Registered partnership as an integral part of the right to private and family life

Abstrakt: Predkladaný článok ponúka prehľadovú analýzu právneho stavu v oblasti ochrany súkromného a rodinného života kohabitujúcich osôb na Slovensku. Aktuálny stav je kriticky reflektovaný z pohľadu medzinárodnoprávnych záväzkov Slovenskej republiky a regionálnych štandardov v oblasti ľudských práv. Ústrednou otázkou, na ktorú tento text hľadá odpoveď je či alebo v akom zmysle môžeme hovoriť o tom, že Slovenská republika v tejto oblasti nerešpektuje svoje ľudskoprávne záväzky. Článok poukazuje na určité zlyhania predovšetkým vo vzťahu k LGBT osobám, pre ktoré manželstvo, vzhľadom na aktuálny právny stav na Slovensku, nepredstavuje reálnu možnosť vzájomne si upraviť vzťahy a zaistiť tým úplnú právnu ochranu.
Kľúčové slová: registrované partnerstvo, kohabitácie, ľudské práva, LGBT, právo na súkromný a rodinný život

Abstract: The paper offers an introductory analysis of the legal situation in the field of protection of private and family life of cohabiting persons in Slovakia. The situation is critically reflected in terms of international legal obligations of the Slovak Republic and regional standards in the field of human rights. The central question to which the text seeks an answer is whether, or in what sense, we can legitimately say that the Slovak Republic is not respecting its human rights obligations in this area? The article points out certain failures, especially in relation to LGBT persons, for whom marriage, given the current legal situation in Slovakia, does not represent a real possibility to regulate their relationship and secure the full legal protection.
Key words: registered partnership, cohabitation, human rights, LGBT, right to private and family life

Foto: Rudolf Baranovič - fotoobrázky života okolo nás (2020)

Právna úprava vzťahov kohabitujúcich osôb, v zmysle nezosobášených párov žijúcich v partnerskom zväzku, je na Slovensku minimalistická, nie však celkom absentujúca. Niektoré základné práva a povinnosti sú im priznané prostredníctvom statusu blízkych osôb podľa § 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej OZ). „Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu“. V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí PL. ÚS 24/2014-90 konštatoval, že štát uznaním privileguje aj iné typy sociálnej koexistencie osôb než je manželstvo. Blízke osoby majú, napríklad, nárok na poskytnutie voľna zamestnávateľom pri úmrtí kohabitujúceho partnera/ky (§ 141 ods. 2 písm. d) Zákonník práce, zákon č. 311/2001 Z. z. (ďalej ZP), nárok na poskytnutie voľna zamestnávateľom pri sprevádzaní rodinného príslušníka (partnera/ky) do zdravotníckeho zariadenia (§ 141 ods. 2 písm. c) a § 40 ods. 5 ZP, takisto môžu, podľa § 130 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, odoprieť výpoveď pre spôsobenie nebezpečenstva trestného stíhania blízkej osobe, hoci oprávnenia vyplývajúce partnerom zo statusu blízkej osoby sú veľmi limitované.

Prístup ku zdravotnej dokumentácii má blízka osoba podľa § 25 ods. 1 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov až potom, keď nie je manžel, dieťa ani rodič. Zo zákona môže kohabitujúci partner dediť len v druhej alebo tretej dedičskej skupine (§ 473 – 475 zákona č. 40/1964 Zb. OZ). Blízka osoba nemôže nadobúdať majetok do bezpodielového spoluvlastníctva, problémom môže byť aj spoločný nájom družstevného bytu, či vzájomné zastupovanie, ktoré predpokladá rôzne splnomocnenia. Negatívne dotknutá je tiež ochrana osobnosti partnera/ky po jeho smrti, absentuje právo na náhradné bývanie po rozchode, či nárok na množstvo sociálnych dávok bežne spájaných s manželstvom. Heterosexuálnym párom ponúka právny poriadok SR komplexné riešenie len v podobe uzatvorenia manželstva.

Vzhľadom na celkový rozsah sociálnych zmien v spoločnosti je však primeranosť tejto právnej úpravy často spochybňovaná. Významné transformácie sociálnej reality sú priebežne analyzované a podložené rozsiahlym výskumom. Zachytávajú ich najmä štúdie týkajúce sa partnerských vzťahov, životných štýlov alebo sexuálnych preferencií v rôznych súvislostiach (napr. Marková 2012, 2014, 2015a,b, 2020, Bianchi, 2013(a,b), Popper, 2013, Fafejta, 2014, Kalábová, 2016, Turčan, 2018). Tieto sociálne zmeny nie sú v právnom poriadku dostatočne reflektované. Otázka, či aktuálny právny stav na Slovensku zodpovedá potrebám spoločnosti je však opakovane otváraná najmä vo vzťahu ku LGBT osobám, pre ktoré manželstvo podľa slovenského práva nepredstavuje reálnu alternatívu a nedáva im možnosť vzájomne si takto upraviť vzťahy. Absentuje aj možnosť oficiálnej registrácie, alebo inej formálnej evidencie pred orgánom verejnej moci. Takýto stav vytvára podmienky pre ponižujúce situácie, kedy celoživotný/á partner/ka musí tretím stranám dokazovať, že je blízkou osobou prostredníctvom čestných vyhlásení, splnomocnení, či rôznych potvrdení z obecných úradov. V záujme spravodlivejšej úpravy vlastníckych vzťahov musia partneri/ky preventívne myslieť na všetky nepríjemné eventuality partnerského života, žiadať žijúcu osobu o priaznivejšiu úpravu dedičských pomerov prostredníctvom závetov, alebo sa pokúšať dostupnými zmluvnými prostriedkami priebežne upravovať spoločný majetok takým spôsobom, ktorý by aspoň čiastočne rešpektoval a chránil vklad oboch partnerov/iek. Toto môže intímny vzťah založený na dôvere zbytočne zaťažovať a vyvolávať u partnerov/riek napätie a pochybnosti. V praxi mnohí/é na takúto úpravu vzťahov radšej rezignujú. O potrebe vytvárania priaznivejších podmienok pre život týchto osôb je preto zjavne potrebné diskutovať. Kohabitujúce páry osôb rovnakého pohlavia čelia porovnateľným životným situáciám a nástrahám vyplývajúcim zo spoločného života ako heterosexuálne páry. Prístup k efektívnej právnej ochrane rodinného života by im mal byť zabezpečený primeraným spôsobom.

Samotný fakt, že štát priznáva manželstvu osobitnú ochranu a manželom osobitné oprávnenia nepredstavuje z pohľadu bežne akceptovaných štandardov medzinárodného práva problém, či nedokonalosť právnej úpravy (napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vo veci Kozak v Poland, (App no 13102/02). No vzhľadom na vývoj spoločnosti sa dostáva do popredia potreba hľadať istú rovnováhu medzi touto exkluzivitou a primeranou ochranou všetkých osôb, ktoré svoj rodinný život nechcú alebo nemôžu prežiť v manželstve. Určité nároky na kvalitu právnej ochrany sa preto stále častejšie formulujú jazykom ľudských práv, ktoré na základe morálnej požiadavky univerzálnej a rovnakej úcty ku každému človeku priznávajú nárok na formálne uznanie a ochranu všetkým párom.

Medzinárodné a regionálne štandardy v oblasti právnej úpravy partnerských vzťahov kohabitujúcich osôb

Na globálnej, celosvetovej úrovni nie je zatiaľ možné hovoriť o všeobecne uznávanom ľudskoprávnom štandarde v zmysle konkrétneho nároku na právnu úpravu partnerských vzťahov kohabitujúcich osôb nad rámec toho, čo nájdeme aj v slovenskom právnom poriadku. Formálnu registráciu partnerov/riek pred verejnou autoritou spojenú s určitou právnou ochranou vzťahu, či otvorenie inštitútu manželstva pre osoby rovnakého pohlavia je možné vnímať ako progresívny globálny trend, no zatiaľ ešte nie ako zaužívaný medzinárodný štandard. Situácia v regionálnych systémoch na ochranu ľudských práv je však už odlišná. Slovensko je členským štátom Rady Európy, aj Európskej únie (EÚ). V rámci týchto regionálnych zoskupení je možné konštatovať, že takáto právna úprava sa už posunula z roviny progresívneho trendu do polohy regionálneho štandardu.

EÚ nemá kompetencie harmonizovať oblasť manželského a rodinného života v členských štátoch, hoci teoreticky má Rada na základe článku 81 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie právomoc prijať jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom aj opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničné dôsledky. Práve táto jednomyseľnosť sa však v praxi opakovane ukázala ako problematická. EÚ sa preto iba výnimočne a nepriamo dotýka týchto otázok vo veľmi špecifických prípadoch. Žiadnym nariadením únie nemôže byť dotknutá vecná podstata práva členských štátov rozhodovať sa autonómne vo veci právnej úpravy kohabitácie, registrovaných partnerstiev, manželstva alebo ich majetkových dôsledkov. V tomto kontexte je potrené vnímať napríklad rozsudok Súdneho dvora EÚ z 1. apríla 2008, C-267/06, v prípade Maruko, v ktorom súdny dvor žiada, aby osoby žijúce v registrovanom partnerstve, v porovnateľnej situácii, požívali rovnaké dávky v rámci zamestnaneckého vzťahu (zamestnanec – zamestnávateľ), teda explicitne pri výkone povolania, ako prináležia manželom.

Za zmienku stojí aj rozsudok veľkej komory Súdneho dvora EÚ z 5. júna 2018, vo veci C‑673/16 – známej ako prípad Coman. Súdny dvor tu rozhodol, že pokiaľ občan v inom členskom štáte než je štát, ktorého je štátnym príslušníkom, začal rodinný život so štátnym príslušníkom tretieho štátu (mimo EÚ) rovnakého pohlavia, s ktorým právoplatne uzavrel manželstvo v hostiteľskej krajine, tak orgány členského štátu, ktorého je občan Únie štátnym príslušníkom, nesmú odmietnuť priznať právo na pobyt na území tohto štátu príslušníkovi tretieho štátu z dôvodu, že právo daného členského štátu neupravuje manželstvá medzi osobami rovnakého pohlavia. Nejde o žiadnu harmonizáciu rodinného práva, ale o veľmi konkrétne opatrenie v oblasti, v ktorej má Únia rozhodovacie kompetencie. Štandardy rodinného práva sa v EÚ utvárajú na pôde členských štátov. Za indikáciu štandardu však môžeme považovať faktický stav v členských štátoch, hoci tento nie je výsledkom spoločnej politiky, či harmonizácie. Podľa údajov Iniciatívy Inakosť viac než 85 percent obyvateľov EÚ žije v krajinách, ktoré právne uznávajú partnerstvá osôb rovnakého pohlavia (Macko, 2018). Zo všetkých 27 členských štátov EÚ je už iba šesť krajín, ktoré vo svojom právnom poriadku nepočítajú s inštitútom registrovaného partnerstva alebo neotvorili manželstvo aj pre osoby rovnakého pohlavia.

Rada Európy (RE) je ďalšia významná regionálna (medzivládna) organizácia združujúca 47 členských štátov, ktorej hlavným cieľom je ochrana ľudských práv. Kľúčovým nástrojom tejto ochrany je Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950). Nad jeho dodržiavaním bdie Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP). Tento súd vníma Dohovor ako žijúci nástroj, ktorého úlohou nie je fixovať spoločnosť v stave z roku 1950, ale organicky rásť spolu s ňou. ESĽP preto prostredníctvom judikátov citlivo reaguje na prebiehajúce celospoločenské zmeny. Aktuálny rozsah a obsah práv priznaných Dohovorom je výsledkom dlhodobého procesu hľadania a nachádzania práva v meniacej sa sociálnej realite. Niektoré interpretácie súdu môžu pôsobiť pomerne progresívnym dojmom. Vzhľadom na oficiálne deklarované ciele RE, medzi ktoré patrí aj posilňovanie pluralitnej demokracie, harmonizácia práva európskych krajín, či hľadanie efektívneho riešenia problémov spojených so xenofóbiou a diskrimináciou menšín, však môžeme považovať judikatúru súdu za hodnotovo konzistentnú a vnútorne ucelenú. Takto definovaná hodnotová orientácia sa dlhodobo premieta aj do rozhodovania súdu v oblasti rodinného života.

Podľa ESĽP neexistuje iba jeden konkrétny spôsob ako viesť súkromný alebo rodinný život a pri výbere spôsobu, akým štát chráni rodinný život osôb, je preto dôležité zobrať do úvahy všetky sociálne zmeny aj vývoj vo vnímaní sociálnych vzťahov (Vallianatos and others v. Greece (App. 29381/09 & č. 32684/09)). Samotná existencia alebo absencia rodinného života je z pohľadu súdu v podstate záležitosťou faktu (K&T v Finland, (App. 25702/94)). Základom rodinného života je vzájomná radosť so spoločnosti blízkych osôb, vrátane rodiča a dieťaťa (B v United Kingdom, (App. 9840/82)). Dôležitá je najmä spolupatričnosť a radosť zo vzťahu. Dohovorom sú chránené aj vzťahy medzi bratmi a sestrami (Moustaquim v Belgium, (App. 12313/86)). Vzťahy medzi nezosobášenými dospelými osobami môžu byť z pohľadu Dohovoru tiež rodinným životom, ak sú naplnené isté základné predpoklady. ESĽP si všíma, či pár spoločne žije, dĺžku trvania vzťahu, ale aj to, či partneri demonštrovali vzájomný záväzok napríklad tým, že mali spolu deti, prípadne iným významným spôsobom (Al-Nasif v Bulgaria, (App. 50963/99)). Štrasburský súd jednoznačne konštatoval, že aj páry rovnakého pohlavia môžu spolu žiť rodinným životom a nejde u nich len o súkromný život. Podľa súdu neexistujú kvalitatívne rozdiely medzi partnerským vzťahom heterosexuálnych párov a párov rovnakého pohlavia (Schalk and Kopf v Austria, (App. 30141/04)).

Významné rozhodnutie týkajúce sa párov rovnakého pohlavia, prišlo v prípade Oliari a iní v. Taliansko (App. 18766/11 & 36030/11). ESĽP tu zopakoval svoje konštatovanie, že páry osôb rovnakého pohlavia dokážu vytvoriť stabilný a hlboký vzťah, pričom pociťujú potrebu právneho uznania svojho zväzku. Vzhľadom na nedostupnosť manželstva v Taliansku majú tieto páry podľa súdu osobitný záujem na získaní možnosti vstúpiť do nejakej formy občianskeho zväzku spojeného s právnou ochranou. Na základe článku 8 ods. 1 Dohovoru súd konštatoval, že za okolností, ktoré v prípade Oliari boli naplnené, má Taliansko pozitívny záväzok konať tak, aby prostredníctvom adekvátnej právnej úpravy zabezpečilo rešpektovanie rodinného života aj týmto párom a pokiaľ tak neurobí, porušuje Dohovor.

Slovenská reakcia na rozhodnutie ESĽP v prípade Oliari

V reakcii na toto rozhodnutie dalo Ministerstvo spravodlivosti SR jasne najavo, že z ich pohľadu vznikol tento záväzok iba Taliansku, pretože situáciu na Slovensku nemožno posúdiť ako totožnú. Tak ako zástupkyňa SR pred ESĽP Marica Pirošíková, aj Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojom stanovisku uverejnenom na webovej stránke zdôraznilo, že európsky súd v rozhodnutí: „poukázal na široký priestor štátov pre voľnú úvahu v tejto oblasti, pričom významnú mieru v tomto ohľade zohrali rozhodnutia najvyšších súdnych orgánov Talianska, podľa ktorých by mala byť osobám rovnakého pohlavia poskytnutá určitá forma právnej ochrany. (ESĽP) Vzal do úvahy aj prieskumy verejnej mienky v tejto oblasti. Vzhľadom na uvedené nie je možné jednoznačne tvrdiť, že situácia v SR je totožná so situáciou, ktorú ESĽP posudzoval v talianskom prípade“ (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky citované denníkom Postoj 2015). Toto rozhodnutie ESĽP sa na Slovensku okamžite stalo predmetom ideových sporov. Slovami: „Oddnes je jasné, že Slovenská republika porušuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému sa prihlásila ešte v roku svojho vzniku“ ho komentovala Iniciatíva Inakosť, ktorá koordinuje platformu mimovládnych organizácií pod názvom Životné partnerstvo (Životné partnerstvo, 2015).

Daniel Lipšic naproti tomu očakával: „že sa Taliansko proti rozhodnutiu odvolá“ (Lipšic, In: Postoj, 2015). Anna Záborská konštatovala, že: „časť sudcov ESĽP sa evidentne snaží nájsť v Dohovore nové právo na registrované partnerstvo“ (Záborská, In: Postoj, 2015). Branislav Škripek reagoval zmäteným vyhlásením, že: „Ústava SR bude vždy nad rozhodnutím tohto súdu, lebo má najväčšiu právnu silu. Na základe platných medzinárodných zmlúv spomenuté rozhodnutie nemôže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava a týka sa to aj manželstva, ktoré je tam zadefinované“ (Škripek, In: Postoj, 2015). A Radoslav Procházka videl „najčarovnejší paradox rozhodnutia“ v odkaze na posun vo verejnej mienke v Taliansku. To podľa neho iba potvrdzuje jeden globálny trend: „tam, kde to nejde cez zákonodarné zbory, presadzujú tieto úpravy súdy. Lenže ak má byť jedným z faktorov rozhodnutia údajný posun vo verejnej mienke, prečo to nenechať na verejnosť a jej priamo volených zástupcov?“ (Procházka, In: Postoj, 2015). Odlišné stanovisko neskôr zaujala verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová, keď po komplexnej analýze prípadu skonštatovala, že: „faktická právna absencia uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia, takpovediac „právne nevidenie“ týchto párov, nerešpektuje ľudsko-právne záväzky Slovenskej republiky“ (Patakyová, 2017). Situácia zostala dodnes nevyjasnená.

Diskusia k rozhodnutiam ESĽP

Nachádzanie práva nie je jednoduchý proces. Všetky uvedené názory azda s výnimkou tvrdenia pána poslanca Škripeka majú určité právne rácio. K jeho zmätenému vyhláseniu, treba poznamenať, že práve prostredníctvom Ústavy sa SR hneď v prvom článku zaviazala dodržiavať: „všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky“ (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb., čl. 1. ods. 2). Jeho tvrdenie, že tento súd: „nemôže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava a týka sa to aj manželstva“ je síce nejednoznačné, ale v každom prípade nesprávne. ESĽP môže pojednávať o veciach, ktoré rieši naša ústava. Druhá hlava Ústavy SR je nazvaná: Základné práva a slobody. ESĽP vynáša svoje rozhodnutia na základe: Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak by tento súd nemohol pojednávať o základných právach a slobodách, čo by bolo jeho poslaním? ESĽP môže rozhodovať aj o manželstve. Článok 12 Dohovoru je nazvaný: Právo uzavrieť manželstvo. Napríklad, vo veci Schalk & Kopf, súd dospel k záveru, že Dohovor zmluvným stranám neukladá povinnosť poskytovať párom rovnakého pohlavia možnosť vstúpiť do manželského zväzku. Pozornosti poslanca však uniklo najmä to, že ESĽP v prípade Oliari nerozhodoval o manželstve. Súd rozhodol na základe článku 8 ods. 1 Dohovoru, ktorý sa týka práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Názor, že táto konkrétna právna úprava by mala byť výsledkom štandardného legislatívneho procesu je principiálne legitímny, obhájiteľný, aj keď vzhľadom na okolnosti určite diskutabilný. Na Procházkovu otázku: „ak má byť jedným z faktorov rozhodnutia údajný posun vo verejnej mienke, prečo to nenechať na verejnosť a jej priamo volených zástupcov?“ je však určite možné odpovedať niekoľkými spôsobmi. Veľmi dôležité je to, že posun vo verejnej mienke bol iba jedným z faktorov, nie jediným faktorom, na základe ktorého ESĽP dospel k rozhodnutiu. Ak by sme rozhodovanie o obsahu a rozsahu ľudských práv ponechali iba na verejnosť a jej priamo volených zástupcov, tak tie ďalšie faktory by už nemal kto zvažovať. Spoločnosť by prišla o kvalifikované súdne rozhodnutia. Na otázku, či by nemalo k ochrane práv menšín dôjsť až vtedy, keď väčšina oprávnených voličov začne toto porušovanie práv vnímať ako vlastnú politickú prioritu a vo voľbách do zákonodarného zboru si zvolí zástupcov, ktorí problém vyriešia legislatívou, nám v princípe odpovedala už druhá svetová vojna. Čarovný paradox by niekto mohol vidieť aj v tom, že autor otázky bol podpredsedom Ústavnoprávneho výboru NR SR a neskôr kandidoval na sudcu Súdneho dvora Európskej únie. Za touto konkrétnou formuláciou otázky však mohla byť aj snaha vtedy ešte aktívneho politika ironicky spochybniť faktickú existenciu onoho súdom deklarovaného posunu vo verejnej mienke. Ak by bol hlavný argument postavený na tomto základe, jeho hodnotu je možné posudzovať vzhľadom na presné sociologické merania.

Zástupkyňa SR pred ESĽP Pirošíková sa nemýlila, keď konštatovala, že: „nie je možné jednoznačne tvrdiť, že situácia v SR je totožná so situáciou, ktorú ESĽP posudzoval v talianskom prípade“ (Pirošíková, In: Postoj, 2015). To nakoniec nepoprela ani slovenská ombudsmanka Patakyová, keď vo svojom stanovisku priznáva, že: „...sociálny kontext na Slovensku je podobný, i keď nie rovnaký, ako sociálny kontext, z ktorého vychádzal ESĽP pri svojom rozhodnutí vo veci Oliari“ (Patakyová, 2017). Poukazuje však na to, že pomer členských štátov, ktoré právne uznávajú a chránia vzťahy párov rovnakého sa naďalej prehlbuje v prospech tejto praxe a situácia v regióne je tak ešte oveľa jasnejšia než bola v čase, keď súd pojednával vo veci Oliari. Patakyová argumentuje aj meraniami verejnej mienky na Slovensku, ktoré poukazujú na nadpolovičnú a stúpajúcu podporu verejnosti pre to, aby páry, ktoré nechcú alebo nemôžu vstúpiť do manželstva mali možnosť uzavrieť životné partnerstvo ako zväzok uznaný štátom, ktorým by boli upravené praktické otázky ich spolužitia - najmä vzájomné práva a povinnosti (Patakyová, 2017). Čo sa týka voľnosti úvahy členských štátov, tá je už principiálne zúžená, ak sa jedná o zraniteľné menšiny. No nižšiu mieru voľnej úvahy ESĽP odôvodnil aj tým, že prípad Oliari sa vzťahoval iba na právne uznanie zväzkov osôb rovnakého pohlavia, pričom podľa súdu, aj slovenskej ombudsmanky, tu ide o základné aspekty ochrany existencie jednotlivca a jeho identity. Súd teda neriešil katalóg súvisiacich oprávnení, tie boli ponechané v rovine voľnej úvahy členských štátov.

Veľmi dôležitý je fakt, že ESĽP sa v prípade Oliari opieral aj o rozhodnutia domácich súdov v Taliansku a podobné rozhodnutia na Slovensku jednoducho nemáme. Mnohé spory v oblasti rodinného práva boli dlho Občianskym súdnym poriadkom dokonca vylúčené z rozhodovania v dovolacom konaní. Keď mal Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní predmetu referenda (PL. ÚS 24/2014) príležitosť povedať, že v otázke registrovaných partnerstiev ide o ľudské právo, tak to neurobil. Otázku síce vyhlásil za nesúladnú s Ústavou SR, no argumentoval iba narušením právnej istoty vzhľadom na jej nejednoznačnú formuláciu a zdôraznil fakt, že slovenský právny poriadok už pozná kategórie spolužitia osôb požívajúce určitú mieru formálno-právneho uznania. Nízky počet súdnych sporov, ani povaha domácich rozhodnutí však podľa Patakyovej nepotvrdzuje absenciu právneho nároku: „Príčin, prečo sa páry rovnakého pohlavia na Slovensku nedomáhajú svojich práv aj súdnou cestou môže byť mnoho, a nemusí to nutne znamenať, že páry rovnakého pohlavia sa necítia byť diskriminované“ (Patakyová, 2017). Mnohí LGBT ľudia na Slovensku jednoducho stratili dôveru v inštitúcie štátu, ktorý by im mal poskytovať ochranu. Iniciatíva Inakosť dlhodobo upozorňuje na mimoriadne nízku dôveru LGBT ľudí k inštitúciám, predovšetkým k Polícii SR. Organizácia uvádza, že až polovica týchto ľudí podľa výskumu zažila verbálne alebo aj fyzické útoky len preto, že osoby sú súčasťou tejto komunity. Iba 3,7 percent z nich útok nahlásilo polícii. Andrej Kuruc a Jana Jablonická Zezulová (2017) zmapovali situáciu lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí na Slovensku. V oficiálnych inštitúciách štátu hľadalo podľa ich zistení pomoc iba minimum ľudí. Otázka, či porušovanie práv týchto osôb na Slovensku nejde ďaleko za hranice toho, že sa im odopiera dnes už v Európe štandardné uznanie a ochrana vzťahov, je preto celkom legitímna. Ak zraniteľná skupina obyvateľstva v takomto rozsahu stratí dôveru v spravodlivý proces, niekde tu zrejme muselo dôjsť ku zlyhaniu štátu a chronickému porušovaniu ľudských práv.

Záver

Nie je možné jednoznačne tvrdiť, že konkrétnym rozhodnutím ESĽP vo veci Oliari automaticky vznikol Slovenskej republike právny záväzok prijať legislatívu umožňujúcu registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Medzi situáciou na Slovensku a v Taliansku je rozdiel. Sociálny, ale predovšetkým právny kontext na Slovensku je odlišný od toho, ktorý ESĽP posudzoval v talianskom prípade. Chýbajú tu porovnateľné rozhodnutia domácich súdov. Lenže zamietnuť párom rovnakého pohlavia nárok na uznanie a ochranu ich zväzkov iba na tomto základe, by za daných okolností mohlo znamenať akceptáciu chronického porušovania práv istej skupiny osôb ako dostatočného dôvodu, ktorý fakticky ospravedlňuje nižší štandard právnej ochrany tej istej skupine osôb. Takáto argumentácia nápadne pripomína dobre známu Hlavu XXII. Pokiaľ existuje dôvodné podozrenie, že tu v istom zmysle dlhodobo zlyhával efektívny proces ochrany ľudských práv, nie je možné s istotou sa odvolávať na výsledky tohoto procesu ani pri určovaní rozsahu a obsahu jednotlivých práv. Mimoriadne nízka dôvera LGBT osôb ku oficiálnym inštitúciám štátu, ktoré by mali zabezpečovať spravodlivosť je nepochybne indikáciou takéhoto zlyhávania. Vzhľadom na rastúci konsenzus medzi členskými štátmi Rady Európy sa dnes Slovensko dostalo do pozície, v ktorej musí racionálne zdôvodňovať prečo ignoruje regionálne ľudskoprávne trendy. Potreba dávať niekomu absentujúcou legislatívou najavo, že jeho rodinný život nie je hodný ochrany či plného uznania zo strany spoločnosti, sa bude len veľmi ťažko racionalizovať. Takýto postoj zjavne odporuje elementárnemu zmyslu pre spravodlivosť. Posun vo verejnej mienke je zrejmý, merateľný aj pochopiteľný. Požiadavka univerzálnej a rovnakej úcty ku každému človeku a jeho rodinnému životu zjavne dostáva prednosť pred ponižovaním niektorých ľudí zo strany spoločnosti alebo odsudzovaním ich životných rozhodnutí, či sexuálnych preferencií. O tom, že všeobecný konsenzus sa v tejto oblasti sociálnej spravodlivosti neustále prehlbuje, nakoniec svedčia aj komentáre pápeža Františka, ktoré sa objavili vo filme Francesco v októbri 2020 na filmovom festivale v Ríme. Pápež sa tu celkom jasne vyjadril, že registrované partnerstvá vo forme civilných zväzkov považuje za vhodný spôsob právnej ochrany vzťahov LGBT osôb, ktoré majú podľa neho tiež právo na rodinu. Absencia relevantnej právnej úpravy na Slovensku je pravdepodobne výsledkom morálnej dezorientácie. Aj preto je dnes možné tvrdiť, že Slovenská republika v tejto oblasti nerešpektuje svoje ľudskoprávne záväzky.

Autor: Mgr. Petr Kocina, PhD., LL.M.
Autor vyštudoval medzinárodné právo na Právnickej fakulte Leicesterskej Univerzity vo Veľkej Británii a etiku na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v súčasnosti pôsobí ako pedagóg.

Zoznam bibliografických odkazov

BIANCHI, G. Nové podoby sexuality, občianstva, noriem a reprodukcie: svet a Slovensko. In Sociológia: Slovak Sociological Review, roč. 45, č. 1, 2013a. ISSN 0049-1225.
BIANCHI, G. Psychologické a sociologické premenné trajektórií rodičovstva partnerstva. In BIANCHI, G., ed. Kontexty ľudskej reprodukcie na Slovensku. Bratislava: SAV, 2013b, s. 44–57. ISBN 978-80-970234-5-4.
FAFEJTA M. Sexuální scénáře v paradigmatické a postparadigmatické spo- lečnosti. In Sociální studia: Bílá místa, č. 1, roč. 11, 2014. ISSN 1214-813X.
KALÁBOVÁ, H. Ženství, mužství a sexualita v postmoderně. In HOGE- NOVÁ, A., PELCOVÁ, N., ed. Česká filosofie a filosofie výchovy. Praha: PedF UK, 2016, s. 115–126. ISBN 978-80-7290-876-9.
KURUC A., ZEZULOVÁ JABLONICKÁ J., (2017) Celoslovenský LGBT prieskum [online]. [Citované 10.12.2020]. Dostupné na: http://inakost.sk/wp-content/uploads/2018/05/Celoslovensky-LGBT-prieskum...
MACKO M., Otvorený list predsedovi vlády Petrovi Pellegrinimu zo 4. Júna 2018 [online]. [Citované 20.12.2020]. Dostupné na: http://inakost.sk/otvoreny-list-predsedovi-vlady-petrovi-pellegrinimu/
MARKOVÁ, D. 2015(a). Sexual morality in Slovakia and the Czech Repub- lic. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015a. ISBN 978-961-6894-68-5.
MARKOVÁ, D. 2015(b). Moral values in sexual and partner relationships. Ljubljana: KUD Apokalipsa, 2015b. ISBN 978-961-6894-67-8.
MARKOVÁ, D. 2020. Marriage as an Ideal of Couple Relationship? Empirical Research of Moral Preferences of Partner and Sexual Lifestyles in the Czech Republic and Slovakia, 2020.In. Fenomény postmoderny. - Praha : Univerzita Jana Amose Komenského, 2020. - ISBN 978-80-7452-149-2, S. 175-215.
MARKOVÁ, D. Láska a morálne hodnoty v sexuálnych vzťahoch. In 22. celostátní kongres k sexuální výchově v České republice. Pardubice 2014. Praha: Společnost pro plánování rodiny a sexuální výchovu, 2014, s. 35–48. ISBN 978-80-905696-1-4.
MARKOVÁ, D. O sexualite, sexuálnej morálke a súčasných partnerských vzťahoch. Nitra: Garmond, 2012. ISBN 978-80-89148-76-9.
PATAKYOVÁ, M., Stanovisko verejnej ochrankyne práv k problematike práva párov rovnakého pohlavia na uznanie ich vzťahu v právnom poriadku SR [online]. [Citované 20.12.2020]. Dostupné na: https://www.vop.gov.sk/stanovisko-k-problematike-pr-va-p-rov-rovnak-ho-p...
POPPER, M. Partnerské vzťahy a rodičovstvo: sociálne normy a demografic- ké trendy v oblasti reprodukcie. In BIANCHI, G., ed. Kontexty ľudskej re- produkcie na Slovensku. Bratislava: SAV, 2013, s. 58–71. ISBN 978-80- 970234-5-4.
TURČAN, C. Individualization and The Ideal of Self-realization in Conditi- ons of Reflexive Modernity. In Communications, vol. 20, no. 2A, 2018. ISSN 1335-4205.
ZÁBORSKÁ, A., PROCHÁZKA, R., ŠKRIPEK, B., PIROŠÍKOVÁ, M., LIPŠIC, D., (2015) Zavedie registrované partnerstvá aj Slovensko? In: Denník Postoj [online]. [Citované 20.12.2020]. Dostupné na: https://www.postoj.sk/5134/zavedie-registrovane-partnerstva-aj-slovensko
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Rím, 4.11.1950) V znení protokolov č. 11 a 14, s dodatkovým protokolom a protokolmi č. 4, 6, 7, 12, 13 a 16
Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej Republiky (aktuálne znenie)
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (aktuálne znenie)
Zákon č. 301/2005 Zb. Trestný poriadok (aktuálne znenie)
Zákon č. 311/2002 Zb. Zákonník práce (aktuálne znenie)
Zákon č. 576/2004 Zb. O zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (aktuálne znenie)
Semrnica Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov
Coman - rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 5. júna 2018, C‑673/16
Maruko - rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 1. apríla 2008, C-267/06
PL. ÚS 24/2014 - Referendum v Ústavnom Systéme Slovenskej Republiky Referedum a Základné Práva a Slobody
Kozak v Poland, (App no 13102/02), 2. Marec (2010) ECHR 280
K&T v Finland, (App. 25702/94),12 July 2001, (2003)36 EHRR 255, ECHR 2001-VI.
B v United Kingdom, (App. 9840/82, 8 July 1987, Series A No 121, (1988) 10 EHRR 87
Moustaquim v Belgium, (App. 12313/86), 18 February 1991, Series A No 193, (1991) 13 EHRR 80
Al-Nasif v Bulgaria, (App. 50963/99), 20 June 2002, (2003) 36 EHRR 655
Schalk and Kopf v Austria, (App. 30141/04), 24 June 2010, ECHR 2010.
Oliari and others v. Italy, (App. 18766/11 & 36030/11) 21 July 2015, HUDOC
Vallianatos and others v. Greece (App. 29381/09 & č. 32684/09) 13 November 2013