V zmysle § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „stavebný poriadok“), pokiaľ sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby. Stavebný úrad najneskoršie do 3 dní písomne oznámi rozhodnutie vlastníkovi stavby a dôvody, pre ktoré bol príkaz vydaný, a rozhodne o úhrade nákladov na odstránenie stavby. Pôsobnosť stavebného úradu v zmysle ustanovenia § 117 stavebného poriadku vykonáva obec, pričom ide o tzv. prenesený výkon štátnej správy.

Legálna definícia pojmu „stavba" je obsiahnutá v ustanovení § 43 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Stavbou sa teda rozumie stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Pevné spojenie stavby so zemou je zadefinované ako spojenie pevným základom, upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu, ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe, pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia, ako aj umiestnenie pod zemou.

Nie som si istá, či paragrafové znenie týkajúce sa výnimočnej možnosti stavebného úradu vydať ústny príkaz na odstránenie stavby (1) nie je v rozpore, resp. či minimálne nekoliduje s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého predmetom je ochrana jedného z najvýznamnejších základných ľudských práv a slobôd - ochrana vlastníckeho práva ako jedného z historicky najstarších právnych inštitútov. Vlastnícke právo teória občianskeho práva definuje ako absolútne vecné právo, ktoré pôsobí erga omnes, t. j. voči všetkým ostatným občanom ako subjektom základných ľudských práv a slobôd. Laicky povedané, znamená to, že všetci sú povinní strpieť výkon vlastníckeho práva oprávneným subjektom, t. j. vlastníkom predmetu vlastníckeho práva, čiže hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci.

V zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Podľa môjho názoru toto ustanovenie by bolo možné označiť za materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky.

V prípade načrtnutého problému - odstraňovania stavby - vzhľadom na to, že v platnom právnom poriadku sa v súčasnosti neuplatňuje rímskoprávna zásada „superficies solo cedit" (podľa tejto zásady „podstatnou súčasťou pozemku je aj na ňom zriadená stavba" (2) a teda „pozemok a stavba na ňom stojaca sa považujú za dve samostatné veci"(3) ) do úvahy prichádzajú dve možné situácie:
1. vlastník pozemku, na ktorom je stavba postavená, je zároveň vlastníkom stavby, ktorá sa má stať predmetom odstránenia, t. j. ide o jeden a ten istý subjekt.
2. vlastník pozemku, na ktorom je stavba postavená, nie je vlastníkom stavby, ktorá sa má stať predmetom odstránenia, t. j. ide o dva odlišné subjekty.

Otázkou odstraňovania stavby sa zaoberá aj základný občianskoprávny kódex – Občiansky zákonník. V zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len „vlastník stavby"). Ide o úpravu tzv. neoprávnenej stavby, t. j. stavby zriadenej bez občianskoprávneho titulu stavať na cudzom pozemku (súvisí s vyššie spomínanou zásadou „superficies solo cedit"). Právny inštitút neoprávnenej stavby podľa občianskoprávnych predpisov však treba dôsledne odlišovať od inštitútu tzv. nedovolenej, resp. čiernej stavby podľa administratívnoprávnych predpisov. S návrhom na odstránenie neoprávnenej stavby sa vlastník pozemku môže obrátiť na príslušný všeobecný súd, ktorý by mal dospieť k jednému z nasledujúcich troch možných právnych riešení vzniknutej situácie:
1. rozhodnutie o odstránení stavby,
2. prikázanie stavby vlastníkovi pozemku, t. j. subjektu odlišnému od toho subjektu, ktorý zriadil stavbu na cudzom pozemku – neoprávneného stavebníka,
3. iné usporiadanie právnych vzťahov k neoprávnenej stavbe, ktorým by zrejme mohlo byť prikázanie stavby do vlastníctva subjektu, ktorý stavbu neoprávnene zriadil, avšak za adekvátnu peňažnú náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom bola predmetná neoprávnená stavba zriadená.

Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) v prvej vete čl. 1 Protokolu, ktorý možno v kvalitatívnom zmysle chápať ako medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, zakotvuje právo každého na pokojné užívanie majetku. Pojem majetok zmysle Dohovoru nie je možné chápať v len v reštriktívnom poňatí, čiže ako majetok hnuteľný a nehnuteľný. Predmetom ochrany podľa čl. 1 sú aj práva alebo iné hodnoty nehmotnej povahy ako sú dobrá povesť spoločnosti, dávky sociálnej podpory alebo nárok na dôchodok. Pojem majetok možno však vykladať tak, že zahŕňa aj budúci, resp. očakávaný príjem, a to v prípade, že ide o už zarobenú mzdu alebo existujúci nárok (4). Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre pod pojem majetok zahrnul aj intelektuálne vlastníctvo a ochranné známky (5).

Význam medzinárodnoprávnych dokumentov príznačne postihol autor M. Večeřa: „Právna sila je vlastnosť, ktorá spočíva v relevancii medzi normami, čo zodpovedá ich postaveniu v hierarchii noriem. Ide o formálne kritérium delenia právnych noriem, a síce delenie podľa foriem, teda prameňov práva, v ktorých sú tieto právne normy obsiahnuté.“(6) Podľa názorov iných autorov však „súčasné medzinárodné právo nerieši, ako si štát zabezpečí vnútroštátne dodržiavanie medzinárodnoprávnych záväzkov.“(7)

Do európskeho systému ochrany ľudských práv je nepochybne nutné zaradiť tiež systém ochrany ľudských práv vypracovaný na úrovni Európskej únie. Spolu s Lisabonskou zmluvou nadobudla platnosť tiež Listina základných práv Európskej únie (ďalej aj „EÚ“) ako jedna zo súčastí primárneho práva EÚ. V zmysle čl. 6 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy Únia uznáva práva, slobody a zásady obsiahnuté v Listine základných práv Európskej únie zo dňa 7. decembra 2000, v znení upravenom dňa 12. decembra 2007 v Štrasburgu, ktorý má rovnakú právnu silu ako Zmluvy (8). V zmysle čl.7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky druhá veta právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 – tzv. aproximačné nariadenia vlády.

Nie som si preto celkom istá, či ustanovenie § 91 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak sú závadným stavom stavby bezprostredne ohrozené životy osôb a ak stavbu nemožno zachovať, môže stavebný úrad výnimočne vydať ústny príkaz na odstránenie stavby a zabezpečiť odstránenie stavby bez prerokovania s vlastníkmi stavby, neodporuje ustanoveniu čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ďalším zmieňovaným medzinárodnoprávnym dokumentom.

Taktiež nie som celkom presvedčená o tom, či oprávnenie stavebného úradu odstrániť stavbu bez prerokovania s vlastníkmi stavby náhodou nekoliduje tiež s niektorými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Na tomto mieste však nemožno zabudnúť uviesť, že vzájomný vzťah zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov je konštruovaný na základe pomeru špeciálneho zákona k zákonu všeobecnému. Ako príklad možnej kolízie jednotlivých záujmov chránených predmetnými zákonmi uvádzam ustanovenie § 21 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého správny orgán (9) nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tomto prípade ide však len o zákonodarcom vyprecizovaný exemplifikatívny výpočet prípadov, kedy je správny orgán povinný nariadiť ústne pojednávanie v rámci prebiehajúceho správneho konania. V žiadnom prípade nie je nijakým prevratným zistením, že obvyklou formou priebehu správneho konania (za ktorého osobitný druh možno považovať aj konanie týkajúce sa údržby stavby a jej odstraňovania, výstupom z ktorého je osobitné rozhodnutie - ústny príkaz na odstránenie stavby) je písomná forma. Pre správny orgán – stavebný úrad - sa tu teda otvára pomerne značný priestor pre uplatnenie inštitútu tzv. správnej úvahy, resp. správneho uváženia, pri ktorého aplikácii dochádza okrem iného aj k výkladu právne neurčitých pojmov (napr. „závadný stav stavby“; „bezprostredné ohrozenie života osôb”), ktorým správny orgán v tomto kazuistickom procese musí dať konkrétny význam, nakoľko zodpovedá za “výsledok” v podobe rozhodnutia vydaného, resp. prijatého v tom-ktorom konkrétnom správnom konaní.

Na záver sa mi žiada dodať, že by som bola rada svedkom toho, ako sa zákonodarca mieni do budúcnosti s vyššie načrtnutým problémom v právnom poriadku Slovenskej republiky vyporiadať.

Autor: Bc. Ingrid Nahácka
Autorka je študentkou Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty

Zoznam použitej literatúry:

1. Lazar, J. a kolektív: Občianske právo hmotné 1. Prvé vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol s r.o., 2010. 715 s. ISBN: 9788080783464
2. Večeřa, M.a kol: Teória práva. 4. vyd. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011. 352 s.
3. Orosz L. - Svák, J. - Balog, B.: Základy teórie konštitucionalizmu. 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011. 544 s.

Zoznam použitých prameňov práva:

4. Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov
5. Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
6. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
7. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
8. Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd
9. Citovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
10. Zmluva o Európskej únii v konsolidovanom znení Lisabonskej zmluvy

(1) § 91 zákona č. 50/1976 o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov
(2) Lazar, J. a kolektív: Občianske právo hmotné 1. Prvé vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol s r.o. , 2010. S. 463.
(3) Tamže, s. 463.
(4) Batelaan and Huiges proti Holandsko, No. 10438/83, rozhodnutie Komisie z 3. oktobra 1984, s. 170.
(5) Melnychuk proti Ukrajina, No. 28743/03, ECHR 2005-IX; Anheuser – Busch Inc. proti Portugalsko, No. 73049/01
(6) Večeřa, M. a kol.: Teória práva. 4. vyd. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011. S. 53.
(7) Orosz L. - Svák, J. - Balog, B.: Základy teórie konštitucionalizmu. 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, s.r.o., 2011. S. 257.
(8) Myslia sa tým zrejme medzinárodné zmluvy ako napr. Európska sociálna charta, Revidovaná európska sociálna charta, Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín alebo Európska charta miestnej samosprávy.
(9) Ako už bolo naznačené, myslí sa tým stavebný úrad, t. j. obec.