Restorative justice within the legal framework of Slovak republic

Anotácia: Koncept restoratívnej spravodlivosti je tradične spätý s využitím tzv. restoratívnych programov (mediácie, rodinných konferencií, kruhov a.i.). Cieľom tohto príspevku je vniesť holistický pohľad na restoratívnu spravodlivosť a potenciálneho využitia jej myšlienok pri riešení trestnoprávnych sporov na Slovensku, a to aj návrhom konkrétnych opatrení pre aplikačnú prax.
Kľúčové slová: restoratívna justícia, náprava, obeť, páchateľ.

Annotation: The concept of restorative justice is conventionally associated with the use of so-called restorative programmes (e.g. mediation, family group conference, sentencing circles). The aim of this article is to bring the reader a holistic view on restorative justice and its potential use when it comes to resolving the disputes arising from criminal law in Slovakia. Based on the analysis, we try to propose appropriate resolutions for the application practice.
Key words: restorative justice, reparation, victim, offender.

ÚVOD

Je trest uložený súdom páchateľovi skutočne efektívnym prostriedkom zadosťučinenia v očiach obetí trestných činov? Túto otázku si dnes kladú mnohí kritici trestného práva, ktorí sa domnievajú, že potrestanie ako fundamentálny princíp, na ktorom stojí trestné právo už od nepamäti, je kontraproduktívne, neefektívne a zanecháva obete, páchateľov a komunity nespokojné, zameriavajúc sa striktne formalisticky len na proces, v rámci ktorého sa posudzujú otázky viny a trestu, kde primárne poškodeným trestným činom je štát, a zabúdajúc pritom na potreby obetí a páchateľov, akými sú odpustenie, uzmierenie alebo odškodnenie. Na podnet tejto kritiky sa sformovala takzvaná restoratívna justícia, ako alternatíva k retributívnej (odplatnej) justícii.

Jadro restoratívnej justície tkvie v už jej samotnom názve, jej účelom má byť „uzdravenie“, „navrátenie vecí do pôvodného stavu“. Zameriava sa na nápravu ujmy spôsobenej trestným činom a riešenia konfliktu na osobnostnej úrovni medzi páchateľom a obeťou v rámci takzvaných restoratívnych procesov. V rámci nich sa stretávajú osoby najviac zasiahnuté trestným činom (páchateľ, obeť, prípadne blízka komunita) ako procesné strany za účasti vyškoleného profesionála. Obetiam sa tak poskytuje omnoho širší priestor na zodpovedanie otázok, ktoré rozhodne v súvislosti so spáchaným trestným činom majú (napr. „Prečo sa to stalo práve mne?“, „Kto mi poskytne ochranu a podporu?“, „Ľutuje páchateľ svoj čin?“). Úspešným zavŕšením restoratívneho procesu by malo byť odpustenie páchateľovi za to, čoho sa dopustil zo strany obete, úprimná ľútosť, prípadné ospravedlnenie páchateľa obeti a ich vzájomné uzmierenie sa ako prvotný krok k ozdravnému procesu.

Našou snahou bude definovať podstatu a ciele restoratívnej justície, popísať jej základné princípy, ktoré sú nevyhnutným predpokladom jej riadneho fungovania, predstaviť elementárne restoratívne programy, a v neposlednom rade, načrtnúť ich potenciálne uplatnenie v našom právnom poriadku.

Predmet a ciele restoratívnej justície

Čo to teda restoratívna justícia (ďalej len „RJ“) je? Za posledných zhruba štyridsať rokov, odkedy sa tento prevratný pohľad na trestné právo vžil, bolo napísaných nespočetné množstvo rôznych definícií a koncepcií, ktoré v tomto príspevku z dôvodu kapacitných obmedzení nebudeme podrobnejšie analyzovať, a preto sa obmedzíme len na tie, ktoré sú z nášho pohľadu najrelevantnejšie.

Podľa príručky OSN „Sprievodca restoratívnymi programami“, možno RJ definovať ako akýkoľvek, dobrovoľný proces, ktorý ponúka obetiam, páchateľom a komunite alternatívnu cestu ku spravodlivosti. Takýmto prístupom sa má umožniť obetiam aktívna účasť pri riešení následkov spáchaného trestného činu a páchateľom možnosť prijať zodpovednosť za škodu, ktorú osobám poškodeným svojím činom spôsobili. Nosným pilierom je teda poznatok, že kriminalita nie je len porušením práva (konkrétne trestného), ale aj ujmou pre obete a komunity.¹

Z uvedenej definície možno uzavrieť, že elementárnymi aspektmi sú:

• Zameranie sa primárne na škodu spôsobenú trestným činom;
• Účasť na báze dobrovoľnosti osôb najviac dotknutých škodou; t. j. obetí, páchateľov a, v niektorých prípadoch, aj rodinných príslušníkov a podporovateľov z rady komunít;
• Príprava a vedenie procesu vyškoleným restoratívnym profesionálom;
• Aktívny dialóg medzi stranami, výsledkom ktorého má byť vzájomné porozumenie tomu, čo sa stalo a obojstranná dohoda na tom, čo by malo nasledovať;
• Podpora obetí pri ich zotavovaní sa a podpora páchateľov pri procese reintegrácie a prevencia ich recidívy.

V centre pozornosti RJ stojí obeť a jej ujma, ako dôsledok spáchaného trestného činu. Britská mediátorka Maria Liebmannová v tejto súvislosti tvrdí, že RJ usiluje o obnovenie blahobytu obetí, páchateľov, ako i komunít, a taktiež pôsobí pozitívne v rámci prevencie budúcej kriminality.² Je ale veľmi náročné reparovať krivdy obetiam a obnoviť ich do predošlého stavu, v ktorom sa nachádzali pred spáchaním zločinu. Odhliadnuc aj od faktu, že týmto bola zo strany páchateľa poskytnutá náhrada škody (či už majetková, nemajetková alebo škoda na zdraví). Nádejou však môže byť dialóg medzi dvomi stranami, ktorý môže byť, v konečnom dôsledku, istou formou „katarzie“ a ozdravnou skúsenosťou tak pre obete, ako i páchateľov.

Zástancovia RJ sa zhodujú na tom, že to, čo robí RJ takou unikátnou, sú morálne hodnoty, na ktorých stojí, a síce: pravda, spravodlivosť, telesná a duševná úroveň, inklúzia, posilnenie práv obetí a páchateľov, náprava, solidarita, rešpekt a dôstojnosť, ako i dobrovoľnosť a transparentnosť restoratívnych procesov.³ Na základe týchto hodnôt potom rozlišujeme nasledovné kľúčové ciele restoratívnej spravodlivosti:

1. Podpora obetí, aktívne počúvanie ich príbehov, poskytnutie priestoru a strateného hlasu, zodpovedanie otázok a umožnenie im aktívne participovať pri riešení ich konfliktu za pomoci profesionálnej asistencie
V priebehu posledných troch dekád a s nástupom viktimológie sa pozornosť trestného práva začala čoraz viac sústreďovať na práva a potreby obetí trestných činov. Za týmto účelom je restoratívny proces oveľa vhodnejší, keďže obeť už nie je viac v periférii, ale je aktívnym účastníkom, ktorý môže aktívne participovať a domáhať sa nápravy škôd a zadosťučinenia. Vďaka účasti na týchto procesoch majú obete väčšie slovo pri rozhodovaní o akceptovateľnej dohode s páchateľom a zavŕšení pocitu zopnutia, navyše im to môže pomôcť pochopiť prečo sa páchateľ rozhodol trestný čin spáchať.

2. Náprava vzťahov poškodených trestným činom a dosiahnutie vzájomného konsenzu pri hľadaní riešenia
Ide o ďalší dôležitý aspekt, ktorý sa sústreďuje viac ako len na osobu páchateľa a spáchanie trestného činu. Primárnymi metódami na dosiahnutie spravodlivosti by malo byť konštruktívne riešenie sporov, znovubudovanie vzťahov, a ak je to možné, dosiahnutie uzmierenia nielen medzi obeťou a páchateľom, ale aj naprieč širšou komunitou. Samotný proces pritom môže byť nápomocný pri hľadaní príčin spáchania trestného činu, ako aj tvorení nových stratégií prevencie kriminality.

3. Prijímanie zodpovednosti všetkými dotknutými stranami, predovšetkým páchateľmi
Účelom restoratívneho procesu je aj umožniť páchateľom, aby mohli prevziať zodpovednosť za svoje správanie a konzekvencie. Oproti trestnému konaniu, v rámci ktorého sa primárne rieši otázka viny a trestu, je restoratívny proces sústredený viac na spôsobenú ujmu a spôsob jej nápravy, ako aj zamedzenie páchania ďalšej škody do budúcna. Všetky strany, ktoré boli aktérmi trestného činu, majú prevziať zodpovednosť za svoju úlohu, ktorú zohrali. To, akým spôsobom túto zodpovednosť prijmú, má byť predmetom samotného procesu RJ. V tom najlepšom možnom scenári môže byť tento proces a stretnutie sa zoči-voči obetiam nevšednou skúsenosťou kognitívneho a emocionálneho vnútorného prerodu, ako aj zlepšenia vzťahu s komunitou najbližších.

4. Identifikácia restoratívnych záverov
Namiesto zaoberaním sa otázky porušenia práva a trestu, ktorý by mal byť páchateľovi uložený, restoratívny prístup zdôrazňuje dopad trestného činu a jeho škodlivý následok na obeť a komunitu. Snahou RJ pritom nie je poukazovať na problematiku trestu (najmä trestu odňatia slobody, ale aj iných druhov trestov), ale na vytváranie, alternatívnych, do budúcna orientovaných riešení pri predchádzaní ďalšieho páchania škody. Dáva možnosť páchateľom poskytnúť obetiam zmysluplnú reparáciu a napraviť medziľudské vzťahy, ktoré boli trestným činom narušené.

5. Prevencia individuálnej recidívy páchateľov a príprava na ich reintegráciu späť do komunity
Nielen škoda, ktorú páchatelia spôsobili, je stredobodom záujmu RJ, ale aj budúce správanie sa páchateľov. Obete, ale i komunita, očakávajú od páchateľa, že okrem nápravy spôsobenej ujmy, budú usilovať aj o nápravu samých seba, aby sa tak zabránilo páchaniu trestných činov v budúcnosti. Transformácia (resp. „vnútorný prerod“) páchateľa skrz restoratívny proces je legitímnym cieľom, ako aj predchádzanie tomu, aby páchateľ recidivoval. Práve blízky rodinný okruh a podpora zo strany komunity zohrávajú pri dosahovaní tohto cieľa významnú rolu.

Na to, aby uvedené ciele mohli byť naplnené, musí RJ stáť na určitých nosných princípoch a hodnotách, ktoré v tejto podkapitole rozoberieme.

Princíp č. 1: Podpora obetí a odškodnenie je prioritou
Tento princíp je jedným z najvýznamnejších rozdielov, ktorý môžeme pozorovať, ak porovnávame restoratívnu a retributívnu spravodlivosť. Totižto, väčšina formálnych trestno-právnych systémov sústreďuje svoju pozornosť predovšetkým na osobu páchateľa. V podstate, celý priebeh trestného konania, počínajúc začatím trestného stíhania, obvinením, obžalovaním, súdením, a konečným potrestaním sa týka páchateľa (podozrivého, obvineného, obžalovaného, odsúdeného) zanechávajúc druhú osobu, t. j. poškodeného trestným činom (obeť) kdesi v ústraní. A hoci si súčasné trestné právo začína uvedomovať potrebu aktívnejšieho zapojenia obetí do trestného konania (rôzne záujmové združenia na pomoc a podporu obetiam), i napriek tomu existuje hlboká nerovnováha v tomto smere. Kým obete a ich potreby sú pre trestný proces periférne (náhrada majetkovej/nemajetkovej ujmy), pre restoratívnu spravodlivosť sú, naopak, centrálne.

Rozdiel spočíva aj v súvislosti s odškodnením, ako finančnej náhrady materiálnej, resp. nemajetkovej ujmy a symbolickou reparáciou. Táto môže v sebe zahŕňať: uznanie viny, ospravedlnenie sa, verejné priznanie sa ku spáchanej škode, odpracovanie si určitej služby pre verejnosť/charitu alebo dar. Toto je výhodou najmä pre nemajetných, resp. mladistvých páchateľov, ktorí nemajú dostatok finančných prostriedkov na náhradu škody obetiam, avšak týmito „gestami“ môžu významne prispieť k pocitu spravodlivosti, uzdravenia, a napokon, aj k samotnému uzmiereniu s obeťami.

Maria Liebmann, ktorá aktívne spolupracuje s obeťami, sa ich spýtala, čo by chceli dosiahnuť ako prvé po spáchaní trestného činu. Väčšina odpovedala, že by chceli späť svoj pocit bezpečia, zodpovedať si otázku, prečo sa stali obeťami, informácie o tom, čo s nimi bude radšej než docieliť odškodnenie od páchateľa a jeho potrestanie.⁴ Táto ich aktívna participácia je ďalším princípom.

Princíp č. 2: Aktívna participácia obete na riešení trestnej veci
V prípade, ak je vec prejednaná v rámci konvenčného trestného procesu, ako primárne poškodeným trestným činom je štát, zastúpený prokurátorom. Obete tak de facto zohrávajú len pasívnu rolu a ich práva a potreby tak ostávajú nepovšimnuté. Aby sa dosiahlo určité zadosťučinenie obetiam, ktoré rozhodne majú na prejednaní trestnej veci osobný záujem, je nevyhnutné poskytnúť im priestor, kde by mohli aktívne participovať a nadobudnúť späť stratený pocit kontroly. Tento priestor sa im otvára v rámci procesov restoratívnej justície, kde profesionáli usilujú o to, aby obeť s páchateľom viedla dialóg, do ktorého oni vstupujú, pokiaľ možno, čo najmenej. Ich prítomnosť na procese dokonca nie je povinná, je to na ich vôli, či sa ho zúčastnia. V prípade, ak áno, môžu procesným stranám poskytovať určité rady, pomoc, podporu, avšak je vylúčená ich dominancia, ako je to v prípade trestného procesu. Dokonca platí, že pred zahájením samotného stretnutia zainteresovaných strán, je od nich žiaduce, aby sa medzi páchateľom a obeťou snažili utvoriť určitý vzťah a informovali požiadavky a potreby jednej strane tej druhej.⁵

Princíp č. 3: Snaha o nápravu spôsobenej škody
Základná paradigma, z ktorej vychádza súdobé trestné právo, je predstava, že pokiaľ jedinec ako člen spoločnosti spácha závažný protiprávny skutok inému členovi, vytvára stav bezprávia (nespravodlivosti). Na to, aby sa misky váh opäť vyvážili, je nevyhnutné, aby páchateľ podstúpil bolesť a utrpenie za to, čo spôsobil. Inými slovami, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť, musí si páchateľ formou trestu „odtrpieť“ to, čo svojím protiprávnym konaním spáchal, a až keď sa preukáže, že si uvedomil následky svojho konania, dochádza k obnoveniu ekvilibria a víťazstvu spravodlivosti nad nespravodlivosťou.

Tento zaužívaný model zmýšľania je však zástancami restoratívnej justície absolútne odmietaný. Súhlasia síce, že spáchaním trestného činu dochádza k stavu nespravodlivosti, ktorý je potrebné bezpodmienečne odstrániť, avšak, nie skrz vystavenie páchateľa utrpeniu, ktoré je nepotrebné, a naviac, neefektívne. Ak chceme dosiahnuť permanentný stav spravodlivosti, zabezpečenie akéhosi „odtrpenia“ spáchaného skutku všeobecne zlyháva pri dosahovaní zaručenej a trvácej justície. Na to, aby došlo k naplneniu tohoto cieľu, je potrebné podstúpiť úplne odlišné kroky. Presnejšie povedané, škoda, ktorá bola spôsobená vzniká primárne ľuďom, a na to, aby došlo k jej náprave, ľudia a medziľudské vzťahy musia byť odškodnení.⁶

V prvom rade je potrebné uvedomiť si, že spáchaním trestného činu trpia predovšetkým ich obete, pretože fakt, prečo sa cítia byť poškodené je ten, že strácajú akúsi vieru v osobnú slobodu a autonómiu, ktorá k nim musí byť navrátená. Na to, aby došlo k náprave škôd, obete potrebujú mať pocit určitej kontroly a potrebujú byť aktívne zapojené do riešenia vlastných prípadov. Okrem toho, obete ostávajú často po trestnom čine plné otázok, ktoré im môžu zodpovedať jedine ich páchatelia a takisto potrebujú príležitosť vyjadriť emócie (ako bolesť, hnev, strach) nielen nepriamo, ale priamo osobe páchateľa.⁷

Na druhej strane je kruciálne vziať do úvahy aj škody existujúce na strane páchateľa.
Tieto by sme mohli rozdeliť na:
a) Škody, ktoré prispeli k spáchaniu trestného činu a
b) Škody, ktoré vznikli následkom spáchania trestného činu

Ad a): Treba si uvedomiť, že aj páchatelia boli v minulosti často obeťami (týrané, sexuálne zneužívané deti). Podľa psychiatričky Sandry Bloom nielen obete, ale aj páchatelia prežívajú traumu zo spáchaného zločinu, a toto spáchanie môže byť reakciou na už skôr prežitú traumu, ktorá nebola dostatočne vyriešená. Väzenský psychiater, James Gilligan tvrdí, že akékoľvek násilie zo strany páchateľov je iba snahou o kompenzáciu nespravodlivosti, ktorá im v minulosti bola spôsobená (t. j. reakcia na predošlú viktimizáciu). Aj preto je potrebné uznať tento páchateľov (či už domnelý) pocit viktimizácie predtým, ako od neho možno očakávať úspešnú reintegráciu. Tým, že ho potrestáme, v ňom tento pocit iba umocňujeme. Síce obete často na tieto skutočnosti neberú ohľad a cítia potrebu nápravy predovšetkým vlastných škôd, nemožno očakávať úspešné zavŕšenie restoratívneho procesu, pokiaľ nedôjde k uznaniu obojstranných škôd a k ich náprave.⁸

Ad b): Škody, ktoré vznikli následkom spáchania trestného činu môžu byť rôzne: môže ísť o škody fyzické (škoda na zdraví, na majetku), emocionálne (zahanbenie, potupa) či morálne (stigmatizácia). Páchatelia sú takisto poškodení svojím správaním, keďže to môže dosiahnuť efekt odcudzenia páchateľa vlastnou komunitou (znemožňovanie mu prístupu k zamestnaniu, neschopnosť prijatia rodinou). Pokiaľ má byť táto škoda napravená, musí byť páchateľom umožnený priestor na prejavenie skutočnej ochoty napraviť to, čoho sa dopustili. Jednou z týchto možností je i stretnutie páchateľa so svojou obeťou, kde je im poskytnutý priestor vypočuť si ich, zodpovedať akékoľvek otázky, ktoré môžu mať, ospravedlniť sa a súhlasiť s rozumnou kompenzáciou, na ktorej sa dohodnú.⁹

Princíp č. 4: “Uvádzanie vecí do poriadku"
Ďalším princípom restoratívnej spravodlivosti je "obnova narušeného stavu" alebo aj "uvádzanie vecí do poriadku". Kľúčom k úspechu je aktívne vynaloženie úsilia od oboch zainteresovaných strán. Od páchateľov sa vyžaduje prijať zodpovednosť tak, ako je to len možné, uznať spáchanie trestného činu a podstúpiť potrebné kroky na nápravu škôd spôsobených obetiam. K tejto rozhodne náročnej úlohe má páchateľovi dopomôcť komunita, ktorá by mu mala poskytnúť podporu a povzbudenie.

Komunita je chápaná ako veľmi široký pojem. Komunita nemusí byť prioritne chápaná ako vymedzený okruh osôb, ale jej postavenie vyplýva z povahy prejednávaného deliktu a vzťahu páchateľa s obeťou. Obeť a páchateľ sú členmi komunity na niekoľkých úrovniach; ide o komunity založené na osobných vzťahoch (rodina, susedia, priatelia atď.), na lokálnych vzťahoch (t. j. mesto, okres, štát, kde obeť a páchateľ žijú) alebo z hľadiska ich sociálnej príslušnosti (profesijné vzťahy, vzdelanie atď.) Navyše, komunita môže byť rozhodujúcou pre restoratívne procesy a môže predstavovať určitý katalyzátor, respektíve fórum, na ktorom sa majú tieto potreby, zodpovednosti a očakávania bližšie prejednať. Uvádzanie vecí má teda dve dimenzie:
a) Pozornosť má byť venovaná škodám, ktoré boli spôsobené a
b) Pozornosť má byť venovaná príčinám týchto škôd, ako aj pridružených škôd

Preto, restoratívna justícia by mala začať s obeťami trestného činu, ale nezabúdať takisto na uzdravenie a reintegráciu tak páchateľa, obete, ako aj na blaho celkovej spoločnosti.¹⁰

Princíp č. 5: Ospravedlnenie ako jeden z primárnych princípov nápravy spôsobenej škody
Ospravedlnenie znamená stretnutie medzi dvomi stranami, kde jedna strana, páchateľ, uznáva svoju zodpovednosť za spáchanie trestného činu a vyjadruje hlbokú ľútosť alebo pokánie strane druhej, obeti. Toto ospravedlnenie je vždy individuálne a môže byť tak súkromné, verejné, písomné, verbálne a niekedy aj neverbálne. Podstatné je, že ospravedlnením páchateľ prejavuje (môže, ale nemusí) hanbu a/lebo vinu a jasný úmysel, že už znovu trestný čin nespácha a poskytne potrebné zadosťučinenie poškodenej strane.

V rámci procesov restoratívnej spravodlivosti musí byť páchateľ pripravený ospravedlniť sa. Obyčajné "prepáč" sa nepovažuje za postačujúce. Minimálne sa od neho vyžaduje faktické akceptovanie zodpovednosti za škodu a následky. Obeť takisto potrebuje byť pripravená na prijatie ospravedlnenia, berúc ohľad na to, že ospravedlnenie je len prvým krokom k "ozdravnému procesu" a nie je ekvivalentné odpusteniu zo strany obete, ktorá naň musí byť pripravená.

Z uvedeného vyplýva, že podmienkou je empatia, ktorá musí byť prítomná u oboch strán. Pokiaľ totiž jej určitý stupeň absentuje (najmä v prípade mladistvých páchateľov s nedostatočnou mravnou a rozumovou vyspelosťou), nie je reálne možné prijať ospravedlnenie a dosiahnuť teda úspešný restoratívny proces.¹¹

Princíp č. 6: Uzmierenie ako záverečný akt
Podľa Ervina Stauba, uzmierenie možno definovať ako vzájomnú akceptáciu jednej skupiny druhou. Podstata uzmierenia je pozmenená psychologická orientácia k druhému. Inak povedané, obete a páchatelia po uzmierení nehľadia na minulosť ako rozhodujúcu budúcnosť, ale jednoducho ako pokračovanie minulosti. To znamená, že dospeli do bodu, keď navzájom vidia ľudskosť jeden v druhom, akceptujú sa a majú perspektívu budúceho konštruktívneho vzťahu. Avšak, na to, aby bolo uzmierenie efektívne, sa musia strany stretnúť.¹²

V rámci stretnutia potom prebieha medzi stranami dialóg, ktorý zvyšuje možnosti pre vzájomnú výmenu informácií a pre uzmierenie sa. Tieto dialóg môže mať rôznu podobu. Obeť sa môže s páchateľom stretnúť sama, tvárou v tvár, no nie je to úplne ideálne pri všetkých formách trestnej činnosti. Inou alternatívou je, keď sa obeť aktívne nestretne s páchateľom, ale komunikuje s ním prostredníctvom iného člena rodiny alebo tzv. sprostredkovateľa (mediátora), ktorý na stretnutí prezentuje názory obete.

John Paul Lederbach tvrdí, že uzmierenie potrebuje vytvoriť naprieč širokým spektrom populácie zmysel participácie, zodpovednosti a prevzatia procesu stranami do vlastných rúk.13) To však nie je tak ľahko dosiahnuteľné vzhľadom na sterilné prostredie súdnych siení, kde sú trestné procesy často izolované (mentálne i priestorovo) od lokálnych komunít zasiahnutých trestným činom. Na to, aby mohlo byť uzmierenie efektívnym, musí sa začať na úrovni individuálnej, od suseda k susedovi, od domu k domu, a v neposlednom rade od komunity ku komunite.¹³

Na samotné uzmierenie medzi páchateľom a obeťou nie je nevyhnutná prítomnosť komunity po celý čas, najmä pri vedení dialógu. Zdá sa, že uzmierenie je skôr len formalitou, ako vysvetlením potrieb a povinností. Je potrebné len, aby obeť a páchateľ podstúpili formálne kroky na to, aby znovu dosiahli blaho komunity. Na to je potrebné ospravedlnenie sa zo strany páchateľa a odpustenie mu zo strany obete. Až keď sa toto podarí dosiahnuť, strany sa môžu pohnúť vpred a proces restoratívnej justície je úspešne zavŕšený.

Restoratívne procesy

Proces RJ by sme mohli definovať ako akýkoľvek proces, pri ktorom sa obeť, páchateľ a, pokiaľ je to vhodné, členovia komunity stretávajú za účelom aktívneho vyriešenia následkov trestného činu za pomoci nestrannej, tretej strany.¹⁴ Restoratívne procesy môžu mať rôznu podobu, v závislosti od techník a typov dialógov, ktoré používajú (v EÚ je najčastejšia mediácia, no vo svete sa často využívajú aj restoratívne konferencie alebo kruhy).

Charakteristickou črtou všetkých procesov RJ je naratív alebo dialóg, ako forma rozprávania príbehov, ako prostriedok na prezentáciu myšlienok a vyjadrenia pocitov medzi stranami. Tento špecifický typ komunikácie má povzbudiť strany, aby rozprávali úprimne „zo srdca“, ako aj „z hlavy“ a má ich tak zapojiť fyzicky, mentálne, ale aj intelektuálne a spirituálne do procesu.¹⁵

Ako úplne prvým, a v súčasnosti najčastejšie využívaným modelom, sa objavila mediácia medzi páchateľom a obeťou (victim-offender mediation). Ide o proces, v ktorom nestranne tretia strana pomáha obeti a páchateľovi v komunikácii, a to buď priamo (stretnutie zoči-voči) alebo nepriamo (prostredníctvom písomnej korešpondencie). ¹⁶ Tento typ procesu je navrhnutý tak, aby reflektoval potrebe obetí na jednej strane, kým na strane druhej neopomenul na prevzatie zodpovednosti páchateľa. Mediáciu môže počas ktoréhokoľvek štádia trestného konania navrhnúť policajt, prokurátor, súd, ale možno ju začať aj na návrh obete alebo páchateľa. Proces mediácie dáva priestor obom stranám na vyjadrenie svojich pocitov, obetiam dáva pritom čo najväčší hlas pri hľadaní riešenia, nakoľko tieto môžu páchateľovi priamo adresovať, aký dopad mal pre ne trestný čin, napokon môže viesť k lepšiemu porozumeniu pre obe strany a niekedy aj k odškodneniu.¹⁷

Štyri základné kritériá musia byť však splnené, aby bola mediácia úspešne zavŕšená:

• Páchateľ musí prijať zodpovednosť za škodu, ktorú obeti spôsobil (resp. túto nepopierať);
• Obe strany sa zhodujú na základných faktoch o spáchanom trestnom čine;
• Obe strany sa dobrovoľne chcú procesu zúčastniť a chápať jeho podstate a
• Obeť i páchateľ považujú samotný proces za bezpečný.

Mediácia (zmier ako forma odklonu)¹⁸ v podmienkach Slovenskej republiky je inštitútom, ktorý je neoddeliteľný od trestného konania a pokiaľ nie je daný súhlas predsedu senátu alebo samosudcu alebo v prípravnom konaní prokurátora, mediačný úradník ďalej mediáciu vykonávať nemôže. Zmier možno ale aplikovať len v konaní o prečinoch a len so súhlasom obete a páchateľa. Rovnako je otázna aj nestrannosť a nezávislosť probačného a mediačného úradníka, ktorý síce na jednej strane má záujem na úspešnom prejednaní mediácie, na strane druhej však zastupuje aj záujmy štátu, keďže je štátnym zamestnancom. Aj preto by sa malo prehodnotiť postavenie mediačného úradníka a začať uvažovať nad separáciou inštitútu trestnej mediácie od trestného konania ako je to v prípade tzv. civilnej mediácie.

Restoratívne konferencie (ktoré by sme mohli rozdeliť na rodinné skupinové konferencie a spoločenské konferencie) sú od mediácie distingvované tým, že zahŕňajú viac strán ako len obete a páchateľov. Najčastejšie sú nimi rodinní príslušníci, blízki priatelia, ale aj príslušníci polície a iní profesionáli za účasti nestrannej, tretej strany.

Rodinné skupinové konferencie (Family group conferences) – využívané najmä na Novom Zélande, Kanade, USA, ale už aj v ČR ako forma odklonu pri trestnom stíhaní mladistvých delikventov. Na nich sa stretáva dieťa spolu so svojou rodinou, obeť a vyškolený profesionál, ktorý využíva svoje skúsenosti, aby rodine poskytol potrebné informácie na vytvorenie plánu nápravy, ako zabrániť ďalšej recidíve ich dieťaťa a individuálnej prevencii kriminality. Ich zámerom je konfrontovať mladistvého páchateľa s následkami spáchaného zločinu a podať pomocnú ruku rodičom, ktorí si nevedia dať rady a majú viac kontrolovať svoje dieťa a zabezpečiť tak jeho rehabilitáciu a potrebnú reparáciu. ¹⁹

Spoločenské konferencie (Community conferences) – podobne ako rodinné skupinové konferencie slúžia ako forma odklonu. Sú organizované mimovládnymi organizáciami a stretávajú sa na nich obete a páchatelia a akákoľvek zainteresovaná verejnosť (napr. učitelia v prípade mladistvého páchateľa, alebo zamestnávateľ v prípade zamestnanca). Majú podobný cieľ, t. j. zabrániť páchateľovi v ďalšom páchaní a monitorovať jeho správanie s tým rozdielom, že kontrolu vykonáva príslušná komunita.²⁰

Kruhy (Peacemaking circles) – adoptované z tradícií domorodcov, etnických komunít severnej Ameriky. Dôraz je kladený na komunitu, prítomné sú i obete, páchatelia, ich rodiny, podporovatelia a zúčastniť sa môžu i akékoľvek zainteresované osoby, či už so znalosťou alebo neznalosťou spáchaného zločinu. Každý účastník má vlastný priestor sa vyjadriť, nesmie byť prerušovaný a keď skončí, slovo dostáva ďalšia strana, postupuje sa v smere hodinových ručičiek. Ich využitie môže mať silný potenciál v rámci väzenstva, či výkonu väzby na podporu reintegrácie prepustených späť do komunity.²¹

Restoratívna justícia v aplikačnej praxi SR

V podmienkach právneho poriadku SR je pojem RJ spätý len nepriamo v rámci hmotnoprávnej úpravy trestného práva pri tzv. alternatívnych trestoch (napr. ESMO) a pokiaľ ide o trestné právo procesné, možno jej účinky badať v rámci už spomínaného zmieru, ako odklonu trestného konania. Inštitút zmieru (alebo aj tzv. “trestnej mediácie”) je však obmedzený len pri riešení následkov menej závažných trestných činov (prečinov) a len za striktného splnenia všetkých zákonných podmienok. Okrem toho, ide o takmer nevyužívaný inštitút s klesajúcim potenciálom.

Restoratívne praktiky a ich reflektovanie v praxi by však, okrem už vyššie spomenutej mediácie a alternatívnych trestov, mohli byť využívané v omnoho širšej miere a to tak v rámci hmotnoprávnej, ako aj procesnoprávnej úprave a počas ktoréhokoľvek štádia trestného konania (t. j. v predsúdnom, súdnom konaní, ale aj v rámci penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdených). Spomeňme len niekoľko:

• Rôznorodé probačné a sociálne programy a projekty pre páchateľov zamerané na riešenie bývania po prepustení z výkonu väzby/výkonu trestu odňatia slobody, podporu ich vzdelávania v oblasti finančnej gramotnosti, zadlženosti, nezamestnanosti, hľadania zázemia, poučenie o dopadu ich trestných činov na ich obete a pod.;
• Rodinné skupinové konferencie – ako forma odklonu prípravného konania pri riešení trestnej činnosti (majetkovej, ale i násilnej) juvenilných delikventov, prevencia ich recidívy a vhodný spôsob odškodnenia pre obete takýchto trestných činov za pomoci tretej strany (napr. probačného a mediačného úradníka alebo policajta/vyšetrovateľa);
• Legislatívne zakotvenie práva obetí na restoratívnu spravodlivosť v zákone č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – zohľadnenie primárnych záujmov a potrieb poškodených, zamedzenie druhotnej viktimizácie, ako aj ich preferované riešenie následkov kriminálneho správania páchateľa a možnosť prehlásenia o dopade trestného činu na ich zdravie, majetok priamo páchateľovi.

ZÁVER

V článku sa snažíme vniesť viac svetla na filozofiu restoratívnej justície, jej vybrané princípy (menovite princíp poskytnutia pomoci obetiam a ich odškodnenia, princíp aktívnej participácie obetí na riešení trestnej veci, princíp nápravy škody, princíp takzvaného uvádzania vecí do poriadku, princíp ospravedlnenia sa a princíp uzmierenia ako úspešného zavŕšenia restoratívneho procesu) a procesy (mediácia, restoratívne konferencie a kruhy). Restoratívna justícia je dnes nielen v kriminologických, ale aj trestnoprávnych kruhoch veľmi skloňovaným termínom a jej uplatnenie môžeme za posledných tridsať rokov jej vývoja vidieť takmer po celom svete. Výnimkou nie je ani Slovensko, kde sa na akademickej pôde konala už nejedna konferencia. Je ale najvyšší čas pretaviť teoretické súvislosti do aplikačnej praxi SR. A hoci pôjde ešte o beh na dlhé trate, myslíme si, že niektoré restoratívne programy (najmä rodinné skupinové konferencie, ale aj ich legislatívne ukotvenie v zákone o obetiach) by mohli byť reálne zavedené i do nášho trestného práva a vzorom by nám mohla byť práve Česká republika a jej Institut pro restorativní justici v Prahe, účelom ktorého je systémovo vzdelávať a presadzovať myšlienky restoratívnej spravodlivosti do oblasti trestnoprávnej justície.

CONCLUSION

In the article, we try to shed more light onto the philosophy of the restorative justice, its chosen principles (i.e. the principle of providing help to the victims and their compensation, the principle of restoration, the principle of active participation of the victims, the principle of repairing the harms, the principle of making things right, the principle of making an apology and the principle of reconciliation), its processes (victim-offender mediation, restorative conferences and peace-making circles). Now, more than ever, restorative justice is a very used term when it comes to criminology as well as criminal justice. We can see its versatility across the whole world over the last three decades. Slovak republic is no exception with numerous conferences organised at the academic ground. We should, however, push further the theoretical concepts by introducing them into the application practice of the criminal law (e.g. family group conferences, right of the victims to restorative justice in the Victim Act). As an ideal model, we could take Czech republic and its Institute of restorative justice in Prague, whose main goal is to systemically educate and promote the ideas of restorative justice across the criminal justice system.

Autor: JUDr. Tomáš Horeháj

LITERATÚRA

LANGER, E.J., - Rodin, J.. The effects of choice and enhanced personal responsibility for the aged: A field experiment in an institutional setting. Journal of Personality and Social Psychology 34. 1976. s. 8.

LEDERBACH, J.P.: Beyond violence: Building sustainable peace. In: The handbook of interethnic coexistence, ed. E. Weiner, 236-245. New York: Continuum, 1998. s. 653. ISBN 0-7879-5879-4.

LIEBMANN, M. Restorative Justice - How it works? London: Jessica Kingsley Publishers. 2012. 476 s. ISBN 978 1 84310 074 4.

MASOPUST ŠACHOVÁ, P.: Restorativní justice v oblasti vězeňství: utopie, nebo výzva? In: Časopis pro právní vědu a praxi, ročník XXIV. 2016. s. 21-26.

STAUB, E. Reconciliation after genocide, mass killing, or intractable conflict: Understanding the roots of violence, psychological recovery and steps toward a general theory. Political Psychology 27. 2006. s.. 894. ISBN 0162-895X.

STRÉMY, T. (ed.): Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava: Leges, 2014. 544 s. ISBN ISBN 978-80-7502-034-5.

STRÉMY, T., KURILOVSKÁ L., VrÁBLOVÁ M.: Restoratívna justícia. Praha: Leges, 2015. s. 344. ISBN 978-80-7502-075-8

UNITED NATIONS OFFICE ON DRUGS NAD CRIME: Handbook On Restorative Justice Programmes, 2nd edition, 2020. s. 126.

Zehr, H., Gohar, A.: The little book of restorative justice. USA: Good Books, 2004. s. 74. ISBN 156-14-83761

---

¹ United Nations Office on Drugs and Crime: Handbook On Restorative Justice Programmes, 2nd edition, 2020, s. 4.
²LIEBMANN, M.: Restorative Justice - How it works? London: Jessica Kingsley Publishers. 2012. s. 25.
³ Viď napr.: Chapman, T., Törzs, E. (eds.): Connecting People to Restore Just Relations: Practice guide on values and standards for restorative justice practices, 2020. Leuven: European Forum for Restorative Justice: www.euforumrj.org/sites/default/files/2019-11/efrj-values-and-standards…
⁴ LIEBMANN, M.: Restorative Justice – How it works? London: Jessica Kingsley Publishers. 2012. s. 26.
⁵ STRÉMY, T. (ed.): Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava: Leges, 2014. s. 130.
⁶ Tamtiež, s. 131.
⁷ Tamtiež, s. 134.
⁸ Zehr, H., Gohar, A.: The little book of restorative justice. s. 29–30.
⁹ VAN NESS, W. D.: Restorative justice (An introduction to restorative justice). Waltham: Newnes, 2013, s. 45.
¹⁰ STRÉMY, T. (ed.) : Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava: Leges, 2014. s. 137-138.
¹¹ LANGER, E.J., - Rodin, J.: The effects of choice and enhanced personal responsibility for the aged: A field experiment in an institutional setting. Journal of Personality and Social Psychology 34. 1976. s. 25.
¹² STAUB, E.: Reconciliation after genocide, mass killing, or intractable conflict: Understanding the roots of violence, psychological recovery and steps toward a general theory. Political Psychology 27. 2006. s. 867-874.
¹³ Lederbach, J. P.: Beyond violence: Building sustainable peace. In: The handbook of interethnic coexistence, ed. E. Weiner, 236-245. New York: Continuum, 1998. s. 241.
¹⁴ United Nations Office on Drugs and Crime: Handbook On Restorative Justice Programmes, 2nd edition, 2020, s. 5.
¹⁵ JOHNSTONE, G., VAN NESS, D. W. The meaning of restorative justice. In A restorative
justice reader. New York: Routledge, 2013. s. 17.
¹⁶ Tamtiež, s. 212-213.
¹⁷ Strémy, T., Kurilovská L., Vráblová M.: Restoratívna justícia. Praha: Leges, 2015. s. 52.
¹⁸ § 220 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.
¹⁹ JOHNSTONE, G., VAN NESS, D. W. The meaning of restorative justice. In A restorative
justice reader. New York: Routledge, 2013. s. 213-214.
²⁰ United Nations Office on Drugs and Crime: Handbook On Restorative Justice Programmes, 2nd edition, 2020, s. 29.
²¹ Masopust Šachová, P.: Restorativní justice v oblasti vězeňství: utopie, nebo výzva? In: Časopis pro právní vědu a praxi, ročník XXIV. 2016. s. 21-26.