Dystopia - Theoretical Definition of the Notion

Abstrakt: Cieľom nášho článku je načrtnúť v historickom priereze rôzne prístupy k teoretickému vymedzeniu pojmu dystópie a jeho klasifikácie, čo poslúži ako základ pre ďalší právny, politický a kultúrny výskum dystopického a antiutopického myslenia v Slovenskej republike.
Kľúčové slová Dystópia, antiutópia, utópia, heterotópia, štátny režim, fikcia.

Abstract: The aim of this article is to outline various approaches to the theoretical definition of dystopia and its classification in the historical cross-section, which will serve as a basis for further legal, political and cultural research into dystopian and anti-utopian thinking in the Slovak Republic.
Keywords: Dystopia, antiutopia, utopia, heterotopia, state regime, fiction.

Foto: Peter Senko (2018)

Úvod

Ľudstvo od počiatku dejín hľadá ideálnu formu spoločenského zriadenia, ktorá by napĺňala potenciál každého jednotlivca. V histórii sa môžeme stretnúť s rozličnými snahami o budovanie týchto utópií. Nájdeme ich jednak:
(i.) v teoretickej rovine v snahách o vytvorenie utopického modelu spoločnosti,
(ii.) v praktických snahách o realizáciu týchto modelov v politickej rovine,
(iii.) ako aj v praktických snahách o testovanie utopických modelov v rovine experimentálnej.
Všetky tieto pokusy majú niečo spoločné, skončili sa neúspechom.

Utópia ako teória

Za historicky prvý teoretický model spoločnosti (360 B. C.), ktorý bol podľa niektorých názorov založený na metóde utopickej fikcie¹, je možné považovať Platónovu Atlantídu, o ktorej sa dozvedáme zo spisoch Critias a Timaeus (17a-27b). Podľa Platóna sa táto spoločnosť vyznačovala božským pôvodom (založil ju sám Poseidón, ktorého božská krv tiekla v jej kráľoch). Politické zriadenie Atlantídy bolo založené na triednej stratifikácii svojich občanov podľa cností. Žiadna iná ľudská spoločnosť sa nedokázala svojim rozmachom priblížiť k tejto ideálnej spoločnosti, ktorá nezastaviteľne napredovala vo všetkých smeroch. Avšak, keď v jej kráľoch začal prevažovať ľudský prvok nad božským, a poháňal ich nespravodlivý hlad po vlastníctve a majetku, táto spoločnosť odrazu začala upadať a napokon i zanikla.

Platón vo svojich spisoch nepracuje so samotným pojmom utópia. Pracuje v tej dobe s ešte nepomenovaným konceptom ideálne fungujúcej ľudskej spoločnosti. Samotný pojem utópia do literatúry prvýkrát vnáša v období renesancie štátnik Thomas More vo svojom diele Utópia. Podľa J. Valenta² je etymologicky možné pracovať s dvoma interpretáciami tohto pojmu – v prvom prípade ho rozdelíme na dve časti – ού (nie) a τόπος (miesto), čo vo voľnom preklade bude znamenať neexistujúce miesto, ale ak ho rozdelíme na v druhom prípade na iné dve časti – εύ (dobré) a τόπος (miesto), tak nám z toho vo voľnom preklade vznikne dobré, resp. blažené miesto.

Za klasické utópie možno považovať Utópiu (1516) od Thomasa Mora, Slnečný štát (1602) od Thomasa Campanellu a Novú Atlantídu (1627) od Francisa Bacona. More v diele Utópia vytvoril neexistujúcu ideálnu ľudskú spoločnosť, v ktorej sa aplikuje princíp rovnosti, prvky hospodárskeho komunizmu, premyslená organizácia práce a nastolenie spoločenskej spravodlivosti.³ Campanella v diele Slnečný štát predstavuje vlastnú víziu ideálnej spoločnosti v podobe teokratickej republiky, ktorá je ovládaná rozumom.⁴ A nakoniec Platónova vízia ideálneho štátu v Baconovom podaní prešla drobnou modifikáciou a skutočnými vládcami už nie sú filozofi, ale vedci a experimentátori. ⁵

Klasické utopistické predstavy sa pritom stretli s negatívnym postojom zo strany významných filozofov 20. st., ktorí analyzovali a zároveň kritizovali koncept svojich renesančných predchodcov. Medzi kritikov utopického politického myslenia tak možno zaradiť Karla Popperaa a Friedricha Hayeka, „ktorí upozornil na jasné príznaky totalitného politického myslenia, ktoré nachádzame v odvážnych teoretických experimentoch renesančných učencov. Zdanlivý ľudský raj sa môže poľahky zmeniť na peklo. Ich „konštruktivistický racionalizmus“ a snaha vychovať nového dokonalého občana môžu v skutočnosti viesť k potieraniu ľudskej spontánnosti. Zneužitie moci je však podľa Tommasa Campanellu vylúčené. Vládne predsa úzky okruh filozofov, ktorých prirodzeným záujmom je odmietať škodlivú vášeň a usporiadať život spoločnosti do súladu s rozumom. Rozum nutne vládne aj v ďalšej spoločenskej utópii.“ ⁶

Utópia ako realita

Utópia sa z roviny teoretických modelov prenášala aj do roviny praktickej. Objavenie Mundus Novus predstavovalo jedinečný priestor na uskutočnenie všetkých teoretických, utopických ideálov, ktoré sa sformovali. Od začiatku 17. st. sme tak mohli pozorovať koloniálne snahy o založenie „dokonalých“ puritánskych kolónií či „dokonalých“ jezuitských kolónií v Mundus Novus. Tak budovy v Jezuitskej kolónii v Paraguayi boli postavené podľa prísneho staviteľského plánu okolo kostola, ktorý bol „stredom“, tak, aby všetky spolu vytvárali Kristov znak (IX) . Dôraz na prísnu architektúru, ktorej základom je uprostred umiestnený chrám, sme mohli badať aj v Campanellovom modely utopického, slnečného štátu.

Nedávnym príkladom snahy o vytvorenie utopistickej spoločnosti bola komunistická spoločnosť, ktorá sa okrem iného tiež vyznačovala prísnou staviteľskou architektúrou. Komunisti sa snažili o vytvorenie beztriednej spoločnosti založenej na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov (porovnaj s modelom utópie Thomasa Mora), pričom zlyhali. Architektonické následky však môžeme badať tak v prípade jezuitských kolónií, ako aj v prípade komunistickej spoločnosti, do dnešných dní ako pečať neblahého utopického bláznenia minulosti.

Utópia ako experiment

Na poli experimentu sa o vytvorenie zaujímavej formy utópie pokúsil v roku 1950 americký etológ menom John Calhoun. Ten v laboratórnych podmienkach vytvoril „myšaciu utópiu“. Svoj pokus aplikoval na myši, kedy za pomerne krátky čas mohol sledovať vývoj viacerých myších generácií. Tento pokus dokázal zopakovať viackrát a mohol tak potvrdiť alebo vyvrátiť stanovené hypotézy. Celý proces trval približne 600 dní a myši mali zabezpečené ideálne životné podmienky- dostatok priestoru, pravidelný príjem potravy a žiadnej predátor vo výbehu. Pokus začal so 4 pármi myší, ktoré sa rozmnožili až do počtu 2200 jedincov (priestor dokázal poňať až 3000 jedincov). Na konci experimentu neostala nažive ani jediná myš. ⁷ Experiment zopakoval Calhoun viac-krát a vždy s rovnakým výsledkom. Tento experiment je podľa sociológov varovaním pre ľudskú spoločnosť, ktorá by sa mala vyvarovať vytvoreniu utopistického spoločenského modelu.

Dystópie a antiutópie

„Demokracia je najhoršia forma vlády - okrem všetkých ostatných, o ktoré sa občas ktosi pokúšal.“ — Winston Churchill

V súčasnosti sociológovia kapitulovali v snahách o vytvorenie ideálnej ľudskej spoločnosti. Za ideál doterajšieho utopického snaženia možno považovať súčasné spoločensko-štátne usporiadania vo vyspelých demokratických štátoch. No zároveň sa objavujú obavy, aby sa súčasná ľudská spoločnosť neodcudzila ideálom, na ktorých bola budovaná.

Tieto obavy systematicky reflektovala už v priebehu 20. st. tak existencialistická, fenomenologická či postmoderná filozofia. V tomto smere nemožno opomenúť slávny spis francúzskeho filozofa a literárneho teoretika postmoderny Lyotarda (1979) La condition postmoderne⁸ ktorý nabádal sociológov k tomu, aby, už nehľadali model realizácie utopickej spoločnosti Zároveň ich inšpiroval k analýze možností a predpokladov, ktoré môžu viesť k dystópiam, a týmto spôsobom im chcel predchádzať. ⁹

Vo fenomenologickej tradícii stojí za zmienku dialektické, vo svojej podstate antiutopické myslenie Lévinasa, ktorý v základe každej spravodlivosti videl istú nespravodlivosť. Túto „nespravodlivosť spravodlivosti“ vidí v kolektivistickej štruktúre spravodlivosti, ktorá na to, aby niečo distribuovala alebo vyrovnávala, sa vždy nevyhnutne abstrahuje od individuálnych charakteristík jednotlivcov, čím vo svojej podstate je dehumanistická. Požiadavku Lévinasovho antiutopické myslenia, rovnako ako aj Lyotardovu požiadavku postmoderného myslenia, si ale v žiadnom prípade nemôžeme zamieňať s Nozickovou požiadavkou minimálneho štátu z diela Anarchia, štát a utópia, ktorá, napriek tomu že je minimalistická, ostáva stále vo svojej podstate utopická. ¹⁰

V existencialistickej tradícii nemôžeme opomenúť výrok ruského filozofa Berďajeva, ktorý ovplyvnil začínajúce literárne dystopické hnutie 20. st. obávajúce sa pokroku uskutočniteľného Baconovými vedcami a experimentátormi: „Utópie sa javia omnoho uskutočniteľnejšie než sme si voľakedy mysleli. A my sme dnes postavení pred novú, skľučujúcu otázku: ako sa vyhnúť ich definitívnemu uskutočneniu?... Utópie sú uskutočniteľné. Život smeruje k utópiám. A možno sa práve rodí nové storočie, storočie, v ktorom intelektuáli a vzdelané vrstvy budú snívať o prostriedkoch, ktoré by im pomohli vyhnúť sa utópiám a vrátiť k spoločnosti bez nich, menej „dokonalej“, no slobodnejšej.¹¹

Od 30 až do 50-tych rokov ruka v ruke s anti-utopickým myslením filozofov sa v krásnej vedeckofantastickej literatúre a filme objavuje nový zaujímavý koncept „ideálnej“ ľudskej spoločnosti. Aldous Huxley (román, Prekrásny nový svet, 1932), George Orwell (román 1984, 1949), Ayn Randová (román Atlasova vzpoura, 1957) Ray Bradburry (román 451 stupňov Fahrenheita, 1953), Jevgenij Zamiatin (román My, 1924), Fritz Lang (film Metropolis, 1927), James Mc Teigue (V ako Vendeta, 2005), Kurt Wimmer (Equilibrium, 2002) a mnohý ďalší nám vo svojich literárnych a filmových dielach predkladajú víziu budúcej ľudskej spoločnosti, ktorá je veľmi vzdialená od dokonalých utopistických predstáv klasických filozofov. Možno tieto diela považovať len za rádových zástupcov žánru science-fiction alebo ich možno označiť za vizionárov, ktorých „predpovede“ sa začínajú čoraz nebezpečnejšie pripodobňovať našej realite?

Tento literárny koncept sa označuje aj ako antiuópia alebo častejšie používaný názov dystópia. Pritom rozlíšenie týchto pojmov možno podľa niektorých názorov¹² badať v tom, že antiutópia je pravým opakom utópie, pričom dystópia obsahuje aj utopické prvky, resp. je utópiou, ktorá sa „pokazila“. Toto rozlíšenie je podľa nášho názoru problematické vzhľadom na skutočnosť, že anti-utopické myslenie, ako sme vyššie poukázali, si zo svojej podstaty vyžaduje skôr tvorenie dystópií ad infinitum ako lipnutie na partikulárnej Nozickovej koncepcii minimálneho štátu, ktorá napriek tomu ostáva utopická.

Dystópia sa zvykne vymedzovať aj k jej vzťahu k pojmu tradičnej utópie. Utópiu chápeme ako abstraktné miesto a dystópiu ako „zlé“ abstraktné miesto. Vplýva to z predpony „dys“, ktorá pochádza z gréčtiny a označuje sa ňou zlo, zložitosť alebo abnormalita. Je výslovne negatívnym vymedzením, ktoré odporuje utopistickým ideálom, aj keď z nich čerpá. Najčastejšie sa v literárnych a filmových dystopických režimoch kritizujú utopistické prvky prostredníctvom praktických spoločenských dopadov. Za spoločných znak utópie a dystópie možno označiť ich abstraktný charakter, no významovo je dystópia pravým opakom utópie. ¹³

Dystópie je pritom možné skúmať z troch hľadísk čo sa týka času a priestoru:
(i.) z hľadiska priestoru- v tomto zmysle skúma Foucault vo svojom preslávenom spise Des Espaces Autres¹⁴ utópie ako priestorové siete, ktoré sú plne odlišné od všetkých ostatných priestorových sietí. V tomto zmysle prichádza s pojmom heterotópie.
(ii.) z hľadiska času- Foucault^{15/sup> z tohto hľadiska odlišuje dystópie (utópie) ako fiktívny, teda z hľadiska časovosti budúci priestor od heterotópie ako reálny, teda z hľadiska časovosti ako minulý priestor.
(iii.) z hľadisko mimo priestoru a času- teda ak dystópie (utópie) skúmame z hľadiska mimo priestoru a času, tak ich skúmame z hľadiska zmeny, ktorú môžu spôsobiť v konkrétnej historickej podmienenosti. Skúmame ich ako podmienky historickej možnosti. 16}

Obrazy ľudskej spoločnosti sú kľúčové pre analýzu významu jednotlivých dystopických spoločenstiev. V tomto zmysle do popredia vystupuje sociologická stránka dystópií. „Na rozdiel od utopistického žánru je antiutópia koncentrovaným umelecko-filozofickým obrazom negatívneho vývinu ľudskej spoločnosti, hĺbkovou analýzou spoločenských procesov a 'prorokom' dejinných katastrof. Je reflexiou reality v poslednom štádiu pre katastrofou kedy je človek postavený pred zložitú voľbu morálneho postoja. Vychádza z protikladu medzi realitou a záujmami účinkujúcich postáv. Protagonistom diela je obvykle rebelant, narušiteľ normatívneho úzu spoločnosti, založenej na klamlivých ideách. V umelec podobe fantastického románu je antiutópia pokusom o celistvý obraz sveta v jeho politickej, ekonomickej, sociálnej, kultúrnej, náboženskej a morálnej zložitosti, v ktorej dochádza k hyperbolizácii negatívnych javov.“ ¹⁷

Nemožno však zabúdať ani na právny rozmer a najmä štátoprávny rozmer danej problematiky. Kľúčové sú otázky nadobudnutia štátnej moci, legitimity¹⁸ jej uskutočňovania a najmä jej presadzovania. V neposlednom rade sa tu často objavujú i zásahy do základných ľudských a občianskych práv a slobôd, deformácia súdneho systému a nerešpektovanie elementárnych právnych princípov. Najčastejšie sú obmedzované právo na slobodu prejavu, slobodu tlače, slobodu zhromažďovania a pod.

Zaujímavým je aj kultúrny rozmer danej problematiky, keďže dystópie nie sú modelmi len politickými, ale zároveň aj spoločenskými. Tak Orwellovská spoločnosť¹⁹ je kultúrou „sledovania“, kde na každom kroku tak na súkromných, ako aj verejných miestach sú obrazovky, ktoré sledujú správanie občanov 24 hodín denne, pričom nielen ich slová, ale aj gestá môžu vzbudiť nekonečné podozrenie zo strany štátneho aparátu. Naopak Huxleyho spoločnosť²⁰ je spoločnosťou „hedonistickou“, kde zmyslom občanov je maximalizovať úžitok a minimalizovať bolesť, pričom účel svätí prostriedky. Preto ľahké drogy „bez vedľajších účinkov“ ako je „soma“ alebo „eugenické“ úpravy ľudských plodov nie sú len možnosťou, ale aj povinnosťou. Je to utilitaristická kultúra, na ktorú by bol možno hrdý J. Bentham (kvantitatívny utilitarizmus), ktorý nerozlišuje medzi vyššími a nižšími pôžitkami, ale ktorú by J. S. Mill bez váhania odsúdil v zmysle notoricky známeho sloganu kvalitatívneho utilitarizmu „Je lepšie byť neuspokojenou ľudskou bytosťou ako uspokojeným prasaťom, lepšie byť nespokojným Sokratom ako spokojným bláznom“.

Z hľadiska antinómie paradigmy náboženského a sekularistického je dystópia moderný fenomén spojený so sekulárnym pesimizmom. Tento pojem sa v tomto zmysle pravdepodobne objavil v polovici 18. storočia, ale nebol masovo používaný až do dvadsiateho storočia. Má niekoľko pojmologicky blízkych pojmov, ako je napr. "cacotopia" Jeremyho Benthama, ktorý ju chápe ako "zlé miesto". V bežnom jazyku slová sa najčastejšie chápe ako opak utópie, je teda „zlým“ miestom v porovnaní s tým, čo si predstavujeme ako „dobré“ miesto (sekulárnu verziu zemského raja). ²¹

Druhy dystopických režimov

Každý z dystópických režimov je niečím špecifický. Vplyv na jeho podobu má najmä doba vzniku, miesto odkiaľ autor pochádzal, politické pomery, ktoré ho ovplyvňovali. Dali by sa nájsť i ďalšie faktory, ktoré stáli za zrodom jedinečných dystopických vízií. Najčastejšie sa dystópie delia podľa dvoch najvýznamnejších diel tohto špecifického literárneho a filmového žánru. Román 1984 Georga Orwella z roku 1949 nám vykresľuje víziu budúcnosti založenej na totalitárnom spôsobe vládnutie, kde sú porušované základné ľudské práva a slobody. Najsilnejšími zbraňami režimu sú sledovanie, propaganda, kontrola a dokonca menenie historických faktov. Ďalším kľúčovým dielom je Prekrásny nový svet²³ Aldous Huxley z roku 1932, ktorý nám zas vykresľuje spoločnosť založenú na pôžitku, potláčaní osobnej identity, rozpade rodiny, snahe mocných uniformizovať myslenie a konanie ľudí roztriedených na kasty. Z týchto dvoch pilierov žánru vychádza množstvo ich nasledovníkov.

Dystópie je taktiež „možné klasifikovať s ohľadom na pozíciu vládnucej elity, špecificky potom s ohľadom na metódu a prístup, ktorými sa elita (tu v zmysle vládnucej skupiny) snaží udržať stabilitu systému. V rámci typológie dystópií s ohľadom na metódy a prístup vládnucej skupiny k udržaní systému môžeme rozlišovať dva základné typy. Prvým typom je technická dystópia založená na špecifickej metóde, druhým typom je potom epistemologická dystópia založená na terore.“²⁴ Možno tu nájsť spojitosť i s predchádzajúcim rozdelením podľa najvýznamnejších diel.

Technickú dystópiu založenú na špecifickej metóde možno rozdeliť na dva podtypy:
a) Scientická- jediným prostriedkom pre udržanie a fungovanie spoločnosti je veda, ktorá prináša spoločenské dobro.
b) Matematická- matematika je chápaná ako primárna metóda sociálneho inžinierstva. Poriadok, istota systému a spoločenské dobro prináša matematika (nadradená všetkému) prostredníctvom kvantifikácie.²⁵

V epistemologickej dystópii založenej na terore si elita pomocou teroru (fyzického i psychického) ustanovuje systém inkorporácie alternatívnej reality, alebo tento systém už ustanovila a len ho ochraňuje.²⁶ Proti elite sa často postavia členovia utlačovanej majority alebo jej samotný členovia, ktorí spochybňujú fungovanie systému. Tento náznak odporu je väčšinou kruto potlačení (román i film 1984), alebo môže viesť k zvrhnutiu celého režimu (komiksové a filmové spracovanie V ako Vendetta) a nastoleniu nových pravidiel fungovania spoločnosti.

Záver

Po skúsenostiach najmä v 20 storočí sa akoby zdalo, že sme sa v západnej kultúre konečne vzdali praktickej realizácie veľkých, utopických, štátnych modelov. V 20. storočí prevládalo anti-utopické myslenie. Toto anti-utopické myslenie v teoretickej rovine systematicky rozpracovávala postmoderná, ale aj fenomenologická, a čiastočne aj existencialistická filozofia. Ako sme v tomto článku vyššie ukázali, toto anti-utopické myslenie speje skôr k tvorbe dystópii ad infinitum než lipnutie na minimalistickej koncepcii štátu (Nozick). Túto požiadavku vypočulo literárne a filmové hnutie 30. až 50. rokoch, kedy nám vo svojich dielach autori predkladajú víziu budúcej ľudskej spoločnosti, ktorá je príliš vzdialená od dokonalých utopistických predstáv klasických filozofov.

Dystópie sme vymedzili vo vzťahu k pojmu tradičnej utópie. Ak utópiu chápeme etymologicky ako abstraktné miesto, tak dystópiu budeme chápať ako „zlé“ abstraktné miesto. Vplýva to z predpony „dys“, ktorá pochádza z gréčtiny a označuje sa ňou zlo, zložitosť alebo abnormalita. Je výslovne negatívnym vymedzením, ktoré odporuje utopistickým ideálom, aj keď z nich priamo čerpá. Aj keď sú dystópie primárne umeleckým pojmom, majú výrazný multi-odborový a vedecko-teoretický presah, t. j. – keďže zachytávajú rôzne modely fungovania štátnych režimov, sú – a aj majú byť – obzvlášť zaujímavé tak pre právnu, ako aj politickú vedu.

Neostáva nám nič iné len konštatovať, že dystópie sú v súčasnosti populárnym fenoménom v oblasti kultúry, ale i na poli vedeckom. Dnes už tieto klasické utopistické literárne a filmové diela sa vyznačujú silným prognostickým potenciálom. Fiktívne štátne modely a najmä prostriedky, ktoré tieto režimy používali, boli spočiatku len imaginárnym výtvorom ich autorov. Po uplynutí viacerých desaťročí však môžeme len znepokojivo konštatovať, že mnohé vízie sa postupom času zhmotnili a stali sa realitou súčasnej spoločnosti namiesto toho, aby boli pre spoločnosť výstrahou pred cestou, ktorú je treba opustiť...

Autori: Doc. JUDr. Rudolf Kasinec, PhD.
Mgr. Jozef Jenčík
Príspevok je výstupom z grantu VEGA č. 1/0859/18 „Obmedzovanie slobody prejavu: prípad trezorový film.“

¹ Pozri bližšie Gill, C. (1979) Plato´s Atlantis Story and the Birth of Fiction, Philosophy and Literature 3: s. 64-78; Morgan, K. A. (1998) Designer History: Plato´s Atlantis Story and Fourth-century Ideology, Journal of Hellenic Studies 118: s. 101-18.
² Valent, J.: Utópia: Môže existovať šťastná spoločnosť?. In: Historická revue č. 8/2013, str. 60 – 65, Dostupné na: http://www.historickarevue.com/clanok/Ut%C3%B3pia, Prezreté dňa 7.12.2017.
³ Pozri bližšie: More, T.: Utópia. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017.
⁴ Pozri bližšie: Campanella, T.: Sluneční stát. Praha: Mladá fronta, 1979.
⁵ Pozri bližšie: Bacon, F.: Nová Atlantída. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018.
⁶ Valent, J.: Utópia: Môže existovať šťastná spoločnosť?. In: Historická revue č. 8/2013, str. 60 – 65, Dostupné na: http://www.historickarevue.com/clanok/Ut%C3%B3pia, Prezreté dňa 7.12.2017.
⁷ Informácie prevzaté originálneho videa z experimentu „Mouse Utopia Experiment“ dostupného na: https://www.youtube.com/watch?v=0Z760XNy4VM, Prezreté dňa 7.12.2018.
⁸ Lyotard, F. – J.: The Postmodern Condition: A Report on Knowledge, Theory and History of Literature, Volume 10.
⁹ Pozri bližšie Lyman, S. M.: Roads to Dystopia. Fayetteville, United States: University of Arkansas Press, 2001. s. 464.
¹⁰ Pozri bližšie Oona Eisenstadt, Anti-Utopianism Revisited, vol. 26, No. 4, Special Issue: Emmanuel Levinas and Jewish Thought: Translating Hebrew into Greek (Summer 2008), s. 120-138 (19 pages); Mark Fowler: Stability and Utopia: A Critique of Nozick's Framework Argument. Ethics, Vol. 90, No. 4 (Jul., 1980), s. 550-563.
¹¹ Citované z Huxley, Aldous.: Prekrásny nový svet. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2015. s. 275.
¹² Pozri bližšie Gordin, M. D., Tilley, H., Prakash, G.: Utopia/Dystopia: Conditions of Historical possibility.Princiton: Princiton University Press, 2010. s. 1.
¹³ Naxera, V. – Stulík, O. – Bílek, J.: Literární a filmové dystopie pohledem politické vědy, Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 14.
¹⁴ Michel Foucault and Jay Miskowiec, Of Other Spaces. Vol. 16, No. 1 (Spring, 1986), s. 22-27 (6 strán)
¹⁵ Michel Foucault and Jay Miskowiec, Of Other Spaces. Vol. 16, No. 1 (Spring, 1986), s. 22-27 (6 strán)
¹⁶ Pozri bližšie Gordin, M. D., Tilley, H., Prakash, G.: Utopia/Dystopia: Conditions of Historical possibility.Princiton: Princiton University Press, 2010.
¹⁷ Pašteková, S.: Literárna antiuópia ako špecifický žáner (anti)realisticej reflexie sveta. , s. 110-111. In: Pokrivčáková, S. – Pokrivčák, A. – Leo, J. R. – Rákayová, L.: Realizmus a antirealizmus, Dostupné na: http://www.pf.ukf.sk/pdfdoc/raal.pdf . Prezreté dňa 6.12.2018.
¹⁸ O problematike legitimity bližšie pozri: Šurkala, J.: Legitimita štátu a práva. In: Aktuálne otázky teórie práva, s. 72-83.
¹⁹ Pozri bližšie George, Orwell. 1984. Bratislava: Slovart, 2013.
²⁰ Huxley, A.: Prekrásny nový svet. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015.
²¹ Claeys, G.: Dystopia: a NaturalHistory: A Study of Modern Despotism, Its Antecedents, and Its Literary Diffractions. Oxford: OxfordUniversity Press, 2017, s. 4.
²² Bližšie pozri: Orwell, G.: 1984. Bratislava: Slovart, 2013.
²³ Huxley, A.: Prekrásny nový svet. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2015.
²⁴ Naxera, V. – Stulík, O. – Bílek, J.: Literární a filmové dystopiepohledem politické vědy, Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 28.
²⁵ Naxera, V. – Stulík, O. – Bílek, J.: Literární a filmové dystopiepohledem politické vědy, Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 28.
²⁶ Tamtiež, s. 28.