The conditional deferment of punishment by imprisonment and the conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight, their use and application in judicial practice

Abstrakt: Príspevok je zameraný na poznanie trestu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom. Oba inštitúty sú pokladané svojim obsahom a funkciou za alternatívne tresty k nepodmienečnému trestu odňatia slobody aj keď postoje odborníkov sú rôzne. Účelom tohto príspevku je najmä na základe súdnych rozhodnutí rozobrať tieto dva druhy trestov, ich právne aspekty a z pohľadu justičnej praxe ich priblížiť čitateľovi. V prvej časti autorka rozoberá samotný trest podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a s ním súvisiace aplikačné problémy v praxi. V ďalšej časti sa venuje trestu podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, sociálnym výcvikom a návrhom de lege ferenda k zlepšeniu aplikácie probačného dohľadu v praxi. Následne rozoberá tieto dva inštitúty v porovnaní s legislatívou Českej a Rakúskej republiky a na základe vlastného názoru komentuje, ktoré ustanovenia by sa mohli zapracovať do nášho právneho poriadku a ktoré naopak ponechať.
Kľúčové slová: obmedzenia a povinnosti, podmienečný odklad, probačný dohľad, restoratívna justicia, skúšobná doba

Abstract: The contribution is focused on knowledge of conditional deferment of punishment by imprisonment and the conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight. Both institutions are considered in their content and function as alternative punishments to unconditional imprisonment even if the positions of experts vary. The purpose of this contribution is in particular to analyse on the basis of a court decision these two types of punishment, their legal aspects, and from the viewpoint of judicial practice to explain them to the reader. In first chapter the author analyses conditional deferment of punishment by imprisonment itself and the problems of application associated with it in. Another chapter is devoted to conditional deferment of punishment by imprisonment with probation oversight, social discipline and a proposal of de lege ferenda for better application of probation oversight in practice. In the next chapter the author analyses these two institutions in comparison with legislation in the Czech Republic and Austria and on the basis of her own opinion comments which provisions could be incorporated into our legal order and which, in contrast, should be left out.
Key words: limitations and obligations, conditional deferment, probation oversight, restorative justice, trial period

Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody ako aj podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom predstavujú podľa niektorých odborníkov alternatívne tresty k trestu odňatia slobody, sú prejavom zásady humanity pomocnej úlohy trestnej represie, majú výchovný charakter a umožňujú individualizáciu v prístupe súdu k trestaniu páchateľov. Obom inštitútom sa budem venovať súčasne, poukážem na ich spoločné znaky a rozdiely, zameriam sa na ich podstatu a zmysel a v neposlednom rade na ich využitie a uplatnenie v justičnej praxi.

Zjednodušené pomenovanie inštitútov, a to podmienečné odsúdenie, nie je celkom správne, pretože páchateľ nie je odsúdený podmienečne, ale podstata spočíva v tom, že súd vynesie odsudzujúci rozsudok, kvalifikuje skutok ako trestný čin, uzná páchateľa vinným z jeho spáchania, uloží trest odňatia slobody, ale jeho výkon odloží (presnejšie odpustí nepodmienečný výkon trestu odňatia slobody) pod podmienkou, že sa odsúdený bude v skúšobnej dobe riadne správať a vyhovie uloženým podmienkam. Tento trest je spravidla dostatočný u páchateľov menej závažných trestných činov, prípadne ak spáchanie trestného činu je ojedinelým vybočením z inak riadneho spôsobu života. Charakteristika tohto trestu vychádza z predpokladu, že samotné trestné stíhanie páchateľa, negatívne zhodnotenie jeho osoby, hrozba budúceho výkonu trestu, výchovné pôsobenie či dohľad môžu mať z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie účinky, ktoré má inak len výkon uloženého trestu.¹

V prípade otázky, či podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody a podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom možno radiť medzi alternatívne tresty, sa dostávame do dvoch názorových skupín. Jedna názorová skupina ich chápe skôr ako osobitné formy výmery trestu, či osobitné inštitúty, ktoré sú prostriedkom na dosiahnutie účelu a vzhľadom k tomu, že nie sú v § 32 Trestného zákona uvedené, nemožno ich za samostatné tresty považovať. Druhý názor odborníkov na trestné právo vychádza z premisy, že podmienečné odsúdenie je právnym následkom trestného činu, ktoré obsahom je ujma. Povinnosť odsúdeného znášať túto ujmu vzniká na základe trestnoprávnych noriem, obsahuje kvalitu trestnej zodpovednosti a zároveň plní jej funkciu, preto ide o samostatnú formu trestnej sankcie. Napriek polemikám možno podľa Mencerovej a kolektívu konštatovať, že tieto dva druhy trestov možno pokladať za alternatívne tresty k trestu odňatia slobody, a to z toho dôvodu, že ich povaha k nepodmienečnému trestu odňatia slobody je nepochybne alternatívna, pretože svojim obsahom a funkciou spadajú pod alternatívne tresty.²

V našom trestnom práve je legislatívny rámec podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody a podmienečného odkladu výkonu trestu s probačným dohľadom vymedzený ustanoveniami § 49 až § 52 Trestného zákona, ktorý upravuje zákonné podmienky odloženia trestu odňatia slobody, skúšobnú dobu a ďalšie podmienky odloženia výkonu trestu, osvedčenie, podmienky podmienečného odkladu výkonu trestu s probačným dohľadom, skúšobnú dobu, primerané obmedzenia a povinnosti a na záver osvedčenie podmienečne odsúdeného. Tieto druhy alternatívnych trestov sa od seba odlišujú v dĺžke trestu odňatia slobody, ktorého výkon možno podmienečne odložiť (horná hranica výmery trestu odňatia slobody dva roky pri podmienečnom odsúdení a tri roky pri podmienečnom odsúdení s probačným dohľadom) a v probačnom dohľade (ten je pri podmienečnom odsúdení fakultatívny, pričom pri podmienečnom odsúdení s probačným dohľadom je dohľad obligatórny a je súčasťou odsudzujúceho rozsudku). Ostatné podmienky sú takmer identické.

1. Praktické aspekty podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody

V zmysle § 49 ods. 1 Trestného zákona podmienečne možno odložiť len výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho dva roky. Ide o typovo menej závažné trestné činy a platí, že podmienky stanovené v § 49 ods. 1 Trestného zákona sú dané alternatívne (vzhľadom k osobe páchateľa a prijatej záruky za páchateľa) postačuje naplnenie iba jednej z nich. Hoci toto ustanovenie sa nepriamo dovoláva účelu trestu, ktorý bol z právnej úpravy vypustený a zakotvil do § 34 ods. 1 Trestného zákona medzi zásady ukladania trestov, otázku, či bude účel trestu dosiahnutý v konkrétnom prípade aj bez výkonu trestu odňatia slobody, posudzuje súd z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Pri tomto posudzovaní sa musí súd opierať o náležité a všestranné zhodnotenie skutočností týkajúcich sa osoby páchateľa, jeho doterajšieho života, prostredia, v ktorom žije či pracuje, ako aj okolností prípadu (NR 2 Tz 108/1971). Okolnosťami prípadu treba rozumieť okolnosti, ktoré sa nevzťahujú na osobu páchateľa, ale charakterizujú trestný čin a jeho závažnosť (R II/1967), ťažký následok dopravnej nehody zavinený z nedbanlivosti, sám o sebe nevylučuje možnosť použitia § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, pokiaľ ďalšie okolnosti charakterizujúce skutok a osobu páchateľa znižujú stupeň spoločenskej nebezpečnosti spáchaného trestného činu (V II/1987).

Dôležitou skutočnosťou ostáva, či je odsúdený prvopáchateľom alebo trestný čin spáchal opätovne. V zmysle rozhodnutia R 32/1972 recidíva páchateľa nemôže byť jediným kritériom, či má byť uložený trest podmienečne alebo nepodmienečne, dôležité je, aby trest zabezpečoval ochranu spoločnosti a záujmy chránené Trestným zákonom. Takisto bezúhonnosť nestačí na záver o tom, že páchateľ viedol riadny život. Naopak páchateľ, v minulosti už trestaný, ktorý má náchylnosť na trestné činy, za ktoré už bol odsúdený a po dlhšej dobe sa takého trestného činu už dopustil, nedáva nádej, že účel trestu bude u neho dosiahnutý aj bez výkonu trestu (V 27/1971).³

Z hľadiska výchovného vplyvu a v zmysle § 49 ods. 1 písm. b) Trestného zákona možno za nápravu páchateľa prijať záruku, ktorú môže prevziať záujmové združenie občanov (občianske združenie, odborové organizácie, štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti) a pôsobiť na odsúdeného tak, aby viedol riadny život. Za záujmové združenia nepokladáme politické strany a hnutia, ani obecné zastupiteľstvo (R 25/1999). Z doterajšej súdnej praxe vyplýva, že nápravu páchateľa prevzatím záruky možno uplatniť iba u takých páchateľov, u ktorých ide len o celkové narušenie, ktoré je možné odstrániť pomocou tohto združenia (R 5/1964). Ak trestným činom bola spôsobená škoda, súd má spravidla okrem primeraných obmedzení a povinností, o ktorých sa zmienim v nasledujúcej časti príspevku, uložiť povinnosť nahradiť podľa svojich síl škodu, ktorú trestným činom spôsobil. Náhradu škody podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona alebo povinnosť nahradiť škodu podľa § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona môže súd uložiť aj vtedy, ak poškodený svoj nárok neuplatnil, pretože toto ustanovenie sleduje najmä posilnenie výchovného účinku na páchateľa v skúšobnej dobe. Náhrada, ako podmienka, je formulovaná tak, že odsúdený má nahradiť škodu podľa svojich schopností, teda v čase a vo výške, v akej to jeho osobné, majetkové a zárobkové možnosti dovoľujú. Povinnosť nahradiť škodu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, nech je formulovaná akokoľvek, sleduje iný účel ako náhradu škody v adhéznom konaní. Konkrétny rozsah náhrady škody by mal byť stanovený v rámci uloženej primeranej povinnosti (R II/1967).⁴

2. Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom z pohľadu justičnej praxe

Rozhodnutie súdu o podmienečnom odklade trestu odňatia slobody s probačným dohľadom je v zmysle § 51 Trestného zákona fakultatívnej povahy, no uloženie probačného dohľadu je na rozdiel od jednoduchého podmienečného odkladu obligatórnou podmienkou. Odlišnosťou tohto alternatívneho trestu od ostatných trestných činov vymedzených v Trestnom zákone je, že horná hranica odňatia slobody nie je trestná sadzba uvedená v osobitnej časti Trestného zákona, ale výmera trestu odňatia slobody je určená súdom v rozsudku v konkrétnej veci. Súd na hlavnom pojednávaní, ktorému predchádzalo dokazovanie, uloží aj niektoré obmedzenia a povinnosti a určí skúšobnú dobu v trvaní 1 až 5 rokov, táto je stanovená obligatórne a nemožno ju prekročiť ani v jednom smere. Po právoplatnom podmienečnom odsúdení ju však možno predĺžiť len za podmienok stanovených v § 52 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Platí, že skúšobná doba začína plynúť až deň po právoplatnosti rozhodnutia.

V skúšobnej dobe súd prostredníctvom probačného úradníka skúma, či odsúdený vedie riadny život, na základe právneho výkladu sa tým myslí, či dodržiava právne normy, plní pracovné, rodinné a ďalšie občianske povinnosti. Riadny život nemožno stotožňovať len bezúhonnosťou (NR 2 Tz 69/1972, NR 1 Tz 16/1971), no skúma sa aj, či si riadne plnil aj svoju zákonnú povinnosť vyživovať alebo zaopatrovať iného (NR 1 Tz 16/1971). Dôvodom, že trest sa vykoná je, že v skúšobnej lehote spáchal odsúdený ďalší trestný čin a nevyhovel uloženým podmienkam (R 69/1971), podobne ak spácha úmyselný trestný čin, čo svedčí o tom, že sa neosvedčil (R 19/1976).

V ustanovení § 51 ods. 3 a 4 Trestného zákona je uvedený demonštratívny výpočet obmedzení a povinností, teda ak si to vyžaduje splnenie účelu trestu, súd môže uložiť aj iné obmedzenia a povinnosti a ponecháva tak širší priestor na to, aby mohol pružne reagovať na výskyt aktuálnych kriminogénnych faktorov. Medzi takéto obmedzenia a povinnosti môže zaradiť napr. zaplatiť zameškané výživné, osobne alebo verejne sa ospravedlniť, príkaz nepriblížiť sa k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov a nezdržiavať sa v blízkosti jeho obydlia. Primerané obmedzenie treba v súdnej praxi chápať ako integrálnu súčasť podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom, ktoré môže účinne prispieť k prehĺbeniu prevýchovnej funkcie podmienečného odkladu výkonu trestu s probačným dohľadom (R IV/1968). Nie sú prípustné také obmedzenia a povinnosti, ktoré by boli v rozpore s podstatou jeho režimu, napr. príkaz, aby sa odsúdený v skúšobnej dobe hlásil orgánom polície, aby nemenil bydlisko, aby zmenil zamestnanie a pod. (R II/1967). Takéto obmedzenia nesmú svojou povahou nahrádzať trest zákazu činnosti, aby podmienečne odsúdený niečo konal (výnimka je náhrada škody) a vysloviť zákaz nejakého konania absolútne (R 32/1964-I.).⁵

Skúšobná doba, ktorá je odsúdenému určená sa nevzťahuje na výkon ostatných trestov uložených popri probačnom dohľade (v zmysle zásady nezlučiteľnosti nemožno popri tomto treste uložiť len trest domáceho väzenia a trest povinnej práce). Započítanie skúšobnej doby pôvodnej do novourčenej je upravené v ustanovení § 51 ods. 7 Trestného zákona. Rozhodnutie o osvedčení, resp. neosvedčení odsúdeného má formu uznesenia a predchádza tomu dokazovanie, v rámci ktorého je potrebné objasniť, či v inom konaní nebol zrušený výrok o treste (NR 6 Tz 49/1985). Za kladné rozhodnutie súdu o tom, že podmienečne odsúdený sa v skúšobnej dobe osvedčil, zákon vyžaduje kumulatívne splnenie troch podmienok (§ 52 ods. 1 Trestného zákona), nesplnenie čo i len jednej z nich je dôvodom na nariadenie výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Je aj možnosť, výnimočne vzhľadom na okolnosti prípadu, ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený svojim konaním v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu. Tieto podmienky sú alternatívne uvedené v § 52 ods. 1 písm a) a b) Trestného zákona.

Probačný dohľad nie je v zákonnej inštancii žiadnym spôsobom zadefinovaný, z tohto dôvodu je potrebné jeho definíciu odvodzovať od pojmu probácie, ktorá má korene v anglosaskom práve. Z historického hľadiska rozvoja probácie v Európe je spojený rozvoj súdnictva nad mládežou, kde sa pracovníci zaoberali zisťovaním rodinných a sociálnych podmienok mladistvých, starostlivosti ako aj dohľadu nad mladistvými páchateľmi. Definícia OSN charakterizuje probáciu ako metódu zaobchádzania s vybranou skupinou páchateľov v rámci podmienečne odloženého trestu spolu s poskytovaním individuálneho poradenstva a ďalších podporných podmienok. Podstata probácie je založená na prevýchove, pozitívnom ovplyvňovaní správania páchateľa, kombinácii kontroly, pomoci a poradenstva. Probační úradníci vyhodnocujú páchateľov po ich osobnostnej, sociálnej a psychologickej stránke a zároveň sa snažia chrániť spoločnosť pred prípadnou recidívou trestnej činnosti páchateľa. Ich základné úlohy súvisiace s podmienečným odsúdením sú stanovené v § 2 a 3 zákona č. 550/2003 Z.z. o probačných a mediačných úradníkoch.⁶

Hoci Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky koncepčne a metodicky riadi a usmerňuje výkon probácie, sú tieto usmernenia nedostatočné a probační úradníci sa často stretávajú s procesnými problémami, ktoré si z väčšej časti musia riešiť na základe vlastných výkladových stanovísk a ich doterajšej praxe. Probačný úradník má vykonávať dohľad v priebehu celej skúšobnej doby odsúdeného v súlade s konkrétnym programom probačného dohľadu s presne určenými podmienkami pre páchateľa a pre probačného úradníka, aby sa zabezpečila efektívnosť uplatňovania takéhoto opatrenia. Žiaľ treba povedať, že práve efektívnosť uplatňovania týchto opatrení je achillovou pätou. Metodické usmernenie, ktoré vydalo oddelenie probácie a mediácie Ministerstva spravodlivosti v ustanovení „Problémové oblasti pri probácii“ len okrajovo dáva odporúčania, na koho sa majú probační úradníci obrátiť pri sociálnych výcvikoch, ale neobsahujú základné zadefinovanie metódy práce (ako dosiahnuť stanovený cieľ prostredníctvom plánovanej práce s jednotlivcom) a metodiku postupu (súbor pravidiel a postupov, ktoré by zabezpečovali sociálne výcviky).⁷

Ako som sa už vyššie zmienila, pri vykonateľnosti práva v prípadoch, ak je odsúdenému uložený probačný dohľad, neustále pretrvávajú problémy s vykonateľnosťou uložených povinností a obmedzení uvedených v ust. § 51 ods. 4 písm. g) a i) Trestného zákona.

Možné riešenie v tomto aplikačnom probléme videli vo vytvorení pracovnej skupiny, ktorá by spracovala zoznam programov sociálneho výcviku, zapracovala tento program do metodiky, ktorá bude garantom postupnosti ďalších odborných činností, urobila analýzu subjektov v lokalite okresných súdov, ktoré spĺňajú podmienky na vykonávanie sociálnych výcvikov a v neposlednom rade viesť túto činnosť na profesionálnej úrovni ruka v ruke s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.⁸ Z tohto dôvodu probační úradníci nenechali svoje možnosti riešenie len v teoretickej rovine, ale sa dohodli, že v rámci vlastných síl a schopností zadefinujú základné kritérium sociálnych výcvikov aplikovateľných pre všetkých odsúdených a vhodnosť podrobiť sa týmto výcvikom zanalyzovali na základe spätných väzieb odsúdených prostredníctvom dotazníka a správ lektorov. Z poznatkov sa ako nevhodná pre sociálny výcvik ukázala kategória odsúdených, ktorí majú IQ 56 stredný stupeň MR a ich tvorivé myslenie a logický úsudok je na úrovni debility. Ďalej sú to cudzinci neovládajúci náš jazyk, hendikepovaní v rečovej a sluchovej oblasti a odsúdení, ktorých vzdelanie je ukončené v špeciálnych školách. Títo odsúdení sú v skupine deštrukční, súdom uloženú povinnosť si splnia len formálne, čím nie je naplnený cieľ, za ktorým ho súd uložil. Naopak vhodný ekvivalent pre takúto skupinu odsúdených sa javí vo forme výchovného programu alebo psychologického poradenstva. Aby sme sa vyhli nesprávne súdom uloženej povinnosti „podrobiť sa sociálnemu výcviku“, je potrebné zistiť z vyšetrovacieho spisu, prípadne z informácií od probačného úradníka, či nejde o kontraindikáciu, pri ktorej by uložená povinnosť nesplnila svoj účel z pohľadu efektívnosti, vykonateľnosti a verejného záujmu.
Ako užitočné sa pri sociálnych výcvikoch javili zmiešané skupiny v rozsahu od 12 do 16 odsúdených v minimálnej časovej dĺžke 40 hodín, ktoré boli zamerané na sebapoznávanie, silné a slabé stránky, formovanie svojho života, verbálne a neverbálnu komunikáciu, zvládanie napätia a agresia, riešenie konfliktov kompromisom a pod.

Výchovný program by mal byť zameraný na individuálnu prácu s dvoma či troma odsúdenými, ktorých obsahová náplň by mala pozostávať z prednáškovej činnosti, pohovorov, vzdelávania a čítania odporučenej literatúry.

Psychoterapia by mala liečebne pôsobiť na poruchy alebo anomálie psychologickými prostriedkami a upravovať narušenú činnosť organizmu (odporúča sa najskôr vyhotoviť znalecký posudok) a psychologické poradenstvo by prostredníctvom psychológov malo v krízových situáciách pomáhať odsúdeným zvládať životné problémy a záťaže.⁹

Česká republika je krok pred našou legislatívou, pretože majú už značné množstvo probačných programov, ktoré sú akreditované Ministerstvom spravodlivosti (akreditácii podliehajú len probačné programy určené mladistvým páchateľom). Akreditačné konanie je trojstupňové a posudzuje najmä kvalitu probačného programu , t.j. systém pravidiel, kritérií a kontrolný mechanizmus. Po udelení akreditácie je program zapísaný do registra vedeného Ministerstvom spravodlivosti Českej republiky a taktiež financovaný z rozpočtu Českej republiky.¹⁰ Nádej vyrovnať sa v probačných programoch našim susedom svitla na konferencii konanej na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v júni 2013, ktorá mala názov „Aplikácia probačných programov v praxi“. Išlo o medzinárodnú konferenciu s účasťou Slovenska, Česka a Švajčiarska, kde odborníci z praxe v danej oblasti prednášali o pozitívach probačných programov, o výsledkoch zavedenia a prevádzania probačných programov a samotnom princípe fungovania. Na záver Slovenská republika obdržala kompletný metodický materiál obsahujúci odporúčania pre prax, ktorý by mohol byť podkladovou bázou pre našu legislatívnu zmenu. Otázkou však ostáva, či kompetentní nájdu spoločnú reč s Justičnou akadémiou a vyhotovia nielen komplexnú metodiku probačných programov, ale či aj nájdu finančné prostriedky na jej realizáciu.

3. Komparácia s legislatívnym rámcom Českej a Rakúskej republiky

V Českej republike je podmienečné odsúdenie najmiernejší alternatívny trest a je ho možné aplikovať pri omnoho závažnejších deliktoch ako pri treste domáceho väzenia alebo treste povinnej práce. V predchádzajúcej právnej úprave bolo možné podmienečne odložiť iba trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky, trojročný trest odňatia slobody bolo možné odložiť iba pri stanovení dohľadu probačného úradníka. Nová právna úprava zvýšila výmeru trestu odňatia slobody neprevyšujúcu tri roky. V dôvodovej správe k tejto zmene sa uvádza, že podmienečné odsúdenie v probačným dohľadom bolo používané i u prvotrestaných páchateľoch, a to aj vtedy, keď s ohľadom na okolnosti prípadu a právnu kvalifikáciu im nemohol byť uložený podmienečný trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky, a preto im bol uložený dohľad. Výkon dohľadu bol iba formálny a nadbytočne zaťažoval probačnú a mediačnú službu. Česká legislatíva už nepripúšťa možnosť poskytnutia záruky za páchateľa, že jeho výkon nie je nevyhnutný. Posledný rozdiel v podmienkach pre tento trest predstavuje prvok, ktorý sa v českom trestnom práve doposiaľ neobjavil. Súd totižto nemôže odsúdiť páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Táto podmienka sa týka aj podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom. Čo sa týka obmedzení a povinností, ktoré môže súd odsúdenému pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody uložiť, česká legislatíva nezahrňuje povinnosti stanovené v § 51 ods. 4 písm. a), b) a j) Trestného zákona a dokonca pri uložení tohto trestu s probačným dohľadom, nemajú za povinnosť tieto obmedzenia a povinnosti odsúdenému uložiť. Odlišne je upravená aj fikcia osvedčenia, pretože slovenské trestné právo neponíma oproti tomu českému podozrenie podmienečne odsúdeného zo spáchania ďalšieho trestného činu ako automatickú prekážku pre vznik fikcie osvedčenia sa. Slovenská právna úprava počíta s tým, že kontrolu nad chovaním odsúdeného v skúšobnej dobe bude vykonávať obligatórne probačný úradník, a to pri oboch alternatívnych trestoch, pričom česká úprava stanovuje, že súd pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody môže túto možnosť využiť fakultatívne. Ostatné ustanovenia tohto trestu sú pomerne podobne upravené ako v slovenskej právnej úprave.¹¹

Rakúska právna úprava poníma tento trest veľmi široko, pretože popri treste podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody pripúšťa tiež podmienečný odklad peňažného trestu ako aj podmienečný odklad niektorých ochranných opatrení. Táto právna úprava zakotvuje, že súd by mal uložiť podmienečný odklad trestu iba za predpokladu, že výkon trestu nie je potrebný k odradeniu ostatných osôb od páchania trestnej činnosti a že vyslovenie trestu prispeje k upevneniu dôvery v silu zákona. Súd môže podmienečne odložiť trest odňatia slobody i pri závažnejších trestných činoch. Odklad peňažného trestu je vhodnou alternatívou pri menej závažných majetkových trestných činoch, kde iba hrozba výkonu peňažného trestu by mala postačovať k naplneniu účelu trestu. Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody možno určiť iba pre časť trestu. Obdobne ako v našej právnej úprave sú zákonom stanovené primerané obmedzenia a povinnosti, pričom súd môže v priebehu skúšobnej doby uložené obmedzenia a povinnosti zmeniť alebo zrušiť a takto pružne reagovať na vývoj okolností a postojov páchateľa v priebehu skúšobnej doby.¹²

Záver

Vyššie špecifikované inštitúty sú z hľadiska aplikovateľnosti značne využívané, pretože sa ukladajú najmä za menej závažné trestné činy a dávajú možnosť odsúdeným v priebehu skúšobnej doby osvedčiť sa, a tak nevykonať nepodmienečný trest odňatia slobody. Obe úpravy posilňujú myšlienky restoratívnej justície, kedy je možné vo výnimočných prípadoch riešiť porušenie stanovených podmienok podmienečného odkladu predĺžením skúšobnej doby alebo rozšírením povinností a obmedzení a nedochádza k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Na základe poznatkov získaných z odlišných legislatív môžem zhodnotiť, že znemožnenie podmienečného odsúdenia v zmysle § 49 ods. 2 Trestného zákona možno jednoznačne považovať za racionálne opatrenie. Spáchanie úmyselného trestného činu počas skúšobnej doby jasne deklaruje, že varovanie v podobe podmienečného odsúdenia sa minulo účinku a páchateľ si tento miernejší trest nezaslúžil. Daný trest si neplnil svoj účel a jeho opätovné povolenie by sa javilo ako zbytočné a neúčinné. Je dôležité zdôrazniť, že obmedzenie aplikácie podmienečného odsúdenia vyplývajúce z ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného zákona nie je v rozpore s princípmi restoratívnej justície, pretože najväčšie nebezpečenstvo pre postihovanie trestnej činnosti spočíva v aplikácii alternatívnych opatrení v nevhodných prípadoch ako je nerešpektovanie alternatívnych opatrení a opätovné páchanie trestnej činnosti odsúdeným.

Väčší dôraz by mal byť kladený na funkciu probácie, pretože na základe justičnej praxe a výsledkov nemôžeme spochybňovať skutočnosti, že páchateľ je ušetrený negatívnych dôsledkov výkonu trestu odňatia slobody, zostáva v spoločnosti, učí sa na seba preberať zodpovednosť za svoje konanie, čím si uvedomuje dôsledky svojho činu, zvyšuje sa výchovný aspekt a to všetko za pomoci probačného a mediačného úradníka.

Tvorcovia slovenskej trestnej legislatívy by mohli pouvažovať o zaradení podmienečného odkladu peňažného trestu do nášho Trestného zákona, pretože z hľadiska recidívy súdna prax na území Rakúska hodnotí ukladanie tohto trestu ako úspešné a výstraha, že sa páchateľ v skúšobnej dobe neosvedčí a bude musieť peňažný trest nemalej hodnoty uhradiť, sa javí ako účelná. Naopak z českej praxe by sme mohli prebrať zavedenie akreditovaných probačných programov, komplexný metodický materiál pre prax probačných úradníkov. Aby sa rozhodnutie súdu o uložení podmienečného odkladu s probačným dohľadom mohlo úspešne a bez komplikácii vykonať, je potrebné jasne stanoviť „pravidlá hry“, aby probační úradníci nemali nad výkonom svojho povolania zviazané ruky a mohli s ľahkosťou vykonávať kontrolu nad odsúdeným. Čas ukáže, či si tvorcovia našej legislatívy nájdu čas a priestor na vyhotovenia metodických pokynov pre probačných a mediačných úradníkov a zakreditovanie probačných programov. Naďalej ostáva nedoriešená otázka financií na zabehnutie takéhoto systému a vyčlenienie finančných prostriedkov na túto činnosť zo štátneho rozpočtu.

Autor: JUDr. Veronika Poláková

Zoznam bibliografických odkazov

CEHLÁR, Vladimír. 2008. Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom - realizácia sociálnych výcvikov s odsúdenými. In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2008, roč. 60, č. 6-7, s. 961-964.
CEHLÁR, Vladimír. 2009. Kvalitatívna stránka sociálnych výcvikov, ak sú súčasťou podmienečného odkladu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom (§51 ods.4 písm.g) Tr.zákona). In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2009, roč. 61, č. 8-9, s. 1032-1037.
ČENTÉŠ, Jozef a kol. 2010. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010. 1106 s. ISBN 978-80-7400-324-0.
KOLESÁR, Juraj. 2010. Sankcie v trestnom práve. Prievidza: CITICOM, 2010. 218 s. ISBN 978-80-89433-02-5
MENCEROVÁ, Ingrid. a kol. 2013. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín: HEURÉKA, 2013. 478 s. ISBN 978-80-89122-86-8
KURILOVSKÁ, Lucia. 2014. Potreba akreditačných programov. In STRÉMY, Tomáš a kol. Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie. Praha: Leges, 2014. 544 s. ISBN 978-80-7502-034-5
ŠČERBA, Filip. 2014. Alternativní tresty a opatření v nové právní úpravě. 2. vydání. Praha: Leges, 2014. 416 s. ISBN 978-80-877212-68-4.

¹Čentéš, J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck. 2010.
² Mencerová, I. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka. 2013.
³Čentéš, J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck. 2010.
⁴Kolesár, J.: Sankcie v trestnom práve. 1. Vydanie. Prievidza: Citicom, s.r.o.. 2010.
⁵Čentéš, J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. Vydanie. Praha: C. H. Beck. 2010.
⁶Kolesár, J.: Sankcie v trestnom práve. 1. Vydanie. Prievidza: Citicom, s.r.o.. 2010.
⁷Cehlár, V.: Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom - realizácia sociálnych výcvikov s odsúdenými, In Justičná revue. roč. 60, č. 6-7. 2008.
⁸Cehlár, V.: Podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom - realizácia sociálnych výcvikov s odsúdenými, In Justičná revue. roč. 60, č. 6-7. 2008.
⁹Cehlár, V.: Kvalitatívna stránka sociálnych výcvikov, ak sú súčasťou podmienečného odkladu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom (§51 ods.4 písm.g) Tr.zákona), In Justičná revue. roč. 61, č. 8-9. 2009.
¹⁰Kurilovská, L.: Potreba akreditačných programov, In Restoratívna justícia a alternatívne tresty teoretickej súvislosti. 2014.
¹¹Ščerba, F.: Alternatívní tresty a opatření v nové právní úpravě. 2. vydání. Praha: Leges. 2014.
¹²Ščerba, F.: Alternatívní tresty a opatření v nové právní úpravě. 2. vydání. Praha: Leges. 2014.