Terminological Boundary between the Law of Things and Law of Obligations

Abstrakt: Príspevok sa venuje teoretického rozlíšeniu pojmov vecné práva a záväzky. Oba tieto inštitúty patria do skupiny majetkových práv. Zatiaľ čo vecné práva sú právami absolútnymi a pôsobia erga omnes, záväzky pôsobia inter partes, a zaraďujú sa preto medzi práva relatívne. V rámci úvodnej časti príspevku sa venujeme aj rímskoprávnemu pôvodu oboch inštitútov. ¹
Kľúčové slová: záväzkové právo, vecné právo, porovnanie

Abstract: The article focuses on the theoretical distinction between real rights and obligations. Both of these institutes form part of the wider group of property rights. While real rights are classified as absolute rights enforceable erga omnes, obligations have an inter partes effect and are categorized as relative rights. The introductory part of the article analyzes inter alia the foundations of both legal institutes in the Roman law.
Key words: Law of Obligations, Law of Things, comparison

Foto: Peter Senko (2018)

Pojem vecných práv je stredovekého pôvodu a na rozdiel od pojmu záväzok (obligácia), ktorý bol známy už aj v klasickom období rímskeho práva, sa vytvoril až pomerne neskoro po zániku Západorímskej ríše. Vecné práva možno charakterizovať ako oblasť súkromného práva, ktoré zabezpečuje absolútne právo vykonávať panstvo nad vecami, ktoré môžu byť predmetom právnych vzťahov². Záväzok (obligácia) je právny pomer, ktorého podstatou je že určitá osoba (dlžník) je z povinná zo zvláštneho dôvodu voči inej osobe k určitému konaniu alebo opomenutiu³.

Vecné práva ako aj záväzky patria do skupiny majetkových práv a preto tvoria základné piliere súkromného práva. Najvýznamnejším obdobím pre vytvorenie ucelenej a modernej systematiky súkromného práva vychádzajúcej z rímskoprávnej tradície bolo obdobie 19. storočia vďaka pôsobeniu nemeckej historickoprávnej školy. Pojmológia tzv. pandektnej vedy je výsledkom vedeckého spracovania rímskoprávnych prameňov, čím došlo k systematizácii abstraktných kategórii vecných práv a záväzkov. Predmetom skúmania pandektnej vedy bolo rímske súkromné právo, pokiaľ bolo v strednej Európe prijaté za právo všeobecné⁴. Pandektistika priniesla, resp. rozšírila a detailne rozpracovala pojmový aparát súkromného práva a prispela k vytvoreniu dnešnej systematiky súkromného práva. Pojmový systém pandektistiky priamo ovplyvnil nielen modernú systematiku súkromného práva ale aj právnu romanistiku, nakoľko táto systematika pretrváva v romanistike minimálne pri výučbe dodnes a tvorí základné spojivo medzi romanistikou a civilistikou.

Podstata a obsah záväzkov

Záväzok (obligatio) je právny pomer, spočívajúci v tom, že jedna osoba (veriteľ, creditor) má právo od určitej druhej osoby (dlžník, debitor) žiadať určité plnenie. Obligatio znamená teda jednak právo veriteľa – pohľadávku, vzájomnú povinnosť dlžníka, a tiež aj celkový právny pomer oboch strán (záväzok) ⁵.

Výraz obligatio bol známy už v klasickom rímskom práve. Na ochranu obligačných subjektívnych práv slúžili osobné žaloby actiones in personam. Obligatio teda predstavovala hmotnoprávny korelát k actiones in personam. Prostredníctvom osobnej žaloby (actio in personam) žalujeme podľa Gaia niekoho, ktorý je nám zaviazaný z kontraktu alebo deliktu a vznášame nárok, že má povinnosť dať, vykonať alebo poskytnúť⁶. Výraz obligatio poznala aj justiniánska kodifikácia⁷, ktorá obsahuje klasifikáciu záväzkov (obligácii) na štyri druhy, ktorými sú kontakty, delikty, kvázi-kontrakty a kvázi-delikty⁸. Pandektná veda toto delenie podrobila kritike, najmä z toho dôvodu, že nie všetky obligácie je možné pod niektorú z uvedených tried subsumovať, a tiež z dôvodu, že výrazy kvázi-kontrakty a kvázi-delikty sú do veľkej miery neurčité, čo spôsobuje problém pri vymedzení spoločných klasifikačných znakov⁹. Prekonanie tejto klasifikácie možno vidieť aj v slovenskom systéme civilného práva. Slovenský občiansky zákonník uvádza v § 489 OZ, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone, t. j. priamo alebo na základe konštitutívneho rozhodnutia štátneho orgánu. Uvedený výpočet je však len demonštratívny a pripúšťa možnosť existencie ďalších záväzkov nesubsumovateľných ani pod jednu z kategórií. Zákonodarca teda ani v našich podmienkach neustanovil jasný rámec klasifikácie záväzkov.

Obdobný prístup k vnímaniu obligácii je aj v angloamerickom právnom systéme. Záväzky predstavujú bipolárny vzťah, v rámci ktorého je na jednej strane osoba oprávnená požadovať určité konanie od iného a na druhej strane je osoba zaviazaná povinnosťou k takémuto konaniu¹⁰.

Pojem vecných práv

Ako sme už uviedli, rímski právnici v klasickej dobe nepoznali všeobecný pojem vecných práv (ius in re). Tento pojem bol vytvorený až neskoršími školami rímskeho práva pri spracovaní justiniánskych právnych zbierok, ktoré novým spôsobom právneho nazerania, a tiež zjednotením niektorých typov majetkových práv absolútnej povahy umožnili formulovanie tohto zastrešujúceho pojmu¹¹. Jednotlivé práva, ktoré boli neskôr klasifikované do kategórie vecných práv však boli známe už starému ius civile (dominium ex iure Quiritium, servitutes, ususfructus¹². Vzhľadom na „procesualistické“ nazeranie na právo, a teda aj na práva vecné, bolo najdôležitejšie určiť aká žaloba je potrebná na ochranu príslušného vecného práva. Východiskom sa stali vecné žaloby (actiones in rem). Vecné žaloby Gaius definoval ako: „Vecná žaloba je tá, ktorou vznášame nárok, že buď (nejaká) hmotná vec je naša, alebo že nám prislúcha nejaké právo, napr. užívacie a požívacie¹³“. Ani justiniánska kodifikácia nepriniesla pojem vecných práv.

Vytvorenie samotného pojmu vecné právo (ius in re) je dielom školy glosátorov, čím vznikol hmotnoprávny korelát k vecným žalobám a došlo tak k prekonaniu oddelenia práva (ius) a žaloby (actio). Bolo to prirodzeným dôsledkom toho, že glosátori prijali tézu, v zmysle ktorej muselo každej žalobe zodpovedať právo¹⁴. Priame právo k hmotnej veci označovali glosátori výrazom dominium. Oprávnený z vecného práva k nehmotnej veci však nemal vo vzťahu k nej dominium ale ius in re aliena¹⁵.

Vecným právom (ius in re) sa v subjektívnom zmysle rozumie priame právne panstvo nad vecou¹⁶16. Vecné práva sa od ostatných majetkových práv odlišujú najmä tým, že ich predmetom je bezprostredne určitá vec, ktorá je podľa týchto práv podrobená vláde (panstvu) určitej osoby¹⁷. Panstvo nad vecou môže byť obmedzené právom iných osôb, ktorými je rovnaká vec „podrobená“ na základe určitých právnych vzťahov¹⁸.

V angloamerickom právnom systéme je definícia vecných práv veľmi podobná kontinentálnemu systému. Vecné práva sú definované ako „oblasť práva, ktorá sa zaoberá právnymi vzťahmi medzi osobami vo vzťahu k určitej veci. ¹⁹“ Táto oblasť práva (t. j. law of property) zahŕňa pravidlá ako môže určitá osoba nadobudnúť, zbaviť sa alebo stratiť práva k veciam, a tiež iné druhy práv k veciam a spôsoby akými ich možno nadobudnúť, spôsoby akými možno takéto práva držať a tiež v akom rozsahu sú práva k prístupu a nakladaniu s vecou vynútiteľné voči tretím osobám²⁰.

Porovnanie vecných práv a záväzkov

Spoločným pojmový znakom vecných práv a obligácii je panstvo určitej osoby nad určitou časťou vonkajšieho sveta²¹21. Popredný predstaviteľ historickoprávnej školy F.C. von Savigny zastával názor, že vlastnícke právo ako úplne panstvo nad vecou je ústredným pojmom majetkových práv. Vecné práva môžu byť vnímané buď ako následok obligácie alebo obligácia môže byť vnímaná ako spôsob nadobudnutia vecných práv²². Ďalší predstaviteľ nemeckej pandektnej vedy, G. F. Puchta, zase vyjadril vzťah obligácii a vecných práv tým spôsobom, že obligácia predstavuje pre veriteľa rozmnoženie majetku, a to aj keď táto špecifická časť majetku je ešte súčasťou majetku dlžníka a pre dlžníka to znamená zmenšenie majetku, aj keď ešte nebola táto časť z jeho majetku odobratá²³. Odlíšenie vecných práv od záväzkov zhrnul významný profesor rímskeho práva L. Heyrovský v týchto základných bodoch:
(1) prvým je absolútnosť vecných práv v porovnaní s relatívnosťou práv záväzkových, čo rímske právo reflektovalo aj odlišnosťou samotných žalôb;
(2) druhým bodom je to, že povinnosť, ktorá zodpovedá oprávneniu pri vecných právach vyplýva priamo zo zákona, na rozdiel od povinnosti pri obligačných právach, ktorá vzniká až na základe zvláštnej právnej skutočnosti;
(3) posledným bodom je charakter povinnosti, ktorý je pri vecných právach vymedzený ako negatívne konanie, zatiaľ čo pri obligáciách je povinnosť vymedzená spravidla pozitívnym konaním²⁴.

Vecné práva patria medzi práva absolútne, ktoré pôsobia voči všetkým²⁵. S tým súvisí povinnosť každého iného subjektu nerušiť oprávneného pri výkone jeho práv k veci. Naproti tomu, záväzky patria medzi práva relatívne. Ich predmetom je relatívny právny vzťah medzi dvoma (prípadne viacerými) subjektami, ktorý pôsobí iba voči týmto subjektami. Toto základné odlíšenie vecných práv a záväzkov vhodne vymedzuje rakúsky všeobecný občiansky zákonník v § 307, kde je uvedené: „Práva, ktoré prislúchajú osobe nad vecou, nehľadiac na určité osoby, sa nazývajú vecnými právami. Práva, ktoré vznikajú k veci len proti určitým osobám priamo zo zákona alebo zo zaväzujúceho konania, sa nazývajú osobné práva k veciam²⁶“.

Absolútnosť vecných práv znamená, že vecné právo oprávňuje vždy konkrétny subjekt a zaviazanými sú všetky ostatné subjekty, ktoré sú povinné toto absolútne právo oprávneného subjektu rešpektovať. Ochrany svojho vecného práva sa môže oprávnený subjekt domáhať voči každému. Naproti tomu, záväzkovo právny vzťah má relatívny charakter. To znamená, že záväzkové vzťahy a povinnosti z nich vyplývajúce pôsobia výlučne medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu (inter partes). Ochrany svojich práv sa môžu domáhať len voči druhému subjektu záväzkovoprávneho vzťahu a nie voči komukoľvek ako je to pri vecných právach. Z uvedeného vplýva aj logické pravidlo podľa ktorého je pri záväzkoch na plnenie povinná vždy len určitá osoba, zatiaľ čo pri právach vecných nie je povinná osoba určená individuálne ale naopak, povinný je každý, kto nie je oprávnený²⁷. Zároveň platí, že pri záväzkoch plynie oprávnenie prevažne z osobitného zaväzovacieho dôvodu (zmluvy, spôsobenej škody a pod.). Naopak, pri vecných právach ide o všeobecný dôvod, ktorý sa netýka špeciálne osoby oprávneného a povinného. Napríklad pri vlastníctve, povinnosť všetkých ostatných plynie zo všeobecnej povahy vlastníctva, a nie z osobitného dôvodu, ktorý by sa týkal len vlastníka a nejakej inej určitej osoby²⁸.

Skutočnosť, že vecné práva pôsobia voči všetkým (erga omnes) nevyhnutne viedla k vytvoreniu uzavretého výpočtu vecných práv (numerus clausus). A aj keď vymedzenie druhov vecných práv (so zachovaním rozdelenia vecných práv k veci vlastnej a vecných práv k cudzej veci) sa postupným vývojom menil, ich výpočet bol vždy obmedzený. Naproti tomu, záväzky sú charakteristické otvoreným výpočtom a neobmedzenosťou druhov záväzkovoprávnych vzťahov.

Koncept numerus clausus vecných práv oproti otvorenému výpočtu práv záväzkových platí aj v angloamerickom právnom systéme. Tento princíp bol v Anglicku a Walese judikovaný v rozhodnutí Hill v Tupper z roku 1863, kde sa žalobca pokúsil vytvoriť nové subjektívne právo v nehmotných statkoch (tzv. incorporal hereditaments, typ vecných práv podľa common law) spočívajúce vo výlučnom práve umiestniť výletné člny na riečny kanál. Súd judikoval, že aj keď majiteľ veci sa môže zmluvne zaviazať k strpeniu výkonu ľubovoľného práva nad svojou vecou, nemôže tým vytvoriť oprávnenie nadobúdateľa žalovať vo vlastnom mene [tretie osoby] za porušenie takéhoto práva²⁹.

S uzavretosťou výpočtu vecných práv súvisí aj zásada, že nový druh vecného práva môže vzniknúť len na základe zákona. Nový druh vecného práva teda nemôže vzniknúť na základe zmluvy. Pre účastníkov zmluvných vzťahov neplatí princíp numerus clausus. Záväzkovoprávne vzťahy vznikajú jednak na základe zákona, no zmluvné strany si môžu vytvoriť aj nový druh záväzkového právneho vzťahu, ktorý nie je uvedený ako zmluvný typ v zákone. V našom systéme civilného práva je vyjadrením toho pravidla § 51 OZ, ktorý upravuje inominátne zmluvy pokiaľ neodporuje obsahu a účelu zákona.

S absolútnym charakterom vecných práv súvisí úzko aj zásada publicity. V našom právnom poriadku platí, že vecné práva k nehnuteľnostiam podliehajú evidencii v katastri nehnuteľností. Naproti tomu, záväzkovoprávne vzťahy evidencii nepodliehajú a zásada publicity sa na ne nevzťahuje. Výnimku predstavujú v zmysle §1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) nájomné práva k pozemkom, ak nájomné práva trvajú alebo majú trvať najmenej päť rokov.

Pokiaľ ide o samotnú úpravu vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku, tak rozdiel spočíva aj v charaktere noriem, ktoré tieto práva upravujú. Vecné práva sa vyznačujú prevahou kogentných noriem, zatiaľ čo úprava záväzkov má prevažne dispozitívny charakter. Rozdiel vecných práv a záväzkov v našom právnom poriadku je aj v úprave premlčania týchto práv. Zatiaľ čo nároky zo záväzkov sa premlčujú, z vecných práv sa nepremlčuje vlastnícke právo. Zároveň platí, že vecné právo je silnejšie ako právo záväzkové. Vyjadrením tohto pravidla je napríklad zákaz dojednania prepadného zálohu³⁰.

Tenká hranica

Uvedené rozlíšenie vecných práv a záväzkov vedie k oprávnenej predstave, že hranica medzi týmito právami by mala byť pomerne jasne stanovená. Oddelenie vecných a záväzkových práv rešpektuje aj systematika nášho občianskeho zákonníka. Pri niektorých inštitútoch je však deliaca hranica medzi vecným právom a záväzkom pomerne tenká. Takýmto prípadom sú najmä inštitúty, ktoré môžu mať povahu aj vecného práva aj záväzku (predkupné právo, vecné bremená pôsobiace in rem a in personam). Ďalším prípadom stierania rozdielov medzi vecným právom a obligáciou je záložné právo. Záložné právo je inštitútom obligačného práva a vzniká najmä aj keď nie výlučne na základe dohody strán, no zároveň je zaradené medzi vecné práva.

Zaujímavým prípadom, ktorý presnú kategorizáciu vecných práv a záväzkov taktiež čiastočne narúša, je nájomná zmluva. Nájomná zmluva sa samozrejme tradične zaraďuje medzi záväzkovoprávne vzťahy. Za istých okolností však má nájom čiastočne vecnoprávnu povahu. Tá sa prejavuje, v súčasnom právnom poriadku najmä v dvoch prípadoch. Prvým prípadom je úprava obsiahnutá v ustanovení §680 OZ, ktorý upravuje situáciu ak dôjde k zmene vlastníka predmetu nájmu. Ustanovenie §680 ods. 3 OZ uvádza: „Ak dôjde ku zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci, môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu iba nájomca, a to aj vtedy, ak bola zmluva uzavretá na dobu určitú; výpoveď však musí podať v najbližšom výpovednom období, pokiaľ je zákonom alebo dohodou ustanovené. Pri zmene vlastníctva k hnuteľnej veci môže zmluvu vypovedať aj nadobúdateľ.“ Je teda zrejmé, že ak dôjde k zmene vlastníctva predmetu nájmu, vstupuje nadobúdateľ veci do postavenie prenajímateľa. Nájomný vzťah teda „prežíva“ aj po prevode (prechode) vlastníctva veci, nakoľko sa v našom právnom poriadku uplatňuje zásada „Kauf bricht Miete nicht“.

Navyše, ak je predmetom nájmu nehnuteľná vec, nemôže prenajímateľ nájomnú zmluvu vypovedať. To, či mal prenajímateľ vedomosť o existencii nájmu je irelevantné. V tomto prípade teda nájom nemá účinok výlučne inter partes ale pôsobí aj voči nadobúdateľovi predmetu nájmu, t. j. voči tretej osobe. Nájomný vzťah sleduje „osud“ veci, čo je typickým prvkom práv vecných a nie záväzkov. Pre tento jav vytvorila rakúska právna veda označenie „Verdinglichung“, teda akési „zvecnoprávnenie“.

Nájom preto predstavuje inštitút, ktorý demonštruje ako tenká vie byť hranica medzi vecným právom a záväzkom. Súvisí to aj s ustanovením § 126 OZ, ktorý upravuje ochranu vlastníckeho práva prostredníctvom vlastníckych žalôb. Ustanovenie § 126 ods. 2 OZ uvádza: „Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.“ Za osobu oprávnenú mať vec u seba je podľa nášho názoru možné považovať aj nájomcu³¹. Nájomca sa teda môže ochrany svojho práva domáhať nielen voči prenajímateľovi ale aj voči akejkoľvek tretej osobe.

ZÁVER

Súvis obligačného práva s právom vecným výstižne popisuje profesor Boháček³² tým spôsobom, že na vyššom stupni hospodárskeho vývoja prestávajú byť hospodárske subjekty vzhľadom na deľbu práce sebestačné. Sú preto odkázané na výmenu statkov a zabezpečovanie práce (pracovnej sily) v rozsahu akom si tieto statky a prácu nie sú schopné zabezpečiť vlastnými silami. Vzhľadom na to „se nemůže právní řád spokojiti prostředkem mocenských práv majetkových (práv věcných, kterým se uskutečňuje trvalé přidělení statků k přímému uplatnění hospodařících subjektů. Užívá proto právních účinků obligace tím způsobem, že činí uspokojení nově vznikajících potřeb nebo odčinění právní újmy předmětem obligačního plnění³³.“ Obligácie preto slúžia predovšetkým tomu, aby vytvorili „právní základ přechodu statků z jednoho hospodářství do druhého a už tím činí pohyblivými (mobilisují) jejich majetkové hodnoty. [...] Tím tedy získává právní řád v obligacích významný nástroj nejen výměny, ale i tvorby statků, jehož pružnost plně vyvažuje nevýhodu, vznikající tím, že hodnoty obligacemi vytvořené nejsou povahy trvalé, na osobách nezávislé, jako je tomu u práv věcných, a že se zakládají na vůli i možnostech osob zavázaných³⁴.“ Obligačné práva teda dodávajú „dynamiku“ právam vecným, ktoré sú samé o sebe statickými.

V rímskom práve spočívala pojmová hranica medzi dialektickou dvojicou vecné práva - obligačné práva v aplikovateľnosti žalôb in rem alebo in personam. Oba pojmy už klasické rímske právo poznalo. Starší pojem záväzok (obligatio) je známy už z obdobia klasického rímskeho práva, zatiaľ čo pojem vecných práv (ius in re) vytvorila až neskoršia škola glosátorov, ktorá dbala na to, aby každej žalobe zodpovedalo konkrétne subjektívne právo. Hoci hranica medzi vecnými a záväzkovými právami je pomerne jasne stanovená, niektoré inštitúty možno označiť na pomedzí oboch klasifikácii. Príkladom „zvecnoprávnenia“ je nájomná zmluva, ktorá má za istých okolností „vlastnosti“ typické pre vecné práva.

Autorky:
JUDr. Zuzana Mlkvá Illýová, PhD.,
Katedra právnych dejín a právnej komparatistiky, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave
Mgr. Lenka Dufalová, PhD.
Katedra občianskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

Použitá literatúra:

ARNDTS, C. L.: Učební kniha pandekt I.-III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2010, 1107 s., ISBN 978-80-7357-517-5.
BIRKS, P.: English Private Law. Volume I. Oxford: Oxford University Press, 2000, 676 s., ISBN 0-19-924332-8
BOHÁČEK, M.: Nástin přednášek o soukromém právu římském. Úvod – práva věcná. Praha: Nákladem vlastním, 1945.
FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok (Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, 901 s., ISBN 978-80-8155-040-9.
FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 3. zväzok (Dedenie, Záväzké právo – všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, 931 s., ISBN ISBN 978-80-8155-041-6.
HEYROVSKÝ, L.: Dějiny a systém soukromného práva římského. Bratislava: Nákladem Právnické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, 1927, 656 s.
HEYROVSKÝ, L.: Instituce římskeho práva. 2 opr. a rozm. vyd. Praha: J. Otto, 1894.
ILLÝOVÁ, Z.: Nájom na pomedzí vecného a záväzkového práva (vývoj v Československu). Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2017 [elektronický zdroj]. - Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2017. ISBN 978-80-7160-445-7. s. 442-448.
LANDSBERG, E.: Die Glosse des Accursius und ihre Lehre vom Eigenthum: Rechts-und Dogmengeschichtliche Untersuchungen. Leibzig: Brockhaus, 1883.
LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Šamorín: Heuréka, 2002, 287 s., ISBN 80-89122-00-0.
MLKVÝ, M.: K pojmovej hranici medzi kontraktom a deliktom v rímskom práve. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2015 [elektronický zdroj]. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2015. ISBN 978-80-7160-394-8, 470-479 s.
MLKVÝ, M.: Vplyv rímskeho práva na civilistické vymedzenie pojmu vecných práv. In: Soudobé reflexe římského práva. Římské právo v moderních kodifikacích. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2015, 74-82 s.
SAVIGNY, F. C.: Das Obligationenrecht als Theil des heutigen Römischen Rechts. Bd. 2. Berlin: Veit, 1853.
SAVIGNY, F. C.: System des heutigen Römischen Rechts. Bd. 1. Berlin, 1840.
SOMBATI, J.: Vlastnícke právo a jeho ochrana v Ústavnej listine Československej republiky z roku 1920. Bratislavské právnické fórum 2013 [elektronický zdroj]. - Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013. - ISBN 978-80-7160-365-8, s. 1808-1817.
SOMBATI, J.: Diskontinuita vlastníckych vzťahov k pôde v Československu vo svetle pozemkovej reformy v rokoch 1919 až 1935. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013, 1. časť. - Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013. - ISBN 978-80-7160-368-9, s. 134-146.
PUCHTA, G. F.: Pandekten. 12 Aufl. Leipzig: Barth, 1877.

¹ Tento príspevok je výsledkom riešenia vedeckého projektu „Nové výzvy v oblasti vecných práv na Slovensku", ktorý je financovaný Agentúrou na podporu výskumu a vývoja (číslo projektu: APVV-18-0199).
² FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok (Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, s. 1.
³ HEYROVSKÝ, L.: Dějiny a systém soukromného práva římského. Bratislava: Nákladem Právnické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, 1927, s. 299.
⁴ ARNDTS, C. L.: Učební kniha pandekt I.-III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2010, s. 2.
⁵ ARNDTS, C. L.: Učební kniha pandekt I.-III. díl. Oddělení druhé. Kniha Třetí. O záväzcích. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2010, s. 3.
⁶ Gai. 4.2. In personam actio est, qua agimus cum aliquo, qui nobis vel ex contractu vel ex delicto obligatus est, id est cum intendimus dare facere praestare oportere.
⁷ MLKVÝ, M.: Vplyv rímskeho práva na civilistické vymedzenie pojmu vecných práv. In: Soudobé reflexe římského práva. Římské právo v moderních kodifikacích. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2015, 74-82 s., s. 75.
⁸ I. 3.13.2. Sequens divisio in quattuor species diducitur: aut enim ex contractu sunt aut quasi ex contractu aut ex maleficio aut quasi ex maleficio.
⁹ MLKVÝ, M.: K pojmovej hranici medzi kontraktom a deliktom v rímskom práve. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2015 [elektronický zdroj]. Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2015. ISBN 978-80-7160-394-8, 470-479 s., s. 474.
¹⁰ At the positive end is the right holder, entitled to demand some performance from the othe, while at the negative end is the person who is under a duty to make that performace. Pozri bližšie: BIRKS, P.: English Private Law. Volume I. Oxford: Oxford University Press, 2000, s. xxxix.
¹¹ BOHÁČEK, M.: Nástin přednášek o soukromém právu římském. Úvod – práva věcná. Praha: Nákladem vlastním, 1945, s. 45.
¹² BOHÁČEK, M.: Nástin přednášek o soukromém právu římském. Úvod – práva věcná. Praha: Nákladem vlastním, 1945, s. 45.
¹³ Gai. 4.3. In rem actio est, cum aut corporalem rem intendimus nostram esse, aut ius aliquod
nobis conpetere, veluti utendi aut utendi fruendi.
¹⁴ MLKVÝ, M.: Vplyv rímskeho práva na civilistické vymedzenie pojmu vecných práv. In: Soudobé reflexe římského práva. Římské právo v moderních kodifikacích. Praha: Univerzita Karlova v Praze, 2015, 74-82 s., s. 74.
¹⁵ LANDSBERG, E.: Die Glosse des Accursius und ihre Lehre vom Eigenthum: Rechts-und Dogmengeschichtliche Untersuchungen. Leibzig: Brockhaus, 1883, s. 88.
¹⁶ HEYROVSKÝ, L.: Dějiny a systém soukromného práva římského. Bratislava: Nákladem Právnické fakulty Univerzity Komenského v Bratislavě, 1927, s. 210.
¹⁷ ARNDTS, C. L.: Učební kniha pandekt I.-III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2010, s. 205.
¹⁸ ARNDTS, C. L.: Učební kniha pandekt I.-III. díl. Praha: Wolters Kluwer ČR, a.s., 2010, s. 205.
¹⁹ „The law of property is that area of law concerned with the study of the legal relations between persons with respect to things.“ Pozri: BIRKS, P.: English Private Law. Volume I. Oxford: Oxford University Press, 2000, s. 204.
²⁰ BIRKS, P.: English Private Law. Volume I. Oxford: Oxford University Press, 2000, s. 204.
²¹ SAVIGNY, F. C.: Das Obligationenrecht als Theil des heutigen Römischen Rechts. Bd. 2. Berlin: Veit, 1853, 16.
²² SAVIGNY, F. C.: System des heutigen Römischen Rechts. Bd. 1. Berlin, 1840, 374.
²³ PUCHTA, G. F.: Pandekten. 12 Aufl. Leipzig: Barth, 1877, s. 335.
²⁴ HEYROVSKÝ, L.: Instituce římskeho práva. 2 opr. a rozm. vyd. Praha: J. Otto, 1894, s. 261 -262.
²⁵ K vývoju vlastníckeho práva pozri: SOMBATI, J.: Vlastnícke právo a jeho ochrana v Ústavnej listine Československej republiky z roku 1920. Bratislavské právnické fórum 2013 [elektronický zdroj]. - Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013. - ISBN 978-80-7160-365-8, s. 1808-1817., SOMBATI, J.: Diskontinuita vlastníckych vzťahov k pôde v Československu vo svetle pozemkovej reformy v rokoch 1919 až 1935. Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013, 1. časť. - Bratislava: Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2013. - ISBN 978-80-7160-368-9, s. 134-146.
²⁶ V originálnom znení § 307 ABGB: „Rechte, welche einer Person über eine Sache ohne Rücksicht auf gewisse Personen zustehen, werden dingliche Rechte genannt. Rechte, welche zu einer Sache nur gegen gewisse Personen unmittelbar aus einem Gesetze, oder aus einer verbindlichen Handlung entstehen, heißen persönliche Sachenrechte.“
²⁷ LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Šamorín: Heuréka, 2002, s. 155.
²⁸ LUBY, Š.: Základy všeobecného súkromného práva. III. vydanie pôvodného diela. Šamorín: Heuréka, 2002, s. 155-156.
²⁹ „A new species of incorporeal hereditament cannot be created at the will and pleasure of the owner of property; but he must content to accept the estate and the right to dispose of it subject to the law as settled by decisions or controlled by Act of Parliament“ Hill v Tupper (1863) 2 H&C 121, 127-8, 159 ER 51, 53.
³⁰ FEKETE, I.: Občiansky zákonník. 3. zväzok (Dedenie, Záväzké právo – všeobecná časť). Veľký komentár, 2. aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex 2015, s. 263.
³¹ Názory na to, čo je alebo nie je nájomca osobou oprávnenou mať vec u seba podľa § 126 OZ sa v komentároch k tomuto ustanoveniu líšia. Pozri bližšie: ILLÝOVÁ, Z.: Nájom na pomedzí vecného a záväzkového práva (vývoj v Československu). Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2017 [elektronický zdroj]. - Bratislava : Univerzita Komenského, Právnická fakulta, 2017. ISBN 978-80-7160-445-7. s. 442-448.
³² BOHÁČEK, M.: Nástin přednášek o soukromém právu římském. Právo obligační. Právo dědické. Praha: Nákladem vlastním, 1946, s. 5-6.
³³ Tamže.
³⁴ Tamže.