You are hereLautsi proti Taliansku – analýza rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci ochrany slobody náboženského vyznania

Lautsi proti Taliansku – analýza rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci ochrany slobody náboženského vyznania


By admin - Posted on 23 April 2014

Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Abstrakt: Predkladané dielo v stručnosti analyzuje prípad talianskej štátnej príslušníčky fínskeho pôvodu - p. Soile Lautsi a jej synov, ktorý vyvolal pomerne búrlivé reakcie odbornej aj laickej verejnosti a to vzhľadom na svoju genézu, ale aj na rozporuplnosť, na ktorú bude poukázané v práci. Autor okrem skutkového stavu a analýzy rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v danej veci heslovite poukazuje aj na rozhodnutia v obdobných veciach. Nechýba ani stručné zhrnutie právneho posúdenia najmarkantnejších pozoruhodností spomenutého prípadu a to zo zrejmým dôrazom na fenomén slobody svedomia a náboženského presvedčenia.

Abstract: The submitted work briefly analyzes the case of an Italian citizen of Finnish origin – Ms. Soile Lautsi and her sons, which caused quite a tempestuous reactions of experts and the general public. This was especially in terms of its genesis, but also the contradictory elements that are mentioned in the work. In addition to these facts, the author analyzes decision-making activities of the European Court of Human Rights in similar cases. Moreover, brief summary of the most notable legal sights of that case and the obvious emphasis of the phenomenon of freedom of conscience and religious persuasion is not absent.

Skutkový stav a konanie na vnútroštátnej úrovni

Prípad, ktorý svojou genézou siaha na počiatok prvej dekády tohto tisícročia, postupne rozvíril hladinu verejnej mienky v prakticky všetkých štátoch Európy. Pani Soile Lautsi(1), rozvedená matka dvoch synov Dataica a Samiho Albertina, zastávala ateistický svetonázor a v súlade s týmto presvedčením vychovávala aj svoje deti. Rodina dlhodobo žila v talianskom meste Abano Terma. Deti navštevovali štátnu školu, kde vo všetkých triedach viseli kríže, čo sťažovateľka považovala za rozpor so zásadou sekularizmu a keďže chcela svoje deti vychovávať v ateistickom duchu, požiadala orgán (radu) príslušnej školy o zvesenie krížov.(2) Po odmietavom stanovisku rady školy sa sťažovateľka obrátila na Krajský správny súd v Benátsku (Tribunale amministrativo regionale per il Veneto), ktorý čiastočne vyhovel žiadosti sťažovateľky, následne však konanie prerušil a predložil vec ústavnému súdu (na konanie o predbežnej otázke, teda či je predmetná právna úprava v súlade s Ústavou Talianskej republiky). Pred samotným prerušením konania na správnom súde vstúpil do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného minister školstva, vysokých škôl a výskumu, ktorý (krátko pred tým) inicioval prijatie smernice vyslovene nariaďujúcej umiestnenie krížov v školách.

Keďže ústavný súd konštatoval, že nie je vecne príslušný na rozhodovanie o predmetnej veci (prejednávaný problém totiž upravovali kráľovské dekréty /časovo staršie - pochádzajúce z dvadsiatych rokov minulého storočia a teda staršie nielen ako Talianska ústava, ale aj ako Lateránske zmluvy v znení rekodifikácie, ktorá /okrem iného/ zakotvila a potvrdila zásadu náboženskej neutrality) a s poukazom na uvedenú skutočnosť súd konštatoval, že nie je vecne príslušný na rozhodovanie o ústavnosti takejto podzákonnej normy. Na tomto mieste je potrebné podčiarknuť, že taliansky ústavný súd teda nerozhodoval o merite veci a to vzhľadom na nedostatok kompetencie konať a rozhodovať vo veci samej. Treba však podotknúť, že rozhodovacia činnosť talianskeho ústavného súdu bola založená na ochrane ideologickej neutrality štátu a z nej plynúcej neprípustnosti diskriminácie (podrobný sumár uvádza napríklad nález menovaného súdu č. 508 zo dňa 20. 11. 2000. )

V následnom konaní spomínaný Krajský správny súd v Benátsku žalobu zamietol rozsudkom č. 1110 zo dňa 17. 3. 2005, nakoľko dospel k záveru, že ,,kresťanský kríž symbolizuje taliansku históriu a kultúru, a teda taliansku identitu, ako aj rovnosť, slobodu, toleranciu a náboženskú neutralitu štátu“(3) a je „súčasťou právneho dedičstva Európy a západných demokracií“ a pre taliansky ľud má „hodnotu spojenú s identitou“ a mal by byť považovaný za symbol hodnotového systému podchycujúceho taliansku ústavu.(4)

Sťažovateľka podala voči spomenutému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, na rozhodovanie o ktorom bola príslušná rozhodovať Štátna rada (Consiglio di Stato). Uvedená rada odvolanie zamietla, pričom rozhodnutie bolo odôvodnené existenciou relevantnej právnej úpravy – kráľovských dekrétov z rokov 1924 a 1928, ktoré podľa názoru Štátnej rady boli zlučiteľné zo zásadou sekularizmu. Okrem formálnej roviny Štátna rada uviedla aj materiálne aspekty a síce význam kríža v kontexte historického vývoja Talianska a symbolickosť kríža, ktorú videla v nielen kresťanských ale aj iných hodnotách, na ktoré, mimochodom, dosť intenzívne poukazovala.

Konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva

Sťažovatelia – p. Lautsi a jej synovia (5) sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva, keďže v konaní talianskych orgánov videli porušenie článku 2 Protokolu č.1 (6) a čl. 9 Dohovoru (7) (slobody vyznania, svedomia a náboženského presvedčenia), resp. s článkom 14, ktorý zakotvuje zákaz diskriminácie.

Európsky súd pre ľudské práva (8) (tzv. ,,malý senát“) vo svojom rozsudku konštatoval porušenie práv sťažovateľov. Predmetný judikát sám o sebe vykazuje pomerne značnú mieru nejednoznačnosti a miestami pôsobí zmätočne a to najmä v korelácií s materiálnou rovinou praktickej aplikácie textu Dohovoru. Hoci je predmetný judikát prehľadný, formálne juristicky výborne spracovaný, predsa len pôsobí pomerne izolovane od objektívne existujúcej spoločenskej reality.

Dušan Čurila vo svojom diele konštatuje, že ,,žalujúca strana dostatočne neodôvodnila, akým spôsobom sa samotný fakt prítomnosti kríža, mal prejaviť v podobe rušenia jej práva vychovávať svoje deti podľa svojich predstáv. Deti totiž neboli nútené prejavovať akýkoľvek znak úcty k samotnému krížu, nezúčastňovali sa žiadnych procesií, modlitieb ani iných náboženských úkonov.“ Citovaný autor hodnotí tento typ právnej argumentácie ako pochybný a poukazuje na skutočnosť, že pri analýze textu citovaného rozsudku nebol vôbec analyzovaný.(9) Autor tejto práce, hoci sa čiastočne stotožňuje s prezentovaným tvrdením, poukazuje na argumentáciu súdu, ktorý uviedol: ,,... na posúdenie tejto otázky Súd vezme do úvahy najmä charakter náboženského symbolu a jeho dosah na žiakov nízkeho veku, najmä detí sťažovateľky. V dôsledku toho v krajinách, kde prevažná väčšina obyvateľstva patrí ku konkrétnemu náboženstvu, prejavovanie rítov alebo symbolov tohto náboženstva bez obmedzení miesta a formy by mohlo predstavovať nátlak na žiakov, ktorí nepraktikujú toto náboženstvo alebo na tých, ktorí patria k inému náboženstvu“(10) a na inom mieste ,,Prítomnosť kríža môže byť prirodzene interpretovaná žiakmi všetkých vekových kategórií ako náboženský symbol a títo sa cítia byť vychovávaní v školskom prostredí označenom daným náboženstvom. To, čo môže byť pre veriacich žiakov povzbudzujúce, pre žiakov iného náboženstva alebo pre tých, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, môže byť emocionálne rušivé. Negatívna sloboda nie je obmedzená absenciou náboženských služieb alebo náboženského vzdelávania. Vzťahuje sa aj na praktiky a symboly vyjadrujúce konkrétne alebo všeobecne vieru, náboženstvo alebo ateizmus. Toto negatívne právo si zasluhuje osobitnú ochranu najmä ak je to štát, ktorý vyjadruje vieru, a osoba sa dostala do situácie, ktorej sa nemôže vyhnúť, alebo len s neprimeraným úsilím a obetou.“ (11) Súd chcel argumentáciou pravdepodobne naznačiť, že prítomnosť kresťanských symbolov v triedach, teda v miestach, kde sa žiaci nízkeho veku zdržiavajú podstatnú časť dňa, môže mať sugestívny charakter a v kombinácií s vplyvom okolia (napr. spolužiakov) sú spôsobilé vyvolať právne neželaný resp. protiprávny stav. Autor tejto práce sa s takýmto záverom nestotožňuje, resp. kladie do pozornosti iný aspekt. Súd vo svojej argumentácií taktiež uviedol : ,,Vláda odôvodnila povinnosť (alebo skutočnosť) vystaviť kríž poukazovaním na pozitívny morálny odkaz kresťanskej viery, ktorá sa pretvorila do svetských ústavných hodnôt, na úlohu náboženstva v talianskej histórii, ako aj na jej zakorenenie do tradícií krajiny. Vláda prisudzuje krížu neutrálny a svetský význam odkazom na taliansku históriu a tradície, úzko spojené s kresťanstvom. Vláda tvrdila, že kríž je náboženským symbolom, ale môže tiež reprezentovať iné hodnoty.“(12)

Podľa názoru Súdu symbol kríža má viacero významov, medzi ktorými náboženský význam je prevládajúci. Súd zastáva názor, že prítomnosť kríža v triedach presahuje používanie symbolov v špecifickom historickom kontexte. Okrem iného poukázal na predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom judikoval, že tradičný charakter v spoločenskom a historickom zmysle symbolu používaného parlamentármi pre zloženie prísahy nezbavuje prísahu náboženského charakteru. (13)

Vzhľadom na charakter rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva a na samotný fakt, že menovaný súd sa pridržiava predchádzajúcich rozhodnutí v systéme analogickom s anglosaským case-law systémom, je ťažké odhadnúť, čo by aplikácia rozhodnutia spôsobila napríklad v štátoch, v ktorých je kríž súčasťou štátnych symbolov (napríklad SR, Švajčiarsko, Dánsko, Fínsko, Malta, Nórsko), ale aj napr. Turecka, ktorého symbol polmesiaca evokuje tradíciu islamskej kultúry. Keďže nemožno celkom presne určiť, čo by súd považoval za ,,presah používania symbolov v špecifickom historickom kontexte“, je možné, že by ďalší sťažovatelia namietli práve porušenie rovnakých práv s odkazom na oficiálne štátne symboly. Nebezpečenstvo pramení okrem iného zo samotnej skutočnosti, že menovaný súd sa vyjadril pomerne abstraktným spôsobom v prípade, keď mal podľa názoru autora použiť konkrétnu formuláciu.

K porušeniu práva na vzdelanie uvádza Dušan Čurila porovnanie s rozhodnutím v spojenej veci Kjeldsen, Busk Madsen a Pedersen v. Dánsko z roku 1976. V predmetnom rozsudku súd konštatoval, že nedošlo k porušeniu práva na slobodu vyznania a viery v prípadoch, keď sa deti v školských zariadeniach museli povinne zúčastňovať sexuálnej výchovy napriek presvedčeniu ich rodičov. Citovaný autor poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade boli dokonca žiaci nútení sa aktívne zúčastňovať na výučbe a aj napriek takémuto stavu súd konštatoval, že ,, napadnutá právna úprava nie je sama o sebe nijak zameraná proti náboženskému či filozofickému zameraniu rodičov v rozsahu zakázanom druhou vetou článku 2 Protokolu č. 1, interpretovanou vo svetle vety prvej a vo svetle Dohovoru ako celku“(14). Pre úplnosť treba dodať, že súd sa s nastolenou otázkou zmyslu článku 2 Protokolu č. 1 vyrovnal pomerne neštandardne, keď najskôr podrobne rozoberá v rámci analýzy skutkového stavu ako Talianska republika zabezpečila pri procese náboženstva ideologickú neutralitu a následne konštatuje, že je ,,potrebná ochrana pluralizmu v demokratickej spoločnosti“ a nie je zistené, ako by umiestnenie krížov napomáhalo tejto pluralite. Súd však neprihliadol na samotnú podstatu demokracie ako vlády väčšiny, ktorá rešpektuje práva menšín (tzv. princíp limited government). Nie je možné, aby od katolícky zameranej väčšiny obligatórne vyžadovali konsenzus s odstránením kresťanských symbolov, keď je to vôľa väčšiny. Rešpektovanie práv menšiny musí byť zjavne zabezpečené, a to spôsobom, ktorý umožňuje ich slobodný rozvoj v podmienkach demokratického zriadenia. Táto skutočnosť sa prejavuje napríklad v zákaze akejkoľvek diskriminácie žiakov, vo vytvorení reálnych predpokladov na výkon ich viery, odlišnej od viery väčšiny. Je však pomerne ťažké stotožniť sa s názorom Súdu, že samotná prítomnosť kresťanského symbolu je porušením slobody náboženského presvedčenia. Poukaz na vek detí je síce závažný argument, proti ktorému však reálne vystupuje faktická rovina aplikácie judikovaného stavu, pretože per analogiam by bolo možné dospieť k záveru, že aj verejnoprávne masmédia nemajú nárok vysielať katolícky zamerané programy, keďže by tým porušili právo na slobodu presvedčenia detí, ktoré nie sú schopné kriticky posúdiť obsah a zmysel prezentovaných informácií. Autor tejto práce zastáva názor, že takto judikovaný stav pri pohľade na ďalšie súvislosti neobstojí a je materiálne nevykonateľný.

Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva bolo (na základe žiadosti Talianskej republiky) preskúmané Veľkou komorou, ktorá po preskúmaní stavu veci predmetné rozhodnutie s konečnou platnosťou zmenila. O dôležitosti prejednávanej veci nepriamo hovorí aj skutočnosť, že písomnej časti konania sa zúčastnili 33 členovia Európskeho parlamentu, 9 mimovládnych organizácií a 10 vlád členských štátov Rady Európy, z ktorých ôsmym bolo povolené zúčastniť sa ústnej časti konania.(15) Súd sa zaoberal právnou argumentáciou talianskej vlády, ktorá poukazovala na tradičnú hodnotu kríža, ktorý nepredstavoval len symbol kresťanský (o ktorom prvostupňový súd konštatoval, že zjavne prevažuje). Hoci odvolací súd jednoznačne poukázal na skutočnosť, že odkaz na historickú tradíciu nezbavuje štát povinnosti rešpektovať ustanovenia Dohovoru, poukázal tiež na voľnosť zmluvných štátov rozhodnúť o ponechaní krížov v učebniach.(16) Pomerne rozpačito sa tiež súd vyjadril k činnosti talianskych orgánov, keď poznamenal, že v prípade rozporu medzi rozhodnutiami správnych súdov a v situácií, keď ústavný súd konštatuje vecnú nepríslušnosť, nie je možné ani pre Veľkú komoru prijať stanovisko týkajúce sa diskusie medzi súdnymi orgánmi na vnútroštátnej úrovni. Súd uznal právo voľnej úvahy štátu ,, vo svojom úsilí zladiť výkon funkcií, ktorý zvažuje v súvislosti so vzdelávaním a vyučovaním vo vzťahu k právu rodičov na zabezpečenie výchovy a vzdelávania v súlade s ich náboženským a filozofickým presvedčením. Súd teda má v zásade povinnosť rešpektovať rozhodnutia štátov v týchto veciach vrátane miesta, ktoré prisúdili náboženstvu za predpokladu, že tieto rozhodnutia nevedú k forme indoktrinácie (indoktrinácia - snaha o presadenie určitej doktríny, ktorá má byť nekriticky preberaná jej adresátmi – poznámka autora).“(17) Práve skutočnosť, že malý senát vôbec pri svojej rozhodovacej činnosti neprihliadol na právo voľnej úvahy signatárskeho štátu považuje Jana Gajdošová za výrazný nedostatok, keď konštatuje : ,,Hoci aj v prípade Lautsi išlo o otázku postavenia náboženstva, náboženských symbolov a sekularizmu vo vzdelávaní, Súd otázku voľnej úvahy ani len nespomenul. A to i napriek tomu, že ju talianska vláda namietala a že práve od rozsahu voľnej úvahy, ktorú sa Súd rozhodne priznať štátu, vo veľkej miere závisí, či opatrenie prijaté na vnútroštátnej úrovni – v našom prípade povinnosť umiestňovať kríže v školských triedach – bude nakoniec posúdené ako v zásade odôvodnené a primerané a teda súladné s Dohovorom. V kontexte (...) judikatúry sa dokonca môže zdať, že tak Súd postupoval účelovo a v snahe zaviesť povinný sekularizmus v oblasti vzdelávania v Európe sa rozhodol aplikovať princíp voľnej úvahy selektívne.“ (18) Andrea Erdősová vo svojom diele poukazuje na skutočnosť, že v prípade rozhodnutia tzv. malého senátu, súd analogicky aplikoval rozsudok vo veci Dahlab (predmetom konania bolo oprávnenie učiteľky nosiť moslimskú šatku, v ktorom súd uznal slobodu učiteľky demonštrovať navonok svoju vieru aj na verejnosti, ale zároveň konštatoval, že toto právo je obmedzené negatívnou slobodou ostatných nebyť vystavený pôsobeným náboženských symbolov – pozn. autora (19)) a konštatoval že kríže nemožno v triedach prehliadnuť a musia byť nevyhnutne vnímané ako integrálna súčasť školského prostredia, a tým súčasne považované za „silné vonkajšie symboly“. Veľká komora s týmto záverom nesúhlasila a poukázala na odlišnosť skutkového základu rozsudku vo veci Dahlab s prejednávaným prípadom Lautsi. ,,Kým prvý bol zameraný na ochranu neutrality pred sektárstvom v systéme školstva, druhý menovaný sa netýkal výučby o kresťanstve; nebol konotovaný (ani subsidiárne určený – poznámka autora) so zákazom nosenia náboženských symbolov a navyše v Taliansku, ako bolo akcentované, je škola otvoreným priestorom aj pre iné náboženstvá a názorové učenia; a výučba v súvislosti s krížom na stenách neprebiehala v duchu misionárskych alebo náborových tendencií.“(20)

Súd pri svojej rozhodovacej činnosti prihliadol na nasledujúce fakty:
a) prítomnosť krížov nebola spojená s výučbou kresťanského náboženstva,
b) štátne orgány vytvorili dostatočný priestor realizácii iných náboženstiev,
c) nebol preukázaný akýkoľvek rozpor s princípom menšinovej náboženskej tolerancie, naopak podpora iných vyznaní bola demonštrovaná na viacerých skutočnostiach,
d) ani sami navrhovatelia netvrdili, že prítomnosť kríža mala za následok podporu tendenčnej výuky s cieľom obrátiť žiakov na vieru,
e) sťažovateľ mal plné právo vysvetliť a ozrejmiť deťom svoj postoj a viesť ich v súlade s vlastným presvedčením (predmetné konštatovanie sa pravdepodobne vzťahuje na fakt, že štátne orgány svojím postupom negatívne nezasahovali do práva rodičov vychovávať svoje deti v súlade s určitým presvedčením).

Súd teda konštatoval, že postup pri ktorom štátne orgány ponechali kríže v školách, resp. tento postup umožnili, bol v súlade s možnosťou voľnej úpravy vnútroštátnych pomerov suveréna, in concreto Talianskej republiky. Keďže súd rovnako judikoval, že nedošlo k porušeniu práva na vzdelanie v kombinácií s právom na slobodu svedomia, vyznania a presvedčenia, bolo konštatované, že nie je potrebné rozhodnúť o porušení článku 14 Dohovoru (t.j. o zákaze diskriminácie).(21)

Hoci býva rozhodnutie vo veci Lautsi proti Taliansku kritikmi označované ako viac politické ako právne, nemožno jeden aspekt od druhého zjavne úplne oddeliť. Pre porovnanie Pavel Molek hodnotí rozhodnutie kladne s poukazom na prípadné praktické dôsledky opačného postupu ,,pokud by totiž ESLP rozhodl opačně, vydal by tím evropským státům signál, že jejich tradiční symboly musí automaticky ustoupit komukoliv, kdo je jejich přítomností ve veřejném prostoru pohoršen, což by začasté byli – podobně jako v případě rodiny Lautsi – imigranti, ať už z jiné evropské země, či ze zcela jiné kulturní oblasti.
Opačné rozhodnutí by tak evropské státy postavilo před dilema: buď se přizpůsobit imigrantům a odstranit z veřejného prostoru všechny tradice, které odporují tradicím příchozích (od křížů v italských či bavorských školách přes karikatury proroka Mohameda ve veřejných sdělovacích prostředcích – i svoboda humoru je přeci součástí evropské identity - až po velikonoční násilí na českých ženách a dívkách či veřejné pojídání vepřového masa); nebo omezit imigraci ...“
.(22) Autor tohto diela, hoci z prezentovaným názorom čiastočne súhlasí, kladie do pozornosti skutočnosť, že argumentáciu podobného druhu je možné použiť iba v prípadoch markantného kultúrneho konfliktu, ku ktorému v danom prípade zrejme neprichádzalo. Na podporu uvedeného tvrdenia možno poukázať na skutočnosť, že ateistické presvedčenie nie je v podmienkach Talianskej republiky viazané na osoby prisťahovalcov, čo napokon vyplýva aj z charakteru pluralitnej demokracie.

Záverom je potrebné poukázať na latentný problém ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý sa však netýka len oblasti práva na vzdelanie resp. náboženskej slobody. Autor práce zastáva názor, že Európsky súd pre ľudské práva nedostatočne operuje s princípom proporcionality vlastnej judikatúry. Teleologickým výkladom textu Dohovoru možno jednoznačne dospieť k tomu, že nie je účelné a žiaduce, aby sa Európsky súd pre ľudské práva venoval a meritórne skúmal potenciálny rozpor postupu vnútroštátnych orgánov s textom Dohovoru, ak porušenie jednotlivých ustanovení nemá výrazne negatívne následky na životne jednotlivca (samozrejme, posudzované objektívne, nakoľko subjektívna ujma a objektívna ujma sa často nezhodujú ani v hrubých rysoch). Požiadavka, aby Súd vo svojej rozhodovacej činnosti explicitne vyjadril často (aj keď neodborne a laicky) vulgarizovanú rímsku zásadu minima non curat praetor, je podľa názoru autora stále aktuálna a napriek viacerým rozhodnutiam, ktoré majú túto tendenciu (Folgero, Busk Madsen a i. proti Dánsku), je ďalší posun v tejto oblasti viac ako žiaduci.

Potenciálnym prameňom akademickej debaty by mohla byť otázka, či Súd má konať vždy, keď zistí alebo predpokladá porušenie ustanovenia textu Dohovoru, alebo je potrebné skúmať istú formu závažnosti porušenia práva. K interferenciám medzi právami štátu a jednotlivcov, resp. medzi právami jednotlivcov navzájom totiž dochádzalo a dochádzať aj bude a možnosť spôsobenia protiprávneho následku bude zrejme prítomná v určitom (pomerne vysokom) percente prípadov. Autor tejto práce zastáva názor, že členskému štátu by mala byť poskytnutá dostatočná autonómna úvaha vo vzťahu k riešeniu konfliktných situácií a aj v prípade subjektívneho pocitu ujmy jednotlivca by Súd mal prihliadať na právo štátu usporiadať si vlastné záležitosti, ak nehrozí závažný zásah do práv a právom chránených záujmov jednotlivcov a skupín. Priestor pre samotnú voľnú úvahu členských štátov by mal byť, samozrejme, obmedzený na taký okruh prípadov, ktorý nespôsobuje reálne konfliktné situácie zásadného významu. Daný právny stav je potom potrebné pozorovať optikou, ktorú sám súd navrhol vo veci Batayan proti Arménsku (23). Takýto prístup obmedzí potenciálny konflikt a bude predstavovať dostatočnú protiváhu snahám o presadenie náboženstva resp. obmedzenie plurality voľby náboženského presvedčenia.

Autor: JUDr. Martin Floriš
doktorand, Katedra rímskeho a cirkevného práva, Právnická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave

Zoznam použitej literatúry

[1] Čurila, D.: SLOBODA NÁBOŽENSKÉHO VYZNANIA A FORMÁLNA SPRAVODLIVOSŤ VO VECI LAUTSI V. TALIANSKO. In.: Dny práva – 2010 – Days of Law, 1. ed. Brno : Masaryk University, 2010. s. 3. Dostupné na internete: http://www.law.muni.cz/content/cs/proceedings/
[2] Erdősová, A.: Kríž: zvesiť a niesť svoj európsky?; In.: Justičná revue, 63, 2011, č. 6 – 7, s. 978 – 987.
[3] Gajdošová, J.: Kauza kríže – vzdelávanie detí v štátnych školách v súlade s náboženským presvedčením ich rodičov; Justičná revue, 62, 2010, č. 4, s. 499 – 505.
[4] Lovritš, M.: Rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 3. listopadu 2009 ve věci Lautsi proti Itálii (Vyvěšování křesťanského kříže ve veřejných školách). [Preklad rozsudku z 3. novembra 2009 k sťažnosti č. 30914/05 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a článku 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a vierovyznania)]. Dostupné na internete : http://spcp.prf.cuni.cz/judikat/eslpkriz.htm.
[5] Kapišovská, A.: Lautsi proti Taliansku - rozsudok z 3. novembra 2009 k sťažnosti č. 30914/05 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a článku 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a vierovyznania). In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
[6] Kapišovská, A.: Lautsi proti Taliansku, rozsudok Veľkej komory z 18. marca 2011 k sťažnosti č. 30814/06 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) v kontexte symbolu kríža na štátnych školách. In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
[7] Kühn, Z.: Krucifixy v evropských veřejných školách. In.: http://jinepravo.blogspot.sk. Dostupné na internete : http://jinepravo.blogspot.sk/2011/03/krucifixy-v-evropskych-verejnych.html
[8] Mareková, M.: Lautsi proti Taliansku: Križiacka výprava ukončená. In.: Bulletin Centra pro lidská práva a demokratizaci. Dostupné na internete: http://www.iips.cz/data/files/Centrum%20LP/bulletin%20LP/Vol.%20III/bull...
[9] Molek, P.: Lautsi a ostatní proti Itálii aneb všechny chutě Evropy. In.: www.pravnickeforum.cz. Dostupné na internete: http://www.pravnickeforum.cz/blog/detail-prispevku/articleid-727-lautsi-...
[10] Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR - č.k.: 9 Azs 175/2007-49
[11] Rozsudok vo veci Karaduman proti Turecku, (sťažnosť č. 16278/90)
[12] Rozsudok vo veci Buscarini a ďalší proti San Marinu (sťažnosť č. 24645/94)
[13] Rozsudok vo veci Batayan proti Arménsku (sťažnosť č. 23459/03)


(1) V predmetnom prípade vystupovala v pozícií sťažovateľky nielen matka ako fyzická osoba, ale aj ako zákonná zástupkyňa maloletých detí (t.j. ipso iure na strane sťažovateľov vystupovala matka aj jej synovia).
(2) Pričom okrem iného argumentovala rozsudkom kasačného súdu z roku 2000, v ktorom bolo konštatované porušenie povinnosti sekularity vo vzťahu k prítomnosti katolíckych symbolov – kresťanských krížov vo volebných miestnostiach.
(3) Lovritš, M.: Rozsudek Evropského soudu pro lidská práva ze dne 3. listopadu 2009 ve věci Lautsi proti Itálii (Vyvěšování křesťanského kříže ve veřejných školách). [Preklad rozsudku z 3. novembra 2009 k sťažnosti č. 30914/05 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a článku 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a vierovyznania)]. Dostupné na internete : http://spcp.prf.cuni.cz/judikat/eslpkriz.htm.
(4) Kapišovská, A.: Lautsi proti Taliansku, rozsudok Veľkej komory z 18. marca 2011 k sťažnosti č. 30814/06 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) v kontexte symbolu kríža na štátnych školách. In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
(5) Vzhľadom na fakt, že jeden z jej synov v priebehu konania nadobudol plnoletosť, musel sa napokon vyjadriť či trvá na svoje účasti v konaní na strane sťažovateľov, čo nakoniec aj učinil.
(6) Nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcií v oblasti výchovy a výuky, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dodatkový protokol“ resp. ,,Protokol“ v príslušnom gramatickom tvare).
(7) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,Dohovor resp. ,,Európsky dohovor v príslušnom gramatickom tvare“).
(8) Ďalej len ,,Súd“ resp. ,,Európsky súd“.
(9) Čurila, D.: SLOBODA NÁBOŽENSKÉHO VYZNANIA A FORMÁLNA SPRAVODLIVOSŤ VO VECI LAUTSI V. TALIANSKO. In.: Dny práva – 2010 – Days of Law, 1. ed. Brno : Masaryk University, 2010. s. 3. Dostupné na internete: http://www.law.muni.cz/content/cs/proceedings/
(10) Citovaný názor bol prezentovaný už v rozsudku Karaduman proti Turecku.
(11) Kapišovská, A.: Lautsi proti Taliansku - rozsudok z 3. novembra 2009 k sťažnosti č. 30914/05 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) a článku 9 Dohovoru (sloboda myslenia, svedomia a vierovyznania). In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
(12) Tamtiež.
(13) Judikát Buscarini a ďalší proti San Marinu (sťažnosť č. 24645/94).
(14) Čurila, D.: SLOBODA NÁBOŽENSKÉHO VYZNANIA A FORMÁLNA SPRAVODLIVOSŤ VO VECI LAUTSI V. TALIANSKO. In.: Dny práva – 2010 – Days of Law, 1. ed. Brno : Masaryk University, 2010. s. 3. Dostupné na internete: http://www.law.muni.cz/content/cs/proceedings/
(15) Kühn, Z.: Krucifixy v evropských veřejných školách. In.: http://jinepravo.blogspot.sk. Dostupné na internete : http://jinepravo.blogspot.sk/2011/03/krucifixy-v-evropskych-verejnych.html
(16) Autorka Monika Mareková na margo rozsudku poznamenáva, že Súd sa nestotožnil s názorom talianskej vlády, ktorým vláda poukázala na význam kríža a rozhodnutie o možnosti ponechať kríže nahradil subsumovaním stavu pod možnosť voľnej úvahy štátu . Frázu ,,priestor na uváženie“ používa súd podľa citovanej autorky až 27 krát. Mareková, M.: Lautsi proti Taliansku: Križiacka výprava ukončená. In.: Bulletin Centra pro lidská práva a demokratizaci. Dostupné na internete: http://www.iips.cz/data/files/Centrum%20LP/bulletin%20LP/Vol.%20III/bull...
(17) Kapišovská, A.: Lautsi proti Taliansku, rozsudok Veľkej komory z 18. marca 2011 k sťažnosti č. 30814/06 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) v kontexte symbolu kríža na štátnych školách. In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
(18) Gajdošová, J.: Kauza kríže – vzdelávanie detí v štátnych školách v súlade s náboženským presvedčením ich rodičov; Justičná revue, 62, 2010, č. 4, s. 499 – 505.
(19) Citované z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR - č.k.: 9 Azs 175/2007-49
(20) Erdősová, A.: Kríž: zvesiť a niesť svoj európsky?; In.: Justičná revue, 63, 2011, č. 6 – 7, s. 978 – 987.
(21) Kapišovská, Z.: Lautsi proti Taliansku, rozsudok Veľkej komory z 18. marca 2011 k sťažnosti č. 30814/06 pre porušenie článku 2 Protokolu č. 1 (právo na vzdelanie) v kontexte symbolu kríža na štátnych školách. In.: Justičná revue. [elektronická verzia článku publikovaná na portáli www.epi.sk]
(22) Molek, P.: Lautsi a ostatní proti Itálii aneb všechny chutě Evropy. In.: www.pravnickeforum.cz. Dostupné na internete: http://www.pravnickeforum.cz/blog/detail-prispevku/articleid-727-lautsi-....
(23) Vo veci Batayan proti Arménsku Súd porovnával právnu úpravu jedného členského štátu s právnymi úpravami iných (porovnateľných štátov) a aj na podklade tohto skúmania konštatoval porušenie ustanovení Dohovoru.

Vyhľadávanie

Preložiť stránku

Odkazy

Zverte nám svoje materiály na korektúru
Každý z nás je omylný, a preto ak si potrpíte na kvalitu písomného prejavu, zverte nám svoje materiály na jazykovú, štylistickú alebo predtlačovú korektúru. Viac TU


judikáty
zákony.judikaty
Máte záujem o reklamu na tomto mieste? Kontaktujte nás na adrese projustice@projustice.sk alebo na telefónnom čísle +421 904 977 933.

Pripravujeme

Články a práce, ktoré sa aktuálne pripravujú, prípadne sa plánujú začať. K ich príprave môžete prispieť:
- pracovné právo
- trestné právo
V prípade, že sa chcete podieľať na príprave jednotlivých tém, alebo sa chcete stať pravidelným prispievateľom kontaktujte našu redakciu.


Verzia pre tlač