Každý prijímajúci štát je podľa medzinárodného práva povinný poskytnúť diplomatickým misiám a ich personálu na svojom území pri výkone ich funkcií a činnosti osobitné právne postavenie, ktoré je odlišné od právneho postavenia vlastných občanov ako aj cudzincov. Rozdiel medzi diplomatickými výsadami a imunitami je v podstate v tom, že obsah výsad je pozitívny, t. j. poskytovanie práv a výhod viac, ktoré iní občania nemajú, zatiaľ čo obsah imunít je negatívny, t. j. znamená vyňatie z pôsobnosti niektorých noriem vnútroštátneho práva platného pre všetkých občanov prijímajúceho štátu. Výsady a imunity diplomatického zástupcu začínajú jeho vstupom na územie prijímajúceho štátu a končia, keď diplomat opustí toto územie, alebo bol vyhlásený za persona non grata (nežiaduca osoba). Diplomatické výsady a imunity a ich obsah sú upravené vo Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch.

"Už niekoľko rokov sa s ESĽP zaobchádza ako s pacientom trpiacim chorobou nie nevyhnutne smrteľnou, ale zjavne neliečiteľnou, či takou, ktorej liečba je predmetom opačných názorov uznávaných lekárov povolaných určiť diagnózu."(1)
Sir Nicolas Bratza

Úvod

Európa sa stala v posledných šesťdesiatych rokoch známa vysokou úrovňou ochrany ľudských práv, za čo vďačí najmä prínosu regionálnej medzinárodnej medzivládnej organizácie Rada Európy. Rada Európy prináša štátom nielen expertízu v oblasti ľudských práv, ale aj kontrolný mechanizmus ich dodržiavania. Na jej pôde bol prijatý Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý tvorí katalóg práv na ochranu nedotknuteľnosti osobnosti, pluralizmu v spoločnosti a právneho štátu. Európsky dohovor je medzinárodná zmluva, ktorá najvýznamnejšou mierou ovplyvnila vývoj a interpretáciu ľudských práv v európskych štátoch. Všetky členské štáty sa zaviazali rešpektovať jeho obsah. Od vstupu do platnosti v roku 1953 slúži ako spoločný referenčný rámec pre definíciu základných ľudských práv a slobôd, podobne ako legitímneho rozsahu ich obmedzenia. Stal sa významným zdrojom inšpirácie pre činnosť vnútroštátnych súdov zmluvných strán i Súdneho dvora Európskej únie. Výklad týchto práv a kontrolu ich dodržiavania zabezpečuje Európsky súd pre ľudské práva.

1. Úvod

Za stav spoločnosti môžeme my všetci. Nie právnici. My všetci ľudia. Jednotlivci a skupiny robia iba to, čo im ako celok dovolíme. Je však pravda, že niektoré skupiny obyvateľstva dokážu chod spoločnosti ovplyvniť viac, než iné. Takou skupinou sú rozhodne aj právnici, o to viac niektoré skupiny v rámci nich, najmä sudcovia, prokurátori či advokáti. Ako ľudia sa často sťažujeme na súčasný stav spoločnosti, na právnikov a ekonómov zvlášť. Pochopiteľne, nie všetko zlé, čo sa na tieto profesijné skupiny porozpráva, je pravda. Rovnako ako v ostatných profesiách, aj tieto v drvivej väčšine vykonávajú poctiví ľudia, ktorí chcú svoju robotu odviesť dobre. Ale úprimne, na tej kritike predsa len niečo bude.

Obchodná spoločnosť s ručením obmedzeným je najčastejšie využívanou formou obchodných spoločností v Slovenskej republike. Svoje popredné mieste medzi ostatnými spoločnosťami dosahuje vďaka výhodám, ktoré vedú začínajúcich, ale aj existujúcich podnikateľov k rozhodnutiu sa pre túto formu spoločnosti. K takýmto výhodám patrí najmä obmedzené ručenie spoločníkov, nie príliš vysoké minimálne základné imanie, ľahšia dostupnosť ako akciová spoločnosť, ako aj ďalšie a to nielen právne, ale aj ekonomické výhody. Právna úprava spoločnosti s ručením obmedzeným je obsiahnutá predovšetkým v Obchodnom zákonníku, ale aj v ďalších právnych predpisoch. Podľa § 105 ods. 1 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) „spoločnosť s ručením obmedzeným je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria vopred určené vklady spoločníkov“. Spoločnosť s ručením obmedzeným možno založiť aj za nepodnikateľským účelom, no najčastejšie sa zakladá práve za účelom podnikateľským. Práve založenie spoločnosti je jedným zo základných predpokladov na vznik spoločnosti. K založeniu spoločnosti dochádza uzavretím spoločenskej zmluvy a v prípade, ak spoločnosť zakladá jedna osoba, pristúpením k zakladateľskej listine. Oba zakladacie dokumenty spoločnosti musia obsahovať rovnaké zákonné náležitosti.

1. Pojem podiel a obchodný podiel

Obchodný zákonník definuje podiel ako mieru účasti spoločníka na čistom obchodnom imaní spoločnosti.(1) Čisté obchodné imanie je obchodný majetok po odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním,(2) ( teda aktíva – pasíva). Uvedené vymedzenie podielu treba chápať ako ocenenie, vyjadrenie účasti spoločníka na spoločnosti. Podiel ako majetková zložka účasti spoločníka na spoločnosti predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá môže byť pri niektorých obchodných spoločnostiach predmetom prevodu, dedenia, môže byť k nej zriadené záložné právo alebo môže byť predmetom exekúcie.

V súčasnom období prebiehajú práce na rekodifikácii súkromného práva v súvislosti s prípravou nového Občianskeho zákonníka. Tento príspevok si kladie za úlohu predstaviť stručne jednotlivé „pripravované“ inštitúty dedičského práva hmotného a zároveň priblížiť, ako by zavedenie týchto (staro)nových inštitútov ako odkazu, dedičskej zmluvy, dedičského náhradníctva, vykonávateľa závetu či vzdania sa, resp. zrieknutia sa dedičstva eventuálne mohlo de lege ferenda ovplyvniť osobitné konanie civilného procesu, a to konanie o dedičstve.

Článok sa zaoberá stručným priblížením právnych vzťahov vznikajúcich pri výkone funkcie konateľa v spoločnosti s ručením obmedzeným a s tým súvisiacimi otázkami sociálneho a zdravotného poistenia.

Vzťah medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a členom orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným alebo spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti sa v zmysle ustanovenia § 66 Obchodného zákonníka spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej medzi spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom, ak bola zmluva o výkone funkcie uzavretá alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností.

Licenčná zmluva je vo všeobecnosti považovaná za zmluvu, na základe ktorej jedna zmluvná strana poskytuje druhej zmluvnej strane súhlas na používanie určitého predmetu práva duševného vlastníctva. Licenčná zmluva je upravená nielen v zákone č. 513/19991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObchZ), ale jej úpravu možno nájsť aj v iných právnych predpisoch. Právna úprava licenčnej zmluvy je obsiahnutá aj v zákone č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon, ktorý upravuje licenčnú zmluvu použiteľnú vo veciach autorského práva a práv príbuzných autorskému právu. Uvedenú právnu úpravu však nemožno použiť na oblasť priemyselných práv. Práve v oblasti práv priemyselného vlastníctva sa používa licenčná zmluva upravená Obchodným zákonníkom, ktorý ju upravuje v § 508 až § 515.

V našom kultúrnom kontexte sa na náboženskú slobodu, či na slobodu myslenia alebo svedomia,(1) kladie nemalý dôraz.(2) V Európe aj v Amerike je považovaná za jednu z najzákladnejších hodnôt a možno ju azda dokonca chápať ako predpoklad ďalších práv a slobôd. Ako sa vyjadril Rick Warren: „Som presvedčený, že právo na náboženskú slobodu alebo právo veriť tomu, čomu chcem veriť, je základným právom, na ktorom sú vystavané všetky ostatné. Pretože, ak nemám právo veriť a praktizovať to, čomu verím, (...) sloboda slova, sloboda tlače, sloboda zhromažďovania, sú bezcenné. Všetko sa začína otázkou: Mám právo spraviť vedomé morálne rozhodnutie?“(3) V podobnom duchu uvádza profesor Svák, že aj „štrasburské orgány ochrany práva permanentne vo svojich rozhodnutiach pripomínajú, že sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania zakotvená v článku 9 Európskeho dohovoru je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, ktorá je založená na pluralizme. (…) Každý človek má právo na voľné vytváranie svojich názorov a na ich zmenu.“(4)

Za špecifickú formu podnikania možno označiť zmluvu o tichom spoločenstve, ktorej účelom je podieľať sa na podnikaní, avšak bez toho, aby bola takáto osoba, ktorá má záujem podieľať sa na podnikaní iného subjektu známa verejnosti. Zmluvu o tichom spoločenstve upravuje Obchodný zákonník v § 673 až § 681. Pojmové znaky zmluvy o tichom spoločenstve vymedzuje § 673 Obchodného zákonníka, podľa ktorého: „zmluvou o tichom spoločenstve sa zaväzuje tichý spoločník poskytnúť podnikateľovi určitý vklad a podieľať sa ním na jeho podnikaní a podnikateľ sa zaväzuje na platenie časti zisku vyplývajúcej z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania.“ Z uvedeného ustanovenia vyplývajú práva a povinnosti zmluvných strán, ktorými sú tichý spoločník a podnikateľ. Základnou povinnosťou tichého spoločníka v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je povinnosť odovzdať podnikateľovi určitý vklad, na druhej strane základnou povinnosťou podnikateľa je v závislosti od výšky vkladu tichého spoločníka vyplatiť mu podiel na zisku.