Freedom as a Burden: Condemned to Freedom

Abstrakt: Článok sa dotýka obšírnej témy slobody, jej chápania v rozdielnych situáciách a výkladu, akým spôsobom môže byť vnímaná. Autori ako Locke, Hobbes či Rousseau chápali slobodu ako niečo čo musí predchádzať spoločenskému stavu, ďalej ju nerozoberali. Ale autori ako Mill či Rawls chápanie slobody posunuli na vyššiu úroveň. Premostenie na minulé storočia a ideu existencializmu iba potvrdzuje, že sloboda nie je témou, ktorá by bola okázalá a bolo by možné ju prestať rozoberať. Zodpovednosť človeka za jeho vlastné činy vo svete mu dáva možnosť definovať sa, nájsť svoj vlastný spôsob chápania slobody a prevziať iniciatívu nad tým, ako bude ako bytosť fungovať vo svete. Spoločnosť sa veľmi rýchlo vyvíja a spolu s ňou aj nárok, ktoré sú na slobodu kladené. Článok ponúka viaceré pohľady na to, ako vplýva sloboda na dnešnú spoločnosť, či je jej málo alebo veľa alebo či je potrebné k nej zmeniť postoj.
Kľúčové slová: sloboda, autonómia, občianska sloboda, individuálna sloboda, spoločenská sloboda, existencializmus

Abstract: The article touches on the extensive topis of freedom, its understanding in different situations and the interpretation of how it can be perceived. Authors such as Locke, Hobbes or Rousseau understood freedom as something that must precede the social state, they did not discuss it further. But authors like Mill and Rawls took the understanding of freedom to a higher level. Bridging to past centuries and the idea of existentialism only confirms that freedom is not a topic that would be spectacular and it would be possible to stop discussing it. Man´s responsibility for how own actions in the world gives him the opportunity to define himself to find his own way of understanding freedom. The article offers several perspectives on how freedom affects today´s society, whether it is too little or too much, or whether it is necessary to change the attitude towards it.

Key words: freedom, autonomy, civil freedom, individual freedom, collective freedom, existentialism

Úvod

Je sloboda darom, alebo bremenom, ktoré ľudstvo nedokáže uniesť? Téma slobody, individuálnych a spoločenských práv je prítomná v každodennej spoločenskej diskusii už od vzniku prvých pospolitých spoločenstiev. Ide o pojem, ktorého definícia je mimoriadne náročná, keďže neexistuje jediný typ slobody, ktorý by človek mal alebo ktorý by bol teoreticky univerzálne definovaný. Spôsob, akým ľudstvo chápe slobodu, sa mení a vyvíja v závislosti od aktuálnych spoločenských výziev. Základné slobody sú síce kodifikované v dokumentoch a dohodách, no ich obsah sa musí neustále prispôsobovať novým podmienkam, kedysi neexistovali digitálne práva, pretože neexistoval digitálny priestor; rovnako sa postupne otvárajú témy sexuality, rodovej identity či rôznych foriem diskriminácie, ktoré v minulosti neboli verejne artikulované.

V článku sú rozoberané viaceré koncepcie slobody, ako je individuálna, autonómna, občianska, pozitívna a negatívna, pričom výklad sa opiera o filozofickú tradíciu autorov ako Hobbes, Locke, Rousseau, Mill, Berlin či Sartre. Ich myšlienky sa v mnohých bodoch prelínajú a zároveň korešpondujú s moderným chápaním slobody. Porozumenie súčasným konceptom slobody si vyžaduje poznanie jej historického vývoja, keďže jej dnešná podoba je výsledkom dlhodobého formovania. Sartre ako jeden z novodobých mysliteľov existencializmu rozpracúva slobodu človeka v kontexte zodpovednosti a upozorňuje na dôsledky, ktoré z nej vyplývajú. V článku argumentujem, že existencialistické chápanie slobody zásadným spôsobom ovplyvňuje ľudské rozhodovanie a smerovanie spoločnosti.

V článku sú rozoberané viaceré koncepcie vnímania slobody ako je: individuálna sloboda, autonómna sloboda, občianska sloboda či v inej rovine sloboda pozitívna a negatívna. Pri snahe o definíciu a zaradenie týchto typov sa opiera o filozofickú tradíciu autorov ako Hobbes, Locke, Rousseau, Mill, Berlin či Sarte, aj keď samozrejme toto nie sú jediný autori, ktorý sa vo svojich dielach zaoberali touto myšlienkou. Ich názory sa v mnohých bodoch stretajú a stretajú sa aj s pohľadmi, ako je koncept slobody vnímaný v dnešnom, modernom svete. Aby človek chápal idu slobody musí porozumieť aj jej vývoju naprieč spoločnosťami, nakoľko jej forma nebola kedysi taká ako dnes. Myslitelia ju ovplyvňovali, pretvarovali s vyvíjali po celé stáročia, tisícročia od vzniku prvých pospolitých spoločností až do dnešnej podoby. Sarte je jedným z novodobejších mysliteľov, ktorý v rámci existencialistického smeru rozoberá nie len slobodu človeka ako takú, ale aj spôsob ako s ňou nakladať a upozorňuje na následky, ktoré môžu vzniknúť. Budem v tomto článku argumentovať ako existencialistické vnímanie slobody ovplyvňuje ľudské rozhodovanie a budúcnosť spoločnosti.

Koncepcie vnímania slobody

Sloboda je relatívny pojem – každý ju má, a zároveň mu chýba; každý na ňu má právo, no zároveň je limitovaná slobodou iných. Je to pojem, ktorý je intuitívny, a predsa nejednoznačný. Jeho komplexnosť si vyžaduje kategorizáciu a špecializáciu, aby bolo možné podať presnú definíciu. Filozofi ako Hobbes, Locke či Rousseau spájali slobodu s koncepciou spoločenskej zmluvy: civilizovaná spoločnosť môže vzniknúť iba na základe slobodného rozhodnutia jednotlivcov, ktorí sa zhodnú na jej usporiadaní. Millova koncepcia individuálnej slobody otvára otázku hraníc osobnej autonómie v rámci spoločenského spolužitia. Ako uvádza Jakub Švec: „Millova koncepcia autonómie je v zásade praktickejšia. Je chápaná z individualistických, klasicko-liberálnych pozícií. Chápe ju ako právo indivídua formovať vlastný život podľa vlastných predstáv, nezávisle od vôle spoločnosti či väčšiny“ (Švec, 2026, s. 236). Mill upozorňuje na riziko „tyranie väčšiny“, ktorá môže obmedzovať individuálny rozvoj aj v demokratickom štáte. Višňovský dopĺňa, že individuálna sloboda zahŕňa sféru súkromného života, ktorá sa dotýka iba samotného jednotlivca, prípadne iných osôb len s ich „slobodným, dobrovoľným a úprimným súhlasom“ (Višňovský, 2013, s. 433). Ide o absolútnu slobodu myslenia, konania a spolčovania, ktorú štát nesmie narušiť.

Autonómna sloboda

Rousseau asi najviac vystihuje vo svojich príkladoch na život divocha v prirodzenom stave, čo to vlastne autonómia je. V momente, keď bol divoch divochom disponoval autonómiou, tento pojem nespája do jedného spolu s individuálnou či občianskou slobodou, práve naopak rozlišuje ho do samostatnej kategórie. Autonómia pre divocha predstavuje absolútnu slobodu, nezväzujú ho žiadne zákony, súkromné vlastníctvo neexistuje, nie je nikto kto by mu mohol čokoľvek zakázať alebo povoliť, keď si zmyslí že niečo vykoná, nič a nikto mu v tom nemôže zabrániť. Keby to ľudia obhajujúci slobodu a práva počuli, vrhli by sa po tejto koncepcii pravdepodobne bez váhania, avšak autonómia prináša mnohé skryté zákernosti a nástrahy, ktoré donútili ľudí, dobrovoľne sa tejto autonómnej slobody vzdať. Slovami Jakuba Šveca: „prirodzená miera autonómie divocha v prvotnom stave, akokoľvek sa ju autor snaží idealizovať, neposkytuje indivíduu potrebnú mieru slobody“ (Švec, 2020a, s. 12). Práve preto divoch tento život opúšťa, každý by mu totižto mohol zobrať jeho majetok, napadnúť ho, ublížiť mu a prišiel by o všetko a jediné čo by mohol spraviť je buď sa s tým zmieriť alebo si to silou vziať späť a to ľudia nechceli a preto vytvorili spoločnosť, ktorej zverili svoju autonómiu do rúk a tak vznikla občianska sloboda. „Prvý človek, ktorý si ohradil pozemok, odvážil sa vyhlásiť: Toto je moje“! a našiel nadostač prostoduchých ľudí, čo mu uverili, stal sa skutočným zakladateľom civilizovanej spoločnosti“ (Rousseau, 2010, s. 71) Spolu s civilizovanou spoločnosťou totižto vznikla aj občianska sloboda, ktorej základy si museli určiť samy (Švec, 2020, s. 12-14).

Občianska alebo inak nazývaná spoločenská sloboda teda vzniká keď, sa jedinci dohodujú na pravidlách, ktoré chcú aby bolo v danej spoločnosti platné pre všetkých rovnako. Taktiež tu možno priblížiť a použiť Rousseau spôsob chápania tohto pojmu: „Občianska sloboda je potom vymedzená zákonom, ktorý je prejavom všeobecnej vôle a jeho zmyslom je odstránenie individuálnych závislostí, teda odstránenie ľubovôle a svojvôle bohatých a vplyvných jednotlivcov a skupín“ (Sťahel, 2015, s. 61). Na to, aby občianska sloboda reálne fungovala je potrebné aby ju zákonodarné orgány postavili tak, že bude platná pre všetkých rovnako, pretože jej základom bude rovnosť a musí byť k dispozícií verejne pre všetkých, inak nemôže byť považovaná za občiansku slobodu, bola by iba slobodou bohatej elity. Toto by bol ideálny prípad, z dejín však je známe, že mnoho kráľovstiev a iných spoločností vznikalo na základe boji o moc a nie na základe dohody medzi jej občanmi (Sťahel, 2025, s. 61-62).

Iným spôsobom nazeral na pojmy slobody Berlin, ktorý slobodu rozdeľuje na pozitívnu a negatívnu. Ako v tejto súvislosti upozorňuje Švec: „Sloboda indivídua má byť najvyššou prioritou pre spravodlivú a demokratickú spoločnosť. Sociálni liberáli však túto slobodu začali chápať v širšom kontexte práve kvôli tomu, že si uvedomovali negatívne vplyvy už zmienenej prírodnej lotérie. Pochopili, že jednoduchým deklarovaním širokého spektra negatívnej/formálnej slobody síce zabezpečia jednotlivcovi garanciu nebránenia zo strany autority, avšak bez zábezpeky reálnych podmienok pre dosahovanie osobného šťastia“ (Švec, 2020b, s. 76). Človek je slobodný do takej miery, do akej mu nikto nezasahuje, čiže pokiaľ mi v tom nikto nezačne brániť, môžem si robiť čo len chcem. Je to sloboda od niekoho, sloboda od nadradenosti štátnych orgánov a inštitúcií, sloboda od nadriadených, sloboda od kohokoľvek, kto by chcel zasiahnuť do mojich presvedčení, záujmov, činov a skutkov, ktoré vykonávam z vlastného presvedčenia a iniciatívy. Avšak túžby, presvedčenia či činy viacerých jedincov sa nie vždy zhodujú, niekedy sa ich cesty krížia a môže vzniknúť konflikt, čo je práve to prečo kritici tejto teórie uvádzajú dôležitosť kontrolných orgánov a inštitúcií pre dobro väčšiny. Naopak pozitívnu slobodu vníma ako niečo čo vychádza zo želaní a túžob jednotlivca, nie je ovplyvnená vonkajšími silami. Človek je sám sebe pánom, chce sa riadiť sám sebou, byť nezávislí od všetkého naokolo, má slobodu na čokoľvek si zmyslí (Berlin, 1969).

Ako bolo preukázané, je mnoho verzií, interpretácií a spôsobov, ako na slobodu nazerať a to nebol ani zlomok z názorov, ktoré autori v priebehu storočí rozvinuli. Je preto potrebné porozumieť tomu, ako je dôležité definovať v prípade diskusií alebo iných spoločenských debát a všetkých verejne dostupných článkov, novín a iných kanálov akými sa k človeku dostávajú informácie definovať o akú slobodu sa v danom probléme jedná. Pokiaľ sa tak nestane, vzniká chaos, nedorozumenie a konflikty, ktorým sa dá jednoducho predísť. Správne porozumenie vlastným individuálnym právam v porovnaní s tými spoločenskými je dôležitý koncept, ktorý by mal byť ľuďom v spoločnosti štiepený už od útleho veku aby porozumeli svojim právam a povinnostiam voči sebe a voči druhým.

Idea existencializmu

Existencializmus vznikol na podklade hrôz zažitých počas druhej svetovej vojny, vznikol ako odpoveď na smrť, obmedzenosť slobody a bezvýznamnosť ľudskej existencie, ktoré ľudia zažívali počas tohto obdobia. Existencializmus je ťažké definovať, nakoľko ide o smer tak podobný druhým, ktoré odrážajú myšlienky ľudí žijúcich v podobných situáciách a zároveň tak odlišný od druhých, má svoje odvetvia, interpretácie, ktoré môžu tých, ktorý sa ho snažia definovať zavádzať. Ovplyvňovalo ho však niekoľko súbežne rozvíjajúcich alebo už existujúcich koncepcií a myšlienok, ktoré sa rozširovali naprieč spoločnosťou (Aho, 2023).

Medzi tieto myšlienky patrí napríklad nihilizmus a pocity bezvýznamnosti, nudy a straty zmyslu života. Angažovanosť v spoločenskom dianí upadá ale existencializmus prichádza z myšlienkou, že pôvod esencii a činností ktoré človek robí nepochádzajú zo žiadnej vopred danej esencii, ale človek si všetko tvorí a získava sám. Zmysel existencie človeka nie je predom daný, je náhodný a je len na ňom, ako sa k nemu postaví. Človek je zodpovední sám za seba, za svoje rozhodnutia, za spôsob života, ktorý vedie, za všetko čo v živote spraví a povie, je autentický. Existencializmus vidí krásu v jedinečnosti a autenticite každého jedinca, sú proti prispôsobovaniu sa normám a pravidlám, ktoré spoločnosť ako nastavila ako univerzálne princípy, ktoré určujú smer spoločnosti. Existencialisti práv nebojujú proti tomuto presvedčeniu, aj keď sa objavujú v dobe v akej sa objavujú ale boj proti spoločenským dogmám bolo potrebné viesť vtedy a je potrebné viesť aj dnes. Slepé nasledovanie spoločenských pravidiel nikdy neprinieslo pokrok k lepšiemu, ostať na tej istej úrovni bez posunu je dokonca proti ľudskej prirodzenosti. Aj napriek tomu, že existencialisti odmietajú spoločenské normy, sú si vedomí dôležitosti dodržiavania morálnych pravidiel a vidia to tak, že aj keď by nemali existovať všeobecne platné návody alebo morálne zákony, každý by mal viesť svoj život zodpovedne, niesť dôsledky za svoje konania a uvedomovať si slobodu nie len svoju ale aj slobodu druhých (Aho, 2023).

Toto bolo zopár myšlienok, ktoré podporujú existencializmus a na základe nich by bolo možné pochopiť jeho podstatu, v zhrnutí je existencializmus filozofický smer, ktorý zdôrazňuje vieru, že existencia predchádza esenciu z čoho vyplýva, že jedinci si vytvárajú svoju vlastnú identitu a hodnoty prostredníctvom konania a slobodného výberu namiesto toho, aby nasledovali akúkoľvek vopred určenú cestu, ktorej by sa mali držať. Jedinec je oslobodení od spoločenských či historických obmedzení a determinuje svoju cestu len sám individuálne. Najznámejšími predstaviteľmi tohto smeru sú napríklad Soren Kierkegaard, Jean-Paul Sarte či Albert Camus, ktorý sa problematike venovali do hĺbky sa snažili sa svoje myšlienky predstaviť spoločnosti. Tento smer však ako mnohé ďalšie neprináša iba hotové predstavenie idey, prináša mnoho otázok, škár a štrbín, ktorým je potrebné pri snahe o pochopenie porozumieť a vyhnúť sa nástrahám (Smith, 2024). Základ, ktorý musí jedinec pri porozumení tohto konceptu pochopiť je v tom, že všetko pochádza z vedomia. Uvedomenie si vlastnej podstaty, vlastnej iniciatívy, vlastnej jedinečnosti a možnosti rozhodovať sám za seba je prvotnou myšlienkou, z ktorej vznikajú všetky smery pokladajúce samostatnosť a individualitu za primárny princíp rozvoju spoločnosti. „Vedomie je vzhľadom na svoj fyziologický základ a typ realizácie reflexný proces. Je funkciou mozgu ako celku, jednotného materiálneho systému, predstavujúceho najvyššiu formu organizovanej hmoty na Zemi... Vedomie sa determinuje pôsobením predmetov a javov objektívneho sveta prostredníctvom spoločenskej praktickej činnosti človeka, tvoriacej reálny proces jeho života“ (Spirkin, 1962, s. 8).

Sarte – existencializmus je humanizmus

„Esej Existencializmus je humanizmus patrí základným textom francúzskeho ateisticky orientovaného existencializmu. Jean-Paul Sarte (1905-1980) v nej reagoval na čoraz silnejšie a nenávistnejšie útoky, aké proti tejto filozofickej doktríne podnikali katolíci... i marxisti“ (Sarte, 1997, s. 5-6). Sarte nebol jediným filozofom zastávajúcim existencializmus avšak Sarte sa k tomuto smeru staval s otvorenou mysľou, neskresľoval ho, neokresával na základe náboženských či iných presvedčení. Vo svoje prednáške s týmto názvom, ktorá neskôr vznikla v písomnej podobe predstavuje základné smery a východiská existencializmu s príkladmi a obmedzeniami, ktoré sa k nemu v jednotlivých obdobiach viazali. Spája smer so slobodou, slobodným rozhodovaním jedinca ako základnou ideou, základnou hodnotou utvárajúcou ľudskú identitu a existenciu. Korene jeho ideí nie sú originálne, často krát odvoláva na humanistickú tradíciu Montaigna, Descartesa, Pascala a mnohých iných významných predstaviteľov. Mohlo by sa zdať, že problémy, ktoré rieši sú zastaralé, opak je pravdou, každá nová spoločnosť nadväzuje na problémy tej predošlej a točí sa v nekonečnom cykle, kedy na nich nazerá len z iného uhla pohľadu pod nátlakom spoločenských transformácií. Slobodné rozhodovanie jednotlivca ovplyvňuje nie len jeho život, ale až životy ostatných v spoločnosti, všetko na seba nadväzuje, všetko sa navzájom ovplyvňuje a niekedy je návrat k tradícií lepší ako nútená modernizácia všetkých hodnôt, aj tých správne nastavených (Sarte, 1997, s. 5-10). Začiatok eseje sa začína kritikou adresovanou existencializmu, marxizmu, katolíkom a cirkvi ako takej, ktorá by nemala čo zasahovať do chodu jednotlivých filozofických smerov. Obraňuje existencializmus proti výčitkám ako zotrvanie v kvietizme – „systéme náboženského mysticizmu, ktorý učí, že dokonalosť a duchovný pokoj sa dosahujú zničením vôle a pasívnym pohltením sa do kontemplácie Boha a božských vecí“ (Merriam-Webster Dictionary, 2026). Existencializmus však nič také nerobí, neodkazuje sa na náboženské dogmy ani na pasivitu a nízkosť človeka, ktorý by zanevieral sa dianie sa okolo seba iba kvôli tomu, že je nešťastný zo situácie naokolo (Sarte, 1997, s. 11-12).

„Existencializmom rozumiem doktrínu, ktorá robí ľudský život možným a ktorá okrem toho hlása, že každá pravda a každé konanie implikuje prostredie a ľudskú subjektivitu“ (Sarte, 1997,s. 13). Ale prečo odkazuje na humanizmus? Jeho chápanie existencializmu nie je také ako ho kritici vidia, je spojené s ľudskou podstatou, je spojené s myslením a slobodným rozhodovaním, ktoré človek má, nie je spájané s módou, s obdobím, s niečím čo je popularizované ako útek od bytia, od povinností, od spoločnosti. Problémom, prečo vôbec toto rozdielne chápanie vôbec vzniká je možno práve aj to, že existuje viacero línii, ktorým sa uberá – sú tu existencialisti kresťanský a ateistický a ich pochopenie svetu je úplne odlišné. Kresťania totižto veria v Boha, veria v existenciu pred aj po bytí vo fyzickej forme človeka, ateistické chápanie existencie je však odlišné, tvrdí, že človek sa stáva niečím, samým sebou až v momente keď sa začne uvedomovať v tele, čiže predtým ani potom nie je ničím. Rozhoduje sa sám, nikto a nič mu neudáva cieľ jeho cesty životom, nie je to o tom čím chce byť, ale o tom čím mieni byť, má slobodnú vôľu sa rozhodovať a určovať smer svojho bytia (Sarte, 1997, s. 13-20).

Subjektívne vnímanie cesty, ktorou sa jedinec chce vybrať na základe individuálnych hodnôt, priorít a nastavenia neovplyvňuje iba svoje samotné bytie ale aj bytie ostatných. „Voliac si vlastnú cestu volím cestu všetkých ľudí“ (Sarte, 1997, s. 21), každé rozhodnutie, každá myšlienka, každé odsúdenie, každý vykonaný čin mení spoločnosť, mení ľudí naokolo. Každým stretnutím, každým rozhovorom ale i každým ublížením a sklamaním sa učíme viac o sebe, o svete a o podstate nášho bytia. Ľudia menia ľudí, ľudia menia sveta a nie vždy sú to masy, ktoré ním hýbu, niekedy stačí jeden silný jedinec, jedna silná myšlienka, ktorá zapáli plamene v ostatných a rozhorí celú spoločnosť, takže pokiaľ si niekto povie že jeho hlas, jeho názor je malý a neovplyvní nič, nie je to pravda, tým že sa zve môže zmeniť všetko.

Oplývame slobodou individuálnou ale i občianskou, naša sloboda má hranice a zároveň je možné ich posúvať. Človek si slobodu vytvára a zároveň si ju uberá – „človek je odsúdený na slobodu“ (Sarte, 1997, s. 28). Človek sa síce nestvoril sám, nemôže za svoju existenciu, jej vznik nemohol nijako ovplyvniť, musí sa s ním zmieriť, avšak všetko čo spraví, spôsob akým bude žiť, cieľ, ku ktorému sa bude hrnúť si vyberá sám, nikto mu ho nemôže nadiktovať ani rozhodnúť za neho. Čerstvo narodené dieťa ma pred sebou celý svoj život, iba si to ešte neuvedomuje, je svojou vlastnou budúcnosťou (Sarte, 1997, s. 27-29).

Kritika v zmysle, že ak sa človek narodí zbabelcom ostáva zbabelcom po celý život a naopak ak sa stane hrdinom ostáva hrdinom existencialisti jednoducho vyvracajú, pokiaľ niekto chce prestať byť zbabelým, stačí vystúpiť z komfortnej zóny a konať. Angažovanosť človeka do spoločenského diania je to, čo ho robí hodnotným, je to čím napĺňa svoj potenciál nie je pre osobné dobro ale aj pre dobro spoločnosti. Činy sú to čo, definuje človeka, existencializmus sa nesnaží o žiadne prikrášľovanie bytia, vidí ho ako realitu, pokiaľ človek myslí a koná tak existuje. Túto myšlienku „Myslím teda som“ rozoberali mnohí autori, každý sa k nej vyjadril po svojom, ale podstata ostáva rovnaká, existencia nemôže byť definovaná bez vedomého myšlienkového súdu, existencia mimo vedomia nie je ničím teoreticky ani prakticky podložená (Sarte, 1997, s. 41-43).

Každé bytie však predstavuje aj určité obmedzenie, keď sa narodíte v dobe kamennej samozrejme, že nebudeme môcť byť kozmonautom skúmajúcim vesmír, nakoľko v tej dobe ešte neexistovali technológie umožňujúce túto skutočnosť. Pokiaľ sa narodíte v chudobnej rodine v Indii, z najväčšou pravdepodobnosťou sa z vás nestane britský kráľ alebo kráľovná, takže keď sa hovorí o slobode rozhodovaní a o tom, že každý človek rozhoduje o svojom osude, je potrebné poznamenať, že nie všetky idey sú možné dosiahnuť. Voľba je vždy, aj keď sa jedinec rozhodne nevybrať si žiadnu z možností si jednu vyberie. Každým rozhodnutím ovplyvňujeme aj celú spoločnosť, naša voľba nie je nikdy bez dôvodu, niečo nás v pozadí poháňa, sú to naše hodnoty a priority, cit a vášeň, ktorú vkladáme do vecí či už je rozhodovanie morálne alebo nie, niekedy nezaváži, niekedy je cit a osobná preferencia silnejšia ako dobro ľudstva, to však neznamená, že by ľudia boli v princípe zlí (Sarte, 1997, s. 47-54).

Prečo humanizmus? Sarte rozdeľuje chápanie humanizmu na dve roviny – klasické, ktoré hovorí o tom že človek je najvyšším, najlepším a najúspešnejším výtvorom sveta, ktorý dokáže všetko. Na druhú stranu je tu humanizmus chápaný v spojení s existencializmom, ktorý vníma človeka neustále vyvíjajúceho sa mimo vlastnej existencie. Je ovplyvňovaní všetkým naokolo a on sám ovplyvňuje všetko okolo neho, jeho bytie ho presahuje. Človek musí porozumieť tomu, že je odkázaný sám za seba v rozhodovaní a udávaní smeru svojej vlastnej existencie, avšak jeho rozhodovanie neovplyvňuje iba jeho ale i celú spoločnosť (Sarte, 1997, s. 61-64).

Sloboda ako bremeno ľudstva

Môžeme sa tváriť, že sme pokročilá spoločnosť, v ktorej má každý svoje vlastné práva a slobody bez toho, aby ich musel obhajovať zaručené, opak je však pravdou. Aj v dnešnej dobe, sú stále krajiny, v ktorých sú individuálne aj politické práva občanov utláčané a odoberané z rôznych dôvodov. Organizácia Freedom House sa venuje otázkam slobody v oblastiach volebného procesu, participácie, fungovania vlády, slobody prejavu a združovania, osobnej autonómie či individuálnych práv už dlhú dobu. V roku 2025 vytvorili report, ktorý zahŕňa analýzu 208 krajín a teritórií a ich vzťahu k skúmaným aspektom. Na základe nazbieraných dát vyhodnocujú zistenia: Globálna sloboda už po 20 rok klesá smerom nadol, čo sa odráža na zhoršení politických ale i občianskych práv občanov žijúcich v týchto krajinách na úkor vlády, jej dysfunkcie a obmedzovaní práv občanov na slobodnú voľbu. Najväčší vplyv má tento pokles na práva mediálnej slobody, slobody osobného prejavu najmä kvôli ozbrojeným konfliktom a zintenzívneniu autoritárskej moci v postihnutých krajinách. Počet krajín, ktoré boli na pokraji slobody sa od roku 2005 podstatne znížil, väčšina z nich prešla skôr na autoritárske režimy a snaha demokratických štátov obhajovať slobodu klesá aj z dôvodu finančnej vyťaženosti. Demokratické štáty, ktoré už existovali v roku 2005 sa však naďalej držia, odolávajú ťažkým podmienkam a ochraňujú práva a slobody svojich občanov. (Freedom House, 2026)

Dnešná doba prináša neskutočne obrovské množstvo možností vo všetkých oblastiach, či už ide o výber povolania, vo spôsob trávenia voľného času o životný štýl, potraviny, oblečenie, hudbu, umenie, politické názory, vzdelanie... Jedinec sa môže rozhodnúť a dosiahnuť čokoľvek si zaumieni, a viesť svoj život a spoločnosť k lepšiemu, k pokroku alebo sa môže na väčší obraz otočiť chrbtom a využiť svoju existenciu na čisté pôžitkárstvo a materialistické opojenia. Vyberať si medzi správnu cestu pre osobný aj spoločenský rozvoj nie je vždy jednoduché, nakoľko nie vždy prináša toľko výhod ako tie druhé a cesta po nej nie je najjednoduchšia. Musí však byť to, čo správne najjednoduchšie? Práve v tom spočíva ten dobrý pocit, vybrať si niečo v čo verím a bojovať za to, aj keď je cesta niekedy kostrbatá.

Ľudstvo má veľa možností, ktorým smerom sa bude uberať. Na jednu stranu sa môže vyvinúť k lepšiemu, k pokroku a vývinu v prospech ľudstva alebo sa môže vrhnúť do záhuby. Otázkou je ako sa rozhodneme, dnešný svet sa uberá nesprávnym smerom, nemá dobre nastavené hodnoty, zaujímame sa o to, kto má na sebe dizajnérske oblečenie, kto povedal väčšiu klebetu či kto vlastní rýchlejšie auto, toto sú hodnoty, ktoré z vás urobia uznávanými v spoločnosti. Ale čo tí, čo ju držia pokop - lekári, učitelia, vedci, robotníci, ktorý sú stavebnými tehlami fungovania spoločnosti, tí sú síce uznávaný na povrch, ale reálne sa im žiadna vďaka nedostane, často krát dávajú spoločnosti všetko na úkor svojho vlastného času, na úkor svojich záľub, na úkor svojej rodiny, len aby pomohli. Na tento problém hnania sa do záhuby sa dá nazerať viacerými pohľadmi, kde sa to pokazilo? Bolo to tak vždy? Ostáva ešte nejaká nádej na zmenu? Kedysi ľudia nemali toľko vecí na výber, boli pokornejší, žili jednoduchšie a predsa len boli šťastní. Je v dnešnej presýtenej dobe vôbec niekto šťastní? Stále sa ženieme za úspechom, za tým, aby sme ostatným ukázali že máme peniaze, že máme možnosť si niečo kúpiť, ale na čo? Tieto nekonečné možnosti nás dostávajú do cyklu, že sa vždy snažíme dosiahnuť viac, vždy si kúpiť niečo nové, vždy sa predbiehať s ostatným, kto to bude mať skôr. Ale treba sa zamyslieť, či je táto sloboda reálnou slobodou alebo sme pod reťazami marketingových ťahov veľkých spoločností s cieľom získať čo najviac zákazníkov a nahovoriť ich na to, že materialistický a pôžitkársky spôsob života je ten najvhodnejší.

Záver

Sloboda nie je jednoliata, princíp slobody má mnoho podôb a foriem, každý vníma slobodu subjektívne ale zároveň existujú aj jej všeobecne platné pravidlá a princípy, ktoré sa v spoločnosti dodržiavajú. Odpoveď na otázku, či je sloboda bremenom ľudstva je áno. Obrovské množstvo možností, ktoré je ľuďom v súčasnej dobe ponúknuté ich zahlcuje, vyberajú si na základe trendov, na základe toho, čím získajú viac materiálnych vecí, peňazí a prestíže. Ale nejde o prestíž, ktorá by bola založená na tom, že by ich profesia alebo náplň života bola prospešná pre spoločnosť, v dnešnej dobe je uznávaný ten, kto má viac. A táto sloboda v rozhodovaní ľudí častokrát privádza k nesprávnym rozhodnutiam, k rozhodnutiam, ktoré nemajú žiaden reálny osoh.

V článku bolo predstavené, že vnímanie slobody je rôznorodé, počas dejín sa argumenty pre túto problematiku vyvíjali, ako možno vidieť u Rousseau, Locka či Hobbesa riešili vo svojej dobe iné problémy spojené so slobodu, pričom išlo primárne o súkromné vlastníctvo, zákony v dobe 16. storočia neboli natoľko rozvinuté, aby mali ľudia jasno vo svojich majetkoch či už hnuteľných alebo nehnuteľných. V súčasnej dobe sa téma slobody rozrástla, rozrástla sa o témy duševného vlastníctva, slobode prejavu, názoru či vierovyznania, ktoré sú dnes aktuálne. Odkaz na Sarteho ako zástancu existencializmu z minulého storočia iba približuje problémy, ktorým ľudia čelia dnes. V povojnovom období vládla v spoločnosti beznádej a nechuť do rozvoja, do budovania niečoho nového po skaze, ktorú si ľudstvo spôsobilo samo, avšak spôsob akým sme povstali prináša nádej, prináša nádej pre rozvoj slobody, jej ochrany a rozvoju opatrení, ktoré sa neustále menia a vyvíjajú.

Hoci sú argumenty o ochrane slobody a o vnímaní jej limitov v diele prítomné, samozrejme nová doba čelí ďalším výzvam, na ktoré je potrebné sa pripraviť. Argumenty spomenutých filozofov, boli prínosné v minulosti, a ich prínos na dnešnú dobu je stále veľmi vysoký, avšak ich vplyv na súčasnosť pohasína, je potrebné sa téme neustále venovať a prinášať na ňu nové pohľady, nenastavovať jej obmedzenia.

Ale prečo na tomto všetkom záleží? Sloboda je témou, ktorá sa bude otvárať stále dokola a dokola, pretože niekto s ňou bude nespokojní. Je potrebné prehodnotiť náš prístup ako ľudstva k slobode, niekedy otvorenie jej hraníc neznamená, že sa všetko obráti k lepšiemu. V súčasnej dobe to bohužiaľ prináša aj úpadok morálky a spoločenských noriem a pravidiel, upúšťa sa od tradície a od slušného chovania. Nastaviť hranice slobody nie je jednoduché a možno je to dokonca nemožné, je však potrebné reagovať na aktuálne situácie a nedovodiť aby naša spoločnosť kvôli slobode prišla do záhuby.

Autorka: Mgr. Rebecca Miklošíková

Zdroje použitej literatúry

AHO, K. 2023. Exitentialism. Stanford Encyclopedia of Philosophy. [online]. [cit. 15.3.2026]. Dostupné na: https://plato.stanford.edu/entries/existentialism/

BERLIN, I. 1969. Two conepts of liberty, four essays on Liberty. Oxford University press. [online]. [cit. 18.4.2026]. Dostupné na: https://cactus.utahtech.edu/green/B_Readings/I_Berlin%20Two%20Concpets%…

FREEDOM HOUSE. 2026. Freedom in the world: The Growing Shadow of Autocracy. [online]. [cit. 1.5.2026]. Dostupné na: https://freedomhouse.org/report/freedom-world

MERRIAM-WEBSTER DICTIONARY. 2026. Quietism. Merriam-Webster Dictionary. [online]. [cit. 15.4.2026]. Dostupné na: https://www.merriam-webster.com/dictionary/quietism

ROUSSEAU, J. 2010. O pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, spol. s.r.o., 2010, 127 s. ISBN 978-80-8061-429-4

SARTE, J. 1997. Existencializmus je humanizmus. Bratislava: Slovenský spisovateľ, a.s. 1997, 94 s. ISBN 80-220-0775-7

SMITH, T. 2024. Existentialism. EBSCO. [online]. [cit. 15.3.2026]. Dostupné na: https://www.ebsco.com/research-starters/religion-and-philosophy/existen…

SPIRKIN, A. 1962. Pôvod Vedomia. Bratislava: Osveta, 1962, 317 s. ISBN 65-083-62

SŤAHEL, R. 2015. Sloboda a súkromné vlastníctvo v politickej ekonómii J.-J. Rousseaua. In: Sťahel, R. (eds.): Človek, sloboda, vlastníctvo. IRIS. s. 55-68 ISBN 978-80-8153-037-1

ŠVEC, J. 2020a. K Historickým zdrojom liberalizmu – medzi politickou ideológiou a filozofickými pojmami. FILOZOFIA, 75, 2020, No 5, s. 341-355. [online]. [cit. 5.4.2026]. Dostupné na: https://www.sav.sk/journals/uploads/05261246filozofia.2020.75.5.1.pdf

ŠVEC, J. 2020b. Premeny chápania slobody vo filozofii Johna Rawlsa: od nedotknuteľnosti indivídua k filozofickému zdôvodneniu pozitívnej slobody. Politické vedy, 23(3), s. 69–84. DOI: https://doi.org/10.24040/politickevedy.2020.23.3.69-84

ŠVEC, J. 2026. K problému autonómie jednotlivca na pozadí utilitaristického charakteru Teórie spravodlivosti Johna Rawlsa. FILOZOFIA, 81(2), s. 231–245. DOI: https://doi.org/10.31577/filozofia.2026.81.2.8

VIŠŇOVSKÝ, E. 2013. John Stuart Mill: sloboda a šťastie. In: Novosád, F. – Smreková, D. (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava: Kaligram, s. 425-446 ISBN 978-80-8101-679-0