Prípad Alexander Jochen Donner a ochrana autorského práva trestnoprávnymi prostriedkami pri cezhraničných spotrebiteľských zmluvách

Úvod

Pred časom sa nám dostal do pozornosti zaujímavý prípad: kauza T. A. J. Donnera, ktorý bol nemeckými súdmi odsúdený na trojročný podmienečný trest odňatia slobody za trestný čin nepovoleného verejného šírenia diela chráneného autorským právom. Prípad vyvoláva viacero otázok. K skutku totiž došlo z veľkej časti na území Talianska, kde predmetné diela autorskoprávnu ochranu nepožívali. V prípade bolo dotknutá aj sloboda voľného pohybu tovaru v rámci vnútorného trhu. Napokon autorskoprávna ochrana v danej veci vychádzala z medzinárodných záväzkov EÚ a dotknutých členských štátov (Nemecka a Talianska).

(1)
Uprostred vesmíru sa stretnú dve planéty. Jedna z nich sa udivene pýta druhej: „Nevyzeráš veľmi dobre. Čo sa ti stalo?“
Druhá planéta odpovedá: „Ale, chytila som homo sapiens!“

Človek a ďalšie živé bytosti v právnom systéme

Pri diskurze právnikov, etikov, lekárov a iných špecializácií sa pravidelne objavuje jeden zásadný problém. Tým problémom je samotný človek. Zatiaľ čo sa pojem človek v bioetických diskusiách dostáva do centra pozornosti, v právnom poriadku nezískal také ústredné postavenie, aké by si možno zaslúžil. Dokonca sa dá vypozorovať istá nechuť predovšetkým európskych právnych poriadkov používať tento pojem na označovanie subjektov právnych vzťahov. Miesto toho sa objavujú pojmy ako osoba, každý alebo občan. (2) Je ťažké nájsť jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo to tak je. Veď právo je určené predovšetkým, ak nie výlučne, človeku a bez človeka by sa existencia práva stala spornou. Zmienená tendencia je asi poznačená ohromným vplyvom rímskeho práva, kde človek predstavoval skôr objekt než subjekt práva. Známa je formulácia mancipatio: „Hunc ego hominem meum esse aio ...“ . (3) Človek sa tu objavuje ako objekt, nie ako subjekt právnych vzťahov.

Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR(1) a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd(2) je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje uskutočnenie verejného politického disentu. Jednou z najzásadnejších otázok, ktoré sa ho týkajú, je, aké prostriedky sú na realizáciu odporu prípustné.

Úvod

Odraz koncepcie prirodzeného (objektívne spravodlivého) práva (ius naturale) možno sledovať v rôznych historických právnych dokumentoch ako aj v širšom myšlienkovom prostredí danej doby. Badať tu tiež akceptovanie autorít, od ktorých má byť prirodzené právo odvodené. V tomto príspevku sa chceme letmo pozrieť na niektoré dokumenty a filozofické idey, ktoré sa v dejinách objavili a okrem poskytnutia takéhoto prehľadu je naším cieľom tiež vytvoriť stručný zoznam predstáv o zdrojoch prirodzeného práva.

Ústavný súd Slovenskej republiky už niekoľko krát skonštatoval, že interpretácia právnych predpisov je postupom, „v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť.“(1) Svoje miesto má teda nielen jazykový a logický, ale aj teleologický, historický a systematický výklad.(2) Jednou z podôb systematického výkladu je argumentum a rubrica a práve tomuto interpretačnému postupu chcem venovať svoj krátky príspevok.

Úvod

Revolúcia sa stala synonymom zmeny a to najmä spoločenských a štátnych pomerov. Samotný pojem revolúcia má svoj pôvod v antike, kde mal výhradne astronomický charakter. Postupom času sa z revolúcie stal pojem boja proti autoritám zastupujúcich štátnu moc. Ako každý zložitý proces uskutočňujúci sa v štáte, má aj revolúcia svoj začiatok, priebeh a výsledok. Mnoho významných svetových historikov, politológov a filozofov sa zaoberalo priebehom, druhmi a výsledkami štátnych revolúcií. Pokúsili sa určiť podmienky, pri ktorých sa revolúcia rozpúta, v akých krokoch sa uskutočňuje, aké sú jej podoby a akými výsledkami nás prekvapí. Pokúsime sa zhrnúť názory významných autorov venujúcich sa štátnym revolúciám v 20. storočí a následne ich porovnáme s dnešnými formami revolúcií.

1. Úvod (1)

V nasledujúcom príspevku sa chceme venovať klinickému právnemu vzdelaniu a poznatkom zo štátov, kde táto forma štúdia slávi nemalé úspechy. Ďalej chceme poukázať na stav právnického vzdelania v Slovenskej republike.

Kontinentálna právna kultúra od zlatého veku víťazstva zákona ako primárneho prameňa práva pred viac ako 200 rokmi výrazne stagnuje v posledných desaťročiach. Podobne je na tom i proces vzdelávania v oblasti práva, ktorý sa stále neprispôsobil potrebám spoločnosti. Je potrebné si uvedomiť, že žijeme v období postmoderného štátu, v ktorom sa rúcajú zakorenené tradície a vytvára sa nové spoločenské prostredie priaznivé pre zavádzanie nových metód, ideálov a myšlienok.

1. Úvod

Za stav spoločnosti môžeme my všetci. Nie právnici. My všetci ľudia. Jednotlivci a skupiny robia iba to, čo im ako celok dovolíme. Je však pravda, že niektoré skupiny obyvateľstva dokážu chod spoločnosti ovplyvniť viac, než iné. Takou skupinou sú rozhodne aj právnici, o to viac niektoré skupiny v rámci nich, najmä sudcovia, prokurátori či advokáti. Ako ľudia sa často sťažujeme na súčasný stav spoločnosti, na právnikov a ekonómov zvlášť. Pochopiteľne, nie všetko zlé, čo sa na tieto profesijné skupiny porozpráva, je pravda. Rovnako ako v ostatných profesiách, aj tieto v drvivej väčšine vykonávajú poctiví ľudia, ktorí chcú svoju robotu odviesť dobre. Ale úprimne, na tej kritike predsa len niečo bude.

V našom kultúrnom kontexte sa na náboženskú slobodu, či na slobodu myslenia alebo svedomia,(1) kladie nemalý dôraz.(2) V Európe aj v Amerike je považovaná za jednu z najzákladnejších hodnôt a možno ju azda dokonca chápať ako predpoklad ďalších práv a slobôd. Ako sa vyjadril Rick Warren: „Som presvedčený, že právo na náboženskú slobodu alebo právo veriť tomu, čomu chcem veriť, je základným právom, na ktorom sú vystavané všetky ostatné. Pretože, ak nemám právo veriť a praktizovať to, čomu verím, (...) sloboda slova, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, sú bezcenné. Všetko sa začína otázkou: Mám právo spraviť vedomé morálne rozhodnutie?“(3) V podobnom duchu uvádza profesor Svák, že aj „štrasburské orgány ochrany práva permanentne vo svojich rozhodnutiach pripomínajú, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania zakotvená v článku 9 Európskeho dohovoru je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. (…) Každý človek má právo na voľné vytváranie svojich názorov a na ich zmenu.“(4)

(Hercules a Šalamún)

Atmosféra tohtoročných osláv svätého Valentína bola v akademických kruhoch poznačená dvoma závažnými odchodmi. Dňa 11. februára 2013 oznámil Benedikt XVI. svoj dobrovoľný odchod a rezignáciu z funkcie rímskeho biskupa a pápeža Katolíckej cirkvi. O pár dní neskôr, 14. februára, sa dozvedáme o nedobrovoľnom „odchode na večnosť“ amerického filozofa Ronalda Dworkina (11. 12. 1931 - 14. 2. 2013). Ako najvhodnejšia a azda aj dostatočne dôstojná rozlúčka s oboma menovanými akademikmi by mohla poslúžiť krátka úvaha o niektorých spoločných aspektoch ich myšlienkového dedičstva. Pre mnohých isto nebude prekvapením, že sa zameriame na problematiku prirodzeného práva.