You are hereČlovek, ľudské telo a jeho právny status

Človek, ľudské telo a jeho právny status


By admin - Posted on 20 June 2014

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

(1)
Uprostred vesmíru sa stretnú dve planéty. Jedna z nich sa udivene pýta druhej: „Nevyzeráš veľmi dobre. Čo sa ti stalo?“
Druhá planéta odpovedá: „Ale, chytila som homo sapiens!“

Človek a ďalšie živé bytosti v právnom systéme

Pri diskurze právnikov, etikov, lekárov a iných špecializácií sa pravidelne objavuje jeden zásadný problém. Tým problémom je samotný človek. Zatiaľ čo sa pojem človek v bioetických diskusiách dostáva do centra pozornosti, v právnom poriadku nezískal také ústredné postavenie, aké by si možno zaslúžil. Dokonca sa dá vypozorovať istá nechuť predovšetkým európskych právnych poriadkov používať tento pojem na označovanie subjektov právnych vzťahov. Miesto toho sa objavujú pojmy ako osoba, každý alebo občan. (2) Je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo to tak je. Veď právo je určené predovšetkým, ak nie výlučne, človeku a bez človeka by sa existencia práva stala spornou. Zmienená tendencia je asi poznačená ohromným vplyvom rímskeho práva, kde človek predstavoval skôr objekt než subjekt práva. Známa je formulácia mancipatio: „Hunc ego hominem meum esse aio ...“ . (3) Človek sa tu objavuje ako objekt, nie ako subjekt právnych vzťahov.

Samozrejme, istý obrat späť k pojmu človek v práve nastal pod vplyvom pozitivizácie ľudských práv, keď sa človek ocitol priamo v názve jednotlivých dokumentov o ľudských právach (napr. už slávnej Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789). Napriek tomu, že stále v pozitívnom práve prevládajú pojmy ako každý, občan alebo fyzická osoba, pojem človek sa do právneho poriadku vracia aj v súvislosti s novými biotechnologickými javmi v súčasnosti. Aj biotechnologické možnosti však predstavujú výzvu nielen pre pojem človek, ale aj pre samotnú podstatu ľudskej bytosti. Na túto výzvu musí reagovať nielen právo. (4)

Dogma vôle alebo účel?

Z viacerých ustanovení právneho poriadku vyplýva, že celý obsah pojmov ako človek a osoba v práve je úzko spojený s pojmom subjektívne právo a vôľa. (5) Od charakteristických znakov, ktorými sa pojem subjektívne právo vyznačuje, závisí mnoho pri chápaní človeka a osoby. Čo si však treba predstaviť pod pojmom subjektívne právo, na to sa názory právnych teoretikov líšia. Do úvahy prichádzajú viaceré proti sebe stojace interpretácie:

V súčasnosti najviac prevláda názor, ktorý sa nachádza z veľkej časti už v Heglovej filozofii práva. Jeho názor sa dlho presadzoval v rôznych právnych poriadkoch. Pri právnej subjektivite je dôležité, že ľudia právo tvoria a zároveň sú mu podriadení ako osoby. Podľa tohto modelu je subjektívne právo „vláda vôle“, „sloboda vôle“ alebo nejaká príbuzná variácia týchto myšlienok. Je samozrejmé, že táto moc vôle musí byť uznaná právnym poriadkom. Vôľa teda vychádza od jednotlivca a smeruje k právnemu poriadku. (6)

V súlade s uvedeným znamená osoba vlastnosť bytosti mať právnu vôľu a všetko právo je vláda vôle. Právna spôsobilosť je teda právom uznaná schopnosť mať vôľu. Schopnosť vôle je nutná kvalita bytosti, vďaka ktorej sa človek stáva osobou a môže byť subjektom práva. Osoba sa dá chápať ako každý subjekt so slobodnou vôľou. (7)

Najneskôr od vzniku sociologickej jurisprudencie sa však prejavuje tendencia dokázať nedostatočnosť koncepcie subjektivity opretej o vôľu jednotlivca. Pojem osoby, založený na dogme vôle, je problémom už z hľadiska chápania právnických osôb. Právnické osoby majú taktiež subjektívne práva, podobne ako aj fyzické osoby. Prirodzenú vôľu však, samozrejme, nemajú.

Aj v staršej filozofii práva sa objavila snaha opustiť moment vôle a miesto toho hľadať pojmy osoba a subjektívne právo cez účel v záujmoch indivídua, ktoré sú chránené právnym poriadkom. Právnym subjektom je podľa Jheringa ten, komu chce právo priznať úžitok, treba tu spomenúť jeho koncepciu účelu v práve. (8) Hlavnú námietku proti „dogme vôle“ pri definícii právnej subjektivity našli Jhering a ďalší právnici v tom, že podľa tejto „dogmy“ právne nespôsobilí, deti, duševne chorí, pozbavení spôsobilosti, nemôžu byť právnym subjektom, lebo bez vôle nemôžu mať spôsobilosť na subjektívne práva. „Dogma vôle“ pri právach subjektov by skutočne viedla k tomuto záveru. Prívrženci „dogmy vôle“ sa síce pokúsili odstrániť rozpor tak, že vyššie spomenutým kategóriám osôb prislúcha spôsobilosť vyjadriť vôľu len „potenciálne“, nie aktuálne. (9) Avšak tým, že poukázali na protiklad schopnosti a možnosti vôle, poukázali aj na nedostatok vlastnej teórie. Uvedené odlíšenie navyše viedlo k fikcii pripustiť existenciu vôle tam, kde je možnosť vôle vylúčená, teda k spôsobilosti vôle, ktorá nie je žiadnou vôľou.

Pri chápaní právnych vzťahov cez účel sa ponúkajú ozaj široké možnosti. Pre odporcov dogmy vôle už účel samotný môže byť chápaný ako akási osoba. Tieto úvahy pramenia hlavne z potreby poukázať na účel ako rozhodujúcu pohnútku, resp. na „vlastníctvo účelu“. Lenže takéto stanovenie obsahu účelu je otázne, pretože o hospodárskom účele nemožno uvažovať bez subjektu, podobne ako ani o pojme vlastníctva nejde uvažovať bez subjektov. Účel ako podstata subjektívneho práva pôsobí ako nedotiahnutá myšlienka, ktorá vznikla ako pokus o náhradu vôle. Uvedená koncepcia predkladá miesto „dogmy vôle“ ďalšie problematické idey, keď pojmy účel, statok, hodnota, majetok dáva do závislého vzťahu k pojmu subjekt. Prijatie takýchto záverov by bolo zaujímavé, ich prijímanie však nič neobjasní.

Celkovo názory, vychádzajúce z „dogmy vôle“, sú síce nedostatočne presvedčivé, avšak názory opreté o účel a záujmy indivídua narážajú na ešte zásadnejšie rozpory.

Homo oeconomicus a obchod s orgánmi?

S otázkou „dogmy vôle“ je spojený aj známy právno-antropologický problém, či sa človek môže niektorých práv vzdať. To má praktický význam pri otázke, či možno disponovať s vlastným telom. Pri poskytovaní tkanív alebo orgánov na účely transplantácie by asi bolo neprijateľným obmedzením slobody jednotlivca, keby sme mu znemožnili darovať kostnú dreň pre blízku osobu. Ide síce o zásah do nedotknuteľnosti osoby, ale tento zásah predstavuje dôležitý základ pre realizáciu jeho subjektívneho práva. (10) Na druhej strane by však nebolo z hľadiska viacerých právnych hodnôt prijateľné, aby jednotlivci sami neobmedzene predávali svoje orgány. Navyše, podľa mnohých názorov aj právo na ochranu autonómie je dôležitejšie než uplatňovanie autonómie. (11)

Je možné diskutovať o modeli, ktorý sa opiera o istý normatívny individualizmus a o suverenitu konzumenta. V rámci tejto koncepcie „homo oeconomicus“ sú jednotlivci schopní lepšie rozhodovať o svojich preferenciách než niekto, kto stojí mimo nich. Podľa tejto koncepcie treba odmietnuť tie aktivity štátu, ktoré sa neopierajú o preferencie dotknutých. Výnimku tvoria tzv. meritórne zásahy, sú nutné v situáciách, v ktorých nie sú subjekty schopné racionálne konať – nemajú napr. informácie alebo dostatok skúseností. O takúto analýzu individuálneho správania sa možno oprieť aj v prípade obchodu s ľudskými orgánmi.

Predstavme si situáciu, v ktorej budú existovať dva subjekty: hladom trpiaci roľník z chudobnej krajiny v Afrike a bohatý podnikateľ, chodiaci na dialýzu. Bolo by nemorálne, keby hladom trpiaci roľník predal svoju obličku bohatému podnikateľovi? Roľník by zachránil seba aj svoju rodinu pred vyhladovaním, čiže na jeho strane by očividne prevážili výnosy nad nákladmi. Podobne aj bohatý podnikateľ, ktorý by získal obličku, by nemusel navštevovať dialýzu, čo pre neho predstavuje výnos, neporovnateľný s finančnými nákladmi na jej získanie. Výnosy by boli i na strane zdravotníckych zariadení a prípadnou legalizáciou by získali i štátne orgány: daňovými príjmami i presunutím obchodu s orgánmi do legálnej sféry s následným poklesom potreby trestných sankcií. Samozrejme, problém je v tom, že abstraktnejšie kategórie ako ľudská dôstojnosť sa len sotva dajú vyčísliť cez výnosy a náklady. Preto z podobného príkladu možno ťažko urobiť definitívny záver o nákladoch a výnosoch. Navyše, existujú pochybnosti, či v situáciách, kde sa objavuje prax obchodu s ľudskými orgánmi od živých darcov, ako napr. India, naozaj prichádza k výnosom pre darcov orgánov. (12)

Nedotknuteľné hodnoty?

Rozhodne však nemožno odmietnuť teóriu, že sa vôbec nesmie disponovať s ľudskými orgánmi. Otázkou môže byť skôr to, ako treba stanovovať právne hranice podobného konania. V ústavných poriadkoch sa obvykle uvádza, že takouto hranicou je zmysel a podstata základných práv a slobôd. Aj v ústave sa hovorí: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel.“ (13) Táto hranica je síce trochu vágna, ale sotva možno stanoviť presnejšiu medzu. Nie je vždy vhodné taxatívne stanoviť, čo môže byť predmetom dispozície, hoci právne poriadky sa o to často pokúšajú. Zrejme treba zohľadniť aj okolnosti, napr. inak posudzovať aj snahu o dispozíciu s obličkou zo strany jednotlivca, ktorý má iba jednu funkčnú obličku a inak od zdravého darcu. Tento problém sa nevyčerpáva len otázkou dispozície s vlastným telom, či už živým, mŕtvym alebo jeho časťami, avšak v prípade bioetiky a práva môže ísť aj o rôzne zmluvy, napr. z oblasti medicínskeho výskumu.

Musí teda tvoriť ochrana jednotlivca proti nemu samému dôležitú súčasť ochrany jeho sféry slobody? Ako bolo uvedené, táto ochrana jednotlivca koliduje s jeho dispozičnou slobodou. Kolízia je relevantná najmä vo vzťahu k právam, ktoré ústava formuluje ako „neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“. (14) Na jednej strane sa dá argumentovať, že ľudské práva sú súčasťou sveta ľudskej slobody. To znamená, že majú pomáhať realizácii slobody. Možno však aj tvrdiť, že sloboda subjektu je i jeho subjektívnym právom. A subjektívne právo možno za istých okolností obmedziť. To všetko vnucuje otázku, či sa slobody možno aj vzdať a v akej miere. Podobné otázky vyvoláva tradičný princíp: „volenti non fit iniuria“. (15) Tento princíp je jedným z významných právnych princípov, avšak vo väčšine právnych poriadkov nie je nadradený nado všetko. Možno konštatovať, že obmedzenie slobody jednotlivca nakladať s vlastnou slobodou je ochranou jeho slobody. Samozrejme, ide o vágne pojmy, ale vágna je aj hranica limitov pre realizáciu slobody.

Som alebo vlastním svoje telo?

Problematika statusu homo sapiens patrí určite medzi najzásadnejšie otázky aktuálnych bioetických a právnych diskusií. Hoci asi nikto, azda okrem nejakých planét, nebude o homo sapiens hovoriť ako o parazitovi, problematika statusu ľudského tela a otázka stotožnenia ľudského tela so subjektom práva sú určite závažné otázky. Som svoje telo alebo mám svoje telo? Pre právnikov je dôležitá otázka, či ľudské telo budeme chápať cez osobnostné alebo vecné práva.

Napriek tomu, že celkovo prevažuje skôr názor o vzťahu k ľudskému telu cez osobnostné práva, existujú silné argumenty pre jednu aj pre druhú pozíciu. Ako som spomínal vyššie, pojem osoba sa líši od pojmu človek. Právny status súčasti ľudského tela však nie je jednoznačný. Existujú argumenty pre názory, že ľudské telo je objektom sine domine a extra commercio (bez vlastníka a neobchodovateľné), avšak nie je vecou. (16) Uvedená koncepcia naráža na nejasnosť samotného pojmu. O aký druh objektu vlastne ide? Lebo ak má byť ľudské telo objektom sui generis, mali by sme mu vytvárať aj právnu úpravu svojho druhu.

Argumenty by sa však určite našli aj v prospech používania pojmu vec pre status ľudského tela. V súčasnom občianskom práve síce explicitná definícia pojmu vec neexistuje, avšak pre koncepciu ľudského tela ako veci to nepredstavuje neprekonateľnú prekážku. V tejto koncepcii sa pritom neodmieta ani možnosť vlastníctva ľudského tela a dispozícia s ním. Ľudské telo tu môže vystupovať ako objekt právnych vzťahov zvaný vec, hoci určité druhy vzťahu voči nemu sú vylúčené. Ak by sme chápali ľudské telo ako vec, tak by bolo potom možné hovoriť aj o súčastiach tejto veci. Pre pojem súčasť ľudského tela by tak bolo dôležité aj ustanovenie: „Súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.“ (17)

Napriek tomu, že vyhlásením ľudského tela za vec by sa mnoho právnych vzťahov zjednodušilo, stále prevažuje skôr predstava o nedotknuteľnosti človeka a osoby, ktorá sa opiera aj o ústavu: „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“ Ústava tiež naznačuje, že ustanovenie o nedotknuteľnosti osoby má vplyv na status ľudského tela. Spomínajú sa tiež zákazy „neľudského zaobchádzania“, medzi ktoré nepochybne patria aj zásahy do ľudského tela. (18) Je teda chápanie ľudského tela ako veci neľudským zaobchádzaním? To nemožno potvrdiť, hoci treba povedať, že hoci pojem vec by mohol aspoň trochu prispieť k definícii právnej podstaty ľudského tela, názor o ľudskom tele ako o veci nemá podporu medzi právnikmi a ani zákony tento názor rovnako nepotvrdzujú.

Darovanie ako teoretický model?

V uvedenej súvislosti nemožno zabudnúť ani na to, ako sa na ľudské telo a jeho súčasti pozerá zákon o zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon o ZS“): „darcovstvo je darovanie ľudských orgánov, tkanív alebo buniek určených na humánne použitie"... Ďalej sa uvádza: „Darca na účely tohto zákona je živá osoba alebo mŕtva osoba, z ktorej tela sa odoberajú orgány, tkanivá a bunky určené na účely transplantácie a vedeckovýskumné ciele.“ (19) Keďže zákon o zdravotnej starostlivosti nekonštruuje vlastný teoretický model darovania, vzniká otázka o použiteľnosti niektorých pojmov ako „darovanie“ orgánov. Používanie tohto pojmu so sebou prináša nepredvídateľnú hrozbu spojenia veľmi problematických inštitútov. Napr. konanie obdarovaného v rozpore s dobrými mravmi proti darcovi má podľa tradičného chápania darovania za následok povinnosť vrátiť dar. (20) Pri darovaní ľudských orgánov a tkanív je to ale úplne nepredstaviteľné...

Podobne z tradičného chápania darovacej zmluvy vyplýva, že darca môže darovať len takú vec, ktorú má vo svojom vlastníctve, pretože pri darovaní sa scudzuje vlastnícke právo. Ale aký dosah má tento princíp na darovanie orgánov a tkanív?

Vlastnícke právo ako koncepcia vzťahu k ľudskému telu je sporná, hoci stále slúži ako jedno z možných zdôvodnení. Zákonodarca si však také jednoznačné tvrdenie nedovolí. Darovanie orgánov, tkanív a buniek sa totiž opiera o pojmy založené koncepciou vlastníckych vzťahov, ale pojem vlastníctva sa v tejto súvislosti javí ako neprimeraný. Po zmene spoločenských a ekonomických pomerov v roku 1989 sme v Slovenskej republike posilnili pozíciu vlastníckeho práva a prijali koncepciu jednotného vlastníckeho práva, kde vlastnícke právo všetkých subjektov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (21) Čo teda tvorí podstatu vlastníckeho práva? Obvykle sa za tento obsah považujú štyri klasické práva: právo vec držať (ius possindendi), právo vecou disponovať (ius disponendi), právo vec užívať (ius utendi) a právo brať z veci požitky (ius fruendi). (22) Čo by to ale znamenalo pre nakladanie s orgánmi, tkanivami a bunkami? Najmä na „ius fruendi“ k plodom z ľudského tela by sa dali zaujímavo aplikovať rôzne bioetické dilemy.

Nemá ani zmysel hovoriť o žiadnom „súkromnom“ či inom vlastníctve ľudského tela, hoci diferenciácia vlastníckeho práva podľa subjektov je tiež možná. V prípade „darovania“ orgánov, tkanív a buniek nejde o presne také isté darovanie ani nejde o vlastníctvo ako ho chápe OZ. Najmä v prípade živého darcu orgánov, tkanív a buniek platia veľmi obmedzujúce pravidlá.
„Odobrať orgány, tkanivá a bunky z tela živého darcu na účely ich prenosu do tela inej osoby možno len vtedy, ak
a) sa predpokladá, že odber vážne neohrozí zdravotný stav darcu,
b) sa predpokladá priamy liečebný prospech pre príjemcu,
c) prospech pre príjemcu prevažuje nad ujmou darcu,
d) nemožno získať vhodný orgán, tkanivo alebo bunky od mŕtveho darcu,
e) nie je známy nijaký alternatívny liečebný postup s lepším alebo porovnateľným výsledkom."
(23)

Nejasnosti vyvoláva aj darovanie orgánov od mŕtveho darcu. Tomuto boli odobraté orgány a tkanivá na základe právnej domnienky, že s darovaním súhlasí, hoci túto domnienku možno vyvrátiť odlišným právnym úkonom ešte za života potenciálneho darcu. V SR platí teda domnienka tzv. predpokladaného súhlasu: „Odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí, alebo vyhlásenie, že nesúhlasí s vykonaním pitvy podľa osobitného predpisu. Za osobu nespôsobilú dať informovaný súhlas môže takéto písomné vyhlásenie urobiť počas jej života zákonný zástupca.“ (24)

Slovenská koncepcia sa líši od opačnej domnienky tzv. vyjadreného súhlasu, ktorá existuje v mnohých iných štátoch. Pri tzv. vyjadrenom súhlase sa má za to, že mŕtvy nechcel darovať orgány a tkanivá, až kým sa nedokáže opak.

Ľudské telo nie je pritom chránené len občianskym právom, významná je aj trestno-právna ochrana. Ochrana práv súčasným slovenským trestným zákonom je postavená na princípoch rovnakej ochrany osobnostných i majetkových práv. Trestný zákon chráni ľudský život a zdravie celým radom rôznych skutkových podstát trestných činov, ale podobne chráni aj ďalšie práva, napr. majetkové. Pre bioetické diskusie sú zaujímavé trestné činy proti životu a zdraviu, napr. neoprávnené odoberanie orgánov, tkanív a buniek a nezákonná sterilizácia. Spomenúť treba najmä odoberanie orgánov zo živej osoby: „Kto neoprávnene odoberie zo živej osoby orgán, tkanivo alebo bunku alebo kto pre seba alebo iného taký orgán, tkanivo alebo bunku neoprávnene zadováži, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až osem rokov.“ (25)

Spomenúť treba opäť aj niekoľkokrát citované ustanovenie TZ v § 161 „Neoprávnený experiment na človeku a klonovanie ľudskej bytosti“, hoci tu ide o ochranu veľmi rôznych práv. Celkovo, objekt tohto trestného činu je nejasný. (26) Aj preto majú význam práve bioetické diskusie na danú tému.

Problém dobrovoľného otroctva

Medzi „evergreeny" právnych diskusií o problematike ľudského tela patrí i analýza tzv. dobrovoľného otroctva. V súčasnosti sú všetky formy otroctva a nevoľníctva zakázané, ale táto diskusia má v rámci hľadania statusu ľudského tela svoj význam. Veľmi často sa objavujú rôzne úvahy de lege ferenda. Keďže čo najširšiu zmluvnú slobodu zastávajú mnohé filozofické smery, je potrebné pýtať sa na možnosť predaja seba samého do otroctva. Jeden z predstaviteľov liberalizmu M. Rothbard si uvedomil, že keď sa niekto dobrovoľne predá do otroctva, stráca sa základný princíp slobody v liberálnom chápaní - stráca sa vlastníctvo svojej osoby. Preto Rothbard navrhol vytvorenie inštitútu nescudziteľných statkov, medzi ktoré patria aj osoby. (27) Problém je ale v tom, že keď prototyp vlastníctva (vlastná osoba) je vyňatý spod práva disponovať, prečo má mať jednotlivec právo disponovať vecou na iné statky vo vlastníctve jednotlivca? Z tzv. vlastníctva osoby sa potom nedá odvodiť právo disponovať so statkami.

Pochopiteľne sa objavili i iné pokusy o vysvetlenie problému s vlastníctvom človeka. Žiaľ, aj tieto mali svoje nedostatky. Niektorí ďalší liberáli toto tzv. dobrovoľné otroctvo vysvetlili ako záväzok pre iného až do konca života vykonávať isté práce a bezpodmienečne počúvať jeho rozkazy. Úplne vraj stačí, pokiaľ na druhého prevedieme právo, aby budúce správanie kontroloval a ovládal nepriamym spôsobom. Ide o zmluvu, kde sa „dobrovoľný otrok“ zaviaže, že bude doživotne vykonávať v prospech inej osoby určité práce a zároveň jej dovolí, aby sám bol telesne potrestaný či dokonca usmrtený.

Problém je ale v tom, že zástancovia tohto pohľadu nedostatočne rozlišujú dva rôzne druhy správania - dare (dať) a facere (konať): Myslím, že musíme rozlišovať oba druhy správania - dare aj facere, hoci za určitých okolností môžu viesť k rovnakým následkom. Existuje jeden zásadný rozdiel. Podstatou správania sa facere (konanie) je to, že subjekt neustále zotrváva v pozícii subjektu, ktorý koná. Naopak, pri správaní dare (dať) sa subjekt stáva i objektom, keďže dať možno len nejaký objekt. Ak sa však subjekt mení na objekt, znamená to, že aj osoba sa môže zmeniť na objekt a tým stráca svoj doterajší status subjektu, teda osoby.

Ako ďalší problém tzv. dobrovoľného otroctva vidím i otázku, čo s právami tzv. dobrovoľnej otrokyne voči vlastným deťom narodeným v budúcnosti v súvislosti s ius fruendi (právo na požitky a plody). Súhlas novonarodených detí by určite chýbal, keďže týmto deťom chýba vôľová vyspelosť a keby mal majiteľ možnosť určovať osud dieťaťa tzv. dobrovoľnej otrokyne, stratilo by to dieťa slobodu, ktorej sa nikdy nevzdalo.

Z uvedeného vyplýva, že prípadný koncept vlastníctva k ľudskému telu a jeho súčastiam nie je úplne jasný a miesto obvyklých princípov vlastníctva sa pri darovaní orgánov občas poukazuje na možnosť aplikácie tzv. súhlasu poškodeného. Ak je daný súhlas darcu s darovaním orgánov a tkanív, môže sa tento subjekt vzdať určitých svojich práv, vrátane časti telesnej integrity. Pri použití inštitútu tzv. súhlasu poškodeného ale zase rýchlo narazíme na určité limity. Ústredným spomedzi limitov je ľudská dôstojnosť.

Ľudská dôstojnosť

Zdá sa, že kľúčovým inštitútom súčasného práva aj vo vzťahu k ľudskému telu v európskom priestore je práve idea ľudskej dôstojnosti. Hoci sa o nej hovorí už v čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, dominuje najmä v európskych právnych dokumentoch. Stále však patrí k nejasným pojmom. Je však považovaná za natoľko závažnú, že aj rozhodujúci dokument Rady Európy Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol podporený samostatným dohovorom z odvetvia biomedicínskeho práva. Tento už vyššie spomínaný Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (tiež: Dohovor o ľudských právach a biomedicíne) nesie pojem dôstojnosti človeka vo svojom názve. Spolu s dôstojnosťou sú rozhodujúcimi hodnotami najmä ochrana integrity a identity človeka. (28)

Za zmienku stojí aj Charta základných práv EÚ. Zaradenie hodnoty dôstojnosti do úvodnej kapitoly Charty základných práv EÚ pred triádu kapitol zo slovníka francúzskej revolúcie Sloboda, Rovnosť a Solidarita, demonštruje rastúci význam inštitútu ľudskej dôstojnosti v EÚ. (29)

V dokumente je vážna aj idea priority ľudskej bytosti implicitne ustanovená v zákaze ekonomizácie ľudskej bytosti a jej súčastí. Ide o klasický rímsko-právny princíp: „Corporis humani nulla aestimatio“. (30) Dnes v časoch, keď ekonomické potreby nezriedka slúžia ako dôvod hlbokých zásahov do základných práv a slobôd, pociťujú mnohí potrebu stanoviť prioritu určitých prirodzeno-právnych hodnôt pred hodnotami ekonomickými. Ľudská dôstojnosť stojí ako argument na prvom mieste tohto úsilia.

Ľudská dôstojnosť má svoje miesto aj v slovenskom právnom poriadku, najmä v čl. 12 a 19 Ústavy SR. Je však skôr poňatá ako jedno zo základných práv, menej už ako žriedlo hodnotové: „Každý má právo na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“ (31)

Miesto pre interdispciplinárny prístup

Žiaľ, téma ľudskej dôstojnosti nie je docenená ani v slovenskom právnom myslení a nové impulzy aj pre právnikov tu môže priniesť práve etický interdisciplinárny diskurz. Právo nestačí včas reagovať na nové biotechnologické výzvy a i preto potrebuje inovatívne idey, ktorými by reagovalo na neočakávaný vývoj v jednotlivých oblastiach biomedicíny. Narastá a bude narastať aj význam etickej regulácie, lebo právny poriadok limitovaný hranicami štátov nebude schopný regulovať nové technologické postupy. Veda a technika sú dnes schopné presúvať sa bez ohľadu na hranice štátov do krajín, ktoré výskum umožnia. Preto sa v čase nových technologických postupov ani právny diskurz o človeku a ľudskom tele bez zohľadnenia uvedených špecifík nezaobíde.

Autor: JUDr. Branislav Fábry, PhD.
Autor je odborný asistent na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave


(1) Tento článok vznikol vďaka podpore v rámci OP Výskum a vývoj pre dopytovo-orientovaný projekt: Univerzitný vedecký park Univerzity Komenského v Bratislave, ITMS 26240220086 spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.
(2) KNAPP, V.: Teorie práva. Praha: C.H. Beck, 1996, s. 13
(3) Vyhlasujem, že tento človek je môj…
(4) ISENSEE, J.: Der grundrechtliche Status des Embryo. In: HOFFE, O., HONNENFELDER, L., ISENSEE, J., KIRCHHOF, P.: Gentechnik und Menschenwürde. Kӧln: Du Mont, 2002, s. 38
(5) Spomenúť treba najmä ustanovenia o spôsobilosti na práva osob a spôsobilosti na právne úkony.
(6) BERGK, J. A.: Die Theorie der Gesetzgebung. Frankfurt: Bauer und Auermann, 1969, s . 150
(7) BERNATZIK, E.: Über den Begriff der juristischen Person. Wien – New York: Springer, 1996, s. 19 a nasl.
(8) JHERING, R. v.: Zweck im Rechte I., Leipzig: Breitkopf und Härtel, 1884, s. 434 a nasl.
(9) BERNATZIK, E.: Über den Begriff der juristischen Person. Wien – New York: Springer, 1996, s. 22
(10) STEINER, H. : The Right to Trade in Human Body Parts. In: SEGLOW, J. (ed.): The Ethics of Altruism. London: Frank Cass Publisher, 2005., s. 189 a nasl.
(11) VALLENTYNE, P.: Crititcal Notice of G. A. Cohen s Self-Ownership, Freedom, and Equality. In: Canadian Journal of Philosophy, Vol. 28, No. 4, 609 – 629, s. 611
(12) CAMPBELL, A. V.: The Body in Bioethics. London: Routledge, 2009, s. 40 a nasl.
(13) Čl. 13 ods. 4 Ústavy SR
(14) čl. 12 ods. 1 Ústavy SR
(15) Bezprávie nevzniká tomu, kto s tým súhlasil.
(16) ŠTĚPÁN, J.: Právo a moderní lékařství. Praha: Panorama, 1989, s. 285
(17) § 120 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov
(18) Čl. 16 Ústavy SR
(19) § 35 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov
(20) Pozri § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov
(21) Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“
(22) Pozri § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v znení neskorších predpisov
(23) § 36 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov
(24) § 37 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov
(25) § 159 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, v znení neskorších predpisov
(26) BURDA, E.: Trestné činy proti životu a zdraviu. Šamorín: Heuréka, 2006, s. 152
(27) ROTHBARD, M. N.: Ethics of Liberty. New York – London: New York University Press, 1998, s. 133 a nasl.
(28) KOPETZKI, Ch.: Die bioethikkonvention des Europarates und das Transplantationsrecht. In: BARTA, H. - WEBER, K.: Rechtsfragen der Transplantationsmedzin in Europa. Wien: Facultas, 2001, s. 121
(29) ,BOSSI, T.: Grundrechtscharta – Wertekanon für die Europäische Union. In: WEIDENFELD, W.: Nizza in der Analyse. Gütersloh: Bertelsmann, 2001, 203-264, s. 219 a nasl.
(30) Hodnota ľudského tela sa nedá vyčísliť.
(31) Čl. 19 ods. 1 Ústavy SR


Jednotlivé pramene práva spomenuté v článku nájdete tu:

Ústava Slovenskej republiky 460/1992-
http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky 460/1992- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 460/1992- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky 460/1992- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 460/1992- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 460/1992- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964
§ 120 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964
§ 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964
§ 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964

Zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti – http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-576/2004
§ 35 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-576/2004
§ 36 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-576/2004
§ 37 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-576/2004

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon-http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005
§ 159 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon- http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-300/2005

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač