Dňa 23. 8. 2010 podal Najvyšší súd SR návrh na začatie prejudiciálneho konania vo veci Jozef Križan a iní proti Slovenská inšpekcia životného prostredia na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Na Súdnom dvore je vec vedená pod č. C-416/10 (1) . Ide o predbežné otázky položené v rámci sporu známeho ako spor o „pezinskú skládku“. Pred Najvyšším súdom SR je vedený súdny spor medzi p. Jozefom Križanom a ďalšími 43 účastníkmi a mestom Pezinok, na jednej strane a Slovenskou inšpekciou životného prostredia na strane druhej vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktorý povolil spoločnosti Ekologická skládka, a.s., vystupujúcej na strane vedľajšieho účastníka, výstavbu a prevádzku skládky odpadov na pozemkoch nachádzajúcich sa v blízkosti mesta Pezinok. Najvyšší súd v tomto konaní opätovne koná ako odvolací súd z dôvodu, že jeho rozhodnutie vo veci samej bolo zrušené nálezom Ústavného súdu z 27. mája 2010.
Ústavný súd svojím nálezom sp. zn.: I. ÚS 223/2009 rozhodol, že postupom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn.: 5 Sžp 5/2009 bolo porušené základné právo spoločnosti Ekologická skládka, a.s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, taktiež bolo porušené ústavné právo tejto spoločnosti v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy, a to vlastniť majetok a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý hovorí o práve pokojne užívať majetok. Z uvedeného dôvodu boli tak uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 4. 2009 ako aj rozsudok vo veci samej zo dňa 28. 5. 2009 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu SR.
Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov v integrovanom povoľovaní, čo je osobitný druh správneho konania v zmysle zákona č. 245/2003 Z. z. Predmetom súdneho skúmania bolo rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia z 22. 1. 2008, ktorým vydala integrované povolenie a zároveň stavebné povolenie na skládku odpadov. Ústavný súd sa zaoberal prípadom z ústavno-právneho hľadiska a posudzoval porušenie uvedených ústavných práv. Ekologická skládka, a.s., v konaní o preskúmanie predmetných správnych rozhodnutí nedostala možnosť vyjadriť sa k jednotlivým podaniam, hoci celé konanie sa jej bezprostredne týkalo a ovplyvňovalo jej činnosť a jej majetok. Z nálezu Ústavného súdu: „...z pohľadu ústavného súdu pre posúdenie nastolenej otázky nie je rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenia sťažovateľky (pozn. autora rozumej Ekologická skládka, a.s.) v súdnom prieskume (vedľajší účastník na strane žalovaného správneho orgánu, ako s ňou konal krajský súd alebo účastník v zmysle § 250 ods. 1 druhej vety OSP, ako s ňou konal najvyšší súd). Rozhodujúcou je skutočnosť, že predseda senátu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu na seba vztiahol právomoc, ktorú zákon primárne zveruje predsedovi senátu prvostupňového správneho súdu a uznesením odložil vykonateľnosť preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov, ktorými sťažovateľka už nadobudla určité subjektívne práva (právo stavby a právo výkonu vymedzených činností v oblasti nakladania s odpadmi), pričom neumožnil sťažovateľke vyjadriť sa k návrhu takéhoto rozhodnutia.“
Konanie sa týka výkladu ustanovenia Aarhuského dohovoru. Uznesením zo dňa 29. 11. 2010 Súdny dvor zamietol zaoberať sa otázkou v skrátenom súdnom konaní s odôvodnením, že „...záujem osôb podliehajúcich súdnej právomoci určiť čo najrýchlejšie rozsah práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, nepreukazuje sám osebe existenciu mimoriadnej naliehavosti v zmysle čl. 104a ods. 1 Rokovacieho poriadku“.
Položené prejudiciálne otázky sa týkali životného prostredia, smernice o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a smernice o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie a tiež problematiky uplatňovania zásady efektivity v priebehu vnútroštátneho správneho konania a konania o právnej ochrane. Pozornosť upriamim najmä na prvú položenú otázku Najvyššieho súdu SR: „Ukladá povinnosť, resp. umožňuje právo Únie (konkrétne článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie) najvyššiemu súdu členského štátu ex offo obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou (predbežnou) otázkou, a to aj v takom štádiu súdneho konania, ak ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu, ktorý je založený najmä na aplikácii európskeho rámca týkajúceho sa ochrany životného prostredia, zrušil s uložením povinnosti sa riadiť právnymi názormi ústavného súdu založenými na porušení procesných a hmotných ústavných práv osoby zúčastnenej na súdnom konaní bez prihliadnutia na európsky rozmer prejednávanej veci, tzn. keď ústavný súd v tomto konaní ako súd poslednej inštancie nedospel k záveru o nutnosti predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie predbežnú otázku a predbežne vylúčil aplikáciu práva na primerané životné prostredie a jeho ochranu v prejednávanej veci?“
Vo vzťahu k prvej položenej otázke poukazujeme na názor generálnej advokátky Juliane Kokott, ktorá predniesla svoje návrhy dňa 19. 4. 2012. Prvou otázkou sa Najvyšší súd SR v podstate pýta, či rozsudok Ústavného súdu SR, ktorý zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, bráni predloženiu návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Najvyšší súd je totiž povinný riadiť sa pri rozhodovaní veci samej právnym názorom Ústavného súdu SR. Okrem toho najvyšší súd chce prvou otázkou vedieť, či je možné predložiť návrh ex offo, t. j. bez toho, aby to požadoval niektorý z účastníkov konania. Podľa judikatúry Súdneho dvora ani pokyny Ústavného súdu SR, ani nepredloženie návrhov zo strany účastníkov konania nebránia tomu, aby bol Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania s prejudiciálnymi otázkami. Vnútroštátne súdy majú podľa článku 267 ZFEÚ neobmedzené právo – t. j. možno ho vykonať ex offo alebo na žiadosť účastníkov konania(2) – obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že nimi prejednávaný spor vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie, o ktorých tieto súdy musia v konkrétnom prípade rozhodnúť (3) .
Podľa názoru Súdneho dvora prezentovaného v prípade Elchinov platí, že vnútroštátne pravidlo, na základe ktorého vnútroštátne súdy, ktoré nerozhodujú v poslednom stupni, sú viazané posúdením súdu vyššieho stupňa, nemôže tieto súdy zbaviť možnosti obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami výkladu práva Únie, ktorého sa také právne posúdenie týka. Súd, ktorý nerozhoduje na poslednom stupni, musí mať možnosť obrátiť sa na Súdny dvor s otázkami, ktoré vyvolávajú pochybnosti, ak sa domnieva, že právne posúdenie súdom vyššieho stupňa by ho mohlo viesť k vyhláseniu rozsudku, ktorý je v rozpore s právom Únie. (4) Aj na účely zabezpečenia prednosti práva Únie fungovanie uvedeného systému spolupráce nevyhnutne vyžaduje, aby sa vnútroštátny súd mohol v priebehu konania v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považuje za vhodný, dokonca aj po ukončení incidenčného konania kontroly ústavnosti, slobodne obrátiť na Súdny dvor s akoukoľvek prejudiciálnou otázkou, ktorú pokladá za nevyhnutnú.(5) Okrem toho rozsudok Súdneho dvora vydaný v prejudiciálnom konaní zaväzuje vnútroštátny súd pri rozhodovaní sporu vo veci samej. Na účely vyriešenia sporu vo veci samej výklad predmetných ustanovení, ktorý poskytol Súdny dvor, je pre vnútroštátny súd, ktorý využil možnosť podľa článku 267 druhého odseku ZFEÚ, záväzný a v prípade potreby musí odmietnuť posúdenie súdu vyššieho stupňa, ak sa v súvislosti s týmto výkladom domnieva, že toto posúdenie nie je v súlade s právom Únie. (6)
Spravujúc sa aj týmito úvahami generálna advokátka dospela k záveru „...že článok 267 ZFEÚ zaväzuje súd členského štátu, ktorého rozhodnutie týkajúce sa výkladu práva Únie nemožno napadnúť opravným prostriedkom, obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania aj ex offo bez toho, aby o to požiadal niektorý z účastníkov konania, v prípade, že má pochybnosti o uplatňovaní práva Únie v prejednávanej veci, aj keď ústavný súd členského štátu už rozhodol o tomto právnom spore a uložil prvému uvedenému súdu povinnosť riadiť sa pri rozhodovaní jeho názormi týkajúcimi sa vnútroštátneho ústavného práva“.
Taktiež je zaujímavé v spojitosti s týmto prípadom spomenúť uznesenie Ústavného súdu II. ÚS 128/2011, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť účastníka, ktorý namietal rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o položení predbežnej otázky Súdnemu dvoru s odôvodnením „Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora nepochybne vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencie predkladajúceho súdu... ... Inými slovami „pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania ani súd nadriadený predkladajúcemu súdu, ale práve a len predkladajúci súd...“ Uvedené uznesenie potvrdzuje už deklarovanú zásadu subjektu oprávneného položiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru. „Len predkladajúci súd je tým súdom,..., ktorý je oprávnený posúdiť potrebu odpovede Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke aj bez ohľadu na funkčnú príslušnosť v subsystéme všeobecného súdnictva alebo právomoci ústavného súdu v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy.“(7)
Súdny dvor Európskej únie dňa 15. januára 2013, takmer po 16 mesiacoch, vydal rozhodnutie vo veci samej. Samotný výrok Súdneho dvora znel nasledovne:
1. Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, akým je súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, má povinnosť obrátiť sa z vlastného podnetu na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, aj keď rozhoduje vo veci, ktorá mu bola vrátená na konanie po tom, ako bolo jeho prvé rozhodnutie zrušené ústavným súdom dotknutého členského štátu a vnútroštátne pravidlo mu stanovuje povinnosť rozhodnúť v spore v zmysle právneho názoru vyjadreného týmto ústavným súdom.
2. Smernica Rady 96/61/ES z 24. septembra 1996 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, zmenená a doplnená nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 166/2006 z 18. januára 2006, sa má vykladať v tom zmysle, že:
– vyžaduje, aby dotknutá verejnosť mala prístup od začiatku povoľovacieho konania pre dotknutú prevádzku k územnému rozhodnutiu, o aké ide vo veci samej,
– neumožňuje príslušným vnútroštátnym orgánom odmietnuť dotknutej verejnosti prístup k takémuto rozhodnutiu tým, že sa odvolajú na ochranu dôvernosti obchodných alebo priemyselných informácií stanovenú vnútroštátnym právom alebo právom Únie s cieľom ochrany oprávneného hospodárskeho záujmu a
– nebráni tomu, aby neodôvodnené odmietnutie dať dotknutej verejnosti k dispozícii v priebehu prvostupňového správneho konania územné rozhodnutie, o aké ide vo veci samej, mohlo byť napravené v priebehu druhostupňového správneho konania pod podmienkou, že sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a že náprava v tomto štádiu konania umožní dotknutej verejnosti mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
3. Článok 15a smernice 96/61, zmenenej a doplnenej nariadením č. 166/2006, sa má vykladať v tom zmysle, že členovia dotknutej verejnosti musia mať príležitosť v rámci opravného prostriedku stanoveného v tomto ustanovení obrátiť sa na súd alebo nezávislý a nestranný orgán ustanovený na základe zákona, ktorý má právomoc nariadiť predbežné opatrenia takej povahy, aby sa dočasne odložilo uplatňovanie povolenia v zmysle článku 4 uvedenej smernice, kým sa čaká na konečné rozhodnutie, ktoré má byť vydané.
4. Rozhodnutie vnútroštátneho súdu prijaté v rámci vnútroštátneho konania, ktorým sa vykonávajú povinnosti vyplývajúce z článku 15a smernice 96/61, zmenenej a doplnenej nariadením č. 166/2006, a článku 9 ods. 2 a 4 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, podpísaného v Aarhuse 25. júna 1998 a schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005, zrušujúce povolenie vydané v rozpore s ustanoveniami uvedenej smernice nemôže samo osebe predstavovať nedôvodný zásah do vlastníckeho práva prevádzkovateľa zakotveného v článku 17 Charty základných práv Európskej únie.
Zhrnúť vyššie citované rozhodnutie Súdneho dvora je možné nasledovne: Súdny dvor vo svojom rozsudku uviedol, že v zmysle uvedených právnych aktov sa vyžaduje, aby dotknutá verejnosť mala prístup od začiatku povoľovacieho konania pre dotknutú prevádzku k územnému rozhodnutiu, o aké ide vo veci samej, nie je možné, aby príslušné vnútroštátne orgány odmietli dotknutej verejnosti prístup k takémuto rozhodnutiu tým, že sa odvolajú na obchodné tajomstvo.
Autor: Daniela Ježová, JUDr., LL.M.
(1) úplné znenie rozsudku ako aj návrhu na začatie prejudiciálneho konania je dostupné na http://curia.europa.eu/juris/fiche.jsf?id=C%3B416%3B10%3BRP%3B1%3BP%3B1…
(2) C 104/10, Kelly v. National University of Ireland, rozsudok z 21. júla 2011, zatiaľ neuverejnený, bod 61
(3) C 173/09, Elchinov v. Natsionalna zdravnoosiguritelna kasa, rozsudok z 5. októbra 2010, Zb.s. I-8889, bod 26
(4) C 173/09, Elchinov v. Natsionalna zdravnoosiguritelna kasa, rozsudok z 5. októbra 2010, Zb.s. I-8889 bod 27
(5) spojené prípady C-188/10 a C-189/10 Aziz Melki a Sélim Abdeli, rozsudok z 22 júna 2010, Zb.s. I-05667, bod 52
(6) C 173/09, Elchinov v. Natsionalna zdravnoosiguritelna kasa, rozsudok z 5. októbra 2010, Zb.s. I-8889, bod. 29
(7) Naôme, C.: Prejudiciálna otázka v Európskom práve, praktický sprievodca, preklad a aktualizácia Mazák, J.,IURA edition, 2011, ISBN: 978-80-8078-415-7, str. 274