Restoration and Rehabilitation as Part of Modern Criminal Justice (Part One)

Abstrakt: Autorka v článku približuje súčasný stav tradičnej retributívnej spravodlivosti a jej limity- preťaženosť súdnictva, vedľajšiu rolu poškodeného v trestnom konaní, krízu trestu odňatia slobody, recidívu, pasívnu zodpovednosť páchateľa trestného činu a problematickú reintegráciu odsúdeného. Na tieto negatívne fenomény sa snažia nájsť riešenie alternatívne prístupy k trestnej spravodlivosti v podobe rehabilitačnej a restoratívnej justície. V prvej časti dvojdielneho príspevku sa autorka venuje historickému vývoju a praktickým problémom spojeným s prevládajúcou retributívnou, teda odplatnou spravodlivosťou a teoretickým východiskám, definícii a princípom restoratívnej justície.
Kľúčové slová: retributívna justícia, restoratívna justícia, trest odňatia slobody, rehabilitácia, obeť, páchateľ

Abstract: In this article the author describes the current state of traditional retributive justice and its limits - the overloaded judiciary, the secondary role of the victim in criminal proceedings, the crisis of imprisonment, recidivism, the passive responsibility of the offender and problematic reintegration of the convict. Alternative approaches to criminal justice in the form of rehabilitative and restorative justices seek to find a solution to these negative phenomena. In the first part of this two-part article, the author deals with the historical development and practical problems associated with the prevailing retributive, i.e. punishment- based justice and theoretical background, definition and principles of restorative justice.
Key words: retributive justice, restorative justice, sentence by imprisonment, rehabilitation, victim, offender

Foto: Dana Duchoslavová - Kostol Všetkých svätých spojený múrmi s Ústavom na výkon trestu odňatia slobody a Ústavom na výkon väzby v Ilave

Úvod

Spôsob, akým spoločnosť reaguje na kriminalitu, je prejavom jej trestnoprávnej uvedomelosti a podlieha vývoju reflektujúcemu zmeny filozofického myslenia a nazerania na páchateľov trestných činov a účel trestania. Historicky sa vymedzili tri základné prístupy k procesu obnovy spravodlivosti v prípadoch, keď bol spáchaný trestný čin: retribúcia, rehabilitácia a restorácia. V praxi nefungujú oddelene - v štátoch kontinentálneho a anglosaského právneho systému môžeme badať v rámci tradičného, prevažne retributívneho poňatia trestého práva, rôznu mieru zastúpenia rehabilitačných a restoratívnych prvkov.

Restoratívna justícia je u nás stále pomerne novým pohľadom na riešenie kriminality. Na svetovej trestnoprávnej scéne už figuruje vyše štyridsať rokov, no aplikácia jej princípov v podmienkach Slovenskej republiky je v porovnaní s krajinami s vyspelým moderným systémom trestného súdnictva stále v začiatkoch.

1 Retributívna justícia

1.1 Charakteristika a historický vývoj

V podmienkach Slovenskej republiky už samotné pomenovanie “trestná” spravodlivosť, t.j. odvodená od trestu, evokuje centrálne postavenie trestu v nastoľovaní morálnej spravodlivosti. V zmysle zásady „punitur, quia peccatum est“ (trestá sa, lebo bolo spáchané zlo), je práve trest uložený páchateľovi kladený na misku protiváh „zlu”, ktoré bolo trestným činom spáchané. Inými slovami, potrestanie páchateľa znamená obnovenie spravodlivosti a účelom trestu je odplata- spôsobenie utrpenia za spáchané utrpenie.

Jedným z hlavných zástancov retributívnej koncepcie trestania bol Immanuel Kant, podľa ktorého ,,trest uložený súdom nemôže byť nikdy prostriedkom k dosiahnutiu dobra pre zločinca samého alebo pre meštiansku spoločnosť, ale práve naopak, musí byť páchateľovi uložený vždy iba preto, že sa niečoho dopustil. Páchateľ si musí svoj zlý čin odpykať.“¹

V najstarších časoch odplata patrila výlučne do súkromnej sféry, bola záležitosťou páchateľa a obete a úzkych rodinných kruhov. Postupne so vznikom autorít v podobe starešinov, náčelníkov, vládcov a neskôr štátov v novodobom ponímaní, sa kompetencia na prejednanie trestných činov presúva do verejnoprávnej sféry, až sa vývojom plne sformoval štátny trestný monopol. Súčasťou tohto trestného monopolu je výlučné oprávnenie štátu koncipovať trestnú politiku a realizovať ju svojimi mocenskými prostriedkami.² Štát, reprezentovaný zložitým systémom justičných orgánov, má za úlohu dbať na dodržiavanie zákona, odhaľovať jeho porušenia a v rámci spravodlivého procesu objasniť všetky okolnosti spáchania trestného činu a náležite potrestať tých, ktorí sa panstvu práva spreneverili.³

Presun kompetencie riešenia konfliktov (aj trestnoprávnej povahy) na štát má svoje opodstatnenie a zamedzuje vzniku drastických, niekedy aj generácie trvajúcich sporov, v minulosti často vyúsťujúcich do generačného krviprelievania, kedy si už ani jedna strana nepamätala, čím bol konflikt vyvolaný a kto ho začal (viď praktiky donedávna vykonávané pod vplyvom silnej tradície krvnej pomsty na Korzike, v Albánsku a pod.). Inými slovami, štátny trestný monopol tvorí pomyselnú bariéru pred bezbrehou anarchiou v mene spravodlivosti a vnáša pravidlá, záruky a predvídateľnosť do „odplatného procesu”.

Tento prístup má však aj obrátenú stranu mince. Konflikt bol štátom úplne odobratý zúčastneným stranám, dokonca sa rola poškodeného trestným činom presunula primárne na štát a reálna obeť trestného činu a obvinený ostali pasívnymi účastníkmi procesu, ktorý je prostredníctvom štátnych orgánov vykonávaný „okolo nich”.

1.2 Trestný čin v retributívnom ponímaní

Aký je dôsledok takéhoto chápania trestnej spravodlivosti? Trestný čin už nie je primárne prehreškom voči obeti trestného činu ako ľudskej osobe, ale voči štátu, ktorého platné právne normy boli porušené. V hlavnej role celého procesu vystupuje štát, ako poškodený a žalobca reprezentovaný prokuratúrou, ako rozhodca reprezentovaný súdmi, ako vykonávateľ trestu a garant jeho zákonnosti prostredníctvom svojich zariadení (väzníc a ústavov), úradníckeho aparátu a justičných orgánov. Tí najviac dotknutí trestným činom majú najslabšie slovo pri hľadaní riešenia, ako by mal byť ich konflikt urovnaný.

Trestné konanie sa sústreďuje čisto na juristický aspekt trestného činu - či boli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu a vinu možno pripísať obžalovanému a aký trest za jeho spáchanie uložiť. Odsúdený sa tak pasívne podrobuje trestu, bez tlaku na odčinenie následkov svojho konania a prijatie zodpovednosti, čo uňho môže viesť aj k pocitu ukrivdenia. Bývalí trestanci sú následne v spoločnosti marginalizovaní, krivda sa umocňuje a obeť ostáva úplne na okraji záujmu trestného konania - bez zodpovedaných otázok, emočnej podpory, viktimizovaná a často aj bez náležitého odškodnenia. Tento systém neprispieva ani pocitu spravodlivosti, ani ochrane spoločnosti.

1.3 Trest odňatia slobody ako univerzálny trest

Kríza štátneho trestného monopolu prechádza aj väzenstvom, konkrétne nepodmienečným trestom odňatia slobody. Práve tento trest je spojený s najväčším zásahom do osobnej slobody jednotlivca a mal by sa používať len výnimočne v prípadoch, keď je to nevyhnutné a účelné pre zabezpečenie ochrany spoločnosti.

S nepodmienečným trestom odňatia slobody sa dlho zaobchádzalo ako s „rutinným štandardom” a nie ako s prostriedkom „ultima ratio”, ktorý sa má v zmysle celkového ponímania trestnej represie, ako krajného prostriedku donútenia, použiť, keď už miernejšie formy trestov zlyhali a vyžaduje si to ochrana spoločnosti. Automatické ukladanie trestu odňatia slobody v praxi vedie k chronickej preplnenosti väzníc a rastúcemu indexu väzenskej populácie.⁴ V nasledujúcich tabuľkách prinášame porovnanie indexu väzenskej populácie SR s vybranými krajinami (čísla sú aktuálne k januáru 2021). ⁵

Tabuľka A) Svet

Z tabuľky A) môžeme vyčítať, že z celkového počtu 223 hodnotených krajín (a závislých území) je Slovenská republika na vysokom 76. mieste, s väzenským indexom 194 väznených osôb na 100 tisíc obyvateľov, čo je viac, ako v Číne či Venezuele. Špičke priečky dlhodobo dominujú USA s indexom väzenstva 639 väznených na 100 tisíc obyvateľov.

Tabuľka B) EÚ

Z tabuľky B) môžeme vyčítať, že z celkového počtu 27 členských štátov (24 je posledné miesto, keďže niektoré štáty zdieľajú rovnaký väzenský index), Slovenská republika má druhý najvyšší index väzenskej populácie hneď po Litve, a zároveň najvyšší zo všetkých krajín V4-ky. To svedčí o nadmernom ukladaní nepodmienečného trestu odňatia slobody a malej motivácii k ukladaniu alternatívnych trestov, t.j. trestov nespojených s odňatím slobody. Oproti krajinám s výraznejšími restoratívnymi prvkami v trestných systémoch (napr. Fínsko, Švédsko, Írsko) máme 2-3 násobný (v prípade Fínska a Slovinska až takmer 4-násobný) väzenský index, čo nie je pozitívnym javom.

S vysokým väzenským indexom bezprostredne súvisí otázka nákladov na starostlivosť o väzňov a prevádzku väzníc.

Podľa ročenky Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2019⁶ boli v roku 2019 bežné výdavky na jednu väznenú osobu 50,36 EUR na deň (pre porovnanie v roku 2018 46,03 EUR, v roku 2017 43,72 EUR), teda ročne 18 381,4 EUR na osobu. Pri priemernom počte 10 558 osôb vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody v roku 2019 predstavuje celková ročná suma na bežné výdavky na obvinených a odsúdených 194 070 821,2 EUR ročne⁷, čo nie je zanedbateľná suma.

Celkový rozpočet výdavkov Zboru väzenskej a justične stráže v roku 2019 (po navýšení v priebehu roka) bol 204 084 058 EUR,⁸ pri prevádzke pätnástich ústavov na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody (a ďalších zariadení) s priemernou obsadenosťou ubytovacích kapacít na 84,65%.

Tabuľka C) Priemerný počet obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo VTOS⁹

V tabuľke C) vidíme, že priemerný počet obvinených vo výkone väzby a odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody od roku 2015 narastá.

Tabuľka D) Miery recidívy v období 2013-2019¹⁰

Z tabuľky D) môžeme pozorovať, že po krátkom poklese recidívy (2013-2014) nastal nárast (2014-2016), v roku 2017 recidíva mierne klesla a odvtedy rastie. Veľký skok v roku 2018 však môžeme vyvodiť aj zo zmeny metodiky výpočtu analytického centra MS SR.¹¹

Z uvedených údajov môžeme konštatovať, že Slovenská republika míňa veľké sumy na väzenstvo, počet väznených osôb má stúpajúcu tendenciu a miera recidívy sa dlhodobo neznižuje, pričom v mnohých krajinách EÚ (napr. Holandsko, Švédsko a pod.) postupne prevláda presne opačný trend - v súvislosti s ukladaním alternatívnych trestov, využívaním elektronického systému monitoringu osôb a ďalších restoratívnych metód riešenia trestných vecí - sa zatvárajú väznice a ubúda počet väznených osôb. Tento trend sa presadil postupným prekonávaním názorov, že trest odňatia slobody prispieva k zníženiu kriminality, prísnosť trestov odstrašuje pred spáchaním trestného činu a znižuje recidívu. Tieto tvrdenia v modernej trestnej justícii nemajú miesto a sú vyvrátené kriminologickými, penitenciárnymi a ďalšími štúdiami.

Extenzívnym ukladaním trestu odňatia slobody sa mnohé osoby, ktoré by pri uložení alternatívneho trestu mohli byť produktívnymi členmi spoločnosti, pre ňu stávajú ekonomickým bremenom. Izolácia páchateľov je významná predovšetkým u jednotlivcov, ktorí nie sú schopní úspešne absolvovať proces korektívnej socializácie a sú pre spoločnosť nebezpeční. Veľká časť páchateľov však nie je narušená v takej veľkej miere a ich vytrhnutie z prirodzeného sociálneho prostredia a nahradenie užitočných sociálnych väzieb novými, vybudovanými v kriminálnom prostredí, je kontraproduktívne.¹²

Vplyvom väzenského prostredia na psychiku jednotlivca a prognózu jeho rehabilitácie sa zaoberal aj lekár a neurovedec Dan Reisel. Z MRI vyšetrenia mozgu najnebezpečnejších trestancov s diagnostikovanou psychopatiou zistil, že majú zhoršenú funkciu amygdaly, ktorá vplýva na schopnosť empatie. Nízka úroveň empatie v spojení s ďalšími faktormi, ako napríklad trauma z detstva, môžu vyústiť do nebezpečného amorálneho správania. Empatia sa však dá stimulovať aj v dospelosti, a to umiestnením osôb do podnetného prostredia s kladnými hodnotami a pozitívnou sociálnou interakciou. Tu podľa Reisela môžu zohrať úlohu restoratívne programy, ktoré za bezpečných podmienok spájajú obeť a páchateľa. Páchateľ má možnosť vidieť obeť prvýkrát ako reálnu bytosť s emocionálnym prežívaním a dozvedieť sa priamo od nej, ako ju jeho konanie poznačilo, čo stimuluje aktivitu amygdaly (a tým pôsobí na rozvoj empatie).¹³

Aj na základe takýchto poznatkov v západných krajinách posledných 10 - 20 rokov prichádza k modernizácii väzníc na také, ktoré v spojení s restoratívnymi rehabilitačnými programami, čo najviac podnecujú pozitívny psychický rozvoj odsúdených a napodobňujú prirodzené prostredie človeka na život. Naopak, zhubný vplyv na jednotlivca má nepodnetné, depresívne prostredie, stres a izolácia - podmienky typické pre tradičné väznice.

Súčasné podmienky výkonu trestu odňatia slobody považujú mnohí penológovia a penitenciárni psychológovia za desocializačné, a nie resocializačné. Napriek snahám o korekciu správania odsúdených a ich odklon od kriminálnej kariéry, sa vo väzniciach vyskytujú početné negatívne javy, ako narušenie vôľových vlastností väzňov (sebaovládanie, samostatnosť, schopnosť rozhodovať sa, disciplinovanosť), miesto čoho nastupuje výchova k nesamostatnosti, heteronómna morálka, gradácia komplexov menejcennosti (najmä u mladistvých), rast zadlženosti a postupný proces prizonizácie.

Prizonizáciu môžeme charakterizovať ako proces adaptácie na podmienky života vo väzení. Má dva základné aspekty:

• Inštitucionalizácia - človek, ktorý stratí samostatnosť a iniciatívu sa určitým spôsobom adaptuje na organizovaný spôsob života vo väzení. Berie to ako vlastný spôsob života, mimo väzenie nedokáže bez problémov samostatne existovať. Inštitucionalizácii podlieha v podstate každý väzeň, najmä ak je odsúdený na dlhšiu dobu, kedy môže prísť až k stavu degradácie osobnosti. Po prepustení z výkonu trestu má človek problém plánovať kroky do budúcnosti, rozhodovať sa sám za seba, je závislý na impulzoch od druhých.
• Ideologizácia - proces prispôsobovania sa hodnotám, normám, postojom a názorom, ktoré sa vytvárajú zväčša v neformálnych skupinách odsúdených a majú desocializačný charakter vo väzenskej subkultúre. Jedinec stráca svoje návyky a schopnosti. Za jeden z prvých prizonizačných znakov sa pokladá prijatie väzenského argotu – slovníku, kde majú väzni zaužívané výrazy týkajúce sa ich uväznenia.¹⁴

Pre rad obvinených je prizonizácia jedinou cestou, ako väzbu alebo výkon odňatia slobody „prežiť“ bez ireverzibilných porúch duševnej rovnováhy. Je to vlastne proces premeny väzňa nováčika na väzňa imúnneho voči konvenčným systémom hodnôt. Prizonizovaný, teda jedinec už adaptovaný, má sklon k horšej kriminálnej prognóze, tým pádom je tu vyššia pravdepodobnosť recidívy. Sochúrek (2007) tvrdí, že prizonizáciou, ako adaptáciou na podmienky života vo väzení, sa veľmi znižuje pravdepodobnosť reintegrácie jedinca do normálnej spoločnosti. To môže viesť k tzv. syndrómu otáčavých dverí, kedy prepustený väzeň nie je schopný adaptácie na nekriminálne prostredie a vracia sa k prostrediu, ktoré mu je dobre známe.

Je preto nevyhnutné pracovať na tom, aby sa trest odňatia slobody ukladal len v naozaj nevyhnutných prípadoch, kedy si to vyžaduje ochrana spoločnosti pred nebezpečnými páchateľmi, a zároveň na zlepšení podmienok, v akých odsúdení (najmä s dlhodobými a doživotnými trestami) žijú. Touto problematikou by sme sa mali zaoberať aj v Slovenskej republike, kde sa trest odňatia slobody ukladá nadmerne a väznice absolútne nezodpovedajú štandardom modernej krajiny, o ich pozitívnom vplyve na psychický stav jednotlivca a jeho prognózu rehabilitácie a resocializácie nehovoriac. V opačnom prípade sa musíme zamyslieť nad tým, či pri súčasných podmienkach ukladania a výkonu trestu odňatia slobody nevytvárame generáciu zlomených ľudí a recidivistov, neschopných resocializácie a návratu do spoločnosti.

2 Restoratívna justícia

2.1 Charakteristika a historický vývoj

Restoratívna (obnovujúca) justícia sa zrodila z tiesne retributívnej justície, ktorá nie je schopná reagovať na rastúci trend kriminality a vyššie uvedené negatívne fenomény.

Z anglického slova „restore” (obnoviť, navrátiť do pôvodného stavu, uzdraviť) môžeme odvodiť základnú filozofiu za touto koncepciou v podobe zásady ,,punitur, ne peccetur“ (trestá sa preto, aby nebolo páchané zlo). Účel trestu tu vidíme primárne v liečení a náprave páchateľa a ochrane spoločnosti formou individuálnej a generálnej prevencie. Ide o tzv. relatívnu teóriu trestania, odmietajúcu odplatu ako účel trestu. Trest je chápaný ako liečenie, ktoré má odsúdenému zabrániť páchať trestné činy v budúcnosti.¹⁵

Restorácia je vyjadrená nielen v účele trestu, ale aj celého trestného procesu (vo všetkých jeho formách vrátane odklonov). V centre pozornosti stojí obeť a uspokojenie jej racionálnych potrieb, očakávaní a nárokov.

Myšlienky restoratívnej justície majú svoj pôvod v praktikách domorodých ľudí a starobylých spoločností v Afrike, Strednom Východe a Ázii, ktoré majú základ v rôznych náboženských a spirituálnych tradíciách. Práve táto prapôvodná metóda urovnávania sporov bola založená na spoločnom zhromaždení páchateľov, obetí, ich rodín, prívržencov a ostatných členov komunity, aby spoločne uznali, že bolo spáchané zlo a že je nutné navrhnúť určitú formu nápravy.¹⁶

Tento spôsob zmýšľania bol však na dlhú dobu opustený, v dôsledku preferovania štátom realizovanej retributívnej spravodlivosti. Až v priebehu dvadsiateho storočia sa vo väčšej miere začínajú rozvíjať rehabilitačné teórie. Rehabilitačná justícia, zameraná na liečbu a reintegráciu páchateľa, je síce pokrokom k čisto retributívnemu prístupu, no opomína obeť trestného činu.

Komplexnejší pohľad na postavenie a rolu obetí aj páchateľov v trestnom konaní priniesla v sedemdesiatych rokoch 20. storočia až restoratívna justícia. Za jej priekopníkov sa považujú Randy E. Barnett¹⁷ a väzenský psychológ A. Eglash¹⁸, hlbšie do kriminologického povedomia sa však dostala cez práce H. Zehra, J. Braithwaita, T. Marshalla a M. S. Umbreita. Všetci títo, a mnohí ďalší, prispeli k postupnému vytvoreniu novej koncepcie spravodlivosti vybudovanej na úvahách, že:

• trestný čin je primárne prehreškom voči ľudským osobám a medziľudským vzťahom, ktorý vyvoláva vznik nových záväzkov a povinností,
• hlavným záväzkom je záväzok páchateľa napraviť škodu a krivdy spôsobené trestným činom,
• riešenie následkov trestného činu je primárne v rukách osôb bezprostredne dotknutých trestným činom (obete a páchateľa), za aktívnej participácie dotknutej komunity,
• tento proces je dobrovoľný a môže sa uskutočniť len so súhlasom obete a páchateľa v bezpečnom prostredí, a jeho hlavným nástrojom je dialóg (priamy alebo sprostredkovaný).

T. Marshall definuje restoratívnu justíciu ako „proces, v rámci ktorého sa všetky strany, ktorých sa trestný čin týka stretnú, za účelom kolektívneho hľadania riešenia, ako sa vysporiadať s následkami trestného činu a jeho dôsledkami do budúcna.”¹⁹

Zjednocujúcu definíciu pojmu restoratívna spravodlivosť sa snaží podať aj Organizácia spojených národov: „Restoratívna justícia predstavuje nový prístup, ktorý ponúka páchateľom, obetiam a komunite alternatívnu cestu k spravodlivosti. Podporuje bezpečné zapojenie obetí do riešenia situácie vzniknutej v súvislosti trestným činom a páchateľom, ktorí akceptujú zodpovednosť za škody, ktoré svojom konaním spôsobili dáva príležitosť zodpovedať sa ľuďom, ktorých poškodili. Zakladá sa na uznaní toho, že kriminálne správanie nielenže porušuje zákon, ale poškodzuje aj obete a komunitu.”²⁰

2.2 Trestný čin v restoratívnom ponímaní

Restoratívna justícia vo svojom holistickom prístupe nazerá na trestný čin nielen juristicky, ale aj ako na sociálny resp. sociálno-patologický jav, ktorý zanecháva nezmazateľnú stopu vo vzťahoch medzi jednotlivcami a komunitou. Spáchané zlo zanecháva svoj odraz v psychologickej, trestnoprávnej, ekonomickej a spoločenskej rovine a na to, aby mohla byť nastolená spravodlivosť, je potrebné uviesť veci (v čo najväčšej možnej miere) do pôvodného stavu a „uzdraviť” poškodené vzťahy. V tomto ohľade má restoratívna justícia unikátny interdisciplinárny charakter, dáva váhu psychologickým a sociologickým aspektom trestného činu rovnako, ako právnym, a narába s pojmami ako uzmierenie, ospravedlnenie a vyrovnanie sa s trestným činom.

2.3 Princípy restoratívnej justície

Princípy restoratívnej justície sú základné idey, z ktorých celá koncepcia vychádza. Ich výpočet nie je v domácej ani zahraničnej literatúre jednotný. V nasledujúcej podkapitole sa budeme zaoberať tými najdôležitejšími, ktoré sú spoločné u väčšiny autorov.

Podpora a zapojenie obetí: Ochrana záujmov osôb najviac poškodených trestným činom sa môže javiť ako prvoradý cieľ trestného konania. V praxi sa však celý inštitucionálny a personálny aparát, zapojený do trestného konania, sústreďuje na „sprocesovanie” páchateľa²¹ a obeť ostáva na periférii záujmu. Na obeť sa nenazerá ako na hlavného poškodeného a ľudskú bytosť, ktorá nesie emočné dôsledky trestného činu. Často slúži len ako nástroj na usvedčenie páchateľa a jej úloha spočíva v opise udalostí, ktorý je často získavaný bez rešpektu k jej prežívaniu a oživovaniu spomienok.

Restoratívna justícia, naopak, dáva obeti „hlas” a priestor na definovanie svojich potrieb a zodpovedanie otázok, ktoré obete trestných činov často umárajú (napr. prečo sa to stalo mne? Ľutuje páchateľ svoj čin?). Pre obeť môže byť oslobodzujúce stretnúť sa so svojim páchateľom a pochopiť príčiny, ktoré ho viedli k spáchaniu svojho činu, v porovnaní s pocitom nevedomosti a bezmocnosti.

Princíp aktívnej zodpovednosti: Páchatelia sú zvyknutí pasívne sa podrobiť rozsudku a uloženému trestu, čo však neznamená prevziať zodpovednosť za svoje konanie. Často počuť vyjadrenia ako „splatil/a som svoj dlh spoločnosti” alebo „odsedel/a som si to”, zatiaľ čo v skutočnosti ich uväznenie stálo štát nemalé náklady a ani sa len nezamysleli (a nebolo to od nich ani žiadané) nad ujmou, ktorú svojim konaním spôsobili obeti.²² Ak je však obvinený aktívne zapojený do hľadania riešenia konfliktu, ktorý sám spôsobil, uvedomí si dôsledky svojho protiprávneho konania oveľa lepšie, ako keby bol len pasívnym pozorovateľom.²³

Princíp nápravy škody:
A) Škoda na strane obetí a komunity: Väčšina obetí by chcela po spáchaní trestného činu v prvom rade vrátiť veci do pôvodného stavu (ak je to možné), nahradiť škodu, obnoviť pocit bezpečia a zodpovedať otázky, nie pomstiť sa páchateľovi.
V restoratívnom ponímaní v sebe náhrada škody nesie aj symbolickú reparáciu (napr. ospravedlnenie, verejné uznanie viny, podniknutie preventívnych opatrení a poskytnutie záruk, že sa trestný čin nebude opakovať, dobrovoľný výkon verejnoprospešných prác a činností, ktorými páchateľ prejavuje úprimnú snahu o odčinenie svojho konania a nápravu vzťahu s obeťou a komunitou).
B) Škoda na strane páchateľa
Škody, ako príčiny páchania trestného činu: Odborné štúdie nasvedčujú, že veľká časť páchateľov bola pred spáchaním trestného činu traumatizovaná alebo viktimizovaná. Psychologická trauma sa v závažných prípadoch môže vyvinúť do posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá môže vyvolať závažné zmeny myslenia a správania. Harvardský profesor a bývalý väzenský psychiater James Gilligan tvrdí, že akékoľvek násilie je len snaha o dosiahnutie spravodlivosti alebo odstránenie minulých nespravodlivostí. ²⁴ Prístup k páchateľom, ako obetiam predošlého násilia, je prirodzene ťažko akceptovateľný pre obete trestného činu. Nemôžeme však očakávať zmenu v správaní páchateľov, ak sa nebudeme zaoberať riešením tráum, ktoré k ich kriminálnemu konaniu viedli.
Škody, ako následok spáchania trestného činu: Spáchaním trestného činu môže samotnému páchateľovi vzniknúť škoda (na majetku, zdraví, pocity viny, stigmatizácia, zahanbenie, strata zamestnania, zavrhnutie rodinou a komunitou etc.). Aby mohli byť aj tieto škody odstránené, je potrebné nechať páchateľovi priestor pre vlastnú iniciatívu, očistenie svojho mena a aktívne zapojenie sa do odstraňovania následkov svojho činu.

Princípy reintegrácie

Reintegrácia páchateľa: Na úspešný návrat páchateľa do spoločnosti musí existovať fungujúci systém podporných opatrení - nápravné a resocializačné programy, starostlivosť po prepustení z výkonu trestu (zabezpečenie ubytovania, finančnej podpory, poradenstva, pomoc pri hľadaní zamestnania).²⁵ Kolektívna zodpovednosť je taktiež imanentnou súčasťou restoratívnej spravodlivosti a prejavuje sa v inklúzii páchateľov členmi spoločnosti a odmietnutí stigmatizácie. Inými slovami, spoločnosť morálne odsudzuje trestný čin, ale neodsudzuje páchateľa. Naopak, podáva mu pomocnú ruku pri návrate do komunity. Páchatelia s hlbšou mierou integrácie do komunity, a funkčnými a „zdravýmiˇ” vzťahmi, sú menej náchylní k recidivovaniu.
Reintegrácia obete: V obetiach trestných činov sa bije široká škála pocitov (frustrácia, strach, úzkosť, depresia, poníženie, dokonca pocit vlastnej viny, samovražedné myšlienky), ktoré ich nedobrovoľne vyčleňujú zo spoločnosti. Obete majú často problém nadobudnúť pocit kontroly nad vlastným životom. Stavajú okolo seba bariéry, ktorých základy pevne položil páchateľ svojim útokom. Je preto nevyhnutné poskytovať obetiam pomoc pri návrate do spoločnosti, najmä psychologickú. Nemalú rolu by v tomto procese mohla zohrať restoratívna interakcia s páchateľom.

Záver

Restorácia medziľudských vzťahov a rehabilitácia páchateľov trestných činov sa javia ako jeden zo sľubných prístupov k odstráneniu novodobých negatívnych fenoménov vyskytujúcich sa naprieč celým systémom tradičného trestného súdnictva a väzenstva. Z novodobých výskumov a štatistík je prínos prvkov restoratívnej justície nepopierateľný a mnohé krajiny po celom svete v čoraz väčšej miere pristupujú k využívaniu rôznorodých programov a inštitútov restoratívnej justície, v snahe zlepšiť obetiam prístup k spravodlivosti za súčasnej ochrany spoločnosti a predchádzania recidíve. Restoratívna justícia však nie je všeliek na všetky súčasné problémy trestnej justície a jej uplatňovanie bez podpory tradičného trestného súdnictva by nebol vhodný. Viac o rizikách, ktoré so sebou restoratívna justícia prináša, ako aj o jej fungovaní v praxi rozoberieme v druhej časti tohto článku.

Autorka: Mgr. Lucia Vasilik

POUŽITÁ LITERATÚRA

1. KANT, I. Metafyzika mravů. In Hattenhauer, H. Evropské dejiny práva. Praha : C.H. Beck,1998. 708 s. ISBN 80-7179-056-7.
2. BARNETT, R. E. 1977. Restitution: A New Paradigm for Criminal Justice. Cambridge: Ballinger Publishing Co, 1977. 35 s.
3. STRÉMY, T. - BALOGH, T. - TURAY, L. Trestná politika v Slovenskej republike. Minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Bratislava : C. H. Beck, 2020, 240 s. ISBN 978-80-89603-81-7.
4. STRÉMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. Restoratívna justícia. Praha : Leges, 2015. 344 s. ISBN 978-80-7502-075-8.
5. EGLASH, A. 1977. Beyond Restitution- Creative Restitution. New York : Lexington Books, 1977. 9 s.
6. LIEBMANN, M. Restorative Justice - How it works? London : Jessica Kingsley Publishers, 2012. 472s. ISBN 978-1-84310-074-4.
7. ZEHR, H. - GOHAR A. The little book of restorative justice. USA: Good Books, 2004.74s. ISBN 156-14-83761.
8. Mc KNIGHT, J. The Careless Society: Community and Its Counterfeits. New York: Basic Books, 1995. 208 s. ISBN 0465091261.
9. UNITED NATIONS OFFICE ON DRUGS AND CRIME. Handbook On Restorative Justice Programmes, 2. vyd. Viedeň: United Nations, 2020. 116 s.
10. Bližšie pozri: GAVRIELIDES, T. The Psychology of Restorative Justice: Managing the Power Within. UK : Routledge, 2016. 296 s. ISBN 9781472455307.
11. NETÍK, K. - NETÍKOVÁ, D. - HÁJEK, S. Psychologie v právu. Úvod do forenzní psychologie. Praha : C. H. Beck, 1997. 140 s. ISBN 8071791776.
12. DOAK, J. Honing the Stone: Refining restorative justice as a vehicle for emotional redress, Contemporary Justice Review. 14(4), 2011, s. 439–456.
13. KARABEC, Z a i. 2003. Koncept restorativní justice. In RESTORATIVNÍ JUSTICE : Sborník příspěvků a dokumentů. Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 2003. ISBN 80-7338-021-8, 146 s.
14. VÁLKOVÁ, H. – SOTOLÁŘ, A. Restoratívní justice – trestní politika pro 21. Století? In: Trestní právo č. 1/2000, s. 5–7.
15. LACIAKOVÁ, L. 2013. Restoratívna verzus retributívna koncepcia trestania. In Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava : Eurokódex, 2013. 228 s. ISBN 978-80-8155-012-6.
16. KOČAN, Š. Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície. In Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava : Eurokódex, 2013. 228 s. ISBN 978-80-8155-012-6.
17. MAŠĽANYOVÁ, D. - ZEMAN, Š. K prínosu restoratívnej justície a k jej aplikácii v Slovenskej republike. In STRÉMY, T. (ed.). Restoratívna justícia a alternatívne tresty v aplikačnej praxi. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava : Leges, 2015. 376 s. ISBN 978-80-7502-104-5.
18. ROACH, K. 2000. Changing punishment at the turn of the century: Restorative justice on the rise. In Canadian Journal of Criminology; 2000; 42, 3; s. 256
19. MARSHALL, T. 1996. The Evolution of Restorative Justice in Britain. In European Journal of Criminal Policy and Research, 1996, roč. 4, č. 4, s. 37.
20. The World Prison Brief- Štatistiky indexu väzenskej populácie. Dostupné na : https://www.prisonstudies.org/highest-to-lowest/prison_population_rate?….
21. Ročenka zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2019. [online] Bratislava : Zbor väzenskej a justičnej stráže, 2020. 85 s. [cit. 2020-01-11], s.67. Dostupné na: https://www.zvjs.sk/file/04d8944f-12af-417f-a86e-8a3f41c1ca25.pdf .
22. Štatistická ročenka MS SR 2017 - 2019. Dostupné na: http://web.ac-mssr.sk/statisticke-rocenky/ .
23. RIESEL, D. The Neuroscience of Restorative Justice. Dostupné na: https://www.ted.com/talks/dan_reisel_the_neuroscience_of_restorative_ju… .

---

¹ KANT, I. Metafyzika mravů. In Hattenhauer, H. : Evropské dějiny práva. Praha : C.H.Beck,1998. 708 s. ISBN 80-7179-056-7.
² Karabec, Z a i. 2003. Koncept restorativní justice. In RESTORATIVNÍ JUSTICE : Sborník příspěvků a dokumentů. Praha : Institut pro kriminologii a sociální prevenci, 2003. ISBN 80-7338-021-8, s. 6-7.
³ Bližšie pozri: VÁLKOVÁ, H. – SOTOLÁŘ, A. Restoratívní justice – trestní politika pro 21. století? In: Trestní právo č. 1/2000, s. 5–7.
⁴ Index väzenskej populácie (prison population rate) ukazuje počet väznených osôb na 100 000 obyvateľov.
⁵ Údaje zverejňuje online informačná databáza o väzenstve The World Prison Brief. Dostupné na : https://www.prisonstudies.org/highest-to-lowest/prison_population_rate?… . [cit. 2021-01-11].
⁶ Ročenka zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2019. [online] Bratislava : Zbor väzenskej a justičnej stráže, 2020. 85 s. [cit. 2020-01-11], s.67. Dostupné na: https://www.zvjs.sk/file/04d8944f-12af-417f-a86e-8a3f41c1ca25.pdf
⁷ V prípade, že všetky väznené osoby strávia vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody celý rok.
⁸ Suma zahŕňa bežné výdavky (mzdy, platy, služobné príjmy, poistné, tovary a služby, bežné transfery a pod.) a kapitálové výdavky.
⁹ Uvedené údaje sú z Ročeniek Zboru väzenskej a justičnej stráže za roky 2015 až 2019.
¹⁰ Uvedené údaje sú zo Štatistických ročeniek MS SR dostupných online na: http://web.ac-mssr.sk/statisticke-rocenky/
¹¹ STRÉMY, T. - BALOGH, T. - TURAY, L. Trestná politika v Slovenskej republike. Minulosť, súčasnosť, budúcnosť. Bratislava : C. H. Beck, 2020, 240 s. ISBN 978-80-89603-81-7, s 46.
¹² Kočan, Š. Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície. In Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava : Eurokódex, 2013. ISBN 978-80-8155-012-6, s. 56.
¹³ Dostupné na: https://www.ted.com/talks/dan_reisel_the_neuroscience_of_restorative_ju…
¹⁴ Bližšie pozri: NETÍK, K. - NETÍKOVÁ, D. - HÁJEK, S. Psychologie v právu. Úvod do forenzní psychologie. Praha : C. H. Beck, 1997. 140 s. ISBN 8071791776.
¹⁵ LACIAKOVÁ, L. 2013. Restoratívna verzus retributívna koncepcia trestania. In Súčasné uplatňovanie prvkov restoratívnej justície: zborník príspevkov z vedeckej konferencie. Bratislava : Eurokódex, 2013. ISBN 978-80-8155-012-6, s. 67.
¹⁶ ROACH, K. 2000. Changing punishment at the turn of the century: Restorative justice on the rise. In Canadian Journal of Criminology; 2000; 42, 3; s. 256.
¹⁷ BARNETT, R. E. Restitution: A New Paradigm for Criminal Justice. Cambridge : Ballinger Publishing Co, 1977. 35 s.
¹⁸ EGLASH, A. Beyond Restitution- Creative Restitution. New York : Lexington Books, 1977. 9 s.
¹⁹ MARSHALL, T. The Evolution of Restorative Justice in Britain. In European Journal of Criminal Policy and Research, 1996, roč. 4, č. 4, s. 37.
²⁰ UNITED NATIONS OFFICE ON DRUGS AND CRIME. Handbook On Restorative Justice Programmes, 2. vyd. Viedeň: United Nations, 2020, s. 6.
²¹ LIEBMANN, M. Restorative Justice - How it works? London : Jessica Kingsley Publishers, 2012. ISBN 978-1-84310-074-4, s. 26.
²² Tamtiež, s.26.
²³ MAŠĽANYOVÁ, D. - ZEMAN, Š. K prínosu restoratívnej justície a k jej aplikácii v Slovenskej republike. In STRÉMY, T. (ed.). Restoratívna justícia a alternatívne tresty v aplikačnej praxi. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Trnava : Leges, 2015. ISBN 978-80-7502-104-5, s. 278.
²⁴ ZEHR, H. - GOHAR A. The little book of restorative justice. USA: Good Books, 2004. ISBN 156-14-83761, s.29.
²⁵ Bližšie pozri: McKNIGHT, J. The Careless Society: Community and Its Counterfeits. New York: Basic Books, 1995. 208 s. ISBN 0465091261