Non-pecuniary damage and its compensation (damages) in the light of PETL and in contex of Slovak and Czech court’s decisions

Abstrakt: Článok sa zaoberá nemajetkovou ujmou a jej náhradou vo svetle právnej úpravy Princípov európskeho deliktného práva (PETL), ktoré sú síce „soft law“ dokumentom na európskej úrovni, avšak predstavujú významný základ pre budúcu harmonizáciu európskeho deliktného práva; PETL prinášajú trochu odlišný pohľad na nemajetkovú ujmu a jej náhradu oproti slovenskej právnej úprave. Zameriame sa aj na judikatúru slovenských a českých súdov, ktorá reflektuje teóriu PETL po praktickej stránke.
Kľúčové slová: nemajetková ujma, náhrada, Princípy európskeho deliktného práva

Abstract: The article deals with non-pecuniary damage and its compensation in the light of the Principles of European Tort Law (PETL), which are soft law document at European level but represent a significant basis for the future harmonization of European tort law; PETL brings a slightly different view of non-pecuniary damage and its damages over Slovak legislation. We also focus on the judgements of the Slovak and Czech courts, which reflect the theory of PETL on the practical side.
Key words: non-pecuniary damage, compensation, Principles of European Tort Law

Foto: Peter Senko (2018)

Úvod

Pojem škoda (damnum) nie je v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) definovaný. Tento pojem sa vždy vymedzoval rôznym spôsobom. Najširšie ponímanie pojmu škoda je: „(...) akákoľvek ujma, ktorá niekomu vznikla na osobe alebo majetku (veciach alebo právach), pokiaľ nejde o nehmotnú ujmu.“[1]

Priestor na definovanie pojmu škoda je tiež ponechaný súdnej praxi. V súčasnosti prevažuje ponímanie škody v užšom zmysle, a to: „Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii.“[2] Podľa A. Dulaka však skutočnú škodu nemožno obmedziť iba na škodu sposobenú na veciach alebo majetkových právach, nakoľko skutočnou škodou môže byť aj ujma, ktorú poškodený subjekt utrpel na zdraví či živote.[3] Autorka článku zastáva rovnaký názor, t. j. že škoda by nemala byť ponímaná len v užšom slova zmylse, ale mala by byť chápaná ako majetková (materiálna) alebo nemajetková (imateriálna) ujma, nakoľko nie každá škoda je škodou, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Škoda, resp. ujma môže nastať aj, napr. znevážením osoby poškodeného, znevážením mena poškodeného, zásahom do cti alebo dôstojnosti, resp. zásahom do dobrej povesti právnickej osoby ako poškodeného, ako aj zásahom do telesnej integrity človeka a pod.

Právna úprava Občianskeho zákonníka stanovuje v ust. § 442 ods. spôsob náhrady škody, t. j. škoda sa uhrádza v peniazoch alebo ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu (naturálna reštitúcia). V rámci imateriálnej škody je rozsah náhrady škody stanovený v ust. §§ 444 až 449a Občianskeho zákonníka, pričom bližšiu špecifikáciu jednotlivých náhrad určujú iné zákonné (ev. podzákonné normy – vyhlášky), napr. zákon č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhade za sťaženie spoločenského upatnenia v znení neskorších predpisov.

Ako však na nemajetkovú ujmu nahliadajú Princípy európskeho deliktného práva (Principles of European Tort Law – ďalej len „PETL“ alebo ako „Princípy“)? Ide o dokument na úrovni európskeho deliktného práva a hoci nie je právne záväzný („soft law“), nepochybne tvorí rámec pre budúci vývoj harmonizácie práva deliktov. Zároveň, podľa autorky článku, PETL prinášajú nový, modernejší pohľad na inštitút zodpovednosti za škodu, a teda aj na nemajetkovú ujmu.

Nemajetková ujma podľa Princípov európskeho deliktného práva a v kontexte judikatúry slovenských a českých súdov

Napriek tomu, že „škoda“ je jedným zo základným predpokladov zodpovednosti za škodu, právne poriadky európskych štátov sa definícii pojmu škoda vyhýbajú, výnimku tvorí iba rakúske právo (§ 1293 Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch).[4] PETL sú v tomto ohľade „výnimočné“, nakoľko obsahujú legálnu definíciu pojmu škoda.

Podľa článku 2:201 PETL je škoda majetkovou nebo nemajetkovou ujmou na právom chránených záujmoch. Právom chránený záujem[5] je špecifikum/„nóvum“ PETL, v ktorom, vychádzajúc z výsledkov komparatívnych analýz právnych poriadkov európskych štátov a ich deliktných systémov, je zosobnená „protiprávnoť“ ako predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorý pozná aj slovenská právna teória. PETL teda vytvárajú koncepciu zodpovednosti za škodu založenú na porušení právom chránených záujmov. Zároveň treba zdôrazniť, že v zmysle článku 2:102 PETL nie je škodou každá subjektívne pociťovaná ujma, ale len tá, ktorá je kompenzovateľná[6], pričom súčasne platí podmienka, že došlo k zásahu do právnom chráneného záujmu.[7] Pozitívum koncepcie škody podľa PETL je rozlišovanie na majetkovú a nemajetkovú škodu, pričom sú rovnocenné, rovnako ako i režim náhrady pre oba druhy škôd.[8]

Z terminologického hľadiska sa v PETL používajú termíny „ujma“ (harm) a „škoda“ (damage) ako synonymá, resp. autori PETL uvádzajú, že v kontexte PETL môžu byť tieto dva pojmy používané aj na odlíšenie dvoch situácií; prvá situácia označuje hypotetický stav (kedy sa o možnom zásahu do právom chráneného záujmu ešte len uvažuje) a druhá situácia označuje „skutočný stav“, t. j. stav, keď už došlo k vzniku škody. Takáto terminológia je používaná aj v Nemecku a označuje sa ako „Differenzmethode“.[9]

Nemajetkovej ujme je v PETL venovaný článok 10:301. Napriek tomu, že v tomto článku, resp. v celom znení PETL pozitívnu definíciu nemajetkovej ujmy nenájdeme, a contrario, zo znenia článku 10:201 PETL[10] môžeme definovať majektovú škodu ako škodu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného, ktoré by nenastalo nebyť škodnej udalosti.[11] Analogicky by tak nemajetková ujma mala byť iná ujma ako majetková škoda. Autori PETL v komentári k Princípom uvádzajú, že nemateriálna ujma by mohla byť chápaná ako: „Škoda, ktorá nie je škodou na majetku, bohatstve alebo príjme, a ktorá nemôže byť ohodnotená (vyčíslená) žiadnym objektívnym finančným spôsobom s odkazom na trh.“[12] Bližšiemu vymedzeniu nemajetkovej ujmy bráni aj skutočnosť, že táto ujma zahŕňa v sebe veľkú roznorodosť právom chránených záujmov a tiež skutočnosť, že právne úpravy jednotlivých členských štátov ponímajú nemajetkovú ujmu značne rozdielne.

Čo však môžeme potvrdiť, s ohľadom na uvedenú definíciu, je fakt, že aj PETL pri nemajetkovej ujme, ktorá je častokrát neoddeliteľne spájaná s ujmou na zdraví či živote, časť kompenzácie posudzujú ako majetkovú škodu (podľa slovenskej legislatívy, napr. strata zárobku, liečebné náklady) a časť ako nemajetkovú ujmu (podľa slovenskej legislatívy napr. náhrada za vytrpené bolesti či sťaženie spoločenského uplatnenia).

Článok 10:103 PETL je obsahovo rozdelený do troch odsekov. Podľa článku 10:103 (1) PETL: „S ohľadom na rozsah ochrany (článok 2:102), môže zásah do právom chráneného záujmu ospravedlniť náhrada nemajetkovej ujmy. Je to najmä v prípade, keď poškodený utrpel ujmu na zdraví[13], ujmu na ľudskej dôstojnosti, slobode alebo inom osobnostnom práve. Nemajetková škoda môže byť tiež vymáhaná osobami majúcimi blízky vzťah k poškodenému, ktorý utrpel smrteľnú ujmu alebo vážnu ujmu na zdraví.“

Podľa článku 10:103 (2) PETL: „Všeobecne platí, že pri stanovení takejto náhrady škody musia byť brané do úvahy všetky okolnosti prípadu vrátane závažnosti, trvania a následkov utrpenia. Stupeň zavinenia škodcu je braný do úvahy len v tedy, ak významnou mierou prispel k ujme poškodeného.“

Podľa článku 10:103 (3) PETL: „V prípade ujmy na zdraví zodpovedá nemajetková ujma vytrpeným bolestiam poškodeného a zhoršeniu jeho jeho psychického alebo fyzického zdravia. Pri stanovení náhrady škody (vrátane náhrady škody poskytnutej osobám s blízkym vzťahom k zomretému alebo vážne zranenému poškodenému) by mali byť objektívne podobným ujmám priznávané podobné sumy.“

Hoci odškodnenie nemajetkovej ujmy nemá jasné a presné pravidlá, a preto by sa mohlo zdať, že takéto odškodnenie je arbitrárnej povahy, eventuelne kritici by mohli argumentovať, že bráni kompenzácii možno dôležitejších finančných strát, treba podotknúť, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je vylúčená z právnej úpravy ani jedného európskeho štátu. Ba práve naopak, má svoju opodstatnenú funkciu, ktorou je poskytovanie zadosťučinenia za bolesti, ktoré si obeť deliktu pri poškodení zdravia alebo pri zásahu do osobnostného práva vytrpela. Povinnosťou uloženou škodcovi náhradiť poškodenému nemajetkovú ujmu je navyše potvrdený princíp zachovávania ľudskej dôstojnosti a tiež ide o určitý spôsob prevencie, nakoľko náhrada nemajetkovej ujmy vo svojej podstate odsudzuje spoločnensky neprijateľné správanie. Tým je jasne dané na javo, že pokiaľ by akýkoľvek škodca svojím správaním zasiahol do právom chráneného záujmu inej osoby, a dopustil rovnakej alebo obdobnej nemajetkovej ujmy, bude potrestnaný ako „predošlý páchateľ“. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj posledná veta článku 10:101 PETL[14].

PETL v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy rozhodne nemá snahu nahradiť právne úpravy členských štátov, ktoré odškodňovanie uplatňujú prostredníctvom systému sociálneho zabezpečenia. Na druhej strane, zľahčovať alebo ignorovať imateriálnu ujmu v komplexnej úprave náhrady škody akú PETL ponúkajú, by bolo ako bagatelizovať imateriálnu ujmu, ktorú si poškodený skutočne vytrpel, len pre to, že neexistuje meradlo (materiálny ekvivalent) takejto trýznivej skutočnosti. Preto ani PETL nemajú tendenciu bagatelizovať bolestivú skutočnosť, ktorú si obeť nepochybne v určitom čase a mieste reálne prežila, a tak zaradenie náhrady imateriálnej škody do textácie PETL rozhodne patrí, hoci aj bez bližších, resp. špecifických pravidiel.

Nóvum, ktoré PETL prinášajú v rámci nemajetkovej ujmy je odškodnenie tzv. sekundárnych obetí. Zatiaľ čo právne poriadky členských štátov upravujú odškodnenie pri zásahu do telesnej integrity jedinca, ujme na cti, ujme na osobnostných právach a iné u priamych obetí (poškodených), menej jasnou koncepciou je odškodňovanie nepriamich poškodených, t. j. príbuzdných alebo osôb s blízkym vzťahom k obeti.[15] Mohli by sme si položiť otázku, čo je horšie, či amputácia nohy priamej obete a následné zníženie spoločenského uplatnenia a „strata normálenho života“ alebo smútok nad stratou blízkej osoby (rodičia, manžel/partner/druh, dieťa)? Hoci sa táto otázka javí skôr ako filozofická než ako právna, na druhej strane, možno povedať, že bolesť nad stratou končatiny má väčšiu váhu ako bolesť nad stratou milovanej osoby? Inými slovami, nemôžu príbuzdní obete pociťovať rovnako „veľkú“ bolesť ako priamo poškodený?[16] Pre porovnanie, odškodnenie sekundárnych obetí v rámci rozhodovacej praxe slovenských súdov bolo priznané Krajským súdom v Nitre, ktorý potvrdil rozhodnutie prvoinštančného súdu; ten okrem náhrady ujmy na zdraví priameho poškodeného (poškodený v bdelej kóme) priznal náhradu nemajetkovej ujmy aj jeho súrodencom: „(...) že konaním odporcu došlo k zásahu do ich osobnostného práva a to práva na súkromie. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že vzťahy medzi súrodencami a navrhovateľom v 1. rade boli veľmi blízke, bol medzi nimi vekový rozdiel len 1,5 roka, teda trávili spolu voľný čas, navrhovateľ v 5. rade mal s navrhovateľom v 1. rade spoločnú izbu, takže sa jeden druhému zdôverovali, pomáhali si. V dôsledku správania sa odporcu sa úplne narušil chod domácnosti navrhovateľov, nie je času, ani možností na to, aby tak ako predtým trávili čas na výletoch, dovolenkách, lebo to stav navrhovateľa v 1. rade neumožňuje. Navrhovatelia v 4. a 5. rade uviedli, že rodičom pomáhajú, sú obmedzovaní v tom, ako môžu tráviť čas, museli sa presťahovať z Nitry do R. Y., čím sa stali nedostupnejšími svojim priateľom. Poukázali taktiež na to, že venovať sa svojim záľubám a tráviť svoj voľný čas podľa vlastných predstáv môžu až vtedy, ak je navrhovateľ v 1. rade uložený k spánku, ako ani nemôžu tráviť toľko času s rodičmi, lebo ich čas je zameraný predovšetkým na starostlivosť o ich brata.”[17]

Náhrada nemajetkovej ujmy nie je spätá len s ujmou na zdraví alebo na živote, či s ujmou na telesnej alebo duševnej intergrite jedinca, ale čoraz časnejšie sa v súčasnosti spája aj s ochranou osobnosti a garanciou osobnostných práv. V rôznorodosti právnych úprav z oblasti osobnostných práv z ktorých PETL vychádzajú, je však ťažké presne vymedziť, ktoré všetky kategórie spadajú pod ochranu osobnosti. Ochrana osobnosti je veľmi široký pojem a zatiaľ čo v jednom štáte môže zahŕňať inštitúty ako právo na súkromie, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, právo na ochranu mena a pod., v iných štátoch sa tento príkladmý výpočet môže líšiť. Nakoľko nemožno jednoznačne vymedziť osobnostnú sféru človeka, ani autori PETL nemali snahu presne vymedziť nemateriálnu ujmu týkajúcu kategórie osobnostných práv. Uvedené potom otvára priestor pre vnútroštátnu právnu úpravu a tiež pre voľnú úvahu súdu. Článok 10:301 PETL, spomínajúc ujmu na ľudskej dôstojnosti, slobode alebo inom osobnostnom práve, je však akýmsi doplnením právom chránených záujmov vymedzených v článku 2:102 PETL[18].

S nemajetkovou ujmou sa môže spájať aj tzv. sankčná náhrada škody, t. j. či v odôvodnených prípadoch nemá byť škodca odsúdený k náhrade prevyšujúcej výšku zistenej škody. Hoci PETL v článku 10:101 odmietajú sankčnú koncepciu náhrady škody ako takej, pretože podľa autorov PETL je primárnym účelom kompenzácia (či už finančná alebo navrátenie do pôvodného stavu) a prevencia,[19] určitý sankčný mechanizmus možno badať v náhrade nemajetkovej ujmy, a to práve tam, kde PETL berú do úvahy aj mieru zavinenia škodcu, pokiaľ prispel k ujme obete. Do popredia sa tak dostáva snaha potrestať škodcu, ktorý úmyselne spôsobil nemajetkovú ujmu. Uplatnením doktríny sankčnej náhrady škody ide však aj snahu o prevenciu, teda aby vysoká čiastka slúžiaca ako náhrada nemajektovej ujmy pro futuro odstrašila potenciálnych páchateľov od možného škodného konania.

Pristavme sa na chvíľu pri sankčnej náhrade škody. Aj podľa H. Koziola, jedného z autorov Princípov, tieto použitie tzv. punitive damages neumožňujú; vychádzajúc totiž z deliktných právnych systémov, väčšina európskych štátov sankčnú náhradu škody neakceptuje, výnimkou je podľa H. Koziola len Francúzko.[20] Na druhej strane, autorka článku je toho názoru, že ani samotné Princípy „nezatvorili dvere“ pred možnou sankčnou náhradou škody. Nie je totiž vylúčené, že hoci právny poriadok, ktorý doktrínu punite damage neuplatňuje nemôže v individuálnych prípadoch „po nej siahnuť“. Je samozrejmé, že zatiaľ čo v majetkovej sfére, resp. pri náhrade majetkovej škody sa táto doktrína nebude neuplatňovať: „U věci nikoli nové, případně opotřebované je při stanovení výše způsobené škody třeba přihlédnout k obvyklé ceně věci v době jejího poškození a k rozsahu poškození, přičemž od částky vyjadřující náklady na opravu věci musí být odečtena částka odpovídající případnému zhodnocení věci její opravou oproti původnímu stavu (ne vždy k němu musí dojít, záleží na způsobu a rozsahu provedení opravy); poškozenému by vznikalo bezdůvodné obohacení zhodnocením věci, pokud by opotřebené součásti byly nahrazeny součástmi novými a opravená věc by tak nabyla hodnoty vyšší, než jakou měla před poškozením,“[21] v nemajetkovej sfére sa uplatnenie sankčnej náhrady škody v odôvodnených prípadoch javí žiadúce.[22] Český Najvyšší súd konštatoval, že: „(...) žalobce v mladém a plně produktivním věku ztratil vlivem úrazu možnost pokračovat v aktivní a úspěšné sportovní kariéře; jestliže před úrazem provozoval karate na vrcholové úrovni, lze tuto aktivitu, která byla v důsledku zdravotních následků zcela ztracena, označit za mimořádnou. Kromě toho je nyní výrazně omezen i v rekreačním sportovním vyžití, jemuž se žalobce dříve aktivně a s oblibou věnoval a které pro něj představuje významnou životní hodnotu. Odvolací soud nepřihlížel ani k tomu, že žalobce ve věku příznivém pro nabytí vyššího vzdělání pozbyl část intelektové kapacity, potřebné ke zvládnutí vysokoškolského studia, a že je tím do budoucna omezován i v pracovním uplatnění, neboť trenérské a výchovné činnosti se nemůže věnovat v potřebném rozsahu a podle svého tvrzení ani v původně zamýšleném zaměstnání, ačkoliv právě to jsou skutkové okolnosti významné pro právní posouzení nároku na zvýšení náhrady podle § 7 odst. 3 vyhlášky.“[23] Ani v našej právnej kultúre nie je udomácnená prax súdov trestať náhradou škody, avšak zásadný prelom bol Rozsudok Okreného súdu Senica pod sp. zn. 3C/174/2009, zo dňa 16. 11. 2011, ktorý zaviazal žalobcu zaplatiť 400.000,- EUR titulom náhrady nemajetkovej ujmy za smrť pacientky pri pôrode, alebo prípad Šimona Bucha, chlapca, ktorý podstúpil „rutijnú operáciu nosovej priehradky“, avšak zanedbaním zdravotnej starostlivosti skončil v bdelej kóme.[24] V tomto prípade už v spomínanom Rozsudku pod sp. zn. 9Co/330/2012 zo dňa 02. 10. 2013, Krajský súd v Nitre priznal rodine Šimona Bucha kompenzáciu vo výške 499.609,20 EUR; súd druhej inštancie v tomto prípade konštatoval: „(...) pre stanovenie náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu neexistujú žiadne kritériá exaktné, žiadne metodiky výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie, na základe ktorých by sa výška náhrady nemajetkovej ujmy stanovovala. Stanovenie výšky náhrady je teda zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídateľných kritérií, to znamená, ohľadne závažnosti vzniknutej ujmy a s ohľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť i otázku samotného účelu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá v rámci primeraného zadosťučinenia konania o ochranu osobnosti sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť, nemajetková ujma, ktorá vznikla porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani odškodniť nedá. Je možné za ňu „len poskytnúť zadosťučinenie“ (satisfakciu). V neposlednom rade i rozhodovacia činnosť súdov by o otázkach nemajetkovej ujmy mala pôsobiť preventívno-sankčne a mala sa tak stať nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo by vyžadovalo, aby sa rozhodovalo o sankcii s dostatočnou dôraznosťou a primeranosťou i z tohto pohľadu. Vychádzajúc z vyššieuvedeného je možné zhrnúť, že pokiaľ je zodpovednosť za zásah do osobnostných práv zodpovednosťou objektívneho charakteru (zodpovednosť daná bez ohľadu na zavinenie), je práve otázka miery zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky relutárnej satisfakcie podľa § 13 ods. 3 OZ zásadným spôsobom spoluurčujúca. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť alebo dokonca sériu takýchto hrubých nedbanlivostí pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie a takýto zásah by sa mal prejaviť i vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Inak povedané, podľa názoru súdu, potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu, pretože vyššia miera zavinenia je vždy neoprávnenosťou zásahu do osobnostných práv zosilnená.“ Krajský súd v Nitre týmto konštatovaním len potvrdil skutočnosť, že v odôvodnených prípadoch, kedy zásah škodcu do osobnostného práva poškodeného bol značný, a prispel tak k vyššej miere utrpenia poškodeného, náhrada nemajetkovej ujmy nemá plniť len sunkciu satisfakčnú a prevenčnú, ale aj sankčnú.

Záverom, či už v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy na zdraví alebo živote alebo v oblasti osobnostných práv fyzických ev. právnických osôb, PETL nemajú v úmysle stanoviť presné pravidlá alebo vyčísliť jednotlivé sadzby za kompenzáciu, napr. straty oka alebo zlomenú nohu.[25] Heterogenita právnych poriadkov v oblasti odškodňovania nemajetkovej ujmy nedáva možnosť hlbšej uniformite právnej úpravy PETL, než aká je tá súčná.

Záver

Nemajetková ujma v PETL prináša nový pohľad na túto ujmu, nakoľko je vystavaná na spoločných, prelínajúcich sa zásadách a normách deliktného práva európskych štátov. Možno konštatovať, že nakoľko nazeranie na imateriálnu škodu a jej odškodňovanie je modernejšie, PETL v rámci nemajetkovej ujmy lepšie odrážajú potreby dnešnej spoločnosti. V súčasnosti sa v Slovenskej republike pripravuje rekodifikácia Občianskeho zákonníka, preto dúfame, že PETL budú slúžiť ako podporná norma pri príprave nového znenia; nakoniec, aj samotný Legislatívny zámer nového občianskeho zákonníka[26] uvádza, že mu pri zodpovednosti za škodu budú PETL inšpiráciou.[27]

Autor: JUDr. Karolína Zverková

Zoznam bibliografických odkazov

Monografie
EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. 279 s. ISBN-10-211-2384-X
ŠTEVČEK, M. a kol. 2015. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Praha : C. H. Beck, 2015. 1586 s. ISBN 978-80-7400-597-8.

Články v časopise/v zborníku
DIVKO, E. 2014. Poňatie škody v Princípoch európskeho deliktného práva. In Bulletin slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079, 2014, roč. XX, č. 12, s. 23 – 29.
DULAK, A. 2007. Princípy (európskeho) deliktného práva. In Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Bratislava : IURA EDITION, 2007. ISBN 978-80-8078-184-2. s. 299 – 315
ERDŐSOVA, A. 2015. „Krátke“ pojednanie o škodách ujmách a ich náhradách vo svetle judakatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva. In Bulletin slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079, 2015, roč. XXI, č. 1-2, s. 14 – 29.
KOZIOL, H. 2008. Punitive damages – A European Perspective. In Louisiana Law Review, ročník 60, č. 3, s. 741 – 764

Judikatúra
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 12. 2009, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 02. 10. 2013, sp. zn. 9Co/330/2012
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.06.2012, sp. zn. 25 Cdo 3729/2011
Nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 1586/09 zo dňa 06. 03. 2012
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 11. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2497/2004
Rozsudok Okreného súdu Senica zo dňa 16. 11. 2011, sp. zn. 3C/174/2009

Právne normy Slovenskej a Českej republiky
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

[1] ŠTEVČEK, M. a kol. 2015. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 1341
[2] Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 12. 2009, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008
[3] ŠTEVČEK, M. a kol. 2015. Občiansky zákonník I. § 1 – 450. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 1493
[4] DULAK, A. 2007. Princípy (európskeho) deliktného práva. In Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Bratislava : IURA EDITION, 2007. s. 301
[5] Právom chránené záujmy upravuje článok 2:202 PETL, pričom ich výpočet nie je taxatívny
[6] V zmysle článku 2:103 PETL si poškodený nemôže nárokovať škodu, ktorá je výsledkom nelegálnej aktivity (protiprávnej činnosti), tzv. škoda, ktorá sa nenahradzuje. To znamená, že kompenzovateľná ujma je taká, ujma, ktorá je právom uznaná; DULAK, A. 2007. Princípy (európskeho) deliktného práva. In Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Bratislava : IURA EDITION, 2007. s. 302
[7] EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 24
[8] Náhrade škody je v PETL venovaný IV diel, 10 hlava, pričom v článku 10:101 stanovuje náhradu škody v peniazoch (pecuniary damages) a článku 10:104 hovorí o navrátení do pôvodného stavu (restoration in kind); článok 10:102 pojednáva o jednorazovej platbe alebo rente (lump sum or periodical payments)
[9] EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 28
[10] Článok 10:201 PETL: „Nahraditeľná majetková škoda je zmenšenie majetku poškodeného spôsobeného škodnou udalosťou. Táto škoda musí byť zásadne určená čo najkonkrétnejšie ale môže byť tiež stanovená abstraktne, pokiaľ je to vhodné, napríklad odkazom na trhovú hodnotu.”
[11] V zmysle PETL je majetkovou škodou nie len škoda na majetku, ale aj strata zárobku, resp. iného zisku alebo vynaložené náklady; EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 28
[12] EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 28
[13] V anglickej textácii tohto článku PETL sa píše „personal injury“, čo by sme mohli preložiť ako osobnú ujmu (ktorá by mohla zahŕňať ujmu na zdraví a živote); autori PETL však v komentári píšu, že po pojmom „personal injury“ sa v kontexte článku 10:103 PETL rozumie iba ujma na zdraví, nakoľko iný článok PETL pojednáva o „ujme na živote“ (článok 10:202 PETL); EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 172
[14] „Náhrada škody tiež slúži účelu predchádzania škodám.“
[15] Zatiaľ čo väčšina právnych poriadkov priznáva náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnym obetiam iba pri ujme na živote, napr. Francúzsko alebo Belgicko priznávajú odškodnenie aj pri ujme za zdraví. EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 173
[16] Napríklad v Anglicku bola náhrada imateriálnej ujmy prvýkrát priznaná sekundárnym obetiam v roku 1981 a odvtedy je takéto odškodnenie súčasťou anglického právneho poriadku v oblasti občianskoprávnych deliktov. EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 153
[17] Rozsudok Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9Co/330/2012 zo dňa 02. 10. 2013
[18] Výpočet právom chránených hodnôt nie je taxatívny, je len príkladný
[19] KOZIOL, H. 2008. Punitive damages – A European Perspective. In Louisiana Law Review, ročník 60, č. 3, s. 750
[20] Ibid.
[21] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.06.2012, sp. zn. 25 Cdo 3729/2011
[22] Porovnaj Nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 1586/09 zo dňa 06. 03. 2012: „Faktory jako zlý úmysl, zášť, závist, odmítnutí omluvy či zlehčení způsobu poskytnuté omluvy, opakování a zintenzivnění daného zásahu či chování škůdce v době před i v průběhu soudního sporu je nezbytné považovat za přitěžující okolnosti odůvodňující uložení zvýšené náhrady újmy. Institut přiznání zvýšené náhrady újmy (aggravated damages) ve spojení s obecnými compensatory damages tak plní nejen funkci satisfakční, tj. nahrazují či alespoň zmírňují újmu vzniklou poškozenému v souvislosti se zveřejněním či šířením informací difamačního charakteru, ale právě i funkci odstrašující („deterrent“) a sankční („punitive“).“
[23] Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29. 11. 2005, sp. zn. 25 Cdo 2497/2004
[24] ERDŐSOVA, A. 2015. „Krátke“ pojednanie o škodách ujmách a ich náhradách vo svetle judakatúry súdov vnútroštátnych, českých, Súdneho dvora EÚ i Európskeho súdu pre ľudské práva. In Bulletin slovenskej advokácie, roč. XXI, č. 1-2. s. 22
[25] EUROPEAN GROUP ON TOR LAW, 2005. Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 176
[26] Legislatívny zámer nového občianskeho zákonníka schválila vláda Slovenskej republiky dňa 14. januára 2009 uznesením č. 13. [online]. [cit. 2018-12-07]. Dostupné na internente
[27] S. 30 alebo s. 111 a nasl. Legislatívneho zámeru občianskeho zákonníka