Úvod

Revolúcia sa stala synonymom zmeny a to najmä spoločenských a štátnych pomerov. Samotný pojem revolúcia má svoj pôvod v antike, kde mal výhradne astronomický charakter. Postupom času sa z revolúcie stal pojem boja proti autoritám zastupujúcich štátnu moc. Ako každý zložitý proces uskutočňujúci sa v štáte, má aj revolúcia svoj začiatok, priebeh a výsledok. Mnoho významných svetových historikov, politológov a filozofov sa zaoberalo priebehom, druhmi a výsledkami štátnych revolúcií. Pokúsili sa určiť podmienky, pri ktorých sa revolúcia rozpúta, v akých krokoch sa uskutočňuje, aké sú jej podoby a akými výsledkami nás prekvapí. Pokúsime sa zhrnúť názory významných autorov venujúcich sa štátnym revolúciám v 20. storočí a následne ich porovnáme s dnešnými formami revolúcií.

Existuje viacero definícií pojmu revolúcia. „Ako historický proces revolúcia predstavuje posun, často násilný, ktorým sa zvrháva starý režim a uskutočňujú sa kompletné zmeny základných orgánov v spoločnosti.“(1) V súčasných pomeroch len zriedka dochádza k celospoločenským zmenám. Najčastejšie sa odohráva zmena na politických postoch bez výrazných zásahov do štruktúry spoločnosti. Revolúcie, ktoré sa uskutočnili v 19. a 20. storočí boli typické práve zmenami v štruktúre celej spoločnosti v konkrétnom štáte. V druhej polovici 20. storočia sa charakter revolúcií začína postupne meniť.

Ako vzniká revolúcia

Ľudskými dejinami sa prevalilo mnoho štátnych revolúcií, ktoré mali rôzny vplyv na pomery v danom štáte, ale aj mimo neho. Niektoré z týchto revolúcií sa viedli s perom v ruke, no väčšina z nich bola sprevádzaná rinčaním ocele a pachom strelného prachu. Úspechy revolúcií by sa mali merať na základe dosiahnutých výsledkov. V mnohých prípadoch dochádzalo len ku krátkodobej zmene štátnych orgánov, iné viedli k významným celospoločenským zmenám (buržoázna revolúcia). Dajú sa vôbec vyvodiť spoločné znaky typické pre odštartovanie revolučných procesov v minulom storočí? Pri porovnaní jednotlivých revolúcií sa vyskytujú isté náznaky, ktoré predznamenávajú revolučný príliv. Sú to najmä tieto štyri hlavné faktory:

1. slabé štáty – rozdielny ekonomický rast štátov najmä v 20. storočí spôsobil, že mnoho štátov si začalo požičiavať veľké sumy peňazí a stali sa tak závislé od vonkajšej pomoci. Vznikla tak veľká skupina štátov závislých od medzinárodných dotácií, ktorá je náchylná k rôznym formám štátnych prevratov (revolúcií).
2. konfliktné elity – úzko súvisí s predchádzajúcim znakom. V ekonomicky oslabených štátoch majú možnosť dostať sa k moci menšie skupiny osôb (domácich alebo zahraničných), ktoré využívajú svoj ekonomický alebo politický vplyv na odštartovanie procesu zmien v štáte. Často sa v štátoch vyskytne viacero súperiacich konfliktných skupín túžiacich po moci a následne je revolúcia len otázkou času.
3. rýchly rast obyvateľstva – rast populácie prispieva k chudobe, vyčerpávaniu zdrojov, ale má tiež značné politické účinky. Pri veľkom náraste obyvateľov sa zvyšujú ekonomické rozdiely medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. V slabom štáte existuje veľká skupina mladých, ľahko manipulovateľných ľudí, ktorí sa koncentrujú najmä vo veľkých mestách. Konfliktné elity tak majú ideálny zdroj na realizovanie svojich revolučných plánov.
4. chybný medzinárodný zásah – tento prvok bol badateľný počas Studenej vojny, kedy sa mocnosti preťahovali o sféry vplyvu a vyvolali tak viacero významných reakcií, ktoré často viedli v danom štáte k nestabilite politického režimu a následným štátnym revolúciám.(2)

V prípade kulminácie všetkých štyroch spúšťacích faktorov sa aktivizujú vedúce osobnosti a pokúšajú sa ovládnuť správanie ľudí. Tieto faktory sú typické najmä pre revolúcie v 20. storočí. Pri aktivizácii občanov sa rozpúta sled revolučných udalostí, ktorý má zakaždým osobitný priebeh. Nepatrné rozdiely medzi jednotlivými štátnymi revolúciami sú spôsobené najmä mentalitou občanov, silou brániaceho sa politického režimu, ekonomickou situáciou v štáte a ďalšími okolnosťami. „Je zaujímavé, že neexistuje žiadny druh ideológie v pozadí revolúcií tohto storočia. Keď sú prítomné všetky štyri podmienky... skôr sa objavia revolučné ideológie spájajúce prvky nacionalizmu a utopizmu plus čokoľvek z domácich silne rozšírených názorov, čo môže byť použité proti ideológii podporujúcej doterajší režim. I keď existujú niektoré základné podobnosti medzi komunistickými revolúciami a islamskými revolúciami, nie sú zďaleka identické. Každá revolúcia odráža svoju vlastnú revolučnú ideológiu postavenú na zvyklostiach.“(3)

Priebeh revolúcie

Každý proces zmeny sa musí vykonávať postupne. Aj revolúcie prebiehajú v postupných krokoch, aj keď tie nemusia byť pevne stanovené a dodržané. Rovnako je komplikované určiť časové intervaly trvania týchto zmien. Blackwellova encyklopédia politického myslenia uvádza tri široké fázy, v ktorých sa odohráva väčšina revolúcií: „Tri aspekty revolúcie – kolaps štátu, súperenie medzi tými, ktorí chcú získať ústrednú moc a budovanie nových inštitúcií – sa neodohrávajú v troch jasne oddelených etapách.“(4) Jednotlivé etapy sa prekrývajú alebo sú menej výrazné.

Ako každý ľuďmi realizovaný proces, i proces revolučný prebieha vo viacerých stupňoch. Ďalším autorom, ktorý rozdelil revolučné udalosti do šiestich odlišných intervalov, bol Hartmann. „Bez ohľadu na obsah vidí Hartmann možnosť určiť všeobecne platný, typický priebeh revolúcie v šiestich etapách:

1. príprava v situácii oslabeného štátu,
2. pád starého režimu a nástup „organických nositeľov revolúcie“,
3. boj medzi týmito a radikálnym krídlom revolúcie,
4. diktatúra revolučnej menšiny,
5. odpadnutie uspokojených skupín od revolúcie a kolízia medzi „stranou poriadku“ a prívržencami starého režimu,
6. kontrarevolúcia.“(5)

Je typickým javom pokúsiť sa rozdeliť komplikovaný proces, ako je revolúcia, do určitých intervalov, a tým ho zjednodušiť pre lepšiu orientáciu v ňom. Následne je jednoduchšie skúmať proces zmien, ktoré v spoločnosti nastávajú v súvislosti s revolúciou. „Revolučná zmena je teda taký druh spoločenskej zmeny, ku ktorému došlo po zničení inštitucionalizovaných hodnôt a spoločenského systému a po prijatí hodnôt nových. Revolučný proces člení Hopper do štyroch fáz:

1. prípravná fáza vytvára predpoklady aktivizácie más,
2. ľudová fáza je obdobím masových nepokojov,
3. formálna fáza je prechodom od nepokojov k utváraniu pozitívneho programu,
4. inštitucionálna fáza potom legalizuje výsledky revolúcie.“(6)

Každý z naznačených priebehov revolúcie má svoj význam. Sledovať revolúciu a objektívne popísať jej priebeh je viac než zložité. Revolúcie sa neriadia prostredníctvom šablóny, nedržia sa stanoveného plánu. Revolúcia je často chaotický proces s nepredvídateľným rozuzlením. Priebeh revolúcie je logickým vyústením všeobecnej nespokojnosti. Samotný priebeh ešte nemusí predznamenať i úspešné dosiahnutie zamýšľaných zmien. Niektorí autori skúmali i podmienky potrebné k úspechu revolúcie. „Historik Crane Brinton v knihe "Anatómia revolúcie" vyložil obvyklý priebeh revolúcie. Podmienkami úspešnej revolúcie, tvrdí Brinton, sú nespokojnosť dotýkajúca sa takmer všetkých sociálnych tried, rozšírenie pocitu, že ľudia idú do pasce a pocitu beznádeje, nenaplnené očakávania, jednotná solidarita opozície proti úzkej mocenskej elite, odmietnutie učencov a mysliteľov obhajovať činy vládnucej triedy, neschopnosť vlády uspokojiť základné potreby občanov, trvalé oslabovanie vôle vo vnútri mocenské elity samotnej a dezercia z jej vnútorného okruhu, ochromujúca izolácia, ktorá ponecháva mocenskou elitu bez spojencov alebo vonkajšej podpory, a nakoniec finančná kríza.“(7)

Niektoré druhy revolúcii

Revolúcia sa stala symbolom prichádzajúcej zmeny, odporu proti starému režimu. Revolúcia je pojem veľmi komplexný a široký. „Revolúcie v zmysle politickom môžeme triediť podľa prianí, ktoré sa snažia uskutočniť, resp. podľa zásad, o ktorých odstránenie usiluje, na dynastické, sociálnohospodárske, alebo také, ktoré smerujú proti doterajšej štátnej forme, alebo proti doposiaľ vládnucim hľadiskám nábožensko-kultúrnym atď. Podľa činiteľov, ktorí revolúciu v prvom rade uskutočňujú, môžeme rozlišovať revolúcie uskutočňované zhora, alebo zdola; do prvej skupiny patria revolúcie vojenské, do druhej revolúcie uskutočňované masami ľudu, resp. jeho jednotlivými triedami.“(8) Toto rozdelenie pokladáme za najdôležitejšie a následne tak revolúcie podľa počtu participujúcich osôb členíme na:

1. Masové revolúcie(9) počet zúčastnených občanov je vysoký, ako aj samotné trvanie. Tento typ revolúcií je často spájaný s vysokou intenzitou vnútroštátnych prejavov násilia, ktoré smerujú i voči širokej verejnosti. Hlavným zámerom povstalcov sú zásadné zmeny v štruktúre politickej moci a sociálnom systéme.
2. Revolučné prevraty(10) - počet účastníkov z ľudu je tu výrazne nižší. Z časového hľadiska sa jedná o krátke až priemerné trvanie. Prejavy násilia páchaného na účastníkoch sú nízke až priemerné. Hlavným cieľom ostávajú významné zmeny na vysokých politických postoch a prípadne i čiastočné spoločenské zmeny.
3. Reformné prevraty(11) - účasť verejnosti je veľmi nízka a ich trvanie je krátke, v mimoriadnych prípadoch priemerné. Miera násilia páchaného na ľuďoch je nízka. Účastníci prevratu sa pokúšajú vykonať čiastkové zmeny v štruktúrach politických autorít.
4. Palácové revolúcie(12) - prebiehajú bez účasti verejnosti a trvajú veľmi krátku dobu. Nie je páchaná žiadna forma násilia na občanoch a neuskutočňujú sa ani žiadne zásadné zmeny v politike a spoločnosti.(13)

Ďalším významným autorom, ktorý sa zaoberal teóriami revolúcií, bol americký politológ Chalmers Johnson. Johnson a vo svojom diele Revolution and social system (1964) vytvoril vzorec potrebný na dosiahnutie, prípadne vyhnutie sa revolučných zmien. Pokúsil sa tiež vymedziť typológiu jednotlivých revolúcií na základe ich cieľa (zmena vlády, systému, spoločnosti), organizátora (dielo más alebo elity), spôsobu dosiahnutia zmien (reformami, eschatologicky, nostalgicky, elitársky, nacionalisticky) a spôsobu začatia revolúcie (spontánne alebo plánovane).(14)

Staré revolúcie v novom svetle

Revolúcia je procesom zmeny, ktorý má ďalekosiahle následky. Jej priebehom a výsledkami sú ovplyvnené osudy mnohých osôb, ktoré sa na nej priamo podieľali, alebo boli len pasívnymi aktérmi. Revolúcie sa odohrávajú na určitom území štátu. V minulom storočí sa revolúcie odlišovali najmä svojim teritoriálnym vymedzením. Politická a medzinárodná situácia sa v posledných desaťročiach výrazne zmenila. Štátne revolúcie sa stali významným mediálnym artiklom a účasť „nezaujatých“ zahraničných novinárov, redaktorov a spravodajcov sa stala ich nevyhnutnou súčasťou. Revolučné novinky majú svoje pevné miesto v celodennom spravodajstve. Môžeme povedať, že revolúcie sa „medializovali“.

Má potom zmysel vracať sa k názorom na revolúcie, ktoré boli prezentované pred viac ako polstoročím? Dôvod to má najmä komparatívny, kedy môžeme porovnať ako vyzerali revolúcie v 20. storočí a ako sa zmenil ich charakter dnes. Rovnako mnohé príčiny, ktoré vymedzili spomínaní autori, sa zachovali, iba došlo k ich prispôsobeniu na nové pomery. Zaujímavý je fakt, že napriek revolučným udalostiam v polovici 19. storočia a počas celého 20. storočia ešte zostala veľká skupina štátov, kde prebiehajú revolúcie aj na začiatku 21. storočia, dokonca sa v niektorých pravidelne opakujú. Revolučné sklony sú pravdepodobne zakorenené v každom človeku, ktorý túži po životnej zmene. Ak chceme zmeniť náš život, tiež musíme podstúpiť malú osobnú revolúciu a naštartovať proces prerodu. Štátne revolúcie sa však uskutočňujú v ďaleko väčšom meradle, ako ich osobné odrody. „Revolúcie obvykle zakladajú systém celkom nový, často oponujúci predchádzajúcemu ústavnému systému.“(15)

Štátne revolúcie dneška sú charakterizované rôznymi prívlastkami. Už sa nejedná o veľké národné revolúcie, ale majú ďaleko „neškodnejšie“ názvy. Najznámejšie sa v ostatnom období stali revolúcie známe pod spoločným názvom – farebné revolúcie. Revolúcie sa stali ďaleko systematickejším a organizovanejším procesom s využitím najmodernejších technických vymožeností. "Medzi organizátormi tzv. farebných revolúcií je populárny manuál na prípravu revolúcie od G. Sharpa s názvom “From Dictatorship to Democracy“, ktorý definuje 198 metód prípravy “nenásilnej” revolúcie. Tieto metódy možno rozdeliť na tri veľké skupiny:

1. protesty a presvedčovanie: Do tejto skupiny patria symbolické demonštrácie, zhromaždenia, pochody, čestné držanie stráží (54 metód).
2. nespolupráca: spoločenská nespolupráca, napr. selektívny bojkot (16 metód), ďalej hospodárska nespolupráca, napr. ekonomický bojkot (26 metód), ďalej štrajky (23 metód) a politická nespolupráca, napr. odmietanie existujúcich politických inštitúcií a ich predstaviteľov (38 metód).
3. intervencia, teda najmä “nenásilné” obsadzovanie, paralelné inštitúcie (celkovo 41 metód).“(16)

Revolúcie sa stali prostriedkom na vyvolanie nepokojov v štáte alebo celom regióne. Stali sa prostriedkom boja za „demokraciu“, kedy veľké štáty ekonomicky profitujú na takto vyvolaných zmenách v slabších alebo nestabilnejších štátnych režimoch.

Záver

Každá štátna revolúcia bez ohľadu na dobu a priestor, v ktorom sa odohráva, je sledom nepredvídateľných okolností, ktoré majú podobné ciele a vznikajú v podobných politických situáciách. Rozdielny je ich národný a ideový základ. Ich hlavným účelom je zvrhnutie vládnucich štátnych orgánov a ich nahradenie novými zástupcami, ktorí sa podieľali na úspešnom priebehu revolúcie. Revolučné udalosti sú sledom viac či menej predvídateľných okolností. Revolúcie prešli mnohými zmenami a stáli v pozadí významných spoločenských, politických a kultúrnych zmien.

Autor: JUDr. Rudolf Kasinec, PhD.
odborný asistent, Katedra teórie práva a sociálnych vied, Právnická fakulta Univerzity Komenského

Zoznam použitej literatúry a prameňov
1. Neitzel, L. : What is Revolution?, In : http://www.columbia.edu/cu/weai/exeas/asian-revolutions/pdf/what-is-rev…, Dostupné : 5.3.2014
2. Krieger, J :. Oxfordský slovník světové politiky, Praha : Ottovo nakladatelství, 2000, 1090 s. ISBN 80-7181-463-6
3. Miller, D.: Blackwellova encyklopedie politického myšlení, Brno : Barrister & Principal, 2000, 581 s. ISBN 80-85947-56-0
4. Hroch, M.: Buržoazní revoluce v Evropě, Praha : Svoboda, 1981, 472 s.
5. Hedges, Ch.: Jak vypadá revoluce, In : http://www.blisty.cz/art/61031.html, Dostupné 8.2.2014
6. Weyr, F.: Úvod do studia právnického (normativní theorie), Brno : Masarykova univerzita, 1994, 79 s. ISBN 80-210-0915-2
7. Tanter, R.: – Midlarsky, M. A theory of revolution, In: http://deepblue.lib.umich.edu/bitstream/handle/2027.42/66981/10.1177_00…, Dostupné: 6.2.2014
8. Klíma, K. a kol.: Komentář k Ústavě a Listině: 2. díl, Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2009, S. 923- 1427, ISBN 978-80-7380-140-3

(1) Neitzel, L. What is Revolution?, In : http://www.columbia.edu/cu/weai/exeas/asian-revolutions/pdf/what-is-rev…, Dostupné : 5.3.2014
(2) Krieger, J. Oxfordský slovník světové politiky, s. 715-716
(3) Tamtiež, s. 717
(4) Miller, D. Blackwellova encyklopedie politického myšlení, s. 420
(5) Hroch, M. Buržoazní revoluce v Evropě, s. 43
(6) Tamtiež, s. 64
(7) Hedges, Ch. Jak vypadá revoluce, Dostupné na : http://www.blisty.cz/art/61031.html, 8.2.2014
(8) Weyr, F. Úvod do studia právnického (normativní theorie), s. 50
(9) Francúzsko (1789), Rusko (1917), USA (1776), Čína (1949)
(10) Turecko (1919), Egypt (1952), Nemecko (1933), Irak (1958)
(11) Argentína (1955), Sýria (1956), Pakistan (1958), Venezuela (1958)
(12) Brazília (1955), Kolumbia (1953, 1957), Honduras (1956), Salvador (1960)
(13) Tanter, R. – Midlarsky, M. A Theory of revolution, In: http://deepblue.lib.umich.edu/bitstream/handle/2027.42/66981/10.1177_00…, Dostupné: 6. 2. 2014
(14) Hroch, M. Buržoazní revoluce v Evropě, s. 82-84
(15) Klíma, K. a kol. Komentář k Ústavě a Listině: 2. díl, s. 1169
(16) Fabry, B. Ukrajina: od diktatúry k demokracii alebo v stopách súdruha Lenina?, In : http://brankof.blog.pravda.sk/2013/12/09/ukrajina-od-diktatury-k-demokr…, Dostupné : 16.2.2014