You are here Internet vo svetle konkurencie právnych poriadkov

Internet vo svetle konkurencie právnych poriadkov


By admin - Posted on 13 July 2014

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Prípad Alexander Jochen Donner a ochrana autorského práva trestnoprávnymi prostriedkami pri cezhraničných spotrebiteľských zmluvách

Úvod

Pred časom sa nám dostal do pozornosti zaujímavý prípad: kauza T. A. J. Donnera, ktorý bol nemeckými súdmi odsúdený na trojročný podmienečný trest odňatia slobody za trestný čin nepovoleného verejného šírenia diela chráneného autorským právom. Prípad vyvoláva viacero otázok. K skutku totiž došlo z veľkej časti na území Talianska, kde predmetné diela autorskoprávnu ochranu nepožívali. V prípade bolo dotknutá aj sloboda voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu. Napokon autorskoprávna ochrana v danej veci vychádzala z medzinárodných záväzkov EÚ a dotknutých členských štátov (Nemecka a Talianska).

Vzhľadom na komplexicitu prípadu a na množstvo a závažnosť potenciálne sporných otázok sme sa rozhodli, že tento prípad rozanalyzujeme dôkladnejšie. Ide pritom o zásadné prelomové rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktorý nielenže potvrdil svoju doktrínu posudzovania príslušnosti vnútroštátnych súdov v otázke ochrany autorských práv pri cezhraničných obchodoch v rámci vnútorného trhu podľa zásady target country principle, ale prvýkrát uznal, že na ochranu týchto autorských práv môžu byť za určitých okolností použité aj prostriedky trestného práva.

V prvej časti tejto práce v krátkosti opíšeme prípad z hľadiska jeho skutkových okolností, trestného konania pred nemeckými súdmi a konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ. Cieľom tejto časti je priblížiť základné skutkové a právne okolnosti prípadu a vytvoriť si tak predpoklady pre jeho komplexnú analýzu.
V druhej časti sa sústredíme na kľúčové „trecie plochy“ tohto prípadu, teda okolnosti, keď sa preskupovanie rozličných právnych poriadkov nezaobišlo bez konfliktov. Spôsob ich riešenia nás bude zaujímať v prvom rade. Z obsahového hľadiska sa budeme zaoberať najskôr súkromnoprávnymi aspektmi uzavretia kúpnej zmluvy a prevodu vlastníckeho práva, pretože túto otázku posúdili nemecké trestné súdy ako relevantnú pre aplikovanie príslušnej trestnej normy na konanie T. A. J. Donnera. Ďalej rozanalyzujeme, aké zásady autorskoprávnej ochrany prameniacej z medzinárodného a európskeho práva sa v tomto prípade použili. Posúdenie obsahu týchto noriem a rozsah ich teritoriálneho pôsobenie v mieste „spáchania skutku“ je totiž kľúčový pre samotné trestné konanie. Dôležitou časťou nášho právneho rozboru je prienik medzi dvoma vyššie zmienenými právnymi systémami, ktoré sú vo svojej podstate autonómne, ale práve v tomto prípade je jasné, že sa navzájom bytostne ovplyvňujú. Následne posúdime otázku primeranosti použitej trestnej sankcie v danom prípade aj v kontexte ochrany ľudských práv a princípu subsidiarity použitia trestnej sankcie. V poslednej podkapitole druhej časti v krátkosti rozoberieme problematiku prestupovania právnych poriadkov.

Práca si teda kladie za cieľ v prvom rade podrobne rozanalyzovať prípad, ktorý v sebe zhmotňuje mnohé výzvy, pred ktorými súčasné postmoderné právo v našom geografickom priestore stojí. Preto na základe zistení, ku ktorým v našom právnom rozbore dospejeme, sa pokúsime formulovať niektoré významné zlomové línie a poprípade navrhnúť prípadné riešenia.

1 Stručný opis prípadu

1.1 Skutkové okolnosti

Nemecký občan Titus Alexander Jochen Donner bol v rozhodnom čase, teda od 1. januára 2005 do 15. januára 2008, konateľom prepravnej spoločnosti In.Sp.Em. Srl. (ďalej len „Inspem“), sídliacej v talianskej Bologni. Spoločnosť Inspem zabezpečovala prepravu tovaru predávaného talianskou spoločnosťou Dimensione Direct Sales Srl (ďalej len „Dimensione“). Spoločnosť Dimensione ponúkala prostredníctvom letákov a internetovej stránky v nemeckom jazyku svoj tovar – nábytok v štýle Bauhaus, chránený v Nemecku autorským právom ako diela úžitkového umenia – nemeckým zákazníkom. Išlo o napodobeniny diel, ktoré v Taliansku neboli v rozhodujúcom období chránené autorským právom, resp. ich ochrana nebola podľa talianskej judikatúry vymožiteľná.(1)

Po uzavretí kúpnej zmluvy prostredníctvom internetu si podľa všeobecných obchodných podmienok nemeckí zákazníci spoločnosti Dimensione mohli vyzdvihnúť predmetný tovar buď osobne v sklade spoločnosti v Sterzingu (Taliansko), alebo sami určiť prepravcu. Dimensione odporúčala nemeckým zákazníkom služby prepravnej spoločnosti Inspem, s ktorou mala dohodnutý špecifický obchodnoprávny vzťah. Vodiči Inspemu vyzdvihli tovar v sklade a zaplatili zaň spoločnosti Dimensione kúpnu cenu. Následne dodali tovar zákazníkom na územie Nemecka, ktorí pri jeho prevzatí uhradili Inspemu kúpnu cenu spolu s prepravným poplatkom. V prípade, že zákazníci tovar neprevzali alebo zaň nezaplatili, Inspem vrátila Dimensione tento tovar, a tá jej vrátila kúpnu cenu a uhradila prepravné náklady.(2)

1.2 Trestné konanie proti Donnerovi v Nemecku

Podľa mníchovského trestného súdu (Landgericht München II) bol T. A. J. Donner trestne zodpovedný za napomáhanie nezákonnému komerčnému využívaniu diel chránených nemeckým autorským právom, v rozpore s ustanovením § 106 v spojení s § 108a(3) zákona o autorskom práve (Urheberrechtsgesetz – UrhG), ako aj § 27(4) nemeckého Trestného zákonníka (Strafgesetzbuch).(5) Donnera teda v Nemecku stíhali za napomáhanie trestnému činu šírenia rozmnoženiny chráneného diela, ktorého sa mala dopustiť spoločnosť Dimensione.

Pod šírením nemecká právna úprava rozumie jednak prevod vlastníckeho práva k predmetu kúpy (ktorý sa v tomto prípade odohral v Taliansku podľa talianskeho práva na základe dohody a konkretizovania predmetu kúpy v sklade v Sterzingu) a zároveň zmenu dispozičného práva, ku ktorej došlo v Nemecku za pomoci Donnera. Preto mníchovský trestný súd nepovažoval za relevantné, do akej miery bol predmetný úžitkový nábytok chránený autorským právom v Taliansku. Súd tiež konštatoval, že obmedzenie voľného pohybu tovaru, ktoré je v tomto prípade očividné, je ospravedlniteľné ochranou priemyselného a obchodného vlastníctva.(6)

Donner sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Spolkový trestný súd (Bundesgerichtshof) a argumentoval tým, že na naplnenie skutkovej podstaty „verejného šírenia diela” nemecký zákon o autorskom práve v § 17 (vychádzajúc z článku 4 ods. 1 smernice 2001/29 – ďalej len „smernica“) predpokladá prevod vlastníckeho práva, a k tomu došlo na území Talianska. Obyčajná „zmena dispozície“ teda na „šírenie“ v zmysle požiadaviek nemeckého trestného práva nestačí.(7) Donner navyše poukázal na to, že prvostupňové rozhodnutie je v rozpore s článkom 34 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), pretože vedie k neodôvodniteľným a zrejmým prekážkam na vnútornom trhu. Po tretie na svoju obranu uviedol, že aj k prechodu dispozičného práva k predmetným veciam došlo na území Talianska, pretože on ako prepravca prevzal od predávajúceho tovar na účet zákazníka – teda celý skutok „šírenia“ diel spočívajúci v prechode vlastníckeho práva a zmene dispozície sa odohral na území Talianska. Nemecko v danom prípade teda podľa Donnera nemalo jurisdikciu.(8)

Spolkový trestný súd sa stotožnil s výkladom pojmu „verejné šírenie“, tak ako bol urobený prvostupňovým súdom, pretože na „šírenie“ v zmysle čl. 4 ods. 1 citovanej smernice sa vyžaduje nielen prevod vlastníckeho práva k veci, ale aj „právo skutočne ňou disponovať“. Aby mohla byť rozmnoženina považovaná za sprístupnenú verejnosti, musí opustiť podnikovú sféru výrobcu a dostať sa na verejnosť alebo do obchodných kruhov(9). Donnerova prepravná spoločnosť je podľa všetkého súčasťou vnútornej obchodnej siete, a Donner bol teda prvý, kto „pustil rozmnoženiny do obehu“. Nemecký federálny trestný súd teda s konečnou platnosťou rozhodol spor o teritoriálnu pôsobnosť nemeckého práva v tejto situácii vo svoj prospech.
Naopak, čo sa týka námietky obmedzenia voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu súd považoval za potrebné prerušiť konanie(10) a položil Súdnemu dvoru EÚ nasledovnú prejudiciálnu otázku:
„Majú sa články 34 ZFEÚ a 36 ZFEÚ, ktoré upravujú voľný pohyb tovaru, vykladať tak, že bránia trestnosti napomáhania nezákonného šírenia diel chránených autorským právom vyplývajúcej z vnútroštátnych právnych predpisov v prípade, ak pri cezhraničnom predaji diela, ktoré je v Nemecku chránené autorským právom:
– je toto dielo privezené do Nemecka z iného členského štátu Európskej únie a k právu nakladať s týmto dielom de facto dochádza v Nemecku,
– k prechodu vlastníckeho práva však dochádza v inom členskom štáte, v ktorom dielo nie je chránené autorským právom, resp. táto ochrana nie je vymožiteľná?”(11)

1.3 Konanie o predbežnej otázke

Keďže existencia „verejného šírenia predajom“ v zmysle čl. 4 ods. 1 smernice 2001/29 je smerodajnou pre prípadné trestné stíhanie podľa nemeckého trestného práva, Súdny dvor EÚ jednak považoval za potrebné vyjadriť sa k výkladu tohto pojmu, a zároveň zaujať stanovisko k otázke, či prípadné trestné stíhanie je, alebo nie je v rozpore s voľným pohybom tovaru v rámci vnútorného trhu podľa čl. 34 a 36 ZFEÚ.(12)

Vo vzťahu k prvej časti prieskumu Súdny dvor konštatoval, že vzhľadom na fakt, že predmetná smernica slúži na implementovanie záväzkov Únie zo Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve (ďalej len „WCT“)(13), je potrebné tento pojem vykladať v súlade s čl. 6 ods. 1 tejto zmluvy. (14) Súd sa teda stotožnil s názorom generálneho advokáta Niiloa Jääskinena, že pojem „verejné šírenie predajom“ podľa čl. 4 ods. 1 smernice treba vykladať tak isto ako výraz „sprístupnenie verejnosti predajom“ podľa čl. 6 ods. 1 WTC. (15) Súdny dvor sa zároveň priklonil k „autonomistickej“ koncepcii výkladu pojmu „šírenie” podanom generálnym advokátom(16), ktorý napriek názoru nemeckých súdov nemôže závisieť od práva členských štátov, ale má sa interpretovať výlučne podľa práva EÚ (s prihliadnutím na už spomínané záväzky EÚ z medzinárodného práva). (17)

Súd, nevysporiadajúc sa s otázkou, podľa ktorého práva sa má posudzovať pojem vzniku „šírenia“, od ktorého sa odvíja autorskoprávna ochrana chránených diel, konštatoval, že „obchodník je teda zodpovedný za akúkoľvek operáciu ... na základe ktorej dôjde k „verejnému šíreniu“ v členskom štáte, kde je šírenie tovaru chránené autorským právom.“(18) Súd sa zároveň „domnieva“, že existujú nepriame dôkazy o tom, že spoločnosti Dimensione a Inspem sa špecificky sústredili na nemecký trh, kde predmetná autorskoprávna ochrana bráni takémuto nepovolenému šíreniu chránených diel. (19)

Súd preto v prvej časti položenej prejudiciálnej otázky dospel k záveru, že obchodník cieliaci svoju reklamu na verejnosť v určitom štáte, a tvoriaci osobitný systém distribúcie a spôsobu úhrady prostredníctvom zapojenia tretej osoby, umiestňujúc tak rozmnoženiny chránených diel na trh v predmetnom štáte, uskutočňuje v členskom štáte, kde došlo k dodaniu, „verejné šírenie“ v zmysle čl. 4 ods. 1 smernice. (20)

Čo sa týka druhej časti prejudiciálneho konania, súd v súlade s líniou nemeckých súdov považoval aplikáciu trestného práva v tomto prípade za obmedzenie voľného pohybu tovaru, ktoré je v zásade v rozpore s čl. 34 ZFEÚ. Zároveň však konštatoval, že ochrana priemyselného a obchodného vlastníctva je podľa čl. 36 ZFEÚ oprávneným dôvodom na takéto obmedzenie. (21) V ďalšom postupe sa teda súd sústredil na posúdenie prípadu z hľadiska vhodnosti a prípustnosti aplikácie trestného práva.

Súd konštatoval, že v prípade, keď je dielo chránené autorským právom uvedené na trh členského štátu držiteľom tohto práva alebo s jeho súhlasom, vnútroštátne právo nesmie brániť voľnému pohybu takého tovaru na vnútornom trhu. Takáto situácia ale nenastane v prípade skončenia platnosti práva v konkrétnom členskom štáte. V rozsahu rozdielu medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na trvanie autorskoprávnej ochrany je teda v zmysle čl. 36 ZFEÚ odôvodnené prijať určité obmedzenia voľného pohybu tovaru. (22) Súd túto doktrínu formuloval ešte v roku 1989 v prípade EMI Electrola. (23)

Odôvodnenosť uplatnenia trestných sankcií v tomto prípade vyplýva z už spomínaných „indícií“ o tom, že „obvinený úmyselne alebo prinajmenšom vedome sa zapojil do operácií, ktoré viedli k verejnému šíreniu diel chránených na území členského štátu, v ktorom autor požíva plnú ochranu, čím došlo k zásahu do výhradného práva držiteľa tohto práva.” (24) Preto Súdny dvor v odpovedi na druhú časť otázky uviedol, že čl. 34 a 36 ZFEÚ treba vykladať tak, že nebránia tomu, aby členský štát trestne stíhal napomáhanie nedovoleného šírenia rozmnoženín chránených diel na základe vnútroštátneho trestného práva v prípade, že sú tieto šírené s „osobitným zameraním“ na verejnosť predmetného štátu, napriek tomu, že časť operácie (v skutočnosti celá) prebehla v inom členskom štáte, kde tieto diela nie sú chránené autorským právom, alebo kde táto ochrana nie je vymožiteľná voči tretím osobám. (25)

2 Analýza rozhodnutia

2.1 Súkromnoprávne aspekty predaja tvaru

Podľa názoru generálneho advokáta, s ktorým sa stotožnil aj Súdny dvor(26), sa kúpna zmluva medzi spoločnosťou Dimensione a „nemeckým zákazníkom“, ktorej predmetom bol nábytok v Nemecku chránený autorským právom, bola uzavretá podľa talianskeho práva. (27) Navyše, podľa talianskeho práva prešlo na kupujúceho vlastnícke právo k veci po individualizácii predmetu predaného konkrétnemu zákazníkovi v sklade v Sterzingu, teda rovnako na území Talianska. (28)

Podľa nemeckého práva však dochádza k prevodu vlastníctva v okamihu, keď sa tovar dostane do dispozičnej sféry kupujúceho. (29) Na prevod vlastníctva je teda potrebná tradícia, ktorou kupujúci nadobudne okrem obligačného práva k veci aj vecné oprávnenia v rozsahu vlastníckeho práva. Keďže k tomuto prevodu „dispozičných oprávnení“ došlo až na území Nemecka (aj to obhajoba spochybňovala), nemecké súdy neposudzovali vlastnícky transfer podľa talianskej, ale podľa nemeckej súkromnoprávnej úpravy.

Túto skutočnosť považujeme za zásadnú pre celý prípad, predovšetkým pre nasledujúce trestné konanie pred nemeckými súdmi. Pojem „šírenie diela uvádzaním na trh“ je totiž úzko spätý s výkladom pojmov kúpa a zmena vlastníctva (respektíve zmena dispozície s vecou). Bez zmluvy, následného vlastníckeho prevodu a zmeny dispozície totiž nemožno hovoriť o šírení diela v tom zmysle, ako ho chápali nemecké súdy. (30)

2.2 Autorskoprávna ochrana v európskom priestore a zásada teritoriality

Autorské právo v EÚ podobne ako všade na svete, je vybudované predovšetkým na vnútroštátnom práve. Alexander Peukert uvádza, že vo svete existuje popri sebe viac ako 150 teritoriálnych systémov autorského práva či už vnútroštátnej, alebo regionálnej povahy. (31) Harmonizácia v tejto oblasti prebehla v rámci EÚ iba čiastočne, najmä vo vzťahu k tretím krajinám. Pre náš prípad je teda relevantné predovšetkým vnútroštátne právo. Podľa názoru generálneho advokáta je v prejednávanej veci aplikovateľné výlučne nemecké právo, podľa ktorého dané predmety boli na teritóriu Nemecka chránené autorským právom. Odvoláva sa na čl. 8 nariadenia (ES) č. 864/2007 (Rím II) a čl. 5 Bernského dohovoru, podľa ktorých sa kolízne normy riadia zásadou lex loci protectionis.(32) Výklad pojmu „šírenie“ však musí byť v súlade s čl. 4 ods. 1 smernice o autorskom práve. (33)

V prípade Lagardère Active Broadcast Súdny dvor vyslovil názor, že ochrana autorských práv uznaná medzinárodným aj európskym právom má teritoriálny charakter a vnútroštátne právo môže postihovať len konania, ku ktorým došlo na území tohto štátu. (34) A. Perkeut túto doktrínu rozvádza ďalej a konštatuje, že činnosť a jej vplyv na trh sa uskutočňuje na území daného štátu. (35) V našom prípade dochádza v súlade so zásadou lex loci protectionis k aplikácii nemeckého práva pred nemeckými súdmi pre porušenie práva, ktoré sa malo udiať na území Nemecka. V rámci posudzovania postupu jednotlivých aktérov, „môžu byť zohľadnené aj činnosti, ku ktorým čiastočne alebo úplne došlo za hranicami štátu (Nemecka)”. (36)

Nezanedbateľným aspektom Donnerovho prípadu bola skutočnosť, že k čiastočne extrateritoriálnej aplikácii nemeckého práva došlo v súvislosti s internetom (spoločnosť Dimensionine propagovala svoje výrobky prostredníctvom internetovej stránky v nemčine, kúpna zmluva sa tiež uzavrela na diaľku – najčastejšie prostredníctvom internetu, a pod.). Súdny dvor sa otázkami ochrany duševného vlastníctva pri cezhraničnom predaji cez internet zaoberal v dvoch predchádzajúcich prípadoch.

Prípad L’Oréal a i.(37) sa týkal ochrany ochranných známok, pokiaľ ide o ponuky na predaj pochádzajúce z územia mimo Európskeho hospodárskeho priestoru, ktoré však boli v rámci neho dostupné prostredníctvom internetového obchodu. Súdny dvor judikoval, že je v kompetencii vnútroštátneho súdu určiť, či je ponuka na predaj alebo reklama zobrazená v internetovom obchode a prístupná z územia, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka EÚ, za všetkých okolností zameraná na spotrebiteľov na tomto území. (38)

K aplikácii princípu lex loci protectionis sa priklonil Súdny dvor aj v prípade Stichting de Thuiskopie.(39) Vec sa týkala výkladu čl. 5 ods. 2 písm. b) a čl. 5 ods. 5 smernice o autorskom práve. Spoločnosť sídliaca v Nemecku vykonávala svoju činnosť na území Holandska, pričom dochádzalo k rozmnoženiu chránených diel na súkromné použitie. Citovaná smernica takéto operácie dovoľuje za predpokladu, že autori získajú primeranú kompenzáciu. (40) Súdny dvor judikoval, že vnútroštátny súd musí v prípade, že túto kompenzáciu nie je možné zabezpečiť od kupujúcich, poskytnúť výklad vnútroštátneho práva tak, aby sa táto kompenzácia mohla vyberať od dlžníka vykonávajúceho podnikateľskú činnosť. (41)

Generálny advokát Jääskinen poznamenal, že zmluvy o predaji v prípade Stichting de Thuiskopie vykazovali podobné znaky ako v prípade Jochena Donnera v tom zmysle, že sa realizovali na území členského štátu, kde predmetným dielam nebola poskytovaná ochrana, a distribuovali sa do štátu, kde boli chránené, čím sa táto ochrana obchádzala. (42) Jääskinen si však ale uvedomuje, že „je dôležité stanoviť hranicu medzi dostupnosťou ochrany autorských práv pri cezhraničných transakciách v občianskoprávnych veciach a uplatniteľnosť trestných sankcií za porušenie autorských práv.” (43)

2.3 Prienik autorskoprávnej ochrany a výkladu určitých súkromnoprávnych pojmov

Ako sme už spomenuli vyššie, výklad pojmu „šírenie predajom“ je v tejto veci kľúčový. Obe strany konania o predbežnej otázke vychádzali z občianskoprávneho chápania prevodu vlastníctva.(44) Donner tvrdil, že k šíreniu nedošlo v Nemecku, pretože k predaju a k prechodu vlastníctva došlo na území Talianska. Bundesgerichtshof za podstatnejšiu skutočnosť pre výklad pojmu „šírenie predajom“ považuje reálny prechod dispozičných oprávnení k predmetom na konečných zákazníkov, ku ktorému došlo Donnerovým pričinením až na území Nemecka. Európska komisia, ktorá k prípadu podala pripomienky ale tvrdila, že nemeckú jurisdikciu v danej veci nezakladá „prevod skutočného práva nakladať s predmetmi“, ale všíma si „moment dostupnosti“ daných predmetov verejnosti, ktorý nastal až zaplatením kúpnej ceny a prepravných poplatkov vodičom T. Donnera v Nemecku.(45)

Práve k poslednému stanovisku sa priklonili generálny advokát a Súdny dvor. Generálny advokát poznamenal, že „čl. 8 ods. 3 nariadenia Rím II stanovuje, že strany si nemôžu zvoliť uplatniteľné právo na mimozmluvné záväzky týkajúce sa práv duševného vlastníctva.”(46) Ak by to možné bolo, strany by mohli obchádzať autorskoprávnu ochranu, čo by ju neprimerane oslabilo. Pojem „šírenie predajom“ teda treba vykladať tak, aby bola autorom poskytnutá praktická kontrola nad obchodovaním s rozmnoženinami, a to až do vyčerpania autorského práva.(47)

Jääskinen tieto úvahy rozvádza ďalej tým, že chápe pod pojmom „šírenie predajom“ reťazec rozličných činností počínajúci reklamou, predkladaním ponuky na predaj až po uzatvorenie kúpnych zmlúv a ich realizáciu.(48) Ak predávajúci vytvára pre spotrebiteľov bývajúcich v štáte ochrany osobitné kanály na realizáciu cezhraničných transakcií, ako napr. spôsob doručenia, spôsob platby, atď., potom dochádza k šíreniu predajom na území štátu ochrany.(49) Hlavným diferenciačným kritériom pre posúdenie „miesta verejného šírenia“ je existencia „špecifického kanálu“ pre kupujúceho v členskom štáte ochrany, bez ktorého by k nepovolenému šíreniu nemohlo dochádzať.(50) Ako rationalle tohto postoja uvádza generálny advokát, že „pri neexistencii vnútroštátnych colných konaní, ktoré by zabránili obchodu s nezákonnými rozmnoženinami tovaru chráneného autorským právom v rámci Únie, je jediným spôsobom, ako zabezpečiť, aby Únia a jej členské štáty dodržiavali svoje povinnosti v zmysle medzinárodného autorského práva ten, aby sa harmonizácia opatrení v rámci EÚ vykladala v súlade s týmito pravidlami.”(51)

2.4 Primeranosť trestnej sankcie

Vo vzťahu k primeranosti trestných sankcií sa generálny advokát vyjadril len okrajovo a súd sa touto otázkou vo svojom rozsudku nezaoberal vôbec. Jääskinen konštatoval, že „právo EÚ nebráni členským štátom v tom, aby stanovili primerané trestné sankcie na účely boja proti cielenému správaniu takého druhu, ku ktorému došlo v prejednávanej veci.”(52) Naopak, „vo vhodných prípadoch predstavujú aj trestnoprávne sankcie prostriedky na zabezpečenie vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva.”(53) Navyše čl. 8 ods. 1 smernice o autorskom práve určuje, že tieto sankcie musia byť „účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok”.

Nič to však nemení na tom, že posudzovanie primeranosti sankcie náleží vnútroštátnemu súdu, ktorý tu však musí zohľadňovať požiadavky Charty základných práv EÚ (ďalej len „charta”) tak pokiaľ ide o ochranu duševného vlastníctva (čl. 17 ods. 2), ako aj do primeranosti trestov (čl. 49). Jääskinen tiež pripomenul, že aplikovanie zásady nulla poena sine lege vyjadrená v čl. 49 charty, môže viesť k tomu, že konanie, ktoré by podliehalo sankciám a opravným prostriedkom občianskoprávnej povahy, „môže zostať mimo dosah trestného práva“.(54)

Napriek uvedenému považujeme posúdenie primeranosti použitia trestnoprávnej sankcie v tomto prípade zo strany Súdneho dvora za krajne neuspokojivé. Generálny advokát vo svojom návrhu naznačil, že konečné použitie trestnoprávnej sankcie môže byť v tomto prípade obmedzené aplikovaním príslušných ustanovení charty. Tiež sa nazdával, že toto posúdenie „súladnosti” spadá pod jurisdikciu nemeckých súdov. Mlčanie Súdneho dvora je však viac ako významné. Súdny dvor je totiž konečnou autoritou pokiaľ ide výklad ľudskoprávnej ochrany zo strany EÚ, a táto jeho kompetencia sa prijatím charty len posilnila. Súdny dvor teda v situácii, keď mal pred sebou všetky relevantné skutkové okolnosti prípadu, a mal predstavu o tom, aký je náhľad nemeckých súdov na aplikovanie konkrétnej trestnoprávnej sankcie, „cudne” mlčal o „potenciáli” charty zamedziť použitiu konkrétnej sankcie v konkrétnom prípade. Súd sa nevyjadril, či princíp nulla poena sine lege v tomto konkrétnom prípade môže brániť použitiu podmienečného trestu odňatia slobody v rozsahu troch rokov, ako to už pred konaním o predbežnej otázke rozhodol mníchovský súd, a ako to po prejudiciálnom konaní potvrdil súd federálny.

2. 5 Ľudskoprávna ochrana a princíp subsidiárneho pôsobenia trestného práva

Niekto by mohol namietať, že v danom prípade nemôže byť ani reči o aplikácii zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, pretože tak trestnosť skutku, ako aj pričitateľnosť konkrétnej sankcie bola podľa nemeckého práva v čase skutku jasné daná. Uznávame, že v tomto prípade nejde o „bežnú“ aplikáciu tejto zásady, ale prípad si zasluhuje osobitnú analýzu z hľadiska neurčitosti vychádzajúcej z obsahu pojmov, ktoré boli pre trestnosť skutku rozhodujúce.

Nemecké trestné právo vyžadovalo na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu „šírenia rozmnoženiny chráneného diela“, jednak prevod vlastníctva, ako aj zmenu dispozície a smerovanie skutku k „verejnosti“. Pre naplnenie tejto skutkovej podstaty je však dôležité, ako vyložiť obsah jeho jednotlivých pojmových znakov. Nemecké súdy sa priklonili ku „konvenčnému“ výkladu pojmov, teda k výkladu, k akému sa dlhodobo vo svojej judikatúre prikláňali – a teda k totožnosti týchto pojmov so súkromnoprávnymi inštitútmi. Samozrejme, nemeckého práva. A tu nemecké súdy pochybili zásadným spôsobom – minimálne jeden pojmový znak (prevod vlastníctva) sa totiž uskutočnil v Taliansku a podľa kolíznych noriem medzinárodného práva súkromného bola pre posúdenie uskutočnenia kúpy a prevodu vlastníctva relevantná talianska právna úprava.

Ak by teda chceli nemecké súdy postupovať lege artis podľa relevantných kolíznych noriem a svojej ustálenej judikatúry vo vzťahu k ostatným pojmových znakom predmetného trestného činu, museli by žalobu proti Donnerovi zamietnuť. Nemecké súdy mali plné právo posudzovať trestnosť skutku podľa nemeckého práva, pretože pri autorskoprávnej ochrane platia iné kolízne normy ako v prípade prevodu vlastníctva. V zmysle zásady lex loci protectionis mali teda aplikovať nemecké právo, čo aj urobili. Pri výklade pojmu „prevod vlastníctva“ však v zmysle súkromnoprávnych kolíznych noriem mali postupovať v súlade s talianskou úpravou. Podľa talianskeho práva dochádza k dokonalému prevodu vlastníctva (tento pojem obsahuje v sebe aj prechod dispozičných oprávnení na kupujúceho) konkretizovaním predmetu kúpy. K tomu došlo tiež v Taliansku, čím je kľúčový argument nemeckých súdov v prospech vlastnej trestnej jurisdikcie v tejto veci spochybnený. Ak by teda nemecké súdy postupovali pri výklade daných pojmov ako mali, nikdy by ich trestnoprávna jurisdikcia nebola založená. Navyše by v takej situácii ani nepodali návrh na začatie konania o predbežnej otázke a Súdny dvor by nekorigoval ich chybu pri výklade pojmu „šírenie“.

Zaujímavú rolu tu zohral Súdny dvor EÚ. Ten pojem „verejné šírenie predajom“ vyložil autonómne od súkromnoprávnej úpravy a jeho zdôvodnenie malo svoje racio. Možno preto konštatovať, že z hľadiska „objektívneho práva“ chybu nemeckých súdov napravil. De facto však „redefinoval“ obsah skutkovej podstaty trestného činu „šírenia rozmnoženiny chráneného diela“, ktorý pred zásahom Súdneho dvora bol založený na naplnení súkromnoprávnych skutočností, a po ňom získal značne pozmenený charakter, keď sa koncentroval výhradne na „miesto konečného vstupu predmetu autorskoprávnej ochrany do obehu“.

Možno preto pochybovať, či je spravodlivé na skutok „páchateľa“, ktorý možno v nie najlepšej vôli kalkuloval s „medzerami“ v autorskoprávnej ochrane daných diel pri prechode hraníc členských štátov EÚ, aplikovať trestnoprávnu normu, ktorej obsah bol v priebehu samotného konania značne zmenený. Máme za to, že právna istota bola v tomto prípade narušená takým spôsobom, ktorý si vyžaduje zo strany „koncových“ súdov aspoň snahu zmierniť nepriaznivé následky, ktorým je účastník konania bez svojej viny vystavený.

Konkrétne si myslíme, že aj keď nemecké súdy museli v záujme generálnej prevencie uznať predmetný skutok za trestný čin, mali pri určovaní trestu zohľadniť špecifiká daného prípadu. Sústredili sa však iba na to, že Donner sa už v minulosti podobného skutku dopustil,(55) a udelená pokuta zjavne neviedla k jeho „polepšeniu“. Preto mu tentoraz súd vymeral trest na hornej hranici trestnej sadzby. Predchádzajúci takmer totožný delikt určite nevrhá na páchateľa dobré svetlo, avšak mohol si byť v tomto druhom prípade istý, že jeho činy sú v Nemecku trestné? Máme za to, že aj z nášho výkladu je jasné, že posúdenie otázky trestnosti v tomto prípade je vzhľadom na neprehľadnosť právneho prostredia, v ktorom „sa prestupujú“ viaceré konkurujúce si právne poriadky či už národného, nadnárodného či medzinárodného charakteru, je mimoriadne zložité. Preto by bremeno tohto posúdenia nemalo byť ponechané iba na pleciach páchateľa, ale malo by byť rozložené rovnomernejšie.

2.6 K ľudskoprávnej jurisdikcii

Prípad vo svojom závere prináša aj zaujímavú situáciu z hľadiska posúdenia toho, ktorý systém ochrany ľudských práv by bol v prípade jeho použitia relevantný pre danú právnu vec. Podľa vyššie uvedeného názoru generálneho advokáta je posúdenie trestnosti skutku plne v kompetencii nemeckých trestných súdov, ale súčasne musia zohľadniť ľudské práva obsiahnuté v charte (a to jednak vo vzťahu k poškodeným, ako aj voči páchateľovi). Jääskinen tento názor oprel o tvrdenie, že predmetná trestná norma, ktorá zakladá trestnosť daného skutku, bola do nemeckého právneho poriadku zaradená v záujme zabezpečenia ochrany práv obsiahnutých v smernici o autorskom práve. Keďže čl. 51 ods. 1 charty zakladá jej pôsobnosť inter alia aj vo veciach, „kedy členské štáty vykonávajú európske právo”, argument generálneho advokáta sa zdá byť nepriestrelný.

Je to však skutočne tak? Predovšetkým tvrdenie o „európskom“ pôvode (alebo aspoň o európskej „inšpirácii“) predmetnej nemeckej trestnej normy považujeme za sporné z niekoľkých dôvodov.

Po prvé, aj Nemecko ako suverénny štát je signatárom dohody WCT; tej istej dohody, ktorú podpísala aj EÚ, a z ktorej záväzky vykonáva už spomínaná smernica o autorskom práve.(56) Nemci teda mali poskytnúť ochranu autorským právam jednak priamo podľa dohody WCT, ako aj sprostredkovane podľa smernice o autorskom práve, ktorá v EÚ implementovala presne tú istú dohodu.

Nemci môžu argumentovať aj tým, že je absurdné tvrdiť, že ich trestnoprávna úprava iba „kopíruje“ záväzky zo smernice, keď súčasne malo Taliansko z danej smernice rovnaké záväzky, a úroveň ochrany autorských práv je neporovnateľne nižšia (žiadne trestnoprávne sankcie).(57) Vysoká ochrana autorských práv odrážajúca sa aj v trestnom práve je teda minimálne v určitom rozsahu „nemeckého pôvodu“.

Na základe oboch týchto argumentov (priamy vplyv dohody WCT a nemecký pôvod trestnoprávnej ochrany) môže byť založená jurisdikcia nemeckého ústavného súdu, ktorý by mohol prípadne posudzovať súlad postupu nemeckých trestných súdov s ľudskými právami obsiahnutými v nemeckej ústave. Ak by Donner podal podnet na nemecký ústavný súd z dôvodu porušenia jeho ľudských práv, ten by s najväčšou pravdepodobnosť jeho sťažnosť nezamietol z dôvodu svojej nepríslušnosti vo veci. Mohlo by teda dôjsť ku kompetenčnému konfliktu medzi nemeckým ústavným súdom a Súdnym dvorom EÚ. Vzhľadom na laxnosť, s akou sa súdny dvor postavil v tomto prípade k posúdeniu aplikácie konkrétnej trestnej normy údajne vyplývajúcej z európskeho práva a jej súladu s ľudskými právami podľa charty, by nás vôbec neprekvapilo, keby tento prípad oživil „spiaci“ spor o „najvyššiu ľudskoprávnu autoritu“, a potenciálne by mohlo dôjsť aj k prelomeniu doktríny Solange II.(58), čo by malo ďalekosiahle dosahy nielen na dotknuté „strany sporu“.

2. 7 K prestupovaniu právnych poriadkov a jurisdikcií

Tento prípad je pozoruhodný aj z pohľadu nevídaného množstva prienikov medzi samostatnými právnymi poriadkami a právnymi odvetviami či už súkromnoprávnej, alebo verejnoprávnej povahy.

V prípade vystupuje medzinárodné právo (v rámci WIPO), medzinárodné právo súkromné a procesné (posúdenie rozhodného práva pre vlastnícky prevod a posúdenie rozhodného práva pre autorskú ochranu), európske právo (autorská ochrana, voľný pohyb tovarov a služieb na vnútornom trhu, ochrana ľudských práv chartou), nemecké právo (súkromné právo, trestné právo, ústavná ochrana ľudských práv) a talianske právo (posúdenie prevodu vlastníctva). Každý z týchto právnych poriadkov má svoje zásady a medzi nimi sú kolíznymi a inými normami zakotvené určité vzájomné vzťahy.

Pre medzinárodné právo platí základný princíp pacta sunt servanda, teda princíp viazanosti kontraktujúcich štátov vlastnými prejavmi vôle. V našom prípade to znamenalo, že Nemecko, Taliansko a EÚ sa zaviazali, že zabezpečia adekvátnu ochranu určitým autorským právam.

EÚ chcela svojmu medzinárodnoprávnemu záväzku urobiť zadosť tým, že prijala smernicu o autorskom práve, kde rámcovo vymedzila obsah tejto ochrany pre všetky členské štáty ako aj pre orgány EÚ.

Nemecko a Taliansko mali z oboch vyššie uvedených právnych poriadkov určité povinnosti, s ktorými sa však vysporiadali rôzne. Oba štáty postupovali v zmysle svojich vlastných východísk a právnych tradícií, a oba dospeli k diametrálne odlišným výsledkom. Kým Nemecko ochraňovalo autorské práva aj pomerne prísnymi trestnoprávnymi sankciami, v Taliansku sa v rozhodnom čase nemohli autori domôcť ani základnej občianskoprávnej ochrany. V tomto zásadnom rozpore medzi nemeckou a talianskou autorskoprávnou ochranou vidíme koreň sporu vo veci samej.

Spúšťačom problému boli aj diametrálne odlišné odvetvové východiska a odchylne upravené kolízne normy. Posúdenie otázok vzniku kúpnej zmluvy a realizácie prechodu vlastníctva k veciam podliehajúcim v jednom z dotknutých štátov autorskoprávnej ochrane prostriedkami trestného práva, sa javilo byť relevantné pre posúdenie určenia miesta „spáchania skutku“, teda na vyriešenie otázky dôležitej pre ďalšie smerovanie tejto kauzy. Ako sme už uviedli, práve chyba nemeckých súdov pri aplikácii rozhodného práva pre posúdenie súkromnoprávnej transakcie viedla k tomu, že sa k prípadu dostal Súdny dvor EÚ.

Ten, objektívne nadaný právomocou rozsúdiť spory vzniknuté z voľného pohybu tovarov v rámci vnútorného trhu, posúdil vec zo svojho hľadiska racionálne, lebo pomerne jasne určil hranice medzi dovoleným a nedovoleným konaním. Avšak ani Súdny dvor EÚ nemal v danom prípade „plnú jurisdikciu“, pretože pre posúdenie obsahu európskeho práva si musel urobiť názor (právne nezáväzný) o obsahu medzinárodného a národného práva. Vylúčenie otázok súkromnoprávneho charakteru, ku ktorým došlo „redefinovaní“ pojmu „verejné šírenie predajom” však neodstránilo jurisdikčný spor, ale presunulo ho na iné miesto.

Ten sa vrátil nástupom ľudských práv na scénu. Vzhľadom na prepletenosť právnych poriadkov nemožno konštatovať, že v prípade ide iba o primárny záväzok členského štátu z práva EÚ adekvátne chrániť autorské práva účinnými prostriedkami vnútroštátneho práva. Preto výlučná právomoc EÚ vo vzťahu k posúdeniu ľudskoprávnej súladnosti predmetnej sankcie v danom prípade nemôže byť založená. Preto sa spor dostáva na „najvyššiu úroveň“ – teda do nevyjasneného priestoru spiaceho jurisdikčného konfliktu medzi nemeckým ústavným súdom a Súdnym dvorom EÚ. Sme presvedčení, že tento spor nemá primárne právne riešenie, naopak, ide o výsostne politickú otázku citlivého charakteru.

Zhrnúc závery tejto kapitoly konštatujeme, že komplexicita určitých právnych problémov, ako je predmetný prípad, vyžaduje od súdov na všetkých úrovniach značnú dávku pokory. Každý jeden súd, ktorý v prípade vystupoval, alebo ktorý by hypoteticky v prípade vystupovať mohol, si musel vytvoriť právny názor o otázkach presahujúcich jeho jurisdikciu. Ak si taký názor vytvoril podľa vlastných východísk a neaplikoval plne prístup aplikovaný v jurisdikcii pôvodu danej právnej normy, dopustil sa chyby, ktorá mala za následok, že jeho rozhodnutie bude spochybniteľné a vec bude znovu otvorená pred iným súdom na inom právnom základe, ktorý môže znamenať aj diametrálne odlišný konečný výsledok.

Záver

Na úvod tohto záverečného vstupu musíme konštatovať, že nás samých prekvapil stupeň „zamotanosti“ prípadu, ktorý sme v tejto práci analyzovali. K zlomovým líniám, o ktorých sme tušili, pribudli aj ďalšie, nijako menej závažné.

V prvom rade chceme poukázať na zaujímavý fenomén, ktorý je z predmetného prípadu zrejmý, a ktorý sa v našom právnom priestore objavuje a bude objavovať čoraz častejšie. Ide o vzájomné sa prepletanie právnych poriadkov, ktoré sú budované na rozdielnych princípoch, ale v dnešnom globalizujúcom a integrujúcom sa svete dochádza k ich čoraz častejším stykom a konfliktom. To isté platí aj pre jednotlivé odvetvia právnych poriadkov. Ako sa totiž ukázalo aj v tomto prípade, kolízne normy nie vždy dostatočne jasne vymedzia rozsah pôsobnosti konkrétnych právnych poriadkov. Alebo aby sme boli presnejší, kolízne normy riešia iba strety právnych poriadkov v konkrétnych právnych oblastiach alebo za konkrétnych modelových situácii. Život však prináša neporovnateľne väčšiu variabilitu možných scenárov, pri ktorých si s mechanickým aplikovaním kolíznych noriem súdy nevystačia.

V tejto situácii sú súdy nútené aplikovať okrem právneho poriadku svojho štátu aj právo iných štátov, medzinárodné právo rôznej proveniencie, ako aj právo EÚ. Vo všeobecnosti existujú funkčné mechanizmy na to, aby sa súdy aplikujúce cudzie právo mohli obrátiť na cudzie orgány disponujúce právomocou vykladať tieto sporné javy z neho prameniace. Avšak, ako je zjavné aj z Donnerovho prípadu, môžu nastať také okolnosti, ktoré by zakladali právomoc veľkého počtu rozličných autorít (súdneho aj mimosúdneho charakteru), ktoré by sa vyjadrovali iba k čiastkovým veciam prípadu. Výsledok by v konečnom dôsledku nemusel byť súladný a konzistentný, a už vôbec by sa to nezaobišlo bez značných prieťahov.

Preto v konečnom dôsledku musí jedna z kompetentných autorít zobrať na seba zodpovednosť aj za výklad cudzieho práva. Ide však o to, aby pri tom v „dobrej viere“ súd aplikoval presne to právo, ktoré je za daných okolností aplikovateľné. Nejde pritom o jednoduchú úlohu. Cudzie právo totiž nie je obsiahnuté len v texte konkrétnej právnej normy, ale pre adekvátne posúdenie veci je rovnako dôležité normu správne vyložiť z hľadiska jej zaradenia v právnom systéme, z hľadiska konštantnej judikatúry ako aj právnej doktríny, ktorá je relevantná.

Tieto výzvy vytvárajú tlak na odbornú kompetenciu sudcov, ktorí by mali nielen perfektne ovládať domáce právo, ktoré dennodenne používajú vo svojej činnosti, ale mali by mať veľmi slušný prehľad aj o medzinárodnom práve a najmä o kolíznych normách v oblastiach, v ktorých pôsobia. Je nepochybné, že význam teoretických poznatkov je tu kľúčový. Nemalo by však ísť o „starý dogmatický prístup“, ale o teóriu, ktorá systematicky zaraďuje do svojho repertoára podmety z okolia, a tým cizeluje svoje operačné prostriedky. Vo svete, v ktorom neexistuje „konečná autorita“ kompetentná rozhodnúť akýkoľvek spor s konečnou platnosťou, leží bremeno nejasností jednoznačne na pleciach sudcov. Nemusí sa nám to páčiť, ale je to tak.

Autor: Bc. Ján Šurkala
Autor je študentom Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty. Publikovaný text obsadil druhé miesto v súťaži Študentská vedecká odborná činnosť 2013/2014 na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte, v kategórii študentov magisterského štúdia.

Použité zdroje a literatúra

1. Medzinárodné právo a judikatúra:
Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve, prijatá 20. decembra 1996 v Ženeve. (Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11/003, s. 208).
Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886.
2. Európske právo a judikatúra:
Zmluva o Európskej únii.
Zmluva o fungovaní Európskej únie.
Charta základných práv Európskej únie.
Nariadenie (ES) č. 864/2007 (Rím II).
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32)
Smernica 2001/29/ES Európskeho parlamentu a Rady z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230)
Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21. júna 2012 (C 5/11).
Návrhy generálneho advokáta prednesené 22. marca 2012 vo veci C-5/11.
Rozsudok zo 16. júna 2011, Stichting de Thuiskopie (C 462/09).
Rozsudok z 12. júla 2011, L'Oréal a i. (C 324/09).
Rozsudok zo 7. Decembra 2010, Pammer (C-585/08 a C-144/09).
Rozsudok zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast (C 192/04, Zb. s. I 7199).
Rozsudok z 24. januára 1989, EMI Electrola (341/87, Zb. s. 79).
3. Nemecké právo a judikatúra
Zákon z 9. septembra 1965 o autorskom práve a s ním súvisiacich právach (Urheberrechtsgesetz, BGBl. I, s. 1273)
Trestný zákonník z 15. mája1871 (Strafgesetzbuch).
Solange II - Wünsche Handelsgesellschaft, BVerfGE 73, 339, 2 BvR 197/83, Europäische Grundrechte-Zeitschrift, 1987, 1, [1987] 3 CMLR 225, noted by Frowein (1988) 25 CMLRev 201.
4. Literatúra a ostatné zdroje
PEUKERT, A. „Territoriality and Extraterritoriality in Intellectual Property Law“, In: HANDL, G. a ZEKOLL, J. (eds) „Beyond Territoriality: Transnational Legal Authority in an Age of Globalization“, Queen Mary Studies in International Law, Brill Academic Publishing, Leiden/Boston, 2011, s. 2. Dostupné na SSRN: http://ssrn.com/abstract=1592263
WIPO.http://www.wipo.int/treaties/en/notifications/wct/treaty_wct_2.html


(1) Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21. júna 2012 (C 5/11), ďalej len “C 5/11”, bod 11 - 13.
(2) C 5/11, bod 14.
(3) Podľa § 106 možno šírenie chránených diel bez súhlasu držiteľa súvisiaceho práva potrestať odňatím slobody až na tri roky alebo peňažnou pokutou. Podľa § 108b pri rovnakej skutkovej podstate ale s použitím na obchodné účely možno udeliť trest odňatia slobody až na pät rokov alebo peňažnú pokutu.
(4) V § 27 Trestného zákona je upravená “pomoc” pri trestnom čine. Ako pomocník je potrestaný ten, kto úmyselne pomáhal inej osobe pri protiprávnom konaní, ktorého sa táto osoba úmyselne dopustila.
(5) C 5/11, bod 15.
(6) C 5/11, bod 16.
(7) C 5/11, bod 17.
(8) Tamže
(9) C 5/11, bod 18.
(10) C 5/11, bod 19.
(11) C 5/11, bod 20.
(12) C 5/11, bod 21-22.
(13) Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o autorskom práve (ďalej len „WCT“), prijatá 20. decembra 1996 v Ženeve, bola schválená v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES zo 16. marca 2000 (Ú. v. ES L 89, s. 6; Mim. vyd. 11/003, s. 208)
(14) C 5/11, bod 23.
(15) C 5/11, bod 24, porovnaj body 44-46 návrhu generálneho advokáta.
(16) Návrhy generálneho advokáta prednesené 22. marca 2012 vo veci C-5/11. (ďalej len C-5/11 GA), bod. 51.
(17) C 5/11, bod 25.
(18) C 5/11, bod 25.
(19) C 5/11, bod 28-29.
(20) C 5/11, bod 30.
(21) C 5/11, bod 31-32.
(22) C 5/11, bod 33.
(23) Porovnaj: Rozsudok z 24. januára 1989, EMI Electrola, 341/87, Zb. s. 79, bod 12.
(24) C 5/11, bod 36.
(25) C 5/11, bod 37.
(26) C 5/11, bod 16.
(27) C-5/11 GA, bod 13.
(28) Tamže
(29) C-5/11 GA, bod 14.
(30) C 5/11, bod 18.
(31) Pozri PEUKERT, A. „Territoriality and Extraterritoriality in Intellectual Property Law“, In: HANDL, G. a ZEKOLL, J. (eds) „Beyond Territoriality: Transnational Legal Authority in an Age of Globalization“, Queen Mary Studies in International Law, Brill Academic Publishing, Leiden/Boston, 2011, s. 2.
(32) C-5/11 GA, bod 30.
(33) C-5/11 GA, 28.
(34) Rozsudok zo 14. júla 2005, Lagardère Active Broadcast (C 192/04, Zb. s.I 7199, bod 46)
(35) Pozri pozn. 31, s. 7 a 13.
(36) C-5/11 GA, 33.
(37) Rozsudok z 12. júla 2011, L'Oréal a i. (C 324/09)
(38) C-5/11 GA, bod 35.
(39) Rozsudok zo 16. júna 2011, Stichting de Thuiskopie (C 462/09).
(40) C-5/11 GA, 36.
(41) Rozsudok zo 16. júna 2011, Stichting de Thuiskopie (C 462/09).bod 41.
(42) C-5/11 GA, bod 37.
(43) C-5/11 GA, bod 38.
(44) C-5/11 GA, bod 50.
(45) C-5/11 GA, bod 50.
(46) C-5/11 GA, bod 51.
(47) C-5/11 GA, bod 53.
(48) C-5/11 GA, bod 54.
(49) C-5/11 GA, bod 55. K pojmu „cielené správanie“ pozri Rozsudok zo 7. Decembra 2010, Pammer (C-585/08 a C-144/09).
(50) C-5/11 GA, bod 57.
(51) C-5/11 GA, bod 58.
(52) C-5/11 GA, bod 74.
(53) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32); odôvodnenie 28.
(54) C-5/11 GA, bod 76.
(55) C-5/11 GA, bod 10.
(56) http://www.wipo.int/treaties/en/notifications/wct/treaty_wct_2.html
(57) Už len na dôvažok dodávame, že Taliansko je aj signatárom dohody WCT, dokonca jedným z prvých.
(58) Podľa tejto doktríny nemeckého ústavného súdu, sa tento dočasne „zrieka“ predbežnej kontroly súladnosti aktov Únie s ľudskými právami podľa nemeckej ústavy dovtedy (SOLANGE), pokým budú európske súdy zabezpečovať „adekvátnu“ ochranu ľudských práv. V našom prípade by teda mohla nastať situácia, že by nemecký ústavný súd konštatoval „neadekvátnosť“ ochrany ľudských práv a znovu sa ujal predbežnej kontroly súladnosti aktov EÚ.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač