Aspects of the right to an effective investigation

Abstrakt: Príspevok sa zaoberá judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá na zabezpečenie nezávislosti a nestrannosti vyšetrovania trestnej činnosti príslušníkov bezpečnostných zborov kladie prísne a jednoznačné požiadavky, ktoré vyplývajú z jednotlivých článkov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V druhej časti príspevku analyzujeme, či súčasný systém vyšetrovania trestnej činnosti príslušníkov bezpečnostných zborov spĺňa požiadavky kladené Európskym súdom pre ľudské práva.
Kľúčové slová: nezávislosť, nestrannosť, vyšetrovanie, Európsky súd pre ľudské práva.

Abstract: The paper deals with the jurisprudence of the European Court of Human Rights, which imposes strict and unambiguous requirements to ensure the independence and impartiality of the investigation of criminal activities of members of the security forces. The impartiality and independence of the investigation follows from the individual articles of the Convention on the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. In the second part of the article, we analyze whether the current system of investigating criminal activity of members of the security forces meets the requirements set by the European Court of Human Rights.
Key words: independence, impartiality, investigation, European Court of Human Rights

Úvod

Základné ľudské práva a slobody sú na úrovni medzinárodného práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd¹ (ďalej len „Dohovor“) a na úrovni práva Európskej únie Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)². Pristúpením k Dohovoru sa štáty zaviazali pos-kytnúť svojim občanom právny servis, zodpovedajúci európskemu štandardu. Za účelom aktívnejšieho presadzovania Dohovoru do praxe štátov, ktoré ho ratifikovali, bol založený Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý prejednáva porušenia Dohovoru. Judikatúra ustaľuje a vysvetľuje rozsah práv a povinností vyplývajúcich z Dohovoru v individuálnych prípadoch a zdôrazňuje, že je nevyhnutné základné práva a slobody vykladať a aplikovať v tom zmysle, aby boli praktické a efektívne. ³

Najintenzívnejším nástrojom garancie základných ľudských práv a slobôd je trestné právo, ktoré keby neexistovalo, tak základné ľudské práva a slobody by boli v podstate len imaginárne (teoretické). Je dôležité, aby každý zásah do základných práv a slobôd bol v hmotnoprávnej rovine označovaný ako protiprávny čin a v procesnej rovine aby bol účinne vyšetrený. Právo na účinné vyšetrovanie je jedným zo spôsobov, ako sa poškodený môže podieľať na trestnom konaní.

V medzinárodnom práve okrem Dohovoru poznáme aj ďalšie pramene, ktoré ukladajú zmluvným štátom povinnosť trestne stíhať protiprávne činy a zároveň zabezpečiť poškodeným právo na účinné vyšetrovanie. Rovnako aj v rámci práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“) poznáme okrem Charty rôzne dokumenty, ktoré chránia práva a postavenie poškodených a obetí v trestnom konaní. Okrem Charty je to napríklad Smernica o právach a postavení obetí⁴ a tiež smernica o boji proti sexuálnemu zneužívaniu⁵. Tieto pramene ukladajú členským štátom EÚ povinnosť kriminalizovať určité skutky, stanoviť účinné a primerané sankcie za určité konania a tým uskutočniť účinné vyšetrovanie.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) poskytuje rozsiahlu judikatúru týkajúcu sa práva na účinné vyšetrovanie a je právnym mechanizmom, ktorý používa pri rozhodovaní o jednotlivých základných právach a slobodách. Tento právny konštrukt a jeho obsah stanovený súdnou praxou ESĽP následne preberá Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodovacom procese, pretože článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že význam a rozsah práv ustanovených v Charte musí byť rovnaký ako význam a rozsah práv stanovených v Dohovore (s výnimkou prípadov, keď je rozsah práv v Charte širší). Vnútroštátne ústavné súdy taktiež prijímajú tento koncept práva na účinné vyšetrovanie a rovnako ako ESĽP ho aplikujú v konkrétnych prípadoch ako súčasť ochrany základných práv a slobôd.

Základné hodnoty demokratickej spoločnosti štátov Rady Európy sú chránené rôznymi ustanoveniam Dohovoru. Ide napríklad o čl. 2- právo na život, čl. 3- zákaz mučenia, neľudského zaobchádzania a trestania a tiež čl. 8- právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. Toto je potrebné vykladať v súlade so záväzkom štátov priznávať a dodržiavať ľudské práva podľa čl. 1 Dohovoru.⁶

Negatívne záväzky sú spravidla predstavované povinnosťou štátu zdržať sa zásahu do základných práv a slobôd jednotlivca. Nejde teda väčšinou o povinnosť spočívajúcu v aktívnom správaní štátu voči jednotlivcovi, ale o povinnosť zostať pasívna. Tá štátu vyplýva z textu Dohovoru a spočíva jednak v spomínanej povinnosti nezasahovať do práv a slobôd jednotlivca a jednak v povinnosti ich rešpektovať. Status negativus, ako možno negatívne záväzky označiť, vyjadruje určitú autonómiu, do ktorej nemá štát zasahovať. Naopak pozitívne záväzky, inak tiež označované ako status positivus, možno chápať ako istú povinnosť štátu aktívne konať a zaistiť garanciu určitého štandardu ochrany ľudských práv a slobôd. ⁷

Pozitívne záväzky štátu môžeme rozdeliť na dve vetvy – hmotnoprávne (materiálne) a procedurálne. Hmotnoprávnym, respektíve materiálnym, pozitívnym záväzkom sa rozumie povinnosť štátu zabezpečiť aspoň minimálnu stanovenú mieru ochrany Dohovorom zaručených práv. Príkladom môže byť povinnosť štátu prijať adekvátnu právnu úpravu, ktorá bude zakazovať určité konanie alebo naopak bude určité konanie vyžadovať za účelom ochrany garantovaných práv. Procedurálnym záväzkom možno rozumieť prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, t. j procesných predpisov, ktoré zabezpečia silnejšiu ochranu osôb tam, kde sú opatrenia nevyhnutné na napravenie škodlivých následkov, ktoré vznikli v dôsledku zásahu do garantovaných práv. Spravidla možno medzi takéto záväzky radiť právo na efektívne vyšetrovanie alebo povinnosť štátu prijať trestnoprávnu úpravu, ktorá bude postihovať určitú typovo závažnú činnosť. Príkladom ale môže byť aj povinnosť zabezpečiť procesnú účasť rodičom v konaní vo veciach, ktoré sa týkajú porušenia čl. 8 a kde je preto dotknuté právo na rodinný život.

Aktivácia pozitívneho záväzku štátu, vrátane práva na účinné vyšetrovanie, vzniká v prípadoch, ktoré spĺňajú určitú minimálnu hranicu závažnosti zásahov do garantovaných základných práv osôb. Pokiaľ ide o porušenie čl. 2 Dohovoru- práva na život, vtedy sú pozitívne záväzky, vrátane práva na účinné vyšetrovanie, aktivované v podstate vždy. Avšak v prípade, že ide o porušenie čl. 3. Dohovoru - zákazu mučenia, neľudského zaobchádzania a trestania, vtedy aktivácia pozitívneho záväzku závisí od konkrétnych okolností prípadu, pretože nie vždy a všetky zásahy spôsobia takú ujmu na zdraví, ktorá trestnoprávnu relevanciu. ⁸

Je však potrebné podotknúť, že dôležitým kritériom pri diferenciácií hranice závažnosti zásahov je skutočnosť, či zásah je spôsobený orgánom verejnej moci alebo inou súkromnou osobou. ⁹ V prípade ak bol zásah spôsobený orgánom verejnej moci, na aktiváciu pozitívneho záväzku štátu - práva na účinné vyšetrovanie postačuje aj zásah nižšej intenzity, resp. zásah s menej závažným následkom alebo aj bez následku na fyzickom zdraví. Vysokú mieru závažnosti, na druhej strane, vykazujú prípady zásahov do práva na život zo strany orgánov verejnej moci. ¹⁰ Základným účelom účinného vyšetrovania je v takom prípade zabezpečiť efektívnu implementáciu vnútroštátnych predpisov (ktoré chránia právo na život a právo nebyť mučený), ak je porušenie predpisov spôsobené orgánom verejnej moci, ktoré môžu konať len na základe zákona a podľa zákona. ¹¹

Najrozsiahlejšiu a najprepracovanejšiu rozhodovaciu činnosť vo vzťahu k porušeniam ustanovení Dohovoru (predovšetkým článok 2 – právo na život, článok 3 – zákaz mučenia, neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a trestu a čl. 8 – právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) poskytuje ESĽP, ktorý deklaroval povinnosť štátu vykonať účinné, nezávislé a nestranné vyšetrovanie prípadov, v ktorých došlo k zásahu do práv či slobôd zaručených Dohovorom. Porušenia čl. 2 a čl. 3 Dohovoru predstavujú závažnú trestnú činnosť proti životu a zdraviu a ESĽP vyžaduje právo na účinné vyšetrovanie., ktoré ako právny inštitút je konštruktom rozhodovacej činnosti ESĽP k jednotlivým základným právam a slobodám.

Právo na účinné vyšetrovanie (effective investigation)

Snáď najvýznamnejším procedurálnym pozitívnym záväzkom štátu je povinnosť poskytnúť efektívne, respektíve účinné vyšetrovanie v prípade podozrenia, že bolo porušené právo zaručené Dohovorom. Tento záväzok spočíva jednak v povinnosti štátu prijať dostatočné opatrenia, ktoré ochranu zaistí, tzn. adekvátnu právnu úpravu, jednak zaistiť realizáciu týchto opatrení v praxi. Splnenie tejto povinnosti pritom ESĽP už niekoľkokrát vytkol aj Českej republike, pričom poukázal na prípad Eremiášová a Pechová proti Českej republike. Ústavný súd následne zakotvil povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vykonať účinné vyšetrovanie v prípade, že dôjde k úmrtiu osoby a nemožno vylúčiť možnosť cudzieho zavinenia, hoci aj vo forme nedbanlivosti. ¹²

Čo sa však skrýva pod samotným pojmom účinného vyšetrovania a aké kritériá musia vyšetrovanie spĺňať, aby ho bolo možné považovať za efektívne? Odpoveď na tieto otázky tiež prináša judikatúra, ktorá svoje závery preberá z rozhodovacej praxe ESĽP. Ústavný súd stanovil kritériá na posudzovanie vyšetrovania, ktoré musí byť najprv nezávislé a nestranné, následne tiež dôkladné a dostatočné. Ďalšími kritériami sú rýchlosť a jeho podrobenie verejnej kontrole. Posledným kritériom je potom požiadavka na to, aby sa konanie začalo z vlastnej iniciatívy orgánov činných trestnom konaní, teda tzv. ex offo konania. ¹³

Prvou procedurálnou povinnosťou štátu je začať vyšetrovanie z úradnej povinnosti (ex offo), a to v prípadoch, keď došlo k úmrtiu alebo ublíženiu na zdraví z podozrivých dôvodov alebo v dôsledku násilnej činnosti. Štát má povinnosť konať aj v prípade keď má podozrenie, že došlo na spoločensky škodlivé konanie v zmysle čl. 3 Dohovoru. Aktívne konanie zo strany štátu je vyžadované vtedy, keď je informovaný o spáchanom čine a má zároveň dôvodné podozrenie, že došlo k porušeniu záväzkov plynúcich z Dohovoru, respektíve porušenia vnútroštátnej úpravy, ktorú bol štát povinný prijať. ESĽP môže posudzovať, či došlo k porušeniu procedurálneho záväzku štátu aj vtedy, ak dospeje k záveru, že k porušeniu hmotnoprávneho záväzku nedošlo. ¹⁴ Práve k porušeniu pozitívneho záväzku, ktorý spočíva v povinnosti začať vyšetrovanie z úradnej moci, došlo podľa ESĽP vo veci Volodina proti Rusku. ¹⁵

Dôležitým kritériom efektívneho vyšetrovania je nezávislosť a nestrannosť. Táto požiadavka je dôležitá najmä v prípadoch podozrení, že zásah do základného práva alebo slobody bol spôsobený orgánom verejnej moci. Citlivými sú obzvlášť prípady použitia sily zo strany príslušníkov Policajného zboru, výsledkom ktorých je poškodenie zdravia či dokonca smrť. Špecificky v týchto prípadoch vystupuje do popredia požiadavka nezávislosti a nestrannosti vyšetrovania. Tieto atribúty musia existovať de iure aj de facto, čiže medzi vyšetrujúcimi a vyšetrovanými nesmie byť inštitucionálne a hierarchické prepojenie ale musí ísť aj o faktickú nezávislosť.

V tejto súvislosti je osobitne potrebné skúmať nezávislosť tzv. policajných inšpekcií, ako orgánov vecne príslušných na vyšetrovanie trestných činov príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov. Ustálená judikatúra ESĽP kladie na zabezpečenie nezávislosti a n/estrannosti vyšetrovania trestnej činnosti príslušníkov bezpečnostných zborov prísne a jednoznačné požiadavky. Nestrannosť a nezávislosť vyšetrovania vyplývajúcu z čl. 2 a 3 Dohovoru , posudzuje ESĽP ako funkčný koncept, ktorý by mal v konkrétnom prípade zabezpečiť nezávislosť vyšetrovateľov od vyšetrovaných subjektov. Toto posúdenie súd vykonáva ako z hľadiska práva, tak aj reality. ¹⁶ Inak povedané, inšpekcia polície musí byť právne ale aj prakticky nezávislá. Z právneho hľadiska ide najmä o neexistenciu hierarchických väzieb medzi inšpekciou a vyšetrovaným subjektom. Z praktického hľadiska sa prihliada najmä na neexistenciu kolegiálnych väzieb medzi vyšetrovateľom a vyšetrovaným. Takýto záver ESĽP potvrdil vo viacerých rozhodnutia aj napr. proti Českej republike (Eremiášová a Pechová proti Českej republike a Kummer proti Českej republike).

Prípad Kummer proti Českej republike

Dňa 1. mája 2010 v čase okolo 03.00 hod. sa sťažovateľ vracal z pohostinstva do miesta svojho bydliska v meste Aš. Približne 50 m pred bydliskom sa podnapitý muž dopustil priestupku močenia na verejnosti. Následne bol sťažovateľ predvedený na policajnú stanicu kde, sa začal správať agresívne, na čo príslušníci polície reagovali použitím donucovacích prostriedkov a predvedený bol postupne spútavaný a znehybňovaný. Sťažovateľ mal taktiež poškodiť zariadenie cely. Voči postupu polície Kummer podal sťažnosť, ktorú prešetrovala Inšpekcia polície Českej republiky so záverom, že trestný čin nebol spáchaný s odôvodnením, že tvrdenia sťažovateľa odporovali obsahu svedeckých výpovedí a ďalších dôkazov. Po tomto závere sa sťažovateľ obrátil na verejného ochrancu práv, ktorý vo svojej správe zistil niekoľko porušení zákona zo strany polície.

V prípade Kummer proti Českej republike¹⁷ sťažovateľ úspešne namietal, že vyšetrovanie nebolo nezávislé, pretože Inšpekcia polície Českej republiky patrila rovnako ako Polícia Českej republiky pod právomoc Ministerstva vnútra Českej republiky. Inšpektori boli príslušníci Polície Českej republiky, ktorí boli iba dočasne pridelení na výkon plnenia úloh Inšpekcie polície Českej republiky. Česká vláda bránila nezávislosť inšpekcie argumentmi, že aj keď oficiálne Inšpekcia polície Českej republiky patrila pod právomoc ministerstva vnútra, od ministra vnútra je úplne nezávislá, pretože jej riaditeľ je vymenovaný vládou. Jej nezávislosť a nestrannosť bola navyše zaručená skutočnosťou, že predmetné vyšetrovanie bolo vedené pod dohľadom prokuratúry. Súd tieto argumenty odmietol a uviedol, že vyšetrovanie musí byť nezávislé, pretože vo všeobecnosti je potrebné považovať za nevyhnutné, aby osoby zodpovedné za vyšetrovanie a osoby vedúce vyšetrovania boli nezávislé na osobách zapojených do udalostí. Podľa rozhodnutia ESĽP ani takéto usporiadanie nevyvoláva dojem nezávislosti a nezaručuje dôveru verejnosti v monopol štátu na použitie sily.

Prípad Eremiášová a Pechová proti Českej republike

V roku 2002 zadržali príslušníci Obvodného oddelenia Královo Pole, Mestského riaditeľstva Brno, Polície Českej republiky, osobu podozrivú zo spáchania krádeže vlámaním. Zadržaný V.P. bol následne predvedený na obvodné oddelenie, kde mu po ďalších úkonoch bolo oznámené vznesenie obvinenia vo veci trestného činu porušovania domovej slobody a trestného činu krádeže. Obvinený V.P. sa dožadoval na toaletu, pričom pri presune medzi poschodiami sa vymanil z úchopu policajta vykonávajúceho eskortu a na medziposchodí prerazil schodišťové okno a vyskočil z výšky 8,1 m na dvor. Po páde mal V.P. utrpieť rozsiahle zranenia hlavy, ktoré následne viedli k jeho smrti. V rámci prebehnutého vyšetrovania nebolo dostatočne objasnené, či z okna vypadol, alebo či bol vystrčený. Vyšetrovanie v jednotlivých úsekoch a rôznom rozsahu viedla Skupina kontroly a sťažností, Inšpekcia ministra vnútra ČR ako aj dotknuté Obvodné oddelenie PZ Královo Pole.

V prípade Eremiášová a Pechová proti Českej republike sťažovateľky namietali, že v prípade pána V. P., partnera prvej sťažovateľky a syna druhej sťažovateľky, ktorý zomrel v júni 2002 v dôsledku pádu z okna budovy obvodného oddelenia Polície Českej republiky v Brne, došlo k porušeniu práva na život chráneného článkom 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach, a to z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bola skutočnosť, že úmrtie je pripísateľné štátnym orgánom a taktiež to, že vyšetrovanie nebolo účinné, pretože niektoré dôležité vyšetrovacie úkony neboli vykonané riadne, dôkladne a ani nezávislé, pretože ich najmä v úvodnej fáze realizovali policajti.

ESĽP v prípade Eremiášová a Pechová proti Českej republike¹⁸ skonštatoval, že Inšpekcia ministra vnútra, predchodca Inšpekcie polície Českej republike, nebola taktiež nezávislá na Polícií Českej republiky. Svoj záver oprel o skutočnosť, že Inšpekcia ministra vnútra spadala rovnako ako polícia pod právomoc Ministerstva vnútra a bola priamo riadená ministrom vnútra. ESĽP taktiež podotkol, že vyšetrovanie síce vykonávali rôzne policajné orgány, vrátane inšpekcie ministra vnútra, väčšina z nich však rovnako ako možní vinníci, hierarchicky podliehala mestskému riaditeľovi polície a všetky potom v konečnom dôsledku ministrovi vnútra. Navyše samotná inšpekcia vychádzala v podstatnom rozsahu z úkonov, ktoré vykonali policajné orgány na miestnej úrovni. Je nutné spomenúť, že súd zložený zo siedmich sudcov jednomyseľne v ods. 3 výroku, rozhodol že došlo k porušeniu č. 2 Dohovoru lebo štátne orgány nevykonali účinné vyšetrovanie okolností úmrtia V.P.

V prípade Kummer proti Českej republike, ESĽP k otázke nezávislosti inšpekcie skonštatoval, že sa stále jednalo o útvar Ministerstva vnútra Českej republiky. Na rozdiel od Inšpekcie ministra vnútra, ktorú ESĽP posudzoval v prípade Eremiášová a Pechová proti Českej republike, bol riaditeľ Inšpekcie polície Českej republike menovaný vládou (nie ministrom vnútra). Aj keď ESĽP súhlasil s tým, že tento aspekt zvýšil nezávislosť Inšpekcie polície Českej republike, nedomnieval sa, že tento jediný rozdiel môže byť dôvodom k tomu, aby dospel k odlišnému záveru ako v prípade Eremiášová a Pechová proti Českej republike. ESĽP taktiež zobral do úvahy, že členovia inšpekcie boli naďalej príslušníkmi polície, ktorí boli povolaní na plnenie úloh na ministerstve vnútra. Táto skutočnosť sama osebe značne podkopávala ich nezávislosť vo vzťahu k polícii. Podľa názoru ESĽP toto usporiadanie nevyvolávalo dojem nezávislosti a nezaručovalo dôveru verejnosti v monopol štátu na použitie sily a aj keď prebiehalo pod dohľadom prokuratúry, vyšetrovanie vedené Inšpekciou polície nesplnilo požiadavky na účinné vyšetrovanie.

Skutočnosť, že dozorom nad vyšetrovaním je poverená iná a nezávislá inštitúcia ako tá, ktorej príslušník je podozrivý zo spáchania trestného činu, nie je podľa názoru ESĽP dostatočnou zárukou nezávislosti vyšetrovania. Napríklad dozor prokurátora nie je sám o sebe zárukou nezávislosti vyšetrovania vraždy, zo spáchania ktorej je podozrivý policajt, ak bude preverovanie či vyšetrovanie vykonávať iný policajt. ESĽP vo viacerých prípadoch taktiež konštatoval porušenie Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd z dôvodu, že prípravné úkony vykonávali kolegovia policajtov podozrivých zo spáchania trestného činu. ¹⁹

Policajné inšpekcie musia podľa ESĽP vykazovať prvky nezávislosti v tom zmysle, že právna úprava musí stanovovať príslušnosť úplne nezávislého orgánu na vyšetrovanie trestných činov príslušníkov bezpečnostných zborov alebo musí aspoň obsahovať dostatočné garancie proti ovplyvňovaniu takého vyšetrovania zo strany nadriadených v hierarchickej štruktúre takého zboru. Tieto prvky musia byť dané objektívne, bez ohľadu na to, či v konkrétnom prípade sa skutočne vyskytli čo i len náznaky ovplyvňovania alebo kolúzneho konania medzi policajtmi (teda vyšetrujúcim orgánom a podozrivým policajtom).

Problémom s absenciou splnenia požiadavky nezávislosti vyšetrovania však čelili aj ďalšie štáty. Porušenie záväzkov tak ESĽP zistil aj napr. v sťažnostiach proti Turecku alebo Ukrajine. ²⁰ Aby bolo vyšetrovanie účinné podľa kritérií stanovených ESĽP, musí byť rovnako dôkladné, dostatočné a rýchle. Napríklad vo veci Tangiyeva proti Rusku²¹ dospel ESĽP k záveru, že nebola splnená požiadavka na efektivitu vyšetrovania, pretože ani samotné vyšetrovanie, ani opravné prostriedky neboli účinným prostriedkom na zistenie okolností úmrtí obetí. ²²

Ďalším kritériom vyšetrovania je jeho dôkladnosť a dostatočnosť. Čo sa však skrýva pod týmito pojmami? Podľa Ústavného súdu²³, môžeme tieto pojmy chápať, tak že orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) sú povinné zabezpečiť všetky relevantné dôkazy, ktoré povedú v ideálnom prípade k identifikácii a potenciálnemu potrestanie páchateľa. Z tejto požiadavky však nemožno odvodzovať automatické právo na potrestanie. Cieľom je iba zistenie okolností, za ktorých došlo k porušeniu Dohovoru a identifikácia páchateľa, nie nutne konkrétne udelený trest. V rámci vyšetrovania úmrtí by však v prípade mala byť dostatočné objasnená príčina smrti, ako vyvodil ESĽP vo veci Akdogdu proti Turecku. ²⁴ Štát je povinný týmto spôsobom vyšetriť najmä úmrtia osôb nachádzajúcich sa vo výkone trestu odňatia slobody alebo v cele predbežného zadržania, a to aj za predpokladu, že dôjde k samovražde. Túto povinnosť vyvodil ESĽP aj vo veci Keenan proti Spojenému kráľovstvu²⁵, kde sa práve o taký prípad jednalo. ²⁶ Ak vyšetrovanie splní všetky kritériá, malo by posilňovať dôveru verejnosti v štátne orgány. ²⁷ OČTK sa nesmú spoliehať na unáhlené alebo neopodstatnené závery, ktoré by boli dôvodom pre ukončenie vyšetrovania. Závery vyšetrovania naopak musia byť založené na objektívnej, dôkladnej a nestrannej analýze všetkých relevantných skutočností.

Ohľadne podrobenia riadenia verejnej kontrole uvádza ÚS napr. povinnosť OČTK zapojiť do vyšetrovania obeť alebo pozostalé osoby, a to v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie ich oprávnených záujmov. Takúto požiadavku je možné realizovať okrem iného umožnením nahliadnutia do spisu. Túto možnosť nedostali sťažovateľky vo vyššie popísanom prípade, ktorý vyústil vo vydaní rozsudku ESĽP vo veci Eremiášová a Pechová proti ČR. ²⁸Výnimku predstavujú situácie, kedy je v počiatočnej fáze konania osobám nahliadanie do spisu odoprené, a to z dôvodu citlivých informácií v ňom obsiahnutých, pretože tieto by mohli poškodiť tretie osoby či ohroziť vyšetrovanie. Takéto odmietnutie potom nebude v rozpore s požiadavkou na podrobenie riadenia verejnej kontrole.

Úrad inšpekčnej služby

Zákonom č. 6/2019 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bolo upravené postavenie inšpekcie, t. j. bol zriadený Úrad inšpekčnej služby ako osobitná časť Policajného zboru s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky na odhaľovanie, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov ozbrojených bezpečnostných zborov. Od 1. februára 2019 je v pôsobnosti Úradu inšpekčnej služby okrem odhaľovania, vyšetrovania a skráteného vyšetrovania trestných činov príslušníkov Policajného zboru aj odhaľovanie, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže a od 1. januára 2020 je v pôsobnosti Úradu inšpekčnej služby aj vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov colníkov, ²⁹ okrem trestných činov spáchaných v súvislosti s porušením colných predpisov alebo daňových predpisov v oblasti dane z pridanej hodnoty pri dovoze a spotrebných daní. ³⁰

Nezávislosť pri vyšetrovaní trestných vecí patriacich do vecnej príslušnosti Úradu inšpekčnej služby spočíva v nezávislom procesnom postavení vyšetrovateľa Policajného zboru zaradeného na Úrade inšpekčnej služby a dozore prokurátora krajskej prokuratúry a Úradu špeciálnej prokuratúry. Do procesu vyšetrovania trestných vecí nemá riaditeľ Úradu inšpekčnej služby kompetenciu zasahovať. Vyšetrovateľ Policajného zboru zaradený na Úrade inšpekčnej služby ,je vo veciach, ktoré vyšetruje procesne samostatný, vo svojej činnosti je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná a v rozsahu ustanovenom Trestným poriadkom aj pokynmi a príkazmi prokurátora a súdu. Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Podľa § 46 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. februára 2019, kedy vznikol Úrade inšpekčnej služby, v prípadoch trestných činov príslušníkov Policajného zboru, zboru väzenskej a justičnej stráže a colníkov sú v trestnom konaní príslušné krajské prokuratúry a v osobitných prípadoch Úrad špeciálnej prokuratúry. Každé vydané rozhodnutie vyšetrovateľa Policajného zboru zaradeného na Úrade inšpekčnej služby vo veci samotnej je preskúmané príslušnou prokuratúrou. Prokurátorský dozor v rámci vyšetrovania trestnej činnosti policajtov je vykonávaný rovnakým spôsobom ako u ostatných orgánov činných v trestnom konaní. Prokurátor je oprávnený dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie, je oprávnený na zrušenie nezákonného alebo neopodstatneného rozhodnutia policajta, disponuje možnosťou odňať vec určitému policajtovi a urobiť opatrenia, aby vec bola prikázaná inému, nariadiť, aby sa konalo vyšetrovanie. ³¹ Uvedené deklaruje to, že celý priebeh trestného konania vedeného na Úrade inšpekčnej služby od prijatia trestného oznámenia až do vydania samotného rozhodnutia je pod dohľadom prokurátora.

Úrad inšpekčnej služby je osobitnou súčasťou Policajného zboru a nepodlieha v žiadnom stupni riadenia Policajnému zboru. Úrad inšpekčnej služby má v súčasnej dobe štvorstupňové riadenie. Na jej čele stojí riaditeľ, ktorý je za výkon svojej funkcie zodpovedný Vláde SR. Riaditeľ má jedného zástupcu, ktorý ho v plnom rozsahu práv, povinnosti a zodpovednosti (okrem vecí, ktoré si riaditeľ úradu vyhradil) zastupuje počas jeho neprítomnosti a ktorý je súčasne riaditeľom útvaru ochrannej služby a prevencie úradu. Na čele útvaru Úradu inšpekčnej služby a odborov Úradu inšpekčnej služby stoji riaditeľ. Odbory útvarov Úradu inšpekčnej služby riadi riaditeľ a oddelenia odboru útvarov Úradu inšpekčnej služby riadi vedúci. Príslušník PZ ustanovený do funkcie v rámci organizačnej zložky úradu ma len jedného bezprostredného nadriadeného od ktorého dostáva rozkazy, príkazy, nariadenia a pokyny a ktorému zodpovedá za plnenie úloh.

Úrad inšpekčnej služby je organizačne zaradený priamo pod vládu a nie pod ministra vnútra, jeho nezávislosť však môže byť obmedzená tým, že príslušníci Úradu inšpekčnej služby sú zároveň príslušníkmi Policajného zboru, ktorí podobne ako iní príslušníci spadajú pod ministerstvo vnútra. Tento stav prehliada potrebu posilnenia nezávislosti v rovine profesijných a osobných vzťahov medzi príslušníkmi polície a Úradu inšpekčnej služby. ESĽP už v minulosti rozhodol, že existencia spoločného nadriadeného vyšetrovateľa a vyšetrovaného je v rozpore s požiadavkami nezávislosti. Konkrétne videl súd problém v tom, že rovnako ako policajti, ktorých konanie bolo vyšetrované, tak aj inšpekcia boli podriadené Ministrovi vnútra. Štát zároveň nebol spôsobilý preukázať existenciu akéhokoľvek mechanizmu, ktorý by garantoval nezávislosť, resp. obmedzoval vplyv ministra. Vo všeobecnejšej rovine potom súd konštatoval, že požiadavka nezávislosti môže byť naplnená len vtedy, ak vyšetrovateľ a vyšetrovaný subjekt nespadajú pod tú istú rozhodovaciu líniu (orig. chain of command). Aj preto, prihliadnuc na miesto príslušníkov Policajného zboru v systéme orgánov verejnej moci ESĽP konštatoval, že je vhodné, aby vyšetrovanie bolo vykonávané mimo pôsobnosť exekutívy.

V novele zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, bolo upravené aj menovanie riaditeľa Úradu inšpekčnej služby. Príslušníka Policajného zboru do funkcie riaditeľa Úradu inšpekčnej služby vymenúva vláda na návrh ministra. Minister predloží kandidáta na funkciu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby výboru pre obranu a bezpečnosť na verejné vypočutie pred predložením návrhu na jeho vymenovanie na funkciu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby vláde. Podľa nášho názoru, poslednou novelou zákona o štátnej službe príslušníkov PZ (zákon č. 73/1998 Z. z.) došlo k výraznému oslabeniu nezávislosti Úradu inšpekčnej služby.

Súčasná právna úprava postavenia Úradu inšpekčnej služby vyvoláva odôvodnené otázky o naplnení kritéria nestrannosti a nezávislosti tak, ako ich posudzuje ESĽP. Je totiž takmer identická s právnu úpravu v Českej republike pred zriadením Generálnej inšpekcie bezpečnostných zborov. Vo vzťahu k menovaniu riaditeľa pritom obsahuje dokonca ešte menej záruk, ako tá česká. O tej pritom ESĽP jednoznačne konštatoval, že aj napriek zmenám v menovaní riaditeľa inšpekcie sa stále jedná o útvar Ministerstva vnútra. Súd síce súhlasil s tým, že tento aspekt zvýšil nezávislosť Inšpekcie vo vzťahu k polícii, nedomnieval sa ale, že tento jediný rozdiel môže byť dôvodom k tomu, aby súd dospel k záveru že inšpekcia nie je nezávislá a konštatoval preto porušenie čl. 3 Dohovoru Českou republikou. Schválený zákon zároveň ponecháva kompetenčné väzby medzi riaditeľom Úradu inšpekčnej služby a ministrom vnútra (napríklad vnútornú organizáciu úradu určuje minister vnútra na návrh jej riaditeľa), čo tiež môže narúšať autonómiu riadenia úradu.

Novelizované znenie zákona vo svojej podstate zveruje celý proces výberu nového riaditeľa Úradu inšpekčnej služby výsostne do rúk ministra vnútra. Ako vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu, „výstupy výboru pre obranu a bezpečnosť týmto strácajú voči ministrovi vnútra svoj záväzný charakter a podľa navrhovanej úpravy budú mať tieto výstupy voči ministrovi vnútra len konzultačný charakter.“ ³² Na základe výkladu príslušných ustanovení sme tiež toho názoru, že tie nedávajú v otázke prípadného neschválenia kandidáta veľký priestor pre voľnú úvahu ani vláde Slovenskej republiky, ktorá riaditeľa formálne menuje do funkcie. Navyše, zákon stanovuje, že riaditeľ Úradu inšpekčnej musí, alebo musel byť príslušníkom Policajného zboru.

Takto nastavený proces výberu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby predstavuje oproti „prednovelovému stavu“ oslabenie hierarchickej nezávislosti riaditeľa a celého úradu voči Ministrovi vnútra a kolegiálnej nezávislosti do vnútra Policajného zboru. Prijatá právna úprava sa javí byť v „rozpore“ aj s programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky pre obdobie rokov 2021-2024. Vláda sa ním totiž zaviazala, že „prehodnotí postavenie a činnosť Úradu inšpekčnej služby a na základe výsledkov analýzy legislatívnymi opatreniami zabezpečí jej väčšiu nezávislosť a efektivitu.“ ³³

Pozitívne, najmä z pohľadu kritérií nezávislosti vyšetrovania podľa čl. 2 a 3. Dohovoru však vnímame rozšírenie vecnej pôsobnosti Úradu inšpekčnej služby aj na odhaľovanie, vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže a od 1. januára 2020 aj o vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov colníkov. Zverenie vyšetrovania a skráteného vyšetrovania trestných činov páchaných príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže a colníkmi, sa javí ako posilnenie nezávislosti vyšetrovania. Vyšetrovatelia Úradu inšpekčnej služby totiž nie sú v hierarchickom ani kolegiálnom prepojení s príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže a colníkov (odlišné línie riadenia aj ministerské rezorty, pod ktoré obe inštitúcie patria).

Záver

Častou témou politických, odborných a mediálnych diskusií je otázka postavenia a inštitucionálneho začlenenia inšpekčného orgánu, v kompetencii ktorého je odhaľovanie a vyšetrovanie trestnej činnosti príslušníkov bezpečnostných zborov. Táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že kriminalita príslušníkov bezpečnostných zborov je vnímaná politikmi, odborníkmi a verejnosťou ako závažný a citlivý problém a preto sa neustále hľadajú optimálne riešenia s cieľom maximalizovať objektivitu a efektivitu pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestnej činnosti príslušníkov bezpečnostných zborov, ako aj riešenia týkajúce sa inštitucionálneho začlenenia inšpekčného orgánu. U príslušníkov inšpekčných orgánov zaradených v rovnakej inštitúcii ako je páchateľ - príslušník možno predpokladať určitú inštitucionálnu zaujatosť plynúcu z existujúcich kontaktov, príp. určitej solidarity s tými, ktorých trestnú činnosť majú odhaľovať a vyšetrovať, na čo upozorňuje aj ESĽP.

Trestná činnosť príslušníkov bezpečnostných zborov býva typicky trestnou činnosťou „profesionálov“, pretože vzhľadom na svoju činnosť, bývajú príslušníci týchto zborov veľmi dobre oboznámení so spôsobmi a podmienkami páchania trestnej činnosti, ktorú odhaľujú či inak potláčajú a so spôsobmi ich vyšetrovania a stíhania. Orgán, ktorý má byť schopný trestnú činnosť bezpečnostných zborov odhaliť a vyšetriť, musí byť orgánom odborne a inak zdatným, aby na týchto páchateľov - profesionálov stačil. Z toho vyplýva aj pochopiteľná požiadavka na inštitucionálnu nezávislosť, nestrannosť a vysoké odborné schopnosti takého orgánu.

Autor: npor. JUDr. Jozef Gdovin

¹Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších dodatkových protokolov (ďalej len Dohovor) bol ČSFR ratifikovaný 18.03.1992 (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č.209/1992) v podmienkach právneho poriadku SR bol dohovor akceptovaný čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a neskôr potvrdený predpisom č. 79/1994 Z. z., ktorý spätne potvrdil právnu záväznosť na území Slovenskej republiky od 01.01.1993.
²Podľa čl. 6 Zmluvy o Európskej únii požíva Charta rovnakú právnu záväznosť ako zmluvy.
³Napr. rozsudok ESĽP vo veci Mocanu a iní v. Rumunsko zo 17. septembra 2014, č. 10865/09 45886/07 32431/08, bod 315.
⁴Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov a ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2001/220/SVV (Ú. v. EÚ L 315, 14. 11. 2012)
⁵Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, 17. 12. 2011).
⁶Mocanu a iní v. Rumunsko zo 17. septembra 2014, č. 10865/09 45886/07 32431/08, bod 315.
⁷BARTOŇ, M., KRATOCHVÍL,J., KOPA, M.,TOMOSZEK, M., JIRÁSEK, J., SVAČEK, Ondřej., Základní práva. Praha: Leges, 2016, s. 43.
⁸Koky a iní v. Slovensko z 12. júna 2012, č. 13624/03, bod 212.
⁹Nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. III. ÚS 1412/20 zo 6. októbra 2020, bod 28.
¹⁰Pozri Eremiášová a Pechová v. Česká republika zo 16. februára 2012, č. 23944/04, bod 107 a nasl.
¹¹Mutatis mutandis Mižigárová v. Slovensko zo 14. decembra 2010, č. 74832/01, bod 91.
¹²Uznesenie Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2013, sp. zn. I. ÚS 2886/13, odst. 18.
¹³Uznesenie Ústavního soudu ze dne 29. října 2013, sp. zn. I. ÚS 2886/13. odst. 18.
¹⁴AKANDIJ-KOMBE, J., F., Positive obligations under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 2007, s. 33.
¹⁵Rozsudok Volodina v Rusku z 9. júla 2019, č. 41261/
¹⁶Pozri Hugh Jordan proti Spojenému kráľovstvu, č. 24746/94, ods. 120; Kelly a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, č. 30054/96, ods. 114, obe z 4. mája 2001; Durdevič proti Chorvátsku, č. 52442/09 z 19. októbra 2011.
¹⁷Rozsudok Kummer proti Českej republike, č. 32133/11, 25. júl 2013
¹⁸Rozsudok Eremiášová a Pechová proti. Českej republike č. 23944/04, 16. február 2012
¹⁹Rozsudok Ramsahai a ďalší proti Holandsku, sťažnosť č. 52391/99, rozsudok Veľkej komory zo dňa 15.5.2007
²⁰AKANDIJ-KOMBE, J., F., Positive obligations under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 2007, s. 33.
²¹Rozsudok Tangiyev proti Rusku z 11. decembra 2012
²²ČAPEK, J.,. Evropská úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod. Komentář
s judikaturou. Praha: Linde, 2010, s. 33-35
²³Uznesenie Ústavného súdu z 22. októbra 2014, sp. zn. I. ÚS 2486/14 alebo rozsudok
Veľkej komory ESĽP zo 6. júla 2005 vo veci Nachova a ostatných proti Bulharsku
²⁴Rozsudok ESĽP z 18. októbra 2005 vo veci Akdogdu proti Turecku.
²⁵Rozsudok ESĽP zo 4. marca 2001 vo veci Keenan proti Spojenému kráľovstvu.
²⁶HUBÁLKOVÁ, E., Evropská úmluva o lidských právech a Česká republika: judikatura
a řízení před Evropským soudem pro lidská práva. Praha: Linde, 2003, s. 89-90.
²⁷AKANDIJ-KOMBE, J., F., Positive obligations under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 2007, s. 34-35.
²⁸Rozsudok ESĽP zo 16. februára 2012 vo veci Eremiášová a Pechová proti ²⁹Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.
³⁰Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30. januára 2019 o Úrade inšpekčnej služby
³¹Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.
³²Dôvodová správa k zákonu č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.
³³Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky pre obdobie rokov 2021-2024.

Zoznam bibliografických odkazov

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ z 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii

BARTOŇ, M., KRATOCHVÍL, J., KOPA, M.,TOMOSZEK, M., JIRÁSEK, J., SVAČEK, O., Základní práva. Praha: Leges, 2016, s. 608. ISBN:978-80-7502-128-1

AKANDIJ-KOMBE, J., F., Positive obligations under the European Convention on Human Rights. Strasbourg: Council of Europe, 2007, s. 33.

ČAPEK, J.,. Evropská úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod. Komentář
s judikaturou. Praha: Linde, 2010, s. 887, ISBN978-80-7201-789-8

HUBÁLKOVÁ, E., Evropská úmluva o lidských právech a Česká republika: judikatura
a řízení před Evropským soudem pro lidská práva. Praha: Linde, 2003, s. 743 ISBN 807201417X.

Nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30. januára 2019 o Úrade inšpekčnej služby

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Zmluva o Európskej únii

Dôvodová správa k zákonu č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.

Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2021 – 2024.

Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Koky a iní v. Slovensko z 12. júna 2012, č. 13624/03, bod 212.

Nález Ústavního soudu ČR, sp. zn. III. ÚS 1412/20 zo 6. októbra 2020, bod 28.

Mutatis mutandis Mižigárová v. Slovensko zo 14. decembra 2010, č. 74832/01, bod 91.

Usnesenie Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2013, sp. zn. I. ÚS 2886/13, odst. 18.

Uznesenie Ústavného súdu z 22. októbra 2014, sp. zn. I. ÚS 2486/14

Rozhodnutia ESĽP

Teixeira de Castro v. Portugalsku, z 9. júla 1998, č. 25829/94.

Tangiyev v. Rusko z 11. decembra 2012,

Volodina v Rusku z 9. júla 2019, č. 41261/17

Hugh Jordan v. Spojené kráľovstvo z 04.mája.2001, č. 24746/94.

Kelly a ďalší v. Spojené kráľovstvo z 4. mája 2001, č. 30054/96.

Durdevič v. Chorvátsku 19. októbra 2011, č. 52442/09.

Eremiášová a Pechová v. Česká republika zo 16. februára 2012, č. 23944/04.

Kummer v. Česká republika z 25. júla 2013, č. 32133/11.

Ramsahai a ďalší v Holandsko z 15.júna.2007 č. 52391/99.

Mocanu a iní v. Rumunsko zo 17. septembra 2014, č. 10865/09 45886/07 32431/08

Rozsudok Nachova a ostatných v. Bulharsko z 6. júla 2005, č. č. 43577/98 43579/98

Rozsudok Akdogdu v. Turecko z 18. októbra 2005 č. 46221/99.

Rozsudok Keenan proti Spojenému kráľovstvu.zo 4. marca 2001 č. 27229/95