Ústavné súdnictvo a legitimita v postmodernej situácii

mar 30 2015

Abstrakt: Článok je zameraný na problémy legitimity súčasného práva so špecifickým zameraním na legitimitu rozhodnutí ústavného súdnictva. V prvej časti autor definuje pojmy legitimity práva, ústavného súdnictva a postmodernej situácie. Teoretickou analýzou jednotlivých legitimizačných formúl súčasného práva prichádza k posúdeniu vplyvov jednotlivých formúl na legitimitu ústavného súdnictva, s dôrazom na európsky priestor. V posledných kapitolách menuje hlavné problémy legitimity dnešnej koncepcie výkonu kontroly ústavnosti prostredníctvom špecializovaných ústavných súdov a formuluje východiská ich inštitucionálnej reformy v zmysle zaplnenia vzniknutej legitimizačnej medzery. Medzi hlavné pozitívne reformy podľa názoru autora patrí: posilnenie demokratickej legitimity ústavných súdov zavedením priamej voľby ústavných sudcov občanmi a posilnenie komunikatívnych a diskurzívnych prvkov legitimity prostredníctvom zavedenia inštitútu votum separatum.
Kľúčové slová: legitimita práva, ústavné súdy, postmoderná situácia, legitimizačné formuly práva (LFP), kríza legitimity, posilnenie demokratickej legitimity, votum separatum

Úvod

Problém legitimity práva je v súčasnosti stále aktuálnejší. Spoločenská dynamika sa v posledných desaťročiach kontinuálne zvyšuje a právny systém, ktorý je vo svojej podstate konzervatívnym prvkom sociálneho univerza, je vystavený mnohým aktuálnym výzvam. Taktiež ústavné súdy v posledných rokoch rozvírili svojimi kontroverznými rozhodnutiami, niekedy prekračujúc svojej ústavné právomoci, hladinu spoločenskej diskusie a podnietili debaty o opodstatnenosti ich zásahov do právneho systému. Je teda nepochybné, že predmet tejto práce je z vedeckého hľadiska zaujímavým.

Abstraktnosť predmetu tejto práce pochopiteľne neznamená jeho nepraktickosť alebo akýsi doplnkový charakter vzhľadom na veľmi praktické otázky, ktoré nám prináša každodenná právna prax. Zastávame názor, že prílišná upätosť slovenskej právnej vedy na parciálne „otázky dneška“ spôsobuje jej nie práve utešený stav. Absencia skutočného vedeckého prístupu, vyznačujúceho sa predovšetkým svojou systematickosťou a metodickosťou, má za následok fragmentáciu vedy a celkový pokles jej kvality. Pri príprave podkladov k tejto práci sme narazili na problém s literatúrou. V súčasnosti sa otázkam legitimity práva nevenuje na systematickej a dlhodobej úrovni na Slovensku nikto, o špecifickej problematike legitimity ústavných súdov samozrejme nehovoriac. Boli sme preto odkázaní na zahraničné zdroje, či už českej, anglickej alebo nemeckej proveniencie. Preto si touto prácou kladieme za cieľ prispieť k vedeckej diskusii na Slovensku. Z hľadiska metodiky sme zvolili nasledujúci prístup. V prvej kapitole sa pokúsime stručne definovať jednotlivé základné pojmy, teda legitimitu práva, ústavné súdnictvo a postmodernú situáciu. V ďalšej kapitole rozoberieme jednotlivé druhy legitimity práva za pomoci koncepcie tzv. legitimizačných formúl práva (LFP). Posúdeniu vplyvov jednotlivých legitimizačných formúl práva na legitimitu ústavných súdov venujeme vždy po jednu kapitolu každej LFP. V kapitole „Ústavne súdnictvo a kríza súčasných legitimizačných formúl práva“, ktorá je z hľadiska pomenovania problémov ťažiskom tejto práce, zhrnieme súčasné problémy a deficity legitimity ústavného súdnictva. Napokon v poslednej kapitole v stručnosti formulujeme východiská z krízy legitimity.

1 Definičná časť

1.1. Legitimita práva

Pod legitimitou práva rozumieme schopnosť právneho normatívneho systému vyvolať v jeho adresátoch dobrovoľnú potrebu jeho akceptácie.1 V tejto kapitole rozanalyzujeme jednotlivé znaky vyššie uvedenej definície s dôrazom na špecifické zameranie našej práce na legitimitu rozhodnutí ústavných súdov. Základnou charakteristikou legitimity práva je jej ukotvenosť na normatívny systém. Pod normatívnym systémom rozumieme hierarchicky usporiadaný súbor pravidiel majúci za cieľ regulovať správanie adresátov. V našej práci sa zameriame iba jeden špecifický druh normatívneho systému – právny systém. Definovať právo nie je z viacerých dôvodov vôbec jednoduché. Ide totiž o veľmi rôznorodý a vnútorne štruktúrovaný pojem, ktorý sa navyše používa v rôznych, aj úplne odlišných, kontextoch. Z hľadiska cieľov našej práce sa prikloníme k definícii, podľa ktorej je právom štátom artikulovaný alebo uznaný systém normatívnych pravidiel, za ktorého vynútením stojí efektívna štátna moc disponujúca prostriedkami donútenia. Zároveň však máme na pamäti aj „neštátnu“ zložku práva, predstavujúcu určité všeobecne uznávané právne zásady, obyčaje alebo širšie – prirodzené právo. Vzťah vzájomných kontrakcií medzi týmito dvoma koncepciami práva je z hľadiska legitimity práva nepochybne zaujímavý, preto sa ním budeme bližšie zaoberať.

Cieľom legitimity práva je presvedčiť jeho adresátov o tom, že sú právom viazaní aj z iných ako čisto „pragmatických“ dôvodov vyplývajúcich zo štátomocenského donútenia alebo jeho hrozby. Aj keď štát disponuje donucovacími prostriedkami, z hľadiska efektívnosti a účelnosti výkonu štátnej moci je nemysliteľné, aby sa štát z dlhodobého hľadiska spoliehal iba na tieto represívne mechanizmy. Každý aj ten najtyranskejší štátny režim sa pokúša adresátom „vysvetliť“ dôvod a opodstatnenosť svojej existencie a nevyhnutnosť zachovania statusu quo. Základným prvkom tohto zdôvodnenia je práve zaodetie hrubej štátnej moci do právneho šatu, ktorý jej sám o sebe dáva určitú dávku legitimity. Fakt, že každá štátna moc sa uchyľuje k právu, ako prostriedku svojho zdôvodnenia, dáva jasnú odpoveď na otázku, či je medzi štátom a právom nejaký podmieňujúci vzťah. Okrem toho však existujú aj externé zdroje legitimity práva, charakteristikou ktorých sa budeme zaoberať neskôr.

Hľadisko adresáta je druhým prvkom definície legitimity práva. Uviedli sme, že právo má za cieľ regulovať správanie sa jeho adresátov. Z toho vyplýva, že adresátom právneho systému je subjekt, ktorému právo priznáva určité subjektívne práva a/alebo povinnosti. 2 Práve vzťah subjektov k týmto svojim právam a povinnostiam, chápaný buď v zmysle individuálnom (vnútorný psychologický postoj subjektu k právnemu poriadku) alebo kolektívnom (vzťah spoločenských skupín alebo celej spoločnosti k právnemu poriadku), je z hľadiska legitimity práva určujúci.

Aj keď imanentným znakom práva je jeho vynútiteľnosť štátnou mocou, pri definovaní legitimity práva je ako jeden z definičných znakov uviedli dobrovoľnosť podriadenia sa autorite práva. Na tomto mieste sa pár vetami pokúsime priblížiť komplikovaný vzťah legitimity práva a štátnej moci. V právnom štáte je použitie donucovacej štátnej moci striktne viazané pozitívnym právom. Mocenské zásahy štátu musia teda spĺňať podmienku legality. Výkon štátnej moci len v medziach zákona poskytuje právu nielen legalitu, ale aj určitú dávku legitimity. Samozrejme existujú aj štáty, ktoré nespĺňajú podmienky právneho štátu – teda opierajú sa o určitý právny systém, ale zároveň sa úplne nevzdávajú svojho „práva“ na zásahy do spoločnosti aj voľnými mocenskými prostriedkami (nelegálnymi). Tým však strácajú značnú časť svojej vnútornej legitimity.

Nielen právo pôsobí na štátnu moc, kladením podmienok jej legálneho a legitímneho použitia, ale aj moc pôsobí na právo a jeho legitimitu a legalitu. Viac zjavné je toto pôsobenie v prípade legality. Keďže sa za legálne právo považuje len právo vytvorené alebo uznané štátom, ktoré tento štát aj vynucuje, je vplyv štátnej moci na jeho podobu zjavný. Aj keď v určitých prípadoch môže nastať rozpor medzi aktuálnymi požiadavkami moci a právnymi zásadami formovanými dlhodobými trendmi oslobodenými od aktuálnych spoločenských potrieb (práve v týchto prípadoch majú ústavné súdy špecifické postavenie oprávňujúce ich pozitívne alebo negatívne definovať tento dlhodobý záujem väčšiny na zachovaní konzistentnosti právneho poriadku), vo všeobecnosti možno konštatovať, že legalita si pri práve nevšíma akceptovateľnosť tohto práva adresátmi, alebo efektívnosť právnych noriem, ale jediným predmetom jej záujmu je súlad určitého mocenského aktu štátnej moci s formálnymi požiadavkami platného práva.

Naproti tomu legitimita práva3 nepredstavuje čisto normatívnu požiadavku pochádzajúcu zo sveta „mětí“. Legitimita práva vytvára prepojenie medzi normatívnym svetom práva a sociálnym svetom faktických požiadaviek adresátov voči tomuto právu. Poeticky povedané: Legitimita je mostom medzi normatívnym a sociálnym svetom. Preto je pojem legitimity legalistickými právnymi doktrínami v podstate neuchopiteľný a chybne stotožňovaný s legalitou práva. V tejto skutočnosti sa naplno prejavuje neprijateľnosť redukovania práva na právo formálne.

Štátna moc môže samozrejme do určitej miery vplývať na legitimitu práva. Oproti legalite však autoritatívne neurčuje jej obsah, ale len nepriamo pôsobí na spoločenské determinanty, ktoré naň majú vplyv. Či sa to udeje prostredníctvom ideologického pôsobenia alebo pomocou procedurálnych legitimizačných postupov (najčastejšie kombináciou oboch), štátna moc predstavuje len jeden z mnohých vplyvov na legitimitu, aj keď nepochybne nie nevýznamný.

1.2 Ústavné súdnictvo

Ústavné súdnictvo predstavuje špecifický druh súdnictva, ktorého cieľom je okrem ochrany zákonnosti aj ochrana ústavnosti. V praxi sa tento cieľ uskutočňuje posudzovaním súladu normatívnych aktov nižšej právnej sily s aktmi vyššej právnej sily na čele s ústavou ústavnými súdmi, prípadne orgánmi kontroly ústavnosti nesúdneho typu4. Aj keď v súčasnosti vykonávajú ústavné súdy aj iné funkcie (napr. zabezpečujú ochranu ľudských práv prostredníctvom žalôb na porušenie základných ľudských práv, riešenie kompetenčných sporov medzi štátnymi orgánmi alebo podávanie záväzného výkladu ústavy), ktoré majú nepochybne aj svoj normatívny presah, ale v prípade ktorých ide len o „klasické“ súdne kompetencie, v otázke svojej legitímnosti nepredstavujúce pálčivý problém. Otázka rušenia normatívnych aktov z dôvodu ich nesúladu s hierarchicky vyššími predpismi má výlučne normatívnu rovinu. Posúdenie legitimity tohto typu rozhodnutí ústavného súdnictva bude jadrom tejto práce.

V súčasnosti poznáme rôzne spôsoby kontroly ústavnosti aj inštitucionálneho usporiadania orgánov dohľadu ústavnosti. Čo sa spôsobov kontroly týka, poznáme predbežnú (preventívnu) 5 a následnú kontrolu súladu právnych predpisov s normatívne vyššími predpismi. Kým pri predbežnej kontrole dochádza k posudzovaniu súladu ešte predtým, ako nadobudne právny predpis platnosť a účinnosť6, následná kontrola ústavnosti znamená skúmanie súladu už platného, vo väčšine prípadov aj účinného, právneho predpisu.

Z hľadiska inštitucionálneho poznáme dva druhy delenia. Prvé si všíma mieru centralizácie a podľa tohto kritéria rozlišuje koncentrované a difúzne ústavné súdnictvo. Druhé delenie reflektuje mieru integrácie ústavného súdnictva do všeobecného súdnictva, čím rozdeľuje ústavné systémy na špecializované alebo všeobecné (integrované). Špecifikom je francúzsky model, kde je kontrola ústavnosti zabezpečená prostredníctvom nesúdneho orgánu tzv. Ústavnej rady7. V tejto práci si budeme všímať predovšetkým európske modely ústavného súdnictva (ak v špecifických prípadoch neuvedieme inak), ktoré sú založené predovšetkým na koncentrovanom a špecializovanom modely kontroly ústavnosti.

1.3 Postmoderná situácia

Pojem „postmoderná situácia“ vyjadruje súčasný stav spoločenského, politického a vedeckého diskurzu, ktorý nastal v dôsledku spoločenský zmien od konca 19. storočia. V Európe sa často spája s vplyvnou publikáciou L. F. Lyotarda Postmoderná situácia (La Condition postmoderne) vydanou v roku 19798. Už zo samotného názvu vyplýva hlavný charakterový znak postmoderny – popieranie modernistických unitaristických a progresivistických koncepcii. V postmodernej situácii stratili ľudia pod vplyvom historického vývoja osvietenskú vieru v pokrok, teda vieru v nevyčerpateľné schopnosti ľudstva neustále sa zlepšovať, ktorá pramenila z ideológie racionalizmu. Viera v možnosti jedinej ideológie formulovať vnútorne koherentný axiomatický systém, ktorý by pravdivo odpovedal na všetky otázky, je tiež podkopaná. Na úrovni skratky možno konštatovať, že postmoderna je obdobím dezilúzie moderného človeka. Vychádzajúc z tohto proti-modernistického postoja formuluje postmoderna vlastné „závery“. Namiesto vedeckého slovníka a logického lineárneho myslenia stavia nevedecký „laický“ jazyk a paralogizmy myslenia laterálneho. Proti nadvláde jedinej dominantnej ideológie kladie pluralizmus ideológií. Za najvyššiu hodnotu považuje slobodu myšlienkového vyjadrovania bez ohľadu na logickú správnosť argumentov alebo hodnotovú „prípustnosť“. Hlavne tento radikálny pluralizmus vytvára monistickému právnemu systému nemalé problémy, lebo koncept legality harmonicky zapadne všelikde inde, len nie do sveta formovaného postmodernou. Dominancia vyššie opísaných tendencií však vôbec nie je samozrejmá, v niektorých prípadoch je dokonca ťažko obhájiteľná. Postmodernizmus zo svojej podstaty nedokáže zabezpečiť vlastné stabilizačné mechanizmy vo forme aspoň čiastočne platných téz alebo východísk, na ktorých by sa dokázala zhodnúť aspoň podstatná časť postmoderných prúdov, ktoré si vzájomne neprotirečia o nič menej, ako spoločne protirečia východiskám moderny. Preto postmodernú situáciu nemožno chápať ako stav formovaný výlučne postmodernou, ale ako stav, v ktorom sú dominantné prvky moderny zachované, pričom postmoderné prvky im kontrujú a narúšajú ich konzistentnosť. Do tohto komplikovaného a vnútorne protirečivého kontextu je zasadená aj táto práca.

2 Stručná charakteristika jednotlivých druhov legitimizačných formúl práva (LFP)

V hutnom pojme legitimizačných formúl práva sú zachytené konkrétne formy (druhy) legitimizačných zdôvodnení práva. Vo všeobecnosti ide o rozmanité dôvody, prečo adresáti právneho systému právo dobrovoľne akceptujú. V tejto kapitole sa pokúsime všeobecne charakterizovať jednotlivé druhy LFP, aby sme získali teoretický základ pre posudzovanie a špecifikáciu legitimity ústavného súdnictva. Je však nutné si uvedomiť, že medzi jednotlivými nami klasifikovanými druhmi legitimity existujú hlboké prepojenia a vzťahy vzájomnej podmienenosti. 9 Preto naša snaha o ich separáciu nech je vnímaná len ako teoretický postup pri ich lepšej analýze, nie ako demonštrácia ich potenciálne možného separátneho fungovania v praxi.

Vo všeobecnosti poznáme tri veľké skupiny LFP: ideologické, procedurálne a legalistické. Ideologické LFP zdôvodňujú konkrétny obsah platného práva tým, že presviedčajú adresátov právnych noriem o potrebe ich dobrovoľnej akceptácie. Ich sila vychádza z určitej hodnotovej orientácie adresátov práva. Pod hodnotovou orientáciou môžeme chápať jednak zhodu v konkrétnych obsahových požiadavkách - sem zaradzujeme rôzne teokratické alebo ideové ideologické LFP (napr. komunistická LFP) – alebo zhodu vyplývajúcu z formálnych abstraktných požiadaviek na legitímne právo (napr. racionalistická LFP).

Každý človek má vytvorený určitý svetonázor, ktorý ovplyvňuje jeho postoje pri tvorbe konkrétnych rozhodnutí. Tento svetonázor je ovplyvňovaný, a do istej miery aj formovaný, ideológiami, ktoré „zastrešujú“ skupiny svetonázor a prenášajú ich z vnútorného sveta psychiky konkrétneho človeka do sociálneho sveta. Ideologická legitimita právneho normatívneho systému je teda závislá od miery hodnotovej zhody jeho východísk s konkrétnymi spoločensky významnými ideológiami. Pritom je zrejmé, že vzhľadom na ideologický kvázi-pluralizmus postmodernej situácie nie je možné, aby monistický právny systém do seba inkorporoval všetky požiadavky, ktoré naňho častokrát vzájomne protichodné ideológie kladú. Zaujímavým znakom ideológií je ich subjektivizmus, teda zovšeobecnenie svojich požiadaviek a ich presadzovanie bez ohľadu na kvalitatívne rovnaké presvedčenia iných subjektov.

O odstraňovanie týchto rozporov sa majú postarať proceduralistické LFP, ktoré sa neviažu na žiadnu konkrétnu ideológiu, a teda sú hodnotovo neutrálne. Na rozdiel od ideologických LFP nekladú dôraz na zachovanie vnútornej konzistentnosti, ale sú otvorené pre prípadné nevyhnutné kompromisy. Ich hlavných cieľom je teda zabezpečenie funkčného výkonu štátnej moci, ktorá sa prakticky v dominantnej miere uskutočňuje prostredníctvom práva. Zjednodušene možno povedať, že proceduralistické LFP sú právne postuláty odvodené od konkrétnych foriem vlády. Svoju konkrétnu podobu nachádzajú v ústave (v materiálnom zmysle) daného štátu. Ich konkrétna forma závisí od mnohých materiálnych, geografických, etnických, náboženských alebo iných determinantov. Ak by sme sa pokúsili o zovšeobecnenie, a teda aj zjednodušenie, povedali by sme, že konkrétnu podobu LFP predurčuje miera sociálnej interakcie v oblasti riadenia vecí verejných. V postmodernej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje obzvlášť značnou prepojenosťou spoločenského organizmu, ale aj jeho častí, je najdominantnejšou legitimizačnou LFP demokratická LFP.

Až na zopár výnimiek platí, že skoro všetky štáty dnešného (postmoderného) sveta uznávajú demokratickú LFP, ako jeden z podstatných nástrojov procedurálnej legitimizácie svojich právnych systémov. Samozrejme, pojem demokracie je komplexný, a vnútorne veľmi rôznorodý, prakticky značne mnohorozmerný. Je však faktom, že drvivá väčšina štátov aspoň proklamuje svoju demokratickosť (hoci skutočný výkon moci môže byť založený na diametrálne odlišných základoch). Navyše aktuálne (minimálne v horizonte posledných troch rokov) pozorujeme stupňujúci sa tlak na zvyšovanie demokratickej legitimity práva. Tieto tendencie nepozorujeme len v Európe (rôzne protestné akcie posledných rokov mesiacov (napr. PEGIDA, prostesty v Grécku alebo aj zvrhnutie Janukovičovho režimu na Ukrajine), ale sú viditeľné aj v z hľadiska demokracie exotických regiónoch (vlna revolúcii alebo ozbrojených povstaní proti autoritatívnym režimom v arabskom svete – tzv. arabská jar, alebo politický odmäk v Barme).

Na rozdiel od ideologických alebo proceduralistických LFP, ktoré dodávajú legitimitu právu z externého prostredia, legalistická LFP je internou legitimizačnou formulou. Vychádza z právne pozitivistického predpokladu, že právo je samostatný, na spoločenskej realite nezávislý normatívny systém, ktorý nepotrebuje zdôvodnenia z externého prostredia. Zásahy externého sveta do čistého právneho sveta „mětí“ sú nielen nepotrebné, ale dokonca nežiaduce, lebo kontaminujú právo nánosmi ideológií a extra-legálnych procedúr.

Aj napriek tomu, že vyčlenením práva zo sféry sociálnej reality sa právo stalo autonómnym systémom s vlastnými pravidlami, potreba jeho zdôvodnenia ostala. Keďže externé zdroje legitimity boli z hľadiska konzistentnosti teórie neprijateľné, právno-pozitivistická doktrína formulovala vnútorné „samo-zdôvodňovacie“ LFP, ktoré mali fiktívny charakter10 (v zmysle ich nezávislosti od reality). Či už išlo o fikciu spoločenskej zmluvy11 , fikciu politického suveréna12 alebo fikciu základnej normy13, vo všetkých prípadoch je evidentná snaha „...previesť fakticitu práva do ideálnych vedeckých konštrukcií, aby sa právo mohlo vedecky legitimovať“14. V tejto puristickej pozitivistickej právnej doktríne nie je potrebné rozlišovať medzi legitimitou práva a legalitou, lebo údajne ide o totožné pojmy, oddeľovanie ktorých je nemysliteľné. Kult zákonnosti však v nedávnej histórii nezabránil ideologizácii práva non plus ultra. Aj z tohto sa dá vyvodiť, aké dôležité je uvážlivo formulovať vedecké závery a neredukovať zložité problémy na jednoduché, len aby sa vošli do našich schém.

3 Vplyvy legitimizačných formúl práva na legitimitu ústavného súdnictva

V predošlej kapitole charakterizované a kategorizované LFP vysvetľujú, zdôvodňujú a motivujú k dobrovoľnému podriadeniu sa subjektov autorite práva. Ako sme uviedli vyššie, cieľom tejto práce je analyzovať legitimitu práva práve s dôrazom na špecifické postavenie ústavného súdnictva pri jeho aplikácii, ale predovšetkým pri jeho normotvornej činnosti. Uvedené LFP nám majú pomôcť správne posúdiť vplyvy legitimizačných mechanizmov na akceptovateľnosť rozhodnutí ústavných súdov. Z hľadiska metodického budeme v tejto kapitole vzhľadom na predchádzajúcu postupovať reverzne.

3.1 Vplyv legalistickej LFP

Ústavnému súdnictvu poskytuje najvyššiu mieru legitimizácie spomedzi všetkých druhov LFP legalistická legitimizačná formula. Z monistickej uzavretosti právneho systému a hierarchického usporiadania právnych noriem vyplýva potreba vytvorenia orgánu, ktorý by posudzoval súlad predpisov vyššej právnej sily s predpismi nižšej právnej sily, za súčasného splnenia druhej podmienky, a to „právnej“ povahy takého orgánu. Kumulácia týchto dvoch podmienok implikuje vytvorenie systému kontroly „súladnosti“ buď prostredníctvom súdnych orgánov (buď všeobecnými alebo osobitnými špecializovanými ústavnými súdmi) alebo orgánom s rôznym stupňom nezávislosti v rámci zákonodarnej moci.15 Teoreticky je možný aj tretí variant, a to vytvorenie osobitnej „kontrolnej“ moci, ktorej súčasťou by bol aj orgán kontroly „súladnosti“. Ide o teoretické koncepty, ktoré sa v praxi môžu navzájom kombinovať. Tieto formy vedeckej abstrakcie určite netreba chápať ako pokusy normatívne určiť želateľný stav „správneho“ kontrolného mechanizmu, ale len ako pokus o redukovanie zložitosti problému za účelom jednoduchšieho vysvetlenia určitých partikulárnych javov.

Z hľadiska požiadaviek legalistickej LFP sa nám javí ako najoptimálnejší súdny systém kontroly ústavnosti, lebo je striktnejšie oddelený od možných vonkajších vplyvov, predovšetkým politického charakteru. Kontrola ústavnosti v rámci zákonodarnej moci môže znamenať väčšiu možnosť politických zásahov, ktoré nezohľadňujú len vnútorné požiadavky právneho systému, ale viac reflektujú sociálne determinanty a potenciálne dopady rozhodnutí, čo je z hľadiska právneho pozitivizmu neprijateľné.

Kontrola orgánom „štvrtej“ kontrolnej moci je prípustná za predpokladu, že si dôsledne zachová izolovanosť od sveta sociálnej reality, teda bude závisieť od mnohých konkrétnych detailov, napríklad od spôsobu kreácie, od vzťahu k ďalším zložkám moci, atď. Špecializované ústavné súdnictvo možno s istou dávkou abstrakcie tiež považovať za orgán „kontrolnej“ moci, lebo okrem nominálneho pomenovania jeho názvu a názvu funkcie jeho príslušníkov, ho nemožno považovať za súčasť súdnej moci (jeho prepojenie so všeobecným súdnictvom je výlučne funkčného charakteru), ale aj podľa Ústavy SR ma špecifické postavenie voči všetkým zložkách štátnej moci (špecifická forma kreácie, špecifické oprávnenia, ...). V prospech zaradenia Ústavného súdu SR do súdnej moci však hovorí úprava jeho postavenia v rámci siedmej hlavy Ústavy SR nazvanej „Súdna moc“, čo považujeme za rozhodujúcu okolnosť.

Zhrnúc obsah tejto podkapitoly konštatujeme, že legalistická LFP v plnej miere legitimizuje súčasnú podobu špeciálneho ústavného súdnictva v SR, ktorý s určitou mierou zjednodušenia možno označiť ako nemecký model. Tiež možno konštatovať, že politizácia ústavného súdnictva (alebo širšie orgánov kontroly ústavnosti) pôsobí v rámci legalistickej LFP delegitimizujúco. Čím vyššia odlúčenosť ústavného súdu od spoločenskej reality, tým vyššia legalistická legitimita. Vychádzajúc z tejto tézy možno za najideálnejší označiť grécky model, v ktorom nemá exekutíva ani parlament žiaden vplyv na kreovanie ústavného súdu, keďže troma sudcami ústavného súdu sú virilisticky traja najvyšší sudcovia krajiny a zvyšných desať sudcov je určených na základe lósu spomedzi sudcov najvyššieho správneho súdu - Aeropagu a spomedzi riadnych profesorov práva16. Vzhľadom na to, že grécky ústavný súd v európskom kontexte nepožíva ani štandardnú mieru autority, možno vyvodiť, že v dnešnej postmodernej situácii nie je legalistická LFP vo vzťahu k legitimite ústavných súdov zďaleka jedinou LFP relevantnou.

3.2 Vplyv proceduralistických LFP

Proceduralistické LFP vychádzajú z diametrálne odlišných východísk ako legalistická, a preto niet divu, že si stanovujú aj protichodné ciele. Zatiaľ čo legalistická LFP sa pokúša čo najlepšie izolovať právo od spoločenských a politických vplyvov, ktoré by mohli „infikovať“ jej rýdzo právny obsah, proceduralistické LFP naopak požadujú, aby sa mimoprávne legitimizačné procedúry, ktoré vyjadrujú konkrétne záujmy jednotlivých mocenských skupín, dôsledne premietli do obsahu práva. Zosúladenie práva so spoločenskou realitou artikulovanou procedúrami sa v proceduralistických LFP považuje za základný cieľ a záruku toho, že sa adresáti právu skutočne podrobia, lebo bude reflektovať ich záujmy synchronizované so záujmami iných subjektov. Legitimita práva teda nie je dosiahnutá očarením alebo nadchnutím sa právom pre jeho vnútornú formálnu dokonalosť. Nie je ani psychologicky podmieneným „zvykom poslušnosti“ 17 a nie je právom ani preto, že je právom18. Právo je právom preto, lebo vyhovuje aktuálny spoločenský pomerom. Ako sme uviedli v druhej kapitole, najdominantnejšou procedurálnou LFP je v postmodernej situácii demokratická LFP, ktorá má navyše v geografickom obmedzení, ktoré sme si v tejto práci stanovili na Európu, takmer neohrozenú legitímnosť. 19 V súčasnosti je jej opozitom byrokratická LFP, ktorá považuje za zdroj svojej legitimity „odbornosť“ a kvalifikovanosť. Pokým sa demokracia o svoju legitimitu obávať nemusí (v tomto kontexte máme na mysli demokraciu v širokom zmysle), byrokratický kľúč pri obsadzovaní štátnych funkcii je prijateľný len vtedy, ak ide o funkcie „nepolitické“. Aj keď táto téza môže byť spochybňovaná empirickými argumentmi vysokej popularity niektorých „núdzových správcov štátu“ v posledných rokoch20, tento protiargument je ako tak aplikovateľný len na nepredvídateľné a dočasné situácie, keď treba stabilizovať politickú situáciu v krajine. Všeobecnú nespokojnosť však vyvolávajú mocenské štruktúry EÚ, ktoré až na Európsky parlament nedisponujú žiadnou demokratickou legitimitou, čo im aj pravidelne vyčíta21. Z hľadiska témy a zamerania tejto práce je kľúčová otázka charakteru procedurálnej legitimity ústavného súdnictva. Vo všeobecnosti sa nám ponúkajú dva základné varianty. Buď bude súd kreovaný tak ako doteraz, na byrokratickom princípe odbornosti a ďalších „morálnych predpokladov“ na výkon tejto funkcie, alebo je nutné prehodnotenie tejto kreácie smerom k naplneniu demokratických požiadaviek. Otázka teda znie, čo je väčšou hodnotou: odbornosť a nezávislosť od sociálnych determinantov alebo reprezentatívnosť a reflektívnosť týchto determinantov ?

Vyriešenie tohto sporu je jednoduchšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Je totiž potrebné rozlišovať medzi precíznosťou formulácie záverov právneho pozitivizmu vyjadrených v artikulácii jasných požiadaviek nezávislosti práva (v našom prípade ústavného súdnictva – jeho jedného funkčného elementu) a praktickou aplikáciou týchto nepochybne vznešených cieľov. Kreačná závislosť ústavného súdnictva od výkonnej alebo legislatívnej moci nie je iba vyjadrením kontroly a príkladom vzájomného vyvažovania sa mocí, ale je aj nástrojom politizácie tohto nezávislého orgánu. Politizáciu považujeme za najhorší prejav sociálnej podmienenosti práva, lebo nielenže rezignuje na nezávislosť práva od sociálnej reality, ale navyše sociálnu realitu prenáša do práva deformovane.

Ustanoviť politika za voliteľa ústavných sudcov je akoby sme poverili výberom strážcov kurníka samotné líšky, pred ktorými sa ten kurník stráži. Nie je to síce až také nevhodné, ako by to bolo v prípade, že by kurník strážili samé líšky, ale, voliac mierne jazykové prostriedky, musíme konštatovať, že z hľadiska pôvodného cieľa právneho pozitivizmu – nezávislosti – sa situácia vzdialila ideálnej. Iste, miera politizácie sa dá obmedziť určitými rozumnými čiastkovými opatreniami. Jedným z nich je umožnenie prístupu opozície k reálnemu vplyvu na výber ústavných sudcov či už prostredníctvom ústavných tradícií (proporčná voľba sudcov podľa rozloženia politických síl v parlamente) alebo do určitej miery tam, kde sú stanovené kvóra (tento systém však znevýhodňuje malé politické strany). 22 Vychádzajúc zo slovenských reálií vyzerá rozumne tiež podmienka nemožnosti znova sa uchádzať o funkciu ústavného sudcu, ktorá by umožnila ústavným sudcom odpútať sa po svojej voľbe od svojich politických „patrónov“. Rovnakú funkciu by zabezpečilo aj doživotné funkčné obdobie (americký model), ktorý však na druhej strane prináša zvýšené riziko svojvôle sudcov alebo „zabetónovania“ systému určitej mocenskej skupine vyhovujúcimi ľuďmi.

Na druhej strane ani úplná procedurálna kreačná nezávislosť ústavného súdu (grécky model) neprináša zvýšenú legitimitu, lebo postavenie ústavného súdu sa v dôsledku deficitu procedurálnej legitimity bagatelizuje. Je to výsledkom rezignácie na procedurálnu demokratickú alebo aspoň nepriamu demokratickú legitimitu, ktorej výpadok legalistická legitimita v dostatočnej miere nenahradí, konštatujeme na základe empirického pozorovania.

Argumentom a contraria, teda vylúčením všetkých ostatných možností, preukazujeme, že zvýšenú mieru procedurálnej legitimity práva v podmienkach Európy dosiahneme len posilnením prvkov demokratickej legitimity ústavných súdov. Jediným rozumným a momentálne uskutočniteľným riešením je priama voľba ústavných sudcov zdrojom demokratickej moci – ľudom.

3.3 Vplyv ideologických LFP

Ideologické LFP čerpajú z obsahovej zhody platného práva s preferenciami legitimizujúcich subjektov, teda adresátov právnych noriem. Normatívne rozhodnutia ústavných súdov, hlavne rozhodnutia o nesúlade právnych predpisov s hierarchicky vyššie postavenými právnymi predpismi, čo sa týka ich predmetu, upravujú obsahovo aj formálne rovnaké otázky ako demokraticky zvolené zastupiteľské zbory uznášajúce sa na zákonných aktoch, ktoré podliehajú predbežnej alebo následnej kontrole ústavnosti ústavnými súdmi. Demokratické voľby okrem procedurálnej funkcie plnia aj reprezentačnú funkciu – teda mali by vytvoriť približne verný hodnotový obraz spoločnosti. Je teda otázkou, či reflektujú ústavné súdy spoločenské ideológie verne alebo preferujú určité konkrétne ideológie na úkor ostatných. V tejto kapitole sa pokúsime na túto otázku odpovedať.

Vplyvy ideológií sa môžu premietnuť do rozhodnutí ústavných súdov dvoma spôsobmi, ktoré nie je na škodu kombinovať. Prvým z nich je vplyv pri kreácii ústavného súdu, teda pri výbere konkrétnych ústavných sudcov. Ideológie sa prirodzene pokúšajú „pretlačiť“ na ústavný súd čo najviac kandidátov, ktorí sa stotožňujú s ich obsahom, ktorý v prípade vymenovania budú prenášať do svojich rozhodnutí z titulu svojho vnútorného presvedčenia. Druhou väzbou medzi ústavnými súdmi a ideológiami je skúmanie spoločenských determinantov obzvlášť pred rozsúdením určitej citlivej, hodnotovo zaťaženej otázky, ktoré je z hľadiska formálneho práva často arbitrárne (pozitívnoprávne argumenty pre určité protichodné riešenia sú „vyrovnané“). Obidva spôsoby sú z hľadiska zachovania ideovej konzistentnosti práva dôležité. Často sa v súvislosti s ideológiami hovorí o nevhodnosti ich aplikovania v rozhodovaní ústavných súdov. Z hľadiska legalistických požiadaviek sú vplyvy ideológii chápané neprijateľne a majú pôsobiť delegitimizujúco. Ideová (hodnotová) ukotvenosť práva je však v mnohých prípadoch dostatočnou hodnotou na to, aby prevýšila výhody legalistických prístupov spočívajúcich hlavne v predvídateľnosti a právnej istote.

V nemeckom modely ústavného súdnictva je kreačná reprezentatívnosť ideológií značne obmedzená. Z tohto hľadiska platia tie isté argumenty ako sme použili v predchádzajúcej kapitole, konkrétne neprimerané zvýhodnenia víťaza parlamentných volieb (v parlamentných republikách) alebo prezidenta (hlavne v prezidentských republikách). Ideologické „rozloženie síl“ v spoločnosti, v hrubých rysoch premietnuté do zloženia zastupiteľského zboru, je procedúrami postavenými na väčšinovej báze značne modifikované v prospech aktuálne vládnucich. Tí prirodzene na sudcovské funkcie vyberajú osobnosti, ktoré sú im ideologicky príbuzné23.

Ďalší nie menej významný, z hľadiska dosiahnutia ideovej reprezentatívnosti negatívny, vplyv na ústavné súdnictvo implicitne vyplýva z požiadaviek odbornosti vychádzajúcej z legalizmu, ktorá podstatným spôsobom zužuje okruh potenciálnych ústavných sudcov na „špičkových“ právnikov. Toto zúženie by bolo v poriadku, pokiaľ by nemalo značný vplyv na hodnotovú orientáciu budúcich sudcov. Dá sa dôvodne pochybovať o tom, či hodnotové preferencie vysokoškolsky vzdelaných právnikov spĺňajúcich zároveň podmienku dostatočnej praxe, sú aspoň v hrubých rysoch podobné, ako vo zvyšku spoločnosti. Z niektorých rozhodnutí ústavných súdov alebo nadnárodných súdov je však zrejmé, že liberalisticky chápaná extenzívna ochrana ľudských práv je častokrát najvyššou hodnotou, ktorú treba chrániť pred neoprávnenými zásahmi väčšiny do menšinových práv. Do akej miery je však extenzívny výklad vychádzajúci z radikálneho liberalizmu ešte legitímny (v zmysle ideologickej legitimity)?

Niektoré obzvlášť „uletené“ rozhodnutia súdov (medializované bolo nedávne rozhodnutie štrasburského súdu pre ľudské práva o neprípustnosti krížov vo verejných školách) 24 vyvolali aj širšiu spoločenskú nevôľu25 a unáhlené reakcie niektorých politikov, ktorí boli nespokojní s prílišným „súdnym aktivizmom26“. Je potrebné zdôrazniť, že v tomto prípade nešlo o aktivizmus súdov, teda o prekročenie právomocí, lebo súdom nepochybne nemožno uprieť právo formulovať, v prípade kolízie dvoch hodnôt chránených rovnakými formálnymi prostrediami, pravidlá, podľa ktorých sa rozpor odstráni. V tomto prípade ale išlo o nezhodu hodnotového rámca sudcov Senátu ESPĽ, ktorí preferovali iné práva, ako väčšina adresátov práva. Veľká komora, či už pod vplyvom nebývalej spoločenskej nespokojnosti, alebo z vlastného osvieteného presvedčenia, prišla k opačnému stanovisku ako Senát a žalobu „proti krížom“ zamietla.

Práve tento prípad je učebnicovým príkladom skúmania materiálnych ideologických preferencii spoločnosti pri rozhodovaní o určitých citlivých hodnotových otázkach. Táto koncepcia „priebežnej kontroly ideovej prijateľnosti“ je v určitých prípadoch efektívnym nástrojom na zabránenie hodnotovej odtrhnutosti rozhodnutí súdov od spoločenského ideologického mediánu. Na druhej strane v určitých nerozhodných prípadoch, keď je verejná mienka rozdelená na dva podobne silné tábory, musí ústavný súd zobrať na seba zodpovednosť a riziká arbitrárneho rozhodnutia. Niekedy sa mu to podarí lepšie, inokedy horšie. Ale z našich aj zahraničných skúseností ústavných súdov možno vyvodiť, že zavedenie inštitútu votum separatum, ústavným súdom pomohlo tvoriť hodnotovo vyváženejšiu judikatúru, schopnú senzitívnej reflexie vlastných zlých rozhodnutí. Námietky artikulujúce predovšetkým obavy skôr psychologického ako právneho charakteru, túto potrebu nijako konzistentne a presvedčivo nevyvracajú27.

Sumarizujúc závery tejto kapitoly uvádzame, že posilnenie prvkov reprezentatívnosti personálneho substrátu ústavných súdov je aj z hľadiska ideologických LFP prínosné. Tiež konštatujeme, že hodnotová kompatibilita prvkov právneho systému formovanými súdmi, bola niektorými ideologickými28 rozhodnutiami ústavných súdov (ale tiež nadnárodných súdov) vážne narušená, a preto si vyžaduje posilnenie tak prostredníctvom inštitucionálnych, ako aj procedurálnych nástrojov. Zosúladenie s hodnotami väčšinovej populácie sa však má udiať aj prostredníctvom zvýšeného záujmu sudcov o verejnú mienku a dôsledným skúmaním spoločenských javov aj priamo pri rozhodovaní konkrétneho prípadu, samozrejme v rámci zákonnosti a ústavnosti.

4 Ústavne súdnictvo a kríza súčasných legitimizačných formúl práva

Ústavné súdnictvo je integrálnou súčasťou nášho normatívneho právneho systému, ale aj spoločenskej reality. Nie je teda systémom samým pre seba, ale pôsobí na okolitý svet a tento svet pôsobí naňho. Ak teda nastane pokles legitimity právneho systému, znamená to aj pokles autority ústavného súdu a vice versa.

Súčasné legitimizačné formuly vykazujú dlhodobo mnohé krízové črty. Najdôležitejšou z nich je všeobecná dezilúzia adresátov právnych noriem, ktorých stále sa zvyšujúce očakávania od práva, živené predovšetkým progresivistickým ideológiami racionalizmu alebo liberalizmu, narážajú na aktuálne možnosti štátu a spoločnosti (hlavne ekonomické). Ďalším krízovým znakom je rozpor medzi formalistickým právom v pozitivistickom zmysle a požiadavkami adresátov na hodnotovú „ukotvenosť“ práva, jednoducho konflikt medzi právom a spravodlivosťou, ktorý je vo svojej podstate prirodzený, ale aktuálne prekročil určité hranice „normálnosti“. Do tretice je viditeľný zjavný rozpor medzi reálnym výkonom štátnej moci a proklamovanými cieľmi politiky, ktorý sa premieta do oslabenia liberálno-demokraticko-zastupiteľskej LFP. Kumulácia týchto faktorov v priestore a čase má za následok oslabenie platných LFP krízového charakteru. Ako sa majú s danou situáciou vyrovnať ústavné súdy, ktoré aktuálne prichádzajú o podstatnú časť svojej legitimity odklonom spoločnosti od pozitívneho práva? Je síce pravdou, že k súčasnej kríze prispeli z ústavných aktérov asi najmenej, ale nič to nemení na fakte, že sa s ňou zatiaľ nedokázali vyrovnať. Hoci skutočne podstatné pozitívne zmeny, ktoré by zvrátili súčasný trend klesajúcej legitimity ústavného súdnictva, sú uskutočniteľné len zásadnými inštitucionálnymi a procedurálnymi zmenami na úrovni ústavy, ktoré si vyžadujú aktivitu iných zložiek štátnej moci a samozrejme aj pozitívny tlak verejnosti na tieto zmeny, aj v rámci aktuálnych pravidiel hry môžu ústavné súdy posilniť akceptabilitu svojich rozhodnutí.

5 Prijateľnosť normatívnych zásahov ústavných súdov

Otázky miery prijateľnosti normatívnych zásahov ústavných súdov do právneho systému sme sa dotkli na niekoľkých miestach. V tejto kapitole uvedené argumenty systematizuje za účelom korektného posúdenia tejto otázky. Obavu z príliš aktívneho ústavného súdu formuluje Alexander Bickel, americký teoretik, slovami: „... keď Najvyšší súd vysloví protiústavnosť zákonodarného aktu alebo rozhodnutia voleného predstaviteľa výkonnej moci, prelamuje vôľu zástupcov skutočného ľudu tu a teraz, vykonáva kontrolu nie v mene prevládajúcej väčšiny, ale proti nej“29. Aj keď sa tento výrok viaže na pomery USA, kde je kontrola ústavnosti zabezpečená všeobecným súdnictvom, a tiež nie je taká bohatá tradícia legalistickej právnej doktríny ako v Európe, problém nedostatočného mandátu ústavného súdnictva je prítomný aj v našich podmienkach. Bickel totiž vychádza z monistického chápania demokracie a tým odmieta možnosť normatívnej revízie zákonných aktov iným subjektom, ako subjektom na to v ústave vyslovene oprávneným – teda parlamentom30. V podobnom duchu uvažujú aj John Hart Ely31 a Jeffrey Goldsworthy. 32

Na opačnom póle stoja „ľudskoprávni fundamentalisti“, ktorí pred demokratickú legitimitu kladú ľudské práva ako nad-politický zdroj práva chrániaci menšinu pred tyraniou väčšiny. Obavy z ľudu vyjadruje aj Ulrich Haltern: „... Kto by už veril ľudu, ktorý vo voľbách priviedol Hitlera k moci a dopustil genocídu?“33 Ako dôraz životaschopnosti ľudskoprávnej doktríny (definovanej prevažne jazykom liberalizmu) sa uvádza „nepochybnosť“ jeho zásluh pri odstraňovaní totalitných systémov v Európe a udržiavaní vysokého štandardu liberálnych práv a zachovávaní mieru. 34 Na túto prekérnu otázku určenia posledného arbitra v právnom systéme neexistuje jednoznačná odpoveď. Vhodnosť konkrétneho riešenia závisí predovšetkým od spoločenských podmienok daného štátu, od jeho právnych tradícii, ale v konečnom dôsledku sú rozhodujúci práve adresáti právnych noriem. Iba od nich totiž závisí, ktorému „príbehu“ viac uveria.

6 Východiská z krízy LFP a ústavné súdnictvo

V predchádzajúcich kapitolách tejto práce sme analyzovali jednotlivé aspekty legitimity práva a systematizovali ich do schémy, ktorá nám tu umožní pomocou ich syntézy formulovať riešenia vzniknutých problémov legitimity ústavného súdnictva.

Z charakteristiky postmodernej situácie vyplýva, že súčasný spoločenský vývoj nepraje modernistickým abstraktným konštruktom nárokujúcim si na všeobecnú platnosť. Pre legitimitu súčasného modelu ústavného súdnictva nemeckej proveniencie prináša táto situácia neradostné vyhliadky. V dnešnom svete, kde autorita zákona dlhodobo klesá, sa orgán formulujúci základné princípy tohto „upadajúceho“ normatívneho systému neteší veľkej obľube. Navyše, ak je znížená legitimita sprevádzaná simultánnym zvyšovaním objemu aj „akčného rádia“ práva, nespokojnosť môže prerásť až do úplnej straty legitimity.

Aby sa zabránilo negatívnemu scenáru postupného oslabovania sa legitimity práva alebo ešte negatívnejšiemu rozpadu právneho systému, navrhujeme posilniť ideologické a procedurálne väzby medzi štátomocenským establišmentom a občanmi. Ústavné súdnictvo nemôže byť z tejto reformy vyňaté, lebo miera koncentrácie krízových prvkov jeho legitimity je spomedzi ústavných orgánov jedna z najvyšších.

Ako sme sa už zmenili vyššie, na čiastočné odstránenie hlavných prejavov ideového a demokratického deficitu legitimity sú dostupné určité parciálne riešenia. V podmienkach SR je to bolo zavedenie inštitútu votum separatum, ktoré umožnilo zachytiť vernejšie diskusiu v rámci ústavného súdu. Zavedenie opozičným názorom otvorenejších diskusných prostriedkov v konečnom dôsledku posilnilo legitimitu rozhodnutia ústavného súdu aj u subjektov, ktoré s ním možno obsahovo nesúhlasia, ale v diskusii si možno uvedomia, že pravda je v niektorých prípadoch pluralitná hodnota, a ich pohľad na vec bol možno do určitej miery skreslený. Zároveň tento inštitút umožňuje Ústavnému súdu čerpať inšpiráciu pri budúcej revízii rozhodnutia, ktoré sa ukázalo ako chybné. Sme si vedomí, že Ústavný súd tým stratil časť svojej „obradnej“ autority, vyplývajúcej práve z „bázne“ adresáta pred jeho neosobnosťou. Takýto legitimizačný mechanizmus možno efektívne fungoval v Kafkových románoch, ale v postmodernej spoločnosti uspokojuje len nepatrnú časť adresátov, ktorá sa navyše dá uspokojiť aj inými rituálnymi procedúrami.

Zároveň navrhujeme, aby sa prinajmenšom odstránila disproporcia medzi výsledkami volieb a vplyvom na zloženie ústavného súdu, aby sa zabezpečila participácia aj opozičných síl na procedurálnej legitimizácii. Sme si však vedomí, že táto „kozmetická“ úprava demokratizačné požiadavky spoločnosti asi neupokojí, a preto bude nutné pristúpiť k zásadnejším zmenám pri kreovaní ústavných sudcov. Uspokojením požiadaviek väčšej demokratickej legitimity by však nepochybne bola priama voľba ústavných sudcov občanmi. Zastávame názor, že ich pozícia negatívnych zákonodarcov je natoľko významná, že si s byrokratickou a od parlamentu odvodenou sekundárnou demokratickou legitimitou nevystačia. Paradoxne môže vyznieť argument väčšej nezávislosti takto kreovaného ústavného súdu. Tu máme na mysli takmer úplnú nezávislosť od „politickej“ moci stotožnenej so výkonnou a legislatívnou mocou. Iste, dá sa predpokladať, že pred voľbami do ústavného súdu budú prebiehať kampane, pravdepodobne sčasti sponzorované aj politickými stranami. Okrem možnosti legislatívneho (ústavného) obmedzenia takého konania existuje aj prirodzený kontrolný mechanizmus – konečný výber kandidáta občanmi. Oproti systému, v ktorom je rozhodujúca vôľa parlamentnej väčšiny, prípadne prezidenta, je to nepochybne posun k väčšej (priamejšej) demokracii. Navyše, nie každá volená funkcia je politická. Funkcia sudcu ústavného súdu politickou rozhodne nie je. To však neznamená, že získaním primárnej demokratickej legitimity sa takou stane. Aj v súčasnosti môžeme pozorovať, že v niektorých voľbách, kde je umožnené kandidovať aj nezávislým kandidátom, majú títo pomerne slušnú úspešnosť35. Podľa nás to rozptyľuje obavy z ďalšieho „volebného cirkusu“, ktorý aj tak napokon nič nevyrieši. Nezávislosť ústavného súdu od politiky a naopak jeho väčšia senzibilita na mimo politické spoločenské podnety je určite dostatočným dôvodom na to, aby sa zavedenie tohto systému v čase krízy legitimity súčasných LFP zvážilo.

Záver

Leitmotívom celej práce je požiadavka zvýšenia demokratickej legitimity ústavných súdov. Podarilo sa nám preukázať, že medzi poklesom legitimity ústavného súdnictva a jeho demokratickým deficitom je vzťah závislosti. Problémom pritom nie je inštitucionálne alebo faktické oslabenie v platnom práve existujúcich demokratických procedurálnych legitimizačných postupov. Demokratický deficit nastal v dôsledku zmenených spoločenských preferencií a nedostatočnej senzibility a adaptability platného právneho systému na tieto zmeny. Vzniká tak legitimizačná medzera medzi v platnom práve zakotvenými demokratickými štandardami a demokratickými preferencii spoločnosti.

Ďalšou naliehavou požiadavkou je odstránenie neosobných prvkov v rozhodovaní ústavných súdov a otvorením ústavného súdu verejnosti. Zastávame názor, že inštitút votum separatum v sebe ukrýva nečakané možnosti posilnenia legitimity hlavne prostredníctvom ideových LFP. 36 Tento inštitút by mohol preniesť diskusiu o citlivých spoločenských otázkach na pôdu ústavného súdu, čím by sa zvýšili nároky na jej precíznosť a racionálnosť.

Zohľadniac vyššie uvedené konštatujeme, že aj v postmodernej situácii je pozícia ústavných súdov dôležitá. Súčasné inštitucionálne mechanizmy však vychádzali z modernistických predpokladov a požiadavkám súčasnej doby už prestávajú vyhovovať. Je preto nevyhnutné vykonať určité zmeny kopírujúce zmenené spoločenské trendy. Táto práca však nechce byť návodom na ich realizáciu. Má ambíciu iba podnietiť širšiu odbornú a spoločenskú diskusiu, ktorej súčasťou je aj tento náš skromný pokus o návrh určitého modelu „postmoderného“ ústavného súdnictva.

Autor: Mgr. Ján Šurkala
Katedra právnych dejín, Právnická fakulta UK v Bratislave

Literatúra
1. ALLAN, T. R. S. Constitutional Justice: A Liberal Theory of the Rule of Law. Oxford: Claredon Press, 2001, 342 s. ISBN 978-0-19-829830-4.
2. BELLING, Vojtěch. Problém demokratické legitimity EU a suverenity. In: Euportal.cz [online] © 2009 Český portál, o.p.s. (4.3.2009) [cit. 2015-02-07]. Dostupné na: http://euportal.parlamentnilisty.cz/Articles/4108-problem-demokraticke-l...
3. BENTHAM, Jeremy.: Of Laws in General. ed. HART, H. L. A. London: Athlone Press, University of London, 1970, 342 s. ISBN 9780485132106.
4. BICKEL, Alexander M. The Least Danderous Branch. The Supreme Court at Bar of Politics. New Haven: Yale University Press, 1987, 306 s. ISBN: 9780300032994.
5. BLACKSTONE, William. Commentaries on Law of England. Book the First: The Right of Persons. Oxford: Claredon Press, 1756. Dostupné na: http://lonang.com/library/reference/blackstone-commentaries-law-england/
6. BLAHOŽ, Josef. Rozhodnutí ústavních soudů v otázkach ústavnosti: srovnávací pohled. In: Právník. 1994, č. 3, s. 693-705.
7. DYZENHAUS, David. Legality and legitimacy: Carl Schmitt, Hans Kelsen and Hermann Heller in Weimar. Oxford : New York : Clarendon Press ; Oxford University Press, 1999, 298 s. ISBN 0198260628.
8. ELY, John Hart. Democracy and Distrust. A Theory of Judiacial Review. Cambridge: Harvard University Press, 1980, 268 s. ISBN 10: 0674196368
9. eNotes[online]. Clarence Thomas Confirmation Hearings. [cit. 2015-02-07]. Dostupné na: http://www.enotes.com/topics/clarence-thomas-confirmation-hearings
10. GIBA, Marián. Kontrola ústavnosti vo Francúzsku. Rigorózna práca. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2007, 87s.
11. GOLDSWORTHY, Jeffrey. The Sovereignity of Parliament. History of Philosophy. Oxforf: Oxford University Press, 2001, 330 s. ISBN 978-0-19-924808-7.
12. HALTERN, Ulrich R. High Time for a Check-Up: Progresivism, Populism and Constitutional Review in Germany. The Jean Monnet Center for International and Regional Economic Law & Justice, 1996. Dostupné na: http://www.jeanmonnetprogram.org/archive/papers/96/9605ind.html
13. HART, H. L. A. Kelsen Visited. In: HART, H. L. A.: Essays in Jurisprudence and Philisophy. Oxford: Clarendon Press, 1983, s. 287
14. HOBBES, Thomas. Leviathan, aneb, látka, forma a moc státu církevního a politického. Z originálu přeložil(a) Karel Berka. 1. vydání. Praha : Oikoymenh, 2009. 513 s. ISBN 978-80-7298-106-9.
15. KELSEN, Hans. Pure Theory of Law. preložil z 2. nemeckého vydania KNIGHT, Max. pôvodne vydal Berkeley: University of California Press, 1967, 356 s. znovu vytlačil The Lawbook Exchange, 2005. ISBN-13: 9781584775782.
16. KRČMÁRIK, Matúš. Zákaz kríža na školách zjednotil Taliansko. In: sme.sk [online] © Petit Press 2009 (5.11.2009) [cit. 2015-02-07]. Dostupné na: http://www.sme.sk/c/5095259/zakaz-kriza-na-skolach-zjednotil-taliansko.html
17. KRESÁK, Peter. Decentralizovaný a centralizovaný model súdnej kontroly ústavnosti. In. Právny obzor. 1995, roč. 78, č. 3, s. 185-206.
18. KŘÍŽIKOVSKÝ, Ladislav a Karolína ADAMOVÁ. Politická moc a legitimita. In: Právník. 1993, roč. 133, č. 2, s. 111-123. ISSN 0231-6625.
19. Lautsi a ďalší proti Taliansku No. 30814/06, GC 18. marca 2011 (ESĽP). Dostupné na: http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-104040#{"itemid":["001-104040"]}
20. LYOTARD, Jean-François. The Postmodern Condition: A Report on Knowledge. 1. vydanie. preložil BENNINGTON, Geoffrey A Brian MASSUMI. Minneapolis: University of Minnesota Press, 1984, 144 s. ISBN-13: 978-0816611737.
21. MACH, Jiří. STEM: Vláda Jan Fischera má podporu tří čtvrtin obyvatelstva. In: Novinky.cz [online]. © Borgis, a.s. 2009 (8.10.2009) [cit. 2015-02-07]. Dostupné na: http://www.novinky.cz/domaci/181048-stem-vlada-jana-fischera-ma-podporu-...
22. MICHELMAN, Frank I. Human Rights and the Limits of Constitutional Theory. In: Ratio Juris. 2000, roč. 13, č. 1, s. 63-76.
23. OROSZ, Ladislav. O preventívnej kontrole ústavnosti. In: Právny obzor, 2006, roč. 89, č. 6, s. 485-502.
24. PŘÍBAŇ, Jiří. Dididenti práva. O revolucích roku 1989, fikcích legality a soudobé verzi spoločenské smolouvy. Praha: Sociologické nakladatelství, 2001, 284 s. ISBN 8086429008.
25. PŘÍBAŇ, Jiří. Legitimizační fikce legality. In: Teoretické problémy práva na prahu 21. století: Pocta k 75. Narozeninám prof. JUDr. Jiřiho Boguszaka, DrSc., Praha: Karolinum, 2002, s. 37-49.
26. PŘÍBAŇ, Jiří. Suverenita, právo a legitimita v kontextu moderní filosofie a sociologie práva. Praha: Karolinum, 1998, 270 s. ISBN 8071844705.
27. PROCHÁZKA, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2011, 139 s. ISBN 978-80-7380-328-5.
28. RAZ, Joseph. The Authority of Law. Oxford: Oxford University Press, 1979, 289 s. ISBN 0-19-825493-8 Pbk.
29. SVÁK, Ján. Súdna moc a moc sudcov na Slovensku. Tézy inauguračnej prednášky. In: Právny obzor. 2006, roč. 89, č. 1, s. 3-25. ISSN 0032-6984.
30. SVÁK, Ján. Votum separatum na ceste k spravodlivosti. In: Justičná revue. 2010, roč. 62, č. 3, s. 343-347. ISSN 1335-6461.
31. ŠAMALÍK, František. Lidské práva – základ demokratiské legitimity. In: Právník. 1994, roč. 133, č. 1, s. 7-21. ISSN 0324-7007.
32. WAGNEROVÁ, Eliška. Vliv parlamentů, vlád a politických stran na výběr ústavních soudců. In: Pravní rozhledy. 1995, č. 7, s. 277-278.


1 Legitimita sa často stotožňuje s pojmom „autorita“. Každopádne, ide o dosť nejednoznačný a rozporuplný pojem. K „paradoxom autority“ pozri: RAZ, str. 9-16.
2 Každé právo jedného subjektu je zákonite doprevádzané povinnosťou iného subjektu (resp. subjektov). Každý subjekt práva, s výnimkou nascitura, má okrem práv aj povinnosti, hoci ich pomer nemusí byť nevyhnutne v rovnovážnom stave.
3 Bližšie k teoretickej a historickej genéze pojmu „legitimita“ pozri: KŘÍŽIKOVSKÝ, str. 111-113.
4 Narážame tu na francúzsky model kontroly ústavnosti prostredníctvom tzv. Ústavnej rady - orgánu nesúdneho typu vykonávajúcej predbežnú (preventívnu) kontrolu ústavnosti.
5 Bližšie k historickému vývoju preventívnej kontroly ústavnosti pozri: OROSZ, str. 487-189.
6 KRESÁK, s. 195.
7 Porovnaj GIBA, str. 12-23.
8 LYOTARD.
9 Na demonštráciu vzájomnej podmienenosti legitimizačných formúl azda neexistuje lepší modelový príklad ako tzv. „zmocňovací zákon“ vo Weimarskej republike, ktorý otvoril cestu Hitlerovi k moci. Konkrétne ide o zneužitie legalistickej legitimizačnej formuly na úkor demokratickej (zákon umožňoval vo „výnimočných situáciách“ obísť parlament a koncentroval tak výkonnú a zákonodarnu moc v rukách ríšskeho kancelára). Porov. DYZENHAUS, str. 2-37. Podobne je zaujímavá podmienenosť medzi doktrínou ľudských práv (ideologická LFP) a jej demokratickou legitimitou (procedurálna LFP). Pre viac informácií o tomto vzťahu pozri: MICHELMAN, str. 64-75.
10 PŘÍBAŇ. Legitimizační fikce legality, s. 38.
11 HOBBES, kap. XIV.
12 PŘÍBAŇ. Suverenita, právo a legitimita, 2. kapitola.
13 KELSEN, kap. I.
14 PŘÍBAŇ. Legitimizační fikce legality, s. 37.
15 K deľbe moci pozri: ALAN, str. 31-60.
16 WAGNEROVÁ, s. 277.
17 BENTHAM.
18 HART, s. 287.
19 Samozrejme, podoba demokratických mechanizmov sa dynamicky mení a vyvíja aj dnes. Ešte v 18. stor. v Anglicku vládlo presvedčenie, že kráľovi je zverená celá výkonná moc „všeobecným súhlasom ľudu“. Táto presumpcia sa opierala o fakt, že je to tak od nepamäti. Vidíme teda, že aj v tomto systéme je prítomná istá „demokratická“ procedúra – konkrétne možnosť aktívnej delegitimizácie moci otvoreným vystúpením ľudu proti kráľovi. Porov. BLACKSTONE, kap. 3.
20 Ako príklad obzvlášť populárneho „byrokrata“ na čele štátu uvádzame bývalého českého predsedu vlády Jana Fischera, ktorého úradnícka vláda lámala rekordy popularity (pozri: MACH, Novinky.cz [online]). Je však nevyhnutné spomenúť, že dôveru vláde vyslovil legitímne demokraticky zvolený parlament, teda nemožno povedať , že by Fischerová vláda nedisponovala demokratickou legitimitou. Navyše mandát dočasnej vlády bol určený na čas nevyhnutný do konania riadnych parlamentných volieb. Zároveň sa táto vláda zamerala len na aktuálne problémy nevyhnutného charakteru, ponechajúc ťažké rozhodnutia na „vládu politikov“ – odtiaľ možno tá vysoká popularita.
21 BELLING, Euportal.cz [online]
22 WAGNEROVÁ, s. 278.
23 Bližšie o zabezpečení „vhodnosti“ budúcich sudcov Najvyššieho súdu USA pozri prípad menovania Clerensa Thomasa. Vyčerpávajúce informácie o tomto prípade pozri: eNotes[online]. Clarence Thomas Confirmation Hearings.
24 Lautsi a ďalší proti Taliansku.
25 KRČMÁRIK, sme.sk [online]
26 V tejto súvislosti pozri návrh ústavného zákona z dielne poslancov V. Palka a F. Mikloška, ktorým sa malo reagovať na vyššie uvedený rozsudok ESĽP výslovným zakotvením uznania kresťanského kultúrneho dedičstva.Dostupné na: http://www.google.sk/url?url=http://www.humanisti.sk/download.php%3Fsoub...
27 SVÁK. Votum separatum na ceste k spravodlivosti, s. 343.
28 V tomto kontexte pod ideologickým rozhodnutím chápeme také rozhodnutie, v ktorom sa neproporčne presadila určitá partikulárna ideológia bez ohľadu na jej relatívne slabšie postavenie v spoločnosti.
29 BICKEL, s. 17.
30 PROCHÁZKA, s. 73.
31 ELY, str. 4-5.
32 GOLDSWORTHY, str. 279.
33 HALTERN, str. 22.
34 ŠAMALÍK, str. 7-21.
35 Napríklad vo voľbách do samosprávy obcí v roku 2014 uspeli pri voľbe poslancov obecných, mestských a miestnych zastupiteľstiev až v 28,91% prípadoch nezávislí kandidáti a pri starostoch a primátoroch nezávislí kandidáti uspeli až v 37,95% prípadoch. V oboch hlasovaniach obsadili viac miest ako kandidáti akejkoľvek politickej strany. Trend posilňovania nezávislých kandidátov v komunálnych voľbách je pritom prítomný už niekoľko posledných volieb. Porovnaj: http://volby.statistics.sk/oso/oso2014/oso2014/sk/download.html
36 Na dôležitosť možnosti vyjadrenia názoru menšiny upozornil aj Josef Blahož s poukazom na americký systém kontroly ústavnosti cez Najvyšší súd USA. Porov. BLAHOŽ, str. 694.