Liability in civil law

Abstrakt: Článok sa zameriava na pojem „zodpovednosť“. Hoci ide o pojem právnym jazykom často využívaný, jeho obsah nie je jednoznačný. Preto predstavíme štyri koncepcie, ktoré ponímajú pojem „zodpovednosť“, každá z iného uhlu pohľadu na jeho obsah a význam. Zároveň sa budeme venovať otázke vzniku zodpovednosti, resp. predpokladom vzniku zodpovednosti, jej predmetu a funkciám.
Kľúčové slová: zodpovednosť; štyri koncepcie, ktoré ponímajú pojem „zodpovednosť“; vznik zodpovednosti

Abstract: This article focuses on the term "liability". Although the term is often used by legal language, its content is not unambiguous. Therefore, we will present four concepts which deals with that term, each from a different point of view to its content and meaning. At the same time, we will speak of the origin of liability/assumptions of its origin, its subject and functions.
Key words: liability, four concepts which deals with term "liability", origin of liability

Foto: Peter Senko (2018)

Úvod

„Zodpovednosť“ pojem, v občianskom práve často používaný a o ktorom by sme mohli povedať, že obsahovo má viacero významov, pričom jednotlivé významy závisia od kontextu. Zároveň ide pojem, ktorý je využívaný nie len v bežným jazykom, ale takisto našiel svoje uplatnenie v jazyku právnej vedy, je využívaný pri tvorbe zákonov a aj aplikačnou praxou súdov a advokátov. Kedy však zodpovednosť z právneho pohľadu vzniká? A čo občianske právo rozumie pod pojmom „zodpovednosť“, resp. možno tento pojem jednoznačne zadefinovať? Tieto otázky sa pokúsime zodpovedať v nasledujúcom texte.

Historický základ

Človek ako tvor sociálny a spoločenský mal vždy potrebu združovať sa s ostatnými jedincami. Avšak už od formovania prvých foriem ľudských spoločenstiev, kedy ich členovia žili „vedľa seba“, vyvstala tiež potreba vytvorenia mechanizmov, ktoré by usmerňovali, resp. kontrolovali sociálne správanie jednotlivcov a skupín existujúcich v rámci spoločenstva. Vzájomné sociálne interakcie jednotlivcov a skupín totiž viedli k vytváraniu spoločenských vzťahov, v rámci ktorých dochádzalo k spolupráci, súťaži či ku konfliktom. Existencia týchto foriem správania ľudí si preto vynútila existenciu sociálnych noriem, ktoré by obmedzili alebo zakázali niektoré formy správania, a zároveň by vytvorili určitý sociálny poriadok. Postupom času sa tieto normy, ktoré mali spočiatku náboženský a morálny charakter, stali všeobecne záväznými normami určujúcimi pravidlá správania sa. Tieto normy boli zároveň spoločnosťou, postupom času štátom vynútiteľné a v prípade ich porušenia bolo toto porušenie sankcionované. Jedným zo spoločensko-regulatívnych mechanizmov (systémov) je aj právo.[1]

„Právo, resp. právny poriadok je súhrn právnych noriem daných v rôznych formách silou ovládajúcou spoločnosť, ktorými sa členom spoločnosti prikazuje, ako sa majú správať, určuje, čo sa im dovoľuje (aprobuje) alebo určuje, čo sa pod hrozbou sankcie zakazuje (reprobuje).“[2]

Veľký význam pre mnohé právne poriadky európskych štátov, vrátane nášho, mal rímsky právny poriadok, ktorý bol vystavaný predovšetkým na pojmoch, zásadách, pravidlách, definíciách a princípoch. Postupom stáročného vývoja dospelo rímske právo k veľkej a dokonalej rozpracovanosti právnych inštitútov a pojmov. Rímskoprávna terminológia sa stala medzinárodne uznávanou a používanou právnou terminológiou, a to nie len právnou vedou ale aj aplikačnou praxou advokátov a súdov. Zásluhou rímskeho práva je aj vytvorenie pojmu obligatio, teda záväzok, pričom rímski právnici vypracovali ucelený systém jeho jednotlivých prvkov ako sú najmä vznik, obsah a zánik záväzku. Počiatky záväzkov sa často spájajú s protiprávnymi činmi a verejnými deliktami a neskôr aj so súkromnoprávnymi deliktami. Výmena tovarov v rámci hospodárskeho života priniesla zase vznik záväzkov z kontraktov.[3] Hoci sa záväzky z protiprávnych úkonov (deliktov) a z kontraktov považujú za dva najhlavnejšie druhy záväzkov, genézou rímskeho právneho systému sa rímski právnici dopracovali k nasledovnému deleniu záväzkov:
a) záväzky z kontraktov (obligationes ex contractu), neskôr sa k nim pridružili aj záväzky z kvázikontraktov (quasi ex contractu) ako novších inštitútov,
b) záväzky z protiprávnych úkonov (obligationes ex delicto), neskôr vznikli aj záväzky z kvázideliktov (quasi ex delicto) ako novších inštitútov.[4]

V rámci rímskeho záväzkového práva však k deliktuálnym záväzkom patrili len tzv. súkromné delikty (delictum privatum), teda tie, ktoré porušovali právo jednotlivca, resp. jeho osobnosť, rodinu alebo majetok. V súkromnoprávnych deliktoch delikvent ručil poškodenému svojou osobou. Inak povedané, výkon trestu prislúchal tej osobe, ktorá bola poškodená a poškodený mohol dokonca delikventa aj zabiť. Neskôr sa stalo pravidlom, že poškodený sa mohol zmocniť delikventa iba so súhlasom štátu a postupom času sa etabloval systém pokuty, ktorý namiesto telesných trestov, predstavoval náhradu škody poškodenému v peniazoch. [5]

Do rímskeho záväzkového práva nepatrili delikty porušujúce verejný záujem (crimina publica), nakoľko pri porušení verejného záujmu išlo o spáchanie trestného činu a páchatelia boli stíhaní vo verejnom trestnom procese. [6] Rímsky právny poriadok sa stal základom pre neskorší vývoj záväzkov z deliktov kontinentálnych právnych poriadkov, a to nie len v oblasti súkromného práva ale aj v oblasti verejného práva.

Pojem zodpovednosť – právno-teoretické východiská

Pojem „zodpovednosť“ je považovaný za jeden z najzakladanejších právnych pojmov, nakoľko sa uplatňuje vo všetkých základných odvetviach súkromného práva (v občianskom, obchodom a pracovnom práve). Napriek skutočnosti, že až do prvej polovice minulého storočia boli napísané mnohé publikácie zaoberajúce sa tematikou právnej zodpovednosti, základná otázka: „Čo je to zodpovednosť?“ nebola nikdy zodpovedaná. V druhej polovici minulého storočia sa pojmom právnej zodpovednosti zaoberali významní predstavitelia česko-slovenskej právne vedy ako V. Knapp, Š. Luby, J. Švestka, J. Eliáš, M. Knappová, J. Macur a ďalší, avšak nemožno povedať, že by ich právne názory dospeli k rovnakému záveru; „Právna veda tak nikdy nenaplnila pojem „zodpovednosť“ jednoznačným obsahom.“[7]

Treba však zdôrazniť, že rôznorodosť názorov na problematiku právnej zodpovednosti nie je len „problémom“ českého a slovenského právneho poriadku, ale rôznorodosť názorov sa prejavila aj naprieč právnymi poriadkami kontinentálnej právnej kultúry. „Pre ilustráciu možno uviesť, že právna zodpovednosť bola vymedzená napr. ako právom regulovaná povinnosť skladať účty zo svojho konania (V. Tarchov), ako samostatné a iniciatívne konanie v rámci právnych noriem (N. E. Nedbajlo), ako zodpovedný vzťah k riadnemu plneniu právnych povinností (Z. F. Kovrigová), ako donútenie k splneniu právnej povinnosti (S. N. Bratus), ako hrozba sankciou (V. Knapp), ako samotný sekundárny právny vzťah, t. j. právny vzťah vznikajúci v dôsledku protiprávneho konania (J. Bejček), ako akákoľvek povinnosť nahradiť škodu (W. Warkallo), ako sankcia sprostredkovaná štátnym donútením (I. Samoščenko, M. Ch. Farukšin), ako sankcia spojená so spoločenským odsúdením a štátnym donútením (O. S. Ioffe), ako samotná sankcia (Š. Luby, J. Švestka), ako určitý prípad sankcie (M. Knappová, J. Eliáš), ako právne postavenie subjektu, ktorý porušil právnu povinnosť (J. Macur).“[8]

Podľa M. Knappovej možno názory na pojem „zodpovednosť“ rozdeliť do štyroch kategórii:
a) zodpovednosť ako zložka občianskoprávneho vzťahu,
b) zodpovednosť ako sankcia,
c) zodpovednosť ako hrozba sankcie a
d) pozitivistické názory na zodpovednosť.[9]

Ad a): Koncepcia pojmu právnej zodpovednosti ako zložky občianskoprávneho vzťahu: „Vychádza zo spoločného nazerania na okamih vzniku tejto zodpovednosti. Aktívna právna zodpovednosť sa pokladá za esenciálnu súčasť samotného právneho vzťahu, ktorého hlavnou zložkou je primárna právna povinnosť. Zodpovednosť vzniká súčasne s primárnou právnou povinnosťou.“[10] Podľa Š. Lubyho však nazeranie na zodpovednosť ako na zložku občianskoprávneho vzťahu vedie k tomu, že zodpovednosť môžeme pokladať za vynútiteľnosť povinnosti, a teda pod pojmom občianskoprávneho pomeru bude zahrnutá jednak povinnosť, jednak vynútiteľnosť: „Pritom sa ukazuje, že napokon oboje splýva v jedno a patrí k obsahu všetkých právnych pomerov, okrem naturálnych záväzkov, pri ktorých niet vynútiteľnosti. Takáto „zodpovednosť“ samozrejme patrí do pôvodného pomeru, vzniká s ním a neviaže sa na protiprávne porušenie, pravda, nie je však žiadnou zodpovednosťou. Tu sa zodpovednosťou nazýva vynútiteľná stránka záväzku, t. j. nárok.“[11]

Ad b): V slovenskom a českom práve však výrazne prevažuje názor, že zodpovednosť vzniká ako nepriaznivý právny následok protiprávneho konania, a teda zodpovednosť nemôže vzniknúť pred porušením právnej povinnosti. Zodpovednosť je vo vzťahu k primárnej právnej povinnosti až následnou, resp. sekundárnou povinnosťou. Hoci väčšinu významných predstaviteľov česko-slovenskej právnej vedy ako Š. Lubyho, J. Švestku, J. Eliáša, M. Knappovú alebo J. Macuru môžeme zaradiť k predstaviteľom tejto koncepcie právnej zodpovednosti, neznamená to, že všetci ponímajú pojem „zodpovednosť“ rovnako. Napriek tomu, že sa predstavitelia tejto koncepcie zhodujú v základnej právnej otázke, že zodpovednosť je sekundárnou povinnosťou, ktorá vzniká porušením primárnej povinnosti, ich názory sa v iných otázkach rôznia Najviac spornou otázkou je vzťah medzi zodpovednosťou a sankciou, resp. či ide o pojmy zhodné, alebo je pojem sankcia širší ako pojem zodpovednosť.[12]

M. Knappová analýzou poznatkov dospela k záveru, že sankciou je: „Zmena hmotnoprávneho postavenia subjektu primárnej povinnosti, ku ktorej došlo v dôsledku, že primárna povinnosť bola porušená. Zmena hmotnoprávneho postavenia subjektu sa prejaví v jeho zhoršení, napr. že dôjde k neplatnosti právneho úkonu, straty práva, vzniku novej (sekundárnej) povinnosti a pod.“[13] M. Knappová sa domnieva, že zodpovednosť je sama o sebe sekundárnou povinnosťou, ktorá je spätá s primárnou povinnosťou a že so zodpovednosťou sú vždy spojené dva subjekty, z ktorých jeden je oprávnený a jeden povinný (M. Knappová vylučuje zodpovednosť voči sebe samému, nakoľko z právneho hľadiska ide podľa nej o nonsens). Výsledkom jej štúdií je, že pojem zodpovednosť nie je totožný s pojmom sankcia. Nie totiž každá sankcia v sebe zahŕňa sankčnú povinnosť (zodpovednosť), resp. iba tá sankcia má sankčnú povinnosť (zodpovednosť), ktorej vznik bol podmienený porušením primárnej povinnosti. Na základe uvedeného podľa M. Knappovej platí, že pojem sankcia je širším pojmom ako pojem zodpovednosť, resp. že zodpovednosť je podmnožinou sankcie.[14]

Podobne ako M. Knappová, aj Š. Luby je zástancom teórie, že zodpovednosť je sekundárnou povinnosťou, ktorá vzniká porušením primárnej povinnosti. Š Luby vidí rozdiel medzi záväzkovou povinnosťou a zodpovednostnou povinnosťou v tom, že záväzková zodpovednosť je realizáciou povinností, na ktoré sa strany pri vzniku záväzku zaviazali, a naopak cieľom zodpovednostnej povinnosti je reparácia, satisfakcia, prípadne represia. Š. Luby zároveň dodáva, že pojem „občianskoprávna zodpovednosť“ by sa mohol rovnať pojmu „občianskoprávna sankcia“. Na základe uvedeného by sme zodpovednosť mohli nazývať aj sankčnou povinnosťou, a to z dôvodu, že v občianskom práve sa sankciou rozumie povinnosť zodpovedného subjektu nahradiť škodu, pokiaľ došlo k porušeniu primárnej povinnosti.[15]

J. Macur, ktorý sa tiež hlási k sekundárnemu ponímaniu zodpovednosti, tvrdí, že sankcia znamená zaťaženie subjektu, ktorý porušil primárnu povinnosť, určitými nepriaznivými následkami, ktoré sa musia následne prejaviť v právnej forme, pričom touto právnou formou je subjektívna povinnosť znášať následky za protiprávne správanie. [16] Na jednej strane J. Macur tvrdí, že neexistuje taká sankcia, ktorá by nemala za následok vznik zodpovednosti, na druhej strane, dodáva, že: „Zodpovednosť a sankcia nie sú to isté, nakoľko sankcia je ustanovením objektívneho práva, zatiaľ čo zodpovednosť je právne postavenie subjektu, ktorý porušil primárnu právnu povinnosť a ktorý má znášať následky stanovené sankčnou normou.“[17]

Ad c): Predstaviteľom koncepcie „zodpovednosť ako hrozba sankcie“ je V. Knapp, podľa ktorého zodpovednosť nevzniká spolu s primárnou povinnosťou a nie je ani sekundárnou povinnosťou. „V jeho pojatí je zodpovednosť hrozba sankcie za porušenie povinnosti, ktorá vzniká v okamihu, keď zo zákona začne subjektu sankcia skutočne hroziť (spravidla už so vznikom pôvodnej povinnosti) a zodpovedný je ten, komu sankcia za porušenie povinnosti hrozí. Samotná sankcia je tak podľa V. Knappa až dôsledkom, a ako sám uvádza, druhým štádiom zodpovednosti. Do okamihu porušenia právnej povinnosti existuje zodpovednosť iba latentne ako hrozba sankcie, po tom, čo bola povinnosť porušená sa prejavuje svojimi následkami, teda uložením sankcie. Subjekt, ktorý má právnu povinnosť, tak podľa V. Knappa zodpovedá nie len za jej splnenie ale aj za jej nesplnenie.“[18]

Podľa M. Knappovej koncepcia V. Knappa spadá predovšetkým na zmluvnú zodpovednosť, avšak už nie tak presne na zodpovednosť deliktuálnu. Jedným z argumentov M. Knappovej, prečo táto koncepcia nevystihuje úplnú podstatu právnej zodpovednosti je, že: „Keby sme totiž prijali koncepciu, že zodpovednosť vzniká spolu s povinnosťou, je potrebné položiť si otázku, kedy vzniká zodpovednosť a teda tiež povinnosť pri mimozáväzkových škodách? Tu by nám asi nezostalo nič iné ako odpovedať, že povinnosť a spolu s ňou aj zodpovednosť vzniká spolu s deliktuálnou spôsobilosťou, teda dosiahnutím určitého veku. Z toho by však vyplýval ďalší záver, a to ten, že dosiahnutím tohto veku by sa každý človek dostával s každým do právneho vzťahu, ktorého obsahom by bolo právo a povinnosť nespôsobiť škodu.“[19]

Š. Luby tiež nesúhlasí s názorom Viktora Knappa, nakoľko: „Ak je zodpovednosť a hrozba sankciou to isté, potom to znamená, že zodpovednosť je tu len potiaľ, pokiaľ sa sankciou hrozí, teda pokiaľ právny pomer nebol porušený. Len čo došlo k porušeniu, prestáva zodpovednosť a nastupuje sankcia. Slovom, zodpovednosť by podľa tohto vznikla zo vznikom právneho pomeru a prestávala by porušením právneho pomeru, lebo vtedy by sa hrozenie sankciou nahradilo pôsobením sankcie. Pravda, podľa tohto zodpovednosť prestáva byť tým, za čo sa všeobecne i pri rôznosti názorov na jej podstatu pokladá a čím je v trestnom práve, t. j. následkom porušenia právneho pomeru, v dôsledku čoho stráca všetku represívnu, reparačnú a satisfakčnú povahu a funkciu a zostáva jej len povaha a funkcia prevencie. Nemôžeme však súhlasiť s názorom, že by podstatou funkcie zodpovednostného systému bola prevencia pôsobiaca pred porušením právneho pomeru. Kým k ohrozeniu, resp. porušeniu právneho pomeru nedošlo, nepotrebujeme zodpovednosť a potrebujeme ju až vtedy, keď niekto právny pomer protiprávnym spôsobom ohrozil alebo porušil.“[20]

Ad d): Pozitivistické názory o pojme právnej zodpovednosti sa nachádzajú najmä vo francúzskej literatúre civilného práva, predovšetkým tieto názory badať u autorov Henriho a Léona Maeauda a Andrého Tunca. Autori tejto „koncepcie“ predovšetkým vychádzajú z konfliktu záujmov, ktorý vzniká medzi osobou, ktorá právo porušila a osobou, ktorej právo bolo porušené. To by však znamenalo, že v prípade ak osoba sama sebe spôsobí škodu, zároveň si za spôsobenú škodu bude zodpovedať. Tento prípad však autori popierajú a tvrdia, že v každom zodpovednostnom vzťahu musia byť dve osoby. Ich pozitivistický, nekritický, názor teda spočíva v tom, že niekto je zodpovedný vždy, ak má povinnosť nahradiť nejakú škodu.[21]

Z odprezentovaných štyroch právnych koncepcií, ktoré sa zaoberajú pojmom zodpovednosť, v slovenskom a českom práve nenašli svoje uplatnenie koncepcie uvedené pod písmenami a) a d), a to z dôvodu, že ide o koncepcie staršie, často kritizované, ktoré nenašli svojich zástancov a ich závery boli niekoľkokrát vyvrátené.

Naopak v slovenskom a českom práve prevažuje koncepcia zodpovednosti ako sankcie, ktorej predstaviteľmi sú najmä Š. Luby, M. Knappová, J. Macur, a J. Švetka a koncepcia zodpovednosti ako hrozby sankcie, ktorej predstaviteľom je V. Knapp. Treba však poznamenať, že aj koncepcia V. Knappa bola podrobená kritike a jej uplatniteľnosť sa vzťahuje len na časť právnych vzťahov (viď vyššie kritika M. Knappovej na koncepciu V. Knappa).

Zdanlivo tak ako víťaz vyvstáva koncepcia zodpovednosti ako sankcie. Avšak ani táto nám nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku „Čo je zodpovednosť?“. Nejednotnosť názorov spočíva hlavne v ponímaní sankcie, kedy každý z predstaviteľov tejto koncepcie nám na otázku: „Čo je sankcia?“, dáva rôznu odpoveď.

Ďalším sporným bodom sa stáva teoretické vymedzenie zodpovednosti, ktorá sa nekryje so zákonným vyjadrením. Podľa J. Handlara musia vedieť zástanci koncepcie: „(...) vysvetliť a zdôvodniť prečo je pojem zodpovednosti v právnych predpisoch používaný v zásade vo viacnásobnom význame a hlavne prečo je pojmom zodpovednosť označovaná i povinnosť primárna[22], ktorá nemá charakter sankcie. V tejto súvislosti ide predovšetkým o inštitút zodpovednosti za škodu, kedy pojmom zodpovednosť sú v platnom práve označované aj prípady pôvodnej primárnej povinnosti nahradiť škodu.“[23]

V súčasnosti je na právo de lege lata kladená požiadavka jednoznačnosti, konštantnosti a zrozumiteľnosti. Jednoznačnosť spočíva v tom, že každý výraz by mal mať jeden význam. Požiadavka konštantnosti spočíva v používaní rovnakých pojmov v rámci celého právneho poriadku, resp. minimálne právneho predpisu alebo právneho odvetvia, preto by sa pojmy nemali nahrádzať ich synonymami. Zrozumiteľnosť súvisí s tým, že právo je informačným a normatívnym prostriedkom pre spoločnosť a právny jazyk sa používaním stáva aj súčasťou prirodzeného jazyka.[24] Tieto požiadavky sú kladené aj na pojem právnej zodpovednosti, ktorým by sa mal označovať určitý stanovený právny obsah. To znamená, že na právny jazyk zákonodarcov by mal nadväzovať aj jazyk advokátov a právnej vedy. Pri pojme zodpovednosť však dochádza k „rozporu“ jazyka právnej vedy s právnym jazykom a jazykom prirodzeným. Ako uvádza J. Handlar, zodpovednosťou môžeme v prirodzenom jazyku chápať aj pričítateľnosť následkov určitej osobe. „Veta: „Za škodu, ktorú spôsobil požiar, zodpovedá poisťovňa.“, je z hľadiska interpretačného rovnako zrozumiteľná ako veta: „Za škodu, ktorú spôsobil požiar, zodpovedá občan, ktorý požiar založil.“ Z hľadiska prirodzeného jazyka zodpovedajú oba uvedené subjekty, z hľadiska právneho za škodu zodpovedá iba občan, zatiaľ čo poisťovňa je len povinná škodu nahradiť, bez toho, aby za škodu zodpovedala.“[25]

Nejednotnosť používania pojmu zodpovednosť v právnom jazyku sa potvrdila aj v analýze návrhu nového českého občianskeho zákonníka z pohľadu právnej zodpovednosti. V návrhu nového českého občianskeho zákonníka totiž došlo k „úniku od zodpovednosti“, kedy sa namiesto „zodpovednosti za škodu“ využíva v texte formulácia „povinnosť nahradiť škodu“, čím je daná jasná snaha zákonodarcu vyhnúť sa pojmu zodpovednosť.[26] Napriek snahe sa však pojem zodpovednosť v texte návrhu objavuje, a to hlavne v časti zodpovednosti za škodu a zodpovednosti za vady, pričom raz sa pojem zodpovednosť používa ako primárna povinnosť (napr. ust. § 2161 ods. 1 NOZ: „Prodávající odpovídá kupujícímu, že věc při převzetí nemá vady. Zejména prodávající odpovídá kupujícímu, že v době, kdy kupující věc převzal...“), raz ako následok porušenia primárnej povinnosti (napr. ust. § 2542 ods. 1 NOZ: „Pořadatel odpovídá zákazníkovi za splnění povinností ze smlouvy o zájezdu bez zřetele na to, zda v rámci zájezdu poskytují jednotlivé služby cestovního ruchu jiné osoby.“) a raz ako následok protiprávneho stavu (napr. negatívne vymedzenie v ust. § 1288 NOZ: „Poživatel udržuje věc ve stavu, v jakém ji převzal, a hradí obvyklé udržovací náklady na věc včetně její obnovy a obvyklého pojištění proti škodám. Zmenší-li se přesto řádným užíváním věci její hodnota bez viny poživatele, není za to poživatel odpovědný.“).[27]

Niektorí právni teoretici zastávajú názor, zodpovednosť nie je právnym pojmom, nakoľko nebol vytvorený právnou vedou k pomenovaniu určitého právne relevantného obsahu.[28] S týmto názorom si autor článku dovoľuje nesúhlasiť a prikláňa sa k názoru K. Eliáša, podľa ktorého: „Zodpovednosť je všeobecnou kategóriou celého práva i jeho jednotlivých odvetví. Požiadavka správať sa v intenciách práva zodpovedne znamená realizovať systém normatívnej súslednosti modelových a reálnych správaní osôb v právnom zmysle, ktorá je vlastným obsahom i súčasne zmyslom a cieľom práva. Zodpovednosť takto koncipovaná predstavuje základnú funkciu celého právneho poriadku.“[29]

Predpoklady vzniku, predmet a funkcie zodpovednosti

Právnym predpokladom vzniku zodpovednosti je povinnosť ako conditio sine qua non. Pokiaľ hovoríme o občianskoprávnej povinnosti, tak povinnosť je vo všeobecnosti miera nutnosti určitého správania stanovená občianskym právom. Právna povinnosť je spätá so subjektívnym právom, a to tak, že na jednej strane máme povinnosť voči niekomu, na druhej strane máme niekoho, kto je oprávnený. Je irelevantné či sa jedná o právny vzťah absolútny alebo relatívny.[30]

Podmienkou ale zostáva, že musí ísť o porušenie právnej povinnosti, nie morálnej povinnosti. Typickým príkladom rozlíšenia porušenia právnej povinnosti od morálnej povinnosti je príklad občana ponáhľajúceho sa na vlak, ktorý ale nepozná cestu na vlakovú stanicu. Preto sa spýta okoloidúceho na cestu, avšak ten mu, pravdepodobne zo zlomyseľnosti, ukáže cestu opačným smerom ako je vlaková stanica a občan vlak zmešká. Okoloidúci podal vedome mylnú informáciu, čím spôsobil občanovi škodu. Morálnou stránkou v tomto prípade je nepodávať vedome nepravdivé informácie. Zákon však neustanovuje, že poskytnutie vedome nepravdivej informácie je porušením povinnosti. Okoloidúci tak neporušil žiadnu zákonnú (právnu) povinnosť neposkytovať nepravdivé informácie (išlo len o porušenie morálnej povinnosti). Na druhej strane, ale okoloidúci porušil právnu povinnosť počínať si tak, aby nikomu (občanovi) nebola spôsobená škoda (dnes ust. § 415 OZ). Pre vznik zodpovednosti je tak nevyhnutný zákon, pretože žiadna právna zodpovednosť nemôže vzniknúť, pokiaľ nie je primárna povinnosť a aj sankcia stanovená zákonom. Pre úplnosť však dodávame, že zodpovednosť nikdy nevzniká zo zákona, ale na základe zákona. Bez toho, aby hrozila sankcia v objektívnom zmysle nemôže vzniknúť sankcia v subjektívnom zmysle (oprávnenie poškodeného domáhať sa toho, čo stanovuje sankcia v objektívnom zmysle). Obdobou je trestnoprávna zásada nullum crimes sine lege nulla poena sine lege („Žiaden zločin bez zákona, žiaden trest bez zákona“).[31]

Ďalším predpokladom pre vznik zodpovednosti je právna skutočnosť, ktorá je dôvodom jej vzniku. Jedná sa o protiprávny úkon, ktorým dochádza k porušeniu povinnosti. Protiprávny úkon však nemusí spočívať v porušení občianskoprávnej povinnosti na to, aby vznikla občianskoprávna zodpovednosť. Príkladom môže byť porušenie medzinárodnej právnej normy, ale ak je zodpovedný subjekt slovenský občan, poškodený si bude uplatňovať škodu v rámci slovenského občianskeho práva. Rovnako môže dôjsť k porušeniu normy verejného práva, napr. porušením dopravných predpisov – nedanie prednosti v jazde, pričom vznikne škoda na majetku a ujma na zdraví, ktorých náhrada sa následne bude uplatňovať v rámci civilného konania.

Predmetom občianskoprávnej zodpovednosti je ľudské správanie, ktoré je určené objektívnym právom (zákonom), rozhodnutím štátneho orgánu alebo právnym úkonom zmluvných strán. Správanie môže spočívať v dare (niečo dať), facere (niečo vykonať) alebo pati (strpieť niečo) a nie je vylúčené, že predmetom zodpovednosti bude aj správanie spočívajúce v omittere (zdržať sa niečoho).

Z hľadiska výsledkov zodpovednosť pôsobí reparačne, preventívne a represívne a z hľadiska spôsobu pôsobenia na správanie sa ľudí vo vzťahu k primárnej povinnosti zodpovednosť pôsobí výchovne, resp. je akýmsi psychickým donútením. Výchovné pôsobenie je založené na hrozbe pôsobenia sankcie v objektívnom zmysle, t. j. hrozba sankcie má pôsobiť tak, aby ľudia svojím správaním neporušovali právne povinnosti. V podstate ide o tzv. generálnu prevenciu.[32]

Záver

Niet pochýb o tom, že pojem „zodpovednosť“ je jedným zo základných termínov používaných v občianskom práve. Na začiatku sme si však položili dve otázky: kedy zodpovednosť z právneho pohľadu vzniká a možno tento pojem“ jednoznačne zadefinovať? Väčšina právnych teoretikov v Slovenskej a Českej republike sa prikláňa k teórii, že zodpovednosť vzniká ako nepriaznivý právny následok protiprávneho konania, a teda zodpovednosť vzniká až po porušení právnej povinnosti. Zodpovedmosť je tak až následnou, resp. sekundárnou povinnosťou. Avšak na otázku, či je pojem „zodpovednosť“ totožný s pojmom „sankcia“ alebo je jeden z nich širším pojmom neexistuje jednoznačná odpoveď. Preto odpoveďou na druhú otáku je, že tento pojem nie je možné jednoznačne zadefinovať. Zodpovednosť má v právnom kontexte viacnásobnývýznam; raz sa pojem zodpovednosť používa ako primárna povinnosť, raz ako následok porušenia primárnej povinnosti a raz ako následok protiprávneho stavu. Navyše v kontexte požiadavky jednoznačnosti, konštantnosti a zrozumiteľnosti de lege lata, pri pojme zodpovednosť dochádza k nesúladu jazyka právnej vedy s právnym jazykom a jazykom prirodzeným.

Autor: JUDr. Karolína Zverková

Zoznam bibliografických odkazov

Monografie
KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. 319 s. ISBN 80-86432-55-6.
LUBY, Š. 1958. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. 661 s.
OVEČKOVÁ, O., ŽITŇANSKÁ, L. a kol. 2013. Obchodné právo. Záväzkové právo. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : IURIS LIBRI, 2013. 419 s. ISBN 978-80-89635-05-4.
REBRO, K. 1980. Rímske právo súkromné. Bratislava : Obzor, 1980. 278 s.
REBRO, K., BLAHO, P. 2010. Rímske právo. 4. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2010. 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5.
VEČEŘA, M. a kol. 2009. Teória práva. 3. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. 344 s. ISBN 978-80-89447-04-6.

Články v časopise
HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník. ISSN 0231-6625, 2004, roč. 143, č. 11, s. 1041 – 1065.
PRAŽÁK, P. 2012. Má institut právní odpovědnosti v návrhu nového občanského zákonníku jasnou koncepci? In Právní rozhledy. ISSN 1210-6410, 2012, roč. 20, č. 3, s. 101 – 105.

Vedecko-kvalifikačné práce
SKORKOVÁ, V. 2013. Systém zodpovednosti za neoprávnený zásah do autorských práv : dizertačná práca. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2013. 184 s.

Právne normy Slovenskej a Českej republiky
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 89/2012 Sb. Občanský zákonník v znení neskorších predpisov

[1] VEČEŘA, M. a kol. 2009. Teória práva. 3. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. s. 14.
[2] REBRO, K., BLAHO, P. 2010. Rímske právo. 4. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2010. s. 57
[3] Ibid. s. 57 – 67 a s 331 – 333
[4] REBRO, K. 1980. Rímske právo súkromné. Bratislava : Obzor, 1980. s. 172
[5] Ibid. s. 166
[6] REBRO, K., BLAHO, P. 2010. Rímske právo. 4. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2010. s. 343
[7]HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník, 2004, roč. 143, č. 11. s. 1041 a 1044
[8] Ibid. s. 1043
[9] KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. s. 206
[10] OVEČKOVÁ, O., ŽITŇANSKÁ, L. a kol. 2013. Obchodné právo. Záväzkové právo. 2. doplnené a prepracované vydanie. Bratislava : IURIS LIBRI, 2013. s. 142
[11] LUBY, Š. 1958. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. s. 32
[12] HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník, 2004, roč. 143, č. 11. s. 1051. (pozn. preklad autora)
[13] KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. s. 206
[14] Ibid. s. 238 – 239
[15] LUBY, Š. 1958. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. s. 43
[16] HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník, 2004, ročník 143, číslo 11. s. 1047
[17] Ibid.
[18] Ibid. s. 1044
[19] KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. s. 212 a 213. (pozn. preklad autora)
[20] LUBY, Š. 1958. Prevencia a zodpovednosť v občianskom práve. I. diel. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1958. s. 33
[21] KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. s. 215
[22] Napr. ust. § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonníka v znaní neskorších predpisov: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“
[23] HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník. 2004, ročník 143, číslo 11. s. 1052
[24] VEČEŘA, M. a kol. 2009. Teória práva. 3. vydanie. Bratislava : EUROKÓDEX, 2009. s. 96
[25] HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník. 2004, ročník 143, číslo 11. s. 1054. (pozn. preklad autora)
[26] PRAŽÁK, P. 2012. Má institut právní odpovědnosti v návrhu nového občanského zákonníku jasnou koncepci? In Právní rozhledy. 2012, ročník 20, číslo 3. s. 103
[27] Ibid. s. 103 a 105
[28] HANDLAR, J. 2004. Právní odpovědnost – netradiční zamyšlení nad tradičním pojmem. In Právník, 2004, ročník 143, číslo 11. s. 1059
[29] SKORKOVÁ, V. 2013. Systém zodpovednosti za neoprávnený zásah do autorských práv : dizertačná práca. Bratislava : Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva, 2013. s. 95
[30] Ibid. s. 49 a 50
[31] KNAPPOVÁ, M. 2003. Povinnost a odpovědnost v občanském právu. Praha : EUROLEX BOHEMIA, 2003. s. 259 – 270
[32] Ibid. s. 292 a 293