Impediment to the administrative expulsion of a foreigner in the legal system of the Slovak Republic

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá prekážkami administratívneho vyhostenia upravenými v zákone o pobyte cudzincov. Zameriava sa právnu úpravu, obsah a rozsah prekážok administratívneho vyhostenia cudzinca. Súčasne rozoberá relevantnú judikatúru v uvedenej oblasti a rozoberá jednotlivé problémy pri vysporiadaní sa s prekážkami administratívneho vyhostenia a rozhodnutí o administratívnom vyhostení a v rozhodnutí o zaistení cudzinca.
Kľúčové slová: prekážky administratívneho vyhostenia, non-refoulement, cudzinec, ľudské práva

Abstract: The article deals with the impediments to administrative expulsion regulated in the Act on the Residence of Foreigners. It focuses on the legal regulation, content and scope of impediments to administrative expulsion of a foreigner. Also it discusses the relevant case law in the mentioned area and discusses individual problems in dealing with impediments to administrative expulsion and decisions on administrative expulsion and in the decision on the detention of a foreigner.
Keywords: impediments to administrative expulsion, non-refoulement, foreigner, human rights

Úvod

Oblasť práva, ktoré predstavujú ľudské práva, je oblasťou, ktorá sa dotýka každého z nás. Je upravené nielen vnútroštátnym právom, ale aj, a to predovšetkým, medzinárodným a európskym právom. Koncept ľudských práv je známy už od staroveku, avšak až po 2. svetovej vojne bola prijatá právna úprava ľudských práv ako ich poznáme v súčasnej dobe. Ľudské práva požívajú nielen občania Slovenskej republiky, ale aj cudzinci. Medzinárodné ako aj európske ľudsko-právne dokumenty upravujú právny princíp non-refoulement (princíp nevyhostenia), ktorý sa prejavuje vo vnútroštátnom práve ako prekážka administratívneho vyhostenia, upraveného v zákone o pobyte cudzincov. Prekážka administratívneho vyhostenia je dôležitým princípom, ktorý zabezpečuje rešpektovanie slobody ako aj života cudzinca a jeho nevyhostenie v prípade ohrozenia v štáte, do ktorého má byť vyhostený. Nakoľko problematika prekážok vyhostenia nie je v odbornej literatúre rozpracovaná, náš článok tento nedostatok odstraňuje. Aj keď samotné prekážky vyhostenia sú upravené len § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, náš článok analyzuje tieto prekážky z pohľadu ich vývoja v právnom poriadku Slovenskej republiky, komparuje ho s princípom non-refoulement, ako aj rozoberá ich skúmanie v procese administratívneho vyhostenia a zaistenia cudzinca.

Vývoj právnej úpravy inštitútu zákazu vyhostenia v právnom poriadku Slovenskej republiky

Inštitút prekážok administratívneho vyhostenia je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky už od jej vzniku. Už zákon č. 123/1992 Zb. o pobyte cudzincov na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky upravoval v § 18 prekážky vyhostenia. Následne boli tieto prekážky upravené v § 15 zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky. Ďalšou právnou úpravou bol nový zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov, ktorý bol prijatý z dôvodu potreby právnej úpravy pri vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Predmetný zákon upravoval v § 58 prekážky administratívneho vyhostenia. Táto právna úprava bola oproti právnej úpravy zákonom č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky rozšírená o prekážku administratívneho vyhostenia cudzinca bez štátnej príslušnosti, ktorý mal povolený trvalý pobyt; to však neplatilo, ak svojím konaním ohrozoval bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahovali sa neho iné prekážky vyhostenia. Taktiež bola v predmetnom zákone upravená prekážka administratívneho vyhostenia do štátu, kde by cudzincovi hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest; to neplatilo, ak cudzinec svojím konaním ohrozoval bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavoval nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Táto zmena bola vykonaná ešte v roku 2002¹ a znenie právnej úpravy prekážok administratívneho vyhostenia bolo zachované počas ďalšej účinnosti predmetného zákona. V roku 2011 bol prijatý zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý zrušil zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov. V uvedenom novom zákone jednak zákonodarca upravil pojem „obzvlášť závažný trestný čin“ na obzvlášť závažný zločin“ a tiež upravil možnosť administratívneho vyhostenia na všetky osoby bez štátnej príslušnosti, nielen na osoby s trvalým pobytom. ²

Ďalšia zmena nastala s účinnosťou od 1.5.2013, pričom bol do ustanovenia § 81 doplnený odsek 4, ktorý upravil, že cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa ods. 1 a 2. Uvedená zmena bola vykonaná na základe potrieb vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov rozšíriť zákaz administratívneho vyhostenia, a teda zabezpečenie ochrany cudzincovi, aj na vyhostenie cudzinca do štátu, z ktorého mu hrozí následný návrat do krajiny, kde by bol ohrozený jeho život alebo jeho sloboda z ustanovených dôvodov. Poslednou zmenou bolo doplnenie § 81 o ods. 5, ktorý upravuje, že ak o dôvodoch prekážok administratívneho vyhostenia právoplatne rozhodol iný štátny orgán v inom konaní a nedošlo k zmene individuálnej situácie dotknutého cudzinca, Policajný útvar neposudzuje prekážky administratívneho vyhostenia. Dôvodom bolo zjednodušiť návraty cudzincov a nevykonávať už raz vykonané dokazovanie v inom konaní. Uvedená zmena prijatá na základe odporúčania Európskej komisie zo dňa 07. marca 2017 týkajúceho sa zaistenia účinnejších návratov pri vykonávaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES. Okrem uvedených zmien boli prekážky administratívneho vyhostenia upravené aj ako jeden z dôvodov udelenia tolerovaného pobytu a tiež bola upravená povinnosť skúmať prekážky vyhostenia v konaní a azyle. Vzhľadom na skutočnosť, že v roku 2018 bol do zákona o pobyte cudzincov doplnený nový inštitút zotrvania na území Slovenskej republiky, pôvodný dôvod prekážok administratívneho vyhostenia prešiel z právnej úpravy tolerovaného pobytu do právnej úpravy zotrvania na území Slovenskej republiky³. V zákone o azyle bola právna úprava prekážok vyhostenia explicitne upravená ustanovením § 47 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“). S účinnosťou od 1.1.2007 bola táto právna úprava vypustená a bola v § 20 ods. 4 nahradená odkazom na právnu úpravu v zákone o pobyte cudzincov. Následne bola právna úprava prekážok administratívneho vyhostenia úplne vypustená zo zákona o azyle, a to novelou zákona o azyle s účinnosťou od 1.12.2018. Dôvodom bola skutočnosť, že boli dvojito posudzované prekážky administratívneho vyhostenia, a to ministerstvom vnútra Slovenskej republiky v konaní o azyle a následne príslušným útvarom Policajného zboru pri administratívnom vyhosťovaní cudzinca z územia Slovenskej republiky. V súčasnej dobe sú prekážky administratívneho vyhostenia upravené § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) nasledovne:

1. „Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený.
2. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.
3. Osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2.
4. Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.
5. Policajný útvar neposudzuje prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 až 4 v konaní o administratívnom vyhostení, ak o dôvodoch podľa odsekov 1 až 4 právoplatne rozhodol iný štátny orgán v inom konaní a nedošlo k zmene individuálnej situácie dotknutého cudzinca.“

Princíp non-refoulement

S prekážkami vyhostenia úzko súvisí princíp non-refoulement. Prekážky vyhostenia sú právnou úpravou uvedeného princípu vo vnútroštátnom práve. K uvedenej skutočnosti sa vyjadril najvyšší správny súd vo svojom rozsudku: „Aplikácia ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na ustanovenia § 81 ods. 1, 2 a 4 ZoPC, ktoré sú naplnením zásady non-refoulement ...Účelom úpravy obsiahnutej v § 81 zákona o pobyte cudzincov je teda naplnenie zásady non-refoulement, ktorá vyplýva zo Ženevského dohovoru a tiež z čl. 3 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“. ⁴Preto aj medzinárodná a európska právna úprava uvedeného princípu a súvisiaca judikatúra je dôležitou súčasťou aplikácie prekážok administratívneho vyhostenia. Princíp non-refoulement (zákaz nenavrátenia) je jedným z princípov medzinárodného práva. Ako najvšeobecnejšiu a najširšiu definíciu by sme mohli uviesť nasledujúcu definíciu: „zákaz núteného, priameho alebo nepriameho, premiestnenia osoby do zeme alebo oblasti, kde jej hrozí, že bude vystavená porušovaniu ľudských práv“. ⁵ Uvedený princíp je veľmi dôležitý pri rozhodovaní, či bude konkrétny cudzinec vyhostený do konkrétnej krajiny. Je potrebné uviesť, že ide o princíp spadajúci do medzinárodnej právnej úpravy ľudských práv. Preto obsah a rozsah uvedeného princípu nie je, podobne ako pri ostatných ľudských právach, vopred daný. Jeho obsah a rozsah možno určiť v konkrétnej situácii a pri konkrétnom porušení, pričom aj jeho všeobecné určenie vychádza z okruhu riešených prípadov. Zásada non-refoulement predstavuje jeden zo základných pilierov systému medzinárodnej ochrany ľudských práv a práv utečencov.

Podľa medzinárodného práva v oblasti ľudských práv uvedený princíp upravuje, že žiadna osoba nesmie byť vrátená do štátu, v ktorom by jej hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie či trestanie. Uplatňuje sa pritom bez ohľadu na právny status jednotlivca, teda na všetkých cudzincov, utečencov alebo žiadateľov o azyl, a to za akýchkoľvek okolností, vrátane situácií ozbrojeného konfliktu alebo núdzového stavu. Zásada non-refoulement predstavuje imperatívny prvok ochrany jednotlivca zakotvený v rôznych oblastiach medzinárodného práva – najmä v medzinárodnom práve ľudských práv, utečeneckom práve, medzinárodnom humanitárnom práve a medzinárodnom práve verejnom. Jej podstatou je záväzok štátov nepresunúť, nevyhostiť osobu zo svojej jurisdikcie, pokiaľ existujú dôvodné a preukázateľné obavy, že by jej po návrate hrozila nenapraviteľná ujma. Takáto ujma zahŕňa najmä prenasledovanie z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo politického presvedčenia, ako aj mučenie, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo iné závažné porušenia základných ľudských práv. Na úrovni medzinárodného práva v oblasti ľudských práv je zásada non-refoulement explicitne zakotvená najmä v:

• Dohovore o právnom postavení utečencov, konkrétne v článku 1 časti A ods. 2, čl. 33,
• Dohovore proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CAT), konkrétne v článku 3,
• Medzinárodnom dohovore na ochranu všetkých osôb pred núteným zmiznutím (ICPPED), najmä v článku 16.

Článok 1 časť A ods. 2 Dohovoru o právnom postavení utečencov upravuje pojem utečenec ako ktorúkoľvek osoba, ktorá: „sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobe bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť.“. ⁶Uvedená definícia utečenca v sebe implicitne obsahuje princíp non-refoulement, nakoľko upravuje prekážky, pre ktoré sa osoba nemôže vrátiť do domovského štátu. Osobitne je princíp non-refoulement upravený v čl. 33 predmetného Dohovoru:
„

1. Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.
2. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.“.

Čl. 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu upravuje, že:
„1. Žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia.

3. Na účely určenia toho, či existujú také dôvody, vezmú príslušné orgány do úvahy
   všetky súvisiace okolnosti, včítane, v odôvodnených prípadoch, existencie trvalého hrubého, zrejmého alebo masového porušovania ľudských práv v danom štáte.“⁷

Z uvedeného znenia je zrejmé, že ide nielen o dôvodu týkajúce sa konkrétnej osoby, teda konkrétne okolnosti cudzinca, ale aj všeobecné dôvody trvalého hrubého, zrejmého alebo masového porušovania ľudských práv v danom štáte. K uvedenému sa ešte v článku vrátime. Pri porovnaní uvedených dôvodov s dôvodmi upravenými § 81 zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že vyššie uvedené dôvody sú inkorporované v dôvodoch prekážok administratívneho vyhostenia. Teda aj výklad, týkajúci sa vyššie uvedených dôvodov, by mal byť za obdobných okolností aplikovaný aj na výklad dôvodov prekážok administratívneho vyhostenia upravených v zákone o pobyte cudzincov. Dôležitou skutočnosťou je, že uvedený dohovor sa vzťahuje aj na osoby pri výkone jurisdikcie štátu, ktoré sa však nachádzajú mimo územia predmetného štátu. K tejto otázke sa vyjadril
Medzinárodný súdny dvor vo svojom posudku: „medzinárodné nástroje v oblasti ľudských práv sa uplatňujú vo vzťahu k činom vykonaným štátom pri výkone jeho jurisdikcie mimo jeho vlastného územia“.⁸

Medzinárodný dohovor na ochranu všetkých osôb pred núteným zmiznutím zase upravuje v čl. 16 nasledovnú povinnosť štátov:
„

1. Žiaden zmluvný štát nevyhostí, nevráti, neodovzdá alebo nevydá osobu inému štátu, ak existujú podstatné dôvody domnievať sa, že by bola vystavená nebezpečenstvu nedobrovoľného zmiznutia.
2. Pri určení, či také dôvody existujú, príslušné orgány zohľadnia všetky relevantné faktory, vrátane, ak je to vhodné, existencie trvalého systému hrubého, zjavného alebo masového porušovania ľudských práv, alebo závažného porušovania medzinárodného humanitárneho práva.“⁹

Na úrovni Európskej únie je princíp non-refoulement výslovne uvedený v Charte základných práv Európskej únie v čl. 19 ods. 2: „Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

Ďalšou právnou úpravou je právna úprava Radou Európy. V Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd je v čl. 3 zakotvený zákaz mučenia: „Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.“. Európsky súd pre ľudské práva sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutočnosť, že uvedené stručné znenie zákazu mučenia sa uplatňuje aj na vyhostenie: „Otázkou zostáva, či vydanie utečenca do iného štátu, v ktorom by bol podrobený alebo pravdepodobne podrobený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, by samo osebe vyvolalo zodpovednosť zmluvnej strany podľa článku 3 Dohovoru. To, že hrozba mučenia má takéto dôsledky, je uznané v článku 3 Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktorý uvádza, že „žiadny štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, nevypovie, nevráti alebo nevydá osobu inému štátu, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by jej v ňom hrozilo nebezpečenstvo mučenia“. Skutočnosť, že špeciálna zmluva detailne popisuje výslovnú povinnosť spojenú so zákazom mučenia neznamená, že v podstate podobná povinnosť je vlastná článku 3 Európskeho dohovoru. Sotva by však bolo zlučiteľné so základnými hodnotami Dohovoru, ktorého preambula pripomína — „spoločné dedičstvo politických tradícií, ideálov, slobody a právneho štátu“ — aby zmluvný štát úmyselne odovzdal utečenca do iného štátu, ak by boli reálne dôvody predpokladať, že by bol v nebezpečenstve vystavenia mučeniu, akokoľvek odporný zločin by bol údajne spáchal. Vydanie za takýchto podmienok, aj keď to nie je explicitne uvedené v stručnom a všeobecnom znení článku 3 Dohovoru, by bolo v rozpore s duchom a zmyslom tohto článku a podľa názoru Súdu sa táto povinnosť nevydať týka aj prípadov, v ktorých by utečenec musel čeliť v prijímajúcom štáte reálnemu riziku vystavenia neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zakázanému týmto článkom.“ ¹⁰

Rozdiel medzi dôvodmi azylu a prekážkami administratívneho vyhostenia

Ako sme už uviedli, podľa súčasnej právnej úpravy sú dôvody udelenia azylu uvedené v zákone o azyle, pričom prekážky vyhostenia sú uvedené v zákone o pobyte cudzincov. Z pohľadu obsahu týchto prekážok návratu do domovskej, resp. inej krajiny ide o dva odlišné inštitúty. Pri azylovom konaní ide o prekážku upravenú predovšetkým Dohovorom o právnom postavení utečencov a tiež zákonom o azyle. Podľa § 8 zákona o azyle:
„Ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

• má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo
• je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.“

Keď porovnáme uvedené dôvody s dôvodmi prekážok administratívneho vyhostenia upravených v § 81 zákona o pobyte cudzincov zistíme, že dôvody poskytnutia medzinárodnej ochrany sú opodstatnené obavy cudzinca, ktoré je potrebné preukázať, pri prekážkach administratívneho vyhostenia ide o objektívne prekážky, pričom nejde len o obavy cudzinca. V súčasne dobe teda ministerstvo vnútra Slovenskej republiky posudzuje dôvody udelenia medzinárodnej ochrany, a ak rozhodne neposkytnúť medzinárodnú ochranu a existujú dôvody na administratívne vyhostenie cudzinca, ďalej koná útvar Policajného zboru v konaní administratívnom vyhostení, kde posudzuje prekážky administratívneho vyhostenia podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov. Samozrejme útvar Policajného zboru posudzuje prekážky administratívneho vyhostenie nielen v konaní po neposkytnutí medzinárodnej ochrany, ale v každom konaní o administratívnom vyhostení. Preto aj keď obsah dôvodov na poskytnutie medzinárodnej ochrany a prekážok administratívneho vyhostenia sa môže čiastočne kryť, ide o odlišné inštitúty aplikované odlišnými orgánmi v rozdielnych konaniach.

Procesný postup pri skúmaní prekážok administratívneho vyhostenia

Prekážky vyhostenia musia byť skúmané v dvoch konaniach:

• konanie o administratívnom vyhostení,
• konanie o zaistení cudzinca.

Nakoľko obidve konania nie sú návrhové konania, začínajú sa na základe podnetu správneho orgánu podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“). Okrem správneho poriadku sa aplikuje špeciálna právna úprava - zákon o pobyte cudzincov, a to §§ 77 až 87 pri administratívnom vyhostení cudzinca a §§ 88 až 100 pri zaistení cudzinca. Správny poriadok má v týchto konaniach subsidiárnu povahu ako všeobecný procesný právny predpis. Podmienkou vzniku povinnosti skúmať prekážky administratívneho vyhostenia je samotná existencia dôvodov administratívneho vyhostenia v konkrétnom prípade. Ak existujú tieto dôvody, správny orgán, v tomto prípade útvar Policajného zboru, začne konanie o administratívnom vyhostení vykonaním prvého úkonu voči cudzincovi. Môže to byť napr. predvedenie cudzinca, resp. iný úkon. Z uvedeného úkonu však musí byť zrejmé, že správny orgán začína konania o administratívnom vyhostení. Po začatí konania je správny orgán povinní zistiť podklady pre rozhodnutie. ¹¹Najčastejším postupom je vypočutie cudzinca formou zápisnice podľa § 22 správneho poriadku. V zápisnici sa vypočúvajúci policajt opýta cudzinca z ktorej krajiny pochádza, resp. či má pobyt v inej krajine. Čo však v prípade, ak sa zistí viac krajín, do ktorých by mohol byť cudzinec administratívne vyhostený? Môže si krajinu vyhostenia vybrať, alebo ju vyberie správny orgán? Ak je takýchto štátov viac je potrebné určiť jeden z nich. Medzinárodné právo neupravuje, či taký výber má vykonať správny orgán, alebo sám cudzinec. Nájsť riešenie nám môže pomôcť dokument vydaný OSN s názvom Náčrt článkov vyhostenia cudzincov s komentármi (Draft articles on the expulsion of aliens, with commentaries). ¹² Ide o dokument, ktorý upravuje vyhostenia cudzincov. Uvedený dokument bol prijatý v roku 2014 Komisiou OSN pre medzinárodné právo a bol predložený Valnému zhromaždeniu OSN na 66. zasadnutí, naposledy bol rezolúciou A/RES/78/110 presunutý na 81. zasadnutie Valného zhromaždenia OSN. Uvedený dokument v článku 22 uvádza postup, akým by mal štát postupovať pri určení krajiny do ktorej vyhostí cudzinca. Ako sme už uviedli, nejde o záväzný dokument, avšak poskytuje určitý odporúčaný postup. Čl. 22 uvedeného dokumentu upravuje krajinu do ktorej má byť cudzinec vyhostený nasledovne:
„

1. Cudzinec, ktorý podlieha vyhosteniu, bude vyhostený do štátu svojej štátnej príslušnosti alebo do ktoréhokoľvek iného štátu, ktorý má povinnosť prijať cudzinca podľa medzinárodného práva, alebo do ktoréhokoľvek štátu, ktorý je ochotný ho prijať na žiadosť vyhosťujúceho štátu alebo, ak je to vhodné, dotknutého cudzinca.

   Ak štát štátnej príslušnosti alebo akýkoľvek iný štát, ktorý má povinnosť prijať cudzinca podľa medzinárodného práva, nebol identifikovaný a žiadny iný štát nie je ochotný cudzinca prijať, môže byť tento cudzinec vyhostený do ktoréhokoľvek štátu, do ktorého má právo vstupu alebo pobytu, alebo, ak je to vhodné, do štátu, z ktorého vstúpil do vyhosťujúceho štátu.“

Z uvedeného znenia vyplýva nasledovný postup výberu štátu vyhostenia, ak je štátov viac:

1. Štát, ktorej má cudzinec štátnu príslušnosť, štát, ktorý ho je povinný prijať, alebo štát, ktorý je cudzinca ochotný prijať,
2. Štát, do ktorého má cudzinec právo vstupu alebo pobytu alebo štát z ktorého vstúpil do vyhosťujúceho štátu.

Najprv je teda potrebné ustáliť, či existujú štáty podľa 1. bodu. Ak existujú, potom podľa komentára uvedeného v predmetnom dokumente nie je hierarchizovaný, ktorý štát z bodu 1 má prednosť pre vyhostenie, teda ak bol identifikovaný štát štátnej príslušnosti cudzinca a neexistuje žiadna právna prekážka vyhostenia cudzinca do tohto štátu, v žiadnom prípade to nevylučuje možnosť vyhostenia cudzinca do iného štátu, ktorý má povinnosť prijať cudzinca podľa medzinárodného práva, alebo do akéhokoľvek iného štátu, ktorý je ochotný ho prijať. V tomto ohľade by mal vyhosťujúci štát, pričom si v tejto veci zachováva mieru voľnej úvahy, v čo najväčšej možnej miere zohľadniť preferencie vyjadrené vyhosteným cudzincom na účely určenia cieľového štátu. Ak takéto štáty nie sú, možno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu podľa 2. bodu, teda štátu pobytu, resp. štátu z ktorého vstúpil do vyhosťujúceho štátu. Tu by tiež mala byť zohľadnená vôľa cudzinca. Voľa cudzinca by však mala byť zohľadnená len pri výbere štátov v rámci jednotlivých bodov. Teda ak existujú štáty z 1. bodu, malo by sa prihliadať k jeho vôli vybrať si medzi štátmi z bodu 1, avšak nie z bodu 2.

Môže však nastať aj situácia, že nebude zistený žiaden štát, do ktorej môže byť cudzinec vyhostený. Ide však o výnimku, pričom táto musí byť riadene odôvodnená. K uvedenej skutočnosti sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku: „Žalovaný v posudzovanej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia neurčil konkrétnu krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený, čo zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 tretej vety ZoPC pripúšťa. Z ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC vyplýva, že administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť.55. Aplikácia ustanovenia § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na ustanovenia § 81 ods. 1, 2 a 4 ZoPC, ktoré sú naplnením zásady non-refoulement bude však prichádzať do úvahy výnimočne, teda v prípade, ak takúto krajinu nie je možné určiť, pričom správny orgán v dôvodoch rozhodnutia ozrejmí, prečo nebolo možné určiť konkrétnu krajinu vyhostenia. Kasačný súd dopĺňa, že aj neurčenie konkrétnej krajiny, do ktorej má cudzinec vycestovať, musí byť preskúmateľné a mať oporu v podkladoch rozhodnutia.56. Na zvažovanie tejto možnosti, teda neurčenia krajiny vyhostenia nepostačuje, že ZoPC umožňuje správnemu orgánu neurčiť krajinu vyhostenia.“. ¹³

Po ustálení krajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený je potrebné zistiť, či ide o bezpečnú krajiny a či neexistujú do predmetnej krajiny prekážky vyhostenia. V prvom rade je na cudzincovi tvrdiť a objasniť všetky skutočnosti, že do konkrétneho štátu sa na neho vzťahujú prekážky administratívneho vyhostenia. Až na základe takého tvrdenia môže správny orgán obstarávať dôkazy o tom, či v konkrétnom prípade existujú prekážky administratívneho vyhostenia. K uvedenému postupu sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku:
„46. Na tomto mieste považuje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky za dôležité zdôrazniť, že v konaní o administratívnom vyhostení cudzinca podľa ZoPC ako konaní vedenom z úradnej moci, je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, resp. neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života.

47. Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie (§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne orgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez predchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je to predovšetkým cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie môže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života alebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 ZoPC.

48. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky okolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, resp. prečo by malo byť jeho právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty o existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je povinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálne možné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré podporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú.“ Tvrdenia cudzinca o prekážkach administratívneho vyhostenia musia byť konkrétne a spôsobilé spôsobiť ujmu, k čomu sa vyjadril aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku: „V súvislosti s článkom 3 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“ ) vyvodil, že vnútroštátne súdy musia námietky vyhostených osôb, že im v cieľovej krajine hrozí zlé zaobchádzanie, podrobiť starostlivému preskúmaniu (Garabayev proti Rusku, rozsudok, 07.06. 2007, č. 38). Kľúčovým pojmom prípadov vyhostenia je reálne nebezpečenstvo. Aby vyhostením došlo k porušeniu čl. 3 EDĽP, musí sťažovateľ preukázať, že existujú závažné dôvody domnievať sa, že dotknutej osobe, ak bude vyhostená, hrozí reálne nebezpečenstvo, že bude vystavená zaobchádzaniu v rozpore s článkom 3 ods. 3 (Saadi proti Taliansku, rozsudok veľkej komory, 28.02.2008,č. 37201/06). Reálne nebezpečenstvo pritom neznamená istotu, ale určitú mieru pravdepodobnosti, že porušenie sťažovateľových práv v cieľovej krajine nastane. ESĽP požadovaný štandard vyjadruje slovami existujú závažné dôvody sa domnievať.

59. Test reálneho nebezpečenstva vykonal Najvyšší správny súd Českej republiky v rozsudku z 26.03.2008, č. j. 2 Azs 71/2006-82. Reálnym nebezpečenstvom je podľa zmieneného rozsudku nutné rozumieť, že vo významnom percente prípadov obdobných situácií sťažovateľa dôjde nežiaducim následkom, takže má dobré dôvody sa domnievať, že takýto následok môže s významnou pravdepodobnosťou postihnúť i jeho.60. Samotná zlá všeobecná situácia v cieľovej krajine spravidla na zistenie existencie reálneho nebezpečenstva nestačí. Pôjde iba o extrémne prípady všeobecného násilia, keď bude existovať reálne nebezpečenstvo zlého zaobchádzania už iba tým, že jednotlivec bude po návrate vystavený tomuto násiliu (NA. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok, 17.07.2008, č. 25904/07). Sťažovateľ bude musieť spravidla predložiť nejaké osobitné rizikové faktory týkajúce sa konkrétne jeho osoby (N. proti Fínsku).“. ¹⁴

Po tvrdení cudzinca o prekážkach vyhostenia, správny orgán zaobstará dôkazy o krajine, resp. krajinách do ktorých má byť cudzinec administratívne vyhostený. Môže ísť o rôzne správy o bezpečnostnej situácii, individuálne dôkazy o hrozbe voči konkrétnemu cudzincovi a pod. Môže však nastať aj situácia, že ohrozenie osoby nie je individuálne, ale v určitej krajine je všeobecne taká situácia, pri ktorej existujú prekážky administratívneho vyhostenia všeobecne pre všetky osoby vyhosťované do tejto krajiny. Ide najmä o prípady vojny. V tomto prípade musí správny orgán zistiť, či ide naozaj o takú bezpečnostnú situáciu v krajine, že všetky vyhosťované osoby, bez ohľadu na ich postavenie, vek a pod., resp. len určité skupiny osôb by boli ohrozené v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov. Zo zaobstaraných dôkazov však musí vyplývať, že nejde len o všeobecné neurčité nebezpečenstvo, ale sú také podstatné a preukázané dôvody, na základe ktorých sa možno domnievať, že konkrétny cudzinec by utrpel individuálne riziko podľa § 81 zákona o pobyte cudzincov. K tejto skutočnosti sa vyjadrila aj Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku:
„32 V tejto súvislosti musí byť poznamenané, že pojmy „trest smrti“, „poprava“, ako aj „mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo potrestanie žiadateľa“ použité v článku 15 písm. a) a b) smernice pokrývajú situácie, v ktorých je žiadateľ o doplnkovú ochranu vystavený špecificky riziku bezprávia osobitného typu.

33 Naopak, bezprávie definované v článku 15 písm. c) smernice ako bezprávie, ktoré predstavuje „vážne a individuálne ohrozenie života alebo osoby“ žiadateľa, pokrýva všeobecnejšie riziko zásahu.

34 Majú sa totiž na mysli skôr širšie „ohrozenia života alebo osoby“ civilistu než určité typy násilia. Okrem toho tieto ohrozenia sú inherentné všeobecnej situácii „medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu“. Nakoniec predmetné násilie, pri ktorom vznikajú uvedené ohrozenia, je kvalifikované ako „nediskriminačné“, čo je pojem, ktorý predpokladá, že sa môže vzťahovať na osoby bez ohľadu na ich osobnú situáciu.

35 V tomto kontexte musí byť pojem „individuálne“ chápaný ako pojem pokrývajúci bezprávie smerujúce proti civilným osobám bez ohľadu na ich totožnosť, pokiaľ miera neselektívneho násilia charakterizujúca prebiehajúci ozbrojený konflikt, posudzovaná príslušnými vnútroštátnymi orgánmi rozhodujúcimi o žiadosti o doplnkovú ochranu alebo súdmi členského štátu, ktorým je predložené rozhodnutie o zamietnutí takejto žiadosti, dosiahne takú vysokú úroveň, že existujú podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že civilná osoba vyhostená do predmetnej krajiny, prípadne do predmetného regiónu, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na ich území čelila reálnemu riziku utrpenia vážneho ohrozenia uvádzanému v článku 15 písm. c) smernice.

36 Tento výklad, ktorý môže zabezpečiť správny rozsah uplatnenia článku 15 písm. c) smernice, nie je spochybňovaný znením jej odôvodnenia č. 26, podľa ktorého „riziká, ktorým je spravidla vystavené obyvateľstvo krajiny alebo časť obyvateľstva, obvykle samotné nespôsobujú individuálne ohrozenie, ktoré by sa kvalifikovalo ako vážne bezprávie“.

37 Hoci toto odôvodnenie predpokladá, že iba samotné objektívne konštatovanie rizika spojeného so všeobecnou situáciou v krajine v zásade nepostačuje na preukázanie, že na strane určitej osoby sú splnené podmienky uvedené v článku 15 písm. c), jeho znenie napriek tomu použitím formulácie „obvykle“ vyhradzuje hypotézu výnimočnej situácie, ktorá by bola charakterizovaná takou vysokou úrovňou rizika, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že táto osoba by utrpela individuálne predmetné riziko.“ ¹⁵

Skúmanie prekážok administratívneho vyhostenia pri zaistení cudzinca

Zaistenie cudzinca je upravené § 88 až 100 zákona o pobyte cudzinca. Policajný útvar je povinný počas celého konania o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia skúmať prekážky vyhostenia, nakoľko cudzinec môže byť zaistený len za predpokladu, že vyhostenie je reálne. K uvedenému sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku: „Aj z ďalších rozhodnutí kasačného súdu (napr. sp. zn. 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1Sza/8/2015), ako aj nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 a II. ÚS 264/09-81 vyplýva, že správny orgán má povinnosť zaoberať sa v konaní o zaistení nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca a formálnou existenciou vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako jediného predpokladu zaistenia, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení, pretože limitom zaistenia je práve naplnenie jeho účelu, teda reálnosť vyhostenia a vyhostiteľnosť cudzinca.“. ¹⁶Ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedená krajina, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, nie je ani možné skúmať prekážky administratívneho vyhostenia. V prípade zaistenia takéhoto cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, nie je možné skúmať prekážky administratívneho vyhostenia v konaní o zaistení, ani takéto skúmanie uviesť v rozhodnutí o zaistení, preto je takéto rozhodnutie o zaistení nepreskúmateľné.

K takémuto názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku: „I keď nemožno spochybniť, právnu úpravu umožňujúcu v rozhodnutí prípadne krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, neurčiť (§ 77 ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z.), je nepochybná vzájomná spojitosť konania o vyhostení a konania o zaistení (aj v zmysle nálezu II.ÚS 264/09 z 19. októbra 2010) a z toho vyplývajúca povinnosť správneho orgánu rozhodujúceho o zaistení cudzinca prihliadať i na (prípadné) prekážky administratívneho vyhostenia, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe alebo vyšli v konaní najavo (obdobne v zmysle nálezu II.ÚS 264/09 z 19. októbra 2010).

21. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení sťažovateľky ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť sťažovateľka vyhostená, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia sťažovateľky, ktorou je jej vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia a teda aj rozhodnutie o následnom predĺžení takéhoto zaistenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného dôvodu (napriek tomu, že v takejto situácii je správny orgán povinný možné prekážky zaistenia cudzinca ako aj jeho vrátenia do krajiny pôvodu predbežne posúdiť a učiniť o tom právne relevantný dôvod / z rozsudku najvyššieho súdu sp.zn. 1 Sza 8/2015 z 20. júla 2015 bod 33./), je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.

22. „Limitom naplnenia účelu zaistenia, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení je reálnosť vyhostenia, teda vyhostiteľnosť cudzinca, pričom odvolací súd dáva do pozornosti, že konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Bolo preto povinnosťou krajského súdu relevantne posúdiť, či správne orgány s riadnou starostlivosťou pristupovali k prevereniu možnosti vyhostenia navrhovateľa do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny." (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015).“. ¹⁷ K uvedenému je potrebné uviesť, že nie je možné zaistiť cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia, ak nie je určená krajina do ktorej má byť cudzinec vyhostený, nakoľko z toho dôvodu je rozhodnutie o administratívnom vyhostení nevykonateľné. Ak by sa po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení podarila zistiť krajina vyhostenia, v tom prípade by bol cudzinec vyhostiteľný a môže byť aj zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom počas konania o zaistení a v rozhodnutí o zaistení je policajný útvar povinný sa vysporiadať s prekážkami vyhostenia.

Záver

Prekážka administratívneho vyhostenia a jej skúmanie tvorí dôležitú súčasť konania o administratívnom vyhostení a zaistení cudzinca. Zaručuje práva cudzincov, najmä právo slobody a života. Prekážky administratívneho vyhostenia, ako prejav právneho princípu non-refoulement, sú povinné útvary Policajného zboru skúmať a odôvodniť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a v konaní a rozhodnutí o zaistení. Aj po vydaní rozhodnutia o zaistení je útvar Policajného zboru povinní skúmať prekážky administratívneho vyhostenia. Tieto je povinný skúmať až do vykonania administratívneho vyhostenia. Ak počas zaistenia, resp. výkonu administratívneho vyhostenia útvar Policajného zboru zistí prekážky administratívneho vyhostenia, je povinný prepustiť cudzinca zo zaistenia, resp. zastaviť výkon administratívneho vyhostenia a ďalej v ňom nepokračovať. Skúmanie prekážok administratívneho má rôzne aspekty, ktoré sme rozobrali v našom príspevku. Nie je v praktickej činnosti jednoduché zistiť prekážky administratívneho vyhostenia. Policajti majú zväčša na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení čas 24 hodín, kedy môžu vykonávať úkony s cudzincom. Po uplynutí uvedenej doby musia cudzinca prepustiť, pričom ak ide o cudzinca s neoprávneným pobytom, nevedia ďalej zabezpečiť prítomnosť cudzinca pri úkonoch v konaní o administratívnom vyhostení. Preto v uvedenej lehote musí policajt nielen zistiť podklady k rozhodnutia, ale aj posúdiť prekážky vyhostenia a vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení, resp. aj následné rozhodnutie o zaistení cudzinca. Nakoľko právna úprava prekážok administratívneho vyhostenia v zákone o pobyte cudzincov je v podstate strohá, náš článok jednotlivé aspekty týchto prekážok podrobnejšie rozoberá a analyzuje ich, čo doteraz v odbornej literatúre chýbalo. Preto veríme, že náš článok prispeje k pochopeniu podstaty prekážok administratívneho vyhostenia a bude prínosom k rozpracovaniu tejto problematiky v odbornej literatúre.

Autor: JUDr. Tomáš Škrinár, PhD.
Katedra európskeho integrovaného riadenia hraníc
Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Použitá literatúra

WOUTERS, C. W. 2009. International Legal Standards for the Protection from Refoulement. Antwerp-Oxford-Portland: Intersentia, 638 s.

Medzinárodné zmluvy
Dohovor o právnom postavení utečencov (1951)

Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov (1967)

Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1984).

Medzinárodný dohovor o ochrane všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím (2006).

Charta základných práv Európskej únie (2000).
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950).

Iné medzinárodné dokumenty
OSN. Komisia pre medzinárodné právo (ILC). Draft articles on the expulsion of aliens, with commentaries, 2014.

Rozhodnutia medzinárodného súdneho dvora
Posudok Medzinárodného súdneho dvora Legal consequences arising from policies and practices of Israel in the occupied Palestinian territory, including East Jerusalem, 2004.

Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva
Soering proti Spojenému kráľovstvu (neoficiálne zhrnutie a okolnosti prípadu rozsudku zo 7. júla 1989, týkajúceho sa sťažnosti č. 14038/88 v slovenskom jazyku).

Rozsudky Súdneho dvora Európskej únie
Rozsudok súdneho dvora zo 17. februára 2009, vo veci C 465/07, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článkov 68 ES a 234 ES, podaný rozhodnutím Raad van State (Holandsko) z 12. októbra 2007.

Rozsudky vnútroštátnych súdov
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/1/2025 zo dňa 21.02.2025.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/2/2021 zo dňa 12.2.2021.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/7/2021 zo dňa 29.3.2021.