Za špecifickú formu podnikania možno označiť zmluvu o tichom spoločenstve, ktorej účelom je podieľať sa na podnikaní, avšak bez toho, aby bola takáto osoba, ktorá má záujem podieľať sa na podnikaní iného subjektu známa verejnosti. Zmluvu o tichom spoločenstve upravuje Obchodný zákonník v § 673 až § 681. Pojmové znaky zmluvy o tichom spoločenstve vymedzuje § 673 Obchodného zákonníka, podľa ktorého: „zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.“ Z uvedeného ustanovenia vyplývajú práva a povinnosti zmluvných strán, ktorými sú tichý spoločník a podnikateľ. Základnou povinnosťou tichého spoločníka v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je povinnosť odovzdať podnikateľovi určitý vklad, na druhej strane základnou povinnosťou podnikateľa je v závislosti od výšky vkladu tichého spoločníka vyplatiť mu podiel na zisku.

Úvod

Exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke patrí v praxi medzi najjednoduchšie, najrýchlejšie, najúspešnejšie a preto aj najčastejšie využívané spôsoby vykonávania (civilnej) exekúcie, pokiaľ exekučný titul znie na peňažné plnenie. Prikázanie pohľadávky z účtu v banke je upravené predovšetkým v § 93 a nasledujúcich zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok). Prikázanie pohľadávky z účtu v banke možno označiť za osobitný druh prikázania pohľadávky ako jedného zo základných spôsobov výkonu exekúcie(1).

Úvod (1)

Jedným z najzaujímavejších fenoménov verejného práva Španielskeho kráľovstva sú tzv. Autonómne Spoločenstvá (v španielčine Comunidades Autónomas; ďalej len Spoločenstvá). Bez zveličovania možno povedať, že ide azda o najoriginálnejší právny inštitút, ktorý v španielskej Ústave(2) (ďalej len Ústava) môžeme nájsť. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o samosprávne územné celky, porovnateľné napr. so slovenskými samosprávnymi krajmi, či o územné celky podobné štátnym útvarom tvoriacim súčasť zložených štátov, napr. federácii. Ani jedna z možností však nie je správna. Španielske Spoločenstvá predstavujú originálny spôsob riešenia otázky decentralizácie štátu. Nemožno ich teda stotožniť ani s klasickými samosprávnymi územnými celkami známymi z unitárnych štátov, ani so štátnymi útvarmi tvoriacimi zložený štát.

Normatívna právna úprava pracovnoprávnych vzťahov v podmienkach Slovenskej republiky najmä v posledných rokoch veľmi pružne reaguje na tendencie vývoja globalizovaného pracovného trhu. Dozaista nie je potrebné viesť akúkoľvek polemiku o tom, že všeobecné trendy vývoja pracovného trhu ako takého by mali byť zohľadnené v predpisoch pracovného práva. V opačnom prípade by sme popierali samu podstatu pracovného práva ako jedného z nosných pilierov právneho poriadku Slovenskej republiky, ktorou je „umožniť na strane jednej realizáciu činnosti zamestnanca prostredníctvom výkonu práce zamestnanca a na strane druhej garantovať zamestnancovi zodpovedajúce pracovné podmienky pri tomto výkone. K tomu je potrebné vytvoriť voľné právne prostredie pre vyjednanie samotného pracovného pomeru, aby bolo možné ho zodpovedajúcim spôsobom naplňovať.“(1) Avšak „pri každej reforme pracovného práva treba zohľadňovať nielen právo EÚ, ale aj právo Rady Európy a medzinárodné pracovné právo koncentrované do početných ratifikovaných dohovorov Medzinárodnej organizácie práce.“(2) Právna úprava zákazu konkurencie najmä v oblasti pracovnoprávnych vzťahov teda musí byť stabilnou súčasťou právneho poriadku štátu v podmienkach trhovej ekonomiky.

V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov povinný môže vzniesť u súdneho exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii z nasledujúcich dôvodov:

1. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku,
2. po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré bránia jeho vymáhateľnosti,
3. iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná,

V dňoch 21. – 23. marca 2013 sa v priestoroch účelového zariadenia Kancelárie NR SR Častá – Papiernička uskutočnil 7. ročník medzinárodnej konferencie doktorandov a mladých vedeckých pracovníkov Míľniky práva v stredoeurópskom priestore 2013, ktorý sa konal pod záštitou dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave prof. JUDr. Pavla Kubíčka, CSc. a Kancelárie Národnej rady Slovenskej Republiky.

V zmysle § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný poriadok“), pokiaľ sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby. Stavebný úrad najneskoršie do 3 dní písomne oznámi rozhodnutie vlastníkovi stavby a dôvody, pre ktoré bol príkaz vydaný, a rozhodne o úhrade nákladov na odstránenie stavby. Pôsobnosť stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 117 stavebného poriadku vykonáva obec, pričom ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy.

(Hercules a Šalamún)

Atmosféra tohtoročných osláv svätého Valentína bola v akademických kruhoch poznačená dvoma závažnými odchodmi. Dňa 11. februára 2013 oznámil Benedikt XVI. svoj dobrovoľný odchod a rezignáciu z funkcie rímskeho biskupa a pápeža Katolíckej cirkvi. O pár dní neskôr, 14. februára, sa dozvedáme o nedobrovoľnom „odchode na večnosť“ amerického filozofa Ronalda Dworkina (11. 12. 1931 - 14. 2. 2013). Ako najvhodnejšia a azda aj dostatočne dôstojná rozlúčka s oboma menovanými akademikmi by mohla poslúžiť krátka úvaha o niektorých spoločných aspektoch ich myšlienkového dedičstva. Pre mnohých isto nebude prekvapením, že sa zameriame na problematiku prirodzeného práva.

V časti slovenskej verejnosti sa po zrušení základnej vojenskej služby v Slovenskej republike zakorenila nesprávna predstava, že zároveň došlo aj k zrušeniu brannej povinnosti. Branná povinnosť je však stále (ako jedna z mála vo vzťahu k fyzickým osobám) ustanovená v Ústave Slovenskej republiky a podrobne ju upravuje zákon č. 570/2005 Z. z. o brannej povinnosti v znení neskorších predpisov. Oproti minulosti je však obsah brannej povinnosti iný. Nezahŕňa plošnú povinnosť výkonu vojenskej služby v čase bezpečnosti. Jej obsahom je povinnosť podrobiť sa odvodu (ktorý sa však vykonáva iba v čase vojny alebo vojnového stavu) a povinnosť vykonať mimoriadnu službu alebo alternatívnu službu (mimoriadna a alternatívna služba sa môžu vykonávať nielen v čase vojny a vojnového stavu, ale aj v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu, rozdiel je však v tom, že v čase výnimočného stavu alebo núdzového stavu mimoriadnu službu vykonávajú len profesionálni vojaci a vojaci v zálohe, zatiaľ čo v čase vojny a vojnového stavu na výkon mimoriadnej služby možno povolať aj ostatných občanov registrovaných v národnom registri osôb, ktorým vznikla branná povinnosť) (1).

Na základe pozvania nemeckej pracovnej skupiny podpory siete proti mobbingu som sa zúčastnila 2. februára 2013 druhej medzinárodnej konferencie Schutz vor Mobbing, ktorá sa konala v Bad Kreuznachu.