V slovenskej aj zahraničnej právnickej literatúre sa vo všeobecnosti nevenuje dostatok pozornosti pracovným podmienkam. S touto problematikou sa máme možnosť denne stretnúť nie len v médiách, ale v každodennom živote. Hovoríme o fenoméne, ktorý sa v živote dotkne takmer každého jednotlivca. Neustále máme možnosť počuť o tom, že je nevyhnutné, aby pre dosiahnutie požadovaného výkonu v práci, boli stanovené vyhovujúce pracovné podmienky, ktoré môžeme chápať ako určité parametre spoločenskej práce.

„Pod pracovnými podmienkami, v najširšom zmysle, chápeme zložite štruktúrovaný komplex materiálnych a spoločenských podmienok, v ktorých človek realizuje svoju pracovnú silu a dosahuje nejaký pracovný výkon. Pôsobia na človeka/pracovníka bezprostredne alebo sprostredkovane, ovplyvňujú a podmieňujú priebeh pracovného procesu a v konečnom dôsledku sa odrážajú v spokojnosti, pohode a v zdraví (fyzickom, duševnom, sociálnom) človeka, v kvalite jeho života.“(1)

Práve tento druh zaistenia má veľmi závažný vplyv na kvalitu, či kvantitu práce, produktivitu a efektívnosť výroby a samozrejme v neposlednom rade aj na vzťah pracovníka k samotnej práci. Potreba vytvoriť a zabezpečiť vhodné pracovné podmienky prináša pozitíva nielen vo vzťahu k zamestnancovi, ale rovnako k celej spoločnosti.

Samotná Ústava SR v druhej hlave, upravujúcej základné práva a slobody v čl. 41 deklaruje, že: „Žene v tehotenstve sa zaručuje osobitná starostlivosť, ochrana v pracovných vzťahoch a zodpovedajúce pracovné podmienky.“ Táto osobitná starostlivosť je premietnutá nielen do ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ale aj do ďalších osobitných právnych predpisov. Tieto sú k Zákonníku práce vo vzťahu lex specialis. Inštitúty týkajúce sa pracovných podmienok žien upravujú podobne alebo odlišne než Zákonník práce a samozrejme v mnohom ich konkretizujú. Naopak na chýbajúcu právnu úpravu v osobitnom právnom predpise sa použijú príslušné ustanovenie Zákonníka práce. Máme tu možnosť vidieť uplatnený princíp subdsidiarity. Na druhej strane inštitúty, ktoré sú v osobitnom právnom predpise upravené odlišne než v Zákonníku práce sa spravujú zásadou lex specialis derogat legi generali.

Jedným z takýchto osobitných právnych predpisov, ktoré dôkladnejšie upravujú pracovné podmienky žien je aj zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“). Pod samostatným, osobitným označením sa v zákone o štátnej službe príslušníkov PZ nachádzajú ustanovenia o osobitnej úprave výkonu štátnej služby policajtiek.

V úvode predmetného zákona v § 1 ods. 3 je vymedzené, že za policajta v zmysle tohto zákona sa považuje príslušník Policajného zboru, príslušník slovenskej informačnej služby, príslušník Národného bezpečnostného úradu a príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže. Pre tieto účely je však potrebné si toto ustanovenie vyložiť extenzívne a to, že policajtkou sa bude rozumieť príslušníčka daných inštitúcií, aj keď to v zákone nie je výslovne uvedené.

Rozdiely v právnej úprave Zákonníka práce a zákona o štátnej službe príslušníkov PZ vidíme pri úprave rodičovskej dovolenky pri mimoriadnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť. V Zákonníku práce je uvedené, že zamestnávateľ sa môže so zamestnancom dohodnúť, že takáto rodičovská dovolenka je možná do dovŕšenia ôsmeho roku veku dieťaťa. Zvýrazňujem, že v právnej úprave je zakotvené, že je to možné a nie, že je to povinnosťou zamestnávateľa. Nie je to teda obligatórnou povinnosťou zamestnávateľa. Pri policajtkách a policajtoch je zákonodarca menej zhovievavejší a umožňuje sa dohodnúť na poskytnutí takejto dovolenky, len do siedmeho roku dieťaťa.

Je na zamyslenie, či táto úprava nie je v určitej miere diskriminačná vo vzťahu k povolaniu policajtky. Ich heslom je pomáhať a chrániť a napriek tomu, že sa spoločnosti zaviažu, že budú nasadzovať v priamom výkone svoj život a zdravie, zákonodarca sa im „odmení“ nevýhodnejšími pracovnými podmienkami. Nie je to síce markantný rozdiel, lebo čo sa týka finančnej stránky, tak podľa zákona č. 571/2009 Z.z. o rodičovskom príspevku, je ,,rodičovský príspevok štátna sociálna dávka, ktorú poskytuje štát počas riadnej starostlivosti o dieťa oprávnenej osobe, ktorou je rodič dieťaťa, osoba, ktorej je dieťa zverené do náhradnej starostlivosti, resp. starý rodič dieťaťa, ak žije v spoločnej domácnosti s rodičom dieťaťa. Dieťaťom je podľa predmetného zákona dieťa do 3 rokov veku, resp. dieťa do 6 rokov veku, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav“. V tom prípade sa rodičovský príspevok aj v prípade dieťaťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom poskytuje len do jeho šiestich rokov a nie do spomínaných siedmych alebo ôsmych rokov.

Podľa § 58 ods. 3 zákona č.328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa trvanie materskej aj rodičovskej dovolenky započítava do dvadsiatich piatich rokov, po ktorý má policajtka nárok na výsluhový dôchodok. Ak by sa teda rodičovská dovolenka upravená v zákone o štátnej službe zosúladila s pravou v Zákonníku práce, bolo by pri to pre policajtku v priamom výkon výhodnejšie aj z toho dôvodu, že by musela teda odpracovať menej rokov.

Aj tento jeden rok, o ktorý sú takýmto spôsobom ukrátení, môže spôsobiť negatívne dôsledky. Samozrejme aj, keď je málo policajtiek, ktoré by mali takto choré dieťa, nájdeme aj výnimky. Sú v prvom rade ženy, matky a majú nárok na to aby mohli svojmu dieťaťa poskytnúť starostlivosť, akú si zaslúžia a to aj s prihliadnutím na ich zdravotný stav. Nie som teda stotožnená s tým, že zákonodarca zvolil odlišnú právnu úpravu od úpravy v Zákonníku práce a stanovil možnosť čerpania takejto dovolenky o jeden rok menej. Nevidím v tom žiadnu opodstatnenú potrebu, ani pozitívny prínos, práve naopak. Táto úprava by podľa Zákonníka práce, ktorý je vo vzťahu k zákonu o štátnej službe lex generalis, mala byť jednotná. Rozhodnutie, či takúto možnosť využije alebo nie, je potom samozrejme ponechaná na slobodnom rozhodnutí policajtky, alebo policajta, starajúcich sa o takéto dieťa.

Autor: Mgr. Lucia Grajcárová
Autorka je absolventkou Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

(1) PERICHTOVÁ, B., MATULOVÁ, S. ŠVARKOVÁ, V.: Pracovné podmienky ako determinanty rodovej nerovnosti práce. In: Rodina a práca, roč. 5, 2006 , s. 10