Abstrakt: Pracovná neschopnosť zamestnávateľa predstavuje vážny zásah do sociálnych a ekonomických práv zamestnancov. Jednou z možností zamestnanca platobne neschopného zamestnávateľa je právo obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu a žiadať dávku garančného poistenia ako subsystému sociálneho poistenia inkorporovaného do nášho právneho poriadku na základe implementácie príslušnej legislatívy Únie. Práve zabezpečenie minimálneho štandardu sociálnej ochrany zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľov a zabezpečenie riadneho fungovania voľného pohybu osôb vnútorného trhu predstavujú hlavné ciele Európskeho spoločenstva pri kodifikovaní právnej úpravy poskytujúcej ochranu zamestnancom platobne neschopných zamestnávateľov. Právna úprava ochrany zamestnanca pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa v Slovenskej republike je plne kompatibilná s právom Únie a zohráva dôležitú úlohu v poskytovaní minimálneho stupňa ochrany práv zamestnancov, ktorých zamestnávateľ sa stal platobne neschopný.
1. ÚVOD
Platobná neschopnosť zamestnávateľov sa v súčasnej dobe stáva čoraz častejším a zároveň i naliehavejším problémom. V roku 2013 bolo na Slovensku vyhlásených 394 konkurzov, ide o rekordne najvyšší počet bankrotov.(1) Z hľadiska trhového hospodárstva je nutné konštatovať, že bankrot, respektíve „krach“ či úpadok podniku je nielen bežným ale dokonca potrebným javom. Avšak dopad bankrotu na zamestnanca úpadcu už nemožno posudzovať cez optiku trhového hospodárstva. Platobná neschopnosť zamestnávateľa sa totiž dotýka jeho zamestnancov v najcitlivejšej oblasti, keďže je spravidla spojená s nemožnosťou vyplatiť zamestnancom za odvedenú prácu mzdu, na ktorú im vznikol nárok. Z daného dôvodu predstavuje pre zamestnanca náročnú životnú situáciu, v ktorej zamestnanec stráca istotu, či bude schopný uspokojiť svoje základné potreby.
Podľa slovenskej platnej právnej úpravy, ak zamestnávateľ nevyplatí svojmu zamestnancovi počas trvania pracovného pomeru mzdu, je zamestnanec oprávnený k nasledovným krokom:
(i) môže sa obrátiť na inšpektorát práce(2) a oznámiť zamestnávateľovo protiprávne konanie, za ktoré inšpektorát môže udeliť pokutu, alebo
(ii) môže podať na súd žalobu a v občianskoprávnom konaní sa domáhať vyplatenia svojej mzdy, alebo
(iii) môže okamžite skončiť pracovný pomer pre nevyplatenie mzdy, platu, či akejkoľvek ich časti alebo náhrady(3) a následné si vymáhať nároky súdnou cestou.
Vyššie uvedené možnosti síce smerujú k zabezpečeniu ochrany zamestnanca, ich následok však spravidla býva spojený s rozviazaním pracovného pomeru a s neistým, resp. s časovo vzdialeným hmotným výsledkom.
Poslednou z možností zamestnanca platobne neschopného zamestnávateľa je možnosť obrátiť sa na Sociálnu poisťovňu a žiadať dávku garančného poistenia ako subsystému sociálneho poistenia inkorporovaného do nášho právneho poriadku na základe implementácie príslušnej legislatívy Únie. Túto možnosť majú zamestnanci od 01.05.2000, dovtedy právna úprava garančného poistenia v slovenskom právnom poriadku absentovala. Táto skutočnosť do značnej miery mala veľmi nepriaznivý vplyv na životnú úroveň mnohých zamestnancov a ich rodinných príslušníkov najmä v období rokov 1992 až 1999 z dôvodu transformácie slovenskej ekonomiky, ktorá v procese malej a veľkej privatizácie bola poznačená platobnou neschopnosťou mnohých zamestnávateľských subjektov. Sociálna ochrana ekonomicky činného obyvateľstva, ktoré sa nie z vlastnej viny, ale v dôsledku prebiehajúcej ekonomickej transformácie dostávalo do ťažkých nepriaznivých životných situácii, v období rokov 1993 až 1999 nebola dostatočná a komplexná, ba dokonca možno hovoriť o jej zlyhaní. V dôsledku nedostatočnej sociálnej ochrany najmä v období platobnej neschopnosti zamestnávateľských subjektov, ktoré vo väčšine prípadov zanikli, resp. skončili bez majetku, sa cca 10 % ekonomicky činného obyvateľstva prepadlo do systému sociálnej pomoci, t.j. do biedy a chudoby. (4)
Práve zabezpečenie minimálneho štandardu sociálnej ochrany zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľov a zabezpečenie riadneho fungovania voľného pohybu osôb vnútorného trhu predstavujú hlavné ciele Európskeho spoločenstva pri kodifikovaní právnej úpravy poskytujúcej ochranu zamestnancom platobne neschopných zamestnávateľov. V zmysle Charty základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva (ďalej len „Charta“) (5) dovŕšenie vnútorného trhu musí viesť k zlepšeniu životných a pracovných podmienok pracovníkov Európskych spoločenstiev a toto zlepšenie sa musí uskutočňovať všade tam, kde je to nutné, vývojom istých aspektov právnej úpravy zamestnania, ako sú ustanovenia o hromadnom prepúšťaní alebo ustanovenia týkajúce sa konkurzov a vyrovnaní. (6) Minimálny štandard sociálnej ochrany zamestnancov spočíva práve v zaručení výplaty neuspokojených nárokov zamestnancov. (7)
Keďže v hospodárskom priestore Európskej únie pôsobí množstvo nadnárodných podnikov, nemenej dôležitým zámerom európskej právnej úpravy je určiť rámec spolupráce a súčinnosti medzi príslušnými správnymi orgánmi členských štátov, ktoré sú zodpovedné za výplatu nárokov zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Taktiež bolo cieľom zaviesť pravidlá, ktoré v prípade kolízie stanovujú, ktorá inštitúcia je zodpovedná za riešenie nárokov zamestnancov v prípadoch platobnej neschopnosti nadnárodných podnikov. (8)
Pre dosiahnutie vyššie uvedených cieľov bola zvolená cesta vydávania smerníc zbližujúcich právnu úpravu v členských štátoch pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Už v 80-tych rokoch došlo k prijatiu prvej smernice garantujúcej sociálnu ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa: Smernice Rady č. 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej len „smernica 80/987/EHS“).
Rada ES vydala túto smernicu v zmysle Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva, osobitne s ohľadom na článok 100, a tiež vzhľadom k tomu, že bolo nevyhnutné prijať predpisy na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, predovšetkým pre zaručenie úhrady ich nesplatných pohľadávok, s ohľadom na nevyhnutnosť vyrovnaného hospodárskeho a sociálneho rozvoja v ES a tiež vzhľadom k tomu, že medzi členskými štátmi pretrvávajú rozdiely, pokiaľ ide o rozsah ochrany zamestnancov v tejto oblasti. (9) V dobe svojho prijatia garantovala Smernica 80/987/EHS určitý minimálny stupeň ochrany zamestnancom, ktorých zamestnávateľ sa dostal do platobnej neschopnosti. Táto ochrana zamestnancov však nebola dostatočná, pretože smernica 80/987/EHS obsahovala mnohé výnimky zo svojej pôsobnosti či limitácie plnenia zo strany zabezpečovacej inštitúcie. Novela smernice 80/987/EHS prostredníctvom prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/74/ES z 23. septembra 2002 vyššie uvedené výnimky odstránila, a členským štátom sa zachovala možnosť vylúčiť jej pôsobnosť iba v určitých taxatívne stanovených prípadoch. Nová smernica 2002/74/ES zohľadnila zmeny, ku ktorým došlo v jednotlivých členských štátov na úseku úpravy platobnej neschopnosti a priniesla spresnenie pojmu platobnej neschopnosti. (10)
2. SMERNICA 2008/94/ES
Pôvodná smernica Rady 80/987/EHS bola okrem vyššie uvedeného viackrát podstatným spôsobom zmenená a doplnená, preto v záujme jasnosti a prehľadnosti sa uvedená smernica kodifikovala prijatím novej Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej len „smernica 80/987/EHS“).
2.1 Osobná pôsobnosť smernice 2008/94/ES:
Smernica 2008/94/ES sa vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti. Osobná pôsobnosť smernice je teda vymienená termínom zamestnanec vykonávajúci činnosť na základe pracovnoprávnych zmlúv alebo v pracovnoprávnych vzťahoch.
Pod osobnú pôsobnosť smernice sa zaraďujú aj bývalí zamestnanci, v prípade, ak ide o ochranu ich nárokov, ktoré vznikli počas trvania ich pracovného vzťahu a pred platobnou neschopnosťou zamestnávateľa. (11)
Konkrétne definície pojmov „zamestnanec“ alebo „zamestnávateľ“, rovnako ako i definície pojmov “odmena“, „právo zakladajúce okamžitý nárok“ a „právo zakladajúce budúci nárok“ smernica 2008/94/ES ponecháva na zákonodarstvo členských štátov.
2.1.1 Judikatúra Súdneho dvora vo veci určenia pojmu „odmena“
Vyššie uvedené konštatoval aj Súdny dvor v rozsudku vo veci José Vicente Olaso Valero proti Fondo de Garantía Salarial (Fogasa): Je úlohou vnútroštátneho sudcu, aby určil, či pojem "odmena", tak ako ho definuje vnútroštátne právo, zahŕňa náhradu škody za neplatnú výpoveď danú zamestnávateľom. Ak sa určí, že áno, na uvedené náhrady škody sa vzťahuje smernica 80/987/EHS. Keď podľa príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy nároky zodpovedajúce náhradám škody za neplatnú výpoveď danú zamestnávateľom uznané rozsudkom alebo správnym rozhodnutím, patria pod pojem "odmena", rovnaké nároky, uznané v takom zmierovacom konaní, ktoré je aj predmetom tohto sporu, musia byť považované za nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúce sa odmeny v zmysle smernice 80/987/EHS. Vnútroštátny sudca musí vylúčiť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá, porušujúc princíp rovnosti, vylučuje posledne uvedené nároky z pojmu "odmena" v zmysle uvedenej právnej úpravy. (12)
Súdny dvor sa v prípade Raffaello Visciano proti Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) (13) zaoberal otázkou, či je možné, aby sa platbám neuspokojených nárokov zamestnancov týkajúcich sa odmeny od okamihu ich uplatnenia voči záručnej inštitúcii odňala ich pôvodná povaha odmeny, v dôsledku čoho nadobudnú odlišnú kvalifikáciu ako dávky sociálneho zabezpečenia (pojem „odmena“ sa nahradí pojmom „dávka sociálneho zabezpečenia“). V zmysle talianskeho práva sa na dávky sociálneho zabezpečenia nevzťahuje prerušenie plynutia premlčacej doby podľa talianskeho zákona o konkurze. Súdny dvor konštatoval, že články 3 a 4 smernice Rady 80/987/EHS nebránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje kvalifikovať neuspokojené nároky zamestnancov ako "dávky sociálneho zabezpečenia", keď sú uhrádzané záručnou inštitúciou. Smernica 80/987/EHS tiež nebráni uplatneniu jednoročnej premlčacej doby (zásada ekvivalencie). Vnútroštátnemu súdu však prináleží preskúmať, či úprava tejto premlčacej doby nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu uplatnenia práv, ktoré priznáva právny poriadok Spoločenstva (zásada efektívnosti). (14)
2.1.2 Vymedzenie pojmu „zamestnanec“
Čo sa týka pojmu „zamestnanec“, podľa slovenského právneho poriadku je rozhodujúca definícia zamestnanca uvedená v zákone č. 416/2003 Z. z. o sociálnom poistení v platnom znení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), podľa ktorého zamestnanec na účely garančného poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie, okrem zamestnanca, ktorý je štatutárnym orgánom zamestnávateľa a má najmenej 50 % účasť na majetku zamestnávateľa alebo členom štatutárneho orgánu zamestnávateľa a má najmenej 50 % účasť na majetku zamestnávateľa. (15)
V druhej časti vety uvedeného ustanovenia je využitá možnosť daná smernicou 2008/94/ES(16), obsahom ktorej je právo členských štátov odmietnuť alebo znížiť zodpovednosť záručnej inštitúcie v prípadoch, keď zamestnanec sám alebo spolu so svojimi blízkymi príbuznými bol vlastníkom podstatnej časti podniku alebo podnikateľskej činnosti zamestnávateľa a mal výrazný vplyv na jeho činnosti. (17)
O výklade predmetného článku 12 písm. c) smernice 2008/94/ES rozhodoval aj Súdny dvor vo veci Andersson proti Lotta Andersson/Staten genom Kronofogdemyndigheten i Jönköping, Tillsynsmyndigheten(18) a konštatoval nasledovne: Článok 12 písm. c) smernice 2008/94/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktoré vylučuje zamestnanca z priznania záruky na výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov z dôvodu, že bol sám alebo spolu s rodinnými príslušníkmi vlastníkom podstatnej časti dotknutej spoločnosti a mal na jej činnosti významný vplyv počas šiestich mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na túto spoločnosť. (19)
Členské štáty nesmú z pôsobnosti smernice 2008/94/ES vylúčiť :
a. zamestnancov na čiastočný pracovný úväzok v zmysle smernice 97/81/ES(20);
b. zamestnancov s pracovnoprávnym vzťahom na dobu určitú v zmysle smernice 1999/70/ES(21);
c. pracovníkov v dočasnom pracovnoprávnom vzťahu v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 91/383/EHS(22). (23)
Členské štáty nesmú ustanoviť minimálnu dĺžku trvania pracovnoprávnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu na oprávnenie pracovníkov na nároky podľa tejto smernice. (24)
Členské štáty môžu - za predpokladu, že uvedené ustanovenie sa už uplatňuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch - naďalej vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice:
a. pomocníkov v domácnostiach zamestnaných fyzickými osobami;
b. rybárov(25) podielnikov. (26)
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že Súdny dvor EÚ pri výklade výnimiek z osobnej pôsobnosti smernice 2008/94/ES (rovnako ako pri výklade osobnej pôsobnosti smernice 80/987/EHS) je jednoznačný, keďže opakovane potvrdil, že členské štáty nemôžu z pôsobnosti smernice vyňať iné osoby bez toho, aby im bola poskytnutá rovnaká garancia ochrany ich nárokov.
Súdny dvor tiež judikoval priamu vertikálnu pôsobnosť smernice 2008/94/ES, čo znamená, že ak by členský štát vyňal z pôsobnosti smernice určitú kategóriu zamestnancov bez toho, aby im garantoval iné formy záruky ochrany pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa, zakladá to právo týchto zamestnancov na náhradu škody voči štátu. (27)
2.1.3 Vymedzenie pojmu „zamestnávateľ“
Čo sa týka definície zamestnávateľa, i vymedzenie tohto pojmu je ponechané na zákonodarstvo členských štátov. V slovenskom zákone o sociálnom poistení je zakotvená limitácia povinnosti zamestnávateľa byť garančne poistený nasledovne: Povinne garančne poistený nie je zamestnávateľ, ktorý je zastupiteľský úrad cudzieho štátu, a zamestnávateľ, na ktorého nemôže byť vyhlásený konkurz podľa osobitného predpisu. (28) Keďže zamestnancom uvedených zamestnávateľov sú poskytnuté iné záruky, ich vyňatie z osobnej pôsobnosti garančného poistenia spadá pod výnimku čl. 1 bodu 2 smernice 2008/94/ES, v zmysle ktorej členské štáty môžu výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategórií zamestnancov(29) z pôsobnosti tejto smernice vzhľadom na existenciu iných foriem záruk, ak je ustanovené, že tieto ponúkajú daným osobám rovnaký stupeň ochrany, aký vyplýva z tejto smernice. (30)
2.2 VECNÁ PÔSOBNOSŤ SMERNICE 2008/94/ES
Vecná pôsobnosť smernice 2008/94/ES vychádza z pojmu platobná neschopnosť zamestnávateľa. Podľa smernice 2008/94/ES sa za platobne neschopného považuje ten zamestnávateľ, voči ktorému bola podaná žiadosť o začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestná-vateľa, ako je ustanovené podľa zákonov, iných predpisov a správnych opatrení členského štátu týkajúceho sa čiastočného alebo úplného predaja majetku zamestnávateľa a menovania likvidátora alebo osoby vykonávajúcej podobnú úlohu, a orgán, ktorý je príslušný podľa uvedených ustanovení: (i) rozhodol o začatí konania alebo (ii) potvrdil, že podnik zamestnávateľa bol definitívne zatvorený alebo podnikateľská činnosť sa s definitívnou platnosťou skončila a že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočný pre oprávnenie na začatie konania. (31)
Existencia platobnej neschopnosti zamestnávateľa je podmienkou uplatnenia nároku na dávku garančného poistenia. Samotná existencia neuspokojených nárokov z pracovnoprávneho vzťahu totiž na podanie žiadosti o dávku garančného poistenia nestačí a ak by aj takáto žiadosť bola podaná, nárok na dávku garančného poistenia by nemohol byť priznaný. Základnou podmienkou na vznik nároku na dávku garančného poistenia je tak existencia platobnej neschopnosti zamestnávateľa. (32)
2.2.1 Platobná neschopnosť podľa slovenského právneho poriadku
V slovenskom právnom poriadku je platobná neschopnosť vo všeobecnosti upravená v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení, podľa ktorého sa účinky zásadného právneho významu spájajú až s vyhlásením konkurzu prostredníctvom Obchodného vestníka, a to je v prevažnej miere až po tom, čo predbežný správca účelovo preskúmal majetnosť dlžníka.
Na rozdiel od konkurzného práva z hľadiska pracovnoprávnych nárokov zamestnancov sa dňom vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa rozumie deň doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu v zmysle § 12 zákona o sociálnom poistení. (33) Pri posudzovaní samotných nárokov na dávku garančného poistenia nie je relevantné, či vôbec dôjde k vyhláseniu konkurzu alebo dôjde k zastaveniu konania (napr. pre nedostatok majetku dlžníka) alebo k odmietnutiu návrhu (napr. pre nezaplatenie preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu).
Osobitným prípadom vzniku platobnej neschopnosti je zmena prebiehajúcej reštrukturalizácie na konkurzné konanie, vtedy platobná neschopnosť vzniká dňom vydania uznesenia súdu o reštrukturalizácii. (34)
Súdny dvor tiež riešil otázku, či sú členské štáty povinné stanoviť záruky pre nároky zamestnancov v každej fáze reštrukturalizačného (konkurzného) konania, t.j. až do konštatovania zastavenia platieb, alebo či je dostatočné garantovať nároky len na začiatku tohto konania. (35) Súdny dvor odpovedal nasledovne: Smernica 2008/94/ES sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť stanoviť záruky pre nároky zamestnancov v každej fáze konkurzného konania ich zamestnávateľa. Predovšetkým nebráni tomu, aby členské štáty stanovili záruku výlučne pre nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra aj v prípade, že toto rozhodnutie nenariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa. (36)
2.3 ZÁRUČNÉ INŠTITÚCIE
Výplatu nárokov zamestnancov pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa zabezpečujú nezávislé záručné inštitúcie, ktorých organizácia, financovanie a prevádzka sa riadia najmä v súlade s nasledovnými zásadami :
a) majetok inštitúcií je nezávislý od prevádzkového kapitálu zamestnávateľov a nesmie byť dostupný v rámci konania z dôvodu platobnej neschopnosti;
b) na ich financovanie prispievajú zamestnávatelia, ak ich úplne nefinancujú štátne orgány;
c) záväzky inštitúcií nezávisia od toho, či sa splnila, alebo nesplnila povinnosť prispieť na financovanie. (37)
2.3.1 Sociálna poisťovňa
V rámci slovenského právneho poriadku plní funkciu záručnej inštitúcie Sociálna poisťovňa, ktorá zabezpečuje výplatu nárokov zamestnancov zo základného fondu garančného poistenia, ktorý je tvorený: a) z poistného na garančné poistenie, b) z príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zamestnávateľ zaplatil po uplynutí 60 dní odo dňa splatnosti týchto príspevkov, a z penále súvisiace s príspevkami na starobné dôchodkové sporenie, ktoré neboli odvedené včas alebo boli odvedené v nižšej sume, c) z pokuty a z penále, d) z odplaty za postúpenú pohľadávku na poistnom na garančné poistenie, na pokute a na penále, e) z úrokov, f) z darov, ak spôsob ich využitia darca neurčil inak, g) z príjmov z uspokojovania pohľadávok voči zamestnávateľom za vyplatené dávky garančného poistenia, h) z ostatných príjmov. (38)
Sociálnej poisťovni v prípade platobnej neschopnosti tohto základného fondu garančného poistenia poskytne finančnú výpomoc štát.
2.3.2 Garančné poistenie podľa slovenskej právnej úpravy
Osobný rozsah garančného poistenia je vymedzený v § 18 zákona o sociálnom poistení: „Povinne garančne poistený je zamestnávateľ zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a člena družstva, ktorý je v pracovnom vzťahu k družstvu. Ako už bolo vyššie uvedené, v zmysle výnimky podľa článku 1 bodu 2 smernice 2008/94/ES: Povinne garančne poistený nie je zamestnávateľ, ktorý je zastupiteľský úrad cudzieho štátu, a zamestnávateľ, na ktorého nemôže byť vyhlásený konkurz podľa osobitného predpisu. (39)
Garančné poistenie vzniká zamestnávateľovi odo dňa, v ktorom začal zamestnávať aspoň jedného zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a člena družstva, ktorý je v pracovnom vzťahu k družstvu, a zaniká dňom, v ktorom už nezamestnáva ani jedného zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a člena družstva, ktorý je v pracovnom vzťahu k družstvu. (40) Sadzba poistného na garančné poistenie pre zamestnávateľa je 0, 25 % z vymeriavacieho základu. (41)
Podľa smernice 2008/94/ES sú členské štáty povinné prijať opatrenia, ktorými zabezpečia, že neplatenie povinných príspevkov do vnútroštátnych zákonných systémov sociálneho zabezpečenia zamestnávateľom v čase pred začiatkom jeho platobnej neschopnosti nemá nepriaznivý vplyv na oprávnenie zamestnancov poberať dávky od týchto poisťovacích inštitúcií, pokiaľ sa príspevky zamestnancov zrážali z vyplácanej odmeny. (42)
V zmysle vyššie uvedeného zákon o sociálnom poistení stanovuje, že nárok na dávku zamestnanca nezávisí od plnenia povinností zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné na garančné poistenie. (43)
Zamestnanci vykonávajúci prácu pre zamestnávateľa, za ktorú im prináleží plat alebo odmena, sú chránení garančným poistením pre prípad platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa napriek tomu, že samotní zamestnanci garančne poistení nie sú.
Súdny dvor tiež konštatuje rozpor takej vnútroštátnej úpravy, ktorá podmieňuje uspokojenie práv zamestnancov ich registráciou ako uchádzačov o zamestnanie: vo veci C-435/10 Ardennen proti Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen(44) Súdny dvor konštatoval: Články 3 a 4 smernice 80/987/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje taká vnútroštátna právna úprava, ktorá ukladá zamestnancom v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa na uplatnenie ich práva na vyplatenie neuspokojených nárokov na mzdu povinnosť zaregistrovať sa ako uchádzači o zamestnanie. (45)
2.4 ROZSAH GARANTOVANÝCH NÁROKOV ZAMESTNANCOV
Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím pred daným dátumom a/alebo, ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty. Z praxe jednotlivých členských štátov, ale i z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora vyplýva, že k nárokom zamestnancov ako ich má na mysli smernica 2008/94/ES je potrebné zahrnúť mzdu a mzdové náhrady, ako i odstupné pri skončení pracovného pomeru. Na druhej strane členské štáty ku garantovaným nárokom nemusia zahrnúť náhradu za výdavky, ktoré zamestnancom vznikli pri výkone ich pracovnej činnosti, dávky plynúce zo sociálneho zabezpečenia a odškodnenia z dôvodu prevedenia na inú prácu alebo prerušenia pracovnej zmluvy. (46)
2.4.1 Judikatúra Súdneho dvora pri určení povinnosti vyplatenia odstupného
Súdny dvor riešil v prípade Anacleto Cordero Alonso proti Fondo de Garantía Salarial povinnosť vyplatiť odstupné. Judikoval nasledovne: Ak členský štát priznával vo svojom vnútroštátnom zákonodarstve pred nadobudnutím účinnosti smernice 80/987/EHS zamestnancom právo na ochranu prostredníctvom záručnej inštitúcie v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa pri odstupnom z dôvodu skončenia zmluvy, uplatnenie tejto právnej úpravy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktorá nastala po nadobudnutí účinnosti tejto smernice, spadá do pôsobnosti smernice 80/987/EHS, podľa ktorej sa vyžaduje všeobecná zásada rovnosti, ako je uznaná v právnom poriadku Spoločenstva, že v prípade, keď podľa vnútroštátnej právnej úpravy, aká je vo veci samej, zákonné odstupné pri skončení pracovnej zmluvy priznané v rozsudku v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa znáša záručná inštitúcia, musí sa s odstupným rovnakej povahy stanoveným v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej, zaobchádzať rovnakým spôsobom. Vnútroštátny súd nesmie uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá vylučuje, v rozpore so zásadou rovnosti, aby príslušná záručná inštitúcia prebrala odstupné pri skončení zmluvy priznané v dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom uzavretej pred súdom a ním schválenej.(47)
2.4.2 Judikatúra Súdneho dvora pri určení povinnosti vyplatenia dôchodkových dávok
Podľa smernice 2008/94/ES sú členské štáty povinné prijať potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia. (48)
V zmysle rozhodnutia Súdu smernica neukladá členským štátom povinnosť, aby samé financovali uspokojovanie nárokov na dávky v starobe. Tým, že smernica len všeobecným spôsobom stanovuje, že členské štáty „zabezpečia, aby boli prijaté potrebné opatrenia“, ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy pokiaľ ide o mechanizmus, ktorý má byť prijatý na účely ochrany, ktorá sa má zabezpečiť. Súdny dvor sa navyše domnieval, že smernicu nie je možné vykladať tak, že vyžaduje zabezpečenie dotknutých nárokov v celom rozsahu. (49)
Nároky bývalých zamestnancov na dávky v starobe z doplnkového dôchodkového systému zriadeného ich zamestnávateľom riešil Súdny dvor aj vo veci Thomas Hogan a iní proti Minister for Social and Family Affairs, Ireland a Attorney General (50). Súdny dvor konštatoval, že článok 8 smernice 2008/94/ES sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby sa uplatňoval, stačí, ak v deň, keď nastane platobná neschopnosť zamestnávateľa, nemá podnikový doplnkový dôchodkový systém dostatočné finančné krytie a z dôvodu svojej platobnej neschopnosti nemá zamestnávateľ potrebné prostriedky na zaplatenie odvodov postačujúcich na to, aby sa umožnilo úplné vyplatenie dávok dlžných príjemcom. Nie je nevyhnutné, aby títo príjemcovia preukázali existenciu ostatných okolností, ktoré viedli ku kráteniu ich nárokov na dávky v starobe. Súdny dvor tiež konštatoval, že hospodárska situácia členského štátu nepredstavuje výnimočnú okolnosť, ktorá môže odôvodniť zníženú úroveň ochrany záujmov zamestnancov, pokiaľ ide o ich nároky na dávky v starobe z podnikového doplnkového dôchodkového systému. (51)
2.4.3 Rozsah nárokov podľa slovenskej právnej úpravy
Zákon o sociálnom poistení určuje, že zamestnanec má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ nemôže uspokojiť nasledovné nároky tohto zamestnanca: a) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, b) nárok na príjem plynúci členovi družstva z pracovného vzťahu k družstvu, c) nárok na odmenu dohodnutú v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, d) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri prekážkach v práci, e) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho roka, v ktorom vznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci kalendárny rok, f) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, g) nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, h) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, i) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení pracovných povinností, j) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, k) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu, l) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru zamestnanca na súde z dôvodu zrušenia zamestnávateľa vrátane trov právneho zastúpenia. (52)
Iné neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca nie je možné ako súčasť dávky garančného poistenia priznať.
2.5 OBMEDZENIE VÝŠKY GARANTOVANÝCH NÁROKOV ZAMESTNANCOV
Členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií dvomi spôsobmi: (i) limitáciou obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky a (ii) určením hornej hranice platieb.
2.5.1 Limitácia obdobia
členské štáty môžu obmedziť zodpovednosť záručnej inštitúcie určením dĺžky obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť kratšie než obdobie zahŕňajúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu počas referenčného obdobia najmenej šesť mesiacov. V tomto prípade sa na výpočet minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov. (53)
Podľa slovenskej právnej úpravy dávku garančného poistenia možno poskytnúť maximálne za obdobie troch mesiacov. (54) Čiže aj v prípade, ak by zamestnávateľ nevyplácal mzdu zamestnancovi po dlhšiu dobu, sociálna poisťovňa mu môže poskytnúť prostredníctvom dávky garančného poistenia iba náhradu týchto nárokov za tri posledné mesiace z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.
Vo veci Maria Albertina Gomes Viana Novo a iní proti Fundo de Garantia Salarial IP(55) riešil Súdny dvor limitáciu zabezpečenia mzdových nárokov určením hranice podľa ich splatnosti. V uvedenej veci Súdny dvor konštatoval: Smernica 80/987/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej nie sú zabezpečené mzdové nároky, ktorý splatnosť nastala viac než šesť mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie platobnej neschopnosti zamestnávateľa, pričom zamestnanci podali pred začatím tohto obdobia návrh na začatie súdneho konania proti tomuto zamestnávateľovi s cieľom dosiahnuť určenie výšky týchto nárokov a ich nútené vymoženie.(56)
2.5.2 Ustanovenie horných hraníc platieb
Členské štáty môžu ustanoviť horné hranice platieb, ktoré vykoná záručná inštitúcia. Tieto horné hranice nesmú byť nižšie, než je úroveň, ktorá je sociálne zhodná so sociálnym cieľom tejto smernice. (57)
V zmysle vyššie uvedené zákon o sociálnom poistení stanovuje, že dávka garančného poistenia je najviac v sume trojnásobku jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu určeného ku dňu vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Ak platobná neschopnosť vznikla v období od 1. januára do 30. júna kalendárneho roka, použije sa všeobecný vymeriavací základ, ktorý platil v kalendárnom roku dva roky predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikla platobná neschopnosť. Ak platobná neschopnosť vznikla v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka, použije sa všeobecný vymeriavací základ, ktorý platil v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikla platobná neschopnosť. (58)
Konkrétna výška dávky garančného poistenia je tvorená súčtom neuspokojených nárokov zamestnanca, ktoré spadajú do požadovaného obdobia. Dávkou garančného poistenia sa uspokojuje čisté vyjadrenie týchto nárokov, t. j. suma príslušného nároku znížená o poistné na zdravotné poistenie, poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné na poistenie v nezamestnanosti, ktoré je povinný platiť zamestnanec, príspevok na doplnkové dôchodkové poistenie, ktoré platí zamestnanec, a preddavok na daň alebo daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov, vypočítaných podľa podmienok platných v kalendárnom mesiaci, za ktorý zamestnancovi vznikol uvedený nárok. (59)
Suma priznanej dávky garančného poistenia nezávisí od toho, koľko druhov pracovnoprávnych nárokov mal zamestnanec neuspokojených a teda či je požadovaná suma tvorená napr. len jedným nárokom (napr. nárok na mzdu) alebo je tvorená viacerými nárokmi (napr. nárok na mzdu, nárok na náhradu mzdy za dovolenku a nárok na odstupné). Výška požadovaných neuspokojených nárokov však nesmie presiahnuť maximálnu sumu, ktorú je možné ako dávku garančného poistenia priznať. (60)
2.5.3 Preddavok na dávku garančného poistenia
Ak zamestnávateľ, predbežný správca konkurznej podstaty alebo správca konkurznej podstaty nesplnia svoje informačné povinnosti ustanovené zákonom o sociálnom poistení, je možné poskytnúť preddavok na dávke garančného poistenia, a to v pevne stanovenej výške bez ohľadu na sumu jeho skutočného neuspokojeného nároku, v sume 99,60 EUR za jeden kalendárny mesiac. Preddavok môže byť poskytnutý maximálne za tri mesiace.
Sociálna poisťovňa doplatí rozdiel medzi poskytnutým preddavkom na dávku garančného poistenia a požadovaným nárokom na dávku garančného poistenia, ak zamestnávateľ, predbežný správca alebo správca splnia svoju povinnosť a potvrdia relevantné údaje, najneskôr do jedného roka od poskytnutia preddavku, inak do výšky minimálnej mzdy zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou podľa zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov. Ak tieto povinné subjekty splnia svoju povinnosť aspoň v lehote do troch rokov od podania žiadosti o dávku garančného poistenia, bude dávka garančného poistenia posúdená opätovne a v prípade splnenia zákonných podmienok doplatená do výšky požadovaných nárokov.
2.5.4 Prechod nároku na dávku garančného poistenia
Nároky na dávku garančného poistenia nie sú predmetom dedičstva, ale prechádzajú postupne na: (i) manžela (manželku), (ii) deti a (iii) rodičov(61) predmetom dedičstva sa stávajú, ak týchto fyzických osôb niet. Nárok na dávku nemožno postúpiť. (62) Dohoda o postúpení pohľadávky by bola neplatná. Postupník by si nemohol nárokovať vyplatenie dávky garančného poistenia voči poisťovni.
2.6 POSTUP PRI PLATOBNEJ NESCHOPNOSTI NADNÁRODNÝCH INŠTITÚCIÍ
Ak sa stane platobne neschopným zamestnávateľ, ktorý vykonáva činnosť na území najmenej dvoch členských štátov, inštitúciou zodpovednou za plnenie neuspokojených nárokov zamestnancov je inštitúcia v tom členskom štáte, na ktorého území zamestnanci pracujú alebo zvyčajne pracujú. Za účelom vzájomnej informovanosti členské štáty oznamujú Komisii a ostatným členským štátom podrobné kontakty na svoje príslušné správne orgány a/alebo záručné inštitúcie, pričom tieto informácie sú verejne prístupné. (63)
Ak zamestnanec pracuje na území jedného z členských štátov Európskej únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru, nárok na dávku garančného poistenia je potrebné si uplatniť v tomto štáte zamestnania. Nárok na dávku garančného poistenia sa potom bude posudzovať podľa vnútroštátnej legislatívy tohto štátu, kde klient pracoval. (64)
V smernici 80/987/ EHS bol postup pri platobnej neschopnosti nadnárodných inštitúcií upravený v článku 8a. (65) Súdny dvor vo veci Svenska staten proti Anders Holmqvist(66) rozhodol o jeho výklade nasledovne:
Článok 8a smernice 80/987/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že na to, aby bol podnik sídliaci v jednom členskom štáte považovaný za podnik majúci taktiež činnosti na území iného členského štátu, nie je potrebné, aby tento podnik mal pobočku alebo stálu prevádzkareň v tomto inom členskom štáte. V každom prípade je však potrebné, aby tento podnik v predmetnom štáte disponoval stálou hospodárskou prítomnosťou, ktorá sa vyznačuje existenciou ľudských zdrojov, ktoré mu umožňujú vykonávať činnosť v tomto inom členskom štáte. V prípade dopravného podniku, ktorý má sídlo v členskom štáte, len samotná okolnosť, že pracovník zamestnaný v tomto podniku v uvedenom štáte vykonáva činnosť spočívajúcu v doprave tovaru medzi uvedeným štátom a iným členským štátom, neumožňuje dospieť k záveru, že uvedený podnik disponuje stálou hospodárskou prítomnosťou v inom členskom štáte.(67)
Vo veci Charles Defossez proti Christian Wiart a iní(68) sa Súdny dvor zaoberal určením, ktorá záručná inštitúcia je povinná k plneniu povinností definovaných smernicou: Článok 3 smernice 80/987/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o výplatu neuspokojených nárokov zamestnanca, ktorý zvyčajne vykonával svoju pracovnú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát, kde má sídlo jeho zamestnávateľ, ktorého platobná neschopnosť bola vyhlásená pred 8. októbrom 2005, ak tento zamestnávateľ nie je usadený v tomto inom členskom štáte a plní svoju povinnosť prispievať na financovanie záručnej inštitúcie v členskom štáte svojho sídla, je za splnenie povinností definovaných týmto článkom zodpovedná táto posledná uvedená inštitúcia. Smernica 80/987 nebráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava stanovila, že zamestnanec sa môže domáhať doplnkovej alebo náhradnej zamestnaneckej záruky od vnútroštátnej inštitúcie v súlade s právom tohto členského štátu vo vzťahu k záruke ponúknutej inštitúciou určenou za príslušnú podľa tejto smernice, pokiaľ táto záruka poskytuje vyššiu úroveň ochrany zamestnanca.(69)
3. ZÁVER
Zo Správy Komisie Európskemu parlamentu a Rade o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES vyplýva, že v období rokov 2006 – 2009 vnútroštátne záručné inštitúcie zasiahli vo viac ako 420 000 prípadoch platobnej neschopnosti a uhradili nároky 3,4 miliónu pracovníkom v hodnote 17,7 mld. EUR. Priemerný počet pracovníkov na jeden prípad platobnej neschopnosti v období rokov 2006 – 2009 bol osem a každému pracovníkovi vnútroštátna záručná inštitúcia uhradila priemerne sumu 5 187 EUR.
Medzi rokom 2008 a 2009 Komisia zaznamenala výrazný nárast počtu prípadov platobnej neschopnosti, čo možno pripísať hospodárskej kríze. V roku 2009 sa zvýšila aj priemerná veľkosť podnikov, ktoré sa stali platobne neschopnými, ako aj výška nevyplatenej odmeny. Najvyšší počet prípadov platobnej neschopnosti bol v období rokov 2006 – 2009 zaznamenaný v Nemecku. Vo Francúzsku bol najvyšší počet dotknutých pracovníkov (953 887) a najvyššia suma uhradených finančných prostriedkov. (70)
Pre porovnanie, na Slovensku bolo za rok 2012 vyplatených 5 275 dávok garančného poistenia, čo v porovnaní s rokom 2011 predstavuje pokles o 19,2 %. Celkový objem vyplatených prostriedkov na dávku garančného poistenia bol 33,5 mil. € (vrátane príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné sporenie v zákonom ustanovenej lehote), oproti predchádzajúcemu roku ide o 20,3 %-né zníženie. Priemerná výška dávky za rok 2012 činila 1 265 €, čo predstavuje nárast o 17,4 % oproti roku 2011. (71)
Hoci rozdiel medzi priemernou výškou dávky uhradenej zamestnancovi z dôvodu pracovnej neschopnosti jeho zamestnávateľa v rámci celej Európskej únie a v rámci Slovenskej republike dosahuje takmer sumu 4 000 € (!), faktom zostáva, že právna úprava ochrany zamestnanca pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa v Slovenskej republike je plne kompatibilná s právom Únie a zohráva dôležitú úlohu v poskytovaní minimálneho stupňa ochrany práv zamestnancov, ktorých zamestnávateľ sa stal platobne neschopný.
Autor: JUDr. Eva Tináková
Použitá literatúra:
BARANCOVÁ, H.: Slovenské a európske pracovné právo. Slovenská a česká judikatúra, judikatúra európskych súdov. Žilina : PP Poradca podnikateľa, spol. s r. o., 2004, 992 s., ISBN 80-88931-32-0
BĚLINA, M. a kol.: Pracovní právo, 4.vydání. Praha: C.H. Beck, Praha, 2010, ISBN : 978-80-7400-186
BIČÁKOVÁ, O. Ochrana zaměstnanců při platební neschopnosti zaměstnavatele. Právní rádce. [online]. Praha : Economia, a. s., vydáno 23. září 2009 [cit. 2012-02-14]. Dostupné z:
DOLOBÁČ, M. a kol.: Vybrané otázky sociálneho práva Európskej únie, Košice: UPJŠ 2012, s. 297
GREGOROVÁ,Z.: Sociální ochrana zaměstnanců při restrukturalizaci podniků, Spisy Právnické fakulty Masarykovy univerzity, Brno: 2009, s.75.
GREGOROVÁ,Z: Skončení pracovního poměru v mezinárodních a evropských dokumentech a česká právní úprava, Právník, 2007, č. 2 s. 173 – 189
HŮRKA, P. Ochrana zaměstnance a flexibilita zaměstnávání : princip flexijistoty v českém pracovním právu. Praha : Nakladatelství Auditorium, 2009. s. 189.
KUČEROVÁ, D. Při insolvenci zaměstnavatele platí dlužnou mzdu nebo plat stát.Podnikatel.cz. [online]. Praha, vydáno 22. října 2009 [cit. 2012-02-14]. Dostupné z:
MACKOVÁ, Z. a kol., 2001: Základy práva sociálneho zabezpečenia. Bratislava: Prosperity, s.r.o. ISBN 80-7160-141-1
MATLÁK, J.: Právo sociálneho zabezpečenia. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2009, 383 s., ISBN : 978-80-7380-212-7.
OLŠOVSKÁ, A. (ed.): Europeizácia a transnacionalizácia pracovných vzťahov (zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej dňa 27. novembra 2009). Plzeň : Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, 283 s. ISBN 978-80-7380-242-4
Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C-81/05, Anacleto Cordero Alonso proti Fondo de Garantía Salarial (Fogasa) zo 7. septembra 2006. Zb. 2006, s. I-07569.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C-278/05, Carol Marilyn Robins a i. proti Secretary of State for Work and Pensions z 25. januára 2007. Zb. 2007, s. I-01053.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci o veci C 309/12 Maria Albertina Gomes Viana Novo a iní proti Fundo de Garantia Salarial IP z 28.11.2013. Zb. (zatiaľ neuverejnené)
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C 247/12 - Meliha Veli Mustafa/Direktor na fond "Garantirani vzemania na rabotnicite i služitelite" kǎm Nacionalnija osiguritelen institute z 18. apríla 2013. Zb. - zatiaľ neuverejnené
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C- 398/11 Thomas Hogan a i./Minister for Social and Family Affairs a i. z 25.04.2013. Zb. - zatiaľ neuverejnené.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C 30/10 Andersson - Lotta Andersson/Staten genom Kronofogdemyndigheten i Jönköping, Tillsynsmyndigheten zo 17.4.2010.
- rozsudok vo veci C-435/10 Ardennen proti Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen zo 17.11.2011.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C-477/09 Charles Defossez proti Christian Wiart, likvidátor Sotimon SARL, Office national de l'emploi fonds de fermeture d'entreprises, Centre de gestion a d'études de l'Association pour la gestion du régime de garantie des créances des salariés de Lille (CGEA) z 10.03.2011. Zbierka 2011, s. I-01421.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C 69/08 Raffaello Visciano proti Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) zo 16.07.2009.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C 310/07 Svenska staten, v zastúpení: Tillsynsmyndigheten i konkurser,proti Anders Holmqvist zo 16.10.2008. Zbierka 2008, s. I-07871.
- rozsudok Súdneho dvora vo veci C–520/03 José Vicente Olaso Valero proti Fondo de Garantía Salarial (Fogasa) zo 16.12.2004, Zb. I - 1206
Internetové zdroje:
www.eur-lex.europa.eu; www.curia.europa.eu; www.nrsr.sk; www.vlada.gov.sk; www.justice.gov.sk; www.socpoist.sk
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011.
Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2012 k dispozícii na: http://www.employment.gov.sk/files/legislativa/dokumenty-zoznamy-pod/sp…
Trendy sociálneho vývoja v Slovenskej republike. Štatistický úrad SR, september 2013. K dispozícii na: http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Tr…
(1) http://www.teraz.sk/ekonomika/konkurzy-restrukturalizacie-rekord/69896-…
(2) Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v platnom znení: Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.
(3) Podľa § 69 ods. 2 písm. c) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v platnom znení: Zamestnanec môže pracovný pomer okamžite skončiť, ak mu zamestnávateľ nevyplatil mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady, náhradu za pracovnú pohotovosť, náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo ich časť do 15 dní po uplynutí ich splatnosti.
(4) MACKOVÁ Z. Sociálna ochrana v SR v období hospodárskej krízy. In: Reflexia hospodárskej krízy v pracovnom a sociálnom zákonodarstve - Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Bratislavské právnické fórum 2013.
(5) http://eur-lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:C:2010:083:038…
(6) Bod 2 preambuly smernice 2008/94/ES
(7) Bod 3 preambuly smernice 2008/94/ES
(8) DOLOBÁČ, M. a kol.: Vybrané otázky sociálneho práva Európskej únie. Košice: UPJŠ. 2012.
(9) Bod 2 preambuly smernice 80/987/EHS
(10) VLČKOVÁ, A.: Ochrana zaměstnanců v případě platební neschopnosti jejich zaměstnavatele. Diplomová práce. Brno. 2011/2012. 75 s. Masarykova univerzita. Právnická fakulta. s.39.
(11) DOLOBÁČ, M. a kol.: Vybrané otázky sociálneho práva Európskej únie. Košice: UPJŠ. 2012.
(12) Rozsudok Súdneho dvora vo veci veci C–520/03 José Vicente Olaso Valero proti Fondo de Garantía Salarial (Fogasa) zo 16.12.2004, Zb. I – 1206
(13) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-69/08 Raffaello Visciano proti Istituto nazionale della previdenza sociale (INPS) zo dňa 16.07.2009
(14) Žalobca bol zamestnancom spoločnosti La Metropoli S.a.r.l. poskytujúcej bezpečnostné služby až do 9. novembra 2000. V ten deň sa po začatí nútenej správnej likvidácie stal účastníkom hromadného prepúšťania. Žalobca podal žiadosť o platbu neuspokojených pohľadávok z pracovnoprávneho vzťahu v súvislosti s prácou vykonanou za posledné tri mesiace pracovného pomeru. INPS namiesto toho, aby pri vyplácaní plnenia na ťarchu garančného fondu žalobcovi vo veci samej vyplatil nezaplatenú mzdu v medziach stanovených vnútroštátnou legislatívou, čiže vo výške trojnásobku hornej hranice mimoriadnej náhrady mesačnej mzdy, odpočítal z hornej hranice stanovenej zákonom preddavky na mzdu, ktoré vyplatil zamestnávateľ, a tým vyplatil nižšiu sumu ako je suma, na ktorú má dotknutá osoba nárok. Žalobca vo veci samej tvrdil, že postup, na základe ktorého boli od hornej hranice odpočítané preddavky na mzdu, ktoré zamestnávateľ už vyplatil, sa má považovať za protiprávny, a v dôsledku toho sa obrátil na vnútroštátny súd, aby mu priznal nárok na rozdiel medzi už vyplatenou sumou a hornou hranicou, na ktorú mal nárok bez akéhokoľvek odpočítania. INPS proti tejto žalobe namietal ročné premlčanie pohľadávky, keďže pohľadávka uplatnená voči garančnému fondu nebola tou pohľadávkou, ktorú uplatnil proti zamestnávateľovi, ale samostatnou a rozdielnou pohľadávkou sociálneho zabezpečenia a z dôvodu tejto inej povahy pohľadávky ako dávky sociálneho zabezpečenia nebolo možné uplatniť ustanovenia o premlčaní talianskeho zákona o konkurze, ktorý upravuje prerušenie plynutia premlčacej doby až do skončenia konkurzného konania.
(15) § 4 ods. 4 zákona o sociálnom poistení
(16) Článok 12 písm. c) smernice 2008/94/ES
(17) Uvedenú možnosť využili niektoré členské štáty (Česká republika, Dánsko, Nemecko, Grécko, Cyprus, Lotyšsko, Malta, Holandsko, Rakúsko, Slovinsko a Švédsko a od 01.01.2014 aj Slovensko). V iných členských štátoch (Španielsko, Írsko, Fínsko) sa ochrana týmto osobám odmieta nepriamo, a to prostredníctvom definície pojmu „zamestnanec“, t. j. osoby, ktoré vlastnia časť podniku a majú značný vplyv na jeho činnosti, sa nepovažujú za „zamestnancov“. V Bulharsku na vylúčenie spod ochrany stačí, aby bol zamestnanec partnerom alebo členom riadiaceho orgánu podniku. Vzhľadom na to, že nie je stanovená požiadavka, aby mal zamestnanec podstatný podiel či značný vplyv na činnosti podniku, tento prístup sa nezdá byť v súlade so smernicou. Ostatné členské štáty (Belgicko, Estónsko, Francúzsko, Taliansko, Litva, Luxembursko, Maďarsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko a Spojené kráľovstvo) túto možnosť nevyužili (SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011).
(18) rozsudok Súdneho dvora vo veci C 30/10 Andersson - Lotta Andersson/Staten genom Kronofogdemyndigheten i Jönköping, Tillsynsmyndigheten zo 17.4.2010.
(19) Spoločnosť Linköpings Ridskola AB podala 23. decembra 2008 návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalobkyňa - pani Andersson, ktorá žila s pánom Anderssonom v partnerskom vzťahu od roku 1996 do roku 2008, vlastnila, rovnako ako aj on, 50 % akcií tejto spoločnosti. L. Andersson bola náhradníčkou za člena jej predstavenstva a bola oprávnená samostatne podpisovať v mene spoločnosti. Správca konkurznej podstaty odmietol priznať L. Anderssonovej právo na záruku na jej mzdové nároky z titulu práva upravujúceho záruku výplaty miezd z dôvodu, že vlastnila podstatnú časť predmetnej spoločnosti a vykonávala významný vplyv na činnosti tejto spoločnosti počas šiestich mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu tejto spoločnosti. V rámci svojej žaloby podanej na Linköpings tingsrätt sa L. Andersson domáhala vyplatenia mzdy s odôvodnením, že síce vlastní podstatnú časť Linköpings Ridskola, avšak v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nemala žiadny významný vplyv na činnosť tejto spoločnosti a nemohla ju riadiť. Za týchto okolností vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či je vnútroštátne ustanovenie, ktoré neumožňuje zamestnancovi, aby si uplatnil právo na prednostné uspokojenie (privilégium) na základe toho, že bol sám alebo spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi počas šiestich mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu vlastníkom podstatnej časti podniku a mal významný vplyv na jeho činnosť, zlučiteľné s článkom 10 písm. c) smernice 80/98/ES.
(20) Smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC
(21) Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP
(22) Smernica Rady 91/383/EHS z 25. júna 1991 doplňujúca opatrenia na podporu zlepšení v ochrane bezpečnosti a zdravia pri práci pracovníkov s pracovným pomerom na dobu určitú alebo s dočasným pracovným pomerom
(23) Čl. 2 ods. 2 smernice 2008/94/ES
(24) Čl. 2 ods. 3 smernice 2008/94/ES
(25) Komisia zaznamenala, že rybári odmeňovaní formou podielu na zisku sú vylúčení z ochrany v Grécku, Taliansku, na Malte a v Spojenom kráľovstve a pomocníci v domácnosti sú vylúčení z ochrany v Španielsku, vo Francúzsku, na Malte, v Holandsku a Poľsku (SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011).
(26) Čl. 1 ods. 3 smernice 2008/94/ES
(27) DOLOBÁČ, M. a kol.: Vybrané otázky sociálneho práva Európskej únie. Košice: UPJŠ. 2012.
(28) § 18 ods. 2 zákon o sociálnom poistení
(29) Túto možnosť využili tri členské štáty. V Belgicku sú z ochrany všeobecného záručného fondu vylúčení pracovníci a učni zamestnaní v podnikoch, ktoré sú členmi niekoľkých spoločných výborov a podvýborov, tieto osoby sú však chránené odvetvovými fondmi zriadenými na základe kolektívnej zmluvy. Na Cypre sú z pôsobnosti smernice vylúčení členovia posádok obchodných lodí, ktorí tu nemajú bydlisko. V Spojenom kráľovstve sa ochrana nevzťahuje na námorníkov obchodných lodí. Komisia sa však domnieva, že „námorné zádržné právo“, ktoré sa v týchto dvoch členských štátoch javí ako hlavná ochrana pre námorníkov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, nemusí vždy poskytovať ochranu rovnocennú ochrane záručnej inštitúcie, keďže hodnota plavidla nemusí vždy stačiť na pokrytie minimálnej výšky neuspokojených nárokov, ktorá je stanovená v smernici. (SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011).
(30) Čl. 1 ods. 2 smernice č. 94/2008/ES
(31) Čl. 2 ods. 1 smernice č. 2008/94/ES
(32) www.socpoist.sk
(33) § 12 zákona o sociálnom poistení: Zamestnávateľ je na účely tohto zákona platobne neschopný, ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Deň vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa je deň doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu.
(34) www.socpoist.sk
(35) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C 247/12 Meliha Veli Mustafa proti Direktor na fond "Garantirani vzemania na rabotnitsite i sluzhitelite" kam Natsionalnia osiguritelen institut z 18. apríla 2013. Zb. - zatiaľ neuverejnené.
(36) Melicha Veli Mustafa pracovala na základe pracovnej zmluvy od roku 2006 do roku 2011 bez prerušenia v podniku Orfey – Kǎrdžali EOOD, voči ktorému sa začalo začal reštrukturalizačné konanie, ktoré bolo zapísané do obchodného registra 02.03.2010. Následne bolo nariadené ukončenie činnosti podniku ako aj likvidáciu a rozdelenie majetku, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty. Vo veci samej je nesporné, že Melicha Veli Mustafa má voči spoločnosti Orfey splatné, ale neuspokojené nároky na hrubú mzdu za apríl 2011 a peňažné dávky za riadnu ročnú dovolenku. Žiadosťou, ktorú podala 16. júna 2011, požiadala záručnú inštitúciu o uspokojenie týchto nárokov. Direktor túto žiadosť zamietol jednak z dôvodu, že žiadosť nebola podaná v zákonnej lehote 30 dní odo dňa zápisu súdneho rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra, a jednak, že uplatňovaný nárok vznikol po uvedenom zápise. Záručná inštitúcia pritom ručí iba za mzdy a peňažné dávky za nevyplatenú riadnu dovolenku, ktoré vznikli v priebehu šiestich kalendárnych mesiacov pred mesiacom, kedy bolo zapísané rozhodnutie o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra. Vnútroštátny súd konštatoval, že spor vo veci samej sa predovšetkým týka otázky, či záruka musí pokrývať nároky zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, ktoré vznikli od dátumu zápisu rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra, ktorým sa vyhlasuje platobná neschopnosť zamestnávateľa, do dátumu, keď sa do tohto registra zapíše rozhodnutie konštatujúce zastavenie platieb a nariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa, ako aj likvidácia a rozdelenie majetku zahrnutého v konkurznej podstate.
(37) Čl. 5 smernice č. 2008/94/ES
(38) § 165 ods. 2 zákona o sociálnom poistení
(39) Ods. 1 a 2 § 18 zákona o sociálnom poistení
(40) § 25 zákona o sociálnom poistení
(41) § 135 zákona o sociálnom poistení
(42) Článok 7 smernice č. 2008/94/ES
(43) § 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
(44) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-435/10 J.C. van Ardennen proti Raad van bestuur van het Uitvoeringsinstituut werknemersverzekeringen. Zo 17.11.2011. Zb. 2011 I-11705.
(45) J. C. van Ardennen bol zamestnaný v podniku Fruit Sellers International BV, v prípade ktorého bol 28. novembra 2006 vyhlásený konkurz. Mzda mu bola v plnej výške vyplatená, takže neexistovali mzdové nedoplatky. Po tom, čo sa pokúsil založiť svoj podnik, J. C. van Ardennen sa prihlásil na CWI a podal žiadosť o vyplácanie dávky v nezamestnanosti. Ako uchádzač o zamestnanie sa zaregistroval až 29. mája 2007. Dňa 7. júna 2007 J. C. van Ardennen podal na UWV žiadosť o poskytnutie dávky v prípade platobnej neschopnosti. Rozhodnutím UWV priznal J. C. van Ardennenovi dávku v prípade platobnej neschopnosti za neuspokojené nároky na mzdu. UWV však túto sumu podľa kapitoly IV WW znížil o 20 % s odôvodnením, že J. C. van Ardennen sa v stanovenej lehote nezaregistroval ako uchádzač o zamestnanie.
(46) DOLOBÁČ, M. a kol.: Vybrané otázky sociálneho práva Európskej únie. Košice: UPJŠ. 2012.
(47) Vec C - 81/05 Anacleto Cordero Alonso proti Fondo de Garantía Salarial (Fogasa) zo dňa 07.29.2006. Zb. I-07569
(48) Článok 8 smernice 2008/94/ES
(49) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C- 278/05 Carol Marilyn Robins a i. proti Secretary of State for Work and Pensions z 25.01.2007. Zb. 2007 I-01053
(50) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-398/11 Thomas Hogan a iní proti Minister for Social and Family Affairs, Ireland a Attorney General z 25.04.2013. Zb. - zatiaľ neuverejnené.
(51) Žalobcami sú desiati bývalí zamestnanci podniku Waterford Crystal vyrábajúceho výrobky z krištáľu. Ôsmi zo žalobcov mali odísť do starobného dôchodku v rokoch 2011 až 2013, zvyšní dvaja v rokoch 2019 a 2022. Jednou z podmienok zamestnania žalobcov bol vstup do doplnkového dôchodkového systému s vymedzenými dávkami založeného ich zamestnávateľom zakladateľskou listinou trustu. Uvedené systémy obsahujú pre oprávnené osoby, ktoré odídu do starobného dôchodku v riadnom veku, možnosť poberať dávku v starobe, ktorej základom je posledná skutočná mzda („actual final salary“), od ktorej sa odpočíta zákonný dôchodok („State pension“). Po vykonaní tohto odpočítania („final pensionable salary“) dve tretiny takto získanej sumy predstavujú dávku v starobe z príslušných doplnkových dôchodkových systémov. Na začiatku roku 2009 bol pre Waterford Crystal vymenovaný mimoriadny správca a bolo zistené, že spoločnosť sa nachádza v platobnej neschopnosti. Doplnkové dôchodkové systémy, ktoré táto spoločnosť založila, boli k 31. marcu 2009 likvidované, pričom deficit dosiahol výšku 110 miliónov eur. Írsky High Court položil Súdnemu dvoru o.i. otázku, či krátenie dôchodkových dávok, na ktoré majú žalobcovia nárok, podľa írskeho práva nie je dlhom voči ich zamestnávateľovi, ktorý by bol uznaný v rámci konkurzného konania alebo akejkoľvek likvidácie zamestnávateľa žalobcov a ktorý, za okolností prejednávaného prípadu, poskytuje právny základ nároku voči ich zamestnávateľovi.
(52) § 102 zákona o sociálnom poistení
(53) Smernica článok 4 ods. 2
(54) § 103 zákona o sociálnom poistení.
(55) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C 309/12 Maria Albertina Gomes Viana Novo a iní proti Fundo de Garantia Salarial IP z 28.11.2013. Zb. (zatiaľ neuverejnené)
(56) Zamestnávateľ pani Gomesovej Vianovej Novovej a i. prestal vyplácať mzdy od apríla 2003. Jeho zamestnanci vypovedali pracovné zmluvy v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou platnou v tejto oblasti a podali návrh na určenie výšky svojich mzdových nárokov a na ich nútené vymoženie. Súd ich návrhu vyhovel. Keďže majetok zamestnávateľa nestačil na uspokojenie týchto nárokov, pani Gomes Viana Novo a i. podali návrh na vyhlásenie platobnej neschopnosti tohto zamestnávateľa a následne požiadali MGF o uspokojenie svojich nárokov. Žiadosti boli zamietnuté s odôvodnením, že splatnosť predmetných nárokov nastala viac než šesť mesiacov pred podaním návrhu na vyhlásenie platobnej neschopnosti zamestnávateľa.
(57) Článok 4 ods. 3 smernice 2008/94/ES
(58) § 103 ods. 3 zákona o sociálnom poistení
(59) www.socpoist.sk
(60) Pre porovnanie podľa SPRÁVY KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011 priemerná suma, ktorú vnútroštátne záručné inštitúcie v rámci celej Európskej únie uhradili pracovníkovi pre prípad platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa v období rokov od 2006 – 2009 bola vo výške 5 187 EUR.
(61) § 118 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
(62) § 119 zákona o sociálnom poistení
(63) Článok 10 smernice 2008/94/ES
(64) Komisia konštatuje, že v období rokov 2006 – 2008 sa vyskytlo 239 prípadov, keď záručná inštitúcia v jednom členskom štáte uhradila nároky pracovníkom platobne neschopného podniku v inom členskom štáte. Uhradenie nárokov sa týkalo 1 158 zamestnancov a uhradené sumy predstavovali približne 10,8 milióna EUR. (SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011).
(65) Ak podnik s činnosťami na území najmenej dvoch členských štátov je platobne neschopný v zmysle článku 2 ods. 1, inštitúciou zodpovednou za plnenie neuspokojených nárokov zamestnancov je inštitúcia v tom členskom štáte, na území ktorého pracujú alebo zvyčajne pracujú alebo pracovali.
(66) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-310/07 Svenska staten proti Anders Holmqvist zo 16.10.2008, Zb. 2008 I-07871
(67) Pán Holmqvist pracoval ako šofér vo švédskej spoločnosti Jörgen Nilsson Spedition, ktorá má svoju jedinú prevádzkareň vo Švédsku, nemala žiadnu pobočku v zahraničí. Pán Holmqvist prevážal tovary zo Švédska do Talianska a naspäť, vykladanie tovarov vykonávali zamestnanci zákazníkov Jörgen Nilsson Spedition. Dňa 10. apríla 2006 vnútroštátny súd vyhlásil spoločnosť Jörgen Nilsson Åkeri och Spedition za platobne neschopnú. Správca konkurznej podstaty priznal pánovi Holmqvistovi mzdovú záruku podľa zákona o mzdových zárukách, záručná inštitúcia mu ju však odmietla vyplatiť argumentujúc, že pán Holmqvist nemá nárok na túto záruku, keďže jeho zamestnávateľ - Jörgen Nilsson Spedition pôsobil v iných členských štátoch ako vo Švédskom kráľovstve, a keďže pán Holmqvist vykonával svoju prácu hlavne v týchto iných členských štátoch.
(68) Rozsudok Súdneho dvora vo veci C 477/09 Charles Defossez proti Christian Wiart a iní z 10.03.2011. Zb. 2011 I-01421.
(69)Pán Defossez pracoval ako stavebný majster a neskôr ako vedúci zamestnancov na stavenisku spoločnosti VKP v Belgicku, najprv pre francúzsku spoločnosť EBM, a potom pre takisto francúzsku spoločnosť Sotimon. Pán Defossez sa 15. januára 2004 po tom, ako bol prepustený, obrátil na Conseil de prud’hommes de Dunkerque. Spoločnosť Sotimon vstúpila na základe rozhodnutia Obchodného súdu v Dunkerque z 1. júna 2004 do súdnej likvidácie. S cieľom získať platbu svojich mzdových pohľadávok Ch. Defossez požadoval v prvom rade poskytnutie záruky z CGEA (Centre de gestion et d’étude de l’AGS) (Centrum pre správu a štúdie) v Lille a v druhom rade poskytnutie záruky z Fond de fermeture d’entreprises (FFE) (Likvidačný fond) Office national de l’emploi (ONEM) (Národný úrad práce) v Belgicku. Conseil de prud’hommes de Dunkerque (pracovný súd v Dunkerque) stanovil za inštitúciu zodpovednú za plnenie neuspokojených nárokov CGEA. Cour d’appel de Douai (Odvolací súd v Douai) rozsudkom za príslušnú inštitúciu určil FFE, čím zbavil povinnosti CGEA v Lille.
(70) SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE o vykonávaní a uplatňovaní určitých ustanovení smernice 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa zo dňa 28.02.2011).
(71) Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2012