Začiatkom roka 2014 vydala Právnická fakulta Univerzity Karlovej v Prahe publikáciu Příklady z Evropského práva (128 s., ISBN 978-80-8714-693-4). Iniciátorom vydania a vedúcim autorského kolektívu sú vedúci katedry európskeho práva na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe Prof. JUDr. PhDr. Michal Tomášek, DrSc. a vedúci centra právnej komparatistiky na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe Prof. JUDr. Luboš Tichý, CSc. Pri hodnotení publikácie nesmieme zabudnúť na ďalších členov autorského kolektívu, ako doc. JUDr. Richard Král, Ph.D., LL.M., doc. Dr. iur. Mag. phil. Harald Christian Scheu, Ph.D., doc. JUDr. Pavel Svoboda, Ph.D., D.E.A., JUDr. Ing. Jiří Zemánek CSc., či JUDr. Tereza Kunertová, LL.M., JUDr. Václav Šmejkal, Ph., Mgr. Petr Navrátil, Mgr. Veronika Vilímková, JUDr. Lenka Pítrová, CSc., ktorí sa podieľali na príprave tejto študijnej pomôcky.

V slovenskej aj zahraničnej právnickej literatúre sa vo všeobecnosti nevenuje dostatok pozornosti pracovným podmienkam. S touto problematikou sa máme možnosť denne stretnúť nie len v médiách, ale v každodennom živote. Hovoríme o fenoméne, ktorý sa v živote dotkne takmer každého jednotlivca. Neustále máme možnosť počuť o tom, že je nevyhnutné, aby pre dosiahnutie požadovaného výkonu v práci, boli stanovené vyhovujúce pracovné podmienky, ktoré môžeme chápať ako určité parametre spoločenskej práce.

Test proporcionality je uznávaným nástrojom na riešenie prípadov, kedy proti sebe stoja viaceré základné práva a slobody navzájom alebo základné právo a verejný záujem. Táto metodika je od druhej polovice 20. storočia používaná v mnohých krajinách sveta a postupne si našla svoje miesto aj v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, kde je používaná jednak v konaní o individuálnej sťažnosti, jednak v konaní o súlade právnych predpisov. Tento test sa skladá z troch základných zložiek: subtestu vhodnosti(1), subtestu nevyhnutnosti(2) a zo subtestu primeranosti (proporcionality v užšom zmysle slova).

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii má nenahraditeľný a výrazný dosah na samotný vývoj nášho právneho poriadku. V duchu „lojality spolupráce“ vyplývajúce z čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa naša krajina zaviazala prijať všetky opatrenia, potrebné na zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy. Samotné právo Európskej únie predstavuje osobitný právny systém, ktorý je odlišný jednak od práva medzinárodného, ako aj od vnútroštátneho práva jej jednotlivých členských štátov. Táto organizácia má vytvorené nadnárodné, teda supranacionálne právne normy, ktoré sú na rozdiel od dohovorov či odporúčaní aplikovateľné vo všetkých členských štátoch.(1)

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „Národná rada“) sa dňa 4. júna 2014 uzniesla v poradí už na dvanástej novele(1) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). (2) Táto novela, z formálneho hľadiska realizovaná prostredníctvom ústavného zákona č. 161/2014 Z. z. (3) (ďalej aj „posledná novela Ústavy“), nadobúdajúceho účinnosť 1. septembra 2014, sa dotkla dvoch významných oblastí ústavnej matérie. Okrem ústavnej definície manželstva a jeho ochrany to bola predovšetkým súdna moc. Pozornosť bola venovaná osobitne organizácii a právomociam Súdnej rady Slovenskej republiky a otázke predpokladov sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že sudca bude svoju funkciu vykonávať riadne. Posledná novela Ústavy sa v menšej miere dotkla aj právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd“) a imunity jeho sudcov. Aj napriek pomerne bohatej obsahovej náplni, predmetom nášho záujmu bude výlučne Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „Súdna rada“), a to výlučne zmeny v jej zložení, ktoré posledná novela Ústavy prináša.

Prípad Alexander Jochen Donner a ochrana autorského práva trestnoprávnymi prostriedkami pri cezhraničných spotrebiteľských zmluvách

Úvod

Pred časom sa nám dostal do pozornosti zaujímavý prípad: kauza T. A. J. Donnera, ktorý bol nemeckými súdmi odsúdený na trojročný podmienečný trest odňatia slobody za trestný čin nepovoleného verejného šírenia diela chráneného autorským právom. Prípad vyvoláva viacero otázok. K skutku totiž došlo z veľkej časti na území Talianska, kde predmetné diela autorskoprávnu ochranu nepožívali. V prípade bolo dotknutá aj sloboda voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu. Napokon autorskoprávna ochrana v danej veci vychádzala z medzinárodných záväzkov EÚ a dotknutých členských štátov (Nemecka a Talianska).

(1)
Uprostred vesmíru sa stretnú dve planéty. Jedna z nich sa udivene pýta druhej: „Nevyzeráš veľmi dobre. Čo sa ti stalo?“
Druhá planéta odpovedá: „Ale, chytila som homo sapiens!“

Človek a ďalšie živé bytosti v právnom systéme

Pri diskurze právnikov, etikov, lekárov a iných špecializácií sa pravidelne objavuje jeden zásadný problém. Tým problémom je samotný človek. Zatiaľ čo sa pojem človek v bioetických diskusiách dostáva do centra pozornosti, v právnom poriadku nezískal také ústredné postavenie, aké by si možno zaslúžil. Dokonca sa dá vypozorovať istá nechuť predovšetkým európskych právnych poriadkov používať tento pojem na označovanie subjektov právnych vzťahov. Miesto toho sa objavujú pojmy ako osoba, každý alebo občan. (2) Je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo to tak je. Veď právo je určené predovšetkým, ak nie výlučne, človeku a bez človeka by sa existencia práva stala spornou. Zmienená tendencia je asi poznačená ohromným vplyvom rímskeho práva, kde človek predstavoval skôr objekt než subjekt práva. Známa je formulácia mancipatio: „Hunc ego hominem meum esse aio ...“ . (3) Človek sa tu objavuje ako objekt, nie ako subjekt právnych vzťahov.

Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR(1) a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd(2) je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje uskutočnenie verejného politického disentu. Jednou z najzásadnejších otázok, ktoré sa ho týkajú, je, aké prostriedky sú na realizáciu odporu prípustné.

Vo všeobecnosti platí, že osoba, ktorá je účastníkom azylového konania, je bez peňažných prostriedkov. V dôsledku tejto skutočnosti je hospodársky nesamostatná, spočiatku neschopná žiť z vlastných prostriedkov. Počas azylových procedúr je v tejto oblasti nevyhnutná finančná intervencia prijímajúceho štátu, na základe ktorej sa cudzincom dočasne zabezpečia všetky potreby nevyhnutné pre život. Okrem finančnej podpory žiadateľov o azyl a azylantov však prijímajúca krajina zodpovedá aj za ich začleňovanie do spoločnosti, ich ďalší rozvoj a za celkové uľahčenie ich životnej situácie po mnohých stránkach.

Slovenská republika stanovila základ poskytovania politického azylu v ústave(1), pričom v príslušnom článku odkazuje na osobitný zákon, ktorým je zákon o azyle. Predmetom úpravy zákona o azyle „je niekoľko osobitných druhov procesných postupov (správnych konaní), ktoré zákonodarca zahrnul pod jeden názov – konanie o azyle (konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺžení doplnkovej ochrany, konanie o zrušení doplnkovej ochrany)“(2). Hoci oblasť azylového práva v rámci Európskej únie spadá pod medzinárodné právo, vzhľadom na skutočnosť, že každý členský štát Európskej únie si podmienky udeľovania azylu určí osobitným zákonom, patrí táto oblasť do sféry vnútroštátneho správneho práva jednotlivých členských štátov Európskej únie. Špecifickosť zákona o azyle spočíva aj v tom, že hoci ide o vnútroštátnu úpravu, jeho osobná pôsobnosť sa v žiadnom prípade nevzťahuje na občanov Slovenskej republiky. Naopak, v správnom konaní týkajúcom sa udeľovania azylu sa rozhoduje o právach a povinnostiach príslušníkov tretích krajín, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky, ako aj osôb bez štátneho občianstva.