Again to the illegally obtained evidence in favor of the accused

Abstrakt: Tento článok má za cieľ sa zaoberať problematikou nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ktorého aktuálnosť je podčiarknutá aj súčasným posudzovaním ústavnosti ustanovenia dotýkajúce sa tejto problematiky zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky. Autor bude nadväzovať na myšlienky profesora Burdu, ktorý sa v roku 2008 tejto problematike venoval vo svojom príspevku. Myšlienky budú dopĺňané a rozvíjané ďalšími poznatkami a odporúčaniami k tejto problematike vrátane poukázanie na dôsledky pre iné právne odvetvia. Autor najskôr vykoná horizontálnu komparáciu a analýzu poznatkov problematiky nezákonne získaného dôkazu v trestnom práve a nasledovne tieto poznatky aplikuje do druhej časti príspevku, ktorá sa zaoberá nezákonne získaným dôkazom v prospech obvineného.
Kľúčové slová: dokazovanie, nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného, spravodlivosť, nezákonnosť, prezumpcia neviny

Abstract: This article aims to deal with the issue of illegally obtained evidence in favour of the accused, the relevance of which is underlined by the current assessment of the constitutionality of the provision concerning this issue by the Constitutional Court of the Slovak Republic. The author will follow the ideas of Professor Burda, who addressed this issue in his 2008 paper. The ideas will be supplemented and developed with further knowledge and recommendations on this issue including pointing out the consequences for other legal branches. The author will first make a horizontal comparison and analysis of the knowledge of the issue of illegally obtained evidence in criminal law and then apply this knowledge to the second part of the paper, which deals with illegally obtained evidence in favour of the accused.
Key words: evidence, illegally obtained evidence in favor of the accused, justice, illegality, presumption of innocence

Ilustrácia: vygenerované umelou inteligenciou (2024)

Úvod

Problematika nezákonne získaného dôkazu zamestnáva aplikačnú prax a právnych teoretikov po celom svete v oblasti civilného a trestného práva. V civilnom práve procesnom je riešenie problematiky nezákonne získaného dôkazu zákonodarcom vyjadrená priamo v princípoch zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP), a to v článku 16 ods. 2 a článku 3 ods. 1 „Súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1. (...) Každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.“ Trestné právo má k nezákonne získanému dôkazu svoj vlastný prístup. My sa v našom príspevku budeme venovať nezákonne získanému dôkazu vo všeobecnosti v trestnom práve s horizontálnym komparatívnym náhľadom a potom pretavíme tieto poznatky aj do problematiky nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného pre podmienky Slovenskej republiky. Nepochybne má však táto problematika okrem právneho aj právno-filozofický, morálny a etický kontext, ktorý si určite zaslúži hlbšie skúmanie v rámci iného príspevku. Už z príklonu k zástancom teórií prirodzeného práva alebo k zástancom pozitívneho práva bude vyplývať smerovanie odpovede na (ne)prípustnosť a nepoužiteľnosť nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného. Zatiaľ čo zástancovia teórie prirodzeného práva operujú s myšlienkami inherentnej prepojenosti práva s morálkou, legitimity existencie práva na základe morálky a integráciou etiky do práva, tak zástancovia pozitívneho práva prezentujú názor oddelenosti práva od morálky a neutrálnosti práva. ¹ Možno predpokladať, že zástancovia prirodzeného práva by mali za to, že nepripustenie a nepoužitie nezákonne získaného dôkazu môže predstavovať za určitých okolností (napríklad v prípade neoslobodenia nevinnej osoby) zlyhanie naplniť morálne štandardy práva. Samotný úkon (zákonodarcov alebo orgánom aplikácie práva) nepripustenia a zmarenie možnosti použitia takéhoto dôkazu by potom nebol legitímnym právnym aktom. Z hľadiska utilitaristickej filozofie by zas pripustenie a použitie nezákonne získaného dôkazu mohlo byť ospravedlnené sledovaním väčšieho celkového dobra, ktoré vedie k odsúdenie nebezpečného páchateľa alebo oslobodeniu nevinnej osoby. Naopak, deontologická etika by zas nemusela chcieť pripustiť takýto dôkaz. Deontológovia argumentujú, že niektoré činy sú vo svojej podstate nesprávne bez ohľadu na ich následky. Pripustenie nezákonne získaného dôkazu by tiež bolo vo svojej podstate nesprávne, keďže by zahŕňalo protiprávne konania zo strany osôb, ktoré takýto dôkaz získali. ²

Nezákonný dôkaz pohľadom legislatívy, súdov a právnej doktríny

Vo všeobecnosti môžeme tvrdiť, že prístup veľkej časti právnej vedy, súdnej praxe a legislatívcov k nezákonne získanému dôkazu na európskom kontinente spája podobné zmýšľanie ohľadom (ne)pripustenia a (ne)použitia nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní i s ohľadom na rozdielnosť právnych úprav štátov dotýkajúcich sa dokazovania v trestnom konaní. ³ Vo veľkej väčšine prípadov sa autori zaoberajú nezákonne získaným dôkazom v neprospech obvineného, kedy tento dôkaz v konaní vo všeobecnosti do trestného konania nepripúšťajú alebo zakazujú jeho použitie, avšak otvárajú dvere aj výnimkám. V Nemeckej spolkovej republike je táto problematika ukotvená primárne v § 136, §136a a § 244 ods. 2 nemeckého Trestného zákona (Strafprozeßordnung). ⁴ Jedným z kľúčových rozhodnutí dotýkajúceho sa tejto problematiky je rozhodnutie Spolkového súdneho dvora (Bundesgerichtshof), podľa ktorého: „(...) Taktiež nie je zásadou Trestného poriadku, že pravda musí byť za každú cenu vyšetrená (...)“⁵. Vo Francúzsku je táto problematika primárne zakotvená v článku 427, 431 a 432 francúzskeho Trestného zákona (Code de procédure pénale) ⁶ a rozvíjaná súdnymi rozhodnutiami, napríklad podľa Kasačného súdu Francúzska (Cour de Cassation, Chambre criminelle) „ (...) v skutočnosti žiadne zákonné ustanovenie neumožňuje trestným sudcom vylúčiť dôkazné prostriedky predložené stranami z jediného dôvodu, že boli získané nezákonne alebo nespravodlivo; je len na nich, aby pri aplikácii článku 427 Trestného poriadku posúdili jeho dôkaznú silu (...)“⁷. Vo Veľkej Británii je zas táto problematika upravená v článku 78 ods. 1 osobitného zákona o policajných a trestných dôkazov (Police and Criminal Evidence Act 1984), v ktorom sa explicitne uvádza, že: v „akomkoľvek konaní môže súd odmietnuť poskytnúť dôkazy, o ktoré sa obžaloba navrhuje opierať, ak sa súdu zdá, že so zreteľom na všetky okolnosti vrátane okolností, za ktorých boli dôkazy získané, pripustenie dôkazov by malo taký nepriaznivý vplyv na spravodlivosť konania, že by to súd nemal pripustiť.“ ⁸ Uvedená problematika bola ešte predtým a stále je riešená prostredníctvom sudcovskej tvorby práva. Podľa jedného z britských súdnych rozhodnutí: „Na druhej strane, v trestných veciach je nezákonne získaný dôkaz neprípustným, pokiaľ nezákonnosť zaobstaranie dôkazu nie je ospravedlnená súdom.“ ⁹ V Českej republike je zas táto problematika upravená v § 89 Trestného poriadku¹⁰. Ústami Najvyššieho súdu Českej republiky „Zásada volného hodnocení důkazů totiž orgánům činným v trestním řízení ukládá, aby bylo k vadám řízení přistupováno diferencovaně – materiálně. Trestní řád sice pro některé důkazy vyžaduje zvláštní podmínky jejich opatření a provedení, ale pro jejich nesplnění zpravidla výslovně nestanoví jako důsledek neplatnost, neúčinnost apod. Činí tak pouze tehdy, když by provedení důkazu způsobilo státu nebo osobě, proti níž se řízení vede, vážnou škodu nebo ohrozilo jiné státem uznané zájmy, přičemž takové důkazy jsou v trestním řízení nepřípustné. Je tak tomu v případě získání důkazu nezákonným donucením nebo hrozbou takového donucení (§ 89 odst. 3 tr. ř.) nebo v případě nesplnění kogentních procesních podmínek, za kterých má být důkaz proveden.“ ¹¹ V Slovenskej republike je problematika upravená v § 119 ods. 3, 5 Trestného poriadku a rozvíjaná rozhodovacou súdnou praxou. ¹²

Prístup k tejto problematike zo strany členských štátov Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) potvrdzuje vo svojej judikatúre Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“), podľa ktorého: „Aj keď článok 6 Dohovoru garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, nestanovuje žiadne pravidlá prípustnosti dôkazu ako takého, preto je táto otázka v prvom rade vecou národnej legislatívy. Súd preto nemôže z principiálneho hľadiska a čisto teoreticky vylúčiť, že nezákonne získaný dôkaz daného druhu smie byť prípustný. Jeho úlohou je iba zistiť, či bol súdny proces s pánom Schenkom ako celok spravodlivý.“ ¹³V nadväznosti na uvedené možno doplniť názor autorky Chedraui, ktorá tvrdí, že ESĽP pri hodnotení prípustnosti nezákonne získaného dôkazu do trestného konania hľadá rovnováhu medzi spravodlivým procesom na jednej strane a inými záujmami a právami na druhej strane. Toto hľadanie rovnováhy realizuje prostredníctvom posudzovania nasledovných kritérií: (i.) použiteľnosť dôkazu v konaní – čím väčší vplyv dôkazu na výsledok súdneho konania, tým väčší vplyv na spravodlivosť súdneho konania, (ii.) existencia iných procesnoprávnych záruk v trestnom konaní – ak existujú iné procesnoprávne záruky ako napríklad dodržanie zásady kontradiktórnosti, tak môžu byť považované za zmiernenie nespravodlivosti, ktorá nastala nezákonným získaním dôkazu v rozpore s Dohovorom, (iii.) závažnosť trestného činu a verejný záujem na potrestaní – čím závažnejší trestný čin, tým menšia ochrana práv obvineného Dohovorom, (iv.) výlučnosť dôkazu – čím je dôkaz viac výlučným (jedinečným, iný neexistuje na potvrdenie alebo vyvrátenie skutočnosti), tým je väčšia pravdepodobnosť, že ho do trestného konania pripustí a vice versa. ¹⁴ Tieto kritéria nemajú vopred ustanovenú váhu pre hodnotenie a sú posudzované individuálne v každom jednom prípade.

Právna doktrína sa spravidla pridržiava týchto súdnych rozhodnutí. V Slovenskej republike platí, že „slovenský trestný proces nepripúšťa použitie nezákonne získaného dôkazu, v zásade ho nepripúšťa ani trestnoprávna teória, ani judikatúra, či už slovenská alebo česká (...) alebo judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (...), pričom väčšinou, no nie bezvýnimočne (...), ide o porušenie (...) práva na spravodlivé súdne konanie (....)“.¹⁵ Predstavitelia českej právnej doktríny oceňujú legislatívne návrhy, ktoré delia nezákonne získané dôkazy po vzore zahraničných úprav na absolútne a relatívne neúčinné. ¹⁶ Inšpiratívny prístup k nezákonne získanému dôkazu môžu predstavovať 3 teórie prezentované nemeckou právnou doktrínou, ktoré sú reflektované v nemeckej judikatúre a reflektujú nemeckú judikatúru. Prvá teória tzv. „Porušenia zákonne chránenej sféry“ (Rechtskreistheorie) podľa ktorej platí, že pre pripustenie takéhoto dôkazu je podstatné, či porušenie sa dotklo podstatne právneho okruhu sťažovateľa alebo či má preňho len nepodstatný význam. Druhá teória tzv. „Veta prípustnosti“ (Widerspruchslösung) pracuje so skutočnosťou, že takýto nezákonne získaný dôkaz je prípustný, pokiaľ jeho neprípustnosť výslovne nenamietla v trestnom konaní osoba, ktorej práva boli porušené nezákonným získaným dôkazu. Tretia teória tzv. „Hypoteticky čistej cesty“ (hypothetischer Ermittlungsverlauf) pracuje s tézou, že nezákonne relevantné získané dôkazy by nemali byť vylúčené len z dôvodu „technickej chyby“ za predpokladu, že existovala možnosť ich získať zákonným spôsobom. ¹⁷

Čo však tieto poznatky zo zahraničia spája je základná téza neprípustnosti a nepoužiteľnosti nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní, pokiaľ nejde o výnimočnú a odôvodnenú situáciu. O takúto situáciu by mohlo ísť napríklad vtedy, keď majú subjekty trestného konania k dispozícii nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného.

Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného

Od vydania príspevku v roku 2008 s názovom „Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného“ ¹⁸ profesora Burdu (ďalej aj ako „príspevok profesora Burdu“), na ktorý bude autor nadväzovať, cez parlamentné schválenie zákona číslo 40/2024 Z. z. (ďalej aj ako „novela“) ¹⁹až po jej posudzovanie Ústavným súdom SR táto problematika nevyvolala zvýšenie pozornosti v podmienkach SR, ktorú by si zaslúžila. Ústavný súd SR v novele dotýkajúceho sa zákona číslo 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Trestný poriadok“) na rozdiel od novely zákona číslo 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov nepriznal pozastavenie účinnosti novely trestnoprávneho kódexu okrem pár ustanovení. ²⁰ Jedným z ustanovení je aj ustanovenie dotýkajúce sa nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ktoré by malo znieť v § 119 ods. 6 Trestného poriadku v znení novely: „Ak bol dôkaz získaný nezákonným spôsobom a je dôvodný predpoklad, že bude svedčiť v prospech obvineného, orgány činné v trestnom konaní alebo súd ho môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, a to iba v prospech obvineného; to neplatí, ak ide o dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia, ktoré boli použité za účelom získania dôkazu v prospech obvineného.“

V príspevku profesora Burdu bola už v roku 2008 správne nastolená otázka, ktorá bola pretavená aj do dôvodovej správy novely: ²¹ „Ako sa teda majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať, najskôr právne a následne morálne so situáciou, keď všetky zákonne získané dôkazy jasne svedčia v neprospech obvineného, avšak akurát ospravedlňujúci dôkaz či dôkazy (ktoré by prípadne mohli usvedčujúce dôkazy vyvrátiť) sú získané nezákonne? ... Majú snáď orgány činné v trestnom konaní obviniť a následne odsúdiť človeka, aj keď fakticky vedia, že je nevinný (...)?“(ďalej ako „prvá otázka“). Otázky, ktoré si možno ďalej klásť znejú nasledovne: „Ako sa majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať s nezákonne získaným dôkazom v prospech obvineného, ktorý je ďalším oslobodzujúcim dôkazom popri ostatných zákonne získaných dôkazov?“ (ďalej aj ako „druhá otázka“) „Ako sa majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať s nezákonne získaným dôkazom v prospech obvineného, ktorý nie je oslobodzujúcim dôkazom v prospech obvineného, ale je jediným rozhodujúcim pre uloženie miernejšieho trestu?“ (ďalej aj ako „tretia otázka“) „Ako sa majú orgány činné v trestnom konaní a súdy vysporiadať s nezákonne získaným dôkazom v prospech obvineného, ktorý nie je oslobodzujúcim dôkazom v prospech obvineného, ale je jediným rozhodujúcim pre nepriznanie vyfabulovaného nároku na náhradu škody v adhéznom konaní?“ (ďalej aj ako „štvrtá otázka“) „Ako sa má advokát vysporiadať s pokynom obvineného klienta, aby nezákonne získal jedinečný oslobodzujúci dôkaz pre oslobodenie svojho klienta?“ (ďalej aj ako „piata otázka“). K riešeniu prvých štyroch nastolených otázok je možné pristupovať dvoma spôsobmi, ktoré načrtol v príspevku profesor Burda. Prvý spôsob je relativizovanie výsledkov zákonného dokazovania v kombinácii so zásadou in dubio pro reo. Druhý spôsob, ktorému sa budeme venovať na nižších riadkoch je hľadanie cesty, ktorou by sa do trestného konania pripustil nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného.

Pre zodpovedanie vyššie načrtnutých otázok upravíme vyššie opísané kritéria ESĽP autorkou Chedraui, ktoré riešia nezákonne získaný dôkaz v neprospech obvineného. Tieto kritéria modifikujeme pre skúmanie nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného a na pomery v SR: (i.) výlučnosť nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní v prospech obvineného – čím je dôkaz viac výlučným (jediným, iný neexistuje na potvrdenie alebo vyvrátenie skutočnosti), tým je väčšia pravdepodobnosť, že ho súd alebo orgány činné v trestnom konaní do trestného konania pripustia a vice versa (ďalej aj ako „prvé kritérium“), (ii.) použiteľnosť nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní v prospech obvineného – čím väčší vplyv dôkazu na výsledok súdneho konania, tým väčší vplyv na spravodlivosť súdneho konania a väčšia pravdepodobnosť jeho pripustenia do trestného konania zo strany súdu a orgánov činných v trestnom konaní a vice versa (ďalej aj ako „druhé kritérium“), existencia iných procesnoprávnych záruk pre subjekty odlišné od obvineného v trestnom konaní (ďalej aj ako „tretie kritérium“).

Pri zodpovedaní prvej otázky sú kľúčové poznatky z príspevku profesora Burdu pracujúce s účelom trestného konania v § 1 Trestného poriadku, zásadou primeranosti a zdržanlivosti v § 2 ods. 2 Trestného poriadku, zásadou prezumpcie neviny v § 2 ods. 4 Trestného poriadku a právom na spravodlivý proces v § 2 ods. 7 Trestného poriadku, s ktorými možno súhlasiť a aplikovať na zodpovedanie prvej otázky. Pre bližšie pochopenie týchto myšlienok odkazujem na jeho príspevok. Zároveň autor v príspevku konštatuje, že tiež nenašiel žiadne súdne rozhodnutie od ESĽP priamo dotýkajúce sa rozoberanej problematiky. Nanešťastie ani nám sa nepodarilo nájsť akékoľvek rozhodnutie od ESĽP. Avšak čo sa nám podarilo v rámci právnej rešerše nájsť je rozhodnutie Najvyššieho súdu Rakúskej spolkovej republiky, ktoré túto problematiku rieši a odkazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci Schenk. Najvyšší súd Rakúskej spolkovej republike uviedol, že „MRK (pozn. autora: Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd) taktiež neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by bránili použitiu nezákonne získaných dôkazov (v prospech obvineného). V rozhodnutí EGMR (poznámka autora: ESĽP) citovanom v sťažnosti vo veci Schenk proti Švajčiarsku (EuGRZ 1988, 390) nebolo vylúčené využitie nezákonne získanej magnetofónovej nahrávky, a to aj v neprospech obvineného; O to viac je v záujme spravodlivého procesu nevyhnutné použitie dôkazov slúžiacich na obhajobu obvineného.“ ²² „To isté platí v Belgicku: podozrivý sa môže vždy spoľahnúť na nezákonne získané dôkazy, ak sú oslobodzujúce. V tejto súvislosti je irelevantné, či bol podozrivý osobne zapojený do nedovoleného konania, z ktorého vyplynuli dôkazy.“ ²³ Pripustenie a použitie nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného pripúšťa aj Najvyšší súd Gréckej republiky po zohľadnení testu proporcionality, závažnosti trestného činu a výlučnosti nezákonne získaného dôkazu, pričom jeho nepripustenie môže predstavovať porušenie ľudskej dôstojnosti. ²⁴ Problematickým sa môže javiť prípad, ktorý riešil Najvyšší súd Gréckej republiky: Ako sa postaviť k situácií, keď by pripustenie výlučného oslobodzujúceho nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného usvedčovalo spoluobvineného? V danom prípade takýto dôkaz Najvyšší súd Gréckej republiky nepripustil a nepoužil, keďže nešlo o výlučný oslobodzujúci dôkaz v prospech obvineného. ²⁵ Ako však postupovať v prípade, že by išlo o výlučný oslobodzujúci dôkaz v takejto situácii? Máme za to, že v podmienkach SR by sa takýto dôkaz mal do konania pripustiť, resp. použiť a na časť takéhoto dôkazu, ktorá usvedčuje spoluobvineného sa nebude prihliadať v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Iný spôsob, ktorý stojí za úvahu môže byť využitie inštitútu vylúčenia veci podľa § 21 Trestného poriadku, keďže práve táto situácia môže predstavovať iný dôležitý dôvod, pričom do konania zaoberajúceho sa spoluobvineným by sa neprevzal a nepripustil, resp. nepoužil takýto dôkaz. Správnym postupom však môže byť aj nájdenie a aplikovanie výnimky pre pripustenie a použitie nezákonne získaného dôkazu v neprospech obvineného v rámci judikatúry ESĽP²⁶alebo Najvyššieho súdu SR, kedy by orgán činný v trestnom konaní alebo súd pripustil a použil nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného a zároveň v neprospech spoluobvineného.

Pre pripustenie a použitie nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného nám vypovedá aj aplikácia kritérií na prvú otázku. Prvé kritérium a druhé kritérium bude naplnené, keďže situácia v rámci prvej otázke modeluje prípad, kedy nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného je jediným, ktorého použiteľnosť má vplyv na spravodlivé rozhodnutie predstavujúce nestíhanie alebo neodsúdenie nevinnej osoby. Čo sa týka tretieho kritéria, tak máme za to, že na základe zásady kontradiktórnosti trestného konania disponuje prokurátor, spoluobvinený a poškodený právom vyjadriť sa k pripusteniu nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného. Ďalej, pokiaľ by bol prokurátor, spoluobvinený alebo poškodený nespokojný s rozhodnutím o pripustení a použití takéhoto dôkazu, tak môže využiť svoje právo na opravný prostriedok voči rozhodnutiu, ktoré bolo opreté o takýto dôkaz.

Iným argumentom pre pripustenie a použitie takéto dôkazu môže byť absolútna povaha zásady prezumpcie neviny, ktorá znamená nemožnosť zrušenia alebo obmedzenia samotnej zásady a práv, ktoré tvoria túto zásadu za každých okolností. ²⁷ „O čo by sa však mohli orgány činné v trestnom konaní alebo súd oprieť, ak by chceli v konaní pripustiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného? (...) zásada prezumpcie neviny ─ § 2 ods. 4 TP ─ ak sa obvinený považuje za nevinného, kým nie je právoplatne odsúdený, o to väčší záujem je na tom, aby nebol odsúdený, keď sa fakticky vie, že napríklad daný skutok nespáchal (...)“ Máme za to, že zakotvenie zásady prezumpcie neviny nie je len formálnym ustanovením, ale jej materiálna povaha vyžaduje jej zloženie aj z práva na použite nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ktorý je jediným oslobodzujúcim dôkazom a nebol získaný v rozpore s čl. 3 Dohovoru alebo § 119 ods. 5 Trestného poriadku. Uvedené by potom znamenalo, že k pripusteniu a použitiu takéhoto dôkazu nemusí dôjsť až po vykonaní testu proporcionality, keďže ten predpokladá iba relatívne práva, ktoré sú obmedziteľné. ²⁸Pokiaľ by došlo k získaniu takéto dôkazu v rozpore s čl. 3 Dohovoru alebo s § 119 ods. 5 Trestného poriadku, tak stále prichádza ešte do úvahy prvý spôsob, ktorým je relativizovanie výsledkov zákonného dokazovania v kombinácii so zásadou in dubio pro reo. Uvedené však neznamená, že osoby, ktoré takýmto spôsobom získali dôkaz nemusia byť trestnoprávne alebo inak zodpovedné za skutok, ktorým ho získali.

Problém pre orgány činné v trestnom konaní a súdy by mohlo predstavovať nepripustenie a nepoužitie takto navrhovaného dôkazu zo strany obvineného z dôvodu možného porušenia práva na obhajobu, keďže z „okolnosti, že prezumpcia neviny je základným princípom trestného konania, vychádza i právo obvineného na obhajobu, jeho právo dokazovať svoju nevinu alebo okolnosti, ktoré jeho vinu zmenšujú.“ ²⁹ Ako by však mohlo dôjsť k reálnemu naplneniu tohto práva, keď by formálne mal obvinený možnosť predkladať dôkazy, avšak nepripúšťali by sa do trestného konania a nebral by sa ohľad na použitie oslobodzujúcich dôkazov pri posudzovaní (ne)viny? „Aj v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné, aby právo na obhajobu bolo v plnej miere zaručené a realizované v tých procesných situáciách, v ktorých sa právo na obhajobu má uplatňovať a pre právny štát nie je dostatočné len jeho formálne priznanie (pozn. autora: a formálne uplatňovanie).“ ³⁰

Pri zodpovedaní druhej otázky je opätovne rozhodujúce prvé a druhé kritérium. Prvé kritérium by neodôvodňovalo pripustenie a použitie takéto dôkazu, keďže nepôjde o výlučný dôkaz. Druhé kritérium by mohlo smerovať k pripusteniu a použitiu takéhoto dôkazu, keďže by jeho použiteľnosť prispievala k ďalšiemu potvrdeniu neviny obvineného. Tretie kritérium by znova bolo opreté o zásadu kontradiktórnosti a práva iných subjektov na opravné prostriedky. Aj bez ohľadu na matematické preváženie dvoch kritérií nad jedným, je prvé kritérium tak silné, že samo preváži nad druhým a tretím kritériom. Zjednodušene napísané, nemá ratio a zmysel akceptovať čiastočnú nezákonnosť konania z dôvodu pripustenia a použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ak existujú iné oslobodzujúce dôkazy. Ešte inak povedané nemuselo by ísť o nevyhnutný zásah v demokratickej spoločnosti, ale o nadbytočný zásah. Dokonca aj v prípade, že by došlo k váženiu práv prostredníctvom testu proporcionality, tak by nebol splnený podtest nevyhnutnosti, keďže by existovali iné prostriedky (ďalšie zákonne získané dôkazy oslobodzujúce obvineného) na dosiahnutie cieľa (zastavanie trestného stíhania voči nevinnej osobe). Z uvedeného dôvodu by sme takýto dôkaz v takejto situácií nepripustili a nepoužili v trestnom konaní.

V rámci tretej otázky je potrebné zdôrazniť, že súdy v zmysle čl. 50 Ústavy SR rozhodujú nie len o vine, ale aj o treste. Uznanie osoby za vinnú predstavuje primárne morálne potrestanie danej osoby v spoločnosti. Rozhodnutie o druhu a výmere trestu predstavuje už premietnutie rozhodnutia o vine do konkrétnych citeľných následkov u odsúdenej osoby, spravidla do obmedzenia osobnej slobody pri trestoch odňatia slobody alebo do majetkových práv pri peňažných trestoch. Rozhodovanie o vine, druhu a výmere trestu či upustenia od potrestania je vzájomne prepojené a z týchto dôvod máme za to, že na zodpovedanie tejto otázky sa vzťahujú poznatky opísané pri zodpovedaní prvej otázky, najmä ohľadom práva na spravodlivý proces a odkaz na účel trestného procesu v § 1. Z uvedeného potom vyplýva náš postoj k pripusteniu a použitiu takéhoto dôkazu v trestnom konaní v situácii načrtnutej treťou otázkou. Opačný názor by podľa nás mohol byť rozporným už len so základnými ideami ohľadom spravodlivosti v duchu myšlienky „Spravodlivosť je stála a trvalá vôľa dať každému, čo mu patrí. Princípy práva sú tieto: čestne žiť, nikomu neškodiť, dať každému čo mu patrí. ³¹ Totiž, v prípade nepripustenie a nepoužitia takéhoto dôkazu, by došlo k udeleniu prísnejšieho trestu, ktoré nespĺňa požiadavku „dať každému čo mu patrí“, „nikomu (ani odsúdenej osobe) neškodiť“ a spravodlivého potrestania páchateľa v zmysle § 1 Trestného poriadku. V tomto smere je inšpiratívna aj veta Ústavného súdu ČR, ktorá je podľa nás použiteľná na prvú a tretiu otázku a nasledovným spôsobom vykladá zásadu zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností „(...) 2 odst. 5 alinea ultima trestního řádu. Posledně uvedené zákonné ustanovení totiž v souladu s ústavními principy spravedlivého procesu a z nich vyplývajícího rozvržení rolí jeho jednotlivých účastníků nutno vykládat tak, že je soud povinen doplňovat dokazování v rozsahu potřebném pro spravedlivé rozhodnutí, které nemusí být nutně odsuzující. (...).“³²

Pri zodpovedaní štvrtej otázky je potrebné poukázať na dovetok § 1 Trestného poriadku „(...) treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“. Medzi základné práva fyzických a právnických osôb patria aj majetkové práva ustanovené v čl. 20 Ústavy SR. V rámci týchto ustanovení štát garantuje zákonnú ochranu majetku (čl. 20 ods. 1 Ústavy SR) a zákaz zneužívania vlastníctva na ujmu iných práv (čl. 20 ods. 3 Ústavy SR). Máme za to, že nepripustením a nepoužitím nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ale priznaním vyfabulovaného nároku náhrady škody v prospech poškodeného by došlo k porušeniu ochrany majetkových práv obvineného a zneužitiu majetkových práv poškodeného. Pri skúmaní prvého kritéria, dospievame k tomu, že nejde o výlučný dôkaz pre oslobodenie, avšak ide o výlučný dôkaz pre nepriznanie vyfabulovaného nároku, ktorý by v civilnom konaní nebol priznaný. Pri skúmaní tretieho kritéria v rámci tejto otázky máme za to, že poškodenému v trestnom konaní prináleží právo vyjadriť sa k nezákonne získanému dôkazu dotýkajúceho sa adhézneho konania, má k dispozícií opravné prostriedky v trestnom konaní a aj prípadnú žalobu v civilnom konaní. Z uvedeného dôvodu odporúčame pripustiť a použiť takýto dôkaz v trestnom konaní. Ak by však nedošlo k pripusteniu a použitiu takéhoto dôkazu, ale došlo by k vedeniu exekúcie voči odsúdenej osobe, tak by za zmienku stála úvahu o zastavení exekúcie. Exekúcia by mohla byť zastavená na základe § 61k písm. ods. 1 písm. d) zákona číslo 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej aj ako „Exekučný poriadok“), in concreto z dôvodu existencie inej skutočnosti, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu. Tu treba poznamenať „že výpočet dôvodov zastavenia exekúcie exekučným súdom je v komentovanom ustanovení demonštratívny. Dôvod na zastavenie exekúcie môže vyplývať aj z iných ustanovení Exekučného poriadku, z ustanovení iných procesných predpisov alebo z hmotného práva.“ ³³ Touto skutočnosťou by mohlo byť vykonávanie práv v rozpore s dobrými mravmi alebo zákazu zneužitia práv poškodeného (§3 ods. 1 zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), ktorý si uplatňuje vyfabulovanú pohľadávku. V tomto smere je tiež otázne, či vôbec možno začať takúto exekúciu aj keď máme exekučný titul (trestný rozsudok s povinnosťou nahradiť škodu) vzhľadom na to, že podľa § 200 Exekučného poriadku sa na exekučné konanie použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak a podľa článku 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. V takýchto prípadoch uplatňovania práva by išlo „správanie sa subjektov práva, ktoré síce nachádza oporu v platnom práve, avšak tvrdé uplatňovanie takýchto práv nie je slušné vo vzťahu k ostatným adresátom a recipientom právnej úpravy. Zákaz zneužitia práva teda predstavuje istý materiálny korektív k príliš formalistickému výkladu zákonného textu, ktorý by v konečnom dôsledku poškodzoval práva (prípadne oprávnené záujmy) iných. Filozoficky sa tak inštitút zákazu zneužitia práva hlási k aristotelovskej slušnosti ako korektívu príliš tvrdej aplikácie zákona.“ ³⁴

Zároveň pri zodpovedaní týchto štyroch otázok nie je podľa nášho názoru pre pripusteniu a použitie nezákonne získaného v prospech obvineného podstatné, kto tento dôkaz získal, či už štát prostredníctvom prokuratúry alebo obvinená osoba. Limitujúcim a podstatným pre pripustenie a použitie takého dôkazu je spôsob jeho získania. Samotné ustanovenie v § 119 ods. 5 Trestného poriadku a ustanovenie § 119 ods. 6 novely Trestného poriadku zakazuje použitie dôkazu získaného nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia, poskytnutia nezákonného benefitu alebo sľubu nezákonného benefitu spolupracujúcej osobe alebo benefitu, ktorý prokurátor v rozpore s týmto zákonom neoznámil súdu. To sa však netýka použitia dôkazu proti osobe, ktorá ho takýmto spôsobom získala (ďalej aj ako „limitujúce ustanovenia“). Podstata týchto limitujúcich ustanovení je potvrdená a dopĺňaná aj rozhodnutím ESĽP, napríklad vo veci Jalloh proti Nemecku³⁵ na základe, ktorého nie je prípustný a použiteľný za žiadnych okolností dôkaz získaný v rozpore čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Limitujúce ustanovenia platia aj na zodpovedanie piatej otázky. Pokiaľ by sa však advokát na pokyn klienta rozhodol iným nezákonným spôsobom získať dôkaz ako je uvedené v limitujúcich ustanoveniach, tak by narážal na ustanovenia § 18 ods. 1 zákona číslo 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. „Ochrana práv a presadzovanie záujmov klienta je však limitované povinnosťou advokáta dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy.“ ³⁶V takýchto prípadoch je preto na mieste poučiť klienta o dôvodoch nesplnenia pokynu a zamerať sa na iný spôsob účinnej obhajoby klienta. Týmto spôsobom môže byť, že obhajoba navrhne a odôvodni dôležitosť získať takýto dôkaz orgánom činným v trestnom konaní a súdu, ktoré majú možnosti v Trestnom poriadku pre jeho získanie, napr. cez inštitúty zaistenia vecí alebo cez informačno-technické prostriedky.

Záver

V rámci nášho príspevku sme mali možnosť zistiť viacero skutočností. Prvou je, že nezákonne získaný dôkaz sa vo viacerých členských štátoch Dohovoru do trestného konania nepripúšťa, avšak existujú z toho aj výnimky. Tento prístup zastáva a vykladá vo svojej rozhodovacej praxi aj ESĽP. Druhou skutočnosťou je, že výnimku zo všeobecnej neprípustnosti alebo všeobecného zákazu použiteľnosti môže predstavovať nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného, najmä v prípade možného nespravodlivého odsúdenia nevinnej osoby v dôsledku nepripustenia a nepoužitia takéhoto dôkazu. Treťou skutočnosťou, ktorú sme zistili je, že existuje aj limit pre pripustenie a použitie takéhoto dôkazu. Tým limitom je spôsob jeho získania. Za absolútne neprípustné a absolútne nepoužiteľné je považované jeho získanie nezákonným donútením, hrozbou takéhoto donútenia či mučením. Štvrtým zistením je, že pripustenie a použitie takéhoto dôkazu môže priniesť výhody ako je napríklad zabezpečenie spravodlivého procesu pre obvineného, zabezpečenie práva na obhajobu, plné rešpektovanie zásady prezumpcie neviny a skutočné zisťovanie materiálnej pravdy v trestnom konaní. Avšak naopak, uvedené so sebou spája aj nevýhody ako je oslabenie všeobecného pravidla o neprípustnosti a nepoužiteľnosti nezákonne získaného dôkazu v trestnom konaní, nejednotnosť aplikácie zákonných ustanovení o neprípustnosti a nepoužiteľnosti nezákonného získaného dôkazu v trestnom konaní pre všetky subjekty trestného konania a potencionálne zneužívania ustanovenia. Piatym zistením je, že modifikovaná verzia nemeckej teórie „Porušenia zákonne chránenej sféry“ (Rechtskreistheorie) by tiež mohla podporovať pripustenie a použitie nezákonne získaného dôkazu minimálne pri situáciách načrtnutých v prvej a tretej otázke. Zásah do zákonne chránenej sféry spôsobený nezákonným získavaním dôkazu sa nedotýka obvineného, avšak sféry iných osôb. Ak by však nedošlo k takémuto zásahu, tak by došlo k porušeniu výraznejšie zákone chránených sfér obvineného (napr. ľudská dôstojnosť a osobná sloboda) oproti sféram osôb, ktoré boli dotknuté nezákonným získaním dôkazu. Samozrejme za predpokladu, že tým nedochádza k porušeniu § 119 ods. 5 Trestného poriadku alebo čl. 3 Dohovoru. Šiestym zistením, je že legislatíva zo zahraničia ponecháva väčší priestor pre sudcovskú úvahu ohľadom prípustnosti a použiteľnosti nezákonného dôkazu, čo by mohlo byť vzorom pre budúce legislatívne návrhy v oblasti celkovej problematiky nezákonne získaného dôkazu. Siedmym zistením je, že nepripustenie a nepoužitie nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného môže mať dopad aj v iných právnych odvetviach vrátene správneho trestania, ktoré by bolo zaujímavé rozoberať v inom článku. Záverom tejto state možno len spomenúť, že pre pripustenie a použitie nezákonného dôkazu v prospech obvineného nahrávajú aj základy myšlienok zástancov prirodzeného práva a utilitaristickej filozofie.

Úplným záverom možno uviesť už len posledné dve myšlienky. Prvou myšlienkou je, že ustanovenie novely Trestného poriadku v § 119 ods. 6 je podľa nás ústavne a medzinárodne konformné. Toto ustanovenie nenormuje súdu a orgánom činným v trestnom konaní povinnosť pripustiť a použiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného, ale ustanovuje mu možnosť zohľadniť komplexnosť prípadov. Súd alebo orgány činné v trestnom konaní by sa mali prikloniť k tejto možnosti až po starostlivom posúdení prípadu a takéhoto dôkazu prostredníctvom testu proporcionality a cez kritéria, ktoré sme vyššie uviedli a rozviedli. Vzhľadom na to, že „Kvalifikovať dôkaz ako usvedčujúci alebo ospravedlňujúci (...) možno až v poslednej fáze dokazovacieho procesu, t. j. pri hodnotení dôkazov“, odporúčame orgánom činným v trestnom konaní a súdu pripustiť do trestného konania nezákonný dôkaz v prospech obvineného. Následne v závislosti od jeho výpovednej hodnoty a zásady voľného hodnotenia dôkazov by mohli prihliadať na jeho použitie pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí. Ďalej máme za to, že existencia dôvodného predpokladu, že nezákonný dôkaz bude svedčiť v prospech obvineného musí vychádzať z logickej úvahy predstaviteľov súdov alebo orgánov činných v trestnom konaní o doterajších faktoch vyplývajúcich z vyšetrovania trestného činu (nie len z vyšetrovacieho spisu, ale aj napríklad z operatívnych informácií) a z rozumne predvídateľných situácii, ktoré sa môžu ešte len spájať s konkrétnou trestnou vecou. Druhou myšlienkou je to, že považujeme za vhodné pre zachovanie právnej istoty mať ustanovenie dotýkajúce sa nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného explicitne zakotvené v Trestnom poriadku. V prípade absencie takéhoto explicitného ustanovia to však podľa nás neznamená, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nemôžu pripustiť a použiť takýto dôkaz. Priestor pre jeho pripustenie a použitie otvárajú príklady zo zahraničia a judikatúra ESĽP. Úplným záverom možno už len konštatovať, že v prípade posúdenia neústavnosti ustanovenia § 119 ods. 6 novely Trestného poriadku zo strany Ústavného súdu SR to nemusí automaticky znamenať neústavnosť idey ohľadom nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného, ale len možnú zlú textáciu ustanovenia. Z tohto dôvodu môže byť pre možnú novú textáciu ustanovenia inšpiratívnym článok 16 ods. 2 a článok 3 ods. 1 CSP.

Autor: Mgr. Maximilián Kiko
Právnická fakulta, Univerzita Komenského, Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky

Literatúra

BEYLEVELD D., BROWNSWORD, R. The Practical Difference between Natural-Law Theory and. Legal Positivism". In: Oxford Journal of Legal Studies, roč. 5, č. 1, Jar 1985. s. 1–32.

Britský zákon o policajných a trestných dôkazov v znení neskorších predpisov [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.legislation.gov.uk/ukpga/1984/60/section/78

BURDA, E. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. In: Teoretické a praktické problémy dokazovania. Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15.12.2008, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava, 2008, s. 28.

CLOONEY, A., PHILIPPA, W. The Right to a Fair Trial in International Law. Oxford: Oxford University Press, 2020. s. 20.

CONWAY, P., GAWRONSKI, B. Deontological and utilitarian inclinations in moral decision making: A process dissociation approach. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 104, č. 2, 2013, s. 216–235.

ČENTÉŠ, J. a kol. Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2016. 438 s.

Český Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1961-141.

Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela zákona, parlamentná tlač 106 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=9577 .

Francúzsky Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.legifrance.gouv.fr/codes/section_lc/LEGITEXT00000 6071154/LEGISCTA000006182908/#LEGISCTA000006182908

GIANNOULOPOULOS, D. The exclusion of improperly obtained evidence in Greece: Putting constitutional rights first. In: The International Journal of Evidence & Proof, roč. 11 č. 3, 2007. 181-212 s.

GLESS, S. Truth or Due Process? The Use of Illegally Gathered Evidence in the Criminal Trial. In: German National Reports to the 18th International Congress of Comparative Law. Tübingen: Mohr Siebeck, 2010. s. 675-709.

HOCHMANN, R. Právo na obhajobu ako imanentná súčasť právneho štátu. In: Zborník zo VI. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva 14. – 15. november 2023, zámocký hotel The Grand Vígľaš. [online]. [cit. 2024-06 06]. s. 92-99. Dostupné na: https://www.prf.umb.sk/app/cmsSiteAttachment.php?ID=8507.
https://www.legifrance.gouv.fr/codes/section_lc/LEGITEXT00000 6071154/LEGISCTA000006182908/#LEGISCTA000006182908 .
https://www.legislation.gov.uk/ukpga/1984/60/section/78

Kasačný súd Francúzska, sp. zn. 93-82.717 zo dňa 6.4.1994 [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.legifrance.gouv.fr/juri/id/JURITEXT000007066831/ .

KROŠLÁK, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016. 801 s.

KURILOVSKÁ, L. a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021. 1232 s. [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06].

Najvyšší súdny dvor Rakúskej spolkovej republiky (OGH ), sp. zn. 15 Os 3/92 zo dňa 2.7. 1992 [online].[cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://rdb.manz.at/document/ris.just.JJT_19920702_OGH0002_0150OS00003_…

Najvyšší súd Gréckej republiky, sp. zn. 42/2004 zo dňa 23.12.2003 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.areiospagos.gr/nomologia/apofaseis_DISPLAY.asp?cd=KMKTG3PSL… .

Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II.ÚS 2014/07 zo dňa 14.05.2008.

Nemecký Trestný poriadok v znení neskorších predpisov [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.gesetze-im-internet.de/englisch_stpo/englisch_stpo.html .

OLEJ a kol. Zákon o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013. 768 s. [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06].

PANZAVOLTA, M. a kol. Streamlining the exclusion of illegally obtained evidence in criminal justice. KU LUEVEN, 2022. 133 s. [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.fairtrials.org/app/uploads/2022/02/Streamlining_exclusion_K… .

Rozsudok Európskeho súde pre ľudské práva vo veci Jalloh proti Nemecku zo dňa 11.7.2006, sťažnosť č. 54810/00.

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sarbu proti Rumunsku zo dňa 28.3.2023, sťažnosť č. 34467/15.

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Schenk proti Švajčiarsku zo dňa 12. júla 1988, séria A č. 140.

Rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 1 TdoV 3/2011 zo dňa 26.10.2011.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tz 9/2006 zo dňa z 20.6.2006.

Snemovňa Lordov vo veci R v Sang AC 402, 1980 zo dňa 25.7. 1979 [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.casemine.com/judgement/uk/5a8ff8ca60d03e7f57ecd786 .

ŠTEVČEK, M a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022. 1752 s. [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06].

ŠTEVČEK, M. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018. 1072 s. [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06].
TORRES CHEDRAUI, A. M. An analysis of the exclusion of evidence obtained in violation of human rights in light of the jurisprudence of the European Court of Human Rights. In: Tilburg Law Review, roč.15, č.2, 2010. s. 205-234.

Ulpianus, Digesta, 1,1,10. [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://droitromain.univ-grenoble-alpes.fr/Anglica/D1_Scott.htm#I
Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 4 Tdo 1591/2018 zo dňa 07.05.2019.

Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. PL. ÚS 3/2024-112 zo dňa 28.02.2024 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2024/41/20240311.

Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela zákona, parlamentná tlač 106 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=9577 .

Zákon číslo 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Ústavný zákon číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

---

¹BEYLEVELD D., BROWNSWORD, R. The Practical Difference between Natural-Law Theory and. Legal Positivism". In: Oxford Journal of Legal Studies, roč. 5, č. 1, Jar 1985. s. 1–32.
²Bližšie k pozri: CONWAY, P., GAWRONSKI, B. Deontological and utilitarian inclinations in moral decision making: A process dissociation approach. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 104, č. 2, 2013, s. 216–235.
³GLESS, S. Truth or Due Process? The Use of Illegally Gathered Evidence in the Criminal Trial. In: German National Reports to the 18th International Congress of Comparative Law. Tübingen: Mohr Siebeck, 2010. s.28
⁴Nemecký Trestný poriadok v znení neskorších predpisov [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.gesetze-im-internet.de/englisch_stpo/englisch_stpo.html .
⁵Nemecký Spolkový súdny dvor (BGHSt), sp. zn. 14, 361 zo dňa 14.6.1960 [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.servat.unibe.ch/dfr/bs014358.html .
⁶ Francúzsky Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na:
https://www.legifrance.gouv.fr/codes/section_lc/LEGITEXT00000 6071154/LEGISCTA000006182908/#LEGISCTA000006182908 .⁷Kasačný súd Francúzska, sp. zn. 93-82.717 zo dňa 6.4.1994 [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.legifrance.gouv.fr/juri/id/JURITEXT000007066831/ .⁸Britský zákon o policajných a trestných dôkazov v znení neskorších predpisov [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.legislation.gov.uk/ukpga/1984/60/section/78
sup>9Snemovňa Lordov vo veci R v Sang AC 402, 1980 zo dňa 25.7. 1979 [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.casemine.com/judgement/uk/5a8ff8ca60d03e7f57ecd786 .
¹⁰Český Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://www.zakonyprolidi.cz/cs/1961-141.
¹¹ Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 4 Tdo 1591/2018 zo dňa 07.05.2019.
¹² Bližšie pozri napríklad: Rozsudok Najvyššieho súd Slovenskej republiky, sp. zn. 1 TdoV 3/2011 zo dňa 26.10.2011 alebo rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tz 9/2006 zo dňa z 20.6.2006.
¹³Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Schenk proti Švajčiarsku zo dňa 12. júla 1988, séria A č. 140, § 46.
¹⁴TORRES CHEDRAUI, A. M. An analysis of the exclusion of evidence obtained in violation of human rights in light of the jurisprudence of the European Court of Human Rights. In: Tilburg Law Review, roč.15, č.2, 2010. s.209-210.
¹⁵ČENTÉŠ, J. a kol. Trestné právo procesné. Všeobecná časť. Šamorín: Heuréka, 2016. s. 349-350.
¹⁶ŠÁMAL, P. Provádění dokazování v hlavním líčení a úprava absolutní a relativní neúčinnosti důkazů ve věcném záměru trestního řádu. In: Trestněprávní revue 12/2008, s. 349 [CH BECK online]. [cit. 2024-06 06].
¹⁷GLESS, S.: Truth or Due Process? The Use of Illegally Gathered Evidence in the Criminal Trial. s. 10-11.
¹⁸BURDA, E. Nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. In: Teoretické a praktické problémy dokazovania. Zborník príspevkov z celoštátnej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 15.12.2008, Bratislavská vysoká škola práva, Bratislava, 2008, s. 28.
¹⁹Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela zákona, parlamentná tlač 106 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=9577 .
²⁰Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. PL. ÚS 3/2024-112 zo dňa 28.02.2024 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2024/41/20240311 .
²¹Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Novela zákona, parlamentná tlač 106 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=9577 .
²²Najvyšší súdny dvor Rakúskej spolkovej republiky (OGH ), sp. zn. 15 Os 3/92 zo dňa 2.7. 1992 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://rdb.manz.at/document/ris.just.JJT_19920702_OGH0002_0150OS00003_… .
²³PANZAVOLTA, M. a kol. Streamlining the exclusion of illegally obtained evidence in criminal justice. KU LUEVEN, 2022. s. 78. [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.fairtrials.org/app/uploads/2022/02/Streamlining_exclusion_K… .
²⁴Najvyšší súd Gréckej republiky, sp. zn. 42/2004 zo dňa 23.12.2003 [online]. [cit. 2024-06 06]. Dostupné na: https://www.areiospagos.gr/nomologia/apofaseis_DISPLAY.asp?cd=KMKTG3PSL… .
²⁵GIANNOULOPOULOS, D. The exclusion of improperly obtained evidence in Greece: Putting constitutional rights first. In: The International Journal of Evidence & Proof, roč. 11 č. 3, 2007. s. 200.
²⁶Pre použiteľnosť súkromných nahrávok pozri napríklad: Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Sarbu proti Rumunsku zo dňa 28.3.2023, sťažnosť č. 34467/15.
²⁷CLOONEY, A., PHILIPPA, W. The Right to a Fair Trial in International Law. Oxford: Oxford University Press, 2020. s. 20.
²⁸KROŠLÁK, D. a kol. Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016. s. 285.
²⁹ KURILOVSKÁ, L. Trestný poriadok I, 1. vydanie, 2021, s. 2-53 [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06]. In: KURILOVSKÁ, L. a kol. Trestný poriadok I. § 1 – 195. Bratislava: C. H. Beck, 2021. 1232 s.
³⁰HOCHMANN, R. Právo na obhajobu ako imanentná súčasť právneho štátu. In: Zborník zo VI. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva 14. – 15. november 2023, zámocký hotel The Grand Vígľaš. [online]. [cit. 2024-06 06]. s. 93-94. Dostupné na: https://www.prf.umb.sk/app/cmsSiteAttachment.php?ID=8507.
³¹Ulpianus, Digesta, 1,1,10. [online]. [cit. 6-6-2024]. Dostupné na: https://droitromain.univ-grenoble-alpes.fr/Anglica/D1_Scott.htm#I
³²Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II.ÚS 2014/07 zo dňa 14.05.2008.
³³TOMAŠOVIČ, M. Exekučný poriadok, 3. vydanie, 2018, s. 346 – 366 [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06]. In: ŠTEVČEK, M. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2018. 1072 s.
³⁴ŠTEVČEK, M. Civilný sporový poriadok, 2. vydanie, 2022, s. 43 – 44 [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06]. In: ŠTEVČEK, M a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022. 1752 s.
³⁵Rozsudok Európskeho súde pre ľudské práva vo veci Jalloh proti Nemecku zo dňa 11.7.2006, sťažnosť č. 54810/00.
³⁶MULARČÍK, O. Komentár k § 18 zákona o advokácii, 1. vydanie, 2013 [online CH BECK]. [cit. 2024-06 06]. In: OLEJ a kol. Zákon o advokácii. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2013. 768 s.