Administrative offenses as an attribute of legal responsibility

Abstrakt: Autor vo vedeckom článku oboznamuje čitateľa s pojmovým vymedzením administratívnoprávnej zodpovednosti a správneho deliktu ako takého, s ich základnými znakmi a rovnako prezentuje jednotlivé prvky administratívnoprávnych vzťahov. Predkladaný vedecký článok taktiež komparuje najdôležitejšie rozdielne atribúty medzi správnym a súdnym deliktom a pre komplexnosť a ucelenosť riešenej problematiky v ňom autor uvádza aj základné princípy resp. zásady správneho trestania.
Kľúčové slová: administratívnoprávna zodpovednosť, správne delikty, správne trestanie

Abstract: In the contribution, the author acquaints the reader with the conceptual definition of administrative liability and administrative offense as such, with their basic features, and also presents individual elements of administrative legal relations. The presented professional article also compares the most important different attributes between administrative and judicial delict, and for the complexity and completeness of the problem solved, the author also presents the basic principles or principles of administrative punishment.
Key words: administrative liability, administrative offenses, administrative punishment

Úvod

Aj keď sú skutkové podstaty jednotlivých správnych deliktov obsiahnuté vo viacerých právnych predpisoch, v žiadnom z nich nie je možné nájsť ich jednoznačnú a presnú definíciu. Je to dané aj neobyčajnou premenlivosťou a rozsahom povinností, nedodržanie ktorých umožňuje uloženie sankcie. Správne delikty tak tvoria relatívne veľkú skupinu skutkov, ktorých spoločný znak sa vyznačuje práve protiprávnym konaním, za ktoré je možné uložiť kompetentným orgánom verejnej správy zodpovedajúcu sankciu.

Administratívnoprávna zodpovednosť

Z generalizujúceho hľadiska sa dá právna zodpovednosť členiť na zodpovednosť v oblasti súkromného a verejného práva. Pre potreby predkladaného odborného článku sa však budeme zaoberať iba zodpovednosťou verejnoprávnej povahy. Konkrétne pôjde o administratívno-právnu zodpovednosť za správne delikty. Aby bolo možné o nej prezentovať relevantné poznatky, je potrebné si na úvod vymedziť pojem právna zodpovednosť v širšom zmysle. Zaistiť dodržiavanie právnych predpisov je jednou z elementárnych spoločenských povinností. K protiprávnemu konaniu však prichádza neustále a ak sa naplní niektorá zo skutkových podstát verejnoprávnych deliktov, nastane zo strany príslušných orgánov uplatňovanie právnej zodpovednosti. Zaraďujeme ju vôbec k najstarším právnym inštitútom a primárnou podmienkou jej vzniku je protiprávne konanie. Najdôležitejším cieľom právnej zodpovednosti je konzekvencia predmetného konania a obnovenie stavu, ktorý neodporuje žiadnej právnej norme. Je všeobecne platná pre celý právny systém a jednotlivé odvetvia práva si ju upravujú prostredníctvom svojich noriem. Členenie právnej zodpovednosti poznáme podľa mnohých hľadísk. Podľa závažnosti protiprávneho konania ide o zodpovednosť trestnoprávnu (trestanie súdom za trestný čin) a administratívnoprávnu (správne trestanie za správny delikt). K porušeniu administratívnoprávnej normy môže v konkrétnej oblasti verejnej správy dôjsť zo strany fyzickej aj právnickej osoby, stojacej mimo akejkoľvek funkcie v nej. V takomto prípade hovoríme o administratívnoprávnej zodpovednosti, pričom ide o spáchanie správneho deliktu a dokazovať porušenie administratívnoprávnej normy tu môže len kompetentný orgán verejnej správy. Ak by však administratívnoprávnu normu porušil zamestnanec v štátnej správe alebo funkcionár vo verejnej správe ako napr. primátor mesta, predseda VÚC a pod., charakterizovalo by sa toto porušenie ako porušenie zodpovednosti v dôsledku nezákonného vykonávania verejnej správy. ¹

Administratívnoprávna zodpovednosť spočíva v povinnosti subjektov znášať následky za ich protiprávne konanie, ktorého dôsledkom je porušenie povinnosti určenej právnou normou, zo strany subjektu. Zo strany verejnej správy pôjde v danom prípade o aplikáciu sankčných prostriedkov voči subjektu, ktorý sa spôsobom obsiahnutým v právnej norme dopustil protiprávneho konania. Vo všeobecnosti možno tvrdiť, že štát vyvodzuje administratívnoprávnu zodpovednosť za účelom zjednania nápravy. Primárny cieľ verejnej správy teda spočíva v úsilí štátu, ktoré smeruje k tomu, aby konanie jednotlivých členov spoločnosti, v čo najmenšom možnom rozsahu marilo činnosť verejnej správy. Vďaka tomu sa zabezpečí bezproblémový priebeh aktivít, ktoré sa v rámci nej vykonávajú. Záujem samotného inštitútu správneho trestania nám tu ponúka dve možnosti, ku ktorým môže smerovať. Buď pôjde o vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti a uloženie náležitej sankcie alebo sa sankčný prostriedok uloží nie s prvotným cieľom potrestania, ale s účelom prinútiť vinníka k splneniu jeho povinností. ²

Z uvedeného možno určiť základné funkcie administratívnoprávnej zodpovednosti. Ak sa prostredníctvom individuálneho správneho aktu subjektu realizujúceho verejnú správu, uloží zodpovedajúci sankčný prostriedok, hovoríme o represívnej funkcii administratívnoprávnej zodpovednosti. No ak pôjde o druhú spomínanú možnosť spočívajúcu v uložení povinnosti odstrániť spôsobený protiprávny stav, ku ktorému došlo nezákonnou činnosťou delikventa, hovoríme o reparačnej (obnovovacej) funkcii administratívnoprávnej zodpovednosti. ³

Autori Hašanová a Dudor stanovujú tieto základné znaky administratívnoprávnej zodpovednosti:

• kategória právnej zodpovednosti, v rámci ktorej kompetentný orgán verejnej správy využíva sankčné prostriedky voči subjektom porušujúcim právne povinnosti v oblasti verejnej správy,
• kategória právnej zodpovednosti, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je nevyhnutnosť zniesť sankčné prostriedky konštituované v administratívno-právnych normách za spôsobené protiprávne konanie,
• je sankčným vzťahom za nedodržanie právnych povinností,
• jej účelom je zabezpečiť chránenie spoločenských vzťahov na úseku verejnej správy,
• na jednej strane ňou rozumieme výstrahu sankčných prostriedkov, ktoré sa však neuplatňujú zakaždým a na strane druhej je uplatnením právnej zodpovednosti za nedodržanie právnych noriem,
• je jednou z foriem vykonávania práva,
• je špecifickou kategóriou administratívnoprávnych vzťahov.⁴

Administratívnoprávny vzťah je potrebné charakterizovať ako spoločenský vzťah, k vzniku a zániku ktorého dochádza na úseku verejnej správy. Každý takýto vzťah je regulovaný administratívnoprávnymi normami a jeho garanciu zabezpečuje štátna moc. Administratívnoprávne vzťahy sa vyznačujú mocenským charakterom orgánu verejnej správy, ktorý chráni štátny záujem a zároveň ma postavenie nadriadenosti voči fyzickej či právnickej osobe, proti ktorej sa výkon verejnej správy realizuje. V komparácii so súkromnou sférou nám z uvedeného vyplýva podstatná diferencia, nakoľko vo vzťahoch vznikajúcich na jej úseku majú jednotlivé subjekty zakaždým rovnocenné postavenie. Administratívnoprávne vzťahy vznikajú, menia sa alebo zanikajú na základe uplatnenia správno-právnych noriem, prípadne javov s ktorými je spojený vznik právneho následku nazývaného aj ako právna skutočnosť. Administratívnoprávne vzťahy sú zložené z troch prvkov, ktorých súčasťou je:

• subjekt - orgány štátnej správy a samosprávy, fyzická alebo právnická osoba - ide napríklad o obec, voličov a pod. Právna subjektivita každého zo subjektov je posudzovaná samostatne a je nutné zdôrazniť, že súčasťou všetkých administratívnoprávnych vzťahov sú minimálne dva z týchto subjektov,
• objekt - je to štrukturálny prvok, ktorým sa označuje samotný základ administratívnoprávnych vzťahov a síce všetko to, k čomu predmetný vzťah mieri a dôvody z akých došlo k jeho vzniku. Objektom môžu byť hmotné aj nehmotné veci,
• obsah - jeho súčasťou je konkrétne právo alebo povinnosť subjektu administratívnoprávneho vzťahu ako napr. právo príslušníkov PZ dať znamenie na zastavenie vozidla v CP. ⁵

Pojmové vymedzenie správneho deliktu a jeho základné znaky

Akákoľvek činnosť štátnej správy vrátane správneho trestania je neoddeliteľnou súčasťou jej výkonu a viaže sa so zásadou legality. V Listine základných práv a slobôd sa uvádza, že aplikácia štátnej moci je možná len v prípade a v rozsahu stanovenom v zákone. Miera právnych povinností určená právnymi predpismi jednotlivým adresátom na úseku správneho práva je pomerne široká. Prípadným porušením týchto povinností dochádza k správnemu deliktu a za dané protiprávne konanie zákon určuje príslušný sankčný prostriedok. Aj keď sú skutkové podstaty jednotlivých správnych deliktov obsiahnuté vo viacerých právnych predpisoch, v žiadnom z nich nie je možné nájsť ich jednoznačnú a presnú definíciu. Pri vysvetľovaní pojmu správneho deliktu je preto vhodné vychádzať z definície deliktu ako takého. V najširšom slova zmysle ho môžeme vymedziť ako protiprávne konanie, trestný čin alebo ako priestupok. Kvalifikovanú nezákonnú činnosť na úseku verejnej správy, za ktorú môže správny orgán uložiť sankčný prostriedok už je možné označiť za správny delikt. Teória v správnom práve najčastejšie definuje správny delikt ako ucelený pojem, ktorého obsahom sú osobitné druhy správnych deliktov objavujúcich sa v právnych predpisoch platných v určitej dobe. ⁶

Ako sme už uviedli správny delikt sa pomerne často charakterizuje aj ako protiprávne konanie osôb uskutočňujúcich určité činnosti vo verejnej správe, pričom tieto odporujú normám správneho práva. Aby bolo možné posudzovať určitú protiprávnu činnosť ako správny delikt, musí spĺňať znaky noriem správneho práva trestného. Je však nevyhnutné uviesť, že zodpovednosť môže byť zlúčená i s právnymi predpismi patriacimi do rozdielneho odvetvia, než ako je odvetvie správneho práva. S prihliadnutím na túto definíciu musíme zdôrazniť, že v žiadnom prípade teda nezávisí na tom, že musí dôjsť k porušeniu len noriem obsiahnutých v správnom práve, ale napr. aj v práve daňovom alebo v práve životného prostredia. Významnú úlohu tu zohráva i uloženie samotnej sankcie, pretože dopustenie sa akéhokoľvek nezákonného konania je trestné a páchateľ či priestupca by mal byť zaň náležitým spôsobom potrestaný. ⁷

Viacero autorov sa prostredníctvom svojich publikácií snaží interpretovať najdôležitejšie rozdielne znaky medzi správnym a súdnym deliktom. Je nevyhnutné, aby si čitateľ tieto rozdiely uvedomil. Na odlíšenie oboch kategórií slúžia autorom rozličné hľadiská ich posudzovania. V jednej z monografií vidia autori rozdielne znaky v objekte predmetného deliktu. V prípade správneho deliktu je objektom riadne vykonávanie činností vo verejnej správe a v prípade súdneho deliktu pôjde hlavne o ochraňovanie ľudských práv a slobôd, ich majetku, životného prostredia či štátneho zriadenia. Ďalší rozdielny znak spočíva v závažnosti spáchaného deliktu, pričom závažnejšie sa budú riešiť prostredníctvom súdneho trestania a hlavným meradlom pre rozoznanie budú druhy a výška sankčných prostriedkov (napr. nie je možné uloženie trestu odňatia slobody za spáchanie správneho deliktu). Pri diferenčných znakoch možno upriamiť našu pozornosť aj na spoločenskú nebezpečnosť, ktorá zo spáchania súdneho alebo správneho deliktu vychádza. Nižšou spoločenskou nebezpečnosťou sa budú samozrejme vyznačovať správne delikty. S prihliadnutím na túto skutočnosť zakladajú ich skutkové podstaty nedbanlivostnú formu zavinenia. Súčasťou rozdielnych znakov je i tzv. difamácia týkajúca sa rozsahu spoločenského odsúdenia osoby, ktorá spáchala trestný čin alebo správny delikt. Práve pri správnych deliktoch je miera tohto spoločenského odsúdenia podstatne nižšia. ⁸

Súdne delikty (trestné činy) sú v SR obsiahnuté v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, ktorý stanovuje presnú definíciu trestného činu. Ten sa člení na zločiny a prečiny, o ktorých majú výlučnú rozhodovaciu právomoc súdy. Ako sme už uvádzali v predchádzajúcich riadkoch, správny delikt nemá v komparácii s trestným činom svoju zákonnú definíciu, pretože správne právo vďaka existencii mnohých nezákonných konaní na úseku verejnej správy, s nimi zlučuje správne tresty ako výsledky týchto konaní. Veľmi významný rozdiel medzi súdnym a správnym deliktom spočíval do 1. júla 2016 aj v subjekte spáchaného deliktu, kedy sa trestného činu mohla dopustiť len fyzická osoba. Po tomto dátume však nadobudol účinnosť „zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov“. Obdobne to platí aj pri správnom delikte, ktorého subjektom môžu byť taktiež fyzické aj právnické osoby. Chceli by sme podotknúť, že aj s prihliadnutím na všetky uvedené diferenčné znaky medzi súdnym a správnym deliktom, vyplývajú z medzinárodných právnych predpisov skutočnosti potvrdzujúce fakt, že kardinálne princípy a pravidlá, ktoré sú súčasťou súdneho trestania by sa mali aplikovať aj pri realizácii správneho trestania. Ide hlavne o princíp legality, zásadu oportunity, zásadu podpornosti a nevyhnutnou súčasťou je aj rovnosť pred zákonom, prezumpcia neviny či zásada ne bis in dem. ⁹

V tejto časti odborného článku sa budeme zaoberať i prezentovaním základných znakov samotných správnych deliktov. Členenie ich jednotlivých druhov nám určuje znaky, ktoré sú charakteristické jednak pre priestupky a jednak pre iné správne delikty. Prostredníctvom špecifikácie týchto určitých znakov vieme predmetné druhy deliktov navzájom odlíšiť. Ich diferenciu analyzujeme v nasledujúcej podkapitole, ktorej obsahom je základné rozdelenie správnych deliktov. Na strane druhej je potrebné poznamenať, že sa vyskytuje aj mnoho zhodných znakov, ktorými správne delikty disponujú. Viacero autorov uvádza predovšetkým tieto zhodné znaky:

• Protiprávne konanie - obvykle je podmienené nesplnením povinností stanovených normami správneho práva a vždy sa týka subjektu, ktorý svojím konaním tieto protiprávne účinky spôsobil. Reprezentuje elementárny určovací prvok pre každé nezákonné konanie ako z hľadiska trestného, tak aj správneho práva. Protiprávnosť sa podľa nášho názoru vyznačuje vo vzťahu k spoločnosti veľkým rizikom a škodlivosťou, ktorú zároveň zaraďujeme k materiálnym znakom správneho deliktu a jej mieru určuje závažnosť spáchaného skutku.¹⁰
  Ak nastane situácia, že nedôjde k naplneniu predpokladu protiprávneho konania, pôjde síce o skutok, ktorý pripomína správny delikt, no uskutočňovať vyvodzovanie zodpovednosti za predmetné konanie prostredníctvom akejkoľvek sankcie, by bolo pri daných podmienkach jednoznačne neprípustné. Chceli by sme ešte upozorniť na prípad, ak by došlo k spáchaniu skutku v nutnej obrane, krajnej núdzi alebo by išlo o konanie na príkaz inej osoby. Uvedené inštitúty sú okolnosťami vylučujúcimi protiprávnosť a teda obdobne ako v predchádzajúcej objasňovanej situácii, nie je uloženie sankcie za taký skutok prípustné. Z aplikačnej praxe je však zrejmé, že akceptovať krajnú núdzu alebo nutnú obranu nie sú správne orgány a ani súdy na úseku správneho trestania príliš ochotné.¹¹
• Trestnosť - môžeme ju charakterizovať ako spätnú väzbu správnych orgánov na konanie subjektu, ktoré sa vyznačuje znakmi už spomínanej protiprávnosti a škodlivosti. Súčasťou trestnosti je teda povinnosť kompetentných správnych orgánov uložiť sankčný prostriedok, ktorý im umožňuje zákon a zároveň povinnosť delikventa sa takej sankcii podriadiť. Výnimku z uvedeného predstavuje správny poriadkový delikt v prípade ktorého nie je povinnosťou správneho orgánu sankčný prostriedok uložiť, ale je to len jeho právo. ¹² Sankcia ako taká má mať v prvom rade preventívny resp. výchovný účinok, a to na úseku všeobecnej i osobitnej prevencie. Jej najdôležitejším účelom je odradenie od protiprávneho konania a teda spáchania správneho alebo súdneho deliktu. Ak predsa len dôjde k nezákonnej činnosti, je nevyhnutné, aby bol delikvent spravodlivo potrestaný sankciou, ktorá sa v tejto situácii bude prejavovať už represívnym účinkom. ¹³ Medzi sankčné prostriedky patrí predovšetkým uloženie pokuty, zákazu činnosti alebo uloženie prepadnutia veci. Významnosť splnomocnenia správnych orgánov k ukladaniu uvedených sankčných prostriedkov spočíva v tom, že správny orgán realizujúci správne konanie vykonáva postih osôb prostredníctvom poverenia vyplývajúceho zo zákona. Výkon jeho oprávnení však v žiadnom prípade nesmie a nemôže prekročiť zásady správneho práva a súčasne chceme zdôrazniť, že tieto oprávnenia sú určené vecnou, funkčnou aj miestnou príslušnosťou daného orgánu.¹⁴
• Zodpovedná osoba - rozumie sa ňou osoba, ktorá spáchala správny delikt, je povinná niesť zodpovednosť za dôsledky spôsobené svojim konaním a musí obligátne zniesť sankciu zodpovedajúcu tomuto konaniu. Z generalizujúceho hľadiska to je možné charakterizovať deliktuálnou spôsobilosťou. Ako sme už uviedli vyššie, delikventom môže byť fyzická aj právnická osoba. Pre každú skupinu sa určili špecifické podmienky, na základe ktorých tieto osoby zodpovedajú za svoje protiprávne konanie. Deliktuálna spôsobilosť je teda podmienená viacerými okolnosťami, súčasťou ktorých je napr. stav jej duševného zdravia - v čase spáchania skutku, musí byť osoba príčetná. Svojej zodpovednosti za protiprávne konanie sa nezbaví osoba, ktorá sa do stavu nepríčetnosti priviedla sama napr. pri užívaní návykových látok. Ďalej ide o fyzický vek osoby, kedy osobou zodpovednou za správny delikt môže byť aj osoba neplnoletá. Musí však dovŕšiť 15 rok svojho veku a od tohto okamihu sa označuje osobou mladistvou a zároveň deliktuálne spôsobilou. V niektorých prípadoch sa špecifickou podmienkou jej vzniku rozumie napr. aj zastávaná funkcia delikventa (prevádzkovateľ zariadenia). Čo sa týka deliktuálnej spôsobilosti právnických osôb, tá je spojená s ich založením.¹⁵
• Znaky skutkovej podstaty - musia sa záväzne naplniť, aby delikvent mohol byť za spáchanie správneho deliktu stíhaný. Tieto znaky ma ustanovovať zákon a v žiadnom prípade nie predpis s nižšou právnou silou. K znakom skutkovej podstaty patrí: 1. objekt - sú ním právom chránené záujmy, k porušeniu ktorých dochádza konaním osoby. Všeobecný objekt môže predstavovať napr. riadne vykonávanie a plnenie úloh, ktoré sú súčasťou verejnej správy ako takej. Tzv. druhový objekt môže byť určený v ustanoveniach špecifického zákona upravujúceho tú ktorú oblasť verejnej správy, prípadne môže vychádzať priamo z názvu samotného zákona. Následne individuálny objekt pomáha ochraňovať konkrétny záujem, a ten je mnohokrát odvodený z obsahu a zmyslu prijatia predmetného zákona. ¹⁶ 2. objektívna stránka - je definovaná konkrétnymi prejavmi správania subjektov alebo vykonávania ich aktivít orientovaných k porušovaniu chránených záujmov. Zahŕňa aj následky, ktoré vyplývajú z nerešpektovania právnych noriem a zároveň je jej obsahom i kauzálna súvislosť vznikajúca medzi daným konaním a následkami protiprávnej činnosti. Bez existencie daného kauzálneho vzťahu by sme v žiadnom prípade nevedeli poprideľovať jednotlivé protiprávne konania k subjektom a rovnako vymedzovať mieru ich zodpovednosti. Chceme ešte upriamiť pozornosť na fakt, že sa tu nemusí bezvýhradne hovoriť len o aktívnom (komisívnom) konaní, ale aj o konaní nečinnom (omisívnom). ¹⁷ 3. subjekt - ide o osoby zodpovedné za spáchanie deliktu. Tento znak sme bližšie rozpracovali už v predchádzajúcom odseku, nakoľko bolo v našom úmysle naň osobitne poukázať a súčasne vyjadriť jeho špeciálne postavenie medzi jednotlivými znakmi správnych deliktov. 4. subjektívna stránka - je obligátny znak spočívajúci v samotnom zavinení. Zavinenie je viacerými autormi charakterizované endogénnym mentálnym vzťahom osôb k svojej spáchanej protiprávnej činnosti a jej následkom. Zavinenie môže mať povahu úmyselného alebo nedbanlivostného konania. Pri právnickej osobe sú okolnosti zavinenia pomerne jasnou záležitosťou, nakoľko sa ich zodpovednosť zakladá bez prizerania sa naň. To znamená, že konkrétny subjekt nesie zodpovednosť za konanie aj v situácii, keď ho nezavinil. ¹⁸ Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorá sa v posledných rokoch čoraz viac uplatňuje aj v oblasti cestnej premávky, najmä za správne delikty držiteľa vozidla. V ustanovení § 139d ods. 7 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke sa zaviedla tzv. liberácia - vyvinenie resp. zbavenie sa objektívnej zodpovednosti. Platí však len v prípade, ak držiteľ vozidla uvedie v odpore proti rozkazu na zaplatenie pokuty konkrétneho vodiča, ktorý porušil pravidlá cestnej premávky jeho vozidlom. Za také porušenie bude zodpovedať vodič, pričom sa voči nemu začne vyvodzovať už subjektívna zodpovednosť, ktorá sa bezprostredne viaže na zavinenie.¹⁹

Základné princípy správneho trestania

Z dôvodu komplexnosti a ucelenosti problematiky správnych deliktov, sme sa rozhodli v tejto časti predkladaného článku stručným spôsobom explikovať podstatu a najdôležitejšie princípy správneho trestania. Ide o pomerne rozsiahly inštitút, no pre potreby nášho článku je objasnenie týchto základných princípov postačujúce. Pod pojmom trestanie je možné vo všeobecnosti rozumieť postih za porušenie právnych noriem, z dôvodu ktorého orgány verejnej moci represívnym spôsobom vplývajú na delikventa a za toto jeho nezákonné konanie sú mu oprávnené uložiť náležitý sankčný prostriedok. Úsek verejnoprávnych postihov za nezákonnú činnosť nie je však v právnom systéme výlučnou výsadou súdnej moci, ale v určitom rozsahu sú na ňom účastné aj správne orgány. Správne trestanie je teda výnimkou zo zásady, že trestné právomoci prináležia len súdnym orgánom. V jednotlivých krajinách je rozsah a spôsob správneho trestania rozdielny. V rámci neho je príslušný správny orgán oprávnený postihovať nezákonné konanie označované ako správny delikt vlastným ukladaním trestov. ²⁰
Správne trestanie v SR nie je ucelene kodifikované a je rozptýlené do viacerých právnych predpisov. Čiastočnú kodifikáciu predstavuje zákon SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, no aj v ňom chýbajú mnohé inštitúty ako napr. ukladanie sankcií, ak ide o súbeh priestupkov či iných správnych deliktov a uplatňovanie absorpčného princípu. Taktiež chýba upustenie od potrestania či prihliadanie k priťažujúcim alebo poľahčujúcim okolnostiam. Absencia týchto inštitútov výrazným spôsobom zhoršuje decidačnú činnosť príslušného správneho orgánu či správneho súdu. Deficit právnej úpravy súvisiacej so správnym trestaním je však vo výraznej miere dopĺňaný práve prostredníctvom rozhodovania Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Obsah jednotlivých skutkových podstát iných správnych deliktov je ako sme už spomínali rozšírený vo viacerých osobitných zákonoch. Pokiaľ ide o otázky procesného charakteru, tie sú riešené podľa správneho poriadku. Na základe toho možno vysloviť konštatáciu, že v SR je zodpovednosť za spáchanie správnych deliktov regulovaná správnym právom.²¹

Musíme však zdôrazniť, že na základe správneho poriadku ako generálnej kodifikácie správneho konania, nie sú zohľadnené špeciálne nároky na rozhodnutia o správnom delikte. Preto, ak predmet správneho konania spočíva v rozhodovaní o vine a treste, majú správne orgány povinnosť konať nielen v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ale musia akceptovať a prihliadať na dokumenty vydané na európskej úrovni zaoberajúce sa správnym právom procesným a uplatňovať základné zásady súvisiace s trestným právom. Z európskych dokumentov sa je dôležité v rámci konania vzťahujúceho na správne delikty zmieniť o Rezolúcii (77) 31 a Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy (91) 1, obsah ktorého je naplnený ukladaním správnych sankčných prostriedkov, hmotnoprávnymi princípmi a procesnoprávnymi zásadami spájanými so správnym trestaním. Z uvedených dokumentov vyplynula nevyhnutnosť potreby zaručiť nestranný a spravodlivý proces, ale aj garanciu vzťahujúcu sa k súdnemu trestaniu.²²

Princípom správneho trestania sa rozumie elementárna právna idea spätá so špeciálnymi aktivitami na úseku vykonávania a realizácie rozhodnutí o vine a sankčných prostriedkoch za spáchaný správny delikt. Ide zároveň o základnú regulu, ktorou sa riadi každý správny orgán vyvodzujúci administratívnoprávnu zodpovednosť voči delikventovi. Princípy správneho trestania (niektorí autori používajú na ich označenie aj termín zásady správneho trestania) sa vyznačujú dvoma významnými funkciami. Prvou je ich právna záväznosť čo znamená, že ich nerešpektovanie zapríčiňuje protiprávnosť konania resp. vydanie nezákonných rozhodnutí. Druhá funkcia princípov správneho trestania je interpretačná. Vďaka nej je umožnené systematické vysvetlenie jednotlivých právnych noriem súvisiacich so správnym právom trestným. Poznanie týchto princípov je nevyhnutné z dôvodu lepšieho porozumenia samotného základu týkajúceho sa realizácie verejnej správy na úseku správneho trestania. Jednotlivé princípy sú taktiež garanciou zákonnosti a prispievajú k zabezpečeniu záujmov a dodržiavaniu práv všetkých účastníkov správneho konania. Základné princípy uplatňujúce sa v správnom trestaní sú o to viac potrebnejšie, keďže ako sme už niekoľkokrát uviedli, neexistuje v tejto oblasti jednotná a ucelená právna úprava, ktorá by umožňovala vyvodzovať zodpovednosť za spáchaný správny delikt. Aplikačná prax preto potrebuje uplatňovanie inštitútu analógie, a to predovšetkým za využitia univerzálnych právnych zásad a inštitútov obsiahnutých v priestupkovom a trestnom práve. Je dôležité si ale uvedomiť, že v minulosti bolo uplatňovanie analógie takmer komplexne neakceptovateľné, no v dnešnej dobe a hlavne v súvislosti so správnym trestaním, je jej použitie vysoko žiadúce. Analógiu je samozrejme možné akceptovať, len ak sú dodržané určité predpoklady:

• existuje medzera v zákone,
• jej uplatnenie nebude v neprospech delikventa,
• zároveň nesmie dôjsť k poškodeniu chráneného záujmu.²³

Jednotlivé princípy aplikované v správnom trestaní vychádzajú primárne z Ústavy SR a jej nárokov na uskutočňovanie verejnej moci, ďalej z generálnych princípov implementovaných v demokratických a právnych štátoch a napokon z predpokladov, ktoré sú obsahom medzinárodných zmlúv. K princípom správneho trestania zaraďujeme podľa Odporúčania Výboru ministrov Rady Európy (91) 1:

• princíp „nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege“ - nazývaný aj ako princíp legality je garanciou, aby nedochádzalo k zneužívaniu trestania na úseku verejnej správy. Toto pravidlo resp. princíp je obsiahnutý v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd a podľa neho sa nevzťahuje len na trestné činy, ale aj na uskutočňovanie ďalšej verejnej moci, ktorou sa postihuje protiprávne konanie. Tak ako znaky trestných činov, aj znaky správnych deliktov musí zákon stanoviť dostatočne konkrétnym a jasným spôsobom, aby bolo možné určiť aké konanie pod hrozbou sankcie zákon zakazuje. Sankčný prostriedok musí byť adekvátny (v zmysle proporcionálnej zásady) a pri jeho ukladaní sa musí prihliadať na spoločenskú nebezpečnosť, ktorá bola predmetným správnym deliktom spôsobená,²⁴
• princíp „zákazu retroaktivity“ - vychádza z predchádzajúceho princípu legality a je zároveň charakterizovaný právnou istotou a zabezpečením dôvery vo fungovanie právneho systému. Zásada trestného práva týkajúca sa uplatňovania neskoršieho právneho predpisu v prípade, že je pre delikventa vyhovujúcejší, platí aj pre ukladanie sankčných prostriedkov za spáchané delikty verejnoprávneho charakteru. V správnom trestaní majú taktiež jednotlivé ustanovenia právnych predpisov účinky len do budúcna a nikdy nepôsobia retroaktívne. Ak by tento princíp neplatil, právne subjekty by tak nikdy nemali garanciu, či sa ich konanie po schválení účinnosti neskoršieho zákona nebude kvalifikovať ako nezákonné,
• princíp „ne bis in dem“ - v zmysle tohto princípu nie je možné nikoho potrestať viac ako raz za jedno a to isté konanie resp. skutok. Uvedeným princípom sa eliminuje riziko, že o niekoľkokrát posudzovanom konaní by sa mohlo rozhodovať vždy iným spôsobom. Opätovné konanie o identickom čine sa dá realizovať len v prípade, ak by došlo k zrušeniu predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia. Uplatňovaním princípu ne bis in dem sa však v žiadnom prípade nevylučuje možnosť posudzovať identický čin ako dva alebo viaceré správne delikty, z ktorých sú všetky spojené s rozdielnymi sankčnými prostriedkami, kedy by išlo o tzv. súbeh správnych deliktov,²⁵
• princíp „konania o správnych deliktoch v primeranej lehote“ - uvedený princíp hovorí o tom, že v prípade ak príslušný správny orgán začne konanie o ukladaní sankčného prostriedku, je povinný konať adekvátnym tempom s prihliadnutím na konkrétnu riešenú vec. S implementáciou predmetného princípu do správneho trestania je bezprostredne spojená požiadavka na rýchlosť a hospodárnosť správneho konania. V podmienkach SR je táto požiadavka obsiahnutá v ustanovení §3 ods.3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V zmysle predmetného ustanovenia má správny orgán použiť na vybavenie veci náležité nástroje, s čo najmenším peňažným a temporálnym zaťažením zúčastnených občanov a organizácií,
• princíp „prihliadania na už uloženú sankciu iným správnym orgánom“ - tento princíp dáva delikventovi zreteľnú ochranu, nakoľko sa ním stanovuje povinnosť, aby vykonávatelia verejnej správy zohľadňovali pri vydávaní rozhodnutí predtým uložené sankčné prostriedky,
• princíp „ukončenia správneho konania o delikte rozhodnutím“ - je definovaný tým, že všetky konania vedúce k ukladaniu sankčných prostriedkov, musia skončiť vydaním rozhodnutia. Nemáme tým na mysli skutočnosť, že každé rozhodnutie musí bezvýhradne smerovať k uloženiu sankcie, ale že sa môže týkať aj zastavenia konania napr. v dôsledku nepreukázania viny osobe obvinenej alebo sa predmetným rozhodnutím môže upustiť od ukladania sankčného prostriedku. Každý druh rozhodnutia však musí obsahovať obligatórne náležitosti, ktoré sú ustanovené správnym poriadkom.²⁶

K ďalším špecifickým princípom správneho trestania uvedeným v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy (91) 1 patrí, že obvinený disponuje právom na informácie týkajúce sa jeho obvinenia, právom na adekvátny čas prípravy svojej obhajoby, právom byť informovaný o charaktere dôkazov a právom na riadne zdôvodnenie vydaného rozhodnutia. Ďalej ide o princíp preskúmateľnosti rozhodnutia správnym súdom či princíp, že dôkazné bremeno je na strane príslušného správneho orgánu. Tieto princípy sa vyznačujú veľkou dôležitosťou najmä z pohľadu zachovania legality jednotlivých rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, ako aj z pohľadu ich kontrolnej činnosti zo strany správnych súdov. ²⁷

Záver

Problematika správnych deliktov je podľa nášho názoru v odbornej literatúre rozpracovaná pomerne dosť všeobecne. Cieľom predkladaného článku pod názvom „Správne delikty ako atribút právnej zodpovednosti“ preto bolo objasniť čitateľovi pojmové vymedzenie administratívnoprávnej zodpovednosti, správneho deliktu ako aj ich základných znakov či prezentovať jednotlivé prvky administratívnoprávnych vzťahov. Vo vedeckom článku boli taktiež za využitia metódy komparácie ozrejmené najdôležitejšie rozdielne atribúty medzi správnym a súdnym deliktom a pre komplexnosť a ucelenosť riešenej problematiky v ňom autor oboznámil čitateľa aj so základnými princípmi správneho trestania.

Autor: JUDr. Dávid Varhoľ, PhD.
Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Katedra policajných vied

Zoznam bibliografických odkazov

CEPEK, Branislav a kol., 2018. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer. ISBN: 978-80-8168-784-6.

FIALA, Zdeněk, FRUMAROVÁ, Kateřina, HORZINKOVÁ, Eva a Martin ŠKUREK, 2017. Správní právo trestní. Praha: Leges. ISBN: 978-80-7502-219-6.

HAMUĽÁKOVÁ, Zuzana a Matej HORVAT, 2019. Základy správneho práva trestného. Bratislava: Wolters Kluwer. ISBN: 978-80-7160-507-2.

HAŠANOVÁ, Janka a Ladislav DUDOR, 2019. Základy správneho práva. Plzeň: Aleš Čeněk. ISBN: 978-80-7380-757-3.

HENDRYCH, Dušan a kol., 2009. Správni právo. Obecná část. Praha: C.H. Beck. ISBN: 978-80-7400-049-2.

HORZINKOVÁ, Eva, 2009. Smíšený správní delikt a jeho pojmové vymezení. In: Bezpečnostní teorie a praxe. Praha: Policejní akademie České republiky v Praze. Roč. 14, č. 2, str. 115-118. ISSN: 1801-8211.

KEČKÉŠOVÁ, Marta, 2004. Základy správneho práva. Bratislava: Občianske združenie Sociálna práca. ISBN: 80-89185-00-2.

KOPECKÝ, Martin, 2019. Správní právo: obecná část. Praha: C.H. Beck. ISBN: 978-80-7400-727-9.

KOŠIČIAROVÁ, Soňa, 2015. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň: Aleš Čeněk. ISBN: 978-80-7380-578-4.

MATES, Pavel, 2017. Základy správního práva trestního. Praha: C.H. Beck. ISBN: 978-80-7400-680-7.

MATES, Pavel, 2012. Okolnosti vylučujíci protiprávnost ve správním trestání. In: Trestněprávní revue. Roč. 11, č. 6, str. 143-145. ISSN: 1213-5313.

MILUČKÝ, Jozef, 2019. Vybrané otázky administratívneho sankcionovania v praxi. In: Správní právo. Roč. 52, č. 7, str. 368-384. ISSN: 0139-6005.

MORAVČÍKOVÁ, Jana, 2016. Sankcie v oblasti cestnej dopravy v pôsobnosti okresných úradov. In: Security - the key requirement of the present: selected issues of security science, zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, s. 74 - 82. ISBN: 978-80-8054-675-5.

ŠKULTÉTY, Peter a kol., 2009. Správne právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka. ISBN: 978-80-89122-60-8.

VRABKO, Marián a kol., 2019. Správne právo procesné. Všeobecná časť. Bratislava: C.H. Beck. ISBN: 978-80-89603-76-3.

Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

¹ MORAVČÍKOVÁ, J., 2016. Sankcie v oblasti cestnej dopravy v pôsobnosti okresných úradov. In: Security - the key requirement of the present: selected issues of security science, zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou, s. 74-75.
² FIALA, Z., FRUMAROVÁ, K., HORZINKOVÁ, E. a M. ŠKUREK, 2017. Správní právo trestní, str. 24-25.
³ KOŠIČIAROVÁ, S., 2015. Správne právo hmotné. Všeobecná časť, str. 209.
⁴ HAŠANOVÁ, J. a L. DUDOR, 2019. Základy správneho práva, str. 96.
⁵ KEČKÉŠOVÁ, M., 2004. Základy správneho práva, str. 30-32.
⁶ HORZINKOVÁ, E., 2009. Smíšený správní delikt a jeho pojmové vymezení. In: Bezpečnostní teorie a praxe. Roč. 14, č. 2, str. 115.
⁷ FIALA, Z., FRUMAROVÁ, K., HORZINKOVÁ, E. a M. ŠKUREK, 2017. Správní právo trestní, str. 24-26.
⁸ HENDRYCH, D. a kol., 2009. Správní právo. Obecná část, s.440.
⁹ MORAVČÍKOVÁ, J., 2016. Sankcie v oblasti cestnej dopravy v pôsobnosti okresných úradov. In: Security - the key requirement of the present: selected issues of security science, zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou, s. 75.
¹⁰ MATES, P., 2017. Základy správního práva trestního, str. 33.
¹¹ MATES, P., 2012. Okolnosti vylučujíci protiprávnost ve správním trestání. In: Trestněprávní revue. Roč. 11, č. 6, str. 143-145.
¹² FIALA, Z., FRUMAROVÁ, K., HORZINKOVÁ, E. a M. ŠKUREK, 2017. Správní právo trestní, str. 27-29.
¹³ ŠKULTÉTY, P. a kol., 2009. Správne právo hmotné. Všeobecná časť, str. 172.
¹⁴ HAŠANOVÁ, J. a L. DUDOR, 2019. Základy správneho práva, str. 112 a 153.
¹⁵ ŠKULTÉTY, P. a kol., 2009. Správne právo hmotné. Všeobecná časť, str. 173.
¹⁶ HORZINKOVÁ, E., 2009. Smíšený správní delikt a jeho pojmové vymezení. In: Bezpečnostní teorie a praxe. Roč. 14, č. 2, str. 117.
¹⁷ HAŠANOVÁ, J. a L. DUDOR, 2019. Základy správneho práva, str. 97.
¹⁸ CEPEK, B. a kol., 2018. Správne právo hmotné. Všeobecná časť, s. 369-372.
¹⁹ Zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov, §139d ods.7.
²⁰ KOPECKÝ, M., 2019. Správní právo: obecná část, str. 239.
²¹ MILUČKÝ, J., 2019. Vybrané otázky administratívneho sankcionovania v praxi. In: Správní právo. Roč. 52, č. 7, str. 368-369.
²² VRABKO, M. a kol., 2019. Správne právo procesné. Všeobecná časť, str. 31-32.
²³ HAMUĽÁKOVÁ, Z. a M. HORVAT, 2019. Základy správneho práva trestného, str. 47-50.
²⁴ KOŠIČIAROVÁ, S., 2015. Správne právo hmotné. Všeobecná časť, str. 209-211.
²⁵ VRABKO, M. a kol., 2019. Správne právo procesné. Všeobecná časť, str. 32-33.
²⁶ HAMUĽÁKOVÁ, Z. a M. HORVAT, 2019. Základy správneho práva trestného, str. 70-72.
²⁷ MILUČKÝ, J., 2019. Vybrané otázky administratívneho sankcionovania v praxi. In: Správní právo. Roč. 52, č. 7, str. 380.