Hoffmann proti Rakúsku – analýza rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci ochrany slobody náboženského vyznania

apr 13 2014

Abstrakt:
Predkladaný príspevok v stručnosti analyzuje prípad rakúskej štátnej príslušníčky - pani Ingrid Hoffmann a taktiež mapuje priebeh konania na súde prvého stupňa, odvolacom súde a Rakúskom Najvyššom súde. Obsahom konaní bolo zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Následne konanie pokračovalo aj na Európskom súde pre ľudské práva, keďže pani Hoffmann podala sťažnosť z dôvodu porušenie práv garantovaných Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Príspevok sa v prevažnej miere venuje analýze judikátu, stručne poukazuje na ustálenú judikatúru a prezentuje vybrané aspekty materiálnej a formálnej štúdie rozhodnutí súdnych orgánov.

Abstract:
Submitted work briefly analyzes the case of an Austrian citizen, Ms Ingrid Hoffmann and also describes the proceedings at the court of the first instance, the court of appeal, the Austrian Supreme Court, dealt with the case of childcare and with the issue which of the parents is more suitable to be granted parental rights. Subsequently the proceedings also continued before European Court of Human Rights, as a result of Ms. Hoffmann´s complaint because of a breach of the rights guaranteed by the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms. In general, the work is largely devoted to analyze the structures and briefly refers to the case law and presents selected aspects of material and formal study of the relevant judicial decisions.

Skutkový stav a konanie na vnútroštátnej úrovni

Prípad rakúskej príslušníčky Ingrid Hofmann, ženy v domácnosti a rozvedenej matky dvoch detí, predstavuje príklad konfliktu medzinárodných záväzkov štátu a vnútroštátneho právneho poriadku. Pani Hofmann (autor nepoužíva koncovku slovenského prechyľovania s poukazom na cudzojazyčný charakter priezviska) uzavrela v roku 1980 manželstvo, z ktorého pochádzali dve deti menovanej. Obaja z manželov boli členmi Rímskokatolíckej cirkvi, čo sa v priebehu manželstva zmenilo, nakoľko manželka konvertovala na učenie Svedkov Jehovových. Následne manželka podala koncom roku 1983 žiadosť o rozvod a v priebehu rozvodového konania sa spoločne s deťmi odsťahovala. Následný rozsudok o rozvode nadobudol právoplatnosť 12. júna 1986.

Meritom sporu rozvádzajúcich sa manželov bola starostlivosť o maloleté deti. Obaja z rodičov žiadali o úpravu rodičovských práv (,,to be granted parental rights“) a o zverenie detí do ich osobnej starostlivosti, pričom v zmysle osobitných predpisov bol na konanie vecne a miestne príslušný Okresný súd v Innsbrucku (Innsbruck District Court - tzv. ,,Bezirksgericht“).

Otec detí v konaní pred súdom 1. stupňa tvrdil, že zverenie detí do starostlivosti matky predstavuje hrozbu a to jednak s odkazom na ,,výchovné princípy náboženského presvedčenia, ku ktorému sa matka detí hlási a ktoré sú nepriateľské k spoločnosti napríklad v tom, že bránia v styku s nečlenmi komunity, všetkým prejavom patriotizmu a náboženskej tolerancie, čo môže viesť k sociálnej izolácií.“ Okrem uvedeného otec detí poukázal na fakt, že zákaz krvnej transfúzie, ktorý učenie Svedkov Jehovových vyžaduje, by mohol viesť k situáciám, v ktorých bude život detí ohrozený. Na dôvažok syn sporových strán, Martin, by v budúcnosti pravdepodobne musel odmietnuť výkon vojenskej služby alebo civilnej služby (ktorú rakúska legislatíva už v tom čase umožňovala - pozn. autora).

Matka v priebehu konania uviedla, že je plne schopná a ochotná venovať sa výchove detí a z pozície matky má lepšie predpoklady vytvoriť im zodpovedajúce rodinné prostredie. Otec detí už počas trvania manželstva nebol schopný postarať sa o každodenný život detí, hoci bol k tomu ,,právne a morálne zaviazaný“ (,,...was both legally and morally bound to do“ ). Matka však taktiež uviedla a potvrdila, že sa chystá vychovávať deti v súlade so svojím náboženským presvedčením.

Úrad na ochranu mladistvých(1) navrhol zveriť rodičovské práva matke, argumentujúc okrem iného znaleckým posudkom detského psychológa.

Prvostupňový súd zveril deti do osobnej starostlivosti matke, pričom uviedol, že hoci sú obaja rodičia materiálne spôsobilý zabezpečiť riadnu výchovu detí, v praktickej rovine by otec potreboval pomoc matky. Deti majú silnejší citový vzťah k matke nakoľko s ňou žili už rok a pol (od momentu opustenia spoločnej domácnosti – pozn. autora) a z toho dôvodu by ich prípadné odňatie mohlo spôsobiť psychologickú ujmu. Súd konštatoval, že jediným protiargumentom otca bol vplyv matky (ako príslušníčky náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových) na deti, ktorý charakterizoval ako zjavne škodlivý, avšak je zrejmé, že v žiadnom prípade nemôže byť náboženské presvedčenie penalizujúcim kritériom umožňujúcim jednému z rodičov odňať právo starostlivosti o deti. Rovnako je však potrebné zvážiť faktické prejavy náboženského presvedčenia na výchovu maloletých detí. Skutočnosť, že matka v prípade potreby neumožní deťom prijať krvnú transfúziu a sláviť obvyklé sviatky ako Vianoce a Veľkú noc, spôsobí isté napätie vo vzťahu detí k okolitému prostrediu a sťaží integráciu detí do spoločenských inštitúcií ako napríklad materská a základná škola. Avšak otcove tvrdenie o úplnej spoločenskej izolácií v dôsledku náboženského presvedčenia matky sa javí na základe vykonaných dôkazov ako nepodložené. Súd rovnako konštatoval, že ďalšie rušivé vplyvy (okrem tých, ktoré boli analyzované) neboli v predmetnej veci zistené.

Prípadné potenciálne ohrozenie zdravia detí súd vykladal v kontexte ostatných skutočností a hoci ich spôsobilosť vyvolať neželateľný dôsledok bola nepopierateľná, súd ju v predmetnej veci nepovažoval za rozhodujúcu a to okrem iného s poukazom na znenie článku 176 ABGB(2). V zmysle citovaného ustanovenia každý môže požiadať súd, aby nariadil úkony potrebné na zaistenie dobrých životných podmienok dieťaťa v prípade, ak je dieťa ohrozené správaním rodiča. S ohľadom na citovanú úpravu konštatoval súd, že v danom prípade predstavuje právna úprava dostatočnú záruku práv a oprávnených záujmov detí aj v prípade ak budú zverené do starostlivosti matky.

Prihliadnuc na matkino odmietanie prázdnin a sviatkov súd konštatoval, že matkino náboženské presvedčenie samo osebe nezbavuje deti možnosti sláviť sviatky a otcova možnosť vziať deti na sviatky a prípadne sláviť ich týmto nie je dotknutá (Autor považuje argumentáciu za mierne zavádzajúcu, keďže takýto postup nebolo v danom štádiu konania(3) dôvodne možné očakávať, okrem iného s ohľadom na genézu prejednávanej veci. Mierne zavádzajúce je aj sumárne konštatovanie, že vzhľadom na uvedené súd nezistil žiadny rušivý element nepriaznivý vplyv [matkinho náboženského presvedčenia] na výchovu deti.).

Jedinú výhradu k matkinej výchove detí v súlade s jej náboženským presvedčením, súd vymedzil ako ,,o niečo sťaženú budúcu spoločenskú integráciu detí v dôsledku náboženských preferencií (prikázaní), prameniacich z učenia Svedkov Jehovových“. (,,experience somewhat more difficulty in finding their way in social groups as a result of the religious precepts of the Jehovah's Witnesses“).(4) Avšak súd nepovažoval uvedenú skutočnosť za také narušenie výchovy detí, ktoré by odôvodňovalo nedôveru vo vzťahu k matke, ku ktorej majú deti preukázateľne silnejší citový vzťah a na starostlivosť ktorej sú zvyknuté.

Manžel sa proti rozsudku odvolal, avšak jeho odvolanie bolo zamietnuté. Odvolací súd(5) vo svojom rozhodnutí poukázal na fakt, že navrhovateľ namietal rozpor náboženského presvedčenia matky s oprávnenými záujmami dieťaťa. Podľa tvrdenia odvolateľa sa mal súd zaoberať špecifickými požiadavkami tejto náboženskej skupiny a z toho plynúcimi ,,nesprávnymi spoločenskými postojmi“ a nútenou izoláciou od spoločenskej reality, ktoré sú spôsobilé vyvolať značnú škodu v prípade, ak budú rodičovské práva zverené matke.

Odvolací súd pripustil, že matkino náboženské presvedčenie bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou vplyv na výchovu detí a môže reálne prísť k určitému napätiu vo väzbe na vonkajšie prostredie. Už súd prvého stupňa sa obšírne zaoberal tvrdením odvolateľa, pričom odvolací súd považoval závery, skutkové zistenia a ich právnu kvalifikáciu za vecne správne a teda nespôsobilé mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie súdu o zverení detí do osobnej starostlivosti otca.(6)

Odvolateľ uviedol v odvolacom konaní ďalšie problematické okolnosti, týkajúce sa matkinej výchovy – konkrétne nepochopenie vo vzťahu k demokracii a nedostatok podriadenia sa vo vzťahu k štátu (štátnemu mechanizmu - ,,a lack of understanding of democracy and a lack of subordination to the State“) avšak tie samé o sebe a ani v kontexte ďalších namietaných faktov, nespochybnili prvostupňové rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti o deti. Vo vzťahu k požiadavke odvolateľa na nariadenie znaleckého dokazovania ohľadne cieľov a podstaty učenia Svedkov Jehovových (,,objectives or the 'nature' of the Jehovah's Witnesses“), odvolací súd tento návrh zamietol s poukazom na právnu úpravu a uznanie náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových a rovnako nevyhovel ani návrhu na doplnenie dokazovania o znalecký posudok z oblasti medicíny ohľadom možných rizík neskorého nahradenia súhlasu protistrany – matky v prípade potreby krvnej transfúzie, ktorú Svedkovia Jehovovi kategoricky odmietajú. Súd ďalej konštatoval, že bude závisieť od konkrétnej situácie, aký postup lekár zvolí, avšak v prípade lekárskych zákrokov pôjde v prvom rade o záujem pacienta a až následne o náboženské preferencie matky a z nich premeniace odmietnutie medicínskych výkonov.

Otec detí nesúhlasil zo zdôvodnením súdu prvého stupňa keď konštatoval, že správne naplánované a uskutočnené odňatie detí z osobnej starostlivosti (pri správnom nastavení návštevných oprávnení) detí by zjavne spôsobilo menšie škody ako rozhodnutie o ponechaní detí v starostlivosti matky, ktorým súd prvého stupňa fakticky legalizoval jej jednostranné kroky (najmä odňatie detí zo starostlivosti otca a opustenie spoločnej domácnosti v čase bezprostredne predchádzajúcom rozvodovému konaniu – pozn. autora), ktorými navyše nebude v budúcnosti v plnej miere rešpektovať prípadné rozhodnutie súdu, ak jej deti ostanú zverené do osobnej starostlivosti.(7)

Proti uvedenému rozhodnutiu podal otec detí opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd(8), ktorý zmenil rozhodnutie Krajského súdu v Innsbrucku tak, že zveril rodičovské práva otcovi.

Najvyšší súd sa vo svojom tvrdení oprel o skutočnosť, že navrhovateľka doteraz netvrdila, že deti patrili k rímskokatolíckej viere, ale v priebehu konania bolo nesporne zistené, že matka ich vychováva v súlade s náboženským presvedčením Svedkov Jehovových. Bolo taktiež nesporne zistené, že deti nepatria ex lege k takému náboženskému vyznaniu. Nižšie súdy teda pochybili, keďže neprihliadli na skutočnosť, že samotná výchova matky odporuje ustanoveniam Federálneho zákona a náboženskej výchove detí (,,Bundesgesetz über die religiöse Kindererziehung , BGBl (Bundesgesetzblatt,“ Spolkový úradný vestník 1985/155, ktorý predstavoval rekodifikáciu zákona z 15. Júla 1921 o náboženskom vzdelávaní detí(9)). Podľa znenia predmetného zákona mali byť deti vychovávané v súlade s dohodou (rozhodnutím) oboch rodičov, ktorí deti vychovávajú (takáto dohoda zanikala momentom smrti jedného z rodičov). Avšak počas existencie manželstva ani jeden z manželov nemohol jednostranným prejavom vôle zmeniť ani poskytovať výchovu v náboženskej viere resp. presvedčení odlišnom od spoločného vierovyznania oboch manželov alebo od vierovyznania, v ktorom bolo dieťa vychovávané doteraz.

S poukazom na vyššie uvedené deti teda nepatrili k náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových a ich vzdelávanie v súlade s princípmi tejto ,,sekty“(10) odporovalo zákonu.

Najvyšší súd sa rovnako nestotožnil so súdmi nižších stupňov v časti týkajúcej sa náboženského presvedčenia matky a ich vplyvu na každodenný život dieťaťa. Matkino odmietnutie krvnej transfúzie bolo označené za neprípustné, nakoľko procedúra umožňujúca nahradenie súhlasu rodiča by v urgentných prípadoch mohla spôsobiť omeškanie a výklad zákona, ktorý v danom prípade neprihliadol na oprávnené záujmy detí bol označený za rozporný zo zákonom. V prípade vzdelávania v súlade s náboženskými princípmi Svedkov Jehovových sa deti ,,stanú sociálnymi vydedencami“ (,,will become social outcast“). Zistené okolnosti preto nemôžu byť súdom ignorované. Hoci je pre deti tak mladého veku vhodnejšie ponechať ich v starostlivosti matky, uvedený záver platí len v prípade rovnosti ostatných predpokladov (keďže neexistuje žiadne privilegované postavenie matky v kontexte zverenia rodičovských práv). Stres spôsobený odňatím detí z osobnej starostlivosti matky a umiestnením do osobnej starostlivosti otca, má zvyčajne prechodný charakter a je potrebné ho akceptovať v záujme detí. Z obsahu spisu nevyplynula skutočnosť, že zmena v osobe vychovávajúceho rodiča ,,by s vysokou mierou pravdepodobnosti spôsobila vážnu psychickú ujmu“ ( ,, would with a high degree of probability cause the children serious psychological harm“). Aj podľa názoru súdov nižších stupňov je otec spôsobilý podieľať sa na výchove detí, keďže otec a stará mama z otcovej strany majú s deťmi dobrý vzťah, otcova matka je taktiež ochotná postarať sa o výchovu detí počas neprítomnosti otca s pracovných dôvodov a je rovnako zabezpečená aj možnosť ubytovania detí v dome otcových rodičov. Z uvedeného dôvodu je zmena v osobe rodiča vykonávajúceho osobnú starostlivosť o deti v najlepšom záujme detí.

Konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva

Pani Hoffmann podala sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva z dôvodu porušenia článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - t.j. práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, článku 9 Dohovoru (slobody myslenia, svedomia a náboženstva), článku 2 Dodatkového protokolu č. 1 a porušenie zákazu diskriminácie v zmysle článku 14 Dohovoru. Keďže Európska komisia pre ľudské práva konštatovala porušenie článku 8 v spojitosti s článkom 14 Dohovoru (pričom v prípade porušenia článku 9 [či už samostatne alebo v spojitosti s článkom 14 Dohovoru] nemal vzniknúť samostatný problém), postúpila komisia prípad na posúdenie Európskemu súdu pre ľudské práva. (11)

Súd v úvode predmetného judikátu poznamenal, že deti žili so sťažovateľkou po dobu dvoch rokov až do času, keď ich bola na základe rozhodnutia Najvyššie súdu prinútená vydať otcovi detí. Uvedené rozhodnutie predstavovalo zásah do práva sťažovateľky na rešpektovanie rodinného života a prípad teda možno subsumovať pod ustanovenie článku 8 Dohovoru. Skutočnosť tvrdená vládou, a síce fakt, že v predmetnej veci išlo o sporové konanie medzi jednotlivými fyzickými osoba, nepredstavuje podklad na rozdielne nazeranie na daný prípad.

Súd, poukazujúc sa doslovné znenie Dohovoru a vlastnú ustálenú judikatúru, konštatoval neprípustnosť rozdielneho zaobchádzania bez objektívneho a rozumného
zdôvodnenia v porovnaní s osobami v podobnej situácii. V konaní pred súdom bolo teda potrebné vyriešiť, či došlo k rozdielnemu konaniu vo vzťahu k sťažovateľke z dôvodu príslušnosti k náboženskej skupine.

Európsky súd nepoprel, že okolnosti daného prípadu, ktoré bral pri svojom rozhodovaní do úvahy Rakúsky najvyšší súd, môžu byť samé o sebe spôsobilé privodiť zvrat v predmetnej veci v prospech jedného z rodičov. Avšak menovaný súd vniesol do konania nový element, keď konštatoval potrebu aplikácie ustanovení Federálneho zákon o náboženskej výchove detí, pričom aplikácia citovaného predpisu bola zjavne rozhodujúca pri úvahe Najvyššieho súdu. Európsky súd teda pripustil rozdielne zaobchádzanie z dôvodu náboženstva; tento záver vyplýva aj z tónu a frázovania odôvodnenia poskytnutého Najvyšším súdom vo vzťahu k praktickým dôsledkom sťažovateľkinho náboženského presvedčenia. Takýto rozdiel je zjavne diskriminačný a absentuje v ňom objektívne a rozumné zdôvodnenie ,,objective and reasonable justification" a teda nie je odôvodnené legitímnym cieľom (,,legitimate aim“).

Účelom sledovaného rozhodnutia bola ochrana zdravia a práv detí a takýto cieľ je celkom zjavne cieľom legitímnym, avšak súd musel skúmať aj splnenie ďalšej požiadavky (v zmysle požiadavky primeranosti (12) – poznámka autora). V tomto kontexte možno poukázať na znenie článku 5 Protokolu č. 7, ktorý (hoci nebol v čase konania vnútroštátnych orgánov právne účinný z dôvodu jeho neskoršej ratifikácie) možno subsidiárne použiť na podporu argumentácie aj v danom konaní, keďže stanovuje základnú rovnosť manželov v (okrem iného) rodičovských právach a jasne z neho vyplýva, že v prípade sporov tohto druhu musia byť záujmy detí vyhodnotené ako prvoradé .

Záverečná analýza rozhodnutia

Pri podrobnejšom pohľade na analyzovaný judikát a na judikatúru rakúskych vnútroštátnych orgánov možno abstrahovať viaceré pozoruhodnosti. Z textu samotného judikátu nepriamo vyplýva, že jedným z podstatných elementov pre rozhodovanie súdu bola argumentácia Rakúskeho Najvyššieho súdu, ktorá (mierne povedané) miestami prekračovala rovinu právnej argumentácia a prezentovala hodnotiace závery nielen vo vzťahu k právnym otázkam, ale zjavne odrážala aj spoločenské názory jej autorov. Text samotného odôvodnenia je preto do istej miery nevhodným a navyše je možné ho považovať (minimálne z časti) za zaujatý. Slová a slovné spojenia ako ,,náboženská sekta“(13) či ,,sociálny vydedenec“ (,,social outcast“) nemajú mať v odôvodnení žiadneho súdu miesto a to platí tým skôr pri najvyššom štátnom orgáne vykonávajúcom justičnú zložku štátnej moci. Najvyšší súd Rakúskej federácie rovnako (na rozdiel od rozhodnutí súdov nižších inštancií) nepovažoval za dostatočnú záruku oprávnených záujmov detí možnosť nahradenia nesúhlasu matky s krvou transfúziou súdnym rozhodnutím, s čím sa súd nestotožnil. (14)

Na samotný problém je možné nazerať cez optiku vnútroštátnu, ale aj medzinárodnú. V prvom rade je potrebné poznamenať, že sťažovateľka (v konaní pred súdmi rôznych inštancií – matka ako jedna zo sporových strán) v prebiehajúcich konaniach podľa dostupného spisového materiálu nevystupovala ako rigidná členka náboženskej obce, ale jej postoj k vzniknutej situácií sa javil (podľa dostupného spisového materiálu, ktorý bol, samozrejme, v značnej miere bagatelizovaný) ako pragmatický, samotná ochota umožniť deťom trávenie zvyčajných sviatkov spoločne s otcom a rešpektovanie ich slávenia v rozpore s vlastným presvedčením (čo mohla byť taktiež iba proklamácia bez reálne vykonateľného obsahu, avšak predmetnú skutočnosť nemožno vyabstrahovať iba na základe domnienok), predstavuje istú snahu o kompromis, ktorú je potrebné kladne oceniť. Najvyšší súd sa svojím rozhodnutím (aj keď de facto iba aplikoval príslušné ustanovenia právneho predpisu) fakticky penalizoval rozhodnutie matky, ktorá rozhodla nielen o vlastnej náboženskej konverzii, ale aj o konverzii vlastných detí a takéto rozhodnutie bolo v zmysle zákona právne reprobované, navyše (ako poukazuje napríklad [sudca Matsher sudca rakúskej národnosti – pozn. autora] vo svojom nesúhlasnom stanovisku k predmetnému rozhodnutiu) matke, ktorá porušila resp. ohrozila práva a právom chránené záujmy otca svojvoľným odchodom zo spoločnej domácnosti bola fakticky priznaná neprimeraná výhoda z dôvodu jej konania, nakoľko nižšie súdy samy konštatovali, že jedným z dôležitých faktorov je zvyk detí žiť v prostredí vytvorenom matkou a overenie fungovania každodenného režimu detí.

Hoci sám súd konštatoval, že samotný diskriminačne či urážlivo formulovaný text odôvodnenia nie je dôvod na konštatovanie porušenie princípu rovnakého zaobchádzania, možno konštatovať nezanedbateľnú úlohu toho aspektu.

Samotné rozhodnutie súdu bolo prijaté pomerne nejednoznačne (15) a rovnakú charakteristiku treba podotknúť aj vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Navyše, v kontexte neskorších rozhodnutí pôsobí pomerne nesystémovo, keď sa Súd (podľa názoru autora) nedostatočne venoval otázke, ktorú okrem iného vznáša vo svojom nesúhlasnom stanovisku aj sudca Matzer, a síce v ktorom momente (podľa názoru Európskeho súdu) končí právo členského štátu upraviť si samostatne svoje záležitosti aj v oblasti týkajúcej sa práv a právom chránených záujmov jednotlivcov – v danom prípade starostlivosti a výchovy detí. Autor poznamenáva, že v kontexte ustálenej judikatúry je možné pozorovať argumentačný rozpor medzi analyzovaným judikátom a rozhodnutím vo veci Lautsi vs. Taliansko, kde Súd vymedzil subjektívne právo štátov na úpravu vnútroštátnych aspektov (hoci aj potenciálne nepriamo interferujúcich do sféry ľudských práv a slobôd) pomerne široko. Je nutné poznamenať, že aj predmetný judikát je výsledkom revízie protichodného rozhodnutia Súdu.

Pri čítaní analyzovaného rozhodnutia a najmä textu rozhodnutí vnútroštátnych súdov si pozorný čitateľ môže oprávnene klásť otázku, akým spôsobom mali vnútroštátne orgány riešiť vzniknutý stav, aby nedochádzalo k potenciálnemu rozporu s textom Dohovoru. Bez osobovania si práva na komplexný pohľad na skúmanú problematiku je možné navrhnúť niektoré modifikácie postupu vnútroštátnych orgánov.

  1. Ťažisko súdneho konania preniesť na znalecké dokazovanie, ktoré sa musí vyrovnať nielen s otázkou vzťahu detí k rodičovi a ich spôsobilosti na výchovu. Súčasťou znaleckého posudku musí byť aj analýza vplyvu náboženského presvedčenia matky na výchovu detí a prognóza jej prípadného vývoja. Treba totiž analyzovať vplyv rodiča na výchovu detí ako celok a súčasťou takto koncipovaného dokazovania je aj vplyv rodiča na výchovu detí. Nie je totiž prípustné penalizovať náboženské presvedčenie. Avšak praktické prejavy náboženského zmýšľania (bez ohľadu na charakter náboženskej viery a náboženského presvedčenia prípadne zmýšľania nenáboženského charakteru) môžu dosahovať rôznu intenzitu. V danom prípade je potrebné ich skúmať ad hoc, keďže môže nastať situácia, že jeden z rodičov bude vhodnejší z pohľadu zverenia detí do osobnej starostlivosti aj keď bude člen minoritnej náboženskej skupiny (organizovanej napríklad vo forme občianskeho združenia, čo však nemusí byť v každom prípade podmienkou). Komplexne možno povedať, že je nevhodné, neúčelné a diskriminačné stotožňovať náboženskú minoritu s náboženským extrémizmom.
  2. Súčasťou súdneho spisu boli tvrdenia sťažovateľky - matky o jej ochote umožniť deťom trávenie sviatkov a tým čiastočne preklenúť sťaženie spoločenskej integrácie detí.(16) Uvedenú skutočnosť je potrebné záväzne fixovať pre prípad budúceho konfliktu medzi rodičmi. Ideálne sa javí fixovanie stavu vo výrokovej časti rozhodnutia. (17)
  3. V akomkoľvek odôvodnení je potrebné vyhnúť sa výrazom, slovným spojeniam, a hodnoteniam pejoratívneho charakteru. Je neprípustné, aby ktorýkoľvek orgán (tým skôr ak hovoríme o Rakúskom Najvyššom súde) tituloval členov náboženskej minority pojmom ,,vydedenec“ a pomenovanie náboženskej skupiny termínom ,,sekta“ (ak sa súd nestotožnil s názorom nižšieho súdu, mal možnosť použiť pojem „societies /Vereine/“, s ktorým operujú texty rakúskych právnych predpisov a charakterizujú ním (okrem iného) organizačnú formu neregistrovanej náboženskej skupiny(18)). Všeobecne nevhodný charakter zvolenej rétoriky potom môže evokovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.
  4. Vyhnúť sa explicitnému alebo implicitnému aprobovaniu protiprávneho stavu. Nižšie súdy uvádzajú ako podporný argument skutočnosť, že matka opustila spoločnú domácnosť a vychováva deti bez významnejších problémov. Opustenie spoločnej domácnosti a výchova detí v súlade s princípmi inej viery ako tej, ku ktorej patrili(19) je skutočnosťou fakticky tolerovanou, avšak expressis verbis právne reprobovanou. Ak by súd takýto stav aplikoval v prospech matky, išlo by zjavne o porušenie starej zásady Ius ex iniuria non oritur (právo nevzniká z bezprávia/ porušenia práva), ktorá má svoj pôvod v rímskom práve.
  5. V neposlednom rade je potrebné poukázať na žiaduci komplexný postoj štátu vo vzťahu k náboženskej minorite, ktorej prejavy môžu byť v rozpore s verejným záujmom. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že každá cirkev a náboženská skupina obsahuje aspoň čiastočne učenie, ktoré v niektorých prípadoch umožňuje aj výklad spôsobom, ktorý je v rozpore s verejným záujmom. Jediným možným riešením v intenciách postupu lege artis, je analýza správania subjektov (rodičov a detí), určenie vplyvu rodičov a ich priorít a dôsledné dbanie na konanie a rozhodovanie, ktoré bude v súlade s najlepším záujmom detí.

Analyzovanému rozhodnutiu kladie náležitú pozornosť aj český autor Daniel Spratek, ktorý vo svojom diele(20) porovnáva predmetné rozhodnutie s neskorším rozhodnutím vo veci Palau-Matinez(21) proti Francúzsku, v ktorom súdy členského štátu zverili deti do osobnej starostlivosti otca napriek tomu, že preukázateľne zavinil rozpad manželstva. Francúzske súdy pomerne kritickým spôsobom vymedzili výchovné pravidlá Svedkov Jehovových z dôvodu ich ,,prísnosti, netolerantnosti a povinnosti šíriť svoje náboženstvo“. Keďže v danom prípade bolo odlišné zaobchádzanie jednoznačné, Súd skúmal existenciu oprávneného záujmu, ktorý by odôvodňoval takéto konanie.

Súd dospel k názoru, že predpoklady na odôvodnenosť nerovnakého zaobchádzania neboli dané, a to z dôvodu, že vnútroštátne orgány sa z vplyvom náboženského učenia Svedkov Jehovových vyrovnali pomerne všeobecne, bez uvedenia konkrétnych faktov nasvedčujúcich negatívnemu vplyvu sťažovateľkinho náboženského presvedčenia na výchovu a každodenný život jej detí a taktiež bez zisťovania pomerov, ktoré je v takomto prípade bežnou praxou. Pritom spomenutý všeobecných charakter záverov bol expressis verbis označený za primárnu príčinu porušenia článku 8 v spojení s článkom 14 Dohovoru. (22)

Citovaný autor v prípade oboch rozhodnutí poukazuje na prísne poňatý zákaz náboženskej diskriminácie a neprípustnosť akéhokoľvek priestoru na autonómiu členských štátov. (23) Uvedený záver kladie autor do protikladu s rozhodnutiami Sväté kláštory proti Grécku alebo Cha´are Shalom Ve Tsedek proti Francúzsku, kde ale poukazuje skutočnosť, že ide explicitne o reguláciu vzťahov štát – cirkev resp. ochranu majetku. (24)

Autor: JUDr. Martin Floriš
doktorand, Katedra rímskeho a cirkevného práva, Právnická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave

Zoznam použitej literatúry

[1] ČAPEK, J.: Evropská úmluva o ochraně lidských práv, Praha : Linde, 2010. ISBN 978-80-7201-789-8, 887 s.
[2] EVANS, C.: Freedom of Religion Under the European Convention of Human Rights. New York: Oxford University Press, 2003. ISBN 0-19-924364-6, 222 s.
[3] KŘÍŽ, J.: Zákon o církvích a náboženských společnostech, 1.vydání, Praha: C. H. Beck, 2011, ISBN 978-80-7400-362-2, 366 s.
[4] SPRATEK, D.: Evropská ochrana náboženské svobody, Brno : Luboš MAREK - 3K, 2009, ISBN 978-80-87127-13-1, 228 s.
[5] SVÁK, J.: Základy európskeho systému ochrany ľudských práv - zväzok 1. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela Banská Bystrica, 2002. ISBN 80-8055-487-0
[6] TAYLOR, P.M.: Freedom of Religion. New York : Cambridge University Press, 2005. ISBN 0-521-67246-5, 405 s.
[7] Evropský soud pro lidská práva, 12875/87, [8/2004 SbREs.], EVROPSKÝ SOUD PRO LIDSKÁ PRÁVA, 23. června 1993, VĚC HOFFMANNOVÁ, (Rozsudek ve věci Hoffmannová v. Rakousko) [český preklad – publikované na : http://www.beck-online.cz]
[8] The European Court of Human Rights/Cour européenne des droits de l'homme, CASE OF HOFFMANN v. AUSTRIA , (Application no. 12875/87), JUDGMENT, STRASBOURG, 23 June 1993 [Publikované na : http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-57825]


(1) Autor v danom prípade zvolil iný ako doslovný preklad z dôvodu lepšej zrozumiteľnosti. Pôvodný text operuje s pojmami Bezirkshauptmannschaft, Abteilung Jugendfürsorge, resp. ich anglickým ekvivalentom The youth office of the Innsbruck District Authority
(2) Skrátene ,,Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch“ – rakúsky Všeobecný občiansky zákonník – na území Rakúska platí v znení noviel dodnes), v zmysle ktorého je v prípade ak rodič odmietne udeliť súhlas k nevyhnutnej krvnej transfúzii, je možné takýto súhlas nahradiť súdnym rozhodnutím, resp. sa v urgentných prípadoch nevyžaduje.
(3) V následnom konaní boli zistené okolnosti nasvedčujúce, že matka (zrejme) nebude striktne trvať na niektorých prejavoch svojej náboženskej viery. Súdu však postačovalo tvrdenie sporovej strany, vo vzťahu ku ktorému nemal /podľa názoru autora/ dostatočný podklad.
(4) Ostatné vznesené námietky súd považoval za bezpredmetné.
(5) Innsbruck Regional Court (Landesgericht).
(6) V kontexte zjavného znevýhodnenia otca z dôvodu nedostatku praktických schopností postarať sa o každodenný život detí.
(7) Podľa skutkového tvrdenia otca detí.
(8) Rakúsky najvyšší súd (Austrian Supreme Court resp. Supreme Court of Justice)
(9) Ďalej len ,,zákon“ resp. ,,Federálny zákon“ v príslušných gramatických tvaroch.
(10) Najvyšší súd sa na danom mieste stotožnil s tvrdením odvolateľa, že skupina nepatrí k uznaným náboženským komunitám, pričom súd odkazuje na odborné diela autorov Ludwiga Karla Adamovicha, Bernda-Christiana Funka, ktorí k predmetnému záveru dospeli.
Na tomto mieste autor práce považuje za potrebné poznamenať, že Súd ako aj vnútroštátne orgány (najmä ústavné súdu) členských štátov jednoznačne konštatovali, že výkon práv členov neregistrovaných cirkví nesmie byť neprimerane obmedzovaný a práva, ktoré sú priznané iba členom registrovaných cirkví nesmú byť bez dôvodu rozširované a extenzívne (vo vzťahu k členom neregistrovaných cirkví a náboženských spoločností reštriktívne) aplikované .
(11) ČAPEK, J.: Evropská úmluva o ochraně lidských práv, Praha : Linde, 2010. s. 420.
(12) O nedostatku primeranosti (proporcionality) vo veci Hoffmann proti Rakúsku hovorí aj Jakub Kříž vo svojom diele ( Kříž, J.: Zákon o církvích a náboženských společnostech, 1.vydání, Praha: C. H. Beck, 2010. s. 28.
(13) Bez ohľadu na skutočnosť, že náboženská skupina nie je uznaná; v predmetnej veci možno konštatovať /čo markantne potvrdila najmä neskoršia judikatúra Súdu/, že náboženskú slobodu nie je možné chápať iba v kontexte registrovaných cirkví a náboženských spoločností v štáte, toto právo sa vzťahuje aj na neregistrované cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré môžu v štáte operovať pod rozdielnymi organizačnými formami – napr. vo forme občianskych združení).
(14) EVANS, C.: Freedom of Religion Under the European Convention of Human Rights. Oxford: Oxford University Press, 2003. s. 158.
(15) Súd konštatoval porušenie článku 8 v kombinácií s článkom 14 Dohovoru v pomere 5 hlasov členov senátu ku štyrom. Jednoznačne bolo konštatované, že nie je potrebné posudzovať porušenie článku 8 samostatne (t.j. bez korelácie s článkom 14 Dohovoru). Vo vzťahu k článku 9 (či už samostatne alebo v spojitosti s článkom 14 Dohovoru) bolo jednomyseľne konštatované, že sťažovateľke nevznikol samostatný problém a rovnako jednomyseľne bolo rozhodnuté, že nie je potrebné rozhodovať o porušení článku 2 Protokolu č.1 . Vo vzťahu k náhrade trov konania rozhodol súd (pomerom 8 hlasov ku 2 ) o priznaní náhrady trov vo výške 75 000 rakúskych šilingov. Ján Svák pri analýze spomenutého rozhodnutia stručne konštatuje porušenie práva na súkromie v spojitosti zo zákazom diskriminácie a konštatuje porušenie ,,rozdielneho zaobchádzania, ktoré sa zakladalo na náboženstve, pričom rakúske justičné orgány preferovali jedno náboženstvo (katolícke) pred druhým (Svedkovia Jehovovi)“. SVÁK, J.: Základy európskeho systému ochrany ľudských práv - zväzok 1. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela Banská Bystrica, 2002. s. 120.
(16) Uvedená skutočnosť predstavuje tvrdenie matky. Otec v danom prípade o budúcej vykonateľnosti takéhoto postupu vyslovil pochybnosti.
(17) Autor vychádza z právneho poriadku SR a možnosti resp. povinnosti takéhoto postupu.
(18) Na uvedenom mieste je potrebné konštatovať, že podobné označenie nie je ojedinelé a možno ho nájsť aj v rozhodnutiach iných členských štátov a judikatúre Súdu (napr. vo veci Kokkinakis proti Grécku). SVÁK, J.: Základy európskeho systému ochrany ľudských práv - zväzok 1. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela Banská Bystrica, 2002. s. 115
(19) Z textu právneho predpisu jednoznačne vyplýva, že v prípade zmeny náboženského presvedčenia počas trvania manželstva sa vyžaduje súhlas oboch rodičov – takýto akt má v zmysle uvedeného znenia konštitutívny charakter.
(20) SPRATEK, D.: Evropská ochrana náboženské svobody, Brno : Luboš MAREK - 3K, 2009, s. 133 a nasl.
(21) Podobné porovnania možno nájsť aj v iných autorov – napr. TAYLOR, P.M.: Freedom of Religion. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. s. 269
(22) SPRATEK, D.: Evropská ochrana náboženské svobody, Brno : Luboš MAREK - 3K, 2009, s. 134
(23) Rovnako poukazuje na obdobné rozhodnutie vo veci Thlimmenos proti Grécku.
(24) SPRATEK, D.: Evropská ochrana náboženské svobody, Brno : Luboš MAREK - 3K, 2009, s. 134, s. 134 a nasl.. Vo veci Cha´are Shalom Ve Tsedek proti Francúzsku sa z uvedeným kritériom nemožno stotožniť v plnej miere, nakoľko skutkový stav vzbudzoval dôvodné pochybnosti o tom, či záujem sťažovateľa skutočne je prioritne náboženský alebo ekonomický (pozn. autora).