Selected aspects of European administrative law in relation to the administrative expulsion of a foreigner

Abstrakt: Európske správne právo zahŕňa široký diapazón právnych dokumentov. V našom príspevku rozoberieme vybrané aspekty európskeho správneho práva so zameraním na dokumenty Rady Európy. Výber aspektov a právnych dokumentov je zameraný na najdôležitejšie dokumenty súvisiace a dotýkajúce sa administratívneho vyhostenia cudzinca. Jednotlivé aspekty a právne dokumenty rozoberieme v súvise s vnútroštátnou právnou úpravou administratívneho vyhostenia.
Kľúčové slová: cudzinec, administratívne vyhostenie, zákaz vstupu, európske správne právo.

Abstract: European administrative law covers a wide range of legal documents. In our article, we will discuss selected aspects of European administrative law with a focus on Council of Europe documents. The selection of aspects and legal documents is focused on the most important documents related to and affecting the administrative expulsion of a foreigner. We will discuss individual aspects and legal documents in connection with the national legal regulation of administrative expulsion.
Key words: foreigner, administrative expulsion, entry ban, European administrative law.

Úvod

Inštitút administratívneho vyhostenia je vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky upravený ako rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. Policajný útvar je povinný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uviesť aj krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. ¹ Na konanie o administratívnom vyhostení sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov² a uvedený inštitút zaraďujeme pod odvetvie správneho práva. Správne právo môžeme rozdeliť na vnútroštátne správne právo a európske správne právo. Na európske správne právo je možné sa pozrieť z dvoch hľadísk. Prvé hľadisko vymedzuje európske správne právo širšie, pričom zahŕňa:

• správne právo Európskej únie, ako aj bývalého Európskeho spoločenstva,
• právo administratívnej spolupráce štátov a neštátnych organizácií Európy, subsumované pod právo Rady Európy,
• spoločné správne právo demokratických európskych štátov ³ (pričom niektorí autori spoločné správne právo nazývané ius commune do európskeho správneho práva nezahŕňajú⁴).

Druhé hľadisko vymedzuje európske správne právo užšie, a to ako správne právo Európskej únie. ⁵V našom príspevku sa budeme pridŕžať prvého hľadiska a rozoberieme vybrané aspekty európskeho správneho práva vo vzťahu k administratívnemu vyhosteniu cudzinca.

Rada Európy

Kompetenciu na pôsobenie Rady Európy v priestore správneho práva jej dáva Štatút, ktorý čl. 1 písm. b) upravuje oblasti pôsobnosti, medzi ktoré zahŕňa aj oblasť právnych a správnych vecí. Vzhľadom na silné postavenie Rady Európy medzi európskymi politickými organizáciami, Rada Európy mala a stále má veľký vplyv na formovanie spoločného správneho práva (ius commune). Pri úprave európskeho správneho práva Radou Európy je, vzhľadom ku skutočnosti, že Rada Európy má európsky, ako aj medzinárodný rozmer, možné hovoriť o europeizácii, ako aj o internacionalizácii správneho práva. ⁶ Rada Európy je medzinárodná (medzivládna) organizácia európskych štátov, ktorá si za jeden z hlavných cieľov stanovila harmonizáciu práva európskych krajín. Rozhodovanie Rady Európy má rôzne formy. Jednou je forma konzultácií podľa článku 23 Štatútu Rady Európy alebo forma zaujatia spoločného postoja Výborom ministrov a Poradným zhromaždením. Samotný štatút Rady Európy, resp. niektoré jeho ustanovenia⁷ môžu byť zmenené len so súhlasom Parlamentného zhromaždenia. Napriek skutočnosti, že Parlamentné zhromaždenie a Výbor ministrov majú rovnoprávne postavenie, vo vnútorných aj vonkajších vzťahoch je viac uprednostňovaný Výbor ministrov.⁸ Väčšina právnych dokumentov Rady Európy je prijímaná vo forme rezolúcií Výboru ministrov. ⁹ Okrem rezolúcií sú dokumenty najčastejšie prijímané vo forme odporúčaní podľa článku 15 písm. b) Štatútu Rady Európy. Odporúčania síce nemajú právnu záväznosť, avšak Výbor ministrov môže požiadať vlády členských štátov, aby ho informovali o krokoch, ktoré podnikli v súvislosti s týmito odporúčaniami. Výbor ministrov si prijímaním deklarácií alebo odporúčaní zachováva charakter koordinujúceho orgánu, teda nemá postavenie supranacionálneho orgánu, ktorý by ustanovoval záväzné predpisy pre členské štáty. ¹⁰ Dôležitými dokumentmi Rady Európy upravujúcimi európske správne právo sú medzinárodné zmluvy. V súčasnosti je ich Radou Európy uzatvorených viac ako 200. Medzi najdôležitejšie zmluvy z oblasti správneho práva s ohľadom na administratívne vyhostenie patria:

• Európska dohoda o režime pohybu osôb medzi členskými štátmi Rady Európy (1957),
• Európska dohoda a o zrušení víz pre utečencov (1959),
• Európsky dohovor o získavaní informácií a dôkazov v administratívnych záležitostiach (1978),
• Dohovor o prístupe k úradným dokumentom (2009).

Môžeme sem zaradiť aj zmluvy o ľudských právach, ktoré sa tiež dotýkajú problematiky vyhostenia cudzincov, resp. cudzineckého práva, a to:

• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950),
• Európsky dohovor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (1987),
• Európska sociálna charta (1996).

Ďalším prameňom európskeho správneho práva sú rezolúcie a odporúčania Výboru ministrov. V oblasti správneho práva ide najmä o nasledovné dokumenty:

• Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe,
• Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi,
• Odporúčanie (2001) 1504 Parlamentného zhromaždenia o nevyhosťovaní dlhodobých migrantov.
• Odporúčanie R (84) 15 Výboru ministrov o verejnoprávnej zodpovednosti,
• Odporúčanie R (91) 10 Výboru ministrov o poskytovaní osobných údajov, ktoré majú k dispozícii verejné orgány tretím stranám,
• Odporúčanie R (91) 1 Výboru ministrov o správnych sankciách,
• Odporúčanie Rec (2003) 16 Výboru ministrov o výkone správnych a súdnych rozhodnutí v oblasti správneho práva,
• Odporúčanie Rec (2004) 20 Výboru ministrov o súdnom prieskume správnych aktov,
• Rezolúcia (77) 31 Výboru ministrov o ochrane jednotlivca vo vzťahu k aktom správnych orgánov. ¹¹

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Najdôležitejšou z vyššie uvedených zmlúv je Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. ¹² Z pohľadu aplikácie ide o najviac aplikovaný medzinárodný dohovor upravujúci problematiku ľudských práv a súčasne aj o jeden z najúspešnejších systémov ochrany ľudských práv. Úprava inštitútu vyhostenia je zakotvená v čl. 4 Protokolu č. 4 a čl. 1 Protokolu č. 7 k uvedenému Dohovoru. Čl. 4 Protokolu č. 4 upravuje, že hromadné vyhostenie cudzincov je zakázané. Vo vnútroštátnom poriadku Slovenskej republiky je uvedené právo upravené § 77 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), ktorý upravuje, že hromadné vyhostenie cudzincov na základe jedného rozhodnutia je neprípustné. Čl. 1 Protokolu č. 7 zakotvuje procesné záruky v prípade vyhostenia cudzincov. Upravuje, že cudzinca, ktorý má povolený pobyt na území niektorého štátu, možno vyhostiť iba na základe výkonu rozhodnutia prijatého v súlade so zákonom a cudzinec musí mať možnosť:

• uplatnenia námietky proti svojmu vyhosteniu,
• preskúmania svojho prípadu,
• dať sa zastupovať za týmto účelom pred príslušným úradom alebo pred osobou alebo osobami týmto úradom určenými.

Uvedené práva sú vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené ako inštitút odvolania a splnomocnenia. ¹³ Čl. 1 Protokolu č. 7 zároveň umožňuje cudzinca vyhostiť pred výkonom jeho práv uvedených v uvedených odsekoch, len ak je také vyhostenie potrebné v záujme verejného poriadku alebo je odôvodnené záujmami národnej bezpečnosti. Uvedený inštitút je vo vnútroštátnej právnej úprave zakotvený ako vylúčenie odkladného účinku odvolania. ¹⁴ Vyhostenie uvedené v predmetných protokoloch v sebe môže zahŕňať aj zákaz vstupu ako uvádza aj Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze spis. zn. Pl. ÚS 25/97 zo dňa 13. mája 1998: Při úvaze o této otázce vycházel Ústavní soud z několika skutečností. V prvé řadě konstatuje, že sám pojem "vyhoštění" (expulsion, expulsé) tak, jak jej používá Úmluva, je pojmem mezinárodního a nikoliv vnitrostátního práva. Z uznávané literatury k tomuto ustanovení vyplývá, že pojem "vyhoštění" musí být chápán jako autonomní institut, nezávislý na definici podle vnitrostátního práva, a představující "jakékoliv opatření vynucující odjezd cizince z území, vyjma extradici" (srov. P. van Dijk/G. J. H. van Hoof, Theory and Practice of the European Convention on Human Rights, 2. vydání, Kluwer Law and Taxation Publishers, Deventer - Boston, 1990, str. 505). Rovněž nelze přehlédnout, že některé státy (např. SRN) pojem zákazu pobytu neznají a instituce vyhoštění jej nahrazuje. I z toho je zřejmé, že pojem vyhoštění (expulsion, expulsé) podle mezinárodního práva nelze mechanicky ztotožňovat s pojmem vyhoštění podle práva vnitrostátního, neboť jeho mezinárodní pojetí - ve smyslu čl. 1 Protokolu č. 7 k Úmluvě - je širší a zahrnuje v sobě - s výjimkou extradice - jakékoli opatření vynucující odjezd cizince, v případě České republiky tedy i instituci zákazu pobytu.“. ¹⁵ Okrem uvedených článkov predmetný Dohovor upravuje aj ďalšie ľudské práva, ktoré môžu byť porušené administratívnym vyhostením, resp. zákazom vstupu, napr. právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6), právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (čl. 8) a pod. Predmetný Dohovor má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi.

Dobrá verejná správa a administratívne vyhostenie

Európske správne právo má podobne ako iné odvetvia práva svoje princípy. Princípmi sú vedúce právne idey, na ktorých je uvedené odvetvie práva postavené. Jedným z princípov európskeho správneho práva je princíp dobrej verejnej správy. Vzťah medzi princípmi správneho práva a princípmi dobrej verejnej správy je založený na tom, že princípy správneho práva sú všeobecné a princípy dobrej verejnej správy ich rozvíjajú a sú špecifickejšie. ¹⁶ Princípy dobrej verejnej správy sú osobitne dôležité, ak právo určitú oblasť neupravuje, alebo napr. pri aplikácii voľnej úvahy správneho orgánu. Rada Európy vydala niekoľko dokumentov, ktoré upravujú princípy dobrej verejnej správy. Právna úprava dobrej verejnej správy je súčasťou európskeho správneho práva. Je však potrebné uviesť, že ide o odporúčania Výboru ministrov, ktoré právna teória zaraďuje medzi soft law. Napriek skutočnosti, že ide o právne nezáväzné dokumenty, majú uvedené dokumenty relevanciu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Presadzovania princípov dobrej verejnej správy sa nedeje len prostredníctvom aplikácie jednotlivým členskými štátmi Rady Európy do svojho právneho poriadku na základe dokumentov Rady Európy, ale aj prostredníctvom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Z vyššie uvedených odporúčaní si rozoberieme Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe a Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi a ich vzťah k inštitútu administratívneho vyhostenia.

Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe

Jedným z dôležitých dokumentov Rady Európy v správneho práva je Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe. Výbor ministrov v uvedenom dokumente odporúča vládam členských štátov:

1. Podporovať dobrú verejnú správu v zásad právneho štátu.
2. Podporovať dobrú verejné správu prostredníctvom účinnej a efektívnej organizácie a orgánov verejnej správ, ktoré budú účinne využívať svoje prostriedky. Podľa týchto zásad majú členské štáty:
• zabezpečiť stanovenie cieľov a vytvorenie ukazovateľov výkonu, aby bolo možné pravidelne kontrolovať a merať, ako verejná správa a verejní činitelia dosahujú tieto ciele,
• nabádať orgány verejnej správy k tomu, aby pravidelne a v rámci platných zákonov kontrolovali, či sa ich služby poskytujú za primeranú cenu a či by sa nemali nahradiť alebo rušiť,
• nabádať verejnú správu k tomu, aby hľadala čo najlepšie prostriedky na dosiahnutie čo najlepších výsledkov,
• vykonávať náležitú internú i externú kontrolu verejnej správy a konania verejných činiteľov,
• podporovať právo na dobrú verejnú správu v záujme všetkých tak, že budú náležitým spôsobom prijímať normy uvedené v modelovom kódexe priloženom k tomuto odporúčaniu, zaistia ich plnenie verejnými činiteľmi členských štátov s vykonajú všetky povolené úkony v rámci ústavného a právneho systému daného štátu na to, aby regionálne a miestne samosprávy prijali rovnaké normy.

Z uvedeného odporúčania je zrejmé, že nejde len o odporúčanie na zmenu, respektíve prispôsobenie právnej úpravy, ale odporúčanie zahŕňa aj odporúčania organizačného charakteru. Dodatkom k uvedenému odporúčaniu je Kódex dobrej verejnej správy, ktorý podrobnejšie upravuje skutočnosti uvedené v odporúčaní. Uvedený Kódex upravuje rozsah pôsobnosti tak, že stanovuje princípy a pravidlá, ktorými by sa mali riadiť orgány verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám, s cieľom dosiahnuť dobrú verejnú správu. Orgánom verejnej správy je okrem iného aj štátny orgán, ktorý poskytuje verejnú službu. V podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky o administratívnom vyhostení rozhoduje policajný útvar ako prvostupňový správny orgán. Uvedeným pojmom súkromné osoby sa rozumejú okrem iného aj jednotlivci, ktorí sú adresátmi aktivít orgánov verejnej správy. Kódex teda zahŕňa do adresátov všetky fyzické osoby, aj cudzincov, a teda právo na dobrú verejnú správu nie je priznané len voči štátnym príslušníkom členských štátov Rady Európy, ale voči všetkým osobám, teda aj voči cudzincom. Kódex dobrej verejnej správy sa člení na jednotlivé oddiely nasledovne:

1. Princípy dobrej verejnej správy.
2. Predpisy upravujúce správne rozhodnutia.
3. Odvolania.

Ad 1 Princípmi upravenými Kódexom sú princíp viazanosti právom, princíp rovnosti, princíp nestrannosti, princíp proporcionality, princíp právnej istoty, princíp konania v primeranej lehote, princíp spoluúčasti, princíp rešpektovania súkromia a princíp transparentnosti. Uvediem jednotlivé princípy a ich právnu úpravu vo vnútroštátnom práve Slovenskej republiky.

Princíp viazanosti právom je princíp, ktorý je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravený ako princíp zákonnosti. Ide o princíp, ktorý upravuje Ústava Slovenskej republiky v ustanovení čl. 2 ods. 2: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“. Uvedený princíp je tiež premietnutý do správneho práva, a to do základných pravidiel správneho konania § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“): „Správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.“. Administratívne vyhostenie je upravené zákonom o pobyte cudzincov, pričom na konanie o administratívnom vyhostení sa subsidiárne vzťahuje správny poriadok a policajný útvar je podľa princípu viazanosti právom povinný konať v súlade s uvedenou právnou úpravou. Je potrebné uviesť, že právna úprava je širšia a zakotvuje aj právo Európskej únie a právo Rady Európy a všeobecne medzinárodné právo, ktoré je policajný útvar tiež povinný pri konaní o administratívnom vyhostení aplikovať.

Princíp rovnosti je ďalším princípom upraveným Kódexom dobrej verejnej správy. Obsahom uvedeného princípu je rovnaké zaobchádzanie s osobami v tej istej situácii. V skutkovo zhodných, respektíve podobných situáciách by nemalo dochádzať k odlišnému rozhodovaniu. V súvislosti s uvedeným princípom je dôležité tiež Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi, ktoré si rozoberieme samostatne. Predmetný princíp pod seba subsumuje aj princíp nediskriminácie, ktoré je upravený vo viacerých medzinárodnoprávnych a európskoprávnych dokumentoch. Princíp rovnosti je zakotvený aj v Ústave Slovenskej republiky v čl. 12 ods. 1: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“, ako aj v čl. 13 ods. 3: „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“. Je upravený tiež § 3 ods. 5 druhou vetou správneho poriadku: „Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“.

Princíp nestrannosti je princípom, ktorý upravuje nestranné, nezaujaté konanie orgánov verejnej moci. Pri uvedenom princípe ide predovšetkým o nepredpojaté konanie. Je upravené čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“, ako aj z oddielu 2 druhej časti správneho poriadku, ktorý upravuje vylúčenie zamestnancov alebo členov správneho orgánu v prípadoch podozrenia z predpojatosti. V prípade konania o zákaze vstupu je policajt tiež povinný § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore povinný dodržiavať etický kódex policajta, ktorý upravuje aj princíp nestrannosti.
Ďalším princípom je princíp proporcionality. Zahŕňa v sebe viacej aspektov, a to:

• prijímanie opatrení len, ak je to nevyhnutné a v miere potrebnej na dosiahnutie stanoveného cieľa,
• v prípade konania podľa voľnej úvahy dodržanie primeranej rovnováhy medzi stanoveným cieľom a akýmikoľvek negatívnymi účinkami.

Princíp proporcionality sa nazýva aj princíp primeranosti. V Ústave Slovenskej republiky je upravený čl. 1 ods. 1, ako aj v čl. 13 ods. 4: „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 uviedol: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné. Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom, a stav, v ktorom treba sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti: cieľ musí byť v súlade s prostriedkom. Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť, ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za uskutočnený. Inými slovami, cieľ nesmie byť dosiahnuteľný rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim prostriedkom.“. ¹⁷ Pri aplikácii princípu proporcionality je aplikovaný test proporcionality. Ide o prostriedok definovaný Ústavným súdom Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009, v ktorom sa uvádza: „Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality. Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect), teda test vhodnosti (Geeignetheit)–či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom (obmedzením slobody prejavu) je možné dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu cti). Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti (test potrebnosti použitia daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah. Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec (porov. Alexy, R.: Balancing, constitutional review, and representation, I.CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej súladnosti môže byť situácia, keď obec namiesto toho, aby zakázala zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch.“. ¹⁸ Aplikácia testu proporcionality je pri konaní o administratívneho vyhostenia, resp. zákazu vstupu dôležitá predovšetkým z hľadiska uloženia dĺžky zákazu vstupu, ako aj z hľadiska zásahu do ľudských práv a slobôd.

Princíp právnej istoty je princíp, ktorý nie je osamoteným princípom, ale je úzko spätý s ďalšími princípmi, predovšetkým s princípom proporcionality. Uvedený princíp znamená nezavádzanie retroaktívnych opatrení a nezasahovanie do konečného právneho stavu. Prvkami uvedeného princípu sú požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánu verejnej moci (tiež princíp legitímneho očakávania), ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere (bona fide) a zákaz retroaktivity právnych noriem. ¹⁹ Princíp právnej istoty nie je explicitne upravený v právnom poriadku Slovenskej republiky, avšak právny poriadok Slovenskej republiky upravuje princíp legitímneho očakávania a princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere.

Princíp legitímneho očakávania je zakotvený § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku, ktorý upravuje povinnosť správnych orgánov rozhodovať tak, aby v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Ide o princíp úzko spätý s princípom rovnosti. V prípade administratívneho vyhostenia, resp. zákazu vstupu sa uvedený princíp aplikuje nasledovne:

• administratívne vyhostenie, resp. zákaz vstupu by mal byť uložený len v podobných alebo skutkovo zhodných prípadoch,
• dĺžka zákazu vstupu by mala byť len v podobných alebo skutkovo zhodných prípadoch rovnaká.

Princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere sa v prípade zákazu vstupu týka predovšetkým:

• rozhodnutia nevydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení,
• rozhodnutia o administratívnom vyhostení bez uloženého zákazu vstupu,
• uloženie zákazu vstupu v určitej výške.

Vo všetkých uvedených prípadoch je možné do rozhodnutí zasiahnuť, respektíve rozhodnutia zrušiť alebo zmeniť len spôsobom upraveným zákonom, teda v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní. Ak v konaní o uložení zákazu vstupu sa policajný útvar rozhodne, že nevydá administratívne vyhostenie alebo neuloží zákaz vstupu, je povinný uvedené konanie zastaviť podľa § 30 správneho poriadku. Ak by následne znovu rozhodol, pričom by svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, mohlo by ísť o porušenie predmetného princípu. Správny poriadok explicitne neupravuje rešpektovanie princípu ochrany práv nadobudnutých dobromyseľne v odvolacom konaní. Je to z dôvodu, že v odvolacom konaní ešte nebolo konečným spôsobom rozhodnuté o právnom stave účastníka konania, a preto ešte nemožno hovoriť o nadobudnutí práv. V prípade mimoriadnych opravných prostriedkov Správny poriadok zakotvuje rešpektovanie princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere:

• neprípustnosť obnovy konania, ak bol rozhodnutím účastníkovi konania udelený súhlas na občianskoprávny úkon alebo pracovnoprávny úkon, alebo ak sa rozhodlo vo veci osobného stavu a účastník konania nadobudol práva dobromyseľne, ²⁰
• povinnosť správneho orgánu dbať pri zrušení alebo zmene rozhodnutia na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, ²¹
• neprípustnosť mimo odvolacieho konania zmeniť alebo zrušiť rozhodnutie, ktorým sa účastníkovi konania dal súhlas na občianskoprávny alebo pracovnoprávny úkon alebo ktorým sa rozhodlo vo veci osobného stavu, ak účastník konania nadobudol práva dobromyseľne. ²²

V prípade administratívneho vyhostenia prichádza do úvahy len druhý bod, teda povinnosť správneho orgánu dbať pri zrušení alebo zmene rozhodnutia na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté, a to v prípadoch, ktoré sme už uviedli. Pojem dobromyseľnosť možno definovať ako poctivý a otvorený vzťah účastníka konania k správnemu orgánu alebo k rozhodovanej veci, pričom účastník konania nesmie vyvolať skutkový omyl na strane správneho orgánu. ²³ V prípade dokazovania dobromyseľnosti leží dôkazné bremeno, že cudzinec nekonal dobromyseľne, na policajnom útvare.

Princíp konania v primeranej lehote je povinnosť orgánov verejnej správy nielen konať, ale aj plniť si svoje povinnosti v primeranej lehote. Predmetný princíp je zakotvený v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“. Právna úprava primeranej lehoty je upravená predovšetkým v správnom poriadku, ktorý upravuje v § 3 ods. 8: „Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci.“. V prípade uloženia zákazu vstupu je zväčša uvedený princíp dodržiavaný, nakoľko o administratívnom vyhostení, respektíve zákaze vstupu sa vo väčšine prípadov rozhoduje ihneď po predvedení osoby a začatí konania, a to podľa § 49 ods. 1 správneho poriadku, ktorý upravuje: „V jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne.“. Problém by mohli predstavovať situácie, keď policajný útvar ako správny orgán koná v lehote podľa § 49 ods.2 správneho poriadku. Uvedených prípadov však nie je veľa, pričom ide o prípady zložitejšie, pri ktorých je potrebné zaobstarávať dôkazy. Je potrebné tiež uviesť, že v prípade zákazu vstupu je možné porušiť predmetný princíp tiež v prípadoch, ak je konanie o zákaze vstupu prerušené podľa § 29 správneho poriadku. V uvedenom prípade však tiež ide skôr o výnimočný postup. Ďalej je potrebné zobrať do úvahy aj nečinnosť policajného útvaru, v rôznych štádiách konania o zákaze vstupu. Môže ísť napríklad o nevydanie rozhodnutia v odvolacom konaní v primeranej lehote, čo je najčastejším porušením uvedeného princípu v prípade administratívneho vyhostenia.

Princíp spoluúčasti upravuje, že ak orgány verejnej správy nemusia konať okamžite, dajú súkromným osobám primeranými prostriedkami možnosť zúčastniť sa prípravy a plnenia takých správnych rozhodnutí, ktoré majú vplyv na ich práva alebo záujmy. Právny poriadok Slovenskej republiky upravuje uvedený princíp v ustanovení § 14 odsek 1 správneho poriadku. Podľa uvedeného ustanovenia je účastníkom konania aj ten:

• koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté,
• kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

V konaní o administratívnom vyhostení prichádza do úvahy osoba podľa druhej odrážky, zväčša rodinný príslušník cudzinca, ktorému má byť vydané administratívne vyhostenie. V takom prípade je dôkazné bremeno na osobe, ktorá tvrdí, že rozhodnutím môžu byť dotknuté jej práva. Policajný útvar v takom prípade s osobou koná ako s účastníkom konania, ak sa preukáže, že osoba nie je účastníkom konania, policajný útvar rozhodne o tom, že osoba nie je účastníkom konania. Osoba prestáva byť účastníkom konania až právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa rozhodne, že nie je účastníkom konania. Uvedené konanie je pre policajný útvar zložité, pretože musí všetky úkony robiť aj s osobou, ktorá tvrdí, že je účastníkom konania. Zastávame názor, že v prípade administratívneho vyhostenia je účastníkom konania len cudzinec, o ktorého administratívnom vyhostení sa rozhoduje, iné osoby nemôžu byť účastníkmi konania. Ustanovenie § 15a správneho poriadku upravuje tiež postavenie zúčastnenej osoby, avšak v prípade konania o administratívnom vyhostení zväčša neprichádza zúčastnená osoba do úvahy.

Princíp rešpektovania súkromia je princíp, ktorý upravuje nakladanie s osobnými údajmi. Orgány verejnej moci musia prijať opatrenia zaručujúce ochranu osobných údajov a ich odstránenie alebo opravu. Uvedený princíp je v rozhodnutí o administratívnom vyhostení aplikovaný písomným poučením cudzinca o vložení osobných údajov cudzinca do evidencie nežiaducich osôb, resp. do evidencie nežiaducich osôb a schengenského informačného systému a o ochrane osobných údajov.

Princíp transparentnosti znamená zabezpečenie informovania osôb o konaní a rozhodovaní verejných orgánov, ako aj prístup k úradným dokumentom. Aplikovaním uvedeného princípu je v konaní o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu poučenie:

• cudzinca bezodkladne po začatí konania o zákaze vstupu o jeho právach a povinnostiach vyplývajúcich z konania o zákaze vstupu a o práve na právne zastúpenie,
• cudzinca pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení o možnosti požiadať o dobrovoľný asistovaný návrat podľa § 125 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov,
• štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je zaistený a umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov o možnosti požiadať o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci.

Ad 2 Oddielom nasledujúcim po oddiele upravujúcom princípy dobrej verejnej správy je oddiel zakotvujúci úpravu správnych rozhodnutí. Uvedený oddiel má nasledovné články:

• vymedzenie pojmov,
• iniciovania správnych rozhodnutí,
• žiadosť súkromnej osoby,
• právo súkromných osôb byť vypočutý v súvislosti s individuálnym rozhodnutím,
• právo súkromných osôb zúčastniť sa prijímania určitých neregulačných rozhodnutí,
• príspevok súkromných osôb na pokrytie nákladov na správne rozhodnutia,
• forma správnych rozhodnutí,
• zverejňovanie správnych rozhodnutí,
• nadobudnutie platnosti správnych rozhodnutí,
• výkon správnych rozhodnutí,
• zmeny individuálnych správnych rozhodnutí.

Uvedené ustanovenia sú upravené čl. 11 až čl. 21 Kódexu dobrej verejnej správy. Podľa odbornej literatúry sú uvedené práva základnými procesnými právami a je možné ich subsumovať pod právo na spravodlivý proces. ²⁴ Predmetné práva sú upravené aj vnútroštátnou právnou úpravou, najmä správnym poriadkom.

Ad 3 Oddiel III Kódexu dobrej verejnej správy upravuje odvolanie proti správnym rozhodnutiam a náhradu škody. Uvedená právna úprava je zakotvená aj v právnom poriadku Slovenskej republiky. ²⁵

Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi

Uvedené odporúčanie upravuje zásady, konanie a kontrolu pri vykonávaní voľnej úvahy správnymi orgánmi. Voľnou úvahou sa rozumie právomoc na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Podľa predmetného odporúčania správny orgán pri vykonávaní voľnej úvahy:

• nesleduje iný cieľ, než ten, na ktorý mu bola táto právomoc pridelená,
• koná objektívne a nestranne, zohľadňuje iba skutočnosti relevantné pre konkrétny prípad,
• dodržiava zásadu rovnosti pred zákonom a vyhýba sa nespravodlivej diskriminácii,
• udržiava náležitú rovnováhu medzi sledovaným cieľom a akýmikoľvek negatívnymi účinkami, ktoré môžu mať jeho rozhodnutie na práva, slobody alebo záujmy osôb,
• prijíma rozhodnutia v lehote, ktorá je primeraná danej záležitosti,
• konzistentne uplatní všetky všeobecné správne pokyny a zároveň zohľadní konkrétne okolnosti každého prípadu.

Pri aplikovaní voľnej úvahy by mal správny orgán zohľadniť požiadavky dobrej a účinnej verejnej správy, záujmy verejnosti a tretích strán.
Voľná úvaha, v právnom poriadku Slovenskej republiky nazvaná správna úvaha, umožňuje správnemu orgánu určitú voľnosť pri posudzovaní a špecifík konkrétneho prípadu. ²⁶ Správna úvaha je upravená § 34 ods. 5 správneho poriadku: „Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.“, pričom správny orgán je podľa § 47 odsek 3 správneho poriadku povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Správnu úvahu definoval Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku spis. zn. 3 Sžo/41/2016 zo dňa 31. januára 2018 nasledovne: „ukladanie pokút za správne delikty, a teda i rozhodovanie o ich výške sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečné právo správneho orgánu). Správna úvaha, resp. voľná úvaha správneho orgánu vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11. marca 1980 na 316. zasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - discretionary power), na základe ktorej má správny orgán istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Podrobiť správne uváženie súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak správny orgán buď prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol správny orgán pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Správny orgán je povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým skutočnostiam pri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom rozhodnutí dostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Kritéria pre určenie konečnej výšky pokuty sú v danom prípade stanovené výpočtom skutočností, ku ktorým je správny orgán povinný prihliadnuť (§ 28 ods. 9 zákona č. 152/1995 Z. z.). Navyše, vzhľadom na to, že ide o výpočet taxatívny, správny orgán je povinný, realizujúc správne uváženie o konkrétnej výške ukladanej pokuty, sa týmito hľadiskami zaoberať. Tieto hľadiská je potrebné zohľadňovať a posudzovať vždy a za každých okolností.“. ²⁷
Vo vzťahu k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení sa správna úvaha aplikuje pri rozhodovaní o:

1. tom, či policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca,
2. uloží zákaz vstupu,
3. dĺžke uloženého zákazu vstupu.

Ad 1 Právna úprava administratívneho vyhostenia zákonom o pobyte cudzincov zakotvuje obligatórne a fakultatívne dôvody administratívneho vyhostenia. Ustanovenie § 82 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov upravuje obligatórne dôvody administratívneho vyhostenia, oproti tomu § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov upravuje fakultatívne dôvody administratívneho vyhostenia. V prípade fakultatívnych dôvodov je teda na posúdení policajného útvaru, či administratívne vyhostenie vydá, avšak pri tom je povinné dodržať princíp legitímneho očakávania a o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch rozhodnúť podobne.

Ad 2 Otázka fakultatívne uloženia zákazu vstupu je riešená vo vnútroštátnej právnej úprave zákonom o pobyte cudzincov. Predmetný zákon upravuje uloženie zákazu vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny a občanovi Únie a rodinnému príslušníkovi občana Únie. Vo všeobecnosti, ak existujú dôvody na vydanie rozhodnutia na administratívne vyhostenie, je uloženie zákazu vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny fakultatívne. Obligatórne uloženie zákazu vstupu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny je upravené § 77 ods. 1 a § 82 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov a povinnosť neuložiť zákaz vstupu je upravená § 82 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov.
Uloženie zákazu vstupu občanom Únie a ich rodinným príslušníkom je upravené fakultatívne ustanovením § 87 ods. 1 a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Ad 3 Dĺžka uloženého zákazu vstupu je upravená § 83 ods. 4, 6 a 7 zákona o pobyte cudzincov pri štátnych príslušníkoch tretích krajín a § 87 ods. 1 a 2 pri občanoch Únie a rodinných príslušníkoch občanov Únie.
K otázke správnej úvahy je potrebné uviesť, že ide o jeden z najzložitejších inštitútov správneho práva. Policajný útvar musí pri rozhodovaní rozhodnúť nielen vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu, ale brať do úvahy a j rozhodovaciu prax, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely pri zhodných alebo podobných prípadoch. V praxi nielen správnych orgánov, ale veľakrát aj súdov, dochádza k odlišnému rozhodnutiu, najmä ak rozhodujú dva správne orgány alebo súdy o podobných prípadoch. Na aplikáciu správnej úvahy neexistuje určitý postup, ktorý by bral do úvahy kvantifikovateľné kritériá, ako napríklad pri aplikácii testu proporcionality. Preto pri aplikácii správnej úvahy je potrebná odborná znalosť problematiky a dostatočné odôvodnenie aplikácie správnej úvahy vo vydanom rozhodnutí.

Odporúčanie (2001) 1504 Parlamentného zhromaždenia o nevyhosťovaní dlhodobých migrantov

V uvedenom odporúčaní Parlamentné zhromaždenie odporučilo Výboru ministrov vyzvať členské štáty:

• uznať, že vyhostenie dlhodobého prisťahovalca je neprimeraná a diskriminačná sankcia,
• uznať, že hrozba vyhostenia predstavuje prekážku integrácie dlhodobých prisťahovalcov,
• zaviazať sa zabezpečiť, aby sa bežné postupy a sankcie uplatňované na občanoch uplatňovali aj na dlhodobých prisťahovalcov, ktorí spáchali rovnaký trestný čin,
• uznať, že vyhostenie osôb na základe verejného poriadku, kde ich vina nebola právoplatne zriadená, je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny,
• akceptovať, že vyhosťovanie osôb po vykonaní trestu odňatia slobody je dvojitým trestom,
• aby sa zabezpečilo, že trestné činy spáchané dlhodobými migrantmi, ktoré predstavujú hrozbu alebo porušenie verejného poriadku, sú definované a trestané podľa trestného práva rovnakým spôsobom ako pre občanov,
• aby prijali potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby v prípade dlhodobých migrantov sa sankcia vyhostenia uplatňovala iba na mimoriadne závažné trestné činy ovplyvňujúce štátnu bezpečnosť, za ktoré boli uznaní za vinných,
• zaručiť, že migranti, ktorí sa narodili alebo vyrástli v hostiteľskej krajine, a ich mladistvé deti nemožno v žiadnom prípade vyhostiť,
• zabezpečiť, aby osoby, ktoré sú vystavené vyhosteniu, mohli zabezpečiť podrobné preskúmanie ich humanitárnej situácie s cieľom zdôrazniť dôsledky ich možného vyhostenia pre seba a ich rodiny a ak je to vhodné, prijať alternatívne opatrenia,
• podniknúť potrebné kroky na poskytnutie osobám podliehajúcim vyhosteniu tieto procesné záruky: právo na sudcu, právo na súdny proces za prítomnosti všetkých strán, právo na pomoc advokátom, právo na odvolanie s odkladným účinkom z dôvodu nezvratných dôsledkov vynútenia vyhostenia. ²⁸

K uvedenému odporúčaniu uvádzame, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje ustanovením § 82 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov možnosť uložiť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny administratívne vyhostenie, prípadne aj zákaz vstupu, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia, uvedené ustanovenie by teda mohlo byť v rozpore s vyššie uvedeným piatou odrážkou. Na druhej strane možno na základe uvedeného ustanovenia odporúčania zúžiť výklad predmetného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a administratívne vyhostiť len osobu, ktorá bola odsúdená, avšak jej bol uložený iný trest ako trest odňatia slobody.

Záver

Administratívne vyhostenie ako inštitút správneho práva, je upravené nielen hmotnými, ale ja procesnými predpismi správneho práva. Ak sme uviedli v našom príspevku, európske správne právo, osobitne procesné, je upravené mnohými právnymi dokumentmi Rady Európy. Napriek skutočnosti, že tieto dokumenty nie vždy majú právnu záväznosť, predstavujú dôležitú súčasť európskeho správneho práva. Princípy zakotvené v predmetných dokumentoch, predstavujú dôležité medzníky pri harmonizovaní právnych poriadkov signatárskych krajín Rady Európy. V našom príspevku sme rozobrali jednotlivé vybrané aspekty európskeho správneho práva a poukázali na ich vnútroštátnu právnu úpravu. Náš príspevok samozrejme predstavuje len určitý výber určitých, podľa názoru autora, najdôležitejších aspektov a dokumentov. V príspevku sme uviedli aj niektoré praktické aspekty administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu.

Autor: JUDr. Tomáš Škrinár, PhD.
Katedra európskeho integrovaného riadenia hraníc, Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Použitá literatúra

CEPEK, Branislav a kol., 2018. Správne právo hmotné: Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer SR s.r.o., 2018. 492 s. ISBN 978-80-8168-784-6

KOŠIČIAROVÁ, Soňa, 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Prvé vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r.o., 2012. 556 s. ISBN 978-80-8078-519-2

PEKÁR, Bernard, 2012. Európske správne právo a európsky správny priestor – analýza vybraných inštitútov. Prvé vydanie. Bratislava: EUROIURIS – Európske právne centrum, o.z., 2012. 116 s. ISBN 978-80-89406-18-0

SOBIHARD, Jozef, 2007. Správny poriadok: Komentár. Tretie prepracované vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r. o., 2007. 347 s. ISBN 978-80-8078-182-8

VRABKO, Marián a kol., 2012. Správne právo hmotné: Všeobecná časť. Prvé vydanie. Bratislava: C.H. BECK, 2012. 480 s. ISBN 978-80-89603-03-9

Právne predpisy Rady Európy

Štatút Rady Európy

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950)

Odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe

Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi

Odporúčanie (2001) 1504 Parlamentného zhromaždenia o nevyhosťovaní dlhodobých migrantov

Právne predpisy právneho poriadku Slovenskej republiky

Ústava Slovenskej republiky

Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok

Rozhodnutia súdov

Nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. mája 1998 sp. zn. Pl. ÚS 25/97

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/41/2016 z 31. januára 2018

---

¹§ 77 zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov..
²§ 120 zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov..
³PEKÁR, B., 2012. Európske správne právo a európsky správny priestor – analýza vybraných inštitútov, s. 40.
KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 17.
⁴CEPEK, B. a kol., 2018. Správne právo hmotné : Všeobecná časť, s. 464.
⁵VRABKO, M. a kol., 2012. Správne právo hmotné: Všeobecná časť, s. 401.
⁶PEKÁR, B., 2012. Európske správne právo a európsky správny priestor – analýza vybraných inštitútov, s. 41.
⁷Čl. 23 až 35, 38 a 39 Štatútu Rady Európy.
⁸KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 16.
⁹Kvórum na prijatie rezolúcií Výboru ministrov upravuje čl. 20 Štatútu Rady Európy.
¹⁰KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 16.
¹¹KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, príloha.
¹²Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Z. z. o dojednaní Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento Dohovor nadväzujúcich.
¹³§ 16, 17, 56 až 61 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
§ 77 ods. 9, 120 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
¹⁴§ 55 ods. 2,3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok).
¹⁵Nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. mája 1998 sp. zn. Pl. ÚS 25/97, s. 8.
¹⁶KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 17.
¹⁷Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001, s. 19.
¹⁸Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky náleze sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009, s. 26.
¹⁹KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 47.
²⁰§ 62 ods. 3 správneho poriadku.
²¹§ 65 ods. 2 druhá veta správneho poriadku.
²²§ 67 správneho poriadku.
²³SOBIHARD, J., 2007. Správny poriadok: Komentár, s. 261.
²⁴KOŠIČIAROVÁ, S., 2012. Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy, s. 88 až 89.
²⁵Napríklad Štvrtá časť správneho poriadku, zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok.
²⁶VRABKO, M. a kol., 2012. Správne právo hmotné: Všeobecná časť, s. 88 až 89.
²⁷Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/41/2016 z 31. januára 2018, s. 7 až 8.
²⁸Neoficiálny preklad Odporúčania (2001) 1504 Parlamentného zhromaždenia o nevyhosťovaní dlhodobých migrantov.