Ústavný súd Slovenskej republiky už niekoľko krát skonštatoval, že interpretácia právnych predpisov je postupom, „v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť.“(1) Svoje miesto má teda nielen jazykový a logický, ale aj teleologický, historický a systematický výklad.(2) Jednou z podôb systematického výkladu je argumentum a rubrica a práve tomuto interpretačnému postupu chcem venovať svoj krátky príspevok.

Argumentum a rubrica predstavuje výklad normatívnych textov na základe ich zaradenia do príslušnej časti právneho predpisu, ktorá je systematicky označená nadpisom (rubrikou). Dané ustanovenie teda možno interpretovať s prihliadnutím na názov časti, do ktorej toto ustanovenie patrí. Filip Melzer uvádza, že „nadpis je integrální součástí právního předpisu, kterým zákonodárce vyjadřuje, že se určitá ustanovení vztahují k určité věci a že spolu obsahově souvisejí. Zařazení do různých částí naproti tomu dává najevo opak.“ (3) Jan Wintr sa vyjadruje podobne: „(...) nadpis, a to jak nadpis paragrafu, tak skupinový nadpis především zdůrazňuje téma daného paragrafu či skupiny paragrafů. Je tedy možno v případě pochybností o významu ustanovení argumentovat právě nadpisem pomocí staré zásady argumentu a rubrica (...). Už u glosátorů nalezneme formulaci „est enim bonum argumentum a rubrica“, považující argumentaci nadpisem či titulem za dobrý argument.“ (4)

Príkladom možného využitia argumentu a rubrica by azda mohol byť čl. 55 Ústavy, ktorý odkazuje na sociálne zameranie slovenského hospodárstva. Môžeme si položiť otázku, či je z tohto článku vyvoditeľné, že Slovenská republika predstavuje sociálny právny štát. Na základe argumentu a rubrica prídeme k zápornej odpovedi. Ján Drgonec uvádza, že „ustanovenie čl. 55 ods. 1 z hľadiska porovnávacieho ústavného práva možno označiť za úpravu príbuznú s čl. 20 Ústavy Poľskej republiky, v ktorom sa uvádza: „Sociálne trhové hospodárstvo založené na slobode hospodárskej činnosti, súkromnom vlastníctve a solidarite, dialógu a spolupráci medzi sociálnymi partnermi je základom hospodárskej sústavy Poľskej republiky.““ (5) Dodáva však, že na rozdiel od slovenskej ústavy poľská obsahuje toto ustanovenie vo svojej prvej, všeobecnej časti. „V zaradení formulácie o sociálne a ekologicky orientovanej ekonomike do tretej hlavy Ústavy SR je implikované zúženie tejto úpravy. Článkom 55 ods. 1 sa Slovenská republika nezakladá ako sociálny právny štát, lebo takéto všeobecne zamerané ustanovenie by muselo byť v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.“ (6) Sociálna orientácia slovenského hospodárstva by teda z hľadiska systematiky Ústavy mohla byť široko chápanou ústavnou hodnotou, len ak by sa nachádzala v časti s názvom „Základné ustanovenia“. Jej zaradenie do časti „Hospodárstvo Slovenskej republiky“ z nej robí len parciálnu hodnotu. (7) Na základe tohto ustanovenia sa teda v zmysle uvedenej argumentácie napríklad nemožno dožadovať nutnosti zavedenia či udržiavania progresívnej dane z príjmu.

Iným príkladom využitia argumentu a rubrica môže byť otázka, či sa právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré sa spomína v čl. 46 Ústavy, zaručuje len fyzickým alebo aj právnickým osobám. Ústava v ods. 1 tohto článku používa dikciu: „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Myslí sa tu pod „každým“ výhradne človek ako napríklad v čl. 15 ods. 1, podľa ktorého „každý má právo na život“ , alebo sa v čl. 46 jedná aj o právnické osoby? Argumentum a rubrica môže byť v tomto prípade prinajmenšom podporným argumentom tvrdenia, že v čl. 46 sa pod pojmom „každý“ má na mysli aj právnická osoba. Spomínaný článok 15 sa totiž nachádza v inom oddiele druhej hlavy Ústavy ako čl. 46. Článok 15 je súčasťou druhého oddielu s názvom „Základné ľudské práva a slobody“ a čl. 46 je súčasťou siedmeho oddielu s názvom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“. Oba pritom patria do druhej hlavy, ktorá má názov „Základné práva a slobody“. Vynechaním slova „ľudské“ v nadpise druhej hlavy Ústavy a jeho vyhradením pre nadpis druhého oddielu druhej hlavy Ústavy zrejme normotvorca vyjadril, že druhá hlava ako celok sa v niektorých svojich ustanoveniach vzťahuje aj na iné subjekty, než len na ľudí. Poskytuje teda ochranu aj právnickým osobám.

Teoretickou otázkou, pri riešení ktorej môže mať metóda argumentum a rubrica svoje využitie, môže byť otázka, či inštitúciu prezidenta v Slovenskej republike chápať ako súčasť výkonnej moci alebo ako reprezentatívny orgán sui generis, ktorý stojí mimo jej rámca. Zaradenie ústavnej úpravy prezidenta Slovenskej republiky do šiestej hlavy Ústavy s nadpisom „Výkonná moc“ slúži ako argument v prospech prvej alternatívy.

Inou, azda ešte teoretickejšou otázkou by zas mohlo byť, či Bratislavu ako hlavné mesto SR považovať za štátny symbol. V teórii sa totiž niekedy hlavné mesto chápe ako jeden zo symbolov štátu. (8) V našej Ústave sú štátne symboly a hlavné mesto systematicky oddelené. Druhý oddiel prvej hlavy Ústavy má nadpis „Štátne symboly“ a tretí oddiel má nadpis „Hlavné mesto Slovenskej republiky“. Autori M. Posluch a Ľ. Cibulka vo svojej učebnici štátneho práva uvádzajú, že „k problematike štátnych symbolov patrí i úprava postavenia hlavného mesta Slovenskej republiky. Hlavné mesto Slovenskej republiky nie je však považované za štátny symbol.“ (9) Na základe systematického oddelenia hlavného mesta a štátnych symbolov osobitnými nadpismi teda možno skonštatovať, že hlavné mesto nie je v zmysle Ústavy SR štátnym symbolom.

Predchádzajúce príklady poukazovali na určitú využiteľnosť predmetnej výkladovej metódy. Nadpisy nachádzajúce sa v právnych predpisoch však nemusia byť vždy celkom presné a dostatočne výstižné, čo môže viesť k opaku, k jej nevyužiteľnosti. Príkladom by mohla byť tretia časť Občianskeho zákonníka, ktorá má nadpis „Práva k cudzím veciam“. V zmysle nadpisu by teda mala táto časť upravovať práva týkajúce sa vecí. Ako prvé je v nej však rozpracované záložné právo, ktoré podľa § 151d možno zriadiť nielen na veci, ale aj na práva a iné majetkové hodnoty.

Argumentum a rubrica nie je využiteľné ani v prípade zaradenia Súdnej rady SR do systému orgánov Slovenskej republiky. Nachádza sa v druhom oddiele siedmej hlavy Ústavy, ktorý má nadpis „Súdy Slovenskej republiky“. Súdna rada však nepredstavuje súd...

Umiestňovanie nadpisov vo vnútri právneho predpisu nie je samovoľným javom. V našich podmienkach ho upravujú Legislatívne pravidlá tvorby zákonov(10) a Legislatívne pravidlá Vlády Slovenskej republiky(11). Zaujímavé je, že na rozdiel od poznámok pod čiarou legislatívne pravidlá nekonštatujú normatívnu nezáväznosť nadpisov. (12) Tradične sa však uznáva, že rubrica non est lex. Tento názor pramení zrejme ešte z čias, keď sa využívali tzv. marginálne rubriky; nešlo o nadpisy, ale o poznámky na okraji (vyskytovali sa napríklad v ABGB) (13), z ktorých sa zrejme neskôr stali nadpisy. Názor o nezáväznosti nadpisov v rámci právneho predpisu dnes zastáva aj Ústavný súd Českej republiky(14) (slovenská situácia je zrejme obdobná). Nepochybne však súhlasí s tým, že môžu nastať situácie, v ktorých bude využitie nadpisu pre správnu interpretáciu nevyhnutné. Dobrý príklad uvádza Filip Melzer vo vzťahu k jednému z ustanovení niekdajšieho návrhu nového českého občianskeho zákonníka. (15) Na inú situáciu, ktorou sa zaoberal aj Najvyšší správny súd ČR a dospel v nej k potrebe zohľadniť nadpis časti zákona, odkazuje napríklad Jan Wintr. (16)

Bolo by vhodné, aby nadpisy jednotlivých častí právnych predpisov disponovali u nás záväznosťou? Pokazilo by sa tým niečo? Možno si predstaviť, že ak by bol určitý nadpis zvolený nevhodne, v najhoršom prípade by vznikol vnútorný rozpor v právnom predpise, čo nie je síce jav šťastný, no ani nebývalý a neriešiteľný. Takýto problém sa zvykne odstraňovať axiologickým výkladom. Ústavný súd SR sa v na úvod citovanom náleze tiež vyjadril, že „pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu (...).“(17) Treba však pripustiť, že uznaním právnej záväznosti nadpisov by sa kvantita takýchto problematických situácií mohla zvýšiť. Ťažko teda na položenú otázku jednoznačne odpovedať. Domnievam sa, že súčasný stav s ohľadom na využívanie argumentu a rubrica nepredstavuje u nás v konečnom dôsledku výraznejší problém a že seriózni sudcovia túto výkladovú metódu zohľadnia v praxi zmysluplným spôsobom, aj keď odmietnu nadpisy považovať za právne záväznú súčasť normatívneho textu.

Autor: JUDr. Martin Turčan, PhD.
Autor je odborným asistentom na Katedre teórie práva a sociálnych vied Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Použité zdroje:

BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010, 461 s. ISBN 978-80-7380-248-6.
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, 1620 s. ISBN 80-89122-73-8.
HLOUCH, L.: Teorie a realita právní interpretace. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011, 348 s. ISBN 978-80-7380-303-2.
HOLLÄNDER, P.: Savignyho paradigma v době dekonstrukce práva. In: GERLOCH, A. – TRYZNA, J. – WINTR, J. (eds.): Metodologie interpretace práva a právní jistota. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 21-43, ISBN 978-80-7380-388-9.
KASINEC, R.: Movies as Social Source of Information about Human Rights. In: Europe of Founding Fathers: Investment in common future, Olsztyn : Faculty of law and administration at the University of Warmia and Mazury, 2013, s. 609-618. ISBN 978-83-62383-40-5.
KASINEC, R.: Nové cesty poznávania práva. In: Poňatie a charakter práva. Bratislava: SAP, 2014, s. 252-258. ISBN 978-80-89607-19-8.
KLUSOŇOVÁ, M.: Description of Contemporary Law in Dostoyevski‘s Work. In: ARASZKIEWICZ et al.: Argumentation 2011. Brno: Masaryk University, 2011, p. 181-196, ISBN 978-80-210-5579-7.
MÉSZÁROS, T.: Čítali ste Kafkov proces? O význame hnutia „právo a literatúra“ ako učebnej metódy v právnom vzdelávaní. In: MMK 2013 [elektronický zdroj], Hradec Králové: Magnanimitas, 2013, s. 1919-1926 [CD-ROM]).
MELZER, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, 276 s. ISBN 978-80-7400-149-9.
POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2009, 341 s. ISBN 978-80-89122-56-1.
ŠKOP, M.: ...právo, jazyk a příběh. Praha: Auditorium, 2013, 182 s. ISBN 978-80-87284-37-7.
WINTR, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, 229 s. ISBN 978-80-87284-36-0.
Nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 72/2010.

(1) Nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 72/2010.
(2) Ide o klasické metódy výkladu, popísanie a definovanie ktorých je pripisované F. C. von Savignymu (pozri napr.: HLOUCH, L.: Teorie a realita právní interpretace. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011, s. 80; HOLLÄNDER, P.: Savignyho paradigma v době dekonstrukce práva. In: GERLOCH, A. – TRYZNA, J. – WINTR, J. (eds.): Metodologie interpretace práva a právní jistota. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, s. 22). Popri klasických metodologických prístupoch k právnemu textu, resp. tiež k iným aspektom práva, existuje dnes už aj alternatíva. Spomeňme iniciatívu hnutia Law and Literature či Law and Film (k tomu pozri napr. ŠKOP, M.: ...právo, jazyk a příběh. Praha: Auditorium, 2013, 182 s. ISBN 978-80-87284-37-7; KLUSOŇOVÁ, M.: Description of Contemporary Law in Dostoyevski‘s Work. In: ARASZKIEWICZ et al.: Argumentation 2011. Brno: Masaryk University, 2011, p. 181-196; prípadne: KASINEC, R.: Movies as Social Source of Information about Human Rights. In: Europe of Founding Fathers: Investment in common future, Olsztyn : Faculty of law and administration at the University of Warmia and Mazury, 2013, s. 609-618; KASINEC, R.: Nové cesty poznávania práva. In: Poňatie a charakter práva. Bratislava: SAP, 2014, s. 252-258; prípadne z domácich autorov k vzdelávaniu v súvislosti s touto oblasťou pozri tiež: MÉSZÁROS, T.: Čítali ste Kafkov proces? O význame hnutia „právo a literatúra“ ako učebnej metódy v právnom vzdelávaní. In: MMK 2013 [elektronický zdroj], Hradec Králové: Magnanimitas, 2013, s. 1919-1926 [CD-ROM]).
(3) MELZER, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 138.
(4) WINTR, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 94.
(5) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 886.
(6) Tamtiež.
(7) Pripúšťam, že pri tomto príklade ide skôr o vzťah všeobecnej a osobitnej časti právneho predpisu než o vyslovene „nadpisovú“ otázku.
(8) Alexander Bröstl uvádza, že „do širšie chápanej štátnej symboliky patria tiež štátne sviatky a pamätné dni, hlavné mesto.“ (BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2010, s. 81).
(9) POSLUCH, M. – CIBULKA, Ľ.: Štátne právo Slovenskej republiky. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2009, s. 194.
(10) Pozri Legislatívne pravidlá tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z., prílohu č. 2 Legislatívnotechnické pokyny.
(11) Pozri Legislatívne pravidlá Vlády Slovenskej republiky, prílohu č. 5 Legislatívnotechnické pokyny.
(12) K poznámkam pod čiarou oboje legislatívne pravidlá uvádzajú: „Poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu; majú informatívnu hodnotu. Preto nesmú obsahovať veci, ktoré majú normatívnu povahu.“ V súvislosti s nadpismi o takejto skutočnosti mlčia.
(13) MELZER, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 136.
(14) Tamtiež.
(15) Pozri: MELZER, F.: Metodologie nalézání práva: Úvod do právní argumentace. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2011, s. 137.
(16) Pozri: WINTR, J.: Metody a zásady interpretace práva. Praha: Auditorium, 2013, s. 94.
(17) Nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 72/2010.