikační) otázky správneho trestania. Brno : Masarykova Univerzita, 2012. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-14]
KOŠIČIAROVÁ, S. Konanie o správnych sankciách ako osobitný druh konania podľa nového správneho poriadku. In Dny práva 2012, aktuální (legislativní aj aplikační) otázky správneho trestania. Brno : Masarykova Univerzita, 2012. Dostupné na internete: [cit. 2014-03-16]
KUKLIŠ, Ľ. Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, s. 327-326. ISBN 978-80-7160-339-9.
MENCEROVÁ, I. [et. al] Trestné právo hmotné, všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 478. ISBN 978-80-89122-86-8.
SREBALOVÁ, M. Limity aplikácie zásad správneho trestania v praxi. In Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe. Sborník z mezinárodní vědecké konference. Praha : Policejní akademie ČR, 2014, s. 270. ISBN 978-80-7251-408-3. Dostupné na internete: [cit. 2014-03-14]
VRABKO, M. [et. al] Teoretické problémy správneho súdnictva. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2013, s. 358. ISBN 978-80-7160-356-6.
Judikatúra
Rozsudok NS SR, sp. zn. 8sžo/18,22,23,24/2011. zo dňa 24. novembra 2011. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-27]

Rozsudok NS SR, sp. zn. 5sž/21-22/2011, zo dňa 15. decembra 2011. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-27]

Rozsudok NS SR vo veci Rozhlas a televízia Slovenska vs. RVR, sp. zn. 6Sžo/31/2011, zo dňa 25. apríla 2012. Dostupné na internete: [cit. 2014-03-02]

Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 67/2007, zo dňa 6. februára 2008. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-15]

Rozsudok KS BB vo veci AQUA-team, s.r.o. vs. Národný inšpektorát práce, sp. zn. 24S/32/2012, zo dňa 05. októbra 2012. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-14]

Rozsudok NSS ČR, sp. zn. 8 As 82/2010-55, zo dňa 28.02.2011. Dostupné na internete: [cit. 2014-02-19]

Právne predpisy

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 93/2005 Z. z. o autoškolách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 208/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách.


1 Postavenie, právomoci ako aj problematiku správneho trestania realizovaného RVR je upravené v zákone č. 208/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách. Nakoľko RVR rozhoduje o administratívnoprávnej zodpovednosti a ukladá sankcie vysielateľom, ktorými sú právnické osoby, jedná sa o iné správne delikty právnických osôb.
2 Rozsudok NS SR vo veci Markíza-Slovakia, s.r.o. vs. RVR, sp. zn. 8sžo/18,22,23,24/2011.
3 Rozsudok NS SR, sp. zn. 5sž/21-22/2011.
4 „Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne:
1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000Z. z.)
2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v uvedenom prípade ochrana jednotlivca pred poškodením):
- v čase (v uvedenom prípade 07. januára 2011 o 20:32 hod.,18. decembra o 21:29 hod., 22. januára -2011 o 21:53 hod.,13. januára 2011 o 21:29 hod.),
- v spôsobe ich spáchania (v uvedenom prípade navrhovateľ nezabezpečil, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku),
3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin (v uvedenom prípade odvysielanie navrhovateľom reklamné šoty).“
5 BARDAČ, R.: Správne trestanie v recentnej aplikačnej činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu. In Dny práva 2012, aktuální (legislativní aj aplikační) otázky správneho trestania. Brno : Masarykova Univerzita, 2012. Dostupné na internete:
https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2012/files/spravnitrestani/Ba... [cit. 2014-02-14]
6 Rozsudok NS SR vo veci Rozhlas a televízia Slovenska vs. RVR, sp. zn. 6Sžo/31/2011.
7 V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ kancelárie RVR. Dostupné na internete: http://www.rvr.sk//sk/spravy/index.php?aktualitaId=8 [cit. 2014-03-02]
8 KUKLIŠ, Ľ.: Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v Slovenskej republike. Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2012, s. 332.
9 Ibidem, s. 332.
10 Nález ÚS SR, sp. zn. PL. ÚS 67/2007, zo dňa 6. februára 2008.
11 ÚS SR v danej veci rozhodol, že ustanovenie § 8 ods. 6 písm. b) zákona č. 93/2005 Z. z. o autoškolách a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je v súlade s čl . 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky, pretože podľa uvedeného ustanovenia sa za bezúhonného na účely rozhodovania o udelení inštruktorského oprávnenia nepovažuje ten, kto sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky, alebo komu bola uložená sankcia zákazu činnosti viesť motorové vozidlá a jeho sankcia nebola zahladená, ale podľa zákona o priestupkoch ani iného právneho predpisu, zahladenie priestupku nie je možné.
12 Rozsudok NSS ČR, sp. zn. 8 As 82/2010-55, zo dňa 28. februára 2011.
13 MENCEROVÁ, I. [et. al]: Trestné právo hmotné, všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2013, s. 261.
14 Sú to trestné činy, pri ktorých sú škodlivé následky také ťažké, že im treba zabrániť aj za cenu beztrestnosti páchateľa a pri ktorých je možné tieto následky zamedziť alebo napraviť.
15 VRABKO, M. [et. al] Teoretické problémy správneho súdnictva. Bratislava : Univerzita Komenského Právnická fakulta, 2013,s. 66.
16 Rozsudok KS v Banskej Bystrici, sp. zn. 24S/32/2012, zo dňa 05. októbra 2012.
17 Pozri prílohu č. 1.
18 Odpovede správnych orgánov sú obsahom príloh č. 2 až 7.
19 Rozhovor je zaznamenaný na pamäťovom médiu.
20 Z dôvodu, že podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, možno ako sankciu uložiť upozornenie a tak nastáva situácia, kedy je subjektu uložená sankcia upozornenia a ak po desiatich rokoch spácha rovnaký správny delikt, je mu už uložená pokuta.
21 Napriek tomu, že by bolo nereálne požadovať od konkrétnych vykonávateľov verejnej moci, v rámci správneho trestania, podrobné študovanie judikatúry správneho súdnictva a medzinárodných súdnych orgánov, mali by si byť vedomí zásadných a v našom prípade aj právne záväzných záverov týkajúcich sa správneho trestania, za účelom riadneho a zákonného výkonu verejnej správy, ktorý je v konečnom dôsledku prospešný tak pre samotnú verejnú správu, ako aj pre adresátov jej výkonu.
22 Autonómnosť výkladu uvedených pojmov má za následok, že pod trestnou vecou sa rozumie aj taká vec, ktorá v zmysle vnútroštátnych trestnoprávnych kódexov sa za trestnú nepovažuje.
23 Bližšie pozri kapitolu 1.3 a 1.4 tejto práce.
24 Vzhľadom na zloženie správnych orgánov, ktoré sú z veľkej časti tvorené „neprávnikmi“ a taktiež s ohľadom na množstvo práce, ktorou sú poverení, ako aj časté novelizácie relevantnej právnej úpravy, je otázne, či možno od týchto orgánov objektívne očakávať, že budú sledovať judikatúru slovenských ako aj medzinárodných súdnych orgánov.
25 BARDAČ, R. Správne trestanie v recentnej aplikačnej činnosti Rady pre vysielanie a retransmisiu. In Dny práva 2012, aktuální (legislativní aj aplikační) otázky správneho trestania. Brno : Masarykova Univerzita, 2012. Dostupné na internete: https://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2012/files/spravnitrestani/Ba... [cit. 2014-02-14]
26 SREBALOVÁ, M. Limity aplikácie zásad správneho trestania v praxi. In Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe. Sborník z mezinárodní vědecké konference. Praha: Policejní akademie ČR, 2014, s. 239. Dostupné na internete: http://www.polac.cz/katedry/kvs/konfer/sborniky/srebalova.pdf [cit. 2014-03-14]
27 BABIAKOVÁ, E. Aktuálne otázky správneho trestania. In Justičná revue, roč. 52, č. 1, 2000, s. 9.
28 KOŠIČIAROVÁ, S. Konanie o správnych sankciách ako osobitný druh konania podľa nového správneho poriadku. In Dny práva 2012, aktuální (legislativní aj aplikační) otázky správneho trestania, Brno : Masarykova Univerzita, 2012. Dostupné na internete: http://www.law.muni.cz/sborniky/dny_prava_2012/ files/spravnitrestani/KosiciarovaSona.pdf [cit. 2014-03-16]
29 Dostupné na internete: http://www.vlada.cz/cz/ppov/lrv/tiskove-zpravy/legislativni-rada-vlada-s... [cit. 2014-02-17]
30 Bližšie pozri kapitolu 1.3 tejto práce.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač