You are hereSúdy ako súčasť vnútroštátneho systému ochrany ľudských práv

Súdy ako súčasť vnútroštátneho systému ochrany ľudských práv


By admin - Posted on 09 May 2017

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Courts as part of the national system of human rights protection

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá vnútroštátnym systémom ochrany základných ľudských práv a slobôd z pohľadu všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu SR. Vnútroštátna ochrana slovenského súdnictva je rozpracovaná vo vzťahu k trestnej a civilnej oblasti vrátane oblasti správneho súdnictva. Náležitá pozornosť je venovaná najmä prostriedkom ochrany a spôsobu ako sa uvedenej ochrany domáhať v prípade neoprávneného zásahu do základných práv a slobôd.
Klúčové slová: osobná sloboda, súd, súdna ochrana práv a slobôd, subsidiarita ochrany

Abstract: The contribution deals with the national system for the protection of fundamental human rights and freedoms from the point of view of the General Courts of the SR as well as the Constitutional Court of the Slovak Republic. The national protection of the Slovak judiciary is elaborated in relation to criminal and civilian matters, including the area of administrative justice. Due attention is paid, in particular, to the means of protection and the way in which the said protection is sought in the event of unjustified interference with fundamental rights and freedoms.
Keywords: personal freedom, court, judicial protection of rights and freedoms, subsidiarity of protection

1. Postavenie všeobecných súdov pri ochrane práva na osobnú slobodu

Podľa čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru má každý, kto bol pozbavený slobody niektorým zo spôsobov uvedených v čl. 5 ods. 1 Dohovoru, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné. Cieľom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody. Sústavu všeobecných súdov Slovenskej republiky tvoria nezávislé súdne orgány, ktorých úlohou je ochrana zákonnosti.1

V uvedenom prípade previerku zákonnosti vykonávajú trestné súdy. Aj v prípade, ak rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, ukladá čl. 5 ods. 4 Dohovoru zmluvnému štátu povinnosť poskytnúť osobe pozbavenej slobody možnosť obrátiť sa na súd. Preskúmavanie rozhodnutí administratívnych orgánov patrí do právomoci správnych súdov. Napokon - všeobecné civilné súdy rozhodujú o umiestnení dieťaťa do ústavu alebo nariaďujú prevzatie, resp. držanie fyzickej osoby v ústave zdravotníckej starostlivosti bez jej súhlasu a proti obom týmto rozhodnutiam je prípustný riadny (i mimoriadny) opravný prostriedok. Je možné konštatovať, že realizácia ochrany práva na osobnú slobodu súdmi je uplatňovaná v každej súdnej agende. Ochrane práva na osobnú slobodu sa nevyhol ani ústavný súd. Z uvedeného dôvodu je veľmi dôležité striktné vymedzenie vzájomného vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane práva na osobnú slobodu.

Právomoc ústavného súdu konať je vybudovaná na princípe subsidiarity, v zmysle ktorej nastupuje ochrana ústavnosti poskytovaná ústavným súdom až vtedy, ak túto nemôže zabezpečiť iný orgán súdnej moci (všeobecný súd). Ak ústava Slovenskej republiky zveruje ochranu základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky všeobecným súdom Slovenskej republiky, ústavný súd Slovenskej republiky nemôže o týchto právach a slobodách sám konať a rozhodovať. Ústavný súd Slovenskej republiky nie je v žiadnom prípade oprávnený uskutočňovať konanie, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov (konanie podľa Trestného poriadku)2.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že všeobecné súdy sú primárni ochrancovia ústavnosti3, preto sa osoba môže uchádzať o ochranu svojich základných práv a slobôd podaním ústavnej sťažnosti až po vyčerpaní riadnych, príp. mimoriadnych opravných prostriedkov, či iných právnych prostriedkov. Do konania pred všeobecnými súdmi pri ochrane zákonnosti ústavný súd nemôže zasahovať, ak nie sú namietané a zistené okolnosti preukazujúce porušenie ústavnosti. Z ústavného vymedzenia rozdelenia súdnej moci medzi ústavný súd (čl. 124 až čl. 140 Ústavy SR) a všeobecné súdy (čl. 141 až čl. 148 Ústavy SR) je možné zistiť, že ústavný súd nie je koncipovaný ako opravná inštancia vo veciach, patriacich do právomoci všeobecných súdov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly ústavného súdu len z toho uhla pohľadu, či nie sú závery všeobecného súdu, na ktorých je založené jeho rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň, či nemajú za následok porušenie základného práva alebo slobody.

O zásahu do osobnej slobody a rovnako o preskúmaní zákonnosti tohto zásahu rozhoduje teda zásadne všeobecný súd. Ústava mu predpisuje rozhodovanie formou autoritatívneho „rozhodnutia“, ktoré v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 17 ods. 2), treba chápať v materiálnom aj formálnom zmysle slova. V materiálnom zmysle slova Ústavy SR vyžaduje, aby rozhodnutie súdu zodpovedalo významu práva na osobnú slobodu a to jednak z hľadiska dôvodnosti zásahu do osobnej slobody a jednak z hľadiska doby trvania zásahu. Vo formálnom zmysle slova Ústavy SR vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie ustanovuje zákon, aby teda nešlo o svojvoľný zásah alebo arbitrárne rozhodnutie.

Systém ochrany práva na osobnú slobodu je totiž navyše špecifický (v porovnaní s inými ľudskými právami) tiež tým, že sa pri jeho realizácii uplatňujú aj iné práva, chránené ostatnými článkami Ústavy SR alebo Dohovoru a to hlavne pokiaľ ide o právo na spravodlivý súdny proces a právo na súdnu ochranu. Súvisí to s úpravou práva na osobnú slobodu, ktorá zlučuje hmotnoprávne a procesné aspekty do spoločného ustanovenia.

Možno jednoznačne konštatovať, že najčastejšie rozhodujú o obmedzení (pozbavení) osobnej slobody trestné súdy a to najmä v súvislosti s väzbou a ukladaním trestu odňatia slobody. Podľa ústavy zo všetkých orgánov činných v trestnom konaní sú to práve súdy, ktoré majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej trestné konanie vedené vo väzbe alebo na slobode.4

Väzba je v systéme zaisťovacích trestnoprávnych prostriedkov najzávažnejším procesným zásahom do práv a osobnej slobody jednotlivca, resp. obvineného z trestného činu, preto by mala byť skutočne výnimočným opatrením, ktorého dôvodnosť musí súd opakovane prehodnocovať a ak pominú dôvody väzby, musí byť obvinený prepustený a ďalej stíhaný na slobode. Osobná sloboda je Ústavy SR garantovaným pravidlom a väzba je výnimkou z tohto pravidla. Má vždy len formu predbežného opatrenia s cieľom zabezpečiť riadny a spravodlivý súdny proces a nemôže sa využívať na preventívne, satisfakčné alebo dokonca represívne účely. Súdy majú povinnosť dodržiavať vo svojej činnosti okrem iného aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, vrátane povinnosti rešpektovať Dohovor pri preskúmavaní zákonnosti obmedzenia osobnej slobody fyzickej osoby (väzby) 5. To platí aj v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na preskúmanie dôvodnosti väzby alebo o návrhu na zrušenie väzby, pre ktoré nie je v slovenskom právnom poriadku ustanovená žiadna konkrétna lehota.

V konaní podľa Správneho súdneho poriadku sa realizuje súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorá má zo strany správnych súdov subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnych súdoch. Vyplýva to z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich súdnej kontroly.6

V konaniach podľa § 252 a nasl. Civilného mimo sporového poriadku je predmetom prvej fázy detenčného konania súdny prieskum prípustnosti7 prevzatia umiestneného v ústave zdravotníckej starostlivosti bez jeho súhlasu. Predmetom tejto časti konania je teda posúdenie, či pre obmedzenie osobnej slobody umiestneného existovali (v čase prevzatia) dôvody v zmysle § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z. z.8 Súd má rozhodnúť do 5 dní od obmedzenia osobnej slobody umiestneného (§ 262 ods. 2 CMP). V druhej fáze detenčného konania potom súd rozhoduje o zákonnosti držania umiestneného v ústave. Cieľom druhej fázy konania je dôkladné posúdenie, či si zdravotný stav umiestneného naďalej vyžaduje jeho hospitalizáciu. Oproti prvej fáze konania je súdu poskytnutý dlhší časový priestor na vydanie rozhodnutia. Súd má k jeho vydaniu dospieť v lehote do 3 mesiacov od právoplatnosti uznesenia o prípustnosti prevzatia do zdravotníckeho zariadenia.9 Je teda zjavné, že pri rozhodovaní o tomto dôvode obmedzenia osobnej slobody sa v Slovenskej republike uplatňujú lehoty na rozhodnutie. I keď majú len poriadkový charakter (nie sú nijako vynutiteľné), ani ich nedodržanie nebráni súdu rozhodnúť vo veci.

V konaniach, týkajúcich sa umiestnenia maloletého do ústavnej starostlivosti neupravuje Civilný mimo sporový poriadku (ide o konanie starostlivosti o maloletých podľa § 111 písm. l) a m)) žiadne osobitné lehoty, okrem 10-dňovej lehoty na vyhotovenie a odoslanie rozhodnutia podľa ust. § 42. V zmysle zákona o rodine je ale súd ex offo povinný prehodnocovať v lehote šiestich mesiacov ďalšie trvanie nariadenej ústavnej starostlivosti podľa § 37 zákona o rodine. To neplatí len v prípade, ak bolo dieťa umiestnené do resocializačného zariadenie pre drogovo závislých, kedy sa doba trvania výchovné opatrenia odvíja od doby, potrebnej na vyliečenie a resocializáciu drogovo závislého maloletého.

2. Postavenie Ústavného súdu SR pri ochrane práva na osobnú slobodu

Ako už bolo uvedené, zákonnosťou zásahov do osobnej slobody sa často vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberá aj Ústavný súd SR, čo odôvodnil tým, že je inštitúciou, ktorá nehľadí na jednotlivca cez prizmu jeho pohlavia, veku, národnosti či spoločenského statusu, ale vníma každú osobu ako jedinečný subjekt, ktorý má právo na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Vdemokratickej spoločnosti preto musí ostať samozrejmosťou možnosť osôb umiestnených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, ústavoch na výkon väzby alebo osôb, ktorých osobná sloboda bola obmedzená orgánmi činnými v trestnom konaní či inými štátnymi orgánmi, podať ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na osobnú slobodu.

V roku 2016 bolo Ústavnému súdu SR doručených v súvislosti s ochranou práva na osobnú slobodu 151 podaní. Porušenie práva na osobnú slobodu súd vyslovil v 10 nálezoch. V predchádzajúcich rokoch rozhodoval podobne: v roku 2012 vyslovil porušenie práv v 6 nálezoch, v roku 2013 vyslovil porušenie práv v 18 nálezoch, v roku 2014 vyslovil porušenie práv v 8 nálezoch, v roku 2015 vyslovil porušenie práv v 13 nálezoch.11

Sťažovatelia sa mnohokrát obracajú na ústavný súd s tvrdením, že došlo k porušeniu ich základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, často v spojení s ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru. Účelom ochrany poskytovanej v tomto ustanovení sú ústavné záruky ochrany osobnej slobody pred jej obmedzeniami. Na právnu úpravu v čl. 17 ods. 1 ústavy nadväzujú ďalšie ustanovenia tohto článku, ktorými sa špecifikujú podmienky, ktoré sa musia splniť na to, aby obmedzenie slobody mohlo byť považované za také obmedzenie, ktoré je v súlade s ústavou. Z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy vyplýva požiadavka, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu orgánov činných v trestnom konaní. Je možné konštatovať, že sťažovatelia namietajú porušenie tohto práva predovšetkým v súvislosti s trestným konaním, a to najmä v rámci rozhodovania o väzbe, prípadne v súvislosti s uloženým trestom odňatia slobody. V týchto veciach je najčastejšie namietaná dĺžka konania o väzbe ako porušenie práva na urýchlené rozhodovanie o zákonnosti pozbavenia osobnej slobody. Sťažovatelia tiež namietajú porušenie svojich základných práv samotným rozhodnutím o väzbe.12

Ako už bolo uvedené, Ústavný súd SR nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov. Ak však na základe individuálnej sťažnosti zistí, že rozhodnutím alebo konaním/nekonaním všeobecného súdu došlo k porušeniu ústavou chránených práv a slobôd osoby (sťažovateľa), má právomoc nielen toto porušenie konštatovať, ale tiež také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zrušiť. Vec môže vrátiť na ďalšie konanie, pričom platí, že súd je v tomto konkrétnom prípade právnym názorom ústavného súdu viazaný (čl. 144 ods. 2 Ústavy SR). Ak by k porušeniu základných práv a slobôd došlo nečinnosťou (prieťahmi) konajúceho orgánu, má ústavný súd právomoc nariadiť mu, aby vo veci konal. Môže tiež zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd, resp. iných ľudských práv a slobôd podľa medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Ak je to možné, prikáže tomu, kto chránené právo porušil, aby obnovil stav pred porušením. Ústavný súd SR môže tiež priznať primerané finančné zadosťučinenie, pričom zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu (závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv13 a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany, než mu poskytne “len” vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaných práv14.

Možno zhrnúť, že z judikatúry ústavného súdu už jednoznačne vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00).

3. Záver

Príspevok mal poukázať predovšetkým na vnútroštátnu ochranu základných práv a slobôd, ktorá je poskytovaná súdmi Slovenskej republiky. Nezávislé a nestranné súdy uvedenú ochranu poskytujú v trestnej, civilnej ako aj správnej oblasti. Fyzické alebo právnické osoby, ktoré sa cítia byť ukrátené na svojich právach a právom chránených záujmoch sa ochrany môžu domáhať aj na Ústavnom súde SR.

Summary:

In particular, the contribution should have highlighted the national protection of the fundamental rights and freedoms granted by the courts of the Slovak Republic. Independent and impartial courts provide protection in criminal, civil and administrative areas. Natural or legal persons who feel free to be protected from their rights and legitimately protected interests may also apply to the Constitutional Court of the Slovak Republic.

Autor: JUDr. Borislav Usačev

Zoznam použitej literatúry:

1. II. ÚS 110/95,
2. I. ÚS 36/96; IV. ÚS 281/04,
3. ÚS 47/2013,
4. II. ÚS 55/98,
5. I. ÚS 47/2013,
6. NS SR 8Sžz/3/2011,
7. Smyčková, R., Filo, M. Civilné mimosporové konanie. Konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb. Bratislava : C. H. Beck, 2016,
8. Tlačová informácia č. 27/2017 z 15.3.2017. Dostupné online na:
9. https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/25351106/TL_27_2017_/16461b75-...,
10. Macejková, I. Ochrana ľudských práv v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Dostupné online na:
11. https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/1_Prisp_Macejkova.pdf/3... (k 1.5.2017),
12. II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09,
13. V. ÚS 210/04


1 II. ÚS 110/95
2 napr. I. ÚS 36/96; IV. ÚS 281/04
3 I. ÚS 47/2013
4 II. ÚS 55/98
5 I. ÚS 47/2013
6 NS SR 8Sžz/3/2011
7 Smyčková, R., Filo, M. Civilné mimosporové konanie. Konania v niektorých statusových veciach fyzických osôb. Bratislava : C. H. Beck, 2016, s. 112
8 tamtiež
9 tamtiež s. 120
10 Tlačová informácia č. 27/2017 z 15.3.2017. Dostupné online na:
https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/25351106/TL_27_2017_/16461b75-...
11 tamtiež
12 Macejková, I. Ochrana ľudských práv v rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky. Dostupné online na:
https://www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/1_Prisp_Macejkova.pdf/3... (k 1.5.2017)
13 II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09
14 napr.IV. ÚS 210/04

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač