1. Úvod

Za stav spoločnosti môžeme my všetci. Nie právnici. My všetci ľudia. Jednotlivci a skupiny robia iba to, čo im ako celok dovolíme. Je však pravda, že niektoré skupiny obyvateľstva dokážu chod spoločnosti ovplyvniť viac, než iné. Takou skupinou sú rozhodne aj právnici, o to viac niektoré skupiny v rámci nich, najmä sudcovia, prokurátori či advokáti. Ako ľudia sa často sťažujeme na súčasný stav spoločnosti, na právnikov a ekonómov zvlášť. Pochopiteľne, nie všetko zlé, čo sa na tieto profesijné skupiny porozpráva, je pravda. Rovnako ako v ostatných profesiách, aj tieto v drvivej väčšine vykonávajú poctiví ľudia, ktorí chcú svoju robotu odviesť dobre. Ale úprimne, na tej kritike predsa len niečo bude.

Pokiaľ ide o právnikov, v slovenských podmienkach sú značné rezervy viditeľné na známom porovnávaní rozdielov medzi teóriou a praxou. Žiaľ tento paradox často spočíva v istej povrchnosti praxe, ktorá pod záplavou prípadov, všetko rieši veľmi stroho bez hlbšieho zamyslenia či odôvodnenia, niekedy v súlade so „zvykovým právom“ dokonca tak trochu sa odkloniac od textu zákona. Na druhej strane aj slovenská právna teória (v zmysle tvorby právnických vedeckých diel) má svoje rezervy, pretože do značnej miery chýbajú kvalitné vedecké diela, ktoré by boli východiskom pre prax. Nožnice medzi teóriou a praxou sa tak roztvárajú na škodu oboch.

Nemám na tomto mieste ambíciu bližšie analyzovať príčiny a podmienky tohto stavu vo všeobecnosti. Skôr vychádzam z hypotézy, že ak chceme dosiahnuť trvalejšiu, udržateľnú pozitívnu zmenu tohto stavu, začať treba od právnického vzdelávania.

2. Zhodnotenie súčasného stavu právnického vzdelávania

Na Slovensku, ale aj v Českej republike stále hrá prím systém vzdelávania právnikov prioritne založený na prednáškach, na seminároch, ktoré prednášky čiastočne opakujú, čiastočne sa „uhrávajú“ preskúšavaním jednoduchých vedomostných otázok, čítaním referátov či v lepšom prípade rozoberaním elementárnych príkladov, čo ktorá právna norma znamená. Skúšky prebiehajú formou: vyskúšajme ich, čo sa „nabiflili“ zo znenia zákona. Na odôvodnenie tohto systému sa často používa jedna obrovská lož, ktorá hovorí, že teória je základ a preto treba skúšať naspamäť znenie zákona, aby sme sa presvedčili, že sa študenti právo naučili. Kto toto tvrdí, nevie, čo je teória. Plne súhlasím s konštatovaním, že teória je základ akejkoľvek praxe, pretože argumentácia v práve bez teoretického podchytenia a hlbšieho odôvodnenia je len intuitívnym hazardovaním s právom. Ibaže teória je viac ako znenie zákona, ktoré sa jednak mení a ktoré si navyše nik presne napamätá do tej miery, že by ho mohol v praxi používať z hlavy (až na určité zautomatizované postupy). Teória má poskytnúť pevné základy pre konkrétnu praktickú aplikáciu, takže je zovšeobecnením určitých postupov, ktoré jediné dokážu danú situáciu vyriešiť (i keď často v mnohých variantoch). Následne si však u študenta práva treba overiť, ako nadobudnuté teoretické poznatky dokáže interpretovať a aplikovať. Teória a prax teda musí byť nutne prepojená pri realizácii práva, vo vede aj vo vzdelávaní. Nie je možné tieto dve strany jednej mince oddeliť.

3. Čo je právna klinika?

Najvyššou formou skĺbenia požiadaviek teórie a praxe vo vzdelávaní sú tzv. právne kliniky, ktoré v západnej Európe fungujú už niekoľko desaťročí. Právne kliniky predstavujú také metódy vzdelávania, ktoré buď komplexne simulujú podmienky praxe alebo študenta priamo preverujú v podmienkach praxe. Z tohto pohľadu sú akýmsi zavŕšením právnického vzdelávania.

Niekedy sa zvykneme stretávať s mylným tvrdením, že klinickým vzdelávaním je hocaká forma riešenia simulovaného praktického prípadu, čo aj jednoduchého charakteru. Prijatie tejto tézy by povyšovalo akýkoľvek seminár, na ktorom učiteľ zadá prípad, ktorý študenti riešia čo len zopár minút s použitím právneho predpisu, medzi klinické formy vzdelávania. Takéto chápanie by však bolo devalváciou klinickej formy vzdelávania, pretože uvedená metóda je (alebo by aspoň mala byť) bežnou výukovou metódou, bez ktorej použitia sa klasický seminár z práva vlastne ani nedá realizovať.

Právna klinika teda musí byť tvorená zadaniami komplexnejšieho charakteru, ktoré precvičujú a overujú schopnosti študenta s dobrým teoretickým základom pohybovať sa v praxi.

4. Právne kliniky komplexne simulujúce podmienky praxe

Právne kliniky, ktoré komplexne simulujú podmienky praxe možno rozdeliť najmä do troch základných skupín podľa použitých metód výučby.

Prvou z týchto skupín je simulácia zložitých právnych prípadov, ktorá si pre svoje riešenie vyžiada niekoľko hodín, vo vyspelých formách až niekoľko desiatok hodín. Riešenie je nevyhnutné hľadať nielen za pomoci právnych predpisov, ale aj judikatúry, vedeckých diel, či výkladov praxe. Súčasťou môže byť príprava podaní a iných právnych dokumentov a argumentácia pri ich odôvodňovaní. Výhodou je, pokiaľ sa rieši skutočný prípad, ktorý priniesla samotná prax, pretože v takom prípade sa môže výsledok, ku ktorému dospeli študenti, konfrontovať so „živým“ výsledkom. Táto forma výučby je využiteľná nielen pri odvetviach platného práva, ale aj v rámci právnej etiky, právnej filozofie či právnych dejín.

Druhou skupinou simulujúcich kliník je tzv. street law, ktoré spočíva v príprave študentov práva na to, aby oni sami na jednoduchšej úrovni vyučovali právo vybrané skupiny obyvateľstva. Táto metóda „zabíja dve muchy jednou ranou“, pretože jednak napĺňa jedno zo základných poslaní vysokých škôl (na ktoré ale väčšina vysokých škôl aspoň v oblasti práva skoro rezignovala) a tým je osveta laickej verejnosti a jednak preveruje komunikačné a argumentačné schopnosti študentov, ktorí sú vystavení často aj prekvapujúcim otázkam, nehovoriac o známom fakte, že človek sa najlepšie naučí tým, keď sám učí. Street law je väčšinou zamerané na osvetu medzi študentmi základných a stredných škôl, pretože práve medzi týmito mladými ľuďmi, ku ktorým má študent práva vekovo ale čiastočne i záujmami relatívne blízko, si študent môže ľahšie vybudovať autoritu, než by tomu bolo pri staršej populácii. Na druhej strane však pokiaľ študenti naberú guráž, môžu street law učiť nielen mladšie ročníky, zaujímavou cieľovou populáciou osvety môžu byť napríklad väzni alebo dôchodcovia.

Tretia skupina simulujúcich kliník predstavuje prípravu na súťaže v simulovaných súdnych alebo iných konaniach (tzv. moot court) najrôznejšieho zamerania (občianske právo, obchodné právo, medzinárodná arbitráž, trestné právo, rímske právo a pod.) a dosahu. Od vnútrofakultných súťaží cez celoslovenské či československé súťaže až po prestížne medzinárodné súťaže. Práve táto forma kliniky najmä na medzinárodnej úrovni dokáže významne spropagovať a reprezentovať fakultu doma i v zahraničí a v študentovi posilňuje dôveru a súťaživého ducha a zároveň mu poskytuje rozhľad, pretože vidí, ako „funguje svet“ a popritom pochopí, že sa v konkurencii nemá čoho obávať.

Za formu simulovanej kliniky sa niekedy zvykne označovať aj študentská vedecká činnosť, v rámci ktorej študenti riešia odborný alebo vedecký problém a prezentujú ho formou konferenčného príspevku, pričom táto konferencia je spravidla koncipovaná ako súťaž.

5. Právne kliniky preverujúce študenta v podmienkach praxe

Právnymi klinikami preverujúcimi študenta v podmienkach praxe sú najmä stáže a riešenie „živých“, teda stále prebiehajúcich prípadov v praxi, s reálnym dosahom do priebehu týchto prípadov, čo sa prejavuje najmä ako študentská právna poradňa.

Stáže v subjektoch realizujúcich právo, či už sú to orgány verejnej moci, advokátske či notárske kancelárie alebo iné súkromno-právne subjekty, patria medzi tie formy klinického vzdelávania, ktoré sú v našich podmienkach z minulosti vžité. Problémom pri nich je vhodné inštitucionálne zabezpečenie, teda zmluva medzi fakultou a inštitúciou, na ktorej prebieha stáž a zároveň jej zameranie a kontrola činnosti v rámci stáže zo strany pedagógov, aby sa nestávalo to, že budú študenti používaní iba na jednoduché administratívne úkony, ktoré prakticky nie sú úlohou stáže. V súčasnosti mnohí študenti zvyknú sami od seba pracovať najmä v advokátskych kanceláriách. Výsledky tohto ich snaženia bývajú rôznorodé, niekedy sa toho naozaj mnoho naučia, inokedy je pre nich najväčším „prínosom“ platobný rozkaz a podateľňa súdu. Z tohto sa treba poučiť a preto je nevyhnutné, aby počas štáží organizovaných na fakulte, študenti pravidelne informovali učiteľov o náplni ich práce a viedli o nej s učiteľmi odbornú rozpravu.

Študentskú právnu poradňu môžeme smelo označiť za vrchol snaženia klinického vzdelávania na právnických fakultách, pretože prenáša reálne „živé“ prípady priamo na pôdu fakulty. Prináša však so sebou aj množstvo práce a určité riziká. V prvom rade je potrebné vyčleniť pre študentskú právnu poradňu vhodnú miestnosť, v ktorej sa budú sústreďovať učitelia i študenti a ktorá bude vybavená istou súkromnou časťou, v ktorej budú prebiehať rozhovory s klientmi. Zároveň je treba vybaviť poistenie právnej zodpovednosti, určiť aké prípady môže a najmä aké nemôže študentská právne poradňa riešiť (vo všeobecnosti nezvyknú študentské právne poradne riešiť trestnoprávne veci, obchodnoprávne veci a reštitučné veci). Je potrebné, aby študenti komunikovali s klientom v dvojiciach, prípad riešili v dvojiciach a okrem učiteľa mali k dispozícii osobu z praxe (najčastejšie je to spolupracujúci advokát), s ktorou diskutujú právnu podstatu problému i jeho navrhované riešenie. Výsledkom študentskej právne poradne je stanovisko s navrhovaným ďalším postupom, prípadne príprava nejakých podaní, rozhodne nie zastupovanie v konaní.

Predpokladom pre prácu v študentskej právnej poradni je absolvovanie kurzu alebo celého predmetu zameraného na komunikačné schopnosti i psychologické zvládanie rozhovorov či pojednávaní a zasadnutí, ktoré sa najčastejšie vyskytujú v praxi. Takýto predmet by spokojne mohol byť povinným pre všetkých študentov práva, v praxi ho určite využijú.

6. Záver

Aj keď to, o čom som písal na predchádzajúcich stránkach, sa niekomu môže zdať ako science-fiction, realita je taká, že klinické formy právnického vzdelávania si čoraz nástojčivejšie razia cestu do pozície neoddeliteľnej súčasti právnického vzdelávania, dokonca ako jeho najvyššia forma. Z právnických fakúlt na území Slovenska a Českej republiky je dnes v zavádzaní právnych kliník najďalej jednoznačne Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci. Na Slovensku sa ju v oblasti klinického vzdelávania snaží nasledovať Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, ktorá už v súčasnosti v tejto oblasti rozvíja viaceré sľubné projekty.

Autor: JUDr. Eduard Burda, PhD.
Autor je predsedom akademického senátu Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty

Článok vznikol v rámci riešenia projektu KEGA č. 048UK-4/2013 „Rozvoj právneho klinického vzdelávania na Univerzite Komenského v Bratislave“.