By Banás Tomáš on
Články
Bezpečnostné vedy

Overview of selected theoretical foundations used in social work with offenders

Abstrakt: Prístup k páchateľom trestnej činnosti ako i následné zaobchádzanie s nimi by sa mali realizovať na základe overených výskumných poznatkov, čím sa dosiahne maximalizácia fungovania jednotlivých zvolených postupov práce a intervencií. V prezentovanom príspevku si v teoretickej rovine predstavíme Paradigmu dezistencie, Paradigmu rizikových a protektívnych faktorov, Paradigmu rizika, potrieb a odozvy, Koncept nepriaznivých zážitkov z detstva a Paradigmu kriminálnej kariéry, ktorých poznatky využívame pri práci s páchateľmi trestnej činnosti.
Kľúčové slová: Dezistencia. Rizikové a protektívne faktory. Kriminálna kariéra.

Abstract: The approach to offenders and their subsequent treatment should be based on proven research findings, thereby maximizing the functioning of the individual selected work procedures and interventions. In the presented paper, we will theoretically introduce the Desistance Paradigm, the Risk and Protective Factors Paradigm, the Risk, Needs and Response Paradigm, the Concept of Adverse Childhood Experiences and the Criminal Career Paradigm, the knowledge of which we use when working with offenders.
Keywords: Desistance. Risk and protective factors. Criminal career.

Úvod

Pri práci s cieľovou skupinou páchateľov trestnej činnosti sa využívajú rôzne paradigmy, koncepty, rôzne teoretické východiská. Paradigmu možno všeobecne charakterizovať ako myšlienkový prúd alebo smer.

Pod pojmom paradigma rozumieme „spoločný vzor vedy v určitom období, model, z ktorého vychádzajú vnútorne jednotlivé tradície vedeckého výskumu, určitú štruktúru predstáv, hodnôt a postupov.“ Parusníková (in Petrusek et al. 2000)

V Kuhnovom1 ponímaní predstavuje paradigma prijatý model, schému, určitý vedecký štýl danej epochy alebo vedeckého spoločenstva, ktorý má všeobecne a vedecky uznávané výsledky. Tieto v danom čase predstavujú pre odborníkov, vedcov model problémov a model ich riešenia. (Vašíček 2005)

Napriek tomu, že keď uvádzame slovné spojenie „pri práci s cieľovou skupinou“ a máme tým na mysli najmä oblasť intervenčnú resp. konkrétnu prácu s klientom, uvedené paradigmy sa reflektujú aj v politickej oblasti (nastavenie stratégii, akčných plánov, programov a pod.). Prehľad vybraných paradigiem obsahuje základné informácie, akými sú napr. teoretické zdôvodnenie a zameranie príslušnej paradigmy a zároveň príklady a výstupy realizovaných výskumov.

Paradigma dezistencie - paradigma prerušenia kriminálnej kariéry/upustenia od páchania trestnej činnosti
(angl. Desistance Paradigm)

Shover (in Weaver 2016, s. 8) definuje dezistenciu (v angl. desistance) ako dobrovoľné ukončenie, prerušenie alebo upustenie od páchania závažnej trestnej činnosti, pričom v tomto procese nevylučuje výskyt menej závažných prípadov trestnej činnosti.

Na rozdiel od iných kriminologických paradigiem sa paradigma dezistencie nesnaží vysvetliť prečo dochádza k páchaniu trestnej činnosti zo strany páchateľa trestnej činnosti. Na problematiku nazerá z opačného konca. Snaží sa identifikovať prvky, činitele, ktoré prispievajú k ukončeniu/prerušeniu páchania trestnej činnosti a začleneniu jedinca do spoločnosti.

Na dezistenciu nazeráme ako na proces, nie ako na finálne ukončenie kriminálnej kariéry t. j. nedochádza k nej náhle. „Proces dezistencie je proces, ktorý sa vytvára vzájomným pôsobením individuálnej voľby a celým radom širších sociálnych síl, inštitucionálnych a spoločenských praktík, ktoré sú mimo kontroly jednotlivca“ (Farrall a Bowling in McNeil et al. 2005a). V tejto súvislosti Farral (in McNeil et al. 2005b) zdôrazňuje význam intervencií zameraných na budovanie sociálneho kapitálu2 (príležitosti) naproti intervenciám zameraných na ľudský kapitál3 (kapacity). Sociálny kapitál spočíva vo vzťahoch napomáhajúcim k účasti a začleneniu do spoločnosti a je nevyhnutný na podporu dezistencie, pričom nestačí budovať iba kapacity, kde zmena závisí od príležitosti na ich uplatnenie.

V literatúre sa stretávame s nadväzujúcimi pojmami v oblasti dezistencie, ktorými sú dezister a perzister. Dezisterom rozumieme páchateľa trestnej činnosti, ktorý úspešne prešiel procesom dezistencie a upustil od svojej kriminálnej kariéry. Naproti tomu pod pojmom perzister rozumieme páchateľa, ktorý pokračuje v kriminálnej kariére. (Tomášek et al. 2017, s. 12)

Vo vzťahu k vysvetleniu samotných dôvodov vedúcich k dezistencii uvádzajú vybraní autori napr. nasledovné:

Doherty a Bersani (2018) uvádzajú, že k najčastejšiemu výskytu páchania trestnej činnosti dochádza v období dospievania a priemerný vek kedy je zaznamenaný posledný kontakt páchateľa so systémom trestnej justície je okolo 35. roku života. V neskoršom veku podľa zistení dominuje v živote páchateľa najmä výskyt drogovej trestnej činnosti. Menší výskyt páchania trestnej činnosti sa dáva do súvislosti s prirodzeným zrením osobnosti páchateľa. Uvedené korešponduje s vekovou krivkou kriminality, ktorá sleduje intenzitu páchania trestnej činnosti v jednotlivých rokoch života osoby.

Sampson a Laub (2005 in Popelková 2014a) sa domnievajú, že vplyv na dezistenciu majú body zlomu, ktoré reprezentujú nové sociálne situácie (napr. sobáš, rodičovstvo, zamestnanie a pod.) umožňujúce:

  • Odstrihnúť minulosť od prítomnosti,
  • Prístup k novým možnostiam sociálnej opory a rastu,
  • Zmeniť doterajšie rutinné aktivity a
  • Zmenu vlastnej identity.

Maruna a kol. (2004 in Baker, Desistance and Social Reintegration) uvádzajú členenie procesu dezistencie v 3 úrovniach:

  • Primárna dezistencia: je definovaná ako akýkoľvek útlm alebo medzera v trestnom konaní bez páchania trestných činov, pričom sa môže vzťahovať na akékoľvek časové obdobie, či už kratšie alebo dlhšie. Primárna dezistencia nemusí reflektovať významnú zmenu postojov jedinca, môže byť zapríčinená chorobou, probačným dohľadom a pod.,
  • Sekundárna dezistencia: vnímajú ju ako prijatie novej identity jedinca nie ako páchateľa, ale ako rozvoj jeho nového pocitu vlastnej identity napr. zamestnanec, partner, rodič a pod.,
  • Terciárna dezistencia: je založená na uznaní inými ľuďmi, že sa človek zmenil a vývoji pocitu spolupatričnosti, prijatia v spoločnosti.

V nadväznosti na vyššie spomenuté členenie paradigmy dezistencie uvádzame aspekty obsiahnuté v bulletine organizácie pre podporu dobrovoľníctva v systéme trestnej justície (Clinks 2013a, s. 8 - 9 4), ktoré majú podporujúci účinok na proces sekundárnej dezistencie:

  • Zapojenie užívateľa služby: klient má možnosť podieľať sa na plánovaní, vývoji a robení zmien, vylepšení v jemu poskytovanej službe. Môže diskutovať s poskytovateľom a spolupodieľať sa na definovaní cieľov, ktoré sú pravidelne vyhodnocované,
  • Flexibilné a holistické služby: služby sú poskytované podľa potrieb jednotlivých klientov, nie sú univerzálne,
  • Prístup založený na silných stránkach: pokiaľ dokáže poskytovateľ služby rozpoznať silné stránky klienta, pracuje na ich rozvoji, čím pomáha klientovi definovať a rozvíjať vlastný potenciál,
  • Práca v partnerstve: poskytovateľ služby spolupracuje s rôznymi organizáciami, ktoré môžu byť nápomocné napr. pri riešení praktických problémov spojených s bývaním, zamestnaním, oddlžením a pod.,
  • Práca s a prostredníctvom rodiny: poskytované služby nie sú viazané iba na klienta, ale v rámci nich sa pracuje aj s jeho rodinou a ďalšími zdrojmi podpory,
  • Posilnenie: aktívna účasť a počúvanie môžu pomôcť zvrátiť pocit marginalizácie, s ktorými sa klient stretáva vo väzení, komunite a pod.,
  • Zmysel začlenenia: cítiť sa súčasťou komunity, sociálneho prostredia môže vytvoriť pocit spolupatričnosti a viesť k zvýšenému zmyslu pre zodpovednosť,
  • Transparentnosť (jasne zadefinované podmienky): zvýšená transparentnosť služieb a ich rozhodovacích procesov, môžu pomôcť ich prijímateľom pochopiť faktory, ktoré ovplyvňujú všetky aspekty ich života. Týmto spôsobom sa má zvýši pravdepodobnosť, že užívateľ bude považovať službu za viac legitímnu,
  • Peer podpora (rovesnícka podpora): rozumieme ňou získavanie podpory od ľudí, ktorí majú rovnaké skúsenosti, prešli si obdobným procesom. Takáto podpora môže zvýšiť vieru v samého seba,
  • Podporovanie tvorivosti: aplikovaním umeleckej intervencie na užívateľa služieb, mu môžeme pomôcť rozvinúť pozitívny vzťah s rodinou alebo pomáhajúcim pracovníkom, a tým budovať sebaúctu a prosociálnu identitu.

Dosiahnutie sekundárnej dezistencie je dlhodobým procesom, pri ktorom môže zo strany klienta prichádzať k individuálnym zlyhaniam alebo relapsu. (Clinks 2013b, s. 9) Pri práci s klientom zameranej na dosahovanie upustenia od páchania trestnej činnosti napomáhajú všeobecné zásady na podporu dezistencie, ktorými sú:

  • rešpektovanie individuality jedinca: keďže proces navrátenia sa k trestnej činnosti je pre každú osobu odlišný, intervencie musia byť riadne individualizované,
  • budovanie pozitívnych vzťahov: používatelia služieb sú najviac ovplyvnení na zmenu tými, ktorých rady rešpektujú a ktorých podporu si cenia. Osobné a profesionálne vzťahy sú kľúčom k zmene,
  • uznanie významu sociálneho kontextu: dezistencia súvisí s vonkajšími/sociálnymi aspektmi života osoby, ako aj s vnútornými/psychologickými faktormi. Vzdať sa trestnej činnosti si vyžaduje nové siete podpory a príležitostí v miestnych komunitách,
  • rozpoznanie a rozvíjanie silných stránok ľudí: podpora rôznych ochranných faktorov a prístup založený na silných stránkach by mali byť súčasťou procesu dohľadu. Napríklad silná a podporná rodina a vzájomné blízke vzťahy môžu podporiť jednotlivcov na ich ceste dezistencie. (Dezistencia – princípy všeobecnej praxe 2021)

Výskum v oblasti paradigmy dezistencie sa orientuje napr. na motiváciu vedúcu k zmene správania, sociálnu identitu páchateľov trestnej činnosti ako i ich sociálne prostredie. V rámci intervencií sa dôraz kladie na podporu sociálnych väzieb a budovanie príležitostí „začať odznova“. V tomto ohľade sa sociálna práca zameriava o. i. na podporu pri sprostredkovaní zamestnania, ubytovania ako i budovaní spolupráce s príslušnými organizáciami, inštitúciami a rodinou páchateľa trestnej činnosti.

Paradigma prevencie rizikových faktorov
(angl. Risk Factors Prevention Paradigm)

Paradigma prevencie rizikových faktorov je postavená na myšlienke identifikácie kľúčových rizikových faktorov páchania priestupkov, trestnej činnosti a implementáciou preventívnych metód určených na ich potlačenie. (Farrington, Ttofi a Piquero 2015, s. 2)

Jej súčasťou je aj identifikácia protektívnych faktorov. Uplatnenie nachádza pri tvorbe probačných programov, práci s mládežou, v sociálnej práci s páchateľmi trestnej činnosti a pod. (Lulei 2014a, s. 3)

Verešová et al. (2011a, s. 292) definujú rizikové faktory ako činitele, ktoré neurčujú následok, ale na základe ich výskytu a kumulatívneho pôsobenia možno predikovať dostavenie sa následku napr. látkovú a nelátkovú závislosť, delikventné správanie, páchanie trestnej činnosti a pod.

V rámci sociálnej práce s páchateľmi trestnej činnosti ich teda vnímame ako faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že osoba bude náchylná k spáchaniu trestnej činnosti alebo sa opätovne môže dopustiť páchania trestnej činnosti.

Protipólom sú protektívne faktory, ktoré preventívne pôsobia pred vplyvom negatívnych javov na jedinca tak z vonkajšieho (sociálneho, enviromentálneho) ako aj jeho vnútorného prostredia (telesného a psychického) a zabraňujú ohrozeniu zdravia, nežiaducim prejavom správania alebo prepuknutiu choroby. Medzi významné protektívne faktory zaraďujeme: „sociálnu oporu, osvojené spôsoby zvládania životných rizík, pozitívne postoje a hodnoty, sociálne zručnosti (aktívne počúvanie, expresívna komunikácia, kooperácia, schopnosť rokovať a dohodnúť sa, schopnosť neprijať vplyv nezhodujúci sa s presvedčením a postojom človeka, schopnosť vyhľadať ako aj poskytnúť pomoc).“ (Verešová et al. 2011b, s. 292)

Protektívne faktory potom považujeme za prvky, ktoré pomáhajú predchádzať, zmierňovať dopad rizikových faktorov alebo dosahovať pozitívnu zmenu. V sociálnej práci s páchateľmi trestnej činnosti môžeme využívať na posilnenie alebo identifikáciu protektívnych faktorov sociálne poradenstvo, skupinovú prácu a i.

Rizikové faktory v oblasti páchania trestnej činnosti rozlišujeme v 2 rovinách: statickej a dynamickej. Statické faktory sú fixné a nemenia sa (napr. história páchania trestnej činnosti/recidíva), preto sa intervencie zameriavajú na dynamické faktory (napr. pracovný status, vzdelanie, bytová otázka, problémy s užívaním návykových látok) s cieľom znížiť pravdepodobnosť výskytu ďalšieho porušenia zákona. Vzhľadom na to, že páchatelia majú často viac kriminogénnych potrieb a sú vystavení rôznym rizikovým faktorom, ukázalo sa, že zásahy, ktoré sa zameriavajú na celý rad problémov, prinášajú efektívnejší liečebný efekt ako tie, ktoré sa zameriavajú na riešenie jedného problému. (McGuire 2002 in McLaughlin a Muncie, s. 490)

Durnescu I. (2010 in Lulei 2014b) rozčleňuje rizikové faktory do 4 základných skupín:

  1. Historické – recidíva, vek, v ktorom bol prvýkrát spáchaný trestný čin,
  2. Dispozičné – demografická charakteristika páchateľa (vek, pohlavie),
  3. Kontextuálne – antisociálna skupina alebo prostredie, antisociálni rodičia,
  4. Klinické – nadužívanie návykových látok, impulzívna alebo psychopatická osobnosť, úroveň inteligencie, duševné zdravie.

Z uvedeného vyplýva opodstatnená požiadavka nazerať na riešenie problémov páchateľa trestnej činnosti jednak holisticky a na druhej strane aj v kontexte minulých skúseností a súvislostí, ktoré majú vplyv na prítomnosť. V nadväznosti na teóriu dezistencie vnímame protektívne faktory ako činitele, ktoré majú vplyv na upustenie od páchania trestnej činnosti. Pri jedincoch, ktorí sa doposiaľ nedopustili páchania priestupkov alebo trestnej činnosti ich môžeme vnímať ako preventívne prvky znižujúce inklinovanie k porušeniu zákona.

V nasledujúcej tabuľke uvádzame vybrané oblasti spoločenského života a k nim priradené rizikové a protektívne faktory.

Tabuľka 1 Rizikové a protektívne faktory identifikované vo vybraných oblastiach

Uvedená tabuľka rizikových a protektívnych faktorov ku vzťahu k danej oblasti vychádza z poznatkov aplikovaných v oblasti práce s delikventnou mládežou. Poznatky, ktoré z nej vychádzajúce však vieme aplikovať aj v sociálnej práci s dospelými páchateľmi trestnej činnosti.

Paradigma prevencie rizikových faktorov pomáha identifikovať a eliminovať u jednotlivca, rodiny alebo komunity faktory zvyšujúce riziko kriminálneho správania. Na základe identifikovaných rizikových faktorov akými sú napr. chudoba, nízka úroveň vzdelania, výskyt páchania trestnej činnosti v rodine a i. môžu sociálni pracovníci vypracovávať plány a postupy na ich odstránenie, tieto sa môžu zameriavať na podporu rodičovstva, vzdelávania, stabilizáciu rodinných vzťahov, zvyšovanie povedomia o duševnom zdraví, prevenciu násilia, prevenciu šikanovania v školách a pod.

Paradigma rizika, potrieb a odozvy
(ang. The Risk-Need-Responsivity Paradigm)

Paradigma rizika, potrieb a odozvy bola vyvinutá v 80.-tych rokoch 20. storočia a do praxe sa dostala v roku 1990 v Kanade. Využíva sa v intervenciách a aj pri tvorbe nástrojov využívaných na hodnotenie a určenie vhodnej rehabilitácie pre páchateľov trestnej činnosti. (Bonta a Andrews 2007a, s. 1)

Nástroje na hodnotenie páchateľov si prešli niekoľkými vývojovými štádiami, aktuálne sa v praxi využíva 4. generácia týchto nástrojov. Bonta a Andrews (2007b, s. 3 – 4) k jednotlivým generáciám vývoja hodnotiacich nástrojov uvádzajú nasledovné charakteristiky:

  1. Prvá generácia hodnotiacich nástrojov bola založená na profesionálnom úsudku nápravného personálu (väzenský personál, probační úradníci) a klinických odborníkov (psychológovia, sociálni pracovníci), títo pristupovali k hodnoteniu na základe nadobudnutých skúseností a vlastných poznatkov.
  2. Druhá generácia hodnotiacich nástrojov sa do praxe zaviedla v 70. rokoch 20. storočia, kedy začal prevládať názor, že vyššiu účinnosť dosahujú intervencie založené na dôkazoch ako na profesionálnom úsudku t. j. na matematicko-poistnom základe/modeli s využitím vedeckých poznatkov. Nadradenosť matematicko-poistných modelov resp. ich využívanie sa začalo aplikovať aj na páchateľov podľa jednotlivej typológie napr. sexuálni devianti, páchatelia s mentálnym postihnutím a pod. (Bonta, Law a Hanson 1998, Hanson a Bussière 1998) Položky využívané v druhej generácii nástrojov na posúdenie páchateľov vychádzali najmä z poznatkov, ktoré vykazovali súvislosť s recidívou páchateľov, boli postavené na teoretických základoch a boli statické, vychádzali z histórie páchateľa – neprihliadali na zmenu v danej oblasti (napr. užívanie drog).
  3. V tretej generácii hodnotiacich nástrojov (začiatok 80. rokov 20. storočia) sa k jednotlivým položkám začali pridávať okrem statických aj dynamické položky (faktory, ktoré je možno meniť), ktoré dokázali reflektovať v hodnotení aktuálnu situáciu v živote páchateľov (napr. dĺžka aktuálneho zamestnania, aktuálne užívanie návykových látok, zabezpečenie bývania a pod.)
  4. Štvrtá generácia hodnotiacich nástrojov využíva poznatky o statických a dynamických prediktoroch páchania trestnej činnosti, pričom pracuje už aj s vhodne zvolenými intervenciami v súlade so zistenými faktormi.

Paradigma rizika, potrieb a odozvy je hlavným myšlienkovým prúdom v oblasti hodnotenia a liečby páchateľov trestných činov. Je založená na 3 základných princípoch:

  1. Princíp rizika – napovedá na koho sa v rámci intervencie zamerať (k tomuto slúžia nástroje na určenie rizika), pričom prioritnými skupinami sú páchatelia v strednom a vysokom stupni rizika hodnotenia.
  2. Princíp potreby – uvádza, čo by sa malo urobiť na základe identifikovaných kriminogénnych potrieb, na čo sa zamerať, aby prišlo k zmene pravdepodobnosti recidívy poskytnutím služieb, pričom sa využívajú identifikované silné stránky klienta.
  3. Princíp odozvy – navrhuje, ako by sa mala práca zabezpečiť, aby dosiahla najvyššiu efektivitu. Využívajú sa kognitívno-behaviorálne programy (modelovanie, hranie rolí, posilňovanie prosociálneho správania a i.) a dôraz sa kladie na prispôsobenie poskytovania služieb štýlu učenia páchateľov. (Murdoch a Jiřička 2016, s. 38)

V tejto súvislosti hovoríme o všeobecnej zodpovednosti, ktorá podporuje používanie kognitívnych metód, sociálneho učenia na ovplyvnenie správania a špecifickej zodpovednosti, ktorá zdôrazňuje prispôsobenie intervencií o. i. silným stránkam jednotlivca, štýlu učenia, bio-sociálnym vlastnostiam, motivácii a osobnosti. (Inšpektorát probačnej služby jej veličenstva 2021)

Liečebné intervencie, ktoré nedodržiavajú žiadny z troch uvedených princípov (t. j. sa zameriavajú na nekriminogénne potreby nízkorizikových páchateľov pomocou nekognitívno-behaviorálnych techník) a v skutočnosti môžu zvýšiť kriminálne správanie. Pri súčasnom dodržiavaní všetkých 3 zásad aplikovaných na páchateľa trestnej činnosti vo väzenských ústavoch resp. rezidenčných a detských zariadeniach dosahuje priemerný rozdiel v recidíve medzi liečenými a neliečenými páchateľmi (t. j. tými, ktorým sú, a ktorým nie sú poskytované intervencie) trestnej činnosti 17%, pričom rovnaká aplikácia v civilnom resp. komunitnom prostredí dosahuje mieru účinnosti až 35%. (Verejná bezpečnosť Kanady, ang. Public Safety Canada 2021a)

V rámci rizík a potrieb Paradigmy rizika, potrieb a odozvy bolo definovaných 8 významných kriminogénnych faktorov označovaných aj pojmom „centrálna osmička“. Z nich až 7 prediktorov spadá do kategórie dynamických a iba 1 spadá do kategórie statických – recidíva trestnej činnosti. Prehľad dynamických faktorov páchania trestnej činnosti a k nim prislúchajúce intervencie uvádzame v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 2 Dynamické faktory rizika a potreby modelu RNR

Svoje uplatnenie nachádza paradigma RNR pri tvorbe programov zameraných na znižovanie recidívy alebo resocializácii páchateľov trestnej činnosti, najmä vysokorizikových. Nakoľko ju je možné aplikovať aj na mladistvých alebo rizikové skupiny, čím môže pomáhať predchádzať vzniku kriminálnej kariéry, nachádza svoje uplatnenie aj v oblasti prevencie kriminality a v neposlednom rade môže pomáhať sociálnym pracovníkom pri hodnotení rizík a potrieb, za účelom poskytnutia individualizovanej podpory.

Koncept nepriaznivých zážitkov z detstva
(ang. Adverse Childhood Experience, skr. koncept ACE)

Koncept ACE označuje 10 stresujúcich alebo traumatizujúcich skúseností (emocionálnych zážitkov), ktoré sa vyskytli u jednotlivca pred dosiahnutím 18. roku života.

Do kategórie traumatizujúcich skúseností/zážitkov patrí emocionálne zneužívanie, fyzické zneužívanie, sexuálne zneužívanie, emocionálne zanedbávanie, fyzické zanedbávanie, domáce násilie voči matke mladistvej osoby, látkové zneužívanie v domácnosti, duševná choroba prítomná u člena domácnosti, rozchod/rozvod rodičov a umiestnenie člena domácnosti vo väzenskom zariadení. (Baglivio et al. 2015, s. 229-230)
Miera výskytu traumatizujúcich zážitkov v detstve sa u jedincov zisťuje prostredníctvom štandardizovaného dotazníka5.

„Jednotlivé ACE majú kumulatívny účinok, ktorý možno vyjadriť ako súčet všetkých ACE, ktorým je jednotlivec vystavený, alebo ako „traumatickú dávku“. Štúdie ACE ukazujú, že čím vyššie je skóre ACE (a teda aj dávka traumy), tým častejšie a závažnejšie sú následky v súvislosti s kognitívnymi poruchami a poruchami správania (známe ako „vzťah medzi dávkou a odozvou“).“ (WHO 2009, s. 4)

Samotné skóre ACE má charakter usmernenia. Výskyt jednotlivých položiek z dotazníka sa spája s neskorším výskytom zdravotných, sociálnych a emocionálnych problémov. „Čím vyššie je vaše skóre ACE, tým vyššie je riziko zdravotných a sociálnych problémov“. Situácia s výsledným skóre 4 a viac kladných odpovedí je považovaná za vážnu. Takýto výskyt kladných odpovedí zvyšuje u jedinca pravdepodobnosť chronického ochorenia pľúc o 390 %, hepatitídy o 240 %, depresie o 460 % a pokusu o samovraždu až o 1220 %. Deti, ktoré zažívajú traumatizujúce situácie, pociťujú strach, zmrazenie. Na zmiernenie hanby, úzkosti, depresie a i. sa môžu uchýliť k užívaniu nikotínu, alkoholu, drog alebo praktikovaniu nebezpečných športov, striedaniu sexuálnych partnerov, dosahovaniu vyšších úspechov ako sa od nich očakáva (vynakladajú nadmerné úsilie na dosahovanie úspechov). (ACEsTooHigh.com 2021) 6

Vo vzťahu k páchateľom trestných činov Lulei (2020, s. 26) uvádza, že „osoby do veku 18 rokov, ktoré sú väznené a rôznym spôsobom „uškodili“ iným vykazujú viac traumatizujúcich zážitkov ako majoritná populácia.“

V publikácii orientovanej na cieľovú skupinu mladých ľudí v rámci konceptu ACE uvádza organizácia Llamau Ltd. 7 podporu postavenú na princípoch:

  • Bytia na strane klienta: neustále budovať pozitívne a dôveryhodné vzťahy s ľuďmi, ktorým je pomoc určená. Mať pri sebe niekoho, kto sa Vás nevzdá.,
  • Asertivity a vytrvalosti: veriť a rešpektovať ľudí, s ktorými pracujete, nevzdávať sa ich,
  • Personalizovania: prístup musí byť rodovo a kultúrne citlivý,
  • Uznania silných stránok: nevšímať si iba problémy, ale i silu a húževnatosť, ktorá bola potrebná na to, aby ľudia vydržali, čo sa stalo,
  • Koordinácie: zabezpečovať aj prístup k službám, ktoré bude človek potrebovať alebo ich už využíva,
  • Flexibility a pohotovosti: poskytovať služby, ktoré sa flexibilne prispôsobujú a reagujú na potreby človeka vyžadujúceho podporu,
  • Môžeme zlyhať: pokiaľ nie je v našich silách pomôcť alebo dosiahnuť to, čo potrebujeme, musíme nájsť alternatívu a zo situácie sa poučiť,
  • Disponovania informáciami: chápať dôsledky a účinky traumatizujúcich skúseností z detstva alebo iných životných skúseností. Dbať na to, aby naša pomoc nezhoršovala danú situáciu a aby sme sa dokázali postarať aj ľudí poskytujúcich pomoc,
  • Stratégie: služby musia zodpovedať aktuálnym potrebám ľudí, ktorým je pomoc určená, ale i pomáhajúcim.

Uvedené princípy práce s klientom sú dosahované prostredníctvom oporného vzťahu medzi pomáhajúcimi a klientmi, stavaní na silných stránkach danej osoby, poskytnutí pomoci pri budovaní preferovaného JA (pomáhať budovať nádej), dosahovaní vytýčených cieľov, pomáhaní učiť sa prekonávať prekážky a pomáhaní pri integrácii do spoločnosti vo všetkých úrovniach. (org. Llamau Ltd. 2017)

V oblasti konceptu ACE uvádza CDC (2021, Centrá pre kontrolu a prevenciu chorôb, ang. Centers for Disease Control and Prevention) ochranné (ktoré znižujú prítomnosť traumatizujúcich skúseností) a rizikové (ktoré zvyšujú pravdepodobnosť traumatizujúcich skúseností) faktory vyskytujúce sa v rodinnom a spoločenskom prostredí, ktoré môžu mať vplyv na výskyt jednotlivých traumatizujúcich skúseností v živote mladého človeka, napr.:

Individuálne a rodinné rizikové faktory

  • Absencia blízkosti medzi deťmi a ich rodičmi resp. náhradnými rodičmi,
  • Mladí ľudia, ktorí začínajú skoro s randením alebo sexuálnym životom,
  • Nízky finančný príjem rodiny,
  • Nízka úroveň vzdelania u dospelých členov rodiny,
  • Rodiny s nízkou úrovňou rodičovského dohľadu, rodiny využívajúce fyzické tresty a i.

Rizikové faktory komunity

  • Vysoký výskyt násilia a kriminality v komunite,
  • Vysoká miera nezamestnanosti v komunite,
  • Ľahký prístup k drogám a alkoholu v komunite,
  • Vysoká miera chudoby, obmedzené vzdelávacie a hospodárske možnosti a i.

Individuálne a rodinné ochranné faktory

  • Rodiny so stabilným zamestnaním,
  • Rodiny, v ktorých ich členovia zmysluplne trávia voľný čas,
  • Rodiny, v ktorých jej členovia pomáhajú deťom riešiť problémy,
  • Rodiny so silnými podpornými sociálnymi sieťami a pozitívnymi vzťahmi s ľuďmi okolo nich a i.

Ochranné faktory komunity

  • Komunity s bezpečným prístupom k bývaniu,
  • Komunity, v ktorých nie je tolerované násilie,
  • Komunity s dobrým prístupom k predškolskému vzdelávaniu a i.

Znalosť o prevalencii traumatizujúcich zážitkov z detstva (ACE) vo väzenskej populácii môžeme využiť na aplikovanie vhodných a účinných intervencií pre jedincov, ktorí potrebujú v tejto oblasti našu podporu. (Ford et al. 2019)

V penitenciárnom prostredí sa poznatky z konceptu ACE môžu aplikovať pri hodnotení rizikových mladistvých a dospelých za účelom poskytnutia intervencií alebo napr. pri tvorbe programov určených pre mladistvých odsúdených zameraných na podporu zdravého emocionálneho vývoja, riešenie tráum, prevenciu násilia a pod.

Paradigma kriminálnej kariéry
(ang. Criminal Career Paradigm)

Paradigmu kriminálnej kariéry definujeme ako „dlhodobý sled trestných činov spáchaný individuálnym páchateľom.“ (Blumstein et al. 1986 in Macleod et al. 2012)
Termín kriminálnej kariéry sa používa pre popísanie začiatku, pokračovania a ukončenia páchania trestnej činnosti. Zameriava sa na hľadanie odpovedí na otázky prečo a kedy začínajú osoby páchať trestnú činnosť, prečo a ako pokračujú v páchaní trestnej činnosti, prečo a či vôbec sa páchanie trestnej činnosti stáva častejším, závažnejším alebo špecializovaným, prečo a kedy prestávajú osoby s páchaním trestnej činnosti. (Blumstein et al. 1982 in Trávničková a Zeman 2012)

Zrealizované výskumy kriminálnej kariéry priniesli množstvo informácií v súvislosti s longitudinálnym modelovaním trestnej činnosti. Výskumníci dokázali napr. zdokumentovať a vysvetliť dôležité empirické zákonitosti, ako je vzťah medzi minulosťou a budúcnosťou páchateľa trestnej činnosti, izolovať dôležité životné okolnosti a udalosti, ktoré vedú v priebehu času k individuálnym zmenám v trestnej činnosti a vyvinúť vylepšené štatistické techniky na podrobnejšie štúdium kriminálnej kariéry. (Piquero et al. 2003)

Paradigma kriminálnej kariéry sa okrem hľadaní odpovedí na uvedené otázky zameriava aj na skúmanie protektívnych faktorov, ktoré znižujú riziko páchania trestnej činnosti resp. môžu vhodne zvolenými intervenciami prispieť k zníženiu rizika páchania trestnej činnosti (viď napr. Paradigma prevencie rizikových faktorov).

Havrlentová (2014 in Semanová a Horňák 2017) na základe vlastného výskumu uskutočneného na výberovom súbore 32 mladistvých odsúdených uvádza, že približne 75 % mladistvých páchateľov vykazuje znaky celoživotných páchateľov a v 25 % prípadov z nich ide o mladistvého delikventa. Až u 75 % prípadov boli prítomné nepriaznivé rodinné pomery počas detstva a títo respondenti boli už v období detstva evidovaní ako ťažko vychovateľní s prejavmi porúch správania. Zvyšných 25 % respondentov pochádzalo z priaznivého rodinného prostredia, pričom vykazovali situačne podmienené psychické problémy.

Z pohľadu diferenciácie pohlavia je charakteristické, že ženy sa dopúšťajú v menšej miere páchania závažnej trestnej činnosti a v porovnaní s mužskými páchateľmi ich konanie spôsobuje menej vážnych zranení. Výskyt dlhodobej kriminálnej kariéry je u žien málo pravdepodobný. (Ondicová 2018)

Šturmová (2013a) charakterizuje kontinuitu kriminálnej kariéry v 4 fázach:

  1. zahájenie kriminálnej kariéry,
  2. priebeh kriminálnej kariéry,
  3. dĺžka kriminálnej kariéry, je definovaná dobou počas, ktorej je páchateľ aktívny,
  4. ukončenie páchania trestnej činnosti (dezistencia).

Zahájenie kriminálnej kariéry

Kriminálna kariéra recidivistov sa začína spravidla rozvíjať v skorom veku. Má podobu detskej delikvencie alebo porúch správania v detstve. Pre toto obdobie je typické skoré začatie so záškoláctvom, nadmerné klamanie, vzdorovitosť, drobné krádeže, potulovanie, úteky z domu, členstvo v antisociálne orientovanej vrstovníckej skupine, v niektorých prípadoch vedenej starším jedincom šikanujúcim svoje okolie. Prítomný je tiež skorý začiatok sexuálneho života (okolo 13. - 14. roku života) charakteristický striedaním sexuálnych partnerov. Vyskytuje sa tiež nadmerné užívanie alkoholu, fajčenie a užívanie drog. Prítomnosť nezvládnuteľných porúch správania môže mať za následok hospitalizáciu na oddeleniach detskej psychiatrie alebo v niektorých prípadoch aj v zariadeniach ústavnej výchovy. (Kuchta, Válková et al. 2005b)

Priebeh kriminálnej kariéry

Z priebehu kriminálnej kariéry extrahujeme bližšie informácie o osobe páchateľa trestnej činnosti. Tvoria ho zložky ako napr.:

  • Participácia; označuje kriminálne aktívnu časť populácie. Z hľadiska aplikovania výskumu na ňu nazeráme z kumulatívneho pohľadu, kam zaraďujeme všetky osoby, ktoré spáchali v živote aspoň jeden delikt alebo z prebiehajúceho pohľadu, kam zaraďujeme páchateľov aktívnych v čase realizácie výskumu. (Blumstein 1986 in Šturmová 2013b)
  • Frekvencia, intenzita a trvanie; nástup kriminálnej kariéry v skorom veku predpovedá dlhšiu a intenzívnejšiu kriminálnu kariéru. (Farrington 2003, Farrington et al. 2013 in Vere van Koppen 2018a) V súlade s týmto poznatkom sa zistilo, že páchatelia, ktorí začali s kriminálnym správaním blízko veku dospelosti, sa menej často dopúšťajú kriminálneho správania ako páchatelia so skorým nástupom páchania trestnej činnosti. (Beckley et al 2016, Carrington et al. 2005 In Vere van Koppen 2018b). Vere van Koppen ďalej definuje „frekvenciu ako počet trestných činov spáchaných v určitom období a intenzitu ako priemerný počet trestných činov za rok v určitom období.“
  • Závažnosť a eskalácia; aká závažná je páchaná trestná činnosť, stupňuje sa v priebehu kriminálnej kariéry ? Niektorí odborníci (Farrington 2005, Catalano 2005 in Popelková 2014b) sa domnievajú, že niektoré trestné činy môžu predchádzať iným a rôzne typy trestnej činnosti sú zahájené v odlišnom veku.
  • Špecializácia; vyjadruje, či sa páchateľ orientuje na konkrétnu trestnú činnosť alebo má širšie zameranie. Do veku 20 rokov sú páchatelia viac univerzálni, pretože páchajú viac trestných činov. (Farrington 2014 in Vere van Koppen 2018c) Po 20. roku života sa úroveň špecializácie zvyšuje, čo je spôsobené starnutím páchateľov a získavaním skúseností. (McGloin et al. 2007, Piquero et al. 1999 in Vere van Koppen 2018d) Na meranie špecializácie páchania trestnej činnosti sa využíva index rozmanitosti.
  • Spolupáchateľstvo; vyjadruje, či sa páchateľ podieľa na trestnej činnosti sám alebo za účasti inej osoby/osôb.

Dĺžka kriminálnej kariéry

Z vývojového hľadiska člení Engel (in Kuchta, Válková et al. 2005a) kriminálnu kariéru na 4 typy:

  • Kriminálny exces: ojedinelá kriminálna činnosť spôsobená napr. nedbanlivosťou u prosociálne orientovanej osoby,
  • Kriminálna epizóda: krátkodobé obdobie (maximálne do 3 rokov) počas, ktorého prichádza k páchaniu trestnej činnosti, kriminálna epizóda sa môže v živote osoby vyskytnúť opakovane,
  • Kriminálna perseverácia: je charakterizovaná dlhším obdobím (do 10 rokov) páchania trestnej činnosti,
  • Kriminálna kontinuita: trvalá kriminálna recidíva.

Podľa uvedeného členenia uvádza, že o kriminálnej kariére môžeme hovoriť v prípade kriminálnej perseverácie, kriminálnej kontinuite a v prípade kriminálnej epizódy, pokiaľ prichádza k jej opakovanému výskytu.

Ukončenie páchania trestnej činnosti

Skúmaním dôvodov, ktoré napomáhajú ukončeniu páchania trestnej činnosti zo strany páchateľa sa bližšie venuje Paradigma dezistencie. Skúmanie dezistencie poskytuje kriminalistom, súdnemu systému, tvorcom trestných politík širší pohľad na páchateľov trestných činov ako doposiaľ zaužívaný statický model jedinca ako páchateľa, kriminálnika alebo väzňa. „Dezistencia nám tak ponúka uhol pohľadu na to, čím ľudia môžu ešte byť, než na to, čím boli v minulosti, prípadne čoho sa v minulosti dopustili.“ (Farral 2010 in Popelková 2014c)

Faringgton (2003 in Šturmová 2013c) zhrňuje poznatky extrahované z realizovaných výskumov paradigmy kriminálnej kariéry do nasledujúcich bodov, napr.:

  • Najväčšia prevalencia páchania kriminálnych deliktov sa je prítomná medzi 15. a 19. rokom života,
  • Najčastejší začiatok kriminálneho správania je datovaný medzi 8 a 14 rokom života, k ukončeniu kriminálneho správania prichádza medzi 20. a 29. rokom života,
  • Nízky vek spáchania prvého deliktu predikuje dlhšie trvanie kriminálnej kariéry,
  • Nízke percento páchateľov má na svedomí väčšinu evidovaných trestných činov (sú nimi chronický páchatelia, ktorí sú charakterizovaní nízkym vekom pri spáchaní prvého deliktu, dlhodobým páchaním trestnej činnosti a jeho vyššou frekvenciou)
  • Všestranne orientovaná trestná činnosť sa vyskytuje častejšie ako špecializovaná,
  • Páchaná kriminálna činnosť existuje v širšom kontexte antisociálneho správania o. i. spojeného s abúzusom alkoholu, nezodpovedným šoférovaním, častým striedaním sexuálnych partnerov, záškoláctvom, šikanovaním a pod. Všestrannosť sa tak neprejavuje iba v páchanej kriminálnej činnosti, ale i v antisociálnom správaní,
  • Trestná činnosť sa vyskytuje najčastejšie do veku 20 rokov, po tomto veku sa páchateľ skôr orientuje na samostatné páchanie trestnej činnosti a i.

Oliberiusová (2012) uvádza, že aj keď neexistujú v predikcii kriminálnej kariéry úplne spoľahlivé prognostické systémy, má prognózovanie aj tak svoje významné miesto v predchádzaní recidíve a „konkrétneho jedinca je možné odhadnúť s relatívne vysokou mierou pravdepodobnosti.“ Prevenciu odporúča smerovať na deti v kritickom veku a na elimináciu rizikových faktorov.

V oblasti výskumu sa paradigma kriminálnej kariéry o. i. orientuje na analýzu trendov a vzorcov správania páchateľov trestnej činnosti v rôznych obdobiach ich života. Skúma aké faktory sa ovplyvňujú začiatok ako aj koniec páchania trestnej činnosti.

Zhrnutie a záver

V príspevku sme poskytli náhľad do niekoľkých vybraných paradigiem, ktorých poznatky sú využívané nie len pri práci s osobami participujúcimi na kriminálnej činnosti, ale i s osobami ohrozenými účasťou na kriminálnej činnosti. Zistené a vedecky overené poznatky o jednotlivých paradigmách je možné aplikovať na cieľovú skupinu klientov v penitenciárnom aj občianskom prostredí. Popísané paradigmy neplnia len nápravnú a rehabilitačnú funkciu, ale môžu byť využité aj pri tvorbe preventívnych programov pre ľudí ohrozených podieľaním sa na páchaní trestnej činnosti.

Z pohľadu nápravného systému ponúka paradigma dezistencie väčšiu pasivitu založenú na predpoklade, že klient je zodpovedný za identifikáciu a sledovanie svojich vnútorných zmien pri zanechaní páchania trestnej činnosti. Naproti tomu sa paradigma rizík, potrieb a odozvy zameriava na kriminálne myslenie ako hybnú silu zmeny, ktorá je chápaná ako cieľ pre intervencie. (Serin a Lloyd 2017, s. 6 – 7)

V tomto zmysle sa práca s klientmi v rámci paradigmy rizík, potrieb a odozvy opiera o ich aktívnu participáciu na procese rehabilitácie s využitím poznatkov o jednotlivých kriminogénnych a protektívnych faktoroch, pričom identifikácia potrieb je kľúčová pri nastavení vhodných intervencií pre konkrétneho klienta.

Uvedené paradigmy spoločne prispievajú k efektívnejšiemu riešeniu páchania trestnej činnosti, znižovaniu recidívy a podpore opätovného začlenenia páchateľov trestnej činnosti do spoločnosti, k čomu využívajú interdisciplinárny prístup a kombinujú tak napr. poznatky z kriminológie, sociálnej práce, psychológie a práva.

Autor: Mgr. Tomáš Banás, PhD.

Použitá literatúra a zdroje:

ACEsTooHigh. What ACEs/PCEs do you have?. [online]. [citované 2025-01-04]. Dostupné na internete: https://acestoohigh.com/got-your-ace-score/

BAKER, K. Desistance and Social Reintegration [online]. [citované 2025-01-04]. Dostupné na internete: https://unafei.or.jp/publications/pdf/RS_No101/No101_9_VE_Baker_3.pdf

BAGLIVIO, M. T. et al. 2015. The Relationship between Adverse Childhood Experiences (ACE) and Juvenile Offending Trajectories in a Juvenile Offender Sample. In Journal of Criminal Justice. ISSN 0047-2352, 2015, 3/2015, 43, s. 229-241.

BONTA J., ANDREWS D. A., 2007, Risk-Need-Responsivity Model for Offender Assessment and Rehabilitation, [citované 2025-01-05]. s. 22, ISBN 978-0-662-05049-0, Dostupné na internete: https://www.researchgate.net/publication/310747116

CDC, 2021. Risk and Protective Factors. [online]. [citované 2025-01-04]. Dostupné na: https://www.cdc.gov/aces/risk-factors/index.html

CLINKS – agentúra podporujúca dobrovoľníctvo v systéme trestného súdnictva. 2013. [citované 2025-01-04]. Introducing Desistance: A Guide For Voluntary, Community And Social Enterprise Sector Organisations. [online]. Dostupné na internete: https://www.clinks.org/sites/default/files/2018-10/Introducing%20Desist…

DOHERTY, E. E., BERSANI, B. E. Mapping the Age of Official Desistance for Adult Offenders: Implications for Research and Policy [online]. 2018. [citované 30.09.2021]. Dostupné na internete: https://link.springer.com/article/10.1007/s40865-018-0095-8

FARRINGTON, D. P., TTOFI, M. M. a PIQUERO, A. R., 2015. [citované 2025-01-04], Risk, Promotive, and Protective Factors in Youth Offending: Results from the Cambridge Study in Delinquent Development. [online]. Dostupné na internete: https://www.sciencedirect.com/science/article/abs/pii/S0047235216300149
FORD, K. et al. 2019. Understanding the prevalence of adverse childhood experiences (ACEs) in a male offender population in Wales: The Prisoner ACE Survey. Bangor Univerzity Wrexham: 2019. 43 s. ISBN 978-1-78986-053-5

Her Majestys Inspectorate of Probation. The Risk-Needs-ResponsivityModel. [online]. [citované 2024-10-03]. Dostupné na internete: https://www.justiceinspectorates.gov.uk/hmiprobation/research/the-evide…

Her Majestys Inspectorate of Probation. Desistance – general practice principles. [online]. [citované 2024-10-03]. Dostupné na internete: https://www.justiceinspectorates.gov.uk/hmiprobation/research/the-evide…

KUCHTA, J, VÁLOKOVÁ, H. et al. 2005. Základy kriminologie a trestní politiky. vyd. Praha: C. H. Beck, 2005. 544 s. ISBN 80-7179-813-4.

Llamau Ltd. [online]. The Impact Of Adverse Childhood Experiences On Young People Supported By Llamau In The Vale Of Glamorgan. [citované 2022-02-13]. Dostupné na internete: https://www.valeofglamorgan.gov.uk/Documents/_Committee%20Reports/Scrut…

LULEI, M. 2020. Implementácia prvkov systému efektívnej resocializácie prostredníctvom aktivít národného projektu Šanca na návrat. In Slovenské väzenstvo. ISSN 2644-5816, 2020, 2. roč., 3/2020, s. 24-26.

LULEI, M. Vybrané aspekty trestnej politiky a nástrojov na meranie rizika recidívy páchania trestnej činnosti v probácii. [online]. 2014. [citované 2025-01-05]. Dostupné na internete: https://ja-sr.sk/files/Lulei_Vybran%C3%A9%20aspekty%20trestnej%20politi…

MACLEOD, J. F et al. 2012. Explaining Criminal Careers. 1. vyd. Veľká Británia: CPI Group Ltd, 2012. 256 s. ISBN 978–0–19–969724–3.

MURDOCH, J., JIŘIČKA V. 2016. Combating Ill-Treatment in Prison. Strasbourg, Council of Europe, 2016. 90 s. ISBN neuvedené.

McLAUGHLIN, E., MUNCIE, J., 2013. The SAGE Dictionary of Criminology, 3. vydanie, SAGE Publications Ltd, London, 2013. 513 s. ISBN 978-1-44620-082-7.

McNEIL, F. et al. 2005. Reducing Re-offending: Key Practice Skills. Produced for the Scottish Executive by Astron B40448 3/05, 2005. 53 s. ISBN: 0-7559-4569-7.

OLIBERIUSOVÁ, J. 2012. Kriminologické aspekty kriminální recidivy: diplomová práca. Praha: Karlova univerzita, 2012. 100s.

ONDICOVÁ, M. 2018. Diferenciácia trestnej činnosti – s dôrazom na trestnú činnosť páchanú ženami. In Kriminológia ako súčasť trestnej politiky. Praha: Leges, 2018. ISBN 978-80-7502-279-0, s. 176-189.

ONDREJKOVIČ, P. Sociálny a kultúrny kapitál ako sociálne hodnoty, normy a ciele vo výchove a vzdelávaní. [online]. PEDAGOGIKA.SK, 2011, ročník 2, č. 4: 228-246. [citované 16.5.2021], Dostupné na internete: http://www.casopispedagogika.sk/rocnik-2/cislo-4/ondrejkovic-studie.pdf

PAVELEK, L., Význam Konceptu Sociálneho Kapitálu a Občianskej Angažovanosti v Súčasnej Spoločnosti. [online]. [citované 2021-05-15]. Dostupné na internete: https://www.ef.umb.sk/dsr_2013/pdf/Pavelek.pdf

PETRUSEK, M. et al., 2000. Sociologické školy, směry, paradigmata. Sociologické nakladatelství (SLON), Praha. 258 s. ISBN 80-85850-81-8

PIQUERO, A. R, et al., The criminal career paradigm. 2003. [online]. [citované 2025-01-06]. Dostupné na internete: http://users.soc.umn.edu/~uggen/Piquero_CJ_03%20(rec%20only).pdf

POPELKOVÁ, A. 2014. Vybrané charakteristiky kriminální kariéry a osobnosti recidivního pachatele násilné trestné činnosti: rigorózna práca. Praha: Karlova Univerzita, 2014. 120 s.

SEMANOVÁ A. a HORŇÁK L. et al. 2017. Formálne aspekty práce penitenciárneho pedagóga s mladistvými vo výkone trestu odňatia slobody. In Štúdie zo špeciálnej pedagogiky. ISSN 1338-6670, 2017, 6. ročník, č. 1, s. 61-74

SERIN & LLOYD, 2017. [online]. [citované 2021-10-07], Dostupné na internete: https://carleton.ca/cjdml/wp-content/uploads/Crime-desistance-and-RNR-f…

ŠTURMOVÁ, L. 2013. Osobnostní charakteristiky pachatelů majetkové trestné činnosti v kontextu kriminální kariéry: diplomová práca. Brno: Masarykova Univerzita, 2013. 131 s.

TOMÁŠEK, J. a kol., 2017. Zaměstnání jako faktor desistence. Institut pro kriminologii a sociální prevenci Nám. 14. října 12, Praha 5. 176 s. ISBN 978-80-7338-166-0.

TRÁVNIČKOVÁ I. a ZEMAN P. 2012. Pachatelé drogové kriminality z pespektivy jejich kriminální kariéry. In Bulletin Národní protidrogové centrály. ISSN 1211-8834, 2012, 3/2012, s. 3–9.

VERE van KOPPEN, M. 2018. Criminal Career Dimensions of Juvenile- and Adult-Onset Offenders. In Journal of Developmental and Life-Course Criminology. [online]. 2018, 4. [citované 2024-10-18]. s. 92-119. Dostupné na internete: https://link.springer.com/article/10.1007/s40865-017-0074-5

Verejná bezpečnosť Kanada (ang. Public Safety Canada), Model zodpovednosti za ohrozenie a potrebu pre posudzovanie a rehabilitáciu páchateľov 2007 – 2006. [online]. [citované 2025-01-05]. Dostupné na internete: https://www.publicsafety.gc.ca/cnt/rsrcs/pblctns/rsk-nd-rspnsvty/index-…

VAŠÍČEK, J. 2005. Thomas S. Kuhn, Struktura vědeckých revolucí, paradigma a relativita vědeckého poznání. In AntropoWebzin. [online]. 2005, 02/2005. [citované 2024-12-20]. s. 9-14. Dostupné na internete: http://www.antropoweb.cz/webzin/index.php/webzin/pages/view/backissues˃. ISSN 1801-8807

WEAVER, B. 2016. Offending and Desistance: The Importance of Social Relations. 2 Park Square, Milton Park, Abingdon, Oxon, OX14 4RN Routledge, 2016. 274 s. ISBN 978-1-138-06261-0.
WHO. 2009. Addressing Adverse Childhood Experiences To Improve Public Health: Expert Consultation, 4-5 May 2009: správa zo stretnutia. 2009. 17 s.

WILIAMS, K. a kol. 2007. Youth Violence Prevention Comes of Age: Research, Training and Future Directions. [online]. In Annual Review of Public Health, Volume 28, 2007. [citované 2025-01-05]. s. 195 - 211. Dostupné na internete: https://www.researchgate.net/publication/6440704_Youth_Violence_Prevent…

1Thomas Samuel Kuhn, vo svojej knihe Štruktúra vedeckých revolúcií zmenil pohľad na vedu, keď tvrdil, že veda prechádza obdobiami normálnej vedy, procesom krízy, vedeckou revolúciou a následne obnovou normálnej vedy. Bližšie viď napr. https://plato.stanford.edu/entries/thomas-kuhn/
2 R. Putnam (2000, s.19) definuje sociálny kapitál ako „charakteristiky spoločenských organizácií, ako sú dôvera, normy a siete, ktoré môžu zlepšiť efektívnosť spoločnosti uľahčovaním koordinovaných činností“. Sociálny kapitál je chápaný ako obojstranne výhodný pre jedinca a komunitu. Podľa Baumana (2000, s.114) sa dá pod pojmom sociálny kapitál chápať „napríklad prístup k ľuďom majúcim na starosti mnou požadované veci a služby“. (in Pavelek, L.,)
3 „Ľudský kapitál (niekedy uvádzaný ako humánny kapitál) spravidla definujeme ako vedomosti, získané zručnosti a naučené schopnosti jedinca, ktoré zvyšujú jeho potenciálnu produktivitu a umožňujú mu tak získať príjem (napr. mzdu, odmenu v rôznej podobe) výmenou za prácu.“ (Ondrejkovič 2011, s. 231)
4Organizácia Clinks vznikla v roku 1998 kedy sa pretransformovala z pôvodného trojročného projektu London Prisons Community Links založeného v roku 1993. Pôvodný projekt bol zameraný na zlepšenie spôsobu spolupráce medzi dobrovoľníckym a komunitným sektorom a väznicami pri vytváraní siete organizácií pôsobiacich v systéme trestného súdnictva. Aktuálne sa organizácia Clinks venuje podpore dobrovoľníctva v systéme trestného súdnictva so sídlom vo Veľkej Británii, v Londýne. Podporuje, propaguje a zastupuje dobrovoľnícky sektor pracujúci s ľuďmi v systéme trestného súdnictva a ich rodinami – aktuálne združuje viac ako 1 700 dobrovoľníckych organizácií pracujúcich v Anglicku a Walese. Bližšie informácie sú dostupné online na: https://www.clinks.org/
5Dotazník obsahuje 10 položiek s použitím dichotomických možností odpovede (áno-nie), 5 otázok sa zameriava na respondenta a zvyšných 5 na členov jeho domácnosti. Početnosť výskytu konkrétnej traumatizujúcej skúsenosti uvedenej v dotazníku nie je podstatná, započítava sa výskyt už 1 traumatizujúcej udalosti.
6ACESTooHigh je spravodajská stránka, ktorá informuje o výskume pozitívnych a nepriaznivých detských skúsenostiach, vrátane vývoja v epidemiológii, neurobiológii a biomedicínskych a epigenetických dôsledkoch toxického stresu. Pokrývajú aj to, ako ľudia, organizácie, agentúry a komunity implementujú postupy a politiky založené na výskume. Zahŕňa to vývoj v oblasti vzdelávania, juvenilnej justície, trestného súdnictva, verejného zdravia, medicíny, duševného zdravia, sociálnych služieb.
7Llamau Ltd. – je charitatívna organizácia pôsobiaca v oblasti bezdomovectva vo Walese (Veľká Británia), zameriava sa na pomoc najzraniteľnejších mladých ľudí a ženy. Spolupracujú s účastníkmi v systéme trestného súdnictva, ľuďmi, ktorí zažili domáce zneužívanie alebo viedli chaotický a znevýhodnený životný štýl. V tejto oblasti pôsobí organizácia viac ako 30 rokov.