Victims of crime investigated by quantitative and qualitative research

Abstrakt: cieľom predmetného príspevku je analýza vybraných kvantitatívnych a kvalitatívnych údajov o obetiach kriminality v podmienkach Slovenskej republiky. Účelom je snaha o zlepšenie situácie v oblasti pomoci obetiam kriminality, podporenej využívaním relevantných zdrojov informácií o obetiach trestných činov, akými štatistické údaje a výstupy viktimologických výskumov nepochybne sú.
Kľúčové slová: obeť, Zákon o obetiach trestných činov, štatistické údaje, viktimologický výskum.

Abstract: The aim of an article is to analyze quantitative and qualitative data on crime victims. The purpose is to improve the situation. Statistical data and victimological researches are relevant sources of information about victims of crime.
Key words: victim, Act on Victims of Crime, statistical data, victimological research.

Úvod

Obete kriminality predstavujú časť obyvateľstva, ktorá bola poškodená protiprávnym konaním. Z uvedeného vyplývajú pre štáty, nevynímajúc Slovenskú republiku, určité záväzky. Teda úlohou štátu je napríklad zabezpečiť záchranné zložky, trestné konanie, preventívne a represívne opatrenia či rôzne formy starostlivosti o obete. Systém kontroly kriminality a starostlivosti o obete sa musí opierať o relevantné štatistické údaje, ktoré umožňujú presnejšie a adresnejšie plánovanie jednotlivých opatrení či aktivít. Čo najpresnejšie údaje o obetiach kriminality sú potrebné na to, aby sme mohli porozumieť rôznym aspektom viktimácie a plánovať kroky na ochranu obyvateľstva.

Údaje o obetiach nám umožňujú vypočítať mieru viktimácie, t. j. zhodnotiť, do akej miery ohrozuje kriminalita obyvateľov na určitom území a v určitom čase, pričom je možné detailne sa zamerať na vybrané, konkrétne trestné činy či ohrozené skupiny obyvateľstva. Štatistické údaje tiež môžu pomôcť odhaliť rôzne predvídateľné vzťahy a vzorce trestných činov, čo umožňuje identifikovať rôzne rizikové miesta, časy alebo osoby. Trendy v štatistických údajoch o obetiach sú nápomocné pri vyhodnotení, ako sa situácia mení s časom, či výskyt jednotlivých druhov kriminality rastie, klesá alebo stagnuje. Vyplývajúc z údajov o kriminalite je možné odhadnúť budúce náklady spojené s protispoločenskou činnosťou alebo aj zhodnotiť efektívnosť trestnej justície a realizovaných preventívnych opatrení. Na základe dostupných a čo najpodrobnejších informácií a údajov o obetiach dokážeme identifikovať typické charakteristiky obetí a plánovať pomoc týmto obetiam.
Aj keď žiadny zo zdrojov údajov o obetiach kriminality, nikdy nebol, nie je a ani nebude, 100 % presný, a každý má svoje limity, o ich užitočnosti nemožno pochybovať. [5]

Definícia pojmu obeť je heterogénna a dostupná v mnohých vedeckých a odborných publikáciách. Pre účel predmetného príspevku autorka vychádza z najužšieho chápania pojmu „obeť“ – t. j. fyzická osoba, ktorá kriminálnym činom utrpela ujmu na živote, zdraví, majetku, cti alebo iných právach.

Viktimáciu je vzhľadom na vymedzenie viktimológie ako trestnej viktimológie chápať v úzkom zmysle, t. j. ako viktimáciu kriminality. Teda viktimácia je proces, v ktorom sa človek stáva obeťou kriminality. Dominantnú úlohu v tomto procese zohráva samozrejme páchateľ. Tento aspekt viktimácie sa prekrýva s problémom samotnej kriminogenézy, ktorý je skúmaný kriminológiou v rámci učenia o páchateľovi a o etiológii kriminality. [2] [4]

V nasledujúcom texte je pozornosť venovaná informáciám a údajom vyplývajúcim z takzvaných „policajných štatistík“ a „viktimologických výskumov“.

Evidenčno-štatistický systém kriminality a viktimologické výskumy ako zdroje informácií a poznatkov o obetiach kriminality

Štatistické údaje o obetiach kriminality

V podmienkach Slovenskej republiky sú základnými štatistickými zdrojmi údajov o kriminalite – štatistiky, ktoré vedie polícia, prokuratúra či súdy. V texte nižšie je zameraná pozornosť iba na takzvanú „policajnú štatistiku“.
Evidenčno-štatistický systém kriminality (ďalej aj „EŠSK“), tzv. „policajná štatistika“, je evidenčný policajný systém, v ktorom sa sústreďujú údaje o trestných činoch, údaje o známych páchateľoch či obetiach. Prevádzkovateľom tohto informačného systému je Odbor správy informačných systémov polície Prezídia Policajného zboru. Údaje sú evidované v 30 kategóriách – napríklad základná štatistika, trestná činnosť na mládeži, údaje o obetiach kriminality, štatistické údaje o lúpežiach, údaje o počítačovej kriminalite. Údaje sú zhromažďované priebežne celý kalendárny rok a sú sumarizované po mesiacoch.

Ako bolo aj vyššie v texte naznačené, aj policajná štatistika má svoje „limity“. Jedným z nich je napríklad slabý rozsah údajov o páchateľoch či obetiach, o ktorých sú dostupné iba vybrané informácie. Tieto následne neumožňujú usudzovať o priebehu a okolnostiach incidentu.

Tiež ohlásenosť incidentov závisí od mnohých faktorov. Jedným z nich je význam aký obeť prikladá činu – ak ho považuje za veľmi závažný, môže byť motivovaná obrátiť sa na políciu v snahe získať pomoc, naopak, pri incidentoch minimálnej závažnosti, obete často neoznamujú viktimáciu, pretože sa chcú vyhnúť pre nich zbytočnej byrokracii. Vzťah závažnosti incidentu a jeho ohlásenosti však môže fungovať aj naopak. Obete vybraných závažných trestných činov (napríklad znásilnenie) neoznamujú polícii viktimáciu kvôli pocitu neprekonateľnej hanby, obávajú sa, že by nezvládli konfrontáciu s páchateľom alebo majú obavu z jeho „pomsty“.

Neopomenuteľným faktorom je aj „dôvera osoby (obete/poškodeného) v políciu“. Pravdepodobnosť, že trestný čin ostane neoznámený je veľmi vysoká ak sa osoba obáva sekundárnej viktimácie zo strany polície, resp. že polícia ju neochráni pred páchateľom.

Dôvera ľudí k polícii závisí aj od socio-demografických znakov obyvateľov. Podľa Klimeka polícii viac dôverujú ženy v porovnaní s mužmi a osoby s vyšším vzdelaním. Dôveryhodnosť polície ovplyvňujú vlastné skúsenosti s jej prácou, ale aj skúsenosti sprostredkované. Dokonca aj medializované, nie vždy objektívne obsahy. Taktiež, osoby ktoré sa už stali obeťami kriminality dôverujú polícii menej, ako osoby, ktoré sa do tejto role ešte nikdy nedostali.

Napriek naznačeným „limitom“, policajným štatistikám nemožno uprieť ich užitočnosť. Odrážajú prácu polície aj poskytujú odpovede na mnohé otázky. Tiež predstavujú relevantný zdroj údajov evidovaných celoplošne. [1] [5] [3]

Vyplývajúc z Evidenčno-štatistického systému kriminality je možné konštatovať, že absolútny počet evidovaných obetí má klesajúcu tendenciu. Autorka analyzovala údaje evidované k 31. decembru rokov 2017 – 2021. Percentuálne vyjadrenie pomeru počtu evidovaných obetí k počtu objasnených obetí malo kolísavú tendenciu. V rokoch 2017 – 2019 bolo objasnených 57 % obetí z celkového ročného počtu evidovaných obetí. V roku 2020 mal tento údaj hodnotu 59 % a v roku 2021 klesol na 55 %. [1]

Viktimologické výskumy

Opodstatnenosť realizácie viktimologických výskumov, tak v Slovenskej republike ako aj inde vo svete, tkvie najmä v týchto dvoch bodoch:

• zisťovanie špecifických znakov obetí kriminality, podľa ktorých možno odhadovať riziko viktimácie určitého typu ľudí,
• meranie rozsahu skutočnej kriminality, keďže sa počíta s tým, že v týchto výskumoch budú získané údaje aj o takých incidentoch, ktoré neboli oznámené polícii.

Najrozšírenejšou formou viktimologických výskumov sú výskumy kriminality prostredníctvom obetí, t. j. ich primárnym cieľom (zameraním) je stav kriminality, pričom údaje sú získavané od obetí kriminality, ktoré sú respondentmi týchto výskumov. Okrem údajov o kriminalite, tieto výskumy prinášajú informácie napríklad o dôvodoch neoznamovania incidentov polícii, o vnímaní práce polície respondentmi, o strachu z kriminality či o následkoch viktimácie a kvalite života obetí kriminality. Takéto výskumy tiež ponúkajú príležitosť zistiť údaje o postojoch obetí, o ich potrebách a o ich vnímaní služieb pre obete.

Kvalitne realizované viktimologické výskumy uskutočňujú dopytovanie na reprezentatívnej vzorke. Samozrejme vždy je nutné počítať aj s limitmi takýchto výskumov – môžu narušiť objektivitu získaných údajov. Môže dôjsť napríklad k situácii, že výskumná vzorka bude reprezentatívna v sledovaných premenných, no nebudú v nej zastúpené určité skupiny populácie. Úskalím skúmania môžu byť aj málopočetné delikty – pôjde o riziko tzv. výberovej chyby, teda výskyt týchto deliktov môže byť pod úrovňou výberovej chyby. Údaje o málopočetných deliktoch nemožno spoľahlivo vyhodnotiť, resp. nie je možné respondentov (obete týchto deliktov) ďalej kategorizovať a realizovať druhostupňové triedenie údajov. Nemenej dôležitým aspektom úspešnosti výskumu (aj viktimologického) je návratnosť pri zbere dát. Viktimologické výskumy sú v tejto súvislosti obzvlášť senzibilné. V rámci dopytovania môže dôjsť na citlivé otázky týkajúce sa viktimácie a respondent – obeť, môže odmietnuť odpovedať, čoho výsledkom je nezískanie cenných dát. Napríklad obete obzvlášť chúlostivých trestných činov nebudú ochotné pri zbere dát metódou face-to-face spolupracovať, pretože by sa vystavili riziku sekundárnej viktimácie alebo riziku, že sa znova aktivujú intenzívne emócie viazané na traumatickú udalosť. Skúmanie citlivej témy so sebou zväčša nesie riziko, že respondenti – obete buď na otázky neodpovedia alebo odpovedia spôsobom o akom si myslia, že sa od nich očakáva. Zároveň, objektivitu získaných údajov môže ovplyvniť aj pamäť respondenotv, pričom platí, že čím dlhší čas uplynul od dopytovanej udalosti, tým je väčšie riziko, že získané údaje nebudú celkom pravdivé (kvôli slabnutiu pamäte alebo nepresnému zaradeniu udalosti v čase). Pri viktomologických výskumoch zohráva dôležitú úlohu aj pravdovravnosť respondentov. Môže dôjsť k situácii, že niektoré informácie budú obeťami zatajované alebo naopak, môže dôjsť k tomu, že respondenti odpovede „štylizujú“ tak aby boli zaujímavejšie, resp. „atraktívnejšie“ (napríklad výrok respondenta, že sa stal obeťou týrania – domáceho násilia, pričom v skutočnosti mohlo ísť o napäté podmienky v zamestnaní). Jedným z neopomenuteľných limitov viktimologických výskumov je aj fakt, že sú zamerané iba na „trestné činy s obeťami“, no tzv. trestné činy bez obetí týmto spôsobom nemožno skúmať. V rámci dotazovania sa obeť sama vyjadruje k tomu, s akým trestným činom mala skúsenosť. Jednotlivé delikty bývajú v otázkach zadefinované, no v určitom percente je nevyhnutné sa spoľahnúť aj na to, že respondent dokáže incident zadefinovať tak, aby jeho odpoveď zodpovedala skutočnosti. Môže sa však stať, a často ide o realitu, že respondent si vybrané trestné činy pomýli a získané údaje nie sú presné (často dochádza napríklad k zámene krádeže a lúpeže).

Prednosti realizácie viktimologických výskumov sú nesporné, hoci ich realizácia je pomerne zložitá aktivita vyžadujúca si dlhodobú prípravu. Ich realizáciou získavame informácie takpovediac z prvej ruky – priamo od obetí. [5]

V rámci ďalšieho textu je upriamená pozornosť na čiastkové výstupy výskumu realizovaného v gescii katedry kriminológie Akadémie Policajného zboru v Bratislave (ďalej aj „A PZ“) – „Implementácia zákona o obetiach trestných činov do policajnej a viktimologickej praxe“ . Predmetný viktimologický výskum je evidovaný v knižnici A PZ v Bratislave (Výsk. 255). Autorka príspevku je zodpovednou riešiteľkou čiastkovej vedecko-výskumnej úlohy č. 1 uvedeného výskumu – „Aplikácia zákona o obetiach TČ do viktimologickej praxe“. [6]

Špecifikom daného viktimologického výskumu je, že respondentmi boli vybraní príslušníci Policajného zboru (ďalej aj „policajt/policajti“). Oslovenými boli policajti, ktorí pri výkone služby prichádzajú do kontaktu s obeťami kriminality najčastejšie. Respondenti zodpovedali dotazník vlastnej konštrukcie, ktorého otázky boli zamerané napríklad na ich názor ohľadom implementácie Zákona o obetiach trestných činov (ďalej aj „ZoOTČ“) do policajnej a viktimologickej praxe, hodnotenie situácie súvisiacej s materiálno-technickým vybavením pri výsluchoch obetí kriminality či dostupnosti špeciálnych výsluchových miestností alebo spolupráce so psychológom pri výsluchoch obetí kriminality.

Skúmanie bolo realizované využitím dostupných a relevantných vedeckých metód a techník. Prioritne využitou technikou bol dotazník vlastnej konštrukcie. Návratnosť dotazníka bola vysoká a tento zodpovedalo 439 respondentov zo všetkých krajov Slovenskej republiky, najväčšmi služobne zaradených ako – vyšetrovateľ v rámci okresného riaditeľstva Policajného zboru a starší referent poverený príslušník zaradený v rámci obvodného oddelenia Policajného zboru – skrátené vyšetrovanie (ďalej aj „SRPP – skrátenár“).

V prípade, že sa človek stane obeťou kriminality, je postavený pred zložitú situáciu, s ktorou väčšinou nemá skúsenosti, je pre neho zraňujúca, traumatizujúca a snaží sa zorientovať, kde hľadať pomoc a riešenie. Existuje heterogénna pomoc, ktorú je možné takejto osobe poskytnúť. V zásade je možné jednotlivé druhy pomoci kategorizovať nasledovne:

• podľa typu poskytovateľa pomoci – laická alebo inštitucionálna,
• podľa druhu poskytovaných služieb – psychologická, sociálna a právna.

V intenciách predmetného príspevku je v najbližších riadkoch pozornosť zameraná na právnu pomoc obetiam kriminality vo vnútroštátnom kontexte.

Právna úprava právnej pomoci obetiam kriminality je v podmienkach Slovenskej republiky obsiahnutá v Zákone č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov. Predmetný zákon upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, vzťahy medzi štátom a subjektami poskytujúcimi pomoc obetiam kriminality a finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov. V Slovenskej republike do prijatia tohto zákona absentovala ucelená právna úprava týkajúca sa ochrany, poskytovania pomoci a odškodňovania obetí trestných činov. Požiadavky na zabezpečenie osobitnej starostlivosti o obete trestných činov, ktoré presahujú úpravu trestného konania, boli čiastočne upravené v Trestnom poriadku alebo v iných osobitných zákonoch, napríklad v zákone o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele alebo v zákone o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

Nadväzujúc na výstupy viktimologického výskumu (v texte nižšie), autorka upriamuje pozornosť na vybrané pasáže predmetného zákona. Zákon o obetiach upravuje viaceré základné zásady ochrany a podpory obetí. Vo vzájomnej súvislosti uplatňovania zákona a jeho implementácie do policajnej praxe možno konštatovať napríklad tieto fakty:

• Orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor), súdy a subjekty poskytujúce pomoc obetiam sú povinné informovať obeť o jej právach jednoduchým a pre ňu zrozumiteľným spôsobom. Osobitne prihliadajú na ťažkosti pri porozumení alebo komunikácii vyplývajúce z určitého druhu zdravotného postihnutia, znalosti jazyka, ako aj na obmedzenú schopnosť obete vyjadrovať sa.
• Orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súdy sú povinné umožniť obeti uplatnenie jej práv podľa Zákona o obetiach trestných činov, ako aj iných zákonov (napríklad Trestného poriadku). A v prípade odôvodnenej potreby, najmä v záujme zabezpečenia práva a ochrany obete spolupracujú so subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam.
• Orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor), súd a subjekt poskytujúci pomoc obetiam uskutočňujú s ohľadom na závažnosť spáchaného trestného činu individuálne posúdenie obete tak, aby sa zistilo, či ide o obzvlášť zraniteľnú obeť na účely zabránenia opakovanej viktimizácie.
• Orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor), súdy a subjekty poskytujúce pomoc obetiam sú povinné v prípade obzvlášť zraniteľnej obete, ktorou je dieťa, prihliadať na najlepší záujem dieťaťa.
• Taktiež, predmetný zákon k základným zásadám trestného konania do Trestného poriadku doplnil zásadu „zabezpečenia práv poškodeného“, v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní (policajt a prokurátor) a súd sú povinné v priebehu celého trestného konania umožniť poškodenému plné uplatnenie jeho práv, o ktorých je potrebné ho riadne, vhodným spôsobom a zrozumiteľne poučiť. Trestné konanie sa musí viesť s potrebnou ohľaduplnosťou k poškodenému. Je potrebné zohľadniť jeho osobnú situáciu a okamžité potreby, vek, pohlavie, prípadné zdravotné postihnutie a jeho vyspelosť a zároveň plne rešpektovať jeho fyzickú, mentálnu a morálnu integritu. [5] [7]

V tejto pasáži príspevku je pozornosť venovaná vyhodnoteniu vybraných otázok dotazníka predmetného viktimologického výskumu. Bližšie je analyzovaná otázka prínosnosti ZoOTČ pre policajnú prax, miery implementácie tohto zákona do policajnej praxe a záujem policajtov o absolvovanie vybranej formy vzdelávania (napríklad kurz) v tejto oblasti. Uvedené otázky sú vyhodnotené v súvzťažnosti so služobným zaradením respondentov – oslovených príslušníkov Policajného zboru.

Spomedzi dotazovaných respondentov majú najpočetnejšie zastúpenie vyšetrovatelia okresných riaditeľstiev PZ: 202, následne tzv. „skrátenári“: 197. Vyšetrovatelia krajských riaditeľstiev PZ zastupujú počet: 34. Zvyšných 6 príslušníkov PZ je zaradených napríklad ako referent s ÚOZ (územno-objektová zodpovednosť), vyšetrovateľ v rámci Prezídia PZ alebo zástupca riaditeľa obvodného oddelenia PZ. (V prípade, že sú v texte uvedené percentuálne vyjadrenia/hodnoty, tieto sú matematicky zaokrúhlené).

Ako prvé je analýze podrobená podmienenosť názoru na prínos zákona o obetiach trestných činov pre policajnú prax a služobné zaradenie dotazovaných príslušníkov PZ.

Graf 1 Prínos Zákona o obetiach trestných činov pre policajnú prax optikou služobného zaradenia príslušníka Policajného zboru

Zdroj: vlastné spracovanie z výsledkov VVÚ „Implementácia zákona o obetiach trestných činov do policajnej a viktimologickej praxe“.

V rámci zodpovedania dotazníkovej otázky „Je podľa Vášho názoru ZoOTČ prínosným pre policajnú prax?“ sa viac ako polovica dotazovaných policajtov priklonila k negatívnej odpovedi. Odpoveď „nie“ a „skôr nie“ označilo 55 % dotazovaných. Prínos ZoOTČ pozitívne hodnotilo (odpovede „áno“ a „skôr áno“) 39 % opýtaných. Situáciu „nevedelo posúdiť“ 6 % policajtov.

Z hľadiska súvzťažnosti „zaradenia a prínosu zákona“, všetky tri sledované skupiny policajtov („okresní vyšetrovatelia“ /71/, „krajskí vyšetrovatelia“ /10/ aj „skrátenári“ /73/) sa priklonili v najväčšom počte k odpovedi „skôr nie“.

V nasledujúcom grafe je analyzovaná vzájomná podmienenosť možnosti implementácie Zákona o obetiach trestných činov do policajnej praxe a služobného zaradenia oslovených príslušníkov Policajného zboru.

Graf 2 Implementácia Zákona o obetiach trestných činov do policajnej praxe optikou služobného zaradenia príslušníka Policajného zboru

Zdroj: vlastné spracovanie z výsledkov VVÚ „Implementácia zákona o obetiach trestných činov do policajnej a viktimologickej praxe“.

V dotazníku boli oslovení príslušníci PZ aj otázkou: „Je podľa Vášho názoru možné implementovať ZoOTČ do policajnej praxe v plnom rozsahu?“.

Bez ohľadu na služobné zaradenie policajtov sa k negatívnej odpovedi („nie“ a „skôr nie“) priklonilo 61 % opýtaných. Tridsať percent príslušníkov PZ si myslí, že ZoOTČ je možné v plnej miere implementovať do policajnej praxe (odpovede „áno“ a „skôr áno“) a 9 % opýtaných situáciu nevedelo posúdiť.

V zmysle grafického vyjadrenia a vzájomného prepojenia „možnosti implementácie a služobného zaradenia“, každé zo sledovaného služobného zaradenia („okresní vyšetrovatelia“ /76/, „krajskí vyšetrovatelia“ /11/ aj „skrátenári“ /76/) sa v najvyššom počte priklonili k odpovedi „skôr nie“.

V rámci realizovaného viktimologického výskumu sme sa pýtali aj na prijatie možnosti absolvovania doplnkového vzdelávania k ZoOTČ. Respondentov sme žiadali o odpoveď na otázku: „Prijali by ste možnosť absolvovať vybranú formu vzdelávania (napr. kurz) k predmetnej problematike?“

Graf 3 Možnosť absolvovať vybranú formu vzdelávania k problematike Zákona o obetiach trestných činov optikou služobného zaradenia príslušníka Policajného zboru

Zdroj: vlastné spracovanie z výsledkov VVÚ „Implementácia zákona o obetiach trestných činov do policajnej a viktimologickej praxe“.

Vyplývajúc z grafického vyjadrenia dotazníkových odpovedí je evidentný záujem o vzdelávanie k predmetnej problematike. Bez ohľadu na služobného zaradenie, odpoveď „áno“ označilo 52 % príslušníkov PZ. O takéto vzdelávanie by nemalo záujem 37 % opýtaných a situáciu nevedelo posúdiť 11 % príslušníkov PZ.

Zohľadňujúc služobné zaradenie príslušníkov PZ je možné konštatovať, že „skrátenári“ sa v dotazníkovom skúmaní vyjadrili, že vybranú formu vzdelávania (napríklad kurz) ohľadom ZoOTČ by prijali v 55 %. Zvyšní „skrátenári“ sa priklonili k odpovedi „nie“ /30 %/ a „neviem posúdiť“ /15 %/. Vyšetrovatelia zaradení v rámci okresných riaditeľstiev PZ by sa chceli v predmetnej problematike vzdelávať v 49 %. Odpoveď „nie“ označilo 43 % a odpoveď „neviem posúdiť“ 8 % „okresných vyšetrovateľov“. „Krajskí vyšetrovatelia“ by neprijali možnosť takéhoto vzdelávania v 50 % (teda označili odpoveď „nie“), radi by sa v tejto oblasti ďalej/naviac vzdelávali v 47 % (odpoveď „áno“) a možnosť vzdelávania nevedeli posúdiť v 3 % (odpoveď „neviem posúdiť“). [6]

Záver

Predmetný príspevok ponúka analýzu problematiky obetí kriminality v podmienkach Slovenskej republiky, a to optikou kvantitatívneho ako aj kvalitatívneho skúmania.

Údaje z Evidenčno-štatistického systému kriminality (tzv. „policajná štatistika“) naznačujú za ostatných päť sledovaných rokov klesajúcu tendenciu evidovaných obetí kriminality v Slovenskej republike. Percentuálne vyjadrenie pomeru počtu evidovaných obetí kriminality a počtu objasnených obetí má tendenciu kolísať. V sledovaných rokoch bolo zaznamenaných 55 – 59 % objasnených obetí (z ročného evidovaného počtu obetí). Uvedené percento má hodnotu porovnateľnú s percentom objasnenej kriminality (za rok, v Slovenskej republike, vyplývajúc z údajov v Evidenčno-štatistickom systéme kriminality). Napríklad v roku 2021 (štatisticky zatiaľ posledný uzatvorený rok) bolo objasnených 59 % trestných činov. Aj v Závere príspevku je možné potvrdiť nenahraditeľnú opodstatnenosť „policajnej štatistiky“ a jej údajov.

Nemenej relevantnými sú viktimologické výskumy. Aj keď je ich realizácia v Slovenskej republike značne poddimenzovaná, autorka v predmetnom príspevku analyzuje vybrané otázky medzinárodnej vedecko-výskumnej úlohy. Špecifikom danej VVÚ je poukázanie na názory príslušníkov PZ ohľadom problematiky implementácie ZoOTČ do policajnej a viktimologickej praxe. Menej ako polovica (39 %) vybraných príslušníkov PZ („okresní a krajskí vyšetrovatelia“, ako aj „skrátenári“) zastáva názor, že ZoOTČ je prínosným pre policajnú prax. Tridsať percent opýtaných si myslí, že ZoOTČ je v plnej miere implementovateľný do policajnej praxe. Určite aj v súvislosti s uvedenými dotazníkovými výsledkami, sa oslovení policajti vyjadrili, že by prijali vybranú formu vzdelávania (napríklad kurz) k problematike obetí kriminality.

Ak predmetný text prispel k hlbšiemu zamysleniu sa, z akéhokoľvek uhla pohľadu, nad problematikou obetí kriminality, podľa autorky príspevku bol naplnený jeho cieľ a účel.

Autorka: JUDr. Michaela Jurisová, PhD.
Katedra kriminológie, Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Literatúra

[1] EVIDENČNO-ŠTATISTICKÝ SYSTÉM KRIMINALITY.

[2] HOLOMEK, J. 2013. Viktimológia. Plzeň: Aleš Čeněk, 2013. 164 s. ISBN 978-80-7380-446-6.

[3] JURISOVÁ, M. 2021. Subjekty ekonomickej kriminality. In Policajná teória a prax. ISSN 1335-1370, 2021, č. 4, s. 1 – 14. Dostupné na: https://www.akademiapz.sk/archiv-4-2021.

[4] JURISOVÁ, M., ŠLUCHOVÁ, M. 2022. Názory príslušníkov Policajného zboru na implementáciu zákona o obetiach trestných činov do policajnej praxe. In Policajná teória a prax. ISSN 1335-1370, 2022, č. 3, s. 1 – 14. Dostupné na: https://www.akademiapz.sk/archiv-3-2022.

[5] KLIMEK, L. 2020. Kriminológia vo vnútroštátnom a medzinárodnom rozmere. Bratislava: Wolters Kluwer SR s. r. o., 777 s. ISBN 978-80-571-0251-9.

[6] Medzinárodná vedecko-výskumná úloha „Implementácia zákona o obetiach trestných činov do policajnej a viktimologickej praxe“ (VÝSK. 255).

[7] Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.