Úloha hlavy štátu v parlamentnej forme vlády: Prezident Slovenskej republiky ako arbiter?

jan 31 2013
Verzia pre tlačVerzia pre tlač

Abstrakt: Témou príspevku je analýza osobitného postavenia a úlohy hlavy štátu v podmienkach parlamentnej formy vlády. Podľa jednej z koncepcií zvykne byť hlava štátu v takomto ústavnom systéme označovaná za arbitra, predovšetkým v sporoch medzi zákonodarnou mocou reprezentovanou parlamentom a výkonnou mocou reprezentovanou vládou. Po všeobecnejšej časti zameranej na priblíženie postavenia hlavy štátu v ústavných systémoch vychádzajúcich z parlamentnej formy vlády, predovšetkým jej úlohy arbitra, príspevok upriamuje pozornosť na ústavné postavenie a úlohu prezidenta Slovenskej republiky. Osobitný dôraz kladie na zodpovedanie otázky, či slovenský prezident plní rolu arbitra, resp. či by mal ďalší vývoj jeho ústavného postavenia smerovať k posilneniu jeho arbiterského postavenia.
Kľúčové slová: arbiter, hlava štátu, parlamentná forma vlády, prezident, výkonná moc, zákonodarná moc

Abstract: The theme of this paper is the analysis of special status and role of the head of state in conditions of the parliamentary form of government. According to one of concepts, in that constitutional system the head of state used to be known as an arbiter, particulary in disputes between the legislative power represented by the parliament and the executive power represented by the government. After general characteristics of position of the head of state in constitutional systems based on the parliamentary form of government, mainly role of the head of state as an arbiter, the paper draws attention to constitutional status and role of the President of the Slovak Republic. Special emphasis is given on question of performing an arbiter’s role of the head of state by the Slovak president and whether future constitutional development should tend to strenghten presidential arbiter’s role.
Key words: arbiter, executive power, head of state, legislate power, parliamentary form of government, president

Úvod

Hlava štátu patrí, spolu s parlamentom a vládou, prípadne inak nazvaným vrcholným orgánom výkonnej moci, k najvyšším štátnym orgánom. V parlamentnej forme vlády, resp. v štátoch s formou vlády vychádzajúcou zo základných prvkov modelovej parlamentnej formy vlády(1), je postavenie hlavy štátu, či už prezidenta v parlamentnej republike, alebo monarchu v parlamentnej monarchii, špecifické. Toto tvrdenie potvrdzuje aj ústavnopolitická prax. Postavenie a predovšetkým úloha hlavy štátu v ústavnom systéme, založenom na znakoch parlamentnej forme vlády, je predmetom dlhotrvajúcich diskusií. Inak to nie je ani v podmienkach Slovenskej republiky. Aj najnovšie udalosti ukazujú (2), že zodpovedanie otázky týkajúcej sa postavenia a úlohy hlavy štátu v podmienkach parlamentnej formy vlády nie je vôbec jednoduché a ústavný vývoj v tejto oblasti ani zďaleka ukončený.

Predmetom príspevku preto bude osobitné postavenie a úloha hlavy štátu v podmienkach parlamentnej formy vlády. Toto postavenie zvykne teória konštitucionalizmu označovať za tzv. arbiterské, resp. hlavu štátu označovať za arbitra, a to predovšetkým v sporoch medzi zákonodarnou mocou reprezentovanou parlamentom a výkonnou mocou reprezentovanou vládou. Po všeobecnejšej časti zameranej na priblíženie postavenia hlavy štátu v ústavných systémoch vychádzajúcich z parlamentnej formy vlády, predovšetkým jej úlohy arbitra, upriamime pozornosť na ústavné postavenie a úlohu prezidenta Slovenskej republiky. Osobitný dôraz bude kladený na zodpovedanie otázky, či prezident Slovenskej republiky plní rolu arbitra, resp. či by mal ďalší vývoj jeho ústavného postavenia smerovať k posilneniu jeho arbiterskej úlohy.

Hlava štátu v parlamentnej forme vlády: súčasť výkonnej moci v. arbiter

Ako už bolo naznačené, k jedným z najvyšších štátnych orgánov je tradične zaraďovaný aj orgán vo všeobecnosti označovaný ako hlava štátu. V štátoch s parlamentnou formou vlády (3), na rozdiel napr. od klasickej prezidentskej formy vlády, sa historickým vývojom ustálili dve základné koncepcie vysvetľujúce postavenie a úlohy hlavu štátu v ústavnom systéme.(4)

Podľa prvej koncepcie je hlava štátu považovaná za súčasť výkonnej moci. Je jednou z dvoch základných zložiek výkonnej moci [schéma č.1]. Druhou zložkou výkonnej moci je vláda, prípadne inak označený vrcholný (politický) kolegiátny orgán výkonnej moci.(5) Práve existencia dvoch zložiek výkonnej moci je dôvodom, prečo zvykne byť táto koncepcia nazývaná aj ako dualistická koncepcia výkonnej moci.(6) Ako argumenty v prospech tejto koncepcie je často uvádzané predovšetkým to, že hlava štátu disponuje právomocami tradične výkonného charakteru ako je napr. dojednávanie a ratifikácia medzinárodných zmlúv, vrchné velenie ozbrojeným silám štátu alebo vymenúvanie a odvolávanie členov vlády a ďalších štátnych funkcionárov. V niektorých štátoch je dokonca ústavná úprava hlavy štátu aj z formálneho hľadiska zaradená v časti ústavy upravujúcej orgány výkonnej moci. Typickým príkladom je Slovenská republika či Česká republika.(7)

schéma č. 1schéma č. 1

Vychádzajúc zo základných znakov charakteristických pre parlamentnú formu vlády, predovšetkým ústavnopolitickej zodpovednosti výkonnej moci voči moci zákonodarnej, si uplatnenie dualistickej koncepcie výkonnej moci vyžaduje konštrukciu priamych alebo nepriamych (sprostredkovaných) zodpovednostných vzťahov hlavy štátu k iným mociam, najmä k moci zákonodarnej reprezentovanej parlamentom.(8) Hlava štátu v parlamentnej forme vlády však nie je tradične za výkon svojej funkcie ústavnopoliticky zodpovedná. Vychádzajúc z vyššie uvedenej tézy je preto zvyčajne jej zodpovednosť voči zákonodarnej moci riešená nepriamo, a to prostredníctvom tzv. inštitútu kontrasignácie.(9)

Druhá koncepcia chápe hlavu štátu ako orgán stojaci mimo systému výkonnej moci. Hlavu štátu považuje za samostatnú zložku moci, prípadne po zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci za štvrtú moc v štáte.(10) Odborná literatúra používa veľmi často pre označenie postavenia a úlohy hlavy štátu pojem arbiter. Podstata tejto koncepcie spočíva v tom, že hlava štátu vystupuje ako akýsi sprostredkovateľ, rozhodca či arbiter v sporoch medzi ostatnými zložkami moci v štáte.(11) Vychádzajúc z už neraz uvedených charakteristických znakov parlamentnej formy vlády teda ide o „arbiterstvo“ sporov medzi zákonodarnou mocou reprezentovanou parlamentom a výkonnou mocou reprezentovanou vládou [schéma č. 2]. Nevyhnutným predpokladom pre výkon funkcie vlády je dôvera zo strany parlamentu. Ak vláda túto dôveru stratí, prípadne ju vôbec nezíska, typickým dôsledkom je zánik funkcie vlády, a to predovšetkým prostredníctvom demisie adresovanej hlave štátu. Arbiterská úloha hlavy štátu potom spočíva v tom, že hlava štátu má možnosť rozhodnúť, či demisiu vlády prijme a vymenuje vládu novú, alebo vzniknutý ústavnopolitický konflikt vyrieši rozpustením parlamentu a vyhlásením nových parlamentných volieb.(12) V závislosti od tej-ktorej ústavnej úpravy sa konkrétne právomoci hlavy štátu, resp. procesný postup realizácie jej arbiterského postavenia môžu líšiť. Na rozdiel od predchádzajúcej koncepcie, postavenie hlavy štátu s akcentom na jej arbiterskú úlohu si vyžaduje nezávislé a autonómne postavenie. Ak má hlava štátu efektívne plniť úlohu arbitra, nemôže byť pri výkone svojich „arbiterských“ právomocí obmedzovaná ani jednou z mocí, ktorých spory má riešiť, t. j. ani zo strany vlády, ani zo strany parlamentu.

Zložitosť „nájdenia“ toho správneho miesta hlavy štátu v ústavnom systéme založenom na parlamentnej forme vlády potvrdzuje aj skutočnosť, že samotnú arbiterskú úlohu je možné chápať tak v užšom, ako i v širšom zmysle. Na predchádzajúcich riadkoch sme si v stručnosti priblížili jej užší zmysel. V prípade, ak chápeme hlavu štátu ako arbitra v širšom zmysle, jeho arbiterská úloha, t. j. riešenie ústavnopolitických konfliktov, sa nevzťahuje len na konflikty medzi zákonodarnou mocou (parlamentom) a výkonnou mocou (vládou), ale na všetky zložky štátnej moci, teda aj na moc súdnu (13), prípadne aj na ďalšie štátne orgány, ktoré sú v rámci klasického trojdelenia štátnej moci ťažšie zaraditeľné. Širší význam arbiterskej úlohy hlavy štátu však zahŕňa aj riešenie konfliktov medzi politickými silami vo svojej podstate.ako takými.(14) Osobitne to platí napr. v Taliansku. V danom prípade však možno vidieť nezanedbateľnú väzbu na ústavnopolitické konflikty po línii parlament – vláda. Politický „boj“ medzi rôznymi politickými silami v štátne totiž prebieha práve na pôde uvedených orgánov, predovšetkým na pôde parlamentu. Súdna moc pritom stojí, resp. by mala stáť, mimo takéhoto politického boja. V nasledujúcich častiach príspevku, najmä v časti venovanej arbiterskej úlohe prezidenta Slovenskej republiky, bude v centre pozornosti užší zmysel „arbiterstva“ hlavy štátu.

schéma č. 2schéma č. 2

Ako už bolo načrtnuté, identifikácia úlohy hlavy štátu v prostredí parlamentnej formy vlády, ktorá by mala dominovať, resp. tej „správnej“ úlohy, nie je vždy jednoduchá. Pramení to aj zo skutočnosti, že v súčasných demokratických štátoch hlava štátu spravidla nedisponuje len právomocami umožňujúcimi zaradiť ju do systému výkonnej moci, či právomocami, ktoré hlavu štátu stavajú do pozície arbitra. Za historicky primárne sa však považuje postavenie hlavy štátu ako súčasti výkonnej moci. Funkcia arbitra sa skonštituovala až neskôr po definitívnom sformovaní zodpovednostného vzťahu vlády k parlamentu.(15) Historicky staršie chápanie hlavy štátu ako súčasti výkonnej moci pramení ešte z čias absolutistickej monarchie. Absolutistickému monarchovi totiž patrila všetka štátna moc – zákonodarná, výkonná i súdna. Posledné právomoci, ktoré hlave štátu po postupnom odbúravaní právomocí v procese prestavby absolutistickej monarchie na monarchiu konštitučnú (parlamentnú), resp. na parlamentnú republiku zostali, boli práve právomoci výkonného charakteru. Arbiterské a výkonné postavenie hlavy štátu je teda v súčasných štátoch neraz kombinované. Záleží na konkrétnom ústavodarcovi, ktorú z úloh hlavy štátu bude preferovať. Pokiaľ ide o arbiterské postavenie hlavy štátu, historický vývoj ukazuje, že od počiatku vzniku parlamentnej formy vlády bolo v jeho konkrétnej podobe rozhodovanie hlavy štátu v rámci jej arbiterskej úlohy výrazne ovplyvňované zo strany existujúcej vlády.(16) Základom tohto vplyvu môže byť nielen charakter ústavnej úpravy (17), ale aj konkrétne politické vzťahy medzi hlavou štátu a vládou, predovšetkým jej predsedom. Špeciálne to platí pre postavenie monarchu v parlamentnej monarchii. Ten totiž zväčša stojí mimo politických zápasov.(18) V takomto prípade potom ale nemožno hovoriť o reálnom postavení arbitra.

Na nasledujúcich riadkoch sa v stručnosti pokúsime priblížiť konkrétne príklady arbiterského pôsobenia hlavy štátu. Spomedzi súčasných európskych ústavných systémov sa klasickému modelu parlamentnej formy vlády, aj pokiaľ ide o postavenie hlavy štátu, najviac približuje ústavný systém Talianska. Avšak, špecifická politická situácia v Taliansku, spočívajúca v relatívne veľkej politickej nestabilite a častom striedaní vlád, robí prezidenta výrazne silnejším, ako by sa na štát s parlamentnou formou vlády mohlo na prvý pohľad javiť.(19) Načrtnuté postavenie talianskeho prezidenta sa prejavuje predovšetkým v rámci jeho arbiterského postavenia. Typická úloha talianskej hlavy štátu je vnímaná práve ako úloha arbitra či sprostredkovateľa, a to nielen medzi parlamentom a vládou, ale aj medzi jednotlivými politickými stranami a politickými prúdmi existujúcimi v krajine.(20) Rozhodujúca arbiterská právomoc talianskeho prezidenta vyplýva z čl. 88 Ústavy Talianskej republiky. Taliansky prezident totiž môže rozpustiť jednu alebo obe komory parlamentu, pričom ústava výslovne neustanovuje žiadne konkrétne dôvody, prečo tak môže urobiť. Obmedzenie rozhodnutia hlavy štátu spočíva len v tom, že prezident môže rozhodnúť o rozpustení až po konzultácii predmetnej otázky s predsedom, resp. predsedami dotknutých komôr parlamentu. Práve absencia ústavou formulovaného dôvodu pre rozpustenie parlamentu, resp. niektorej z jeho komôr, umožňuje talianskej hlave štátu plniť úlohu arbitra medzi parlamentom a vládou. Dôvodom vedúcim k prijatiu rozhodnutia o rozpustení parlamentu môže totiž byť práve ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou, napr. v podobe vyslovenia nedôvery vláde zo strany niektorej z parlamentných komôr či zamietnutia návrhu na vyslovenie dôvery. Vláda, ktorá stratí dôveru parlamentu totiž podáva do rúk prezidenta demisiu. Ten ale nie je povinný ju prijať a môže existujúci ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou riešiť rozpustením parlamentu, resp. niektorej z jej komôr.

V súlade s tým, čo sme si uviedli na úvod tejto časti príspevku, možno v talianskom prípade hovoriť o určitom obmedzení arbiterskej úlohy hlavy štátu. Rozhodnutie talianskeho prezidenta o rozpustení parlamentu, resp. niektorej z jeho komôr totiž, tak ako každé jeho rozhodnutie v zmysle čl. 89 ústavy, si k svojej platnosti vyžaduje kontrasignáciu člena vlády. V danom prípade je preto možné vidieť určité obmedzenie autonómie talianskej hlavy štátu v prospech jednej zo „sporových“ strán, teda vlády. Samotná úvaha o tom, či je vhodné vzniknutý ústavnopolitický konflikt riešiť rozpustením parlamentu, je však na hlave štátu.

Určitú arbiterskú úlohu hlavy štátu je možné vidieť aj v Spolkovej republike Nemecko. Tamojšia hlava štátu, spolkový prezident, však patrí k najslabším hlavám štátov.(21) Aj napriek tejto charakteristike Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko umožňuje nemeckému prezidentovi pôsobiť v jednom prípade ako arbiter. Na rozdiel od talianskeho prípadu však nejde o stratu dôvery vlády zo strany parlamentu, ale o získanie dôvery pri samotnom vzniku vlády. Predsedu spolkovej vlády, spolkového kancelára, volí spolkový snem (parlament). V prípade, ak žiaden z kandidátov ani v treťom kole voľby nezíska potrebný nadpolovičný počet hlasov, vytvára sa v zmysle čl. 63 ods. 4 Základného zákona priestor pre arbiterskú funkciu prezidenta. Ten má na výber. Buď za spolkového kancelára vymenuje osobu, ktorá získala najviac hlasov, alebo rozpustí spolkový snem. Rozhodnutie spolkového prezidenta o vymenovaní spolkového kancelára alebo rozpustení spolkového snemu, na rozdiel od jeho všetkých ostatných ústavou predpokladaných, nepodlieha ani následnej kontrasignácii.

Výraznú arbiterskú úlohu môže plniť aj hlava štátu v Portugalsku. Portugalský prezident je v čl. 120 Ústavy republiky Portugalsko charakterizovaný ako reprezentant Portugalska, ručiteľ jeho nezávislosti, jednoty štátu a, čo osobitne súvisí s témou nášho príspevku, ako ručiteľ riadneho chodu demokratických inštitúcií. Aj portugalský prezident disponuje v zmysle čl. 133 písm. e) ústavy právomocou rozpustiť parlament (Zhromaždenie republiky). Podobne ako v prípade talianskej hlavy štátu, ani portugalský prezident nie je pri realizácii právomoci rozpustiť parlament obmedzený žiadnym ústavným výpočtom dôvodov, ktoré by mohli k rozpusteniu parlamentu viesť. Podmienkou však je, obdobne ako v talianskom prípade, povinnosť predchádzajúcej konzultácie so Štátnou radou (22) a politickými stranami, ktoré sú v parlamente zastúpené. Prezident taktiež nemôže právomoc rozpustiť parlament využiť počas stavu obliehania, núdzového stavu a počas posledných šiestich mesiacov volebného obdobia parlamentu ani počas posledných šiestich mesiacoch svojho volebného obdobia. Arbiterské postavenie portugalského prezidenta pri možnosti rozpustiť tamojší parlament, na rozdiel od talianskeho prípadu, zdôrazňuje aj skutočnosť, že rozhodnutie o rozpustení parlamentu si v zmysle čl. 140 ods. 1 ústavy nevyžaduje kontrasignáciu. Spomedzi troch uvedených príkladov je preto možné práve v prípade Portugalska hovoriť o najširšej možnosti pôsobenia hlavy štátu ako arbitra v ústavnopolitických konfliktoch medzi parlamentom a vládou.

Kvalitatívne odlišná situácia s postavením a úlohou hlavy štátu existuje v prostredí tzv. klasickej prezidentskej formy vlády, resp. klasickej prezidentskej republiky.(23) V klasickej (24) prezidentskej republike sa totiž, na rozdiel parlamentnej republiky či parlamentnej monarchie, dôslednejšie uplatňuje teória deľba moci. K základným zásadám deľby moci, ktoré sa do modelu prezidentskej republiky dôsledne premietli, patrí okrem iného najmä vzájomná kreačná nezávislosť jednotlivých mocí a ich ústavnopolitická nezodpovednosť.(25) Výkonná moc reprezentovaná prezidentom (hlavou štátu) (26) nie je kreačne závislá od zákonodarnej moci reprezentovanou parlamentom, v podmienkach Spojených štátov amerických Kongresom. Zatiaľ čo v prostredí parlamentnej formy vlády je vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci vždy kreovaná, či už formou menovania prípadne voľby, v nadväznosti na výsledky parlamentných volieb a jej legitimita je preto odvodená od legitimity parlamentu, v prezidentskej republike legitimita výkonnej moci vždy pochádza priamo od zdroja moci, t. j. občanov, teda rovnako ako je to v prípade moci zákonodarnej. Konzekvenciou kreačnej nezávislosti je následne aj ústavnopolitická nezodpovednosť jednotlivých mocí, predovšetkým ústavnopolitická nezodpovednosť výkonnej moci voči moci zákonodarnej, čo v prípade parlamentnej formy vlády predstavuje jej kľúčový znak. Dôsledkom uvedeného potom je, že v prostredí prezidentskej republiky nie je možné vyslovenie nedôvery výkonnej moci, reprezentovanej prezidentom, zo strany parlamentu, čiže predstaviteľa moci zákonodarnej. Z uvedených skutočností potom tiež vyplýva, že hlava štátu v prezidentskej republike nemôže plniť úlohu arbitra medzi mocou zákonodarnou a mocou výkonnou. Sám totiž predstavuje reprezentanta jednej z týchto mocí, a to moci výkonnej. Vzájomné postavenie zákonodarnej moci a výkonnej moci v klasickej prezidentskej republike je preto možné znázorniť horizontálne [schéma č. 3], na rozdiel od vertikálneho vzťahu v podmienkach parlamentnej formy vlády.

schéma č. 3schéma č. 3

Prezident Slovenskej republiky ako arbiter?

Po predchádzajúcej všeobecnej časti upriamime na nasledujúcich riadkoch pozornosť na prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj len prezident). Zameriame sa predovšetkým na zodpovedanie otázky, či je možné v prípade slovenskej hlavy štátu hovoriť o jej arbiterskom postavení postavení, resp. úlohe vo vzťahu k ústavnopolitickým konfliktom medzi zákonodarnou mocou reprezentovanou Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len Národná rada), t. j. parlamentom a výkonnou mocou reprezentovanou vládou.

Na úvod je dôležité poznamenať, že Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) výslovne prezidenta za arbitra v sporoch medzi parlamentom a vládou neoznačuje a ani takúto úlohu hlavy štátu žiadnym iným spôsobom priamo neformuluje. Rovnako je však podstatné pripomenúť, že ani prípadná výslovná charakteristika hlavy štátu ako arbitra by jej takéto postavenie automaticky nezaručovala. Rozhodujúca je totiž samotná ústavná úprava jednotlivých právomocí hlavy štátu, ktoré jej potenciálne umožňujú ako arbiter pôsobiť.

Za možný ústavný základ, resp. východisko pre prípadné arbiterské pôsobenie prezidenta Slovenskej republiky môže byť označené ustanovenie čl. 101 ods. 1 Ústavy, predovšetkým druhá časť druhej vety. Podľa čl. 101 ods. 1 „hlavou Slovenskej republiky je prezident. Prezident reprezentuje Slovenskú republiku navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“(27) K takejto interpretácií ustanovenia čl. 101 ods. 1 Ústavy sa prikláňa aj časť teoretikov.(28) Podľa nášho názoru má citované ustanovenie nesporne potenciál byť základom pre prípadné arbiterské pôsobenie prezidenta. Jeho význam je však oveľa širší. Je možné ho interpretovať ako povinnosť adresovanú hlave štátu. Podľa takéhoto výkladu predmetné ustanovenie predstavuje povinnosť „(...) prezidenta uplatňovať svoje ústavou určené právomoci včas a spôsobom zamedzujúcim vznik alebo trvanie poruchy v činnosti ústavných orgánov. Účelom tejto povinnosti je usmerniť prezidenta SR pri rozhodovaní o tom, či uplatní takú právomoc, ktorej využitie ústava ponecháva na úvahu.“(29) Právomocou, ktorej využitie Ústava ponecháva na voľnú úvahu hlavy štátu, je aj právomoc rozpustiť Národnú radu, presnejšie s výnimkou jediného prípadu, keď má prezident povinnosť tak urobiť.(30) Ako bolo uvedené vo všeobecnej časti, práve právomoc rozpustiť parlament predstavuje, resp. potenciálne môže predstavovať nástroj na plnenie arbiterskej úlohy hlavy štátu.

Právomoc prezidenta rozpustiť Národnú radu upravuje čl. 102 ods. 1 písm. e) Ústavy. Prezident môže Národnú radu rozpustiť v nasledujúcich prípadoch:

  1. ak Národná rada v lehote šiestich mesiacov od vymenovania vlády neschváli jej programové vyhlásenie;
  2. ak sa Národná rada do troch mesiacov neuznesie o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery;
  3. ak Národná rada nebola dlhšie ako tri mesiace spôsobilá uznášať sa, hoci jej zasadnutie nebolo prerušené a hoci bola v tom čase opakovane zvolávaná na schôdzu;
  4. ak zasadnutie Národnej rady bolo prerušené na dlhší čas ako dovoľuje ústava.

Podobne ako v prípade iných ústavných systémov, aj Ústava Slovenskej republiky stanovuje pre právomoc rozpustiť parlament aj negatívne podmienky, t. j. určuje kedy hlava štátu rozpustiť parlament nemôže. V zmysle čl. 102 ods. 1 písm. e) Ústavy prezident nemôže svoje právo rozpustiť Národnú radu uplatniť počas posledných šiestich mesiacov svojho volebného obdobia, počas vojny, vojnového stavu alebo výnimočného stavu.

Spomedzi štyroch vyššie uvedených prípadov, keď Ústava zveruje hlave štátu možnosť rozpustiť Národnú radu, je možné o ústavnopolitickom konflikte medzi parlamentom a vládou hovoriť v prvých dvoch prípadoch.

Prvý prípad sa týka nezískania dôvery vlády bezprostredne po jej kreácii. Vláda je totiž v zmysle čl. 113 Ústavy povinná do 30 dní po svojom vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu, predložiť jej svoj program a požiadať ju o vyslovenie dôvery. Získanie dôvery je nevyhnutný predpokladom pre výkon funkcie vlády, čo je typickým znakom parlamentnej formy vlády. Ak vláda v lehote šiestich mesiacov od svojho vymenovania nezíska dôveru Národnej rady, možno hovoriť o rodiacom sa ústavnopolitickom konflikte medzi parlamentom a vládou. A práve tu nachádzame priestor pre uplatnenie arbiterskej úlohy hlavy štátu. Prezident má možnosť uváženia, ako bude, a či vôbec, vzniknutý konflikt riešiť. Prezident môže vzniknutý konflikt riešiť rozpustením Národnej rady, čiže realizovaním svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. e). O plnom „rozvinutí“ arbiterskej úlohy hlavy štátu by sme mohli v načrtnutom prípade hovoriť vtedy, ak by mala hlava štátu na výber. Nie len možnosť rozpustiť Národnú radu, ale aj možnosť rozpustiť vládu, ktorej sa nepodarilo získať dôveru v lehote ustanovenou Ústavou, odvolať. Ústava výslovne možnosť prezidenta odvolať vládu, ktorá nezískala v lehote šiestich mesiacov od svojho vymenovania dôveru Národnej rady resp. ktorej programové vyhlásenie nebolo v tejto lehote schválené, neupravuje. K takejto možnosti je však možné podľa nášho názoru dospieť logickým a teleologickým výkladom ustanovení čl. 101 ods. 1 („ (...) Prezident (...) svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov. (...) “), čl. 102 ods. 1 písm. g) („Prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády Slovenskej republiky (...) “) a čl. 110 ods. 1 („Predsedu vlády vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky“) Ústavy.

Druhý prípad, keď prichádza do úvahy arbiterské pôsobenie prezidenta, predstavuje situácia, ak sa Národná rada do troch mesiacov neuznesie o vládnom návrhu zákona, s ktorým vláda spojila vyslovenie dôvery. Ústava totiž v zmysle čl. 114 ods. 2 umožňuje vláde kedykoľvek požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery. Hlasovanie o dôvere vlády môže vláda podľa ods. 3 citovaného článku spojiť s hlasovaním o prijatí návrhu zákona alebo s hlasovaní v inej veci. V praxi pôjde najčastejšie o vec, ktorá je pre vládu kľúčová, resp. ktorá je súčasťou vládneho programu. V tomto prípade ide, na rozdiel od predchádzajúcej možnosti, o hlasovanie o dôvere vlády v priebehu výkonu jej funkcie a nie pri zavŕšení jej kreácie.Treba však odlíšiť dve situácie. V prípade, ak Národná rada odmietne návrh vlády na vyslovenie dôvery, prezident je v zmysle čl. 115 ods. 1 Ústavy povinný vládu odvolať. Nie je tu preto žiadny priestor pre eventuálne arbiterské pôsobenie hlavy štátu. Takéto pôsobenie hlavy štátu prichádza do úvahy len v prípade, ak sa Národná rada o vládnom návrhu na vyslovenie dôvery a súčasne návrhu na prijatie vládneho návrhu zákona neuznesie vôbec, t. j. v lehote troch mesiacov od podania návrhu o ňom nerozhodne. V tomto prípade môže hlava štátu rozhodnúť, či Národnú radu rozpustí, alebo nie. Vidíme tu teda ďalšiu možnosť pre arbiterské pôsobenie prezidenta.

Zostávajúce dva prípady, kedy môže prezident Národnú radu rozpustiť, predpokladané čl. 102 ods. 1 písm. e) Ústavy, nepredstavujú ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou, ale týkajú sa výlučne problematiky nefunkčnosti Národnej rady.

Pre praktickú možnosť arbiterského pôsobenia prezidenta Slovenskej republiky však existuje závažná ústavnoprávna prekážka. Ústava, resp. ani žiadny iný právny predpis osobitne nerieši otázku vyhlásenia nových volieb do Národnej rady po tom, ako bola Národná rada na základe rozhodnutia prezidenta rozpustená. Rozpustením Národnej rady totiž v zmysle čl. 81a písm. d) zaniká mandát všetkých poslancov, aj predsedu Národnej rady, ktorý jediný má právomoc nové voľby vyhlásiť. Pri striktnom výklade nemožno aplikovať ani ustanovenie čl. 89 ods. 3, podľa ktorého zostáva predseda Národnej rady vo svojej funkcii aj po uplynutí volebného obdobia. Uplynutie volebného obdobia a rozpustenie Národnej rady sú totiž dve kvalitatívne odlišné situácie. Ako uvádza J. Drgonec (31), potenciálnej závažnej ústavnej kríze je možné predísť súčinnosťou prezidenta a predsedu Národnej rady. Prezident by preto mal svoj zámer využiť ústavnú právomoc rozpustiť Národnú radu konzultovať s predsedom Národnej rady. Mal by tak urobiť vopred, čiže ešte pred tým, ako vydá rozhodnutie o rozpustení, aby umožnil predsedovi Národnej rady realizovať jeho právomoc vyhlásiť nové voľby do Národnej rady. V opačnom prípade by totiž pri vyššie načrtnutom striktnom výklade ústavných ustanovení nemal nové voľby po rozpustení Národnej rady kto vyhlásiť. Využitie arbiterského postavenia hlavy štátu by tak mohlo viesť ešte k závažnejšej ústavnopolitickej kríze ako bola tá, ktorú mala hlava štátu v úmysle pôvodne riešiť.

Pokiaľ ide o praktické skúsenosti s uplatnením arbiterskej úlohy hlavy štátu v prostredí ústavného systému Slovenskej republiky, od vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 zatiaľ prezident svoju právomoc rozpustiť Národnú radu nikdy nevyužil. Pokiaľ sa ústavnopolitické krízy, resp. konflikty medzi parlamentom a vládou v praxi vyskytli, boli riešené jednorazovým „prelomením“ Ústavy prostredníctvom ústavného zákona o skrátení volebného obdobia Národnej rady (32) a následným vyhlásením nových parlamentných volieb. Takýmto spôsobom bola riešená aj ústavnopolitická kríza z jesene roku 2011, keď Národná rada odmietla návrh vlády na vyslovenie súhlasu s tzv. Eurovalom (33), teda s otázkou, s ktorou spojila vláda súčasne aj hlasovanie o dôvere. Vychádzajúc z platnej ústavnej úpravy by sa priestor pre uplatnenie arbiterskej úlohy hlavy štátu vytvoril len v prípade, ak by sa Národná rada v Ústavou predpokladanej lehote na predmetnej otázke neuzniesla. Vzhľadom na skutočnosť, že Národná rada sa na návrhu uzniesla tým, že ho zamietla, nemal prezident inú možnosť ako vládu odvolať.

Záver

V predchádzajúcich častiach príspevku sme si v stručnosti priblížili postavenie a úlohu hlavy štátu v prostredí parlamentnej formy vlády, osobitne s dôrazom na jej postavenie, resp. úlohu arbitra v ústavnopolitických konfliktoch medzi parlamentom a vládou.

Po zovšeobecnení doteraz prezentovaných poznatkov možno dospieť k záveru, že pre efektívne plnenie arbiterskej úlohy hlavou štátu je podľa nášho názoru potrebné, aby ústavná úprava v tom-ktorom štáte zabezpečovala určité predpoklady, prinajmenšom nasledujúce:

  1. kreačná nezávislosť hlavy štátu;
  2. dostatočná právomoc hlavy štátu;
  3. rozhodovacia autonómia hlavy štátu a
  4. dostatočne dôsledná právna úprava dôsledkov uplatnenia arbiterskej úlohy hlavy štátu.

Aby hlava štátu mohla efektívne plniť úlohu arbitra, za základný predpoklad možno považovať kreačnú nezávislosť hlavy štátu. V danom prípade máme na mysli kreačnú nezávislosť od orgánov, ktorých ústavnopolitické konflikty má hlava štátu ako arbiter riešiť. Nie je preto žiaduce, aby bola hlava štátu napr. priamo volená parlamentom. Prípadná kreačná závislosť od vlády predstavuje skôr len teoretickú možnosť. Pre umožnenie efektívneho arbiterského pôsobenia hlavy štátu je preto vhodnejšie, aby bola hlava štátu volená občanmi, prípadne osobitným zborom, eventuálne ustanovovaná do funkcie dedične.

Druhý predpoklad sa týka samotných právomocí hlavy štátu, ktorých využitie prichádza do úvahy v prípade potreby riešiť ústavnopolitický konflikt medzi vládou a parlamentom. Ako sme už v príspevku neraz uviedli, ide predovšetkým o možnosť rozpustiť parlament. O najširšej možnej miere pre uplatnenie arbiterskej úlohy hlavy štátu môžeme hovoriť v prípade, ak ústava nepredpisuje pre možnosť rozpustiť parlament žiadne konkrétne dôvody. Naopak, v prípade, ak môže hlava štátu túto svoju právomoc využiť len v presne ústavou zadefinovaných situáciách, priestor pre potenciálne arbiterské pôsobenie hlavy štátu sa zužuje.

Tretím predpokladom, ktorý považujeme za potrebný pre zabezpečenie efektívneho arbiterského pôsobenia hlavy štátu, je autonómia pri rozhodovaní o uplatnení svojej právomoci, ktorou môže riešiť ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou. O takomto efektívnom pôsobení nemožno hovoriť v prípade, ak hlava štátu môže svoju právomoc rozpustiť parlament realizovať len na návrh iného orgánu, predovšetkým vlády, či dokonca v prípade, ak na základe takého návrhu svoju právomoc realizovať musí. Autonómia hlavy štátu je rovnako obmedzená aj v prípade, ak je platnosť jej rozhodnutia o rozpustení parlamentu podmienená následnou kontrasignáciou zo strany predsedu vlády, prípadne iného člena vlády. Konečné rozhodnutie sa totiž v takomto prípade prakticky prenáša na vládu samotnú.

A napokon štvrtým dôležitým predpokladom je aj dostatočná právna úprava dôsledkov uplatnenia arbiterskej úlohy hlavy štátu. Ak práva úprava nie je dôsledná, ak nedostatočne predpokladá ďalší procesný postup, napr. po rozpustení parlamentu, môže takýto stav hlavu štátu odrádzať od prípadného zámeru realizovať svoje právomoci, ktorými by riešila ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou.

Okrem predpokladov vzťahujúcich sa na ústavnú, resp. právnu úpravu ako celok, majú na efektívne plnenie arbiterskej úlohy hlavou štátu nepochybne vplyv aj ďalšie, neprávne faktory. Môže ísť napr. o celkovú politickú kultúru v spoločnosti či najmä osobnosť človeka, ktorý funkciu hlavy štátu vykonáva.

V druhej časti záveru by sme sa v stručnosti pokúsili vyššie uvedené predpoklady pre efektívne plnenie arbiterskej úlohy hlavy štátu preniesť do prostredia ústavného systému Slovenskej republiky a pokúsiť sa v stručnosti verifikovať, či sú splnené aj v našich podmienkach.

Prvá z podmienok bez pochýb naplnená je. Prezident Slovenskej republiky je totiž, počnúc druhou novelou Ústavy vykonanou ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z. s účinnosťou od 27. januára 1999, volený priamo občanmi. Môžeme preto hovoriť o jeho kreačnej nezávislosti od oboch orgánov, ktorých ústavnopolitické konflikty by ako arbiter mal riešiť, t. j. tak v Národnej rade ako aj vo vláde.

Čo sa týka druhého predpokladu, prezident Slovenskej republiky môže rozpustiť Národnou radu a riešiť takýmto spôsobom existujúci ústavnopolitický konflikt len v presne Ústavou vymedzených situáciách. Z tohto dôvodu preto nemožno hovoriť o plnom využití potenciálnej arbiterskej úlohy hlavu štátu. Ak sa vrátime k príkladom uvedeným vo všeobecnej časti príspevku, tak napr. v porovnaní s portugalským prezidentom, ktorému tamojšia ústava nepredpisuje presné situácie v ktorých môže parlament rozpustiť, možno považovať arbiterský potenciál slovenského prezidenta za výrazne obmedzený. V tejto súvislosti by možno bolo vhodné pouvažovať o úprave dôvodov, ktoré čl. 102 ods. 1 písm. e) predpokladá ako dôvody pre rozpustenie Národnej rady.

Tretí predpoklad, autonómia hlavy štátu pri rozhodovaní o uplatnení svojich právomocí prostredníctvom ktorých pôsobí ako arbiter, je v prípade Slovenskej republiky naplnený. Právomoc prezidenta rozpustiť Národnú radu totiž Ústava neviaže na návrh žiadneho iného subjektu a platnosť takéhoto rozhodnutia ani nie je viazaná na následnú kontrasignáciu.

Menej lichotivo je to ale s naplnením posledného nami uvedených predpokladov. Ako bolo už uvedené v predchádzajúcej časti príspevku, neexistujúca osobitná právna úprava vyhlásenia nových volieb do Národnej rady po jej rozpustení prezidentom potenciálne môže predstavovať nemalú prekážku pri rozhodnutí prezidenta či svoju právomoc rozpustiť parlament uplatní a či bude takýmto spôsobom riešiť vzniknutý ústavnopolitický konflikt medzi parlamentom a vládou. Aj napriek návrhu vhodného postupu, o ktorom hovorí J. Drgonec, za potrebné možno považovať doplnenie existujúcej právnej úpravy vyhlásenia volieb do Národnej rady aj o túto eventualitu.

So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti môžeme na záver konštatovať, že Ústava Slovenskej republiky síce vytvára určitý priestor pre potenciálne arbiterské pôsobenie hlavy štátu v prípade ústavnopolitických konfliktov medzi parlamentom a vládou, no „plné“ rozvinutie takejto úlohy možno predpokladať až po prípadnom zohľadnení niektorých z uvedených námetov v ústavnom texte.

Autor: JUDr. Marek Domin
Katedra ústavného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského

Zoznam použitej literatúry a prameňov

- BLAHOŽ, K. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K. Srovnávací ústavní právo. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2011. 524 s. ISBN 978-80-7357-629-5.
- BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010. 461 s. ISBN 80-88715-39-3.
- DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2012. 1620 s. ISBN 80-89122-73-8.
- KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavného práva. Praha: ASPI, 2007. 776 s. ISBN 978-80-7357-2.
- LÓPEZ, F. S. – ELOLA-OLASO, F. G. Constitución española. Sinopsis artículo 115. [online] 2011. [cit. 22.12.2012] Dostupné na http://www.congreso.es/consti/constitucion
/indice/sinopsis/sinopsis.jsp?art=115&tipo=2.
- OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011. 544 s. ISBN 978-89447-54-1.
- OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998. 140 s. ISBN 80-224-0546-9.
- PALÚŠ, I. Štátne právo porovnávacie. Košice: UPJŠ, 2002. 236 s. ISBN 80-7097-483-4.
- PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011. 557 s. ISBN 978-80-7097-3.
- PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: VO PraF UK, 1995. 331 s. ISBN 80-7160-080-6.
- WAGNEROVÁ, E. Prezident republiky a Ústavní soud. In: ŠIMÍČEK, V. (ed.) Postavení prezidenta v ústavním systému České republiky. Brno: Masarykova univerzita, mezinárodní politologický ústav, 2008. s. 97 – 109. ISBN 978-80-210-4520-0.
- Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
- Ústavný zákon č. 9/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z.
- Španielska ústava z 31. októbra 1978 v znení neskorších predpisov.
- Ústavný zákon č. 1/1993 Sb. Ústava Českej republiky v znení neskorších predpisov.
- Ústava Fínska č. 731/1999.
- Ústava Poľskej republiky č. 483/1997.
- Ústava Republiky Portugalsko z 2. apríla 1976 v znení neskorších predpisov.
- Ústava Spojených štátov amerických zo 17. septembra 1787 v znení dodatkov.
- Ústava Talianskej republiky z 22. decembra 1947 v znení neskorších predpisov.
- Základný zákon Spolkovej republiky Nemecko z 8. mája 1949 v znení neskorších predpisov.


(1) V ďalších častiach príspevku budeme mať pod označením „parlamentná forma vlády“ na mysli nie len modelovú parlamentnú formu vlády, ktorú predstavuje v podmienkach republiky ústavný systém tzv. Tretej francúzskej republiky (1875 – 1940), ale aj ústavné systémy odvodeného z tohto modelu, ktoré si však zachovávajú jeho fundamentálne znaky, t.j. kreačnú závislosť vlády na výsledkoch parlamentných volieb a jej ústavnopolitickú zodpovednosť voči parlamentu.
(2) Problematika postavenia a úlohy prezidenta Slovenskej republiky v ústavnom systéme sa dostala do centra pozornosti širšej verejnosti najmä v súvislosti s otázkou (ne)realizovania jeho ústavnej právomoci vyplývajúcej z čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, čiže právomoci vymenúvať generálneho prokurátora. V tejto súvislosti sa predmetom polemík stalo to, či má prezident plniť len tzv. notáriálnu funkciu, t.j. overovať splnenie ústavných a zákonných predpokladov kandidátom ktorého má vymenovať, alebo či má možnosť vlastného politického uváženia o tom, či navrhnutého kandidáta vymenuje. Nemenej polemické diskusie vyvolalo a v budúcnosti s určitosťou ešte vyvolá aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2012, sp. zn. PL. ÚS 4/12, vyhlásené v Zbierke zákonov pod č. 390/2012 Z. z. Predmetným uznesením Ústavy súd podal výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy. Citované uznesenie spája s našou problematikou predovšetkým odkaz na čl. 101 ods. 1 Ústavy. Práve čl. 101 ods. 1 Ústavy je totiž možné v podmienkach Slovenskej republiky považovať za východisko prípadného arbiterského postavenia hlavy Slovenskej republiky. K čl. 101 ods. 1 sa však ešte dostaneme.
(3) K základným charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády pozri poznámku č. 1.
(4) Porovnaj napr. OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 22.
(5) Napr. v Taliansku a v Poľsku je to Rada ministrov, vo Fínsku štátna rada.
(6) Porovnaj napr. WAGNEROVÁ, E. Prezident republiky a Ústavní soud. In: ŠIMÍČEK, V. (ed.) Postavení prezidenta v ústavním systému České republiky. Brno: Masarykova univerzita, mezinárodní politologický ústav, 2008, s. 97.
(7) Porovnaj prvý oddiel („Prezident Slovenskej republiky“) piatej hlavy („Výkonná moc“) Ústavy Slovenskej republiky a tretiu hlavu („Moc výkonná“) Ústavy Českej republiky.
(8) Porovnaj OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 23.
(9) Inštitút kontrasignácie spočíva v podmienení platnosti vybraných aktov hlavy štátu následným spolupodpisom predsedu vlády alebo iného člena vlády. Dôsledkom spolupodpisu je nie len platnosť dotknutého aktu hlavy štátu, ale aj prevzatie ústavnopolitickej zodpovednosti za spolupodpísaný akt hlavy štátu voči parlamentu vládou, prípadne tým jej členom, ktorý dotknutý akt hlavy štátu spolupodpísal.
(10) Pre označenie hlavy štátu sa v parlamentnej forme vlády, vychádzajúc z druhej z dvoch základných koncepcií, používajú rôzne označenia, ako napr. „neutrálny hráč“, „poivoir neutre“, „moderátor konfliktov“, „diskrétny prostredník a príležitostný radca“. Porovnaj OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 344.
(11) Za otca myšlienky resp. koncepcie hlavy štátu ako arbitra je považovaný B. Constant. Jemu je prisudzovaný aj nasledujúci výrok: „Zákonodarná moc je v rukách poslaneckého zboru po schválení (sankcionovaní) kráľom; výkonná moc je v rukách ministrov a súdna v zákonoch. Prvá tvorí zákony, druhá zabezpečuje ich všeobecné vykonanie a tretia sa stará o ich aplikáciu na konkrétne prípady. Kráľ stojí medzi troma ocami ako neutrálna a sprostredkujúca moc, nemá pritom žiadny dobrý dôvod na to, aby narušil ich rovnováhu, naopak má úprimný záujem ju udržať.“ Porovnaj OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 22.
(12) Porovnaj napr. BLAHOŽ, J. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo. Praha : Wolters Kluwer, 2011, s. 110 alebo PALÚŠ, I. Štátne právo porovnávacie. Košice: UPJŠ, 2002, s. 119.
(13) Porovnaj napr. BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 262.
(14) porovnaj KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha: ASPI, 2007, s. 249.
(15) Porovnaj OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 344 alebo OROSZ, L. – ŠIMUNIČOVÁ, K. Prezident v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Bratislava: Veda, 1998, s. 22.
(16) BLAHOŽ, J. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K.: Srovnávací ústavní právo. Praha: Wolters Kluwer, 2011, s. 111.
(17) Príkladom môže byť napr. Španielsko. Španielsky kráľ je síce v zmysle čl. 56 ods. 1 Španielskej ústavy arbitrom, ktorý bdie nad riadnym fungovaním ústavných inštitúcií, faktické rozhodnutie o prípadnom rozpustení parlamentu ako riešení ústavnopolitického konfliktu medzi parlamentom a vládou je však plne v rukách predsedu vlády. Hlava štátu je povinná návrhu predsedu vlády na rozpustenie vyhovieť. Porovnaj LÓPEZ, F. S. – ELOLA-OLASO, F. G. Constitución española. Sinopsis artículo 115. [online] 2011. Dostupné na http://www.congreso.es/consti/
constitucion/indice/sinopsis/sinopsis.jsp?art=115&tipo=2.
(18) Porovnaj OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B. Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 341.
(19) Porovnaj MASTROPASQUA, S. Instituzioni e governabilità, Riflessioni sul „caso italiano“. Roma 1981, s. 15 a nasl. Cit. podľa BLAHOŽ, J. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K. Srovnávací ústavní právo. Praha: Wolters Kluwer ČR 2011, s. 150.
(20) Porovnaj BLAHOŽ, J. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K. Srovnávací ústavní právo. Praha: Wolters Kluwer ČR 2011, s. 151.
(21) Porovnaj BLAHOŽ, J. – BALAŠ, V. – KLÍMA, K. Srovnávací ústavní právo. Praha: Wolters Kluwer ČR 2011, s. 145.
(22) Štátna rada predstavuje v zmysle čl. 141 Ústavy Republiky Portugalsko politický poradný orgán prezidenta. Jej členmi sú napr. predseda Zhromaždenia republiky, predseda vlády, predseda ústavného súdu či ombudsman.
(23) Z dôvodu, že na rozdiel od parlamentnej formy vlády sa model prezidentskej formy vlády neuplatňuje v prostredí monarchie, čo je už aj pojmovo vylúčené, je možné považovať pojmy „prezidentská forma vlády“ a „prezidentská republika“ za synonymá.
(24) Význam prívlastku „klasická“ vo vzťahu k prezidentskej republike spočíva v odlíšení pôvodnej prezidentskej republiky, za ktorú sú považované predovšetkým Spojené štáty americké, od foriem vlády uplatňujúcich sa vo viacerých štátoch latinskej Ameriky a Ázie. Formy vlády štátov v uvedených regiónoch, aj napriek skutočnosti, že zvyknú byť označované za prezidentské republiky, sa od pôvodného (amerického) modelu výrazne líšia. Výkonná moc, reprezentovaná prezidentom, má totiž vo vzťahu k ostatným zložkám štátnej moci dominantné postavenie. Porovnaj napr. PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: VO PraF UK 1995, s. 131.
(25) Porovnaj PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: VO PraF UK 1995, s. 122 a nasl.
(26) Na tomto mieste je zaujímavé poznamenať, že napr. Ústava Spojených štátov amerických tamojšieho prezidenta výslovne za hlavu štátu neoznačuje, ako je tomu napr. v prípade Ústavy Slovenskej republiky v čl. 101 ods. 1. Porovnaj čl. 2 Ústavy Spojených štátov amerických. Aj napriek uvedenej skutočnosti, vychádzajúc zo všeobecných poznatkov teórie konštitucionalizmu, možno konštatovať, že aj prezident Spojených štátov amerických má postavenie hlavy štátu.
(27) Citovanú charakteristiku prezidenta Slovenskej republiky do Ústavy zaviedla s účinnosťou od 27. januára 1999 jej druhá novela, t. j. ústavný zákon č. 9/1999 Z. z.
(28) Porovnaj napr. BRÖSTL, A. a kol. Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, 2010, s. 262 alebo PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ. Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011, s. 351.
(29) DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 1086.
(30) V zmysle čl. 102 ods. 1 písm. e) Ústavy je prezident povinný Národnú radu rozpustiť v prípade, ak nebol v ľudovom hlasovaní o odvolaní prezidenta, iniciovanom práve Národnou radou, odvolaný.
(31) Porovnaj DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 1100.
(32) Z takéhoto dôvodu bolo volebné obdobie Národnej rady SR skrátené ústavnými zákonmi č. 70/1994 Z. z. (volebné obdobie Národnej rady SR zvolenej v roku 1992 ešte ako Slovenskej národnej rady) a č. 330/2011 Z. z. (volebné obdobie Národnej rady SR zvolenej v roku 2010).
(33) Dodatok k Rámcovej zmluve medzi členskými štátmi EÚ, ktoré sú súčasťou eurozóny, a Európskym finančným stabilizačným nástrojom.