Právna úprava pracovných podmienok v súčasnosti, je výsledkom mnohých pokusov a úprav, ktoré výrazne ovplyvnili a poznačili hospodárske, sociálne, spoločenské aj politické zmeny. K dynamickému rozvoju právnej úpravy na poli pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek došlo začiatkom 20. storočia. Dovtedy im nebola venovaná dostatočná pozornosť, ktorú si nevyhnutne vyžadujú a boli formulované len okrajovo. Do vydania Zákonníka práce v roku 1965 neexistovala na našom území komplexná a jednotná právna úprava pracovných podmienok žien, tehotných žien a matiek. Súviselo to nielen s roztrieštenosťou pracovnoprávnych predpisov ako takých, ale najmä s tým, že zamestnanosť žien nebola v minulosti na takom vysokom stupni ako je dnes, a z toho dôvodu sa jej ani nevenovala patričná pozornosť.

Pracovné podmienky osôb so zdravotným postihnutím sú v základnom kódexe pracovného práva, v Zákonníku práce, upravené len okrajovo. Pracovné podmienky tejto skupiny zamestnancov sú bližšie upravené v zákone o službách zamestnanosti. Podmienky v chránených dielňach a pracoviskách sú prispôsobené zdravotnému stavu zamestnancov, aby mohli získavať potrebnú kvalifikáciu a aby im práca bola čo najviac uľahčená. Zákonník práce deklaruje, že zamestnávateľ prerokuje so zástupcami zamestnancov opatrenia na utváranie podmienok na zamestnávanie zamestnancov so zdravotným postihnutím a zásadné otázky, ktoré sa týkajú starostlivosti o týchto zamestnancov.¹ Nedostatok tejto právnej úpravy vidíme v nedôslednosti znenia tohto ustanovenia. Zákonodarca obligatórne nezakotvuje povinnosť zamestnávateľa tieto opatrenia prerokovať, ale ponecháva to na jeho uvážení. Z toho dôvodu za neprerokovanie takýchto opatrení voči zamestnávateľovi nemôže byť vyvodzovaná žiadna sankcia. Znenie tohto ustanovenia by malo byť direktívnej povahy. Malo by ukladať zamestnávateľovi, na ktorého pracovisku sú zamestnané osoby so zdravotným postihnutím, povinnosť a nie možnosť, prerokovať opatrenia týkajúce sa zamestnávania týchto osôb, pod hrozbou sankcie za nesplnenie tejto povinnosti.

Stabilita v pracovnoprávnych vzťahoch je nie len celospoločenským záujmom, ale v prvom rade je v centre záujmu pracovníkov. Predstavuje vyjadrenie ústavného práva na prácu. Určité špecifikum pri zamestnávaní osôb so zdravotným postihnutím je obsiahnuté aj v rámci skončenia pracovného pomeru. S osobou so zdravotným postihnutím, môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer výpoveďou len so súhlasom Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, v obvode ktorého má sídlo. Ustanovenie Zákonníka práce, teda § 66, ktorý túto skutočnosť deklaruje, je v súlade s §13 ods. 1 písm. e tretí bod zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Poskytuje to takejto osobe zvýšenú právnu ochranu. Vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím to môžeme nazvať tzv. pozitívnym opatrením. Ide o opatrenie, ktoré má pomôcť prekonať znevýhodnenie. To znamená, že osôb bez zdravotného postihnutia sa táto skutočnosť nedotkne ani v negatívnom ani v pozitívnom zmysle.

ÚVOD

Správne trestanie predstavuje oblasť správneho práva, ktorej sa v poslednej dobe začína venovať zvýšená pozornosť. Tak ako v prípade celého právneho odvetvia, aj pri uplatňovaní zodpovednosti za spáchanie správnych deliktov chýba komplexná právna úprava, nakoľko skutkové podstaty správnych deliktov sú zakotvené vo viac ako 200 právnych predpisoch. Problematika procesného postupu správnych orgánov pri vyvodzovaní zodpovednosti za spáchané správne delikty je síce čiastočne kodifikovaná v zákone SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“) a v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), avšak aj táto úprava má množstvo medzier.

Táto práca v troch kapitolách predostiera problematiku analogického použitia predpisov trestného práva v oblasti správneho trestania s ohľadom na akty Rady Európy, pričom ako cieľ som si stanovila zistiť, či je pri správnom trestaní nevyhnutné aplikovať príslušné ustanovenia trestného práva, aby páchateľ správnych deliktov nemal v určitých prípadoch horšie právne postavenie ako páchateľ deliktov trestných. V prípade ak sa uvedené potvrdí, zhodnotiť aktuálny právny stav a navrhnúť riešenia de lege ferenda.

Za účelom dosiahnutia tohto cieľa som, okrem teoretického vymedzenia analógie v správnom trestaní, vplyvu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 3. septembra 1953 v znení dodatkových protokolov (ďalej len „Dohovor“) a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) na postavenie páchateľa pri rozhodovaní o uložení sankcie za spáchaný správny delikt a vymedzení konkrétnych inštitútov, ktorých úprava v oblasti správneho trestania absentuje, oslovila viaceré orgány verejnej správy a ich názory som v tejto práci zohľadnila.

Abstrakt: Článok je zameraný na problémy legitimity súčasného práva so špecifickým zameraním na legitimitu rozhodnutí ústavného súdnictva. V prvej časti autor definuje pojmy legitimity práva, ústavného súdnictva a postmodernej situácie. Teoretickou analýzou jednotlivých legitimizačných formúl súčasného práva prichádza k posúdeniu vplyvov jednotlivých formúl na legitimitu ústavného súdnictva, s dôrazom na európsky priestor. V posledných kapitolách menuje hlavné problémy legitimity dnešnej koncepcie výkonu kontroly ústavnosti prostredníctvom špecializovaných ústavných súdov a formuluje východiská ich inštitucionálnej reformy v zmysle zaplnenia vzniknutej legitimizačnej medzery. Medzi hlavné pozitívne reformy podľa názoru autora patrí: posilnenie demokratickej legitimity ústavných súdov zavedením priamej voľby ústavných sudcov občanmi a posilnenie komunikatívnych a diskurzívnych prvkov legitimity prostredníctvom zavedenia inštitútu votum separatum.
Kľúčové slová: legitimita práva, ústavné súdy, postmoderná situácia, legitimizačné formuly práva (LFP), kríza legitimity, posilnenie demokratickej legitimity, votum separatum

V časopise Projustice bol dňa 18. apríla 2013 publikovaný článok “Branná povinnosť, mimoriadna vojenská služba a alternatívna služba”. V ostatných dňoch sme zaznamenali zvýšený záujem médií i verejnosti o túto problematiku, podnietený najmä článkami na niektorých internetových portáloch, venovanými problematike odopretia výkonu mimoriadnej vojenskej služby. Tieto články jednak priamo odkazovali na uvedený článok v Projustice a jednak z neho vychádzali v rámci svojho obsahu.

Ministerstvo obrany Slovenskej republiky dňa 13. januára 2015 publikovalo tlačovú správu (s jej obsahom sa možno oboznámiť tu), ktorou dementovalo viaceré na internete sa šíriace (dez)informácie o problematike odopretia výkonu mimoriadnej služby. Viacero spravodajských portálov v nadväznosti na stanovisko ministerstva obrany označilo informácie týkajúce sa odopretia výkonu mimoriadnej služby za hoax. Napriek tejto skutočnosti sme zaznamenali ďalšie šírenie informácií o tejto problematike na internete, ktoré nemajú vždy korektný charakter. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považujú redakcia časopisu Projustice a autor článku za potrebné vyjadriť sa k uvedeným otázkam:

Totalitarianism and Czechoslovakia after 1948

Kľúčové slová: totalitarizmus . komunizmus . totalitná ideológia . propaganda . komunistická strana
Key words: totalitarianism . communism . totalitarian ideology . propaganda . communist party

Úvod

Totalitarizmus a iné nedemokratické režimy sú témy, ktorým bola a je venovaná značná pozornosť zo strany verejnosti. Príčiny, dôvody záujmu o túto tému sú rôzne, ale verejnosť sleduje a hodnotí hlavne ich vonkajšie prejavy súvisiace s porušovaním práv a slobôd človeka. Totalitnému prípadne autoritatívnemu režimu sa v prvej polovici 20. storočia nevyhla väčšina Európskych štátov. Totalitné režimy sú žiaľ aj súčasťou našej nedávnej histórie a máme dokonca skúsenosti s oboma tipmi totalitných režimov fašistickým aj komunistickým. Téme totalitarizmu, nacizmu, komunizmu hlavne filozofickým aspektom, ideológii, zločinom a osobnostiam, ktoré stáli na čele týchto režimov sa venuje vo svojich dielach viacero zahraničných aj domácich autorov. V článku vychádzam okrem literatúry, ktorá sa zaoberá danou problematikou najmä z vtedajších právnych predpisov (ústavy, zákonov, nariadení) platných v danom štáte. Ambíciou článku je poukázať aj na podmienky a príčiny na základe ktorých sa totalitné hnutie najmä za pomoci totalitnej ideológie, propagandy, teroru a zastrašovania dostávalo v 20. storočí k moci. Totalitné ideológie získavali popularitu najmä v období po prvej svetovej vojne, v čase ťažkých hospodárskych, sociálnych a ekonomických kríz. Riziko návratu totalitných systémov hrozí aj v dnešnej dobe, preto pokladám za potrebné vracať sa k tejto téme a poukazovať na dôsledky najmä zločiny, ktorých sa totalitné režimy dopustili. Predkladaný článok vo svojej prvej časti vymedzuje pojem totalitarizmus pomocou základných definičných znakov (totalitná ideológia, vláda jednej politickej strany, vodcovský princíp, existencia a pôsobenie tajnej polície, totalitná propaganda a ovládanie komunikačných / informačných prostriedkov, centrálne riadené hospodárstvo, absolútna kontrola strany nad armádou / ozbrojenými zložkami, politizácia justície / politické procesy. Druhá časť článku venovaná Československu po roku 1948 sa zameriava na jednotlivé totalitné inštitúty a znaky, ktoré boli nepochybne súčasťou štátneho režimu v Československu po roku 1948. V Československom poňatí ide o komunistickú totalitnú ideológiu, existenciu a vládu jedinej politickej strany – Komunistickej strany Československa, pôsobenie Ľudových milícií a Štátnej bezpečnosti, komunistickú propagandu ako aj centrálne riadené hospodárstvo a politizáciu Československej justície.

Nepovolené stavby predstavujú v súčasnosti na území Slovenskej republiky jeden z vážnych právnych problémov, ktorý je potrebné riešiť. Právna úprava a jej realizácia sa javí ako nedostatočná na nastolenie právneho stavu, teda na zabezpečenie odstraňovania nepovolených stavieb, a čo je dôležitejšie, na zabezpečenie predchádzania ich vzniku. Súčasná situácia je komplikovanejšia vo vzťahu k nepovoleným stavbám patriacim osobám zo sociálne vylúčených spoločenstiev, pričom na území Slovenskej republiky ide najmä o príslušníkov rómskej menšiny. Ide o špecifickú sociálnu skupinu, ktorá sa svojím spôsobom života odlišuje od majoritnej spoločnosti, a preto aj pri riešení otázky nepovolených stavieb sa musia vo vzťahu k týmto spoločenstvám hľadať špecifické riešenia nie len právneho charakteru, ale musí byť braný do úvahy aj sociálny rozmer daného problému.

Úvod¹

Prečo dochádza k vzniku justičných omylov? Kde hľadať najčastejšie príčiny ich pôvodu a je vôbec možné úplne zabrániť vzniku justičných omylov alebo ich eliminovať na minimum? V našom právnom poriadku nepatria justičné omyly k často spracovávaným témam. Väčšia pozornosť je venovaná prieťahom v súdnom konaní, neexistencii rovnosti pred zákonom, či strate morálnych a etických hodnôt v právnickom povolaní. Zo zahraničia nás však pravidelne zaplavujú správy o kolosálnych justičných omyloch, ktoré poznačili osudy celých rodín, stáli daňových poplatníkov nemalé peniaze a vyvolali mnohé protesty zo strany spoločnosti.

Téma justičného omylu je populárnou témou vo vedeckých kruhoch najmä v angloamerickom systéme práva. Za obdobie ostatných tridsiatich rokov sa týmto problémom zaoberali mnohí významní odborníci². Najčastejšie sa touto problematikou zaoberajú odborníci na trestné právo, vysokoškolskí pedagógovia, bývalí prokurátori, prípadne sudcovia a ďalšie osoby, ktoré čelili justičným omylom. Neexistuje jednotná definícia pojmu justičný omyl. Jedna z najvšeobecnejších definícií popisuje „justičný omyl ako akékoľvek významné zlyhanie na strane súdneho systému, ktoré poškodzuje obžalovaných alebo spoločnosť.“ ³ V tejto definícií je najpodstatnejší okruh osôb, ktoré sú justičnými omylmi poškodzované. Nie je to len obeť tohto omylu, ale poškodenou je tiež spoločnosť ako celok.

Publikovaný článok predstavuje druhú časť vedeckej práce ŠVOČ, s ktorou sa autor Max Steuer umiestnil na 1. mieste v rámci súťaže Študentská vedecká odborná činnosť 2013/2014 na Univerzite Komenského v Bratislave, Právnickej fakulte, v kategórii študentov bakalárskeho štúdia. V rámci spoločného českého a slovenského kola ŠVOČ v Plzni sa autor s publikovaným textom umiestnil na 1. mieste v kategórii Ústavné právo, ľudské práva, spoločenské vedy (politológia, ekonómia), teória práva. Konzultantom práce ŠVOČ bol JUDr. Marián Giba, PhD. Článok publikujeme s drobnými formálnymi a jazykovými úpravami. Pripomíname, že text vznikol pred prezidentskými voľbami, ktoré sa v Slovenskej republike uskutočnili v dňoch 15. a 29. marca 2014 (redakcia časopisu Projustice).