Právo na odpor zakotvené v čl. 32 Ústavy SR(1) a tiež v čl. 23 Listiny základných práv a slobôd(2) je osobitým právnym inštitútom, ktorý umožňuje uskutočnenie verejného politického disentu. Jednou z najzásadnejších otázok, ktoré sa ho týkajú, je, aké prostriedky sú na realizáciu odporu prípustné.

Ius resistendi je zo svojej povahy inštitútom legálnym. (3) Znamená to snáď, že ho možno uskutočniť len legálnymi prostriedkami ako sú demonštrácie vo vymedzenej vzdialenosti od parlamentu v zmysle platnej legislatívy, držanie hladovky či organizovanie petícií a podobne? Zastávam názor, že takéto vymedzenie práva na odpor sa nezhoduje s jeho ústavným obsahom. Z ústavy vyplýva, že realizácia práva na odpor nastupuje až v prípade, keď bolo účinné použitie zákonných prostriedkov znemožnené. Demonštrácie či petície v zmysle platnej a účinnej úpravy teda už mali byť uskutočnené a mali sa ukázať ako neúčinné. Jednou z podmienok začatia výkonu tohto práva je aj skutočnosť, že došlo alebo dochádza k odstraňovaniu demokratického poriadku ľudských práv. Uvedená podmienka vypovedá o tom, že režim, proti ktorému má odpor smerovať, už nezastáva demokratické hodnoty. Záujem prihliadať na demonštrácie či petície ako prejav vôle občanov už v tejto situácii zo strany štátu neexistuje. Domnievam sa preto, že výkon práva na odpor nie je zúžený na použitie štandardných zákonných prostriedkov nápravy, dokonca, použitie takýchto prostriedkov azda ani realizáciou práva na odpor nebude. S vyslovením tejto tézy sa však otvára ďalšia otázka: Ak pripustíme, že odporujúci občania môžu porušiť platné právo, znamená to, že je prípustné ničenie majetku, ublíženie na zdraví či dokonca zabíjanie?

Ján Drgonec v komentári k Ústave SR uvádza že, „pre uplatnenie práva na odpor v rovnakej miere ako pre uplatnenie všetkých ostatných základných práv a slobôd platí požiadavka zachovania spravodlivej rovnováhy medzi právom na odpor a ostatnými verejnými záujmami, ktoré sa dostanú do konfliktu s právom na odpor“.(4) V podobnom zmysle sa vyjadruje Václav Pavlíček: „Toto právo je součástí Listiny, proto v souladu s ostatními jejími ustanoveními je třeba je vykládat včetně principu přiměřenosti.“(5) Jan Kysela upozorňuje, že ten istý autor na inom mieste uvádza: „Odpor (proti vládě teroru nastolené Velkoněmeckou říší proti civilnímu obyvatelstvu) mohl být úspěšný, jen pokud i použité prostředky byli dostatečně účinné a rozhodné... Proti totální válce vyhlášené Německem, která měla některé národy totálně vyhubit nebo zotročit, vznikl široký odpor obyvatelstva, který se nemohl řídit normami, jež neodpovídaly mimořádné situaci. Lze klást otázku, zda u národů či jiných skupin obyvatelstva také platí princip o přiměřenosti obrany vůči násilí, vůči útoku. Intenzitu a formy obrany svými cíli a prostředky v zásadě určil útočník. I když patrně hodnota boje za svobodu legitimuje i překročení takto vymezených limitů obrany proti agresorovi, ani v takových případech však není legitimní mučení a podobná praxe.“(6) Kysela odkazuje aj na Vladimíra Adamusa, podľa ktorého „prostředky, jimiž lze uplatnit právo na odpor, mohou být různé; lze sem zahrnout jak aktivní, tak pasivní, násilné i nenásilné formy odporu. Jde vlastně o prostředky nutné obrany, o nichž – podobně jako v trestním právu – platí, že nemají překračovat míru potřebnou pro udržení, popřípadě obnovu lidských práv a svobod a institucí demokratického právního státu; neměli by vyúsťovat do zneužití práva postavit se na odpor a vést k excesům, které by přesahovaly meze nutné obrany právních statků, které hájí. Jakkoli po právu oprávněné, budou jako takové hodnoceny jen tehdy, budou-li účinné, jinak je režim, který uspěl (ve snaze; pozn. autora) odstranit podstatné náležitosti demokratického státu, bude ze svého hlediska nepochybně hodnotit jako protiprávní. Teprve dojde-li snad později ke svržení nedemokratického režimu, budou projevy práva postavit se na odpor, byť neúspěšné, (opět) uznány za uskutečněné po právu. (...) Domyšleno do důsledků, právo postavit se na odpor v krajním případě – podobně jako při nutné obraně – nevylučuje právo usmrtit toho nebo ty, kdo odstraňují demokratický řád lidských práv a svobod, založený Listinou, nelze-li již taková ohrožení odstranit jinak.“(7)

Z uvedeného vyplýva, že citovaní autori považujú násilie za prípustnú cestu uskutočnenia práva na odpor. Kladú mu však principiálne limity. Pripustenie použitia násilia možno vidieť aj vo výroku Jána Drgonca, podľa ktorého „v práve na odpor je implikované dovolenie použiť násilie v aktívnej forme, aj v podobe pasívnej rezistencie“.(8) Pokiaľ ide o stanovenie limitov, domnieva sa, že „aj právo na odpor možno obmedziť v súlade s podmienkami čl. 13 Ústavy SR“.(9) Zohľadňovať treba nepochybne aj medzinárodné ľudsko-právne záväzky a aj rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, Medzinárodného trestného súdu v Haagu či iných významných inštitúcií.

V súvislosti s naším vnútroštátnym právom je vhodné všimnúť si aj zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Tento zákon v §2 ods. 1 a 2 uvádza: „Odpor občanov proti komunistickému režimu, prameniaci v demokratickom presvedčení, prejavujúci sa odbojom, pomocou prenasledovaným alebo inou činnosťou vo vnútri štátu alebo v zahraničí samostatne alebo v spojení s demokratickou mocnosťou, bol legitímny, morálne oprávnený a je hodný úcty. Každému, kto bol komunistickým režimom nespravodlivo postihnutý, prispel k jeho pádu a k znovunastoleniu demokracie na Slovensku a nepodieľal sa na zločinoch komunizmu, patrí vďaka.“ Pre porovnanie, v Českej republike bol v roku 1993 prijatý podobný zákon č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu proti němu. Veľmi podobné znenie, ako § 2 nášho zákona má § 3 tohto zákona: „Odpor občanů proti tomuto režimu, který ať již jednotlivě či ve skupině na základě demokratického přesvědčení politického, náboženského či mravního projevovali odbojem nebo jinou činností nebo vědomě a veřejně vyjadřovali, na území státu i v zahraničí, a to i ve spojení s cizí demokratickou mocností, byl legitimní, spravedlivý, morálně oprávněný a je hodný úcty.“(10) Medzi formami odporu aj tu nájdeme odboj alebo inú činnosť. Podobnosť oboch úprav je teda veľmi silná. Ani v slovenskom ani v českom texte však pojmy odboj a iná činnosť nie sú podrobnejšie vysvetlené.

V danom kontexte sa zrejme nejednému čitateľovi vybaví myšlienka na známych kontroverzných českých „odbojárov“, bratov Mašínovcov. Ide o vojnových hrdinov, vyznamenaných v roku 1945 prezidentom Benešom za chrabrosť. Po nástupe komunistického režimu pokračovali v odboji, avšak tento raz už nie proti nepriateľovi okupantovi, ale proti komunistickému režimu. Na území Československa a NDR usmrtili niekoľko ozbrojených osôb. V roku1953 emigrovali do zahraničia a neskôr vstúpili do armády USA s rovnakým cieľom, s akým viedli odboj u nás – s cieľom bojovať proti komunistickému režimu. Dodnes je pre ich pôsobenie česká verejnosť rozdelená na dva tábory. Jeden z nich považuje konanie bratov Mašínovcov za legitímny disent a boj rovnakých kvalít a v mene rovnakých hodnôt ako boj proti nacistickému Nemecku, druhý nie. Je zaujímavé, že 28. februára 2008 im bola premiérom Topolánkom udelená plaketa predsedu vlády Českej republiky. „V Česku bratov Mašínovcov opakovane navrhli poslanci a senátori na vysoké štátne vyznamenanie. Ale prezident im ho nikdy neudelil. Bratia Mašínovci, ktorí žijú v USA (...) v marci dostali od premiéra Topolánka plaketu predsedu vlády,“ uviedli vtedy médiá. (11) Tento krok českého premiéra môže zvádzať verejnosť k záveru, že obsah pojmov odboj a iná činnosť v zmysle vyššie uvedeného zákona o protiprávnosti komunistického režimu a odpore proti nemu bol vlastne vysvetlený a že pripúšťa aj usmrtenie. Je však isté, že hoci takýto počin reprezentanta štátu môže mať v očiach verejnosti svoju váhu, rozhodne neprináša odpoveď na otázku legitimity usmrtenia človeka ako prostriedku odboja proti komunistickému systému a neprináša ani odpoveď na otázku, či zákonodarca považoval takéto konanie za legitímne v zmysle zákona o protiprávnosti komunistického režimu. Osobitnou otázkou pri nami rozoberanej problematike primeranosti foriem odporu je, či by aj v prípade legitimizovania konania bratov Mašínovcov bolo vôbec namieste hovoriť o ius resistendi a či by nešlo skôr o občiansku neposlušnosť, resp. (z rawlsovského hľadiska) o inú formu disentu (ich konanie totiž nebolo realizované na základe vtedy platného práva a nezapadalo ani do rámca rawlsovského chápania občianskej neposlušnosti ako nenásilného aktu(12)).

V danom kontexte je namieste spomenúť ešte jeden normatívny právny akt, ktorý bol u nás v súvislosti s protikomunistickým odbojom prijatý. Ide o zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji. Zaujímavý je hneď prvý odsek § 2, ktorý označuje protikomunistický odboj za „pokračovanie národného boja za oslobodenie“. Ďalší odsek stanovuje, že „pod protikomunistickým odbojom sa rozumie aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu prejavený či prejavovaný organizovane alebo individuálne v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989 (ďalej len „rozhodné obdobie“) verejnými občianskymi postojmi alebo činmi odporu, a to ako na území Československej republiky alebo Československej socialistickej republiky (ďalej len „Československo“), ako aj v zahraničí“.(13) Ak teda vezmeme do úvahy už len prvú vetu ods. 1, ktorá hovorí o pokračovaní národného boja za oslobodenie a historický kontext, do ktorého je tento boj zasadený (z ods. 2 sa dozvedáme, že ide o obdobie od 6. októbra 1944, čo bol vlastne ešte čas vojny), asi sa len ťažko ubránime dojmu, že tento zákon uznáva aj násilné formy odporu, keďže tie boli vo vojne, na ktorú má protikomunistický odboj zrejme nadväzovať, celkom bežné. Druhý odsek hovoriaci o aktívnom odpore tento dojem len umocňuje. Existuje teda nejaká prekážka, aby sme v zákone o protikomunistickom odboji videli legalizáciu násilného odporu? Formy odboja sú popísané v § 5-8 zákona. Tieto ustanovenia obsahujú jednak definíciu tzv. člena ilegálnej organizácie, za ktorého sa považuje „občan, ktorý v rozhodnom období bol členom ilegálnej organizácie alebo skupiny aktívne bojujúcej proti komunistickému režimu“ a tiež sa tu uvádza, že za člena ilegálnej organizácie sa považuje „ten, kto sa účinne podieľal na vytvorení ilegálnej organizácie alebo sa aktívne zúčastnil na činnosti takej organizácie“.(14) Nachádzajú sa tu aj ustanovenia o politickom väzňovi, za ktorého sa považuje „občan, ktorý bol politickým väzňom alebo bol z politických dôvodov internovaný, alebo bol v období rokov 1948 až 1953 zaradený do vojenských táborov nútených prác, alebo bol v rokoch 1944 až 1946 civilnou osobou protiprávne násilne odvlečenou do bývalého Zväzu sovietskych socialistických republík a do táborov, ktoré mal bývalý Zväz sovietskych socialistických republík zriadené v iných štátoch“ (15) a aj ten, „kto bol v rozhodnom období obmedzený na osobnej slobode väznením, zaradením do tábora nútených prác, protiprávne násilne odvlečený alebo internovaný pre svoj aktívny odboj proti komunistickej moci z dôvodov politických, náboženských, či z ďalších dôvodov súvisiacich s protikomunistickým odbojom“. (16) Ďalej sú na týchto miestach zákona popísané tzv. iné zjavné formy odboja, vzhľadom na ktoré sa za účastníka protikomunistického odboja považuje aj občan, „ktorý v rozhodnom období
a) bol autorom petícií či obdobných materiálov zameraných na obnovu slobody a demokracie alebo zabezpečoval ich tlač či rozširovanie,
b) organizoval politické organizácie či verejné vystúpenia proti komunistickému režimu,
c) vyvíjal politickú, publicistickú či inú preukázateľne protikomunistickú činnosť zameranú na obnovu slobody a demokracie v Československu.“ (17)
Napokon, v § 8 sa nachádza charakteristika tzv. zahraničného odboja: „Účastníkom protikomunistického odboja je československý občan, ktorý v rozhodnom období
a) opustil republiku z dôvodov hroziaceho zatknutia a odsúdenia alebo z dôvodu hroziacej inej formy perzekúcie ako dôsledku protikomunistického odboja,
b) vyvíjal v zahraničí politickú, publicistickú či inú preukázateľne protikomunistickú činnosť zameranú na obnovu slobody a demokracie v Československu.“(18)

Nie je mojím cieľom na tomto mieste citovať zákonnú úpravu. Chcel som len uviesť ustanovenia, ktoré sú relevantné pre vymedzenie oprávnených podôb protikomunistického odboja. Dôležité je, že hoci niektoré ustanovenia (napr. úprava iných zjavných foriem odboja) obsahujú aj výslovne nenásilné formy (ako napríklad realizovanie petícií) a hoci tu nenachádzame explicitné zmienky o použití násilia, zrejme nie je možné násilie ako formu protikomunistického odboja jednoznačne vylúčiť. S určitým negativistickým postojom k násiliu (ale nie výslovne len k násiliu) sa stretneme iba v § 9, ktorý bezprostredne nasleduje za úpravou jednotlivých foriem odboja. Uvádza sa tu, že postavenie účastníka protikomunistického odboja, i keď inak spĺňa podmienky uvedené v zákone, nemôže nadobudnúť ten, kto sa v rozhodnom období v súvislosti s činnosťou ilegálnej organizácie alebo skupiny bojujúcej proti komunistickému režimu dopustil činov, ktoré sú trestné i podľa práva platného ku dňu účinnosti zákona o protikomunistickom odboji.

Rozumnou otázkou je, či čl. 32 umožňuje rovnaké prostriedky odporu ako pripúšťajú zákony o odboji proti komunizmu. Je právo na odpor voči komunistickému režimu totožné s právom na odpor podľa čl. 32 Ústavy SR? Azda by sme mohli povedať, že tvorí jeho podmnožinu. Takto to zrejme vníma Vladimír Adamus, ktorý uvádza, že „ze zásady práva na odpor proti tomu, kdo odstraňoval (odstranil) demokratický řád lidských práv a svobod vychází i současný zákon (...) o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti němu.“(19) V prospech tohto názoru svedčí skutočnosť, že odpor proti komunizmu sledoval rovnaké ciele, aké má sledovať odpor v medziach ústavy SR (teda ochranu demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd). Dôsledná odpoveď na otázku charakteru prostriedkov realizácie práva na odpor však nepochybne závisí aj od ich intenzity. A práve jej hranice nájdeme podľa môjho presvedčenia len v prirodzenom práve. Tu sa však v konečnom dôsledku nevyhneme otázke, či je vôbec násilie ako forma disentu morálne...

Autor: JUDr. Martin Turčan, PhD.
Autor je odborným asistentom na Katedre teórie práva a sociálnych vied Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Použitá literatúra:

ADAMUS, V.: Demokratický právní stát a právo občanů postavit se na odpor. In Správní právo, 1993, č. 5, roč. XXVI, s. 257 - 270.

DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, 1620 s. ISBN 80-89122-73-8.

KYSELA, J.: Právo na odpor a občanskou neposlušnost. Brno: Doplněk, 2001, 120 s. ISBN 80-7239-078-3.

OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vyd. Šamorín : Heuréka, 2010, 323 s. ISBN 978-80-89122-59-2.

PAVLÍČEK, V. a kol.: Ústava a ústavní řád České republiky. 2. díl: Práva a svobody. Praha: Linde, 1995, 871 s. ISBN 80-7201-000-X.

RAWLS, J.: Teorie spravedlnosti. Praha : Victoria publishing, 1995, 361 s. ISBN 80-85605-89-9.

http://dnes.atlas.sk/svet/185691/masinovci-chystali-atentat-na-gottwalda, navštívené dňa 14. 5. 2008.

(1) „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“
(ľ) „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok ľudských práv a základných slobôd, založený Listinou, ak je znemožnená činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov.“
(3) „Kým občianska neposlušnosť je porušením práva protiprávnym konaním, právo na odpor (ius resistendi, right to resistance, Wiederstandrecht) je legálnym, právne dovoleným konaním“ (OTTOVÁ, E.: Teória práva. 3. vyd. Šamorín : Heuréka, 2010, s. 27).
(4) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 624.
(5) PAVLÍČEK, V. a kol.: Ústava a ústavní řád České republiky. 2. díl: Práva a svobody. Praha: Linde, 1995, s. 192.
(6) PAVLÍČEK, V.: Ke sporu o právnosti odporu proti nacistickému Německu. Citované podľa: KYSELA, J.: Právo na odpor a občanskou neposlušnost. Brno: Doplněk, 2001, s. 71.
(7) ADAMUS, V.: Demokratický právní stát a právo občanů postavit se na odpor. In Správní právo, 1993, č. 5, roč. XXVI, s. 269. Pozri KYSELA, J.: Právo na odpor a občanskou neposlušnost. Brno: Doplněk, 2001, s. 71 - 72.
(8) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár. 3. vyd. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 624.
(9) Tamtiež.
(10) Zákon č. 198/1993 Sb. o protiprávnosti komunistického režimu a o odporu proti němu, preambula.
(11) http://dnes.atlas.sk/svet/185691/masinovci-chystali-atentat-na-gottwalda, navštívené dňa 14. 5. 2008.
(12) Pozri RAWLS, J.: Teorie spravedlnosti. Praha: Victoria publishing, 1995, s. 217.
(13) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, § 2, ods. 2.
(14) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, § 5, ods. 2.
(15) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, § 6, ods. 1.
(16) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji ,§ 6, ods. 2.
(17) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, § 7.
(18) Zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, § 8.
(19) ADAMUS, V.: Demokratický právní stát a právo občanů postavit se na odpor. In Správní právo, 1993, č. 5, roč. XXVI, s. 269.