Úvod

Prednedávnom sme si pripomenuli už dvadsiate tretie výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky, resp. i dvadsiate tretie výročie zániku spoločného československého štátu.¹ Aj napriek tomuto, už relatívne dlhému časovému odstupu, československá idea z času na čas ožije, prinajmenšom aspoň v časti spoločnosti.² Príkladom je aj občianska iniciatíva za obnovenie Československa, ktorá sa objavila začiatkom minulého roka.³ Jej cieľom je vyhlásenie referenda o znovuzjednotení českého a slovenského štátu, t. j. o obnovení Československa, a to v r. 2018. Výber tohto časového okamihu nie je náhodný. Naopak, má symbolický charakter. V r. 2018 totiž uplynie sto rokov od vzniku prvej Československej republiky.⁴

Cieľom nášho príspevku však nebude hodnotiť načrtnuté snahy iniciované občianskym sektorom. Prípadné uskutočnenie referenda o obnovení Československa, ak by aj teoreticky bolo úspešné, by znamenalo len začiatok dlhej cesty, ktorá má nie len ústavnoprávne aspekty, a to tak z pohľadu ústavného práva Slovenskej republiky ako aj ústavného práva Českej republiky, ale aj viaceré aspekty medzinárodnoprávne. Predmetom nasledujúcich riadkov preto bude stručná analýza ústavnoprávnych dôsledkov prípadného platného slovenského referenda o obnovení Československa. Zameriame teda pozornosť najmä na kroky, ktoré by mali po úspešnom referende nasledovať.

Referendum o obnovení Československa

Ako sme naznačili už v úvode, prípadné, občianskou cestou iniciované referendum o obnovení Československa, by bolo len začiatkom na ceste, ktorá by potenciálne mohla vyústiť v integrovanie Slovenskej republiky do obnoveného československého štátu. Ešte skôr, ako zameriame pozornosť na dôsledky potenciálne platného a úspešného referenda o obnovení Československa, je na mieste si niečo povedať o samotnej povahe takéhoto hlasovania.

Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústava“)⁵ predpokladá dva druhy referenda. Tie sú teóriou označované ako referendum obligatórne a referendum fakultatívne. Referendum, ktoré by sa potenciálne malo v r. 2018 uskutočniť, je referendom fakultatívnym. Fakultatívnosť sa týka vecnej stránky referenda. Povedané inými slovami, týka sa otázky, o ktorej sa má hlasovať. Fakultatívne referendum predstavuje hlasovanie o takej otázke, o ktorej je možné rozhodnúť aj inak ako prostredníctvom referenda, napr. prostredníctvom štátnych orgánov. Ústavným základom fakultatívneho referenda je čl. 93 ods. 2 Ústavy, v zmysle ktorého sa referendom „(...) môže rozhodnúť aj o iných dôležitých otázkach verejného záujmu“. Nasledujúci odsek 3 súčasne vypočítava okruhy otázok, ktoré predmetom fakultatívneho referenda byť nemôžu. Možno teda uzavrieť, že prípadná otázka obnovenia československého štátu by spĺňala podmienky ustanovené v čl. 93 ods. 2 a 3. Nepochybne by išlo o dôležitú otázku verejného záujmu a súčasne by nešlo o otázku, ktorá by predstavovala jeden zo štyroch neprípustných predmetov referenda.⁶

Ústavná úprava neurčuje len predmet fakultatívneho referenda, ale aj procesný postup smerujúci k jeho vyhláseniu. Referendum môže vyhlásiť jedine prezident Slovenskej republiky (ďalej aj len „prezident“).⁷ Táto jeho právomoc má však viazaný charakter. Znamená to, že prezident nemôže referendum vyhlásiť sám a kedykoľvek. Môže tak spraviť len na návrh oprávneného subjektu. Tým je, v zmysle čl. 95 ods. 1 Ústavy, buď Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“) alebo skupina najmenej 350.000 občanov. V prípade potenciálneho referenda o obnovení československého štátu by išlo o druhý z uvedených subjektov. Aby teda prezident mohol referendum vyhlásiť, musí obdŕžať návrh v podobe petície, ktorá musí byť podporená najmenej 350.000 občanmi Slovenskej republiky. Prezident je súčasne i garantom ústavnosti referenda. Má totiž posúdiť, či návrh na jeho vyhlásenie spĺňa formálne a materiálne podmienky. Pod formálnymi podmienkami máme na mysli predovšetkým dostatočný počet právne relevantných podpisov pod petíciou. Materiálne podmienky sa týkajú súladu predmetu referenda, t. j. jeho otázky, s Ústavou, prípadne s inými ústavnými zákonmi. V tejto súvislosti má prezident možnosť, nie však povinnosť, obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj len „Ústavný súd“) so žiadosťou o posúdenie ústavnosti predmetu referenda. V prípade, ak by Ústavný súd konštatoval rozpor referendovej otázky s Ústavou alebo iným ústavným zákonom, prezident by referendum vyhlásiť nemohol.⁸

Na to, aby sa v prípadnom procese začlenenia Slovenskej republiky do obnoveného Československa mohlo pokračovať, by občanmi iniciované referendum muselo byť platné a úspešné. Pod úspešnosťou máme na mysli kladný výsledok hlasovania. Podmienky platnosti výsledkov referenda upravuje čl. 98 ods. 1 Ústavy. Referendum by bolo platné v prípade, ak by sa na ňom zúčastnila nadpolovičná väčšina zo všetkých oprávnených občanov. Pre platnosť referenda by však súčasne muselo byť splnené aj to, že rozhodnutie bolo prijaté nadpolovičnou väčšinou účastníkov referenda, t. j. tých voličov, ktorý sa referenda zúčastnili. Povedané inými slovami, referendum by bolo neplatné aj v prípade, ak by počet platných hlasov za obnovenie Československa bol rovnaký ako počet platných hlasov proti obnoveniu Československa. Pokiaľ ide o kladný výsledok referenda, nadpolovičná väčšina z účastníkov referenda by musela odpovedať na otázku, či sú za obnovenie Československa, resp. za to, aby sa Slovenská republika stala súčasťou obnoveného československého štátu, kladne. Len za splnenia uvedených podmienok by z ústavnoprávneho hľadiska proces eventuálneho obnovenia československého štátu mohol pokračovať.

V súvislosti s podmienkami platnosti a úspešnosti referenda je ešte potrebné sa pristaviť pri otázke jeho právnych účinkov, povedané inými slovami, pri otázke právnej (ne)záväznosti výsledkov referenda. Neraz sa totiž stretávame so spochybňovaním záväznosti výsledkov platného referenda, a to nie len v kruhoch politických. Podrobná analýza právnych účinkov resp. záväznosti výsledku fakultatívneho referenda by však prekračovala rámec tohto príspevku. Na tomto mieste teda len konštatujeme, že celý náš ďalší výklad vychádza z tézy o záväznosti výsledkov referenda. Máme teda za to, že aj napriek prípadným praktickým problémom spojených s vykonaním vôle vyjadrenej v referende, sú štátne orgány výsledkom referenda viazané a musia prijať všetky potrebné opatrenia na to, aby bola vôľa vyjadrená v hlasovaní aj pretransformovaná do právneho poriadku. To by v plnej miere platilo aj pre prípad potenciálneho referenda o obnovení Československa. Platný výsledok referenda, v ktorom by oprávnení občania vyjadrili vôľu obnoviť československý štát, by tak po vyhlásení v Zbierke zákonov nadobudol povahu právneho aktu sui generis, ktorým by následne boli všetky štátne orgány viazané.

Na záver tejto časti je potrebné uviesť ešte jednu poznámku. Pripúšťame, že do úvahy prichádza aj alternatívny výklad. Referendum o obnovení Československa by bolo možné považovať nie za referendum fakultatívne, ale aj za referendum predpokladané v čl. 7 ods. 1 Ústavy, t. j. za referendum, ktorému budeme venovať pozornosť na konci príspevku. V takomto prípadne by si však občiansku iniciatívu smerujúcu k obnoveniu Československa museli osvojiť aj príslušné orgány Slovenskej republiky. Referendu o obnovení Československa by tak muselo, prinajmenšom, predchádzať prijatie ústavného zákona, ku ktorému sa dostaneme v nasledujúcej časti príspevku.

Ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku

Samotné referendum o obnovení Československa, iniciované občanmi Slovenskej republiky, bez ohľadu na jeho platnosť a úspešnosť, by však k vytvoreniu resp. obnoveniu spoločného československého štátu nestačilo. Ústava totiž v čl. 7 ods. 1 výslovne upravuje podmienky vstupu Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi, ako aj podmienky prípadného neskoršieho vystúpenia z takéhoto zväzku.

Ešte pred tým, ako pristúpime k stručnej analýze týchto podmienok, sa ako potenciálne problematická otázka javí to, či možno prípadný obnovený československý štát považovať za „štátny zväzok s inými štátmi“, o ktorom v príslušnej časti hovorí Ústava. Pokiaľ ide o gramatický plurál, t. j. zväzok s „inými štátmi“, ten nemožno považovať za zásadný problém. Je totiž nepochybné, že ustanovenie čl. 7 ods. 1 by malo byť aplikovateľné aj na prípad, ak by chcela Slovenská republika vstúpiť do štátneho zväzku len s jedným iným štátom, nie len viacerými.⁹ V nami skúmanom hypotetickom prípade by išlo práve o takéto spojenie. Išlo by o spojenie s jedným štátom, a to konkrétne s Českou republikou.¹⁰

Problematickejším je však samotný pojem „štátny zväzok“. Štátoveda ako taká, aj keď ani v tejto otázke nie je úplne jednotná, používa skôr odlišné pojmy označujúce rôzne formy vertikálnej štruktúry štátu (štátneho zriadenia), ako je napr. zložený štát, federácia, konfederácia, únia, nadštátne spojenie štátov, zväz štátov alebo spolok štátov.¹¹ Použité slovné spojenie „štátny zväzok“ však, podľa nášho názoru, predovšetkým predpokladá spojenie viacerých štátov, vrátane Slovenskej republiky, za účelom vytvorenia zloženého štátu, akým je napr. federácia.¹² Išlo by teda o taký celok, ktorý by sa nečlenil len na administratívno-teritoriálne, ale členil by sa na celky s charakterom štátu resp. kvázi štátu.¹³ Jedným z nich by bola aj Slovenská republika. Otázne je ďalej ale i to, či čl. 7 ods. 1 Ústavy pripúšťa, aby sa Slovenská republika stala súčasťou štátneho celku s iným štátom, ktorý bude vo svoje výslednej forme štátom unitárnym (jednotným), t. j. štátom, v rámci ktorého nebude Slovenská republika existovať aj naďalej aspoň ako jeden zo subjektov zloženého štátu. Prikláňame sa však skôr k záveru, že proces predvídaný v čl. 7 ods. 1 Ústavy, ktorý zahŕňa nie len prijatie ústavného zákona, ale, ako si ešte ďalej priblížime, aj vykonanie obligatórneho referenda, je potenciálne aplikovateľný aj na integráciu Slovenska do spoločného unitárneho štátu. Ustanovenie čl. 7 ods. 1 totiž predpokladá, ako si ešte ilustrujeme na nasledujúcich riadkoch, ústavný proces s azda najnáročnejšími podmienkami, zahrňujúci nie len rozhodovanie štátnych orgánov, ale aj rozhodovanie samotných občanov ako zdroja moci. Snahu o interpretáciu pojmu „štátny zväzok“, použitého v ustanovení čl. 7 ods. 1, teda možno uzavrieť tak, že pod týmto pojmom treba rozumieť akúkoľvek formu vertikálnej štruktúry novovznikajúceho štátneho celku, ktorého by sa potenciálne Slovenská republika mala stať súčasťou.¹⁴

Avšak späť k ďalším podmienkam prípadného obnovenia Československa. Fundamentálnou ústavnou podmienkou, ktorú Ústava v čl. 7 ods. 1 predpokladá, je prijatie ústavného zákona o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku. Citované ustanovenie totiž výslovne uvádza, že o takomto vstupe sa rozhodne ústavným zákon. Pokiaľ ide o príslušný orgán, tým je Národná rada. Tá je totiž v zmysle čl. 72 Ústavy jediným ústavodarným orgán, do pôsobnosti ktorej tak patrí aj uznášanie sa na ústavných zákonoch.¹⁵ Na prijatie ústavného zákona vo všeobecnosti, vrátane ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku, sú podľa čl. 84 ods. 4 Ústavy potrebné hlasy kvalifikovanej väčšiny poslancov Národnej rady, čiže hlasy aspoň troch pätín poslancov. V spojení s ustanovením čl. 73 ods. 1, ktoré ustanovuje, že Národná rada má 150 poslancov, je zrejmé, že ide o hlasy najmenej 90 poslancov. Pokiaľ ide o iniciovanie prijatia takéhoto ústavného zákona, Ústava osobitným spôsobom neupravuje to, kto by mal jeho prijatie navrhnúť. Je teda potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia týkajúce sa práva zákonodarnej resp. legislatívnej iniciatívy. To prináleží, v zmysle čl. 87 Ústavy, poslancom Národnej rady, výborom Národnej rady a vláde Slovenskej republiky (ďalej aj len „vláda“). So zreteľom na povahu veci možno predpokladať, že by iniciátorom mala byť vláda. Prípadné obnovenie československého štátu by si totiž nepochybne vyžadovalo aj uzatvorenie medzinárodnej zmluvy, ktorej dojednanie a ratifikácia prináleží výkonnej moci, resp. prezidentovi a vláde.¹⁶

Oveľa dôležitejšou otázkou než tou, kto prijatie ústavného zákona predpokladaného v čl. 7 ods. 1 Ústavy navrhne, je samotný obsah takéhoto zákona. Nakoľko je ústavná úprava veľmi stručná, výslovne neupravuje ani žiadne obsahové náležitosti. V tejto súvislosti sa možno stotožniť s názorom J. Drgonca, ktorý uvádza, že minimálnymi obsahovými náležitosťami ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku by mala byť identifikácia štátu alebo štátov, s ktorými Slovenská republika do štátneho zväzku hodlá vstúpiť, ako aj určenie časového okamihu, kedy tak má nastať.¹⁷ Domnievame sa však, že obsah takéhoto ústavného zákona by mal byť o čosi „bohatší“ a mal by novovytvárajúci sa štátny zväzok, predovšetkým postavenie Slovenskej republiky v ňom, upraviť podrobnejšie. Konkrétny obsah samozrejme záleží aj od formy, ktorú by novovytvárajúci sa štátny zväzok, v našom hypotetickom prípade obnovujúci sa československý štát, mal mať. Miera konkretizácie by však záležala aj od skutočnosti, či by sa Slovenská republika mala stať súčasťou už existujúceho štátneho celku, t. j. len by k nemu pristúpila, alebo by Slovenská republika bola jedným z takpovediac zakladajúcich subjektov takéhoto štátneho celku. Ak by totiž išlo už o štátny celok resp. zväzok existujúci, možno predpokladať, že by ústavný zákon Národnej rady mal vo svojom obsahu reflektovať napr. aj obsah ústavného dokumentu takéhoto štátneho zväzku. V nami skúmanom prípadne by však išlo veľmi pravdepodobne o druhý variant.

Okrem obsahu je polemická i formálna stránka ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku. Túto otázku možno považovať za súčasť širších polemík o štruktúre ústavného poriadku Slovenskej republiky, predovšetkým vzájomného vzťahu Ústavy Slovenskej republiky a ostatných ústavných zákonov.¹⁸ Z formálneho hľadiska totiž do úvahy prichádzajú dve riešenia. Prvým z nich by bolo prijatie samostatne stojacieho ústavného zákona. Nešlo by teda o právny predpis, ktorý by výslovne a priamo novelizoval text Ústavy, t. j. text právneho predpisu publikovaného pod č. 460/1992 Zb. Takéto riešenie by nepochybne bolo ústavne konformné, nakoľko ustanovenie čl. 7 ods. 1 Ústavy výslovne predpokladá prijatie ústavného zákona. Išlo by teda o jeden z mála ústavných zákonov, v porovnaní s tými, ktoré sú súčasťou ústavného poriadku Slovenskej republiky dnes, ktoré by nevyvolávali pochybnosti o ich systematickej akceptovateľnosti. Avšak, do úvahy prichádza aj iná alternatíva. Za postup súladný s textom čl. 7 ods. 1 Ústavy by sme mohli označiť aj prijatie ústavného zákona, ktorý by z formálneho hľadiska predstavoval výslovnú a priamu novelu Ústavy. Išlo by tak o ústavný zákon, ktorý by ustanovenia o integrácii Slovenskej republiky do štátneho zväzku, v našom prípade do potenciálneho československého štátu, včlenil priamo do textu Ústavy. Z hľadiska prehľadnosti celého ústavného poriadku by dokonca išlo o postup azda vhodnejší.

Referendum o potvrdení ústavného zákona

Prijatie ústavného zákona o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku, bez ohľadu na to, či by išlo o priamu novelu Ústavy alebo o samostatne stojaci ústavný zákon, by však ešte neznamenalo ukončenie procesu smerujúceho k vzniku československého štátu. V podmienkach Slovenskej republiky by sa totiž muselo konať ešte jedno referendum. Článok 7 ods. 1 Ústavy, ako aj čl. 93 ods. 1, totiž ustanovujú, že ústavný zákon o vstupe do štátneho zväzku sa potvrdí referendom. Potvrdzovanie tohto ústavného zákona však nemožno identifikovať s povinnosťou občanov vysloviť súhlas s rozhodnutím parlamentu.¹⁹ Takéto referendum tak možno charakterizovať ako overovanie totožnosti vôle zástupcu ľudu (Národnej rady) a ľudu samotného. Z hľadiska všeobecne akceptovaných teoretických klasifikácií referenda by išlo o referendum obligatórne a ratifikačné (referendum post legem).

Obligatórny charakter tohto referenda, podobne ako fakultatívny charakter prvého analyzovaného referenda, sa týka jeho vecnej stránky. Ústava totiž predpokladá, že v konečnom dôsledku možno o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi, ako aj o vystúpení z takéhoto zväzku, rozhodnúť len referendom. Akýkoľvek iný spôsob, napr. len samotné prijatie ústavného zákona Národnou radou, by totiž bolo nedostatočné. Obligatórnosť teda v tomto prípade znamená, že referendum potvrdzujúce ústavný zákon o vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu, by sa vykonať muselo. Ratifikačný charakter, resp. označenie za referendum post legem znamená, že by išlo o referendum, ktoré by sa vykonalo až po tom, ako príslušný štátny orgán, v danom prípade Národná rada, rozhodol o otázke vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu. Toto referendum by tak predstavovalo akúsi odkladaciu podmienku účinnosti prijatého ústavného zákona. Z legislatívno-technického hľadiska dokonca možno predpokladať i to, že predmetný ústavný zákon by svoju účinnosť aj výslovne viazal na vyhlásenie výsledkov obligatórneho referenda, samozrejme za predpokladu, že by bolo platné a úspešné. V súvislosti s vecnou stránkou skúmaného referenda dodávame, že jeho predmetom môže byť len potvrdzovanie ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku. Voličom tak v tomto hlasovaní nemôže byť predložená žiadna iná otázka.

Ústavná úprava obligatórneho referenda, t. j. aj potenciálneho referenda o potvrdení ústavného zákona o vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu, je však veľmi stručná. Vyvoláva tak hneď niekoľko otázok. Jednou z nich je napr. aj procesný postup smerujúci k vyhláseniu referenda. Samotné vyhlasovanie referenda patrí, ako sme už uviedli v súvislosti s fakultatívnym referendom, do právomoci prezidenta. Rovnako sme uviedli, že ten žiadne referendum nemôže vyhlásiť sám a kedykoľvek, ale len na návrh Ústavou predpokladaného subjektu. Tým je buď Národná rada, alebo skupina najmenej 350.000 občanov. Uvedené pravidlá, aj so zreteľom na ich systematické zaradenie, možno označiť za univerzálne. Vzťahujú sa tak aj na vyhlásenie obligatórneho referenda. V prípade eventuálneho referenda potvrdzujúceho vstup Slovenskej republiky do obnovujúceho sa Československa možno skôr predpokladať parlamentnú iniciatívu, keďže by išlo o referendum potvrdzujúce ústavný zákon prijatý Národnou radou. Otázkou však je, či je na vyhlásenie referenda potrebné aj osobitné uznesenie Národnej rady, teda uznesenie odlišné od toho, ktorým sa Národná rada uzniesla na prijatí ústavného zákona. V prospech takéhoto výkladu svedčí predovšetkým jazykový výklad. Avšak, pri zohľadnení účelu, čiže ak zohľadníme i výklad teleologický, môžeme dospieť k záveru, že uznesenie Národnej rady, ktorým by táto prezidentovi navrhovala vyhlásiť referendum, by bolo možné nahradiť samotným ústavným zákonom o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku. V prospech takéhoto výkladu svedčí napr. aj to, že na prijatie ústavného zákona je potrebná až trojpätinová väčšina hlasov poslancov,²⁰ zatiaľ čo na prijatie „obyčajného“ uznesenia navrhujúceho prezidentovi vyhlásenie referenda len väčšina jednoduchá (relatívna).²¹ Z materiálneho hľadiska by totiž návrh Národnej rady, žiadajúci hlavu štátu o vyhlásenie referenda, bol prítomný už v ústavnom zákone, ktorý sa má v predmetnom referende potvrdiť. A do tretice, ako ďalšia eventualita prichádza do úvahy napr. taký postup, že by Národná rada postup smerujúci k návrhu na vyhlásenie referenda upravila v samotnom ústavnom zákone, ktorý by tak predstavoval lex specialis vo vzťahu k ústavnej úprave obsiahnutej v čl. 95 ods. 1. Avšak, za neprípustnú by mala byť označená taká potenciálna úprava, ktorá by prezidenta odnímala samotnú právomoc referendum vyhlásiť. Ak by sme nechceli konštatovať nevhodné prelamovanie Ústavy, malo by ísť len o špecifikáciu procesného postupu.

Pokiaľ ide o účinky obligatórneho referenda, ústavný zákon o vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa Československa by bol účinný jedine za splnenia dvoch ústavných podmienok.²² Prvou z nich by bola platnosť výsledkov referenda, druhou jeho úspešný výsledok. Podmienky platnosti výsledkov tohto referenda sú rovnaké ako podmienky platnosti referenda fakultatívneho, ktorému sme venovali pozornosť na začiatku príspevku. Druhou z podmienok ústavne konformného vstupu Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu by bol úspešný, čiže kladný výsledok referenda. Pod kladným výsledkom je potrebné rozumieť to, že nadpolovičná väčšina zo zúčastnených hlasujúcich by odpovedala na položenú otázku kladne, t. j. vyjadrila by sa za potvrdenie ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku, v našom prípade do obnovujúceho sa Československa.²³

Až momentom vyhlásenia výsledkov referenda, ktoré by boli platné a súčasne kladné, tak možno z (vnútroštátneho) ústavného hľadiska považovať za splnené všetky predpoklady pre to, aby sa Slovenská republika mohla stať súčasťou potenciálneho československého štátu. Treba však, samozrejme, dodať, že reálne začlenenie do takéhoto štátneho útvaru by si vyžadovalo prijatie viacerých ďalších (vykonávacích) právnych predpisov, ktoré by upravili ďalšie podrobnosti.

Aby bol výklad o potenciálnom obligatórnom referende o vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu kompletný, je potrebné zaujať stanovisko aj k situácii, ak by referendum bolo neúspešné. Hovoríme o situácii, že by referendum síce platné bolo, ale nadpolovičná väčšina z hlasujúcich by odpovedala na položenú otázku záporne. Rovnako hovoríme o situácii, ak by referendum nebolo platné z dôvodu nedostatočnej účasti oprávnených občanov. Bolo by možné takéto referendum opakovať? Ústava takúto situáciu predvída a upravuje. Táto úprava však má všeobecný charakter a nie je a priori zrejmé, ako by sa mala aplikovať aj na obligatórne referendum. Článok 99 ods. 2 ustanovuje, že referendum možno v tej iste veci opakovať najskôr po uplynutí troch rokov od jeho vykonania. V spojení s potenciálnym neúspešným obligatórnym referendom tak prichádzajú do úvahy dve alternatívy. Prvou by bolo, že trojročný limit zakazuje opakovanie referenda o tom istom ústavnom zákone o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku. Podľa druhej alternatívy by sa ale trojročné „moratórium“ vzťahovalo na akýkoľvek ústavný zákon o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku s iným štátom resp. štátmi. Prikláňame sa skôr k prvej z alternatívnych odpovedí. Máme teda za to, že Ústava zakazuje opakovanie referenda týkajúceho sa potenciálneho vstupu Slovenskej republiky do toho istého štátneho zväzku. Rozhodujúcim by však malo byť materiálne hľadisko, nie len formálna totožnosť ústavného zákona, ktorý by mal byť potvrdzovaný v referende. Aplikujúc na náš prípade tak môžeme konštatovať, že referendum, ktorým by sa mal potvrdiť ústavný zákon o vstupe Slovenskej republiky do obnovujúceho sa československého štátu, by sa mohlo opakovať až po uplynutí troch rokov, s výnimkou prípadu, že by bol v kratšej lehote prijatý nový ústavný zákon, ktorý by však otázku vstupu do štátneho zväzku upravil zásadne odlišným spôsobom.

Záver

V príspevku sme sa snažili v stručnosti priblížiť, ako by mal vyzerať proces prípadného začlenenia Slovenskej republiky do obnoveného československého štátu, pokiaľ by občianska iniciatíva, či už tá existujúca alebo akákoľvek iná v budúcnosti, bola úspešná. Išlo výlučne o pohľad ústavnoprávny. Z predchádzajúcich riadkov je nepochybne zrejmé, že takýto proces by bol mimoriadne náročný. Okrem platného a úspešného výsledku občanmi vyvolaného referenda by bol potrebný aj súhlas kvalifikovanej väčšiny poslancov Národnej rady. A následne, do tretice by bol potrebný aj platný a úspešný výsledok ďalšieho referenda. V tejto súvislosti pritom opätovne zdôrazňujeme, že na celú problematiku sme nazerali len z pohľadu ústavného práva Slovenskej republiky. Ak by sa mala vízia potenciálneho obnoveného československého štátu stať realitou, bolo by potrebné splniť aj mnohé ďalšie podmienky. Aj české štátne orgány, prípade priamo občania Českej republiky, by totiž museli o skúmanej otázke rozhodnúť spôsobom, ktorý by bol v súlade s ústavným poriadkom Českej republiky. A napokon, mimo našej pozornosti zostala aj medzinárodnoprávna rovina celej problematiky. Potenciálne obnovenie Československa by sa však nepochybne dotklo aj roviny práva Európskej únie, prinajmenšom pokiaľ ide o členstvo novovytvoreného štátneho subjektu v Únii.

A na úplný záver by sme si dovolili len krátke konštatovanie. Potenciálne obnovenie československého štátu považujeme za málo pravdepodobné. Ide skôr o utopickú myšlienku. Jedným z dôvodov sú práve veľmi prísne podmienky, ktorých splnenie Ústava Slovenskej republiky predpokladá. Nejde však len o ústavnoprávny pohľad. Možno totiž taktiež vysloviť pochybnosti o tom, či by československá idea, okrem určitej nostalgie, mala súčasnej slovenskej spoločnosti vôbec čo ponúknuť.

Autor: JUDr. Marek Domin, PhD.
Autor je odborným asistentom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Zoznam použitých prameňov

komentáre, monografie, odborné články a učebnice
[1] BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M.: Ústava a ústavné zákony. Bratislava: Kalligram, 2013. 272 s. ISBN 978-80-8101-727-8.
[2] CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013. 279 s. ISBN 978-80-7160-349-8.
[3] ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012. 832 s. ISBN 978-80-89447-93-0.
[4] DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2012. 1620 s. ISBN 90-89122-73-8.
[5] KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň: Aleš Čenek, 2011. 431 s. ISBN 978-80-7380-296-7.
[6] KOVÁČIKOVÁ, J.: K rozdeleniu Česko-Slovenska. In: Projustice.sk, 31.01.2013. Dostupné na http://www.projustice.sk/pravne-dejiny/k-rozdeleniu-cesko-slovenska [cit. 27.12.2015].
[7] OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B.: Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011. 544 s. ISBN 978-80-89447-54-1.
[8] PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011. 557 s. ISBN 978-80-7097-3.
[9] PAVLÍČEK, V. a kol.: Ústavní právo a státověda. 1. díl. Obecná státověda. Praha: Linde, 1998. 364 s. ISBN 80-7201-141-3.

právne predpisy
[10] Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
[11] Zákon č. 11/1918 Zb. z. a n. o zriadení samostatného štátu československého.
[12] Ústavný zákon č. 327/1991 Zb. o referende.
[13] Ústavný zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
[14] Zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 356/2015 Z. z.

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
[15] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2008, sp. zn. II. ÚS 171/05.

iné pramene
[16] Československo 2018. Hnutí za obnovení Československa. Dostupné na https://ceskoslovensko2018.wordpress.com [cit. 25.12.2015].

¹ Česká a Slovenská Federatívna Republika v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zanikla uplynutím dňa 31. decembra 1992. Slovenská republika, ktorá bola dovtedy len subjektom dvojčlenného zloženého (federatívneho) štátu, ako samostatný a suverénny štát tak vznikla dňa 1. januára 1993. Zaujímavosťou je, že v tejto súvislosti nedošlo k aplikácii ústavného zákona č. 327/1991 Zb. o referende, nakoľko ten počítal s obligatórnym referendom len v prípade vystúpenia jednej z členských republík zo spoločného útvaru. K tejto skutočnosti ale nedošlo. Napokon však došlo ku konsenzuálnemu zániku spoločného štátu. Prípadné iné otázky štátoprávneho usporiadania spoločného štátu citovaný ústavný zákon chápal len ako predmet fakultatívneho referenda.
² Takéto nálady môžu prameniť, aspoň čiastočne, aj z ťažko sa rodiacich dohôd o riešení štátoprávneho usporiadania Československa po r. 1989. K procesu zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky porovnaj napr. aj KOVÁČIKOVÁ, J.: K rozdeleniu Česko-Slovenska. In: Projustice.sk, 31.01.2013. Dostupné na http://www.projustice.sk/pravne-dejiny/k-rozdeleniu-cesko-slovenska [cit. 27.12.2015].
³ Ide o iniciatívu „Československo 2018. Hnutí za obnovení Československa“. Dostupné na https://ceskoslovensko2018.wordpress.com [cit. 25.12.2015].
⁴ Za okamih vzniku československého štátu sa vo všeobecnosti považuje prijatie zákona o zriadení samostatného štátu československého, ktorý bol publikovaný pod č. 11/1918 Zb. z. a n. Tento zákon bol prijatý Národným výborom československým.
⁵ Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
⁶ V zmysle čl. 93 ods. 3 Ústavy „predmetom referenda nemôžu byť základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet“.
⁷ Porovnaj čl. 95 ods. 1 v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. n) Ústavy.
⁸ Porovnaj čl. 95 ods. 2 v spojení s čl. 125b Ústavy.
⁹ Rovnako napr. aj ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 52 alebo aj DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 233.
¹⁰ Pre úplnosť je potrebné dodať, že do r. 1945 bolo súčasťou československého štátu aj územie Podkarpatskej Rusy, ktoré je dnes súčasťou Ukrajiny.
¹¹ Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013, s. 52 a nasl.; KLÍMA, K. a kol.: Státověda. Plzeň: Aleš Čenek, 2011, s. 110 a nasl. alebo PAVLÍČEK, V. a kol.: Ústavní právo a státověda. 1. díl. Obecná státověda. Praha: Linde, 1998, s. 115 a nasl.
¹² Chápanie štátneho zväzku v intenciách čl. 7 ods. 1 Ústavy ako zloženého štátu podporuje napr. aj B. Balog. Porovnaj OROSZ, L. – SVÁK, J. – BALOG, B.: Základy teórie konštitucionalizmu. Bratislava: Eurokódex, 2011, s. 304.
¹³ O kvázi štáte je na mieste hovoriť v súvislosti s tým, že štátoveda vo všeobecnosti ako jeden z pojmových znakov štátu akceptuje suverenitu (zvrchovanosť) štátu. Je však prinajmenšom polemické, či možno subjektom tvoriacim federáciu priznať atribút suverenity. Porovnaj napr. CIBULKA, Ľ. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Štátoveda. Bratislava: PraF UK, 2013, s. 25 a nasl.
¹⁴ K aplikácii ustanovenia čl. 7 ods. 1 Ústavy sa v minulosti vyjadril aj Ústavný súd, avšak len v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Ústavný súd konštatoval, že citované ustanovenie nemožno na danú situáciu aplikovať, nakoľko existuje osobitné ustanovenie v podobe čl. 7 ods. 2 Ústavy. Porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2008, sp. zn. II. ÚS 171/05.
¹⁵ Porovnaj čl. 86 Ústavy.
¹⁶ Porovnaj čl. 102 ods. 1 písm. a) a čl. 119 písm. i) Ústavy.
¹⁷ Porovnaj ČIČ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Žilina: Eurokódex, 2012, s. 52,
¹⁸ K načrtnutej otázke pozri napr. BREICHOVÁ LAPČÁKOVÁ, M.: Ústava a ústavné zákony. Bratislava: Kalligram, 2013. 272 s.
¹⁹ PALÚŠ, I. – SOMOROVÁ, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. Košice: UPJŠ, 2011, s. 182.
²⁰ Porovnaj čl. 84 ods. 4 Ústavy.
²¹ Porovnaj čl. 84 ods. 2 Ústavy.
²² V súvislosti s výsledkom obligatórneho referenda dodávame, že v prípade tohto typu referenda vo všeobecnosti neexistuje odborná diskusia o jeho záväznosti či nezáväznosti. Z ustanovení čl. 7 ods. 1 a čl. 93 ods. 1 Ústavy totiž nepochybne vyplýva, že platný výsledok referenda zaväzuje.
²³ Podrobnosti o formulácii referendovej otázky, bez ohľadu na rozlišovanie na referendum fakultatívne a referendum obligatórne, upravuje zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 356/2015 Z. z., najmä ustanovenia § 202.