Úvod

S pribúdajúcimi novelami a legislatívnymi zámermi v Obchodnom zákonníku, ako aj zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len infozákon) sa stáva čoraz diskutovanejšou aj otázka budúcnosti a relevantného výkladu obchodného tajomstva. Predmetom tejto analýzy bude pohľad na tento inštitút v súvislosti s právom na informácie. Jeho legislatívna úprava je vcelku strohá, no to nič neuberá na jej závažnosti a praktickom význame. V tejto krátkej analýze sa budeme snažiť pozrieť na problematiku obchodného tajomstva najmä cez optiku predmetnej judikatúry, ktorá je v tejto oblasti esenciálna, nakoľko vypĺňa vákuum spôsobené neobšírnou legálnou definíciou pojmov spojených s obchodným tajomstvom. Najsignifikantnejší pre nás bude rozsudok veľkej komory Súdneho dvora EÚ vo veci C-416/10 z 15. januára 2013 (ďalej len rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pezinská skládka).

Ochrana obchodného tajomstva v koherencii s právom na informácie

Legálna definícia obchodného tajomstva sa nachádza v zákone č. 513/1991 Zb. (Obchodný zákonník) v §17 až §20. Obchodný zákonník vymedzuje obchodné tajomstvo ako „všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle podnikateľa utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje”.(1) Zároveň sa považuje za súčasť podniku ako jedno z práv s ním spojených. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby bol naplnený pojem obchodné tajomstvo, musia byť kumulatívne splnené tri znaky objektívnej povahy - charakter skutočnosti, existencia aspoň potenciálnej hodnoty danej skutočnosti a absencie jej bežnej dostupnosti a dva znaky subjektívnej povahy - vôľa utajiť dané obchodné skutočnosti a zabezpečenie takéhoto utajenia(2). Pri negatívnom vymedzení predmetného pojmu teda dochádzame k názoru, že „za obchodné tajomstvo nemožno považovať akékoľvek skutočnosti, ktoré majú byť utajované, ale len skutočnosti kvalifikované - t. j. také, ktoré spĺňajú všetky pojmové znaky obchodného tajomstva uvedené v § 17 Obchodného zákonníka”.(3) Pri posudzovaní konkrétnych prípadov teda treba mať neustále na zreteli, že prejav vôle utajiť istú skutočnosť, ako aj výslovné označenie skutočnosti za obchodné tajomstvo ešte neznamená, že pôjde o obchodné tajomstvo podľa predpisov Obchodného zákonníka. Dôkazné bremeno v tomto smere vždy leží na podnikateľovi.(4) V kontexte slobodného prístupu k informáciám je dôležité tiež podotknúť, že strohé konštatovanie správneho orgánu, že príčinou nesprístupnenia informácie je obchodné tajomstvo, je nedostatočným odôvodnením, práve naopak, je dôvodom na postup podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, konkrétne § 250j ods. 2 písm. d) (zrušenie rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov).(5) V zákone č. 211/2000 Z. z. (infozákon) je úprava obchodného tajomstva upravená v § 10 ako výnimka z povinného sprístupňovania informácií. Druhý a tretí odsek citovaného ustanovenia však zároveň vymedzuje, aké sprístupnenie informácie nemožno považovať za porušenie alebo ohrozenie obchodného tajomstva.(6) Pri aplikácií spomenutých ustanovení však treba postupovať s náležitou ostražitosťou, nakoľko proti porušiteľovi alebo ohrozovateľovi obchodného tajomstva možno použiť rovnaké prostriedky právnej ochrany ako pri nekalej súťaži (§ 53 až § 55 Obchodného zákonníka). Osoby, ktorých obchodné tajomstvo bolo porušené alebo ohrozené, sa môžu domáhať, aby sa tohto konania porušiteľ zdržal, odstránil závadný stav a zákon im taktiež priznáva i primerané zadosťučinenie, ktoré sa môže poskytnúť aj v peniazoch, náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia.

Už z uvedeného je zrejmé, že pojem obchodné tajomstvo nemožno vykladať mechanicky a samostatne. Ide totiž o inštitút, ktorý treba vnímať v korelácií s ostatnými faktormi, teda v kontexte posudzovanej situácie. Neexistuje preto jednoznačná odpoveď, či určitá skutočnosť má byť pro futuro považovaná za obchodné tajomstvo, alebo nie. Aj pre posudzovanie, či je možné žiadanú informáciu sprístupniť verejnosti, sa preto musí posudzovať verejný záujem na sprístupnení takejto informácie a či je vyvážený s obchodnoprávnym záujmom.(7) Toto tvrdenie potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5a 119/01 zo dňa 10. októbra 2003, v ktorého odôvodní sa uvádza, že je nutné „vykládat pojem obchodního tajemství nikoliv jako nespojitou skutečnost umožňující pouze rozlišení mezi existencí či neexistencí, ale jako skutečnost, jež musí být vykládána v souvislosti s důvody, pro něž je její existence zkoumána”. Za významnú reštrikciu judikatúry v súvislosti s obchodným tajomstvom taktiež považujeme názor, že treba rešpektovať „výnimky, v ktorých nemožno odmietnuť prístup k informáciám, i keby tvorili obchodné tajomstvo a takou je aj prípad, ak sa sprístupnenie informácie týka používania verejných financií alebo nakladania s majetkom štátu alebo obce”.(8) Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že obchodné tajomstvo subjektov, ktoré nakladajú s verejnými financiami (de facto do tejto kategórie musíme zaraďovať i všetky štátne a samosprávne podniky) majú možnosť ochrany prostredníctvom obchodného tajomstva značne limitovanú.

Ako sme už spomenuli v úvode tejto analýzy, pre budúce posudzovanie ochrany obchodného tajomstva v korelácií s právom na informácie bude bazálny rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-416/10 z 15. januára 2013. Týmto rozsudkom bola zodpovedaná prejudiciálna otázka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci Pezinskej skládky. Genéza prípadu je vskutku siahodlhá a siaha až do deväťdesiatych rokov minulého storočia. Riešenie sporu súdnou cestou narazilo na viacero obštrukcií, no pre účely tejto práce sú dôležité iba tie závery, ktoré sa dotýkajú obchodného tajomstva a výnimky spojené s povinným zverejňovaním informácií. V praxi sa často stretávame so situáciou, keď sú celé žiadosti o rôzne druhy povolení(9) a ich podkladový materiál unilaterálne prehlásené za obchodné tajomstvo, čím sa má zabrániť prístup ostatných účastníkov konania i verejnosti k predmetným faktom. Tým sa de facto upiera ostatným účastníkov argumentačné právo, nakoľko nemajú znalosti o podstatných náležitostiach pre rozhodovací proces. Podľa Súdneho dvora Európskej únie „členské štáty môžu stanoviť, že žiadosť o prístup k informáciám sa zamietne, ak by ich zverejnenie mohlo nepriaznivo ovplyvniť dôvernosť obchodných alebo priemyselných informácií, keď takéto dôverné zaobchádzanie stanovuje vnútroštátne právo alebo právo Únie s cieľom ochrany oprávneného hospodárskeho záujmu”.(10) V prípade vplyvu na životné prostredie je však nutné aplikovať i európske právne normy a situácia je teda odlišná. Súdny dvor EÚ to v predmetnom rozsudku zdôraznil slovami: „Územné rozhodnutie o umiestnení prevádzky, ... predstavuje jedno z opatrení, na základe ktorých sa prijme konečné rozhodnutie o povolení alebo nepovolení tejto prevádzky, a že obsahuje informácie o dosahu projektu na životné prostredie, o podmienkach uložených prevádzkovateľovi, aby sa obmedzil jeho dosah, o námietkach podaných účastníkmi územného konania a o dôvodoch, na ktorých bola založená voľba vykonaná príslušným orgánom na účely vydania tohto územného rozhodnutia. Navyše vnútroštátne uplatniteľné pravidlá vyžadujú, aby územné rozhodnutie bolo pripojené k žiadosti o povolenie, adresovanej príslušnému orgánu. Z toho vyplýva, že uvedené územné rozhodnutie sa musí považovať za rozhodnutie obsahujúce relevantné informácie v zmysle prílohy V smernici č. 96/61 o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia, a že dotknutá verejnosť musí teda v zásade mať k nemu prístup v priebehu konania o povolení uvedenej prevádzky.”(11) Rozsudok sa ďalej odvoláva na čl. 15 citovanej smernice, ako aj na čl. 6 Aarhuského dohovoru, ktoré zakotvujú včasnú účasť verejnosti a stanovujú aj skutočnosť, že verejnosť musí mať prístup k relevantným informáciám hneď, ako sú k dispozícii - teda už od štádia prvostupňového správneho konania a v rozsahu, v akom sú v danom čase k dispozícií. Ďalším dôležitým faktom, ktorý pramení z tohto rozsudku Súdneho dvora EÚ je skutočnosť, že aj keď bola informácia neodôvodnene nesprístupnená, pretože sa na ňu prihliadalo ako na obchodné tajomstvo, takéto konanie možno napraviť „v priebehu druhostupňového správneho konania pod podmienkou, že sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a že náprava v tomto štádiu konania umožní dotknutej verejnosti mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu”.(12)

Významné zmeny však môže priniesť plánovaná európska legislatíva, ktorá si dala za cieľ unifikáciu právnej ochrany v oblasti obchodného tajomstva. Návrh novej smernice o ochrane pred zneužitím obchodného tajomstva má zaviesť extenzívnejší prístup v tejto sfére, nakoľko počet spoločností, ktoré ohlásili krádež informácií, sa zvýšil z 18 % v roku 2012 na 25 % v roku 2013.(13) Návrh smernice je zameraný najmä na obmedzenie počítačovej kriminality a priemyselnej špionáže. Vzniká však dôvodná obava, že novoprijatá legislatíva s extenzívnejším prístupom môže mať negatívny vplyv na právo prístupu k informáciám. Na druhej strane si treba uvedomiť, že v technologickej spoločnosti sa know-how a s ním spojené obchodné tajomstvo stáva základným elementom podniku a jedným z najvýznamnejších inštitútov, ktoré majú byť pre obchodné spoločnosti chránené obchodným právom. Niet teda divu, že 86 percent spoločností a výskumných inštitúcií v Európskej únii považuje obchodné tajomstvo za významný nástroj právnej ochrany.(14)

Informačná povinnosť súkromnoprávnych subjektov a subjektov s verejným prvkom

Už z uvedeného jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní povinnosti subjektov zverejniť obsah obchodného tajomstva treba významne prihliadať na fakt, či daný subjekt hospodári s verejnými prostriedkami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo samosprávy. S odkazom na § 10 ods. 2 písm. c) infozákona(15) ako aj na uvedenú rozhodovaciu prax súdov môžeme skonštatovať, že subjekty s verejným substrátom musia pri uplatňovaní svojich nárokov s ohľadom na obchodné tajomstvo spĺňať omnoho prísnejšie informačné kritériá, než čisto súkromnoprávne entity. Pri posudzovaní faktu, ktorá osoba hospodári a nakladá s verejnými financiami, sa zvykne používať širší výklad tohto pojmu, a teda ide o obchodné spoločnosti s výlučnou majetkovou účasťou štátu, vyšších územných celkov alebo obcí, alebo o obchodné spoločnosti, v ktorých síce štát alebo samosprávy nemajú výlučnú majetkovú účasť, ale ktoré sú štátom alebo samosprávami ovládané.(16) Pri následnom posudzovaní pojmu „ovládaná spoločnosť” treba postupovať podľa výkladu Obchodného zákonníka, konkrétne podľa § 66a. Pri týchto úvahách sa opäť opierame najmä o rozhodovaciu prax súdov. Uvedený právny záver opakovane potvrdil aj Najvyšší správny súd Českej republiky, napr. v rozhodnutí sp. zn. 8 As 57/2006 kde vyslovil, že finančné prostriedky obchodnej spoločnosti založenej orgánom verejnej moci sú de facto finančnými prostriedkami orgánu verejnej moci. Najvyšší správny súd v rozsudku uviedol, že by bolo v rozpore s ústavným právom na informácie, ak by záležalo len na vôli povinnej inštitúcie, či vlastným úkonom (t. j. vložením vlastného majetku do obchodnej spoločnosti) obmedzí alebo úplne vylúči časť svojej činnosti z kontroly verejnosti. Súd uviedol, že nemožno akceptovať argumentáciu, že možno vylúčiť kontrolu verejnosti nad hospodárením s finančnými prostriedkami len preto, že obchodná spoločnosť hospodári aj s vlastnými prostriedkami, ktorých oddelenie nie je v hospodárení možné. Súd nakoniec uvádza, že vzhľadom na to, že právom akcionára je podieľať sa na riadení obchodnej spoločnosti, jej zisku a likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti a orgán verejnej moci je jediným akcionárom obchodnej spoločnosti, obchodná spoločnosť fakticky sama predstavuje majetkovú hodnotu v portfóliu orgánu verejnej moci. Uvedenú hypotézu potvrdzuje aj nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06, kde súd vyslovil názor, že tzv. verejné inštitúcie hospodária s verejnými financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu a obcí, keďže sú zriadené s majetkovou účasťou povinných osôb podľa § 2 ods. 1 a 2 infozákona. Práva a povinnosti orgánov verejnej moci nerealizujú a spravidla sú kreované na základe zákonov patriacich do oblasti súkromného práva. V porovnaní s inými súkromnoprávnymi entitami si ale vyžadujú omnoho prísnejšiu verejnú kontrolu, čo má vplyv aj na informácie nimi označené za verejné tajomstvo. S ohľadom na uvedené dochádzame k záveru, že v prípade subjektov s verejnou účasťou je dispozícia s obchodným tajomstvom právne významne limitovaná, ba až vylúčená. Tieto osoby zo svojej povahy nakladajú s verejnými prostriedkami a judikatúra poukazuje na prevyšujúci význam informovanosti verejnosti pred ochranou obchodného tajomstva a tým de facto aj hospodárskej súťaže, do ktorej tieto subjekty vstupujú.

Úplne iná situácia vzniká v prípade čisto súkromnoprávnych entít, ktorých obmedzená dispozícia s obchodným tajomstvom v korelácii s právom na informácie sa vzťahuje najmä na kontradiktórnosť súdneho pojednávania, prípadne i na reštrikcie v § 10 ods. 2 infozákona. V tomto prípade ide najmä o situácie, keď dochádza k obchodovaniu s potenciálnym závažným vplyvom na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo a životné prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej stability; znečisťovanie životného prostredia; štátnu pomoc a obchodný styk s povinnými osobami, ktoré sme opisovali v predošlej stati. Potreba chránenia obchodného tajomstva ako dôležitého inštitútu na zabezpečenie hospodárskej súťaže je badať aj v európskej judikatúre. S odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ veci C-266/09 môžeme skonštatovať, že zváženie verejného záujmu, ktorému slúži sprístupnenie informácie o životnom prostredí je nutné posudzovať ad hoc v každom prípade osobitne a nie je možná všeobecná zákonná úprava. Ak teda podnik má záujem o uchovanie istej informácie v tajnosti prostredníctvom inštitútu obchodného tajomstva, má túto možnosť aj v prípade vplyvu na životné prostredie; musí však dostatočne jasne preukázať, prečo je nutné nadradiť osobitný záujem, ktorému slúži odmietnutie sprístupnenia.(17) Pri argumentácií treba dbať najmä na spochybnenie verejného záujmu, ktorého postavenie býva v judikatúre zväčša nadradené a do popredia musí ísť negatívny vplyv na hospodársku súťaž v prípade zverejnenia skutočností označovaných ako obchodné tajomstvo. Podobná situácia nastáva aj v prípade, ak sa subjekt bráni sprístupneniu obchodného tajomstva oponentovi v súdnom spore. Ten sa bude spravidla brániť princípom kontradiktórnosti konania, ktoré nemôže byť naplnené v prípade, že obe strany nemajú rovnakú možnosť prípravy svojej argumentácie, nakoľko dostatočne nie sú oboznámené so skutkovým stavom. Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-450/06 Varec SA proti Belgicku rozhodol, že správne orgány a verejní obstarávatelia majú zaručiť dôvernosť a právo na rešpektovanie obchodného tajomstva a súčasne majú právo oboznámiť sa s informáciami a prihliadnuť na ne. V nasledujúcom odkaze však pôsobí rozsudok opäť pomerne alibisticky a necháva na národných súdoch, aby posúdili, pokiaľ siaha nutnosť oboznámenia sa s informáciami, aby bola naplnená zásada kontradiktórnosti. Súd uvádza, že „orgánu prináleží, aby vzhľadom na požiadavky na účinnú právnu ochranu a na dodržanie práv na obranu účastníkov sporu rozhodol, do akej miery a v akom rozsahu je potrebné zaručiť dôvernosť a utajenie týchto informácií, a aby sa v prípade podania žaloby alebo opravného prostriedku na súd v zmysle článku 234 ES zabezpečilo, že v celom konaní sa bude dodržiavať právo na spravodlivé súdne konanie”.(18) Z uvedeného sa dá opäť usúdiť, že ochrana obchodného tajomstva je aj v tomto prípade možná, formulácia potreby jeho nezverejnenia však musí jasne preukazovať nadradený záujem a nepotrebnosť zverejnenia informácie pre dodržanie princípu kontradiktórnosti konania. V prípade, že súkromnoprávny subjekt vstupuje do obchodnoprávneho vzťahu so subjektom povinným sprístupňovať informácie podľa infozákona, je situácia ešte o čosi zložitejšia. V praxi je bežné nesprístupňovanie istých častí obsahu zmlúv s odvolaním na obchodné tajomstvo a na fakt, že oba subjekty vstupujú pri predmetnej zmluve do bežného obchodného styku, ktorým sa nakladá s financiami spoločností a nie s verejnými prostriedkami. Takáto zmluvná úprava je však ľahko spochybniteľná na základe už uvedených argumentov, ako aj na základe súdnej praxe v tomto ohľade.(19)

Záver

Obchodné tajomstvo je jednou z podstatných súčastí podniku, no aj napriek tomu nejde o bezbrehý inštitút bez neobmedzenej limitácie. Legálnu limitáciu obchodného tajomstva predstavuje najmä zákon o slobodnom prístupe k informáciám (infozákon), ďalšiu reštrikciu pri výklade šírky pojmu predstavuje judikatúra a aj v tejto otázke zohráva signifikantnú rolu európske právo. Práve rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pezinskej skládky je veľmi aktuálnym odkazom na fakt, že inštitút obchodného tajomstva narazil na ďalšiu vlnu limitácie. Okrem jasného naplnenia piatich obligatórnych znakov totiž nesmie nielen odporovať ustanoveniam infozákona o práve verejnosti na informácie (najmä v oblasti kontroly verejných financií), ale musí preklenúť i nadradený záujem spoločnosti o ochrane životného prostredia. Napriek tomu môžu subjekty obchodnoprávnych vzťahov stále dosiahnuť efektívnu ochranu svojich obchodných tajomstiev, hoci treba rozlišovať medzi čisto súkromnoprávnymi entitami a tzv. verejnými inštitúciami. Zatiaľ čo v prvom prípade je ochrana obchodných tajomstiev možná najmä za predpokladu, že formulácia nutnosti jeho zatajenia dokáže presvedčiť súd s ohľadom na ustálenú rozhodovaciu prax, v prípade osôb s komponentom verejného majetkového substrátu je limitácia omnoho väčšia a predmetné skutočnosti by po právnej stránke mali byť zverejnené takmer vždy. Informovanosť verejnosti, ktorá je kvázi „vlastníkom”, resp. prispievateľom na chod týchto inštitúcií, je totiž nadradená.

Autor: Bc. Ján Ivančík
Autor je študentom Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej fakulty

Bibliografia:

Judikáty:
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/3/2011
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sž 73/01
Rozsudok Najvyššieho súdy Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo/103/2008 (Mgr. V vs. Mesto B., Mestský úrad)
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-416/10
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5a 119/01
Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 As 57/2006
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06
Rozsudok Súdneho dvora EÚ veci C-266/09 Stichting Natuur en Milieu, Vereniging Milieudefensie, Vereniging Goede Waar & Co.proti College voor de toelating van gewasbeschermingsmiddelen en biociden
Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-450/06 Varec SA proti Belgicku

Bibliografia:
WILFLING,P.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám - Komentár, Problémy z praxe, Rozhodnutia súdov, Via Iuris, Pezinok, 2012, ISBN: 978-80-970686-4-6
Kroll: Súhrnná správa o podvodoch za roky 2013 a 2014, Dostupné na: http://www.kroll.com/resources/reports/global-fraud-reports/

(1) Podľa §17 Obchodného zákonníka
(2) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. č. 6 Sž 73/01 ( Ľ. T. vs. Úrad jadrového dozoru SR) zo dňa 28. novembra 2001, ktorý potvrdzuje aj neskorší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. č. 6 Obo 225/2007
(3) Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. č. 6 Sž 73/01 ( Ľ. T. vs. Úrad jadrového dozoru SR)
(4) Rozsudok Najvyššieho súdy Slovenskej republiky 1 Sžo/103/2008 (Mgr. V vs. Mesto B., Mestský úrad)
(5) Tamtiež
(6) Medzi takéto informácie radíme aj zverejnenie povinne zverejňovanej zmluvy podľa §5a infozákona.
(7) WILFLING,P.: Zákon o slobodnom prístupe k informáciám - Komentár, Problémy z praxe, Rozhodnutia súdov, Via Iuris, Pezinok, 2012, str. 101
(8) Rozsudok Najvyššieho súdy Slovenskej republiky 1Sžo/103/2008 (Mgr. V vs. Mesto B., Mestský úrad)
(9) V predmetnom prípade išlo o žiadosť o integrované povolenie na skládku, ktoré bolo zároveň stavebným povolením.
(10) Bod 81 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-416/10 z 15. januára 2013
(11) Tamtiež, bod 79
(12) Tamtiež, bod 91
(13) Kroll: Súhrnná správa o podvodoch za roky 2013 a 2014, Dostupné na: http://www.kroll.com/resources/reports/global-fraud-reports/, Navštívené dňa: 1.12.2013
(14) Commission staff working document, Impact Assessment: proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on the protection of undisclosed know-how and business information (trade secrets)against their unlawful acquisition, use and disclosure, Brusel, 2013, str. 6
(15) Porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie... ktorá sa získala za verejné prostriedky, alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie
(16) WILFLING,P., str.109
(17) Bod 59 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-266/09 Stichting Natuur en Milieu, Vereniging Milieudefensie, Vereniging Goede Waar & Co.proti College voor de toelating van gewasbeschermingsmiddelen en biociden
(18) Bod 55 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C 450/06 Varec SA proti Belgicku
(19) Rozpor doložiek o nesprístupnení informácie so zákonom potvrdzuje napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 166/03 zo dňa 23. septembra 2004

Jednotlivé pramene práva spomenuté v článku nájdete tu:

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.
http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-460/1992

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-513/1991

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži/3/2011
http://www.judikaty.info/document/nssr/22216/?nohist=&nhid=

Rozsudok Najvyššieho súdy Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo/103/2008
http://www.judikaty.info/document/nssr/9324/?nohist=&nhid=

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-416/10
http://www.judikaty.info/document/eurlex-sk/4102/?nohist=&nhid=

Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 As 57/2006
http://www.judikaty.info/document/nsscr/30995/?nohist=&nhid=

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06
http://www.judikaty.info/document/ussr/7455/?nohist=&nhid=