Principle of proportionality and its application to individual institutions of criminal law

Anotácia: Autorka sa v článku venuje téme zásady primeranosti a jej uplatňovanie pri jednotlivých inštitútoch trestného práva. Cieľom článku je definovanie pojmu zásady primeranosti v kontexte trestného práva a jej uplatnenie v trestnom práve hmotnom ako zásady pri ukladaní trestov páchateľovi trestného činu a v kontexte práva procesného ako zásade priamo definovanej v §2 ods. 2 Trestného poriadku a uplatňovanie vo viacerých procesných inštitútoch ako napr. inštitút predvolania, predvedenia a zabezpečenie svedka, príkazu na zatknutie, vydanie a odňatie veci, osobnej a domovej prehliadke.
Kľúčové slová: zásada primeranosti, trestné právo

Anootation: In this article, the author deals with the topic of the principle of proportionality and its application in individual institutes of criminal law. The aim of the article to define the concept of proportionality in the context of criminal law and its application in substantive criminal law as a principle in imposing penalties on the offender and in the context of procedural law as a principle directly defined in §2 para. 2 of the Criminal Procedure Code and application in several procedural institutes such as institute of summoning, showing and securing a witness, arrest warrant, extradition and seizure, personal and house search.
Keys words: principle of proportionality, criminal law

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)

Úvod

Cieľom trestného konania je náležite zistiť skutkový stav veci, odhaliť spáchané trestné činy a ich páchateľov a v zmysle zákona ich spravodlivo potrestať, pričom ale vždy treba rešpektovať základné práva a slobody dotknutých osôb.

V trestnom konaní, pri vykonávaní niektorých dôkazných prostriedkov dochádza k zásahom do základných práv osôb. Základné práva a slobody osôb a ich ochrana sú garantované samotnou Ústavou Slovenskej republiky a množstvom právnych predpisov. Samotná Ústava však zákonom predpísaných spôsobom umožňuje v určitých prípadoch zásah do základných ľudských práv a slobôd. Niektoré spôsoby zásahu do týchto práv vymedzuje aj trestné právo vo svojich dvoch kódexoch a to v Trestnom zákone, najmä v časti ukladania trestov za spáchanie trestného činu a v Trestnom poriadku.

Zásahy do týchto práv však vždy musia byť v zmysle dodržania zákonného postupu a taktiež zásady zdržanlivosti a primeranosti. Táto zásada určuje, že do základných práv a slobôd osôb možno zasahovať iba v prípadoch dovolených zákonom a len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.
V nasledujúcom texte sa budeme venovať definícií pojmu zásady primeranosti a jej uplatnenia vo vybraných inštitútoch trestného práva hmotného a trestného práva procesného.

1. Zásada primeranosti

Zásada primeranosti je priamo zakotvená v § 2 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý znie: „Do základných práv a slobôd osôb v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie.“¹

Podľa dôvodovej správy k predmetnému zákonu, zásada primeranosti nadväzuje na zásady riadeného zákonného procesu a prezumpcie neviny páchateľa trestného činu, ktoré doplňuje a zároveň prehlbuje.

Táto zásada sa týka osoby proti ktorej sa konanie vedie, ale aj všetkých osôb, ktorých sa trestné konanie akokoľvek iným spôsobom dotýka (poškodení, svedkovia, znalci, zúčastnené osoby).

Obsahom zásady primeranosti je v prvom rade obmedziť zásahy, predovšetkým zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu do základných ľudských práv a slobôd osôb, ale aj akékoľvek obťažovanie osôb, čo je výrazom humánnosti trestného konania.

Táto zásada je konkretizovaná v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku napr. V § 55 ods. 1 Trestného poriadku je uvedené že: „Pri vykonávaní úkonov trestného konania musia orgány činné v trestnom konaní, súd a osoby príslušné vykonávať úkony trestného konania zaobchádzať s osobami zúčastnenými na úkone tak, ako to vyžaduje účel trestného konania; vždy sa musí rešpektovať ich dôstojnosť a ich ústavou zaručené základné práva a slobody“²

2. Podmienky zásahu do základných ľudských práv v zmysle zásady primeranosti

V prípade ak dôjde k zásahu do základných ľudských práv a slobôd v trestnom konaní v zmysle zásady primeranosti trestného konania musí tento zásah spĺňať určité kritéria a to:
a) Zásah do základných ľudských práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní by mal byť realizovaný iba v prípadoch kedy účel trestného konania nemožno dosiahnuť inak, iným spôsobom. Hovoríme teda o tom, že v zmysle zásady primeranosti má mať zásah subsidiárnu povahu. V zmysle tejto subsidiárnej povahy taktiež treba uviesť, že ak už má dôjsť k zásahu do základných ľudských práv a slobôd výber konkrétneho inštitútu, ktorým sa zasiahne do tých práv musí taktiež podliehať subsidiarite. Treba vždy využiť miernejší zásah a potom prikročiť k intenzívnejšiemu. Uvedené možno vidieť na príklade napr. Pri zabezpečení svedka na úkon trestného konania, svedka najskôr predvolávame až potom predvádzame.
b) Zásah musí byť odôvodnený, čo znamená, že vykonanie zásahu bolo nevyhnutné a nebolo možné účel dosiahnuť inak. Napr. V prípade obmedzenia osoby musia byť splnené zákonné dôvody napr., že osoba bola pristihnutá pri trestnom čine.
c) Zásah môže byť realizovaný iba v nevyhnutnej miere. Orgány činné v trestnom konaní môžu vykonať iba také úkony aké sú nevyhnutné k dosiahnutia účelu trestného konania. Napr. V prípade realizácie domovej prehliadky orgány činné v trestnom konaní vykonávajú postup za účelom nájdenia danej veci a nie za účelom prehľadávanie celého domu aby v ňom našli a zaistili veci, ktoré nie sú predmetom domovej prehliadky.
d) Zásah môže byť realizovaný iba v nevyhnutnej dobe. Trestný poriadok pri niektorých inštitútoch trestného konania vymedzuje koľko môže trvať zásah do základných práv a slobôd. Typickým príkladom je trvanie väzby.
e) Pre zásadu primeranosti je v trestnom konaní je taktiež dôležité, aby došlo ku kolerácií medzi intenzitou zásahu a dôvodmi jeho použitia, čo znamená, že čím intenzívnejší zásah do práv a slobôd osôb, tým dôležitejší dôvod musí exitovať pre jeho využitie.

Cieľom uplatnenia zásady primeranosti v trestnom konaní je obmedziť na najnutnejšie mieru zásahy do základných ľudských práv a slobôd. Zakotvenie tejto zásady je výrazom humánnosti trestného konania a úcty k základným právam a slobodám.³

3. Zásada primeranosti v trestnom práve hmotnom

Na rozdiel od trestného práva procesného v trestnom práve hmotnom nemáme legálnu definíciu zásady primeranosti vo všeobecných ustanoveniach Trestného zákona tak ako to je v Trestnom poriadku. Túto zásadu však môžeme nájsť medzi ustanoveniami upravujúce ukladanie trestov páchateľovi trestného činu. Zásada primeranosti pri ukladaní trestov úzko súvisí so zásadou individualizácie trestu.

V súčasnej právnej teórii absentuje definícia primeranosti ukladania trestov. Definíciu poskytol Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý definuje túto zásadu ako: „V zmysle tejto požiadavky má byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest.“⁴

Zásadu primeranosti trestov by sme mohli definovať aj ako zásadu vyjadrujúcu možnosť štátu, v danom prípade konkrétne súdu zasiahnuť do práv a slobôd páchateľa trestného činu a to len za účelom štátom vytýčeného cieľa, spôsobom a intenzitou nevyhnutnou na dosiahnutie cieľa a to tak, aby zásah štátu mohol byť a v konkrétnom prípade bol dostatočne individualizovaný a nespôsoboval páchateľovi zbytočné útrapy, ktoré nie sú v prospech sledovaného cieľa.

Ďalej je potrebné uviesť, že pri ukladaní trestov nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), ale je nevyhnutné, aby zákonom ustanovená právna úprava rešpektovala právo aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý je tento trest ukladaný.

Zásadu primeranosti môžeme vidieť aj v možnosti ukladania alternatívnych trestov k trestu odňatia slobody, kedy v zákonom stanovených podmienkach môže súd namiesto nepodmienečného trestu odňatia slobody uložiť napr. trest odňatia slobody s podmienečným odkladom alebo trest domáceho väzenia.

4. Zásada primeranosti v trestnom práve procesnom

Tak ako som už vyššie uviedla zásada primeranosti je priamo zakotvená vo všeobecných ustanoveniach Trestného poriadku a to konkrétne v § 2 ods. 2. Vymedzenie resp. akýsi odkaz alebo zdôraznenie danej zásady však môžeme nájsť vo viacerých ustanoveniach Trestného poriadku, z ktorých môžeme vyčítať jej dôležitosť pre trestné konanie.

Trestné konanie je bezpochyby konaním, v ktorom dochádza k zásahu do základných ľudských práv a slobôd. V nasledujúcej časti si priblížime niektoré vybrané inštitúty trestného práva procesného kde danú zásadu môžeme nájsť.

4.1. Predvolanie, predvedenie a zabezpečenie svedka

Orgány činné v trestnom konaní osoby, ktorých účasť je potrebná na procesnom úkone na tento úkon predvolávajú – telefonicky alebo písomne. Ak sa osoby na daný úkon bez ospravedlnenia nedostavia môžu ich orgány činné v trestnom konaní predviesť.

Z uvedeného môžeme vidieť uplatnenie zásady primeranosti. Predvedenie je jedným z donucovacích prostriedkov, ktorým sa zasahuje do slobody osoby tým, že policajt osobu na daný úkon predvedie bez ohľadu na jej vôľu. Zákon však vyžaduje aby sa uplatnila najskôr forma predvolania ako jemnejšia forma, ktorú nedochádza bezprostredne k zásahu do osobnej slobody osoby proti jej vôli. Zásadu primeranosti v danom prípade by sme mohli uplatniť aj pri spôsobe predvádzania osoby, ktorý však priamo trestný zákon neupravuje. Je tu však na mieste poznamenať, že pri predvedený, ktoré vykonáva najmä policajt môže osoba klásť odpor alebo predvedenie prebehne v plnej spolupráci. V takej situácií musí policajt zvážiť aký postup pri predvedie zvolí napr. či dôjde k použitiu donucovacích prostriedkov napr. pút, ktorých však použitie upravuje zákon o policajnom zbore.

S predvolaním sa spája najmiernejší zásah do osobnej slobody predvolanej osoby. Predvedenie je už prostriedkom donucovacieho charakteru, ktorým sa zabezpečuje a vynucuje prítomnosť predvádzanej osoby na procesnom úkone.

V konaní pred súdom Trestný poriadok upravuje inštitút zabezpečenia svedka, ktorý je vymedzený v § 88 Trestného poriadku. Zabezpečenie svedka je krátkodobé obmedzenie osobnej slobody svedka, ktorý sa napriek riadnemu predvolaniu na konanie pred súdom bez ospravedlnenia nedostavil, účinkom sa minulo aj nariadenie jeho predvedenia a jeho prítomnosť nemožno zabezpečiť inak.

Aj tu nachádzame prvky primeranosti, nakoľko musia byť splnené najskôr všetky iné dostupné zákonné možnosti – predvolanie, predvedenie aby sa mohlo pristúpiť k samotnému zabezpečeniu. Ide však o spôsob, ktorý sa môže uplatniť iba v konaní pred súdom. Primeranosť tu môžeme nachádzať najmä v tom, že keby sa svedok na súdne konanie zabezpečí bez využitia predchádzajúcich inštitútov napr. predvolania došlo by k porušeniu Trestného poriadku a taktiež k neprimeranému zabezpečeniu osoby na súdne pojednávanie z dôvodu napr. že svedok by sa dostavil aj na základe predvolania.

4.2. Zadržanie

Zadržanie ako inštitút trestného práva procesného je časovo obmedzené opatrenie, ktorým sa zaisťuje obvinený alebo podozrivý zo spáchania trestného činu za účelom preskúmania, či sú tu podmienky pre jeho vzatie do väzby. Je spojené s krátkodobým obmedzením osobnej slobody, ktoré sa musí po uplynutí lehoty zrušiť a osobu prepustiť alebo uvaliť na ňu väzbu. Ústava Slovenskej republiky a Trestný poriadok v § 85 – 87 upravuje podrobnejšie inštitút zadržania.⁵

Trestný poriadok vo svojich ustanoveniach upravuje inštitút zadržania osôb a to konkrétne obvineného, osoby podozrivej zo spáchania trestného činu a osoby pristihnutej pri spáchaní trestného činu. Vymedzuje podmienky za ktorých možno k inštitútu zadržania pristúpiť, nakoľko ide o zásah do osobnej slobody osôb. Dôležité je uviesť, že vždy musia existovať dôvody väzby aby mohla byť osoba zadržaná napr. že je osoba ujde alebo bude pokračovať v trestnej činnosti. Ďalej napr. pri zadržaní osoby podozrivej zo spáchania trestného činu sa vyžaduje aj predchádzajúci súhlas prokurátora.

Na základe podmienok stanovených zákonom môžeme vidieť aj vyjadrenie zásady primeranosti, nakoľko Trestný zákon neumožňuje vykonať zadržanie akejkoľvek osoby. Ďalej je upravený aj čas, doba zadržania v ktorej musí súd rozhodnúť o vzatí alebo nevzatí osoby do väzby.⁶

Pri zadržiavaní osôb podobne ako pri iných inštitútoch trestného práva procesného dochádza na zákonom stanovenú dobu k obmedzeniu osobnej slobody osoby. Samotný zákrok policajta pri zadržaní musí byť primeraný správaniu osoby a povahy veci aby nedošlo k nadmernému zásahu do základných ľudských práv nakoľko už samotné zadržanie predstavuje veľký zásah.

Princíp primeranosti sa tu uplatňuje alebo je v danom ustanovení vyjadrený tak, že ide o inštitút ktorý sa využije ak nemožno účel trestného konania dosiahnuť inak, uplatňuje sa iba počas nevyhnutnej doby stanovenej zákonom a musí byť odôvodnený, to znamená musia existovať dôvody väzby.

4.3. Príkaz za zatknutie

„Ak je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo na inom úkone, vydá predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora príkaz, aby bol obvinený zatknutý.“⁷

Príkaz na zatknutie je inštitútom trestného práva procesného, ktorým sa zabezpečuje prítomnosť obvineného na procesných úkonoch v trestnom konaní.⁸ Vo vyššie citovanom ustanovení nachádzame zásadu primeranosti, ktorá je vyjadrená ako akási podmienka, podmienky, ktoré musia byť splnená aby mohol súd vydať príkaz na zatknutie. Ide o podmienky, že príkaz na zatknutie môže byť vydaný iba voči obvinenému a musí mu predchádzať snaha, vykonanie úkonov ako predvolanie, predvedenie alebo zadržanie, pričom aj napriek tomu že tieto úkony boli vykonané sa nepodarilo zabezpečiť prítomnosť obvineného napr. Pri výsluchu.

Zákonodarca uprednostňuje vždy použitie miernejších inštitútov trestného práva procesného, ktorými sa z menšej miere zasahuje do základných ľudských práv a slobôd.

4.4. Vydanie a odňatie veci

„Kto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, je povinný ju na vyzvanie predložiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu; ak ju treba na účely trestného konania zaistiť, je povinný vec na vyzvanie týmto orgánom vydať. Pri vyzvaní ho treba upozorniť na to, že ak nevyhovie výzve, môže mu byť vec odňatá, ako aj na iné následky nevyhovenia.“⁹

„Ak vec dôležitú pre trestné konanie alebo počítačové údaje na vyzvanie nevydá ten, kto ju má pri sebe, môže mu byť na príkaz predsedu senátu a v prípravnom konaní na príkaz prokurátora alebo policajta odňatá. Policajt potrebuje na vydanie takého príkazu predchádzajúci súhlas prokurátora.¹⁰

Vydanie veci je procesný inštitút, ktorý ustanovuje tzv. edičnú povinnosť, povinnosť každému kto ma pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, predložiť ju na výzvu policajtovi, prokurátorovi alebo súdu. Ak osoba odmietne vyhovieť výzve na predloženie alebo vydanie veci dôležitej pre trestné konanie, pristúpi sa k odňatiu veci.

Vydanie aj odňatie veci sú zaisťovacími úkonmi trestného konania. Vydanie predstavuje bázu dobrovoľnosti osoby na základe ktorej dobrovoľne vydáva vec. Odňatie je už silnejší zásah nakoľko sa vec odníma bez ohľadu na vôľu osoby, to znamená ja keď ju osoby vydať nechce orgány činné v trestnom konaní jej vec odnímu.

Zásada primeranosti je uplatnená opätovne ako zákonom stanovené podmienky výkonu vydania a odňatia veci. Dôležité je, že ide iba o veci, ktoré sú dôležité pre trestné konanie, napr. slúžia ako dôkaz alebo nimi bola páchaná trestná činnosť. Nemožno požiadať o vydanie alebo nemožno odňať akúkoľvek vec. Ďalej je dôležitou podmienkou, že pred samotným odňatím vždy musí predchádzať výzva na dobrovoľné vydanie veci. Nemožno pristúpiť okamžite k odňatiu, takýto zásah by bol neprimeraný a nezákonný.

Inštitútom vydania a odňatia veci, resp. stanovením podmienok ich uplatnenia je chránené vlastnícke právo osôb a určenie podmienok za akých možno do tohto práva zasiahnuť.

4.5. Osobná prehliadka

„Osobnú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie.“¹¹

Vykonanie osobnej prehliadky predstavuje však aj zásah do základných práv garantovaných Ústavou SR a to práva na osobnú slobodu a práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Keďže vykonanie osobnej prehliadky je zásahom do ústavou garantovaných základných práv a slobôd, možno ju vykonať len ak ju nariadi predseda senátu a pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní prokurátor a s jeho súhlasom policajt.

Osobitným zásahom do nedotknuteľnosti osoby je osobná prehliadka. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že účelom ústavou priznaného práva na súkromie je nielen poskytnúť ochranu práv priznaných podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale zároveň zabrániť štátnym orgánom i orgánom územnej samosprávy, aby zasahovali do správania jednotlivca nad nevyhnutnú mieru a príliš neprimerane riadili jeho súkromný život.¹²

Právo na súkromie sa zaručuje podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rozhodnutiach aplikujúcich čl. 8 Dohovoru sa opakovane zdôrazňuje, že účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom verejnej moci.¹³

Zo zákonného vymedzenia osobnej prehliadky jasne vyplýva aj jej účelom a to, že osobnú prehliadku možno vykonať iba v prípade ak je dôvodné podozrenie, že niekto má pri sebe vec dôležitú pre trestné konanie, čo znamená, že orgány činné v trestnom konaní sa nemôžu svojvoľne rozhodnúť u koho vykonajú osobnú prehliadku ale ich konanie je limitované zákonom.¹⁴

Je v rozpore so zákonom, ak príslušník vyzýva osobu, ktorá sa mu len zdá z nejakého subjektívneho dôvodu čudná (podozrivá), nepácha trestnú činnosť, vyložiť veci, ktoré by mohli pochádzať z trestnej činnosti. K uvedenému je potrebné dodať, že ak sa osoba zdá príslušníkom čudná, resp. podozrivá, či už zo spáchania priestupku alebo trestného činu, majú povinnosť najskôr tejto osobe oznámiť, z čoho je podozrivá a následne ju poučiť o jej právach, a to aj o práve, že k priznaniu sa zo spáchania priestupku alebo trestného činu nemožno nikoho nútiť.¹⁵

Osobnú prehliadku je dôležité odlišovať od bezpečnostnej prehliadky podľa zákona o policajnom zbore, ktorú môže vykonať policajt za účelom presvedčenia sa, či má osoba pri sebe zbraň. Na výkon bezpečnostnej prehliadky sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas ako pri osobnej prehliadke podľa zákona o policajnom zbore.

Primeranosť vykonania osobnej prehliadky na základe vyššie uvedeného nachádzame v zákonom stanovených podmienkach kedy ju možno vykonať. Ide predovšetkým o to aby orgány činné v trestnom konaní nad mieru primeranú účelu trestného konania nevykonávali osobnú prehliadku akejkoľvek osobe na základe vlastného uváženia ale iba ak je to potrebné pre účely trestného konania.

4.6. Domová prehliadka

„Domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim (ďalej len „obydlie“) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá zo spáchania trestného činu, alebo je potrebné vykonať zaistenie hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody.“¹⁶

Domová prehliadka je zaisťovacím úkonom v trestnom konaní, ktorý slúži na zaistenie veci alebo osôb dôležitých pre trestné konanie.

Dôležité je na úvod uviesť, že podobne ako u osobnej prehliadky aj u domovej prehliadky tvorí základ slova prehliadať, ktorý môžeme vo všeobecnosti charakterizovať ako postup, ktorým hľadáme konkrétnu vec. To znamená, že ako aj pri osobnej aj domovej prehliadke sa tieto úkony realizujú s cieľom nájsť vopred určenú, zadefinovanú vec príp. osobu, ktorá je dôležitá pre trestné konanie. Prehliadka sa nevykonáva za účelom akého si možného nájdenia veci.

Vykonaním domovej prehliadky sa veľkou mierou zasahuje do práva na súkromie, určitým spôsobom aj do vlastníckeho práva a práva nedotknuteľnosti obydlia. Z uvedeného dôvodu musí byť realizácia vykonávania domovej prehliadky v súlade so zákonom a podľa podmienok, ktoré ustanovuje Trestný poriadok. Podmienkami sú najmä, že domová prehliadka sa môže realizovať na základe príkazu súdu, pričom v príkaze sa uvedie jasne definovaná vec, ktorá ma byť predmetom prehliadky, odôvodnenosť domovej prehliadky a aké osoby ju vykonajú, v akom obydlí. Návrh na príkaz predkladá prokurátor, na základe návrhu policajta, na základe zistené stavu veci, pričom tento návrh musí byť riadne odôvodnený.

Zásada primeranosti pri domovej prehliadke nie je priamo explicitne vymedzená v Trestnom poriadku avšak môžeme ju z ustanovení odvodiť. Taktiež je v danom prípade dôležité zohľadniť kriminalistickú taktiku v ktorej sa táto zásada taktiež uplatňuje.

V rámci zásady primeranosti je pri domovej prehliadke dôležité uviesť, že zásah do obydlia musí byť primeraný vzhľadom na povahu hľadanej veci, povahy obydlia, majiteľa nehnuteľnosti a iné. Pokiaľ napr. majiteľ nehnuteľnosti spolupracuje, otvorí dvere, sprístupní nehnuteľnosť nie je potrebné dvere vyraziť. Ďalej je dôležitá aj povaha hľadanej veci ak predmetom bude napr. hľadanie domáceho zariadenia na výrobu alkoholu je prípustné aby osoby vykonávajúce domovú prehliadku napr. vyhadzovali šuflíky v konferenčnom stolíku. Taktiež je dôležité uviesť, že predmetom domovej prehliadky je hľadanie veci uvedenej v príkaze na domovú prehliadku nie iných vecí. Ide najmä o prípad aby sa domová prehliadka na ktorú bol vydaný príkaz nepoužívala iba ako nástroj pre hľadenie iných vecí o ktorých si napr. policajti myslia že sa v dome nachádzajú ale nedokážu zabezpečiť materiály potrebné na vydanie príkazu na domovú prehliadku.

Domovú prehliadku na účel zabezpečenia veci dôležitej pre trestné konanie nie je potrebné nariadiť, ak je zrejmá dobrovoľná súčinnosť osoby, ktorá je vlastníkom alebo oprávneným užívateľom nehnuteľnosti, v (na) ktorej sa má vec nachádzať. V takom prípade sa použije inštitút vydania alebo odňatia veci. Aj v prípade nariadenia domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov alebo pozemku sa od výkonu prehliadky upustí, ak sa dobrovoľné vydanie veci dosiahlo predchádzajúcou výzvou.

Z uvedeného jasne vyplýva, že domové prehliadky sa vykonávajú vo vzťahu k priestoru. Prenesene povedané, príkaz na takéto prehliadky oprávňuje orgány činné v trestnom konaní vstúpiť do priestorov, ktoré nie sú verejne prístupné a ktoré požívajú ochranu a nedotknuteľnosť (domová sloboda ako objekt chránený nielen Trestným zákonom), pričom dodržanie princípu primeranosti zásahu pri domovej prehliadke je neodmysliteľnou súčasťou takto inštitútu.

Záver

V texte sme sa venovali zásade primeranosti a jej uplatnenia resp. vymedzenia v trestnom práve hmotnom a trestnom práve procesnom.

Môžeme konštatovať, že zásada primeranosti patrí medzi najdôležitejšie zásady uplatňujúce sa v trestnom konaní, nakoľko určitým spôsobom obmedzuje zásahy do základných ľudských práv a slobôd osôb a vymedzuje rámec akým spôsobom, za akých podmienok a v akom rozsahu možno do týchto práv zasiahnuť.

V praxi však často dochádza k zneužitiu a nedodržaniu zásady primeranosti zo strany orgánov činných v trestnom konaní najmä pri policajných zákrokoch, kedy z vlastnej iniciatívy vykonávajú zákrok intenzívnejšie ako to vyžaduje povaha veci. Zásada primeranosti má na druhej strane veľmi tenkú hranicu kedy je jej prekročenie žiaduce a kedy nie a každý prípad a situácia v ktorej sa uplatňuje by mala byť posudzovaná individuálne vzhľadom na svoju povahu. Jej dodržiavanie je však nevyhnutné z hľadiska zachovania zákonnosti a humánnosti trestného konania.

Táto zásada sa uplatňuje predovšetkým v trestnom práve procesnom pri vykonávaní úkonov v trestnom konaní a ako sme aj v text uviedli, je vymedzená ako všeobecná zásada v Trestnom poriadku ale nachádzame ju aj v jednotlivých ustanoveniach.

Autorka: por. JUDr. Marika Briatková

Zoznam použitej literatúry

Zákon č. 301/2005 Trestný poriadok
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 11/2013 zo dňa 29.05.2013
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 94/95
Belgian Linguistic Case A: 1968, č. 6, 7
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 18/2015 zo dňa 20.05.2015
OLEJ, J., ROMŽA, S., ČOPKO, P., PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné, Vysokoškolská učebnica Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach 2012
MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár: Bratislava, , Iura Edition 2006. ISBN 80-8078- 085-4.
IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, Iura Edition 2010. ISBN 978-80-8078-309-9.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa28. Novembra 2012
JUDr. Čentéš, PhD. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť, Iura Edition 2016, ISBN: 978-80-8173-020-7.

---

§2 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
² §55 ods. 2 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
³ JUDr. Čentéš, PhD. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná časť, 2016, ISBN: 978-80-8173-020-7, str. 3-45

⁴ Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa28. Novembra 2012
⁵ OLEJ, J., ROMŽA, S., ČOPKO, P., PUCHALLA, M.: Trestné právo procesné, Vysokoškolská učebnica Právnickej fakulty UPJŠ v Košiciach 2012
⁶ MINÁRIK, Š. a kol.: Trestný poriadok. Stručný komentár: Bratislava, , Iura Edition 2006. ISBN 80-8078- 085-4, s. 287.
⁷ §73 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
⁸ IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné, Iura Edition 2010. ISBN 978-80-8078-309-9, s. 321.
⁹ §89 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
¹⁰ §91 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
¹¹ §99 ods. 3 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok
¹² Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 94/95
¹³ Belgian Linguistic Case A: 1968, č. 6, s. 33, 7
¹⁴ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 18/2015 zo dňa 20.05.2015
¹⁵ Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Tdo 11/2013 zo dňa 29.05.2013
¹⁶ §99 ods. 1 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok