You are hereTretia strana a jej volebná kampaň

Tretia strana a jej volebná kampaň


By admin - Posted on 10 August 2015

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

1
Unifikácia pravidiel volebnej kampane a subjekty vedúce volebnú kampaň

V prvý júlový deň nadobudol účinnosť2 volebný dvojkódex tvorený zákonom o podmienkach výkonu volebného práva (ďalej len „volebný kódex“) 3 a zákonom o volebnej kampani. 4 Sústredenie rozhodujúcej časti právnej úpravy volieb do dvoch zákonov znamená prvú kodifikáciu volebného práva v histórii samostatnej Slovenskej republiky. Zatiaľ čo prvý zo zákonov realizuje blanketovú normu obsiahnutú v druhej vete čl. 30 ods. 35 Ústavy, 6 druhý zákon predstavuje (čiastočné) premietnutie ústavného princípu zakotveného v čl. 31. 7 Článok 31 možno interpretovať ako príkaz ústavodarcu spočívajúci v nevyhnutnosti prijať takú zákonnú úpravu, ktorá zabezpečí slobodnú súťaž politických síl. Nepochybne najvýznamnejšou arénou, v ktorej prebieha súťaž politických síl, sú práve voľby. 8 Pre zabezpečenie slobodnej súťaže politických síl je však nevyhnuté prijatie pravidiel tejto súťaže. A týmito pravidlami sú práve pravidlá volebnej kampane. Cieľ, ktorý zákonodarca prijatím zákona o volebnej kampani sledoval, bola predovšetkým unifikácia pravidiel volebnej kampane, čiže vytvorenie jednotných všeobecných pravidiel, ktoré by sa vzťahovali na všetky druhy volieb. 9 Okrem unifikácie to bola, samozrejme, aj kodifikácia pravidiel volebnej kampane, čiže ich sústredenie do jedného právneho predpisu.

Jednou z noviniek, ktoré zákon o volebnej kampani priniesol, je aj výslovná úprava skutočnosti, že volebnú kampaň môže popri subjektoch priamo sa usilujúcich o získanie volenej funkcie viesť aj iný subjekt. Tento subjekt je odlišný tak od kandidáta usilujúceho sa o zvolenie, ako aj od politickej strany10 (prípadne koalície politických strán), ktorá podala kandidátnu listinu a usiluje sa o získanie mandátu pre svojich kandidátov. Zákon tento subjekt označuje ako tzv. tretiu stranu. Nóvum zákona o volebnej kampani však nespočíva len v konštatovaní účasti takéhoto subjektu vo volebnej kampani. Možnosť účasti takéhoto subjektu predpokladali aj zákony upravujúce voľby do orgánov samosprávy obcí resp. voľbu prezidenta. V oboch prípadoch však išlo len o konštatovanie, že volebná kampaň je činnosť nie len kandidátov či politických strán, ale prípadne aj činnosť „ďalších subjektov“. Akákoľvek ďalšia úprava, predovšetkým vymedzenie tohto subjektu či spôsobu akým môže volebnú kampaň viesť, však v oboch prípadoch absentovala.11 Zákony upravujúce voľby do Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj len „Národná rada“) a voľby do Európskeho parlamentu účasť iného subjektu ako politickej strany (koalície politických strán) na volebnej kampani nepredpokladali.12 Novinka zákona o volebnej kampane tak spočíva najmä v podrobnej úprave toho kto môže resp. nemôže ako tretia strana vo volebnej kampani vystupovať. Zákon taktiež upravuje aj podmienky, za ktorých sa tretia strana na volebnej kampani môže zúčastniť. Okrem iného ide najmä o podmienky financovania volebnej kampane. Zaujímavosťou je však skutočnosť, že úprava tzv. tretej strany v pôvodnom návrhu zákona o volebnej kampani úplne absentovala.13 Súčasťou subjektov, ktoré sa v zmysle legálnej definície volebnej kampane na tejto môžu zúčastniť, sa tretia strana stala až v dôsledku doplňujúceho návrhu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. 14

Cieľom príspevku je v stručnosti objasniť to, kto môže ako tretia strana viesť volebnú kampaň, ako aj to, akým spôsobom môže byť volebná kampaň tretej strany vedená. Súčasťou analýzy bude aj poukázanie na niektoré z nedostatkov platnej právnej úpravy.

Kto je treťou stranou ?

Legálna definícia volebnej kampane obsiahnutá v § 2 ods. 1 zákona o volebnej kampani odkazuje, pokiaľ ide o vymedzenie pojmu tretia strana, na § 8. Tretia strana je v ustanoveniach § 8 vymedzená tak pozitívne (odsek 1), ako aj negatívne (odsek 2). Zatiaľ čo pozitívne vymedzenie nám určuje všeobecné pravidlo kto treťou stranou je, negatívne vymedzenie určuje z tohto všeobecného pravidla výnimky. Ak je teda určitý subjekt, ktorý spĺňa podmienky pozitívneho vymedzenia, súčasne subsumovateľný aj pod niektorú z výnimiek, nemôže byť považovaný za tretiu stranu na účely zákona o volebnej kampani.

Treťou stranou môže byť len právny subjekt. Môže ísť teda len o entitu s právnou subjektivitou, čiže spôsobilosťou byť nositeľom práv a povinností. Treťou stranou teda môže byť, okrem fyzickej osoby, len právnická osoba. Nemôže ňou byť napr. organizácia bez právnej subjektivity. V prípade fyzických osôb zákon rozlišuje fyzickú osobu a fyzickú osobu – podnikateľa, čo však, vzhľadom na znenie § 8, nie je nevyhnutné. V prípade fyzickej osoby nemusí ísť o štátneho občana Slovenskej republiky. Treťou stranou tak na účely volebnej kampane môže byť aj cudzinec, t. j. osoba s iným štátnym občianstvom či apolita, čiže osoba bez štátneho občianstva. Zákon však výslovne neustanovuje žiadnu vekovú podmienku. Prima facie teda nie je zrejmé, či musí fyzická osoba, ktorá sa uchádza o postavenie tretej strany vo volebnej kampani, dosiahnuť určitý minimálny vek. Podmienku minimálneho veku však možno racionálne predpokladať so zreteľom na skutočnosť, že u fyzickej osoby – tretej strany – sa predpokladá aktívne zapojenie do volebnej kampane. So zreteľom na osobitné právne vzťahy, predovšetkým záväzkovoprávne, do ktorých bude takáto fyzická osoba pri vedení volebnej kampane vstupovať, by malo ísť o fyzickú osobu spôsobilú na právne úkony v plnom rozsahu. Na právne úkony v plnom rozsahu je spôsobilá len plnoletá osoba, čiže osoba, ktorá dosiahla vek osemnásť rokov.15 Všeobecné pravidlo vymedzujúce tretiu osobu na účely volebnej kampane je doplnené podmienkou evidencie. Každá fyzická i právnická osoba má preto povinnosť, ak chce byť na účely volebnej kampane považovaná za tretiu stranu, požiadať o zaevidovanie Štátnou komisiou pre voľby a kontrolu financovania politických strán (ďalej aj len „Štátna komisia“).16 Podrobnosti o evidencii, najmä obsahové náležitosti žiadosti o zaevidovanie, upravujú ustanovenia § 8 ods. 3 a 4.

Pokiaľ ide o samotný priebeh evidencie, na ten sa neaplikuje všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. správny poriadok.17 O evidencii sa ani nevydáva rozhodnutie či inak označený individuálny právny akt. Povinnosťou Štátnej komisie je len bezodkladne žiadosť zaevidovať a zverejniť zoznam tretích strán na svojom webovom sídle. 18 Nevyhnutným predpokladom pre zaevidovanie však je to, že žiadosť spĺňa všetky zákonné náležitosti, ako aj to, že dotknutý subjekt je spôsobilý byť treťou stranou na účely volebnej kampane. Zoznam tretích strán sa vedie pre každé voľby samostatne. Zverejnenie na webovom sídle má v zmysle ustanovenia § 8 ods. 4 konštitutívnu povahu, nakoľko až od tohto okamihu možno fyzickú alebo právnickú osobu považovať za tretiu stranu a až od tohto okamihu môže začať volebnú kampaň. Zákon však expressis verbis neustanovuje časový okamih, od ktorého môže fyzická alebo právnická osoba o svoje zaevidovanie ako tretej strany pre účely volebnej kampane požiadať. Systematickým výkladom, a to vrátane zohľadnenia relevantných ustanovení volebného kódexu, možno dospieť k záveru, že by to malo byť až po vyhlásení volieb, resp. najskôr v deň uverejnenia rozhodnutia o vyhlásení volieb v Zbierke zákonov. Vyhlásenie volieb je totiž určujúcou skutočnosťou nie len pre začiatok volebnej kampane, ale aj pre deň konania volieb. 19

Zo znenia legálnej definície volebnej kampane, ako aj z taxatívneho výpočtu jej subjektov uvedenej v § 2 ods. 1, a contrario taktiež vyplýva, že treťou stranou nie je ani politická strana, a to aj napriek tomu, že politická strana je právnickou osobou. 20 Zákon však pozná jednu výnimku. Politická strana má v zmysle ustanovenia § 5 ods. 16 postavenie tretej strany v prípade volieb prezidenta. Táto výnimka vyplýva zo skutočnosti, že v prípade volieb prezidenta kandidatúru podávajú jednotliví kandidáti (fyzické osoby) a nie politické strany, ako je to napr. v prípade volieb do Národnej rady.21 Avšak, aj z doterajšej politickej praxe je známe, že aj napriek individuálnej kandidatúre sa na volebnej kampani pri voľbe prezidenta aktívne zúčastňujú aj politické strany. To bol pravdepodobne dôvod vedúci zákonodarcu pri zakotvení uvedenej výnimky. V prípade volieb prezidenta preto ani nie je potrebné to, aby politická strana požiadala Štátnu komisiu o svoje zaevidovanie ako tretej strany. Jej spôsobilosť byť subjektom vedúcim volebnú kampaň totiž vyplýva priamo z ustanovenia § 2 ods. 2. Za tretiu stranu taktiež nemožno považovať ani kandidáta, ktorý sa uchádza o niektorú z volených funkcií, a to rovnako napriek skutočnosti, že nepochybne ide o plnoletú fyzickú osobu.

Všeobecné pravidlo o tom, kto môže byť treťou stranou je pomerne stručné. Oveľa zaujímavejšie je preto skúmať negatívne vymedzenie, t. j. výnimky z tohto pravidla uvedené v § 8 ods. 2. Ako sme uviedli už pri pozitívnom vymedzení, spôsobilosť byť treťou stranou vo volebnej kampani sa neviaže na štátne občianstvo Slovenskej republiky. Podmienka štátneho občianstva je však nahradená inou podmienkou rovnako sa viažucou k Slovenskej republike. Tou je trvalý pobyt na území Slovenskej republiky v prípade fyzickej osoby, resp. sídlo v prípade právnickej osoby. Uvedená podmienka vyplýva z negatívneho vymedzenia tretej strany obsiahnutého v § 8 ods. 2 písm. e) a f). Postavenie tretej strany vo volebnej kampani tak nemôže získať subjekt bez trvalého pobytu resp. sídla na území Slovenskej republiky.

Ďalšou negatívnou podmienkou je, že treťou stranou nemôže byť štát. Aj napriek tomu, že zákon výslovne nešpecifikuje o aký štát by malo ísť, je nepochybné, že pôjde predovšetkým o Slovenskú republiku. Aj napriek tak trochu bizarnej predstave, rovnako možno konštatovať, že treťou stranou nemôže byť ani iný štát. Účasť na volebnej kampani zo strany iného štátu by totiž predstavovala neprijateľné zasahovanie do vnútorných záležitostí Slovenskej republiky. Okrem štátu je vylúčené aby sa do postavenia tretej osoby dostali aj ďalšie verejnoprávne korporácie, akými sú obce a vyššie územné celky (samosprávne kraje). V prípade obce či vyššieho územného celku má ich vylúčenie logický dôvod. Ide totiž o subjekty, ktorých orgány sú volené. Bolo by preto neprípustné a taktiež v rozpore s princípom slobodnej súťaže politických síl, ak by obec či vyšší územný celok, prostredníctvom aktuálnych orgánov reprezentujúcich určitú politickú silu, mali možnosť sa vo vlastnom mene zapojiť do volebnej kampane. Okrem obcí a vyšších územných celkov sú z možnosti účasti na volebnej kampani v zmysle § 8 ods. 2 písm. d) vylúčené aj verejnoprávne inštitúcie a právnické osoby zriadené zákonom. Ako príklad takýchto subjekt možno uviesť napr. Sociálnu poisťovňu či verejné vysoké školy. Verejnoprávnou inštitúciou je napr. aj Rozhlas a televízia Slovenska. Vylúčenie Rozhlasu a televízie Slovenska z účasti na volebnej kampani je logické aj vzhľadom na skutočnosť, že ide o subjekt ktorý sám sprostredkúva volebnú kampaň, a to prostredníctvom umožnenia vysielania politickej reklamy. A napokon, ako tretia strana nemôže byť zaevidovaný ani Fond národného majetku Slovenskej republiky, Slovenský pozemkový fond a ani žiadna iná právnická osoba, v ktorej má majetkovú účasť štát, obec, vyšší územný celok či niektorý z uvedených fondov. Vylúčenie tejto kategórie subjektov je odôvodniteľné predovšetkým tým, že ide o subjekty nakladajúce s verejnými prostriedkami určenými na plnenie verejnoprospešných úloh. Tieto prostriedky preto nie sú voľne použiteľné na politické ciele. Príkladom subjektov patriacich do poslednej kategórie sú napr. obecné podniky.

Záverom zákonného vymedzenia tretej strany možno konštatovať, že subjekt, ktorý v zmysle uvedených pravidiel (1) nemôže byť ako tretia strana zaevidovaný, ako ani subjekt, (2) ktorý síce takúto spôsobilosť má no o zaevidovanie nepožiadal, nemôže v čase určenom pre volebnú kampaň vykonávať činnosť na podporu alebo v neprospech kandidátov, politických strán či ich koalícií. Tento zákaz výslovne ustanovuje § 2 ods. 3 zákona o volebnej kampani. Čas určený na volebnú kampaň začína dňom uverejnenia rozhodnutia o vyhlásení volieb v Zbierke zákonom a končí 48 hodín predo dňom konania volieb. V spojení s ustanovením § 14 však možno doplniť, že načrtnutá činnosť je neprípustná aj v čase 48 hodín pred začiatkom volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Ide o obdobie bežne označované ako tzv. volebné moratórium. Zákaz iných subjektov ako kandidátov, politických strán, koalícií politických strán a tretích strán vykonávať činnosť na podporu alebo v neprospech kandidujúcich subjektov však nemožno interpretovať ako absolútny zákaz akéhokoľvek vonkajšieho prejavu, ktorý by sa týkal názoru jednotlivca na ten-ktorý kandidujúci subjekt. V opačnom prípade by totiž pravdepodobne išlo o ústavne nekonformný zásah do slobody prejavu, ktorá je garantovaná v čl. 26 Ústavy.

Na predchádzajúcich riadkoch sme sa venovali všeobecnému vymedzeniu toho, kto môže ako tretia strana viesť volebnú kampaň. Teraz je však ešte vhodné uviesť aspoň niekoľko príkladov subjektov, ktoré by v praktickej rovine, rešpektujúc pozitívne i negatívne zákonné vymedzenie, mohli ako tretia strana volebnú kampaň viesť. V prvom rade môže ísť o najrôznejšie občianske združenia. Avšak, musí ísť o občianske združenie, ktoré je v zmysle zákona o združovaní občanov registrované na Ministerstve vnútra a má preto právnu subjektivitu.22 Práve túto právnu formu totiž neraz využívajú rôzne mimovládne organizácie. Spomedzi fyzických osôb do úvahy prichádzajú napr. členovia politických strán, ktorí priamo vo voľbách nekandidujú. Keďže nekandidujú, nie sú priamo len z titulu tejto skutočnosti považovaní za subjekt vedúci volebnú kampaň. Nemusí ísť však o formálnych členov. Môže ísť napr. aj o sympatizantov politickej strany. Taktiež nemožno vylúčiť ani to, že do volebnej kampane by sa ako tretia strana zapojila obchodná spoločnosť či družstvo. Nesmie však ísť o obchodné spoločnosti s majetkovou účasťou štátu, Fondu národného majetku, Slovenského pozemkového fondu či obce alebo vyššieho územného celku. Musí teda ísť o spoločnosť so súkromným kapitálom.

Treťou stranou však môže byť aj volič. Jedným z nosných princípov (aktívneho) volebného práve síce je rovnosť, znamenajúca rovnaký počet hlasov pre každého voliča a ich rovnakú váhu, no volič svojou účasťou na volebnej kampani de facto môže posilniť svoje volebné preferencie, alebo sa o to aspoň pokúsiť. A napokon, rovnako nemožno vylúčiť ani to, že do volebnej kampane sa v pozícii tretej strany zapojí aj fyzická osoba ktorá je nevolič, čiže ktorej nepatrí aktívne volebné právo. Ako príklad možno uviesť fyzickú osobu s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorá však nie je jej štátnym občanom. Takýmto spôsobom by sa dotknutá osoba mohla pokúsiť vyjadriť svoje volebné preferencie napr. vo voľbách do Národnej rady, v prípade ktorých jej aktívne volebné právo nepatrí.

Akým spôsobom môže tretia strana viesť volebnú kampaň ?

V predchádzajúcej časti príspevku sme venovali pozornosť zodpovedaniu otázky, kto môže ako tretia strana viesť volebnú kampaň. Na nasledujúcich riadkoch upriamime pozornosť na spôsob, akým ju tretia strana môže viesť.

Hneď na úvod je potrebné si uvedomiť, že zákon o volebnej kampani neobsahuje taxatívny výpočet spôsobov, akým môžu subjekty volebnej kampane túto kampaň viesť. Takýto výpočet by koniec koncov pravdepodobne ani nebol z legislatívno-technického hľadiska vhodný. Spôsoby vedenia volebnej kampane však možno vyvodiť z legálnej definície volebnej kampane, a to predovšetkým z účelu, ktorý má volebná kampaň sledovať. Účel totiž možno označiť za jeden z kľúčových pojmových znakov volebnej kampane. Volebná kampaň je totiž v zmysle § 2 ods. 1 definovaná ako „akákoľvek činnosť politickej strany, politického hnutia, koalície politických strán a politických hnutí, kandidátov a tretích strán podľa § 8, za ktorú sa obvykle platí úhrada, smerujúca k propagácii ich činnosti, cieľov a programu za účelom získania funkcie volenej podľa osobitného predpisu“. Z uvedeného teda vyplýva, že za volebnú kampaň je možné považovať akýkoľvek činnosť určených subjektov, ktorá spĺňa uvedené znaky, predovšetkým ten, že smeruje k naplneniu konečného účelu, ktorým je získanie volenej funkcie. Aj napriek uvedenému záveru však zákon o volebnej kampani predsa len upravuje určité spôsoby vedenia volebnej kampane. Ide o tie spôsoby, ktoré majú v praxi osobitný význam a ktoré si vzhľadom na svoju povahu vyžadujú podrobnejšiu právnu reguláciu.

Vyššie uvedená charakteristika volebnej kampane a spôsobov jej vedenia je aplikovateľná aj na prípad tretej strany. Tretia strana tak vo všeobecnosti môže volebnú kampaň viesť akýmkoľvek spôsobom, ktorý smeruje k získaniu volenej funkcie. V prípade tretej strany však nepôjde o získanie volenej funkcie pre seba ale pre iných kandidátov resp. kandidujúce politické strany alebo koalície. To, ktorého kandidáta prípadne viacerých kandidátov tretia strana podporí, je výlučne na jej vôli. Aj v prípade kampane vedenej treťou stranou je plne aplikovateľná aj posledná veta § 2 ods. 1, v zmysle ktorej sa môže volebná kampaň viesť nie len v prospech kandidátov, ale aj v ich neprospech. Volebná kampaň tretej strany tak môže v konečnom dôsledku smerovať k získaniu volebnej funkcie pre určitého kandidáta alebo naopak, smerovať k tomu, aby určitý kandidát volenú funkciu nezískal. Môže ísť teda tak o kampaň pozitívnu, ako aj o kampaň negatívnu, t. j. tzv. antikampaň. Obsahom antikampane môže byť napr. poukazovanie na odborné či politické nedostatky toho-ktorého kandidáta, či na jeho minulé nesplnené sľuby. Antikampaň môže mať dokonca do určitej miery i difamujúci charakter, čiže charakter zneucťujúci či znevažujúci.23 Ani kampaň vedená difamujúcim spôsobom totiž automaticky nespôsobuje neústavnosť či nezákonnosť volieb. Z judikatúry Ústavného súdu totiž vyplýva, že len obzvlášť hrubý spôsob volebnej agitácie je spôsobilý narušiť slobodnú súťaž politických síl a tým tak spôsobiť i vyhlásenie volieb za neplatné. 24

Teraz našu pozornosť zameriame na dva spôsoby vedenia volebnej kampane, ktoré zákon o volebnej kampani výslovne uvádza a upravuje. Jedným z najvýznamnejších spôsobov vedenia volebnej kampane je vysielanie politickej reklamy v televíznom a rozhlasovom vysielaní. Zákon o volebnej kampani vysielanie politickej reklamy upravuje osobitne pre voľby do Národnej rady a Európskeho parlamentu (§ 10), voľby prezidenta (§ 11) a voľby do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávnych krajov (§ 12). Z relevantných zákonných ustanovení vyplýva, že subjekty, ktoré môžu politickú reklamu ako spôsob vedenia volebnej kampane využiť, sú len samotní kandidáti, resp. kandidujúce politické strany alebo ich koalície. Zákonná úprava vysielania politickej reklamy sa o tretej strane ako o subjekte objednávajúcom politickú reklamu totiž nezmieňuje. Teoreticky by do úvahy prichádzala aplikácia všeobecného predpisu upravujúceho reklamu v televíznom a rozhlasovom vysielaní, t. j. zákona o vysielaní a retransmisii. 25 Ustanovenie § 32 ods. 9 citovaného zákona však vysielanie politickej reklamy výslovne zakazuje, pokiaľ osobitný predpis neustanoví inak. Osobitným predpisom je v tomto prípade práve zákon o volebnej kampani. V spojení s ustanoveniami zákona o volebnej kampani, osobitne s ustanovením § 10 ods. 7, ktoré zakazuje vysielanie iných programov ovplyvňujúcich hlasovanie voličov, okrem tých výslovne v zákone upravených, tak možno konštatovať, že tretia strana nemôže ako spôsob vedenia volebnej kampane využiť vysielanie politickej reklamy. Uvedený záver sa vzťahuje tak na vysielanie v Rozhlase a televízii Slovenska, ako aj na vysielanie u vysielateľov vysielajúcich na základe licencie. Naopak, z ustanovenia § 12 ods. 6 zákona o volebnej kampani, ako aj z ustanovenia § 32 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii, a contrario vyplýva, že tretia strana môže politickú reklamu vysielať prostredníctvom internetu.

Druhým zo spôsobov vedenia volebnej kampane, ktorý zákon o volebnej kampani výslovne predpokladá a upravuje, je umiestňovanie volebných plagátov. Zákonná úprava je pomerne stručná. Ustanovenie § 16 splnomocňuje jednotlivé obce aby všeobecne záväzným nariadením vyhradili miesta na umiestňovanie volebných plagátov. Úlohou obcí je rovnako ustanoviť aj podrobnosti o podmienkach ich umiestňovania. Jedinou podmienkou výslovne predpokladanou citovaným zákonným ustanovením je princíp rovnosti kandidujúcich subjektov, ktorý musí spôsob vyhradenia plochy reflektovať. Zákon síce výslovne neuvádza kto môže plochu určenú obcou na vylepenie volebných plagátov využiť, no práve z princípu rovnosti kandidujúcich subjektov by bolo možné vyvodiť, že takýto priestor má byť určený práve pre kandidujúce subjekty. Kandidujúcimi subjektmi sú buď individuálni kandidáti alebo politické strany resp. ich koalície. Systematickým výkladom však môžeme dospieť k inému záveru. Z ustanovenia § 8 ods. 11 písm. c) by bolo možné urobiť záver, že subjektom, ktorý môže využiť možnosť umiestniť volebné plagáty, je aj tretia strana. Náklady na umiestňovanie volebných plagátov totiž predstavujú jednu z položiek obligatórnej evidencie financovania volebnej kampane vedenej treťou stranou. S prípadným umiestňovaním volebných plagátov treťou stranou sa však spájajú potenciálne praktické ťažkosti. Počet tretích strán zaevidovaných pre jednotlivé voľby totiž môže byť vysoký. Nemožno vylúčiť ani to, že presiahne počet kandidujúcich subjektov. Ďalšou komplikáciu pre stanovenie rozsahu plochy určenej pre umiestňovanie volebných plagátov je skutočnosť, že počet zaevidovaných tretích strán môže v priebehu volebnej kampane pribúdať, a to teoreticky až do posledného dňa pred začiatkom volebného moratória.

V súvislosti s otázkou umiestňovania volebných plagátov ešte jedna krátka poznámka. Umiestňovanie volebných plagátov predpokladané ustanovením § 16 zákona o volebnej kampani nie je totožné s umiestňovaním reklamných zariadení, v bežnej reči označovaných ako tzv. billboardy. V tomto prípade ide o tzv. reklamné stavby, ktorých umiestňovanie reguluje stavebný zákon.26 Umiestňovanie samotného obsahu sa následne riadi obchodnoprávnymi resp. občianskoprávnymi predpismi. Vzhľadom na absenciu osobitných ustanovení preto možno konštatovať, že práve reklamné zariadenia typu billboard môžu slúžiť ako jeden z najvýznamnejších spôsobov vedenia volebnej kampane aj pre tretiu stranu.

Ďalším zo zákonom predpokladaných spôsobov vedenia volebnej kampane, ktoré sú dostupné aj pre tretiu stranu, sú volebné prieskumy, resp. ich objednávanie a zverejňovanie. Volebný prieskum síce nemožno označiť za spôsob vedenia volebnej kampane stricto sensu, keďže nesmeruje priamo k získaniu volenej funkcie, avšak jeho význam spočíva predovšetkým v potenciálnom vplyve na rozhodovanie voličov. Právna úprava zverejňovania výsledkov volebných prieskumov je opäť veľmi stručná. Ustanovenie § 17 zákona o volebnej kampani ustanovuje len časové obmedzenie zverejňovania volebných prieskumov, teda osobitný druh volebného moratória.27 Vzhľadom na absenciu ďalšej úpravy možno konštatovať, že volebné prieskumy môže pri svojej kampani využiť aj tretia strana. Možnosť využitia volebných prieskumov vyplýva aj z ustanovení upravujúcich vedenie evidencie tretej strany o finančných prostriedkoch použitých na vedenie volebnej kampane.28

Doteraz uvedený výpočet spôsobov volebnej kampane však nie je konečný. Z ustanovení zákona o volebnej kampani možno napr. ako ďalší spôsob vedenia kampane identifikovať platenú inzerciu a reklamu, ktorú môže tretia strana využiť v periodických či neperiodických publikáciách. Do úvahy však prichádzajú aj ďalšie spôsoby vedenia kampane, ktoré zákon výslovne nepredpokladá. V každom prípade však musí ísť o konanie právom aprobované. Za spôsob vedenia volebnej kampane, čo je vlastne právom evidovanej tretej strany, totiž nemožno považovať činnosť zakázanú, napr. činnosť ktorá by napĺňala znaky skutkovej podstaty niektorého z trestných činov alebo priestupkov. Pokiaľ ide o ďalšie prípadne spôsoby vedenia volebnej kampane, ktoré v praxi prichádzajú do úvahy, príkladmo možno uviesť napr. jednoduchý slovný prejav tretej strany – fyzickej osoby či poskytovanie drobných vecných darov s obsahom zodpovedajúcim účelu volebnej kampane. Osobitne možno zdôrazniť napr. aj rôzne volebné mítingy, ktoré predstavujú realizáciu ústavného práva pokojne sa zhromažďovať, ktoré je garantované čl. 28 Ústavy. Vo všeobecnosti totiž nič nebráni tomu, aby verejné zhromaždenie zvolala aj tretia strana, a to aj za účelom prezentácie svojich názorov či postojov v rámci prebiehajúcej volebnej kampane. Výkon zhromažďovacieho totiž vo všeobecnosti slúži práve ako prostriedok na uplatnenie slobody prejavu či na výmenu informácií a názorov súvisiacich s verejnými záležitosťami.29 Je pritom irelevantné či je tretia strana v takomto prípade fyzickou alebo právnickou osobou.30

V súvislosti s poslednými načrtnutými spôsobmi vedenia volebnej kampane, napr. pri organizácii verejného zhromaždenia, však vzniká určitý teoretický problém, nakoľko nejde o činnosť, za ktorú sa platí úhrada. Jedným z pojmových znakov volebnej kampane, ktorý vyplýva z jej legálne definície (§ 2 ods. 1), je totiž skutočnosť, že ide o činnosť, za ktorú sa obvykle platí úhrada. Možno predpokladať, že účelom takto formulovanej normy bolo zamedziť prípadným pokusom o obchádzanie zákonného limitu výdavkov na volebnú kampaň tým, že by kandidujúci subjekt napr. dohodol bezplatnú inzerciu a pod. Máme však za to, že uvedená zákonná formulácia, t. j. že ide o činnosť za ktorú sa obvykle platí úhrada, nemôže byť vykladaná spôsobom, ktorý by zamedzil viesť volebnú kampaň aj takým spôsobom, ktorý je z povahy veci bezodplatný. V opačnom prípade by išlo o nelogické obmedzovanie spôsobu, akým by kandidujúci subjekt mohol volebnú kampaň viesť.31

Zákon o volebnej kampani neupravuje len podmienky vedenia volebnej kampane, ale aj podmienky jej financovania. Inak to nie je ani v prípade volebnej kampane tretej strany. Podmienky jej financovania sú predmetom úpravy § 8 ods. 7 až 14. Tak ako iné subjekty volebnej kampane, aj tretej strane zákon stanovuje najvyššiu prípustnú sumu výdavkov, ktoré môžu byť počas jednej volebnej kampane využité. Toto obmedzenie je dvojakého charakteru. V prípade volieb do orgánov územnej samosprávy, t. j. volieb do orgánov obcí a orgánov samosprávnych krajov, je to najviac 25.000 eur, pri ostatných druhoch volieb až 100.000 eur. Ostatné podmienky financovania sú porovnateľné s podmienkami ustanovenými pre kandidátov či politické strany. Finančné prostriedky slúžiace na vedenie volebnej kampane musia byť vedené na osobitnom bankovom účte, ktorý musí byť bezodplatne, nepretržite a na diaľku prístupný komukoľvek, teda verejnosti.

Záver

Predmetom príspevku nebola komplexná analýza právneho postavenia tzv. tretej strany vo volebnej kampani. Pozornosť sme upriamili najmä na zodpovedanie dvoch kľúčových otázok, a to (1) kto môže ako tretia strana viesť volebnú kampaň a (2) aké sú spôsoby či prostriedky, ktorými ju môže tretia strana viesť.

Pokiaľ ide o vymedzenie tretej strany ako subjektu volebnej kampane, treťou stranou môže vo všeobecnosti byť akákoľvek fyzická alebo právnická osoba s trvalým pobytom resp. sídlom na území Slovenskej republiky, ktorá o svoje zaevidovanie ako tretej strany požiadala príslušný orgán. Tým je Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán. Zákon o volebnej kampani však súčasne vymedzuje tretiu stranu aj negatívne, t. j. ustanovuje kto ako tretia strana zaevidovaný byť nemôže. Ide predovšetkým o verejnoprávne korporácie ako obce či vyššie územné celky. Z vedenia volebnej kampane v pozícii tretej strany sú vylúčené aj ďalšie subjekty s majetkovou účasťou štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ako aj subjekty zriadené zákonom, ako sú napr. verejnoprávne inštitúcie.

Čo sa týka spôsob vedenia volebnej kampane, zákon o volebnej kampani osobitne neustanovuje to, akým spôsobom môže tretia strana volebnú kampaň viesť. Do úvahy preto prichádzajú v zásade všetky spôsoby, ktoré využívajú aj iné subjekty volebnej kampane, t. j. individuálni kandidáti a politické strany. Spomedzi spôsob osobitne upravených zákonom o volebnej kampane je však tretia strana vylúčená z možnosti využiť vysielanie politickej reklamy v rozhlase alebo televízii. Naopak, aj v prípade tretej strany prichádza do úvahy využitie volebných plagátov, billboardov či platenej inzercie resp. reklamy v periodických ale neperiodických publikáciách, vrátane internetu. Tretia strana môže ako osobitný nástroj vedenia volebnej kampane využiť aj volebné prieskumy. Uvedený výpočet, samozrejme, nie je taxatívny. Do úvahy tak prichádzajú aj ďalšie spôsoby či prostriedky, ktoré sú spôsobilé naplniť účel volebnej kampane, ktorým je propagácia činnosti, cieľov a programov kandidujúcich subjektov za účelom získania volenej funkcie. Pokiaľ ide o všeobecný charakter a zameranie volebnej kampane, aj v prípade tretej strany platí to, že táto kampaň môže byť vedená nie len k v prospech kandidujúcich subjektov, ale aj v ich neprospech.

Inštitút tretej strany ako osobitného subjektu volebnej kampane nepredstavuje originálny produkt legislatívneho procesu. V skutočnosti ide skôr o reflektovanie existujúcej spoločenskej praxe. Aj pred účinnosťou zákona o volebnej kampani sme totiž neraz boli svedkami toho, ako sa do volebnej kampane s rôznou mierou aktivity zapájali aj subjekty, ktoré sa priamo neuchádzali o získanie volenej funkcie. Snahu zákonodarcu o právnu reguláciu tejto spoločenskej skutočnosti možno hodnotiť pozitívne. Tento záver vo všeobecnosti nie je spochybnené ani tým, že súčasná práva úprava nie je bez nedostatkov. Na niektoré z nich sme v príspevku aj poukázali. Zákonná úprava postavenia tretej strany, ako aj spôsobov, akými môže táto volebnú kampaň viesť, vrátane finančných obmedzení, totiž prispieva k ultimátnemu cieľu celej právnej úpravy pravidiel volebnej kampane. Týmto cieľom je zabezpečenie slobodnej súťaže politických síl. Slobodná súťaž politických síl nie len jedným z princípov vyjadrených v texte Ústavy Slovenskej republiky (čl. 31), ale aj všeobecne akceptovaným princípom moderného konštitucionalizmu, bez ktorého je fungovanie demokratickej spoločnosti priam nepredstaviteľné. Súčasne však súhlasíme s názorom L. Orosza, podľa ktorého sú možnosti legislatívy zabezpečiť dôkladné naplnenie uvedeného cieľa značne obmedzené, keďže ani prostredníctvom sebalepšej právnej regulácie nemožno vylúčiť, že sa vo volebnej súťaži objavia aktivity, ktoré nemalá časť obyvateľstva ohodnotí ako prinajmenšom neetické.32 To však ale neznamená, že by sme mali na snahu o čo možno najefektívnejšie volebné zákonodarstvo rezignovať.

JUDr. Marek Domin, PhD.
Autor je odborným asistentom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Zoznam použitých prameňov

články a príspevky z konferencií
[1] BALOG, B.: Voľby a volebná kampaň po Simpsonovsky. In: Právo v umění a umění v právu (Zborník Olomoucké debaty mladých právniků 2011). Olomouc: Leges, 2011, s. 94-105. ISBN 9788087576144.
[2] OROSZ, L.: Rekodifikácia volebného zákonodarca a súdny prieskum volieb (II.). In: Justičná revue, roč. 63, 2011, č. 11, s. 1421-1435.

právne predpisy
[3] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[4] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
[5] Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.
[6] Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.
[7] Zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov.
[8] Zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
[9] Zákon č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
[10] Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene a doplnení zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov.
[11] Zákon č. 303/2001 Z. z. o voľbách do orgánov samosprávnych krajov a o doplnení Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov.
[12] Zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov.
[13] Zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
[14] Zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
[15] Zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
[16] Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.

súdne rozhodnutia
[17] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. januára 2001, sp. zn. PL. ÚS 22/2000.
[18] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009.

iné pramene
[19] Vládny návrh zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač č. 660; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.
[20] Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač č. 660; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.
[21] Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o volebnej kampani z 13. mája 2014; č. CRD-1605/2013; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.


1Príspevok predstavuje čiastkový výstup z riešenia projektu „Potenciálne aplikačné výzvy kodifikovaného volebného práva v Slovenskej republike“, ktorý bol podporený grantom Univerzity Komenského v Bratislave č. UK/5/2015.
2Dňa 1. júla 2015 nadobudli účinnosť podstatné časti volebného kódexu a zákona o volebnej kampani. Niektoré z častí volebného kódexu však nadobudli účinnosť už 1. júla 2014, niektoré z častí zákona o volebnej kampani dokonca dňom jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov, t. j. 26. júna 2014.
3Zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
4Zákon č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
5 „Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon“.
6Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
7„Zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti“.
8Skutočnosť, že súťaž politických síl nachádza svoj výraz predovšetkým vo voľbách, potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. januára 2001, sp. zn. PL. ÚS 22/2000.
9Porovnaj všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač č. 660; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.
10Za politickú stranu budeme v celom príspevku považovať aj politické hnutie. Rozdiel medzi politickou stranou a politickým hnutím je totiž skôr politologický než právny. Z hľadiska právneho postavenia medzi nimi neexistuje žiadny rozdiel. Porovnaj zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
11Porovnaj § 15 ods. 1 zákona č. 46/1999 Z. z. o spôsobe voľby prezidenta Slovenskej republiky, o ľudovom hlasovaní o jeho odvolaní a o doplnení niektorých ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a § 30 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov.
12Porovnaj zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov a zákon č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
13Porovnaj vládny návrh zákona o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov; parlamentná tlač č. 660; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.
14Porovnaj spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona o volebnej kampani z 13. mája 2014; č. CRD-1605/2013; VI. volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky.
15Porovnaj § 8 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
16Štátna komisia predstavuje vrcholný volebný orgán permanentného typu, ktorý sa zriaďuje volebným kódexom a ktorý bude vykonávať pôsobnosť vo vzťahu k všetkým druhom volieb, vrátane celoštátneho referenda. Úlohy Štátnej komisie sú uvedené predovšetkým v § 16 volebného kódexu. Možno k nim zaradiť najmä preskúmavanie a registráciu kandidátnych listín, dohliadanie na pripravenosť volebných komisií nižších stupňov, zisťovanie výsledkov volieb a vydávanie osvedčení o zvolení. Okrem samotnej organizácie a priebehu volieb Štátna komisia vykonáva aj kontrolu vedenia a financovania volebnej kampane, ako aj kontrolu financovania politických strán.
17Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.
18Možno predpokladať, že pôjde o webové sídlo s nasledujúcou adresou: http://www.minv.sk/?statnakomisia; naposledy navštívené dňa 17.07.2015.
19Podrobnosti o vyhlásení volieb upravuje § 20 volebného kódexu. Voľby vyhlasuje predseda Národnej rady.
20Porovnaj § 4 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov.
21Porovnaj čl. 101 ods. 3 Ústavy v spojení s § 103 a 104 volebného kódexu.
22Porovnaj § 2 ods. 2 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov.
23K pojmu „difamujúci“ porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 4 Cdo 149/2009.
24Porovnaj BALOG, B.: Voľby a volebná kampaň po Simpsonovsky. In: Právo v umění a umění v právu (Zborník Olomoucké debaty mladých právniků 2011). Olomouc: Leges, 2011, s. 97 a 98. Porovnaj aj tam citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.
25Zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene a doplnení zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov.
26Porovnaj napr. § 43 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.
27Výsledky volebných prieskumov nie je možné zverejňovať v čase 14 dní predo dňom konania volieb, ako aj v samotný deň konania volieb, a to až do skončenia hlasovania. Osobitná úprava sa týka prípadného druhého kola volieb prezidenta resp. volieb predsedu samosprávneho kraja.
28Porovnaj § 8 ods. 11 písm. a) zákona o volebnej kampani. V tejto súvislosti je však zákon do určitej miery terminologicky nekonzistentný. Všeobecné ustanovenie § 17 hovorí o volebných prieskumoch, zatiaľ čo ustanovenie § 8 ods. 11 písm. a) o predvolebných prieskumoch a volebných prieskumoch verejnej mienky.
29Porovnaj § 1 ods. 2 zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov.
30Porovnaj § 3 zákona č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve v znení neskorších predpisov.
31Tento záver skôr umožňuje akademickú klasifikáciu volebnej kampane na volebnú kampaň stricto sensu, t. j. v presnom zmysle slova, a volebnú kampaň largo sensu, t. j. v širšom zmysle slova. Definičný znak obvyklej odplatnosti by tak bol prítomný len v prvom prípade.
32Porovnaj OROSZ, L.: Rekodifikácia volebného zákonodarstva a súdny prieskum volieb (II.). In: Justičná revue, roč. 63, 2011, č. 11, s. 1427.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač