Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov a postavenie rusínskeho jazyka

mar 9 2014

Postavenie menšín a ich právna ochrana na medzinárodnej a európskej úrovni prešla podstatne dlhším vývojom ako všeobecná ochrana ľudských práv. V podstate až do roku 1998 bola ochrana menšín spojená iba s dokumentami a dohovormi, ktoré upravovali ľudské práva, neexistoval „lex specialis“ dohovor, ktorý by sa detailnejšie venoval ochrane národnostných menšín a aj jazykom národnostných menšín. Najaktívnejším orgánom v tejto problematike bola Rada Európy ( ďalej len „RE“), ktorej primárnym cieľom je podporovať bohatstvo a kultúrnu diverzitu európskeho kultúrneho dedičstva. Regionálne a menšinové jazyky sú, samozrejme, neprehliadnuteľnou súčasťou, preto prišla iniciatíva zo strany RE v podobe nasledujúcich dohovorov. Prvým pokusom o podporu jazykov národnostných menšín bola práve Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov v roku 1992, druhým Rámcový dohovor na ochranu národnostných menšín v roku 1995.

Hlavným dôvodom prijatia tejto charty bola skutočnosť, že postaveniu regionálnych a menšinových jazykov sa poskytovala iba ochrana pred diskrimináciou na základe jazyka, neboli tu však opatrenia poskytujúce pozitívnu ochranu menšinových jazykov a menšín, ktoré tieto jazyky používajú. Dôsledkom tejto skutočnosti bolo prijatie Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov (ďalej len „charta“) Komisiou Ministrov RE v júni 1992, na podpis členským štátom RE bola sprístupnená 5. 11. 1992 v Štrasburgu, platnosť nadobudla 1. 3. 1998. V mene Slovenskej republiky bola charta podpísaná 20. 2. 2001 v Štrasburgu, platnosť nadobudla 1. 1. 2002.

Základným cieľom charty je poskytnúť ochranu regionálnym a menšinovým jazykom (regionálne a menšinové jazyky sú definované v čl. I charty), ktoré tvoria súčasť kultúrneho dedičstva Európy a umožniť aj používanie týchto jazykov v súkromnom a verejnom živote. Je zrejmé, že základný a východiskový princíp charty je kultúrny. Charta vo svojich ustanoveniach nedefinuje a ani sa nezaoberá pojmom národnostná menšina, negarantuje žiadne individuálne či kolektívne práva, preto je dôležitá jej „spolupráca“ s inými právne záväznými aktmi, týkajúcimi sa ochrany ľudských práv a práv menšín. Charta pozostáva z preambuly a piatich častí, najdôležitejšie sú druhá a tretia časť charty.

V Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), ako bolo uvedené aj vyššie, charta nadobudla platnosť v roku 2002. Slovenská republika rozoznáva deväť menšinových jazykov: bulharský, poľský, český, maďarský, chorvátsky, nemecký, rómsky, ukrajinský, rusínsky. Vyvstáva tu však otázka, aká je reálna vymožiteľnosť charty v podmienkach SR. Slabá, charta má síce monitorovací systém, ale dôsledky jeho nedodržiavania nie sú prakticky žiadne. Každý zmluvný štát charty je povinný podať RE (rok po tom, ako charta pre-ten ktorý štát nadobudla platnosť) správu, obsahujúcu informácie o implementácii do vnútroštátneho poriadku a plnení záväzkov. Ďalšie správy sa podávajú v trojročných cykloch. Na tomto princípe funguje monitorovací systém RE. Výbor nezávislých expertov RE je orgán, ktorý vypracuje hodnotiacu správu a následne Výbor ministrov RE predloží odporúčania. Tieto odporúčania majú nezáväzný charakter, teda ich nedodržanie zmluvným štátom neprivodí prakticky žiadne dôsledky.

V tomto článku by som rada obrátila pozornosť na jeden z deviatich menšinových jazykov, a to rusínsky, môj materinský jazyk. Rusínky jazyk, ako každý iný, je jedným zo základných znakov, ktoré charakterizujú národ, v tomto prípade národ Rusínov a aj prostriedok, pomocou ktorého človek dokáže fungovať v spoločnosti. Rusínsky jazyk patrí do skupiny indoeurópskych jazykov a tvorí prechod medzi východoslovanskými a západoslovanskými jazykmi. V súčasnosti je rusínsky jazyk chránený a rozoznávaný chartou na Slovensku, v Srbsku, Chorvátsku a tiež Rumunsku. Rusínsky jazyk bol v roku 1995 kodifikovaný a v roku 2012 získal oficiálny status.

Prvá informácia o Rusínoch pochádza už z obdobia Uhorského kráľovstva, Rusíni, alebo Karpato-Rusíni – menšina, ktorá je však považovaná za národ. Národ, ktorý ale nikdy nemal štát, v jedinom momente, a to v období existencie samosprávnej jednotky Podkarpatskej Rusi v rámci Československa bol k „vytúženému cieľu“ najbližšie. Situáciu Rusínov ako národa bez štátu je možné prirovnať ku Kataláncom žijúcim v Španielsku. Katalánsko je autonómne spoločenstvo a historické územie v severovýchodnom Španielsku s hlavným mestom Barcelona.

Rusínsky národ má dlhú históriou, veľmi výrazným a negatívnym medzníkom v dejinách Rusínov bol práve prelom rokov 1945 – 1946. V roku 1945 Československo odstupuje Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu, takmer 150 000 lemkovských Rusínov a 12 000 Rusínov z Prešovskej oblasti emigruje násilím alebo dobrovoľne na sovietsku Ukrajinu, ktorá dodnes považuje rusínsky jazyk iba za dialekt ukrajinského jazyka. Istý zlom nastáva koncom 70. a začiatkom 80. rokov 20. storočia, keď začínajú Rusíni vyvíjať iniciatívu. Tak doma, ako aj v zahraničí, vzniká napríklad Karpatskorusínske výskumné centrum v Kanade, v Poľsku vzniká združenie Lemkovských Rusínov, na Podkarpatskej Rusi vzniká Spoločnosť Karpatských Rusínov, až sa dostávame do roku 1990, keď vzniká „Rusínska obroda“.

Rusínky jazyk je ako jeden z deviatich menšinových jazykov na Slovensku chránený chartou, mal by mať priestor, aby expandoval, prekvital a pretrval ako súčasť kultúrneho dedičstva aj pre ďalšie generácie. V tretej časti charty nájdeme opatrenia na podporu používania regionálnych alebo menšinových jazykov vo verejnom živote. Pojem verejný život kumuluje: vzdelávanie, súdnictvo, správne orgány a verejné služby, médiá, kultúrnu činnosť a kultúrne zariadenia, ekonomický a sociálny život a cezhraničnú spoluprácu. SR prevzala veľmi ambiciózne záväzky z hľadiska počtu vybratých ustanovení a aj z hľadiska vybratých jazykov. Samozrejme, nie všetky je možné riešiť v krátkom čase, respektíve ich okamžitá realizácia nie je možná. V hodnotiacich správach Výboru expertov RE sa veľké množstvo záväzkov v rôznych oblastiach verejného života považuje za nesplnené, alebo splnené iba čiastočne. Slovenská republika podala od implementácie charty tri správy v troch monitorovacích cykloch, teda k dispozícii sú aj tri hodnotiace správy Výboru expertov RE a aj trikrát odporúčanie Výboru ministrov RE. V týchto hodnotiacich správach Výbor expertov RE poukazuje na to, aby orgány SR prehodnotili podmienku, podľa ktorej osoby hovoriace menšinovým jazykom, musia dosiahnuť 20 %, aby mohli používať svoj materinský jazyk vo verejnom živote. Avšak posúdenie, aká hranica je považovaná za dostatočný počet, je výlučne právom štátu a takto sa vlastne dostávame do slepej uličky, opäť z dôvodu, že odporúčania Výboru Ministrov RE nemajú záväzný, ale iba poradný, pomocný charakter. Existuje predpoklad, že sa hranica zníži z 20 % na 15 %, avšak s účinnosťou najskôr v roku 2021.

Z poslednej hodnotiacej správy (2012) uvedieme konkrétny príklad vzdelanie-školstvo: na úrovni predškolských zariadení sú na Slovensku tri rusínske materské školy – Prešov, Bajerovce, Čabiny. Na úrovni základných škôl iba jedna základná škola ponúka výučbu v rusínskom jazyku, rusínsky jazyk ako materinský je vyučovaný na troch školách, dve základné školy vyučujú niektoré predmety v rusínskom jazyku, šesť základných škôl vyučuje predmet rusínsky jazyk a kultúra. Výbor Expertov RE konštatuje, že na úrovni predškolských zariadení a základného školstva sú záväzky splnené čiastočne. Ak sa však dostaneme ku stredným školám, zistíme, že tam je situácia dosť mizerná, žiadna stredná škola nevyučuje rusínsky jazyk v rámci normálnych vyučovacích hodín, akurát jedna jediná v Medzilaborciach, avšak tiež mimo rámca bežného vyučovania. Na úrovni vysokých škôl je možné študovať rusínsky jazyk a kultúru na Prešovskej Univerzite v Prešove – Ústav rusínskeho jazyka a kultúry.

Takto podobne by sme mohli poukázať aj na ďalšie oblasti verejného života, či už súdnictvo, verejná správa, kultúrny život, médiá, cezhraničná spolupráca. Z poslednej hodnotiacej správy vyplýva aj fakt, že médiá ako základný zdroj informácií spoločnosti – rádio, televízia, by si vyžadovali väčšiu podporu zo strany verejného sektora, a to nielen rusínsky, ale všetky menšinové jazyky. Rusínskemu vysielaniu v rádiu je venovaných v priemere 300 hodín ročne a v televízii šesť. Ak by bola v rámci verejnoprávneho alebo aj súkromného vysielania zaradená iba jedna hodina týždenne, venovaná Rusínom a rusínskemu jazyku, určite by to zdvihlo povedomie ľudí a šírilo osvetu. Je pravda, že na Slovensku existuje kultúrna organizácia Rusínov už od roku 1990 Rusínska obroda, ktorá vydáva časopis InfoRusín a každoročne organizuje vyše 50 kultúrnych akcií, má zástupcu aj v Rade vlády SR pre národnostné menšiny a etnické skupiny. Popri Rusínskej obrode existujú aj ďalšie organizácie Združenie inteligencie Rusínov Slovenska v Bratislave, Molody Rusyny, Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove, Múzeum Moderného umenia a ďalšie.

Avšak charta, ktorú SR prevzala, ponúka oveľa širší záber možností vo všetkých oblastiach verejného života, samozrejme, bez toho, aby sme zabudli na vnútroštátnu legislatívu. Nazdávam sa, že v každej z týchto oblastí zohrávajú kľúčovú úlohu dva faktory, a to ľudský a finančný.

Čo je podľa môjho názoru veľmi dôležité, je to, aby sa ľudia – Rusíni – neasimilovali, aby spolupracovali, boli aktívni, húževnatí a chránili svoje kultúrne dedičstvo. Veď Rusíni nežijú iba na Slovensku, ale skoro všade vo svete a sú to úspešní a vzdelaní ľudia, veľmi vhodným príkladom je maliar Andy Warhol, ktorého rodičia pochádzajú z dediny Miková, blízko Medzilaboriec.

Preto zveľaďujme a pestujme svoj jazyk pre naše deti a deti našich detí, lebo národ bez jazyka je mŕtvy národ!

Autorka: Bc. Michaela Hermanová
Autorka je študentka Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty